kurama45
komentáře u knih
Farma zvířat
George Orwell (p)
Wow, tak toto mi riadne zdvihlo tlak. Niektoré prasatá sú až neskutočné svine...
Spasitel
Andy Weir
Áno. Áno. Áno. Úžas. Úžas. Úžas.
Ryland Grace je taký americký Senku Išigami z Dr. Stonea. Génius, sympaťák, spasiteľ sveta a navyše nechýba ani mierne infantilný humor. Jak ja to milujem. Keby sa tak nenásilne, racionálne a zábavne pristupovalo na základných a stredných školách k prírodným vedám, nemáme problém s nedostatkom záujmu o tieto odbory.
Vždy, keď mi napadla nejaká námietka o teórii panspermie, mikrobiologických pokusoch, paralelnej evolúcii, kompetícii parazit-hostiteľ, tak sa k nej autor zakrátko nenútene vyjadril. Astrofágovo-bombový príbeh s krásnym posolstvom a inšpiráciou a motiváciou na milión svetelných rokov.
Mlčení
Šúsaku Endó
Ako malá som nejedny prázdniny trávila u babky na dedine. Oná dedina mala (a dodnes má) jednu jedinú ulicu, všetci sa tam poznajú po mene do desiateho pokolenia a miesto internetu sú tam kravy, minerálna voda, polia a lesy. Keď sa deň chýlil ku koncu a ja som už nemohla doháňať sliepky k infarktovým stavom, obrátila som svoju pozornosť ku knihám. Nič iné sa tam ani robiť nedalo. I keď som si so sebou vždy doniesla kopu dlhočizných verneoviek a mayoviek, zhltla som ich za pár dní. No a potom nezostávalo nič iné, než sa vrhnúť na zásobu babkiných kníh – police boli plné kresťanských románov, memoárov cirkevných hodnostárov, zápiskov z koncilov, ale hlavne beletrizovaných životopisov svätých. Bolo tam toho na tony. Rátam, že som za tie roky prečítala tak 70-80 %. Ťažko sa to odhaduje, všetky totiž sledovali jednu a tú istú líniu. Svätec žil v ťažkej dobe a v ťažkej spoločnosti, bojoval so všemožnými problémami i vlastnými pochybnosťami, no nakoniec všetko dobre dopadlo, pretože vytrval/obrátil sa, veril a začali sa diať zázraky… A i keď to s ním nebodaj na konci dopadlo zle, bola to záležitosť vhodná oslavy a chvály, pretože sa z neho stal mučeník na večné časy. Už ako dieťaťu mi to pripadalo príliš dokonalé a nereálne. Jakživ by mi nenapadlo, že v románe japonského autora o mnoho rokov neskôr objavím to, čo mi v hentých dielach chýbalo.
Pochybnosti, nekončiace sa otázky, strata ilúzií, striedanie odvahy a zbabelosti, povyšovanie sa i pokora, sebazožieranie sa, nestálosť v názoroch, strach. Strach jedného kresťana, kňaza, od ktorého sa očakáva, že pôjde príkladom. A to všetko tak úžasne prepletené s príbehom Krista, že to naozaj pochopí asi len niekto, kto v tomto prostredí vyrastal. Paralela a odkazy na Bibliu sú často jasné na prvý pohľad, ale často sú skryté a všimne si ich len ten, kto tie veci pozná spamäti.
Netuším, aký prínos môže dať kniha ateistom. Netuším ani, či by toto chcel čítať bežný kresťan. Mám pocit, že pre tých je to príliš temné, že je to príliš „kacírske“, že si Endó kladie priťažké otázky, na ktoré neponúka typické výhovorky a diskutuje nediskutovateľné – kresťanskú morálku a Božie mlčanie.
A to je ďalšie vec. Názov sa vzťahuje k tomu, prečo Boh v ťažkých časoch mlčí, ale podľa mňa aj k tomu, prečo mlčia samotní kresťania. Prečo sme ako ovce, nikdy neprotestujeme, nič nespochybňujeme, na nič sa nepýtame, všetko ticho prijímame? Prečo mlčíme? Prečo tým, ktorí nemlčia, ešte zapchávame ústa?
Mňa to celé položilo na lopatky. Knihu som prečítala za dva-tri dni a budem si ju v sebe nosiť roky.
Soumrak dne
Kazuo Ishiguro
Vždy, keď došlo na emócie, hlavný hrdina ušiel a vo mne sa vždy niečo zlomilo. V závere sleduje súmrak dňa, ale zatiaľ čo je vonku čoraz väčšia tma, v ňom je čoraz väčšie jasno:
„Ani nemohu říci, že bych se sám dopustil nějakých chyb. Vážně – člověk se musí ptát – je v tom nějaká důstojnost?“
Rada si namýšľam, že preňho ešte nebolo neskoro. Niektorí ľudia neprecitnú nikdy. Geniálne.
Vrány
Petra Dvořáková
Pôrod ešte nerobí zo ženy matku. Najhoršie pre mňa boli scény, keď Bára matke plakala v náručí. Skúste si liečiť rany na duši za pomoci človeka, ktorý ich spôsobil.
Už som sa bola poďakovať svojej mame za to, aká je úžasná.
Doktorka z domu Trubačů
Ilona Borská
Doktorka Kálalová bola typ ženy, ktorú je ľahké obdivovať, no s ktorou by bolo ťažké priateliť sa. Vzorom sa mi stala už na začiatku príbehu, sympatickou mi začala byť až niekde v jeho polovici. Obdivujem ju za to, čo dokázala a ľutujem, čo si musela vytrpieť. Len máloktorá z nás v živote zvládne čo i len zlomok toho, čo ona. Byť v jej prítomnosti, cítim sa ako lístok vo vetre.
Vlaste Kálalovej ďakujem za lekciu v odvahe, nádeji a písaní listov, Ilone Borskej za krásnu ukážku toho, ako sa píše biografia, za to, že mi okrem života pani doktorky naservírovala kolorit doby, v ktorej doktorka žila.
Tak a teraz zostáva už len to všetko nejak zúročiť. Nemocnicu v Bagdade asi nezaložím, ale bude mi stačiť, ak nikdy neustrniem, ak sa budem hýbať vpred a žiť, skutočne žiť, tak ako táto výnimočná žena.
„Jestli jste také vyšli z domu, jsme teď všichni spolu pod jednou střechou. Pod oblohou, modravou střechou této planety, našeho domova.“
Stařec a moře
Ernest Hemingway
Metafora života na 112 stranách. Nádherný príbeh o rybárovi, ktorý mal v sebe Narutovu nezlomnosť a múdrosť staroby.
Sůl moře
Ruta Sepetys
Prekvapila, dojala, šokovala, rozplakala, naučila, vyvolala súcit aj zhnusenie. A to sa knihám s tématikou druhej svetovej vyhýbam, lebo zväčša iba ryžujú na histórii a precitlivených čitateľoch. Tento príbeh bol úžasný, rovnako ako všetci rozprávači, keďže som počúvala audioknihu. Tobôž hlas Alfreda, občas som z neho mala zimomriavky a žlč v hrdle...
S kouzelnickou hůlkou: Magické dospívání filmového čaroděje
Tom Felton
Draco Malfoy bol odjakživa moja najobľúbenejšia Potterovská postava, ale o hercovi som nič nevedela. Kniha ma príjemne prekvapila. Bola skrátka kúzelná a napriek tomu normálna. Začala som počúvať kvôli Dracovi, ale veľmi rýchlo som sa bavila a zaujímala aj o Toma. Potešilo ma, že aj niekto taký slávny viacmenej túži iba po pokoji a normálnom živote s priateľmi. A keď napokon došlo na temnejšie kapitoly pri konci, bol mi Tom už natoľko sympatický, že som pri slovách o psychických problémoch a závislostiach prekrútila očami iba raz :).
"Uvědomil jsem si, že předtím jsem byl ve stavu naprosté otupělosti. Nebylo to tak, že bych se chystal skočit z mostu. Problém byl v tom, že jsem neviděl žádný rozdíl mezi skokem z mostu a výhrou v loterii."
Táto kniha je skrátka magické klbko vrelých pocitov. Pútavo popísala obyčajné aj neobyčajné dospievanie a dúfam, že bude niekedy herec s perom v ruke čarovať znovu. Pokojne o ďalších 30 rokov.
Růže pro Algernon
Daniel Keyes
„Ale kde je moje místo? Kým a čím teď jsem? Je moje bytost součtem celého mého života, nebo jenom posledních měsíců?
Neobyčajný príbeh o sile a úskaliach intelektu a o tom, že na konci Gaussovej krivky je prázdno. Na oboch jej koncoch.
Charlie je vlastne ako murár, ktorého čitateľ sleduje občas až z nepríjemnej blízkosti. Zo začiatku je až roztomilo ťarbavý a neschopný, jeho stavba sa mu neustále rúca. Lenže Charlie sa nevzdáva, prikladá tehličku k tehličke, až sme si v jednej chvíli istí, že to zvládne. Pretože v jednom okamihu si Charlie na konci kapitoly položí jednu otázku: „PROČ.”
Veľa ľudí píše, ako im táto kniha pripomenula, že často priveľa myslíme a príliš málo cítime. Koľko z nich by však vymenilo niekoľko stupienkov IQ za vyššiu empatiu, za aspoň trochu vyšší cit? Okrem toho, neriadili sa všetci, ktorí Charleymu ubližovali, práve emóciami? Negatívne, či pozitívne, stále to boli emócie. A tak si z knihy odnášam nielen len až nepríjemne pálčivý pocit niečoho neuchopiteľného, no opäť i poprenie citátu Charlieho Chaplina, ktorý sa nechal počuť, že „Príliš veľa myslíme a príliš málo cítime.“ Nie je to presne naopak?
„Inteligence a znalosti mě změnily a on by mě nesnášel, protože můj růst jej zmenšil. A to nechci.“
Ostrov žen moře
Lisa See
V živote som iba dvakrát cítila takú hrdosť a dojatie nad tým, že som žena, až mi naskočili zimomriavky. Po prvé keď som bola pri svojej babke, počúvala jej rozprávania a sledovala jej ťažký, ale krásny a zásadový život. Po druhé pri čítaní tejto knihy. Napriek tomu, že henjo a moju babku delí pekných pár tisíc kilometrov, z oboch prýšti rovnakým prúdom nezlomnosť, láskavosť a obetavosť pre rodinu. Ženy sú úžasné. Bez nich by nebol domov.
Dobrá znamení
Terry Pratchett
Radosť zdieľaním rastie, smútok sa zmenšuje a keď Prachett zdieľa svoj humor s Gaimanovým, tak sa násobí a výsledkom je hysterická komédia a skvelá jazda.
Egypťan Sinuhet
Mika Waltari
Zaujímavý a prekvapivo zábavný pohľad do histórie aj pre neegyptofilov. Ak nesúhlasíte, vaše slová sú ako bzučanie muchy v mojich ušiach.
A kiežby na mňa zostúpila aspoň štipka Kaptahovho prefíkaného obchodného ducha.
Ďábelské hry
Angela Marsons
Wowza, neverím, že som narazila na detektívku/krimi/triler, ktorý ma chytil na začiatku a pustil až na konci, kde neboli hluché miesta a ani postavy neboli hluché a počúvali vlastný mozog.
A vidíte, že sa to dá. Moderné a napínavé čítanie, ale bez mora krvi. Bravissimo, dokonca aj povinná progresívna linka sa objavila iba v cca 10 vetách, a to navyše v poslednej tretine príbehu.
Môj jediný problém teraz je, že mám chuť vyskúšať ďalšie knihy z tejto série...
Ranhojič
Noah Gordon
Takto žiť. Prežiť láskyplné, aj keď ťažké detstvo s milujúcou mamou a množstvom súrodencov. Nevzdávať sa, snažiť sa znovu a znovu, až kým to nevyjde a učiť sa nové veci. Zažiť bujarú mladosť. Hľadať poznanie. Určiť si cieľ a všetko mu podrobiť. Cestovať, spoznávať a nájsť si partnera. Zažiť s ním romantickú aj pragmatickú lásku. Obetovať sa, keď bude treba. Zmeniť aspoň jedného človeka alebo sa o to aspoň pokúsiť. Všetko podriadiť pravde. A na staré kolená sa usadiť, prežiť pokojnú jeseň života v kruhu najbližších, do smrti iným pomáhať, odovzdať im svoje poznatky a niečo po sebe zanechať.
Nemôžem uveriť, že som sa musela k čítaniu dokopať. Pripisujem to na vrub spomínanej mladosti-pochabosti :D.
Čaroprávnost
Terry Pratchett
Kiežby boli všetky tie dnešné bojovníčky za práva žien aspoň z tretiny také milé ako malá nebojácna Esk a kiežby viacero ľudí v mojom okolí občas použilo kúsok z tej hlavológie Bábi Zlopočasnej…
Úzkosti a jejich lidé
Fredrik Backman
„Jim patří ke generaci, která považovala počítače za magii. Jack je odjakživa bral jako samozřejmost. Když byl Jim malý, trestali se děti tak, že je rodiče posílali do jejich pokoje. Dneska se za trest z pokoje vyhánějí. Jednu generaci hubovali, že nedokáže posedět, druhou zase, že má málo pohybu.“
Backmana milujem. Ale iba raz ročne, aby som sa ho s mojou sarkastickou povahou neprejedla. Autor skladá puzzle, stále berie do ruky tie isté kúsky, ale otočí ich trochu inak a záverečný obraz je vtipný, slniečkový, romantický a šťastný. Pointa je asi tá, že nemáme druhých súdiť, ak neprejdeme aspoň niekoľko kilometrov v ich topánkach, na druhej strane si nemôžem pomôcť a v tomto skôr súzniem s Pratchettom: „… první, co byste nejspíš pochopili po tom, co byste ušli pár kilometrů v jeho botách, by bylo, že vás pronásleduje, aby vás polapil a obvinil z krádeže bot, i když, samozřejmě, asi byste mu utekli, protože by vás musel honit bos.“
Ak dá spisovateľovi a knihe čitateľ šancu, verím, že ho presvedčia, že aj na názore toho druhého záleží, alebo ako hovorí jedna moja tetka: „Všetci sme nejak postihnutí.“
„Co děláte se svými penězi?“
„Kupuji si odstup od ostatních lidí. V drahých restauracích jsou stoly dál od sebe, v letadlech není v první tříde prostřední sedadlo, exkluzivní hotely mívají zvláštní vchody do luxusních apartmá. To nejdražší, co si na nejhustěj obydlených místech světa můžete koupit je odstup.“
Hlava XXII
Joseph Heller
Páči sa mi Hellerov prístup. Netrápi čitateľka nudnými a siahodlhými agitáciami za svoj názor, ba naopak, vyjadruje sa humorom. Bolo to vtipné, hlavne ak máte zmysel pre humor ladený na Pratchettovskú nôtu a nie ste príliš dospelý, ako by povedal Malý princ. A keď som sa smiala, zrazu prešiel príbeh bez varovania do niečo tak vážneho a smutného, že mi stislo srdce. Krásna kniha, jedna z mála, ktorú by som si nedbala prečítať znovu.
Najlepšie (najhoršie?) na tom je aj tak nekončiaca podoba s dianím okolo nás.
Skála
Peter May
Jedna z mála retrospektívnych kníh, kde ma bavilo prelínanie minulosti a prítomnosti a kde som sa dokonca tešila na striedanie kapitol. Nejaké extra premyslené, prekrútené a šokujúce odhalenie v závere ma síce nečakalo, no celý príbeh bol vystavený tak kvalitne a zručne, že mi to vonkoncom neprekážalo. Autor dokonale znázornil britskú atmosféru odľahlého ostrova s uzavretou komunitou, kde sa ľudia dobre poznajú, čo je niekedy dar, inokedy prekliatie. Nehostinný a nezlomný britský ostrov bol metaforou jeho obyvateľov a drsnosť sa výnimočne neskrývala v krvavých kúpeľoch, ale v ľudskej povahe.
Jatka
Lee Child
Jack Reacher rozpráva príbeh v prvej osobe, ale napriek tomu neznie pateticky, ale ako šikovný sympaťák so zdravým rozumom a kopou schopností. Na postave, ktorá chce viacmenej iba pokoj a slobodu, no napriek tomu v prípade potreby spraví, čo treba, je niečo obdivuhodné.
Čítala som komentár, že to celé pôsobí ako akčný film z 80. rokov a niečo na tom je. Nech sa každý rozhodne, či je to preňho pozitívum alebo negatívum. Za mňa to malo akurátny mix akcie, napätia a pomalších hĺbavejších pasáží. Držalo sa to osvedčených koľají, ale som spokojná, lebo ma autor uspokojivo po oných koľajách priviezol až k bombastickému cieľu. Akurát som sa musela trochu zasmiať nad tým, ako rýchlo sa Jack na konci vysporiadal so svojimi citmi. Aké chlapské :).
