LiliDarknight komentáře u knih

Česká spisovateľka Zuzana Hartmanová sa po tretí raz vracia do svojho fiktívneho sveta. Accadské dobrodružstvá je však možné vychutnať si ako samostatné príbehy, nie je potrebné poznať dilógiu o nekromantke Nix. Tentoraz sú navyše stredobodom pozornosti minotauri. Legendami opradené kmene s kultúrou, zvykmi a vlastnou históriou. Čitateľ má na stránkach knihy možnosť spoznať ich a zistiť, či tieto stvorenia čaká aj nejaká budúcnosť.

Podobne ako autorkina prvotina Noční labuť, aj v tomto prípade ide o poviedkový román. Navyše je odetý do hávu hrdinskej fantasy. V tomto smere sa núka takmer klasický námet o spáse, zrade a cti, s prímesou lásky a túžbou všetkých zachrániť. Tento výpočet tvorí základné predpoklady daného žánru. Napriek tomu sa nedá tvrdiť, že by Harmanová napísala typický hrdinský kúsok.

Zdá sa totiž, že zvážila svoje možnosti a rozhodla sa, že využije viacero spôsobov, ktorými môže čitateľa zaujať. V prvom rade je to výber samotných minotaurov. Hrdej rasy čestných bojovníkov, ktorí nedokážu klamať, vždy držia slovo a žijú určitým spôsobom. Zväzujú ich dávne tradície a zákony, prípadné spory riešia súbojmi. Dopĺňajú ich ženy liečiteľky a šamanská mágia.

Takisto nejde o úplne inovatívne prvky, ale dokopy fungujú. Pravdepodobne najväčšou výhodou knihy je jej stručnosť a epizodickosť. Dejová linka pritom začína zdanlivo na konci. Vidíme, ako dopadne cesta bojovníka, a nejeden čitateľ sa začne pýtať, či sa má obťažovať aj za stranu šesťdesiatpäť. Prvá časť knihy predsa namaľovala obraz toho, čo sa už stalo.

No až opisy ďalších udalostí tie výjavy dokreslia. Ich prostredníctvom autorka vysvetľuje motiváciu, predstavuje aktérov a hlavne prehlbuje tragédiu všetkých udalostí. Je stručná a výstižná. Tiež preskakuje z príbehovej súčasnosti do minulosti. Nezdržiava sa zbytočnosťami a nemá nutkanie čitateľa zbytočne vodiť za ruku. Ukáže mu len smer a vyšle ho na cestu, podobne ako svoje postavy.

K tomu núka pomalšie i rýchlejšie okamihy, surovú akciu i zamyslenia. A keď čitateľ otočí poslednú stranu, uvedomí si, že záver, hoc ho už poznal, vníma úplne inak. Pretože tie kontúry naznačené v úvode sú zrazu vyfarbené a núkajú iný druh obrazu. Plného emócií a tiež zvedavosti, či ide o definitívny koniec alebo ho ešte protagonisti dokážu zvrátiť.

Poviedkový román Kosti pod mechem neponúka inovatívne poňatie hrdinskej fantasy. Hartmanová napísala skôr klasického žánrového reprezentanta. Napriek tomu ale dokáže zaujať. Tým, ako vystavala dej. Stavila na stručnosť a údernosť. Nebála sa byť drsná, hoc nie vždy prostredníctvom krvavých momentov. Dokázala čitateľa držať v napätí. A tým, že sa zamerala na postavy, ponúkla o niečo hlbší zážitok.

3 15.04.2024

Americká spisovateľka V. E. Schwab sa po druhý raz vracia do svojho rozvetveného sveta. V ňom predstavuje niekoľko Londýnov, do ktorých cestuje len človek so špeciálnym nadaním. V prvej knihe Tmavší odtieň mágie postavy porazili nebezpečného nepriateľa. No cena bola možno až privysoká. Teraz sa navyše musia vyrovnať s následkami.

Druhé diely trilógií väčšinu času fungujú ako nutné zlo. To niečo, čo čitateľ musí prečítať, aby sa dozvedel, ako to všetko skončí. Táto kniha nie je výnimkou, no predsa nepôsobí ako tradičná vatová výplň. Autorka sa totiž rozhodla, že ak už máme čakať na vyvrcholenie, môžeme sa viac dozvedieť o charakteroch zúčastnených.

Akýmsi heslom románu je, že všetko má svoje následky. Rozhodnutia, ale najmä činy. Kell, Lila, Rhy, ale aj iní už všeličo zažili, a to ich poznačilo mnohými spôsobmi. Čitateľ má možnosť vidieť, ako veľmi to s nimi „zamávalo“. Ich životy sa zmenili, podobne aj ich správanie.

Je fascinujúce sledovať, že každý, aj ten najmenší čin môže mať vplyv na niečí život. Nehovoriac o tom, že tieto scény prispievajú k lepšiemu pochopeniu motivácie protagonistov. Ich charaktery získavajú ďalší realistický rozmer. Vo výsledky sa teda hranice medzi kladnými a zápornými postavy úplne stierajú. Na konci ostanú len rôzne odtiene morálne sivej.

Aj vďaka tomu je tempo príbehu o čosi rozvážnejšie. Sem-tam sa síce objaví akčnejšia scéna, ale je ich poskromne. Čitatelia, ktorí očakávajú veľkolepé bojové sekvencie, tak ostanú trochu sklamaní. Napriek tomu kniha nie je nudná. Schwab totiž píše z pohľadu hneď niekoľkých zúčastnených. Jedným z nich je aj domnelý nepriateľ. Cez tieto krátke exkurzy ukazuje, že jej svet čakajú ďalšie turbulentné udalosti. Napätie by sa teda dalo vyslovene krájať. Navyše je postupom kapitol ešte gradované.

Práve kombinácia týchto prvkov núti čitateľa otáčať stránky. Pretože v ňom prebúdza zvedavosť a záujem o osud postáv. Je jasné, že sa na nich rúti niečo temné. Stávky sú čoraz vyššie a nakoniec príde sľubovaný výbuch. Záver je bezpochyby veľkolepý, no takisto otvorený. Čakanie na pokračovanie bude dlhé. Lebo je sa na čo tešiť – ako autorka celý čas naznačovala.

Román Stretnutie tieňov plynulo nadväzuje na predchádzajúce udalosti. Schwab väčšinu pozornosti venuje postavám. Hlavne tomu, ako ich ovplyvnili ich vlastné činy a rozhodnutia. Ide teda o pomalšie rozprávanie zamerané predovšetkým na vývoj charakterov. O slovo sa síce prihlási aj akcia, ale vo väčšej miere sa objaví až v poslednej tretine. Čítanie si tak oveľa viac užijú tí, ktorým neprekážajú rozvážne tempo a detailnosť.

3 27.03.2024

S touto som sa trápila oveľa dlhšie, než by mi bolo milé. Nie snáď preto, že by ma čítanie nebavilo. To ani v najmenšom. Má to práve ten morálny presah, ktorý v knihách väčšinou najviac oceňujem. Problém bola epizodickosť. Namiesto jednej linky bol dej vystavaný z menších čiastkových, aby lepšie vynikla téma. Čo je fajn. Ale osobne si myslím, že by to vyniklo ešte o čosi lepšie, ak by to nebol román, ale radšej zbierka poviedok.

Alebo mi len možno vadilo, ako okato sa v tom všetkom hľadala hlavná hrdinka Eliška.

3 24.03.2024

Toto bola krásna rozprávka. Predvídateľná a naivná.

Iste, plná politikárčenia, mocenských hier, intríg a úkladov. Ale na druhej strane tu boli chrabrí rytieri, aby s eleganciou, šmrncom a hlavne dôvtipom (a občas aj vtipom) zloduchov porazili a oddialili pohromou aspoň o jeden deň.

Jasné, že som sa celý čas spokojne usmievala.

3 15.01.2024

Mám zvláštnu slabosť pre príbehy o dospievaní.

No a Ned, hlavný hrdina, dospieva teda poriadne veľkolepo. Uprostred akejsi podivuhodnej magickej takmer vojny, do ktorej sa dostal len tým, že v jeho rodine sa dedí šiesty zmysel. Vďaka nemu vie vycítiť rôzne magicky nasýtené veci, ako osoby alebo udalosti. A teraz sa práve preto dostal doprostred príbehu Ysabel, o ktorú už dvetisíc šesťsto rokov bojujú dvaja muž. Veru, ultimátny milostný trojuholník.

Štýlovo je to typický Kay. Zároveň sa to väčšinu času správa ako niečo, čo by mohol pokojne napísať aj Holdstock. O svete, v ktorom zaznievajú ozveny dávnych čias. Dávnych udalostí a hlavne dávnych ľudí. Je to riadne podivuhodné dobrodružstvo, v ktorom bolo potrebné čítať medzi riadkami.

A mňa to neskutočným spôsobom bavilo. Chytilo ma to od prvej vety a držalo až do tej poslednej. Čo je ale dôležitejšie, bavil ma Ned a rada som sa čo-to dozvedela o jeho živote. Až mi bolo ľúto, že kniha nie je predsa len o čosi dlhšia.

Ale aj v tejto podobe je výborná.

3 10.01.2024

Príjemné atmosférické čítanie, ktoré bolo pre zmenu plné všakovakých vôní. Som rada, že si autorka dala záležať na výskume a ozaj som mala pocit, akoby som sa ocitla uprostred voňavkárskeho klanu a musela si dávať pozor na každé slovo. A určite sa mi páčila aj tá podprahová rómeovsko-júliovská romanca.

Anouk mi síce miestami trošku liezla na nervy, najmä tým, ako bola najskôr otravne ambiciózna a odmietala sa nechať utláčať, a potom sa v jeden okamih premenila na doslova mŕtveho chrobáka. Ale oceňujem, ako jej príbeh nakoniec dopadol a že to bolo o tvrdej práci a o tom, že príležitosť nám nepríde zaklopať na dvere. Musíme ju chytiť za pačesy.

Ale mám na autorku ťažké srdce pre Vivien. Chápem, že takýto druh zatrpknutej ženskej sa vlastne trestá sám, ale zistila som, že som skrátka asi príliš krvilačná, aby som sa s tým zmierila.

Nuž ale áno, pekné čítanie.

3 02.01.2024

4,5*

Slovenský spisovateľ Peter Jelínek sa opäť vracia do svojho steampunkového „norrovského“ univerza. Tentoraz prostredníctvom zbierky ôsmich poviedok. Tie sú napísané väčšinou podľa totožnej schémy. Najskôr nastúpi opis problému – prostredníctvom rozhovoru alebo akčnej scény. Hneď nasleduje pokus o riešenie. Najlepšie mnohonásobne neúspešný. Záver je v rôznej miere otvorený. Aktéri sa postarali o nadprirodzené trampoty a ďalej pokračovali vo svojich životoch.

Napriek tomu ale zbierka zo všetkého najmenej pôsobí fádne alebo repetitívne. Pretože autor sa jednoznačne s textami vyhral a je to jasne cítiť z ich prepracovanosti. Štýl dobrodružstiev sa menil v závislosti od toho, kto sa stal hlavným hrdinom. Kapitán Norr rieši problém iným spôsobom ako princezná Vaisali alebo mechanik Rumbledale. Používajú iné metódy, uvažujú inak, čomu je prispôsobené aj rozprávanie. To je väčšinou buď svižnejšie, alebo opisnejšie.

Takmer v každej poviedke je výrazná dobrodružnosť prepojená na detektívne ladenú zápletku. Tie dopĺňajú bohato fantazijné kulisy. Jelínek sa nebojí vyťahovať kreatúry z rôznych panteónov alebo si vymýšľať vlastné. Navyše tak, aby všetko fungovalo. Jednotlivé prvky sa skvele dopĺňajú a ladia spolu. Pritom ide napríklad o spojenie kentaura a hrdinky cestujúcej v čase i priestore.

Najvýraznejšími prvkami ostávajú dekadentnosť a humor. To prvé sa prejavuje takmer až naturalisticky. Na stránkach sa objavujú odhalené ľudské telá, milostné radovánky, ale napríklad aj kanibalizmus alebo sexuálna mágia. Niektorí čitatelia možno práve preto označia zbierku za temnejšie ladenú alebo rovno zvrhlú. No práve vďaka tomu pôsobí realisticky. Postavy z poviedok sú totiž prezentované ako stvory bažiace po moci, a k tej vedú všakovaké neortodoxné chodníčky.

Humor sa k tomu všetkému navyše výborne hodí. Nejde o situačnú komiku alebo kritiku spoločnosti, hoci aj tie sa dajú v hojnej miere nájsť na stránkach tejto zbierky. Ide hlavne o to, ako sa autor dokáže doslova vyhrať s jazykom. Na to mu perfektne posúži bohatá slovná zásoba a schopnosť trefne a zaujímavo pomenovať aj tie úplne najobyčajnejši­e javy.

Zrazu aj ďalší príbeh o ambicióznom zlosynovi pôsobí sviežim dojmom. K tomu určite prispievajú aj prvky z rôznych žánrov, prehľadná akcia a svedomitosť, s akou sú texty vytvorené. Faktom ostáva, že celé norrovské univerzum je plné istej ľahkosti. Autor akoby si uťahoval z istých žánrových klišé a niektoré prvky vyslovene parodizuje. Zároveň ale dbá na autentickosť – tá sa prejavuje aj vysvetľujúcimi poznámkami k niektorých poviedkam.

Napriek tomu jednotlivé texty nie sú úplne dokonalé. Napríklad Prípadu novodobého Prométea by sa dal vytknúť zbytočný chaos prameniaci z mnohých mien hlavnej hrdinky. Možno by bolo jednoduchšie, ak by sa volala len Vaisali. Nocte exeo a Sabina bude mať dieťatko zase nepotešia otvorenejšími závermi. Na druhej strane, v druhom prípade naznačuje možné vyvrcholenie nápadná podobnosť názvu s istým populárnym hororom. Tri najdlhšie poviedky zase v istých okamihoch pôsobia trochu rozvláčne. Nič z toho však nie je vyslovene na prekážku. Ide skôr o kozmetické nedostatky, ktoré nekazia zážitok z čítania.

Zbierka poviedok Nocte Exeo ponúka ďalšiu návštevu prevažne steampunkového univerza. Jelínek namiešal kokteil všakovakých žánrových prvkov a prepojil ich vycibreným jazykom i humorom. Prevažne sa však spolieha na istý naturalizmus a miernu zvrhlosť, čo niektorých čitateľov asi nenadchne. Tí, ktorým takáto dekadentnosť neprekáža, budú z čítania iste nadšenejší.

3 28.12.2023

Ach, toto bolo v istom smere snáď ešte lepšie ako prvý diel.

Najmä vďaka Iste, kvôli ktorej som knihu vlastne chcela čítať. Lebo je to ten typ hrdinky, akú sa mnohí autori snažia stvoriť, no nie všetkým sa to podarí. Staršia žena ťažko skúšaná životom. Dostatočne odhodlaná, tvrdohlavá a hlavne s dostatočne silnou vôľou. Ktorá má proste dosť všetkých božstiev a zázrakov a je dostatočne priebojná na to, aby to otvorene povedala do tváre trebárs aj tomu božstvu. Ale na druhej strane sa nemusí znižovať ku kriku alebo útokom, aby niekoho dokázala elegantne poslať do čerta.

Ale inak áno, aj príbeh bol zaujímavý. Ale o to zaujímavejší vďaka Iste.

3 18.11.2023

Táto kniha je pre mňa potvrdením, prečo som sa rozhodla prečítať viac autorových kníh. Všetky tie nedokonalo dokonalé postavy a ich poprepletané osudy, to som si vyslovene užívala. Čo na tom, že z hľadiska deja to bolo skôr epizódne. Ale sledovať všetky tie príbehové nitky, ktoré k tomu viedli, to bolo vyslovene fascinujúce. A vzhľadom na osudy niektorých zúčastnených aj smutné a drsné. Seversky mrazivé, no zároveň aj hrejivé.

Ten pocit, ktorý vo mne kniha zanechala, sa ťažko opisuje. Ale je to práve to precítenie všetkých, aj tých najmenších, detailov, vďaka čomu sa v mojich očiach táto kniha odlišuje od zástupu iných, podobne koncipovaných. Chcem viac.

3 26.10.2023

Česká spisovateľka Zuzana Strachotová prichádza s ďalšou predstavou postapokalyptickej Zeme. Pozostatky ľudstva obývajú obrovské mestá. Preživší sa údajne spojili a hodili za hlavu dovtedajšie rozdiely a predsudky. Znie to utopisticky. Čitateľ však čoskoro zistí, že terajší svet sa predstave raja ani len nepribližuje. Tieto skutočnosti sa dozvie aj vďaka hlavnej hrdinke.

Kniha na jednej strane predkladá niekoľko zaujímavých konceptov. Budúci ľudia sú údajne inteligentnejší a celkovo vyspelejší. Na druhej strane ich zväzujú niekedy nezmyselné pravidlá. To z nich robí absolútne nepraktických jedincov neschopných normálneho fungovania. Táto predstava je pomerne realistická isté obrysy je možné zahliadnuť aj v súčasnosti.

Toto všetko je čitateľovi predostierané postupne prostredníctvom Sofie. V knihe tak ostáva dostatok priestoru na vnímanie vývoja nielen techniky a vedy, ale aj spoločnosti. Takéto vysvetľovanie navyše pôsobí prirodzene a logicky, a to aj v momentoch, keď sa dej pohýna trošku pomalšie. Okrem toho autorka medzi riadky vkladá aj rôzne morálne a filozofické otázky.

Budúcnosť sa už automaticky spája s prítomnosťou robotov. Tentoraz sa volajú bioroidi a sú vnímaní buď ako nutné zlo, alebo ako prísľub budúcich ziskov. V interakciách medzi Sofie a jej bioroidím spoločníkom Ichirom sa prejavuje základná otázka načrtnutá už v anotácii: Čo robí človeka človekom. Z pohľadu tematiky sa teda Strachotová venuje zhruba tomu, čo je možné vidieť v iných knihách. No píše o tom ľudsky i realisticky, čím dokáže kompenzovať predpokladanú fádnosť.

V otázke dejových línií takisto predostiera hneď niekoľko zápletiek, no nie všetky už dokázala plne spracovať. Sofie hľadá svoje miesto, no pritom je jasné, že ostatní ju chcú využiť pre svoje ciele. Dostáva sa do epicentra mocenských hier, politikárčenia, odfláknutého detektívneho vyšetrovania, hľadá odpovede na vlastné otázky, zisťuje, čo sa jej vlastne stalo. V tomto duchu by sa dalo pokračovať ešte dlho.

Príbeh teda nemá hluché miesta. Takisto je však nutné poznamenať, že niektoré príbehové odbočky sú nedostatočne rozvinuté. Iné scény pôsobia až príliš účelne. Nehovoriac o tom, že z vypovedaného vyplýva veľa otázok a len zopár odpovedí, no aj tie sú poväčšine neuspokojivé. Takže čitateľ bude naozaj netrpezlivo vyčkávať pokračovanie. Po druhej časti by však siahol aj vďaka zaujímavým postavám a svetu. Niektoré zo spomenutých epizódnych zápletiek mohla teda Strachotová pokojne aj vynechať.

Kniha Vypůjčený čas predstavuje ďalšiu verziu budúcnosti. Tá pôsobí realisticky a uveriteľne, takmer ako jednoznačná predpoveď. Postavy sú tu navyše tiež motivované vidinou zisku, nie morálnosťou či ľudskosťou. Napriek istým nedostatkom teda ide o miestami až mrazivé čítanie. Zároveň slúži ako solídny úvod do novej série.

3 23.06.2023

Americký autor TJ Klune síce prichádza s novou knihou, ale svojim čitateľom ponúka v istom zmysle už tradičné dobrodružstvo. Najradšej sa venuje tematike nájdenej (alebo vytvorenej) rodiny a v tomto smere určite nesklamal. Prekvapil skôr jednotlivými členmi, ktorí sú však rovnako výstrední a svojskí, ako akýkoľvek človek.

Otec rodiny, android a zároveň vynálezca, je pritom oproti ostatným ešte nudný. K nemu sa pridávajú neurotický vysávač so sklonmi k dramatizovaniu a psychopatická mechanická sestrička. Victor, jediný človek medzi nimi, je takisto vynálezca a je odhodlaný opraviť všetkých robotov, ktorých môže.

Napriek istej netradičnosti postáv však medzi nimi panuje výborná chémia. Skvele sa dopĺňajú a opäť zabávajú vynikajúco napísanými dialógmi. Čo prispieva k tomu, že sa na čitateľa prenáša nejedna emócia. Príbeh okrem toho ponúka aj voľné prerozprávanie Pinocchia. Hlavný hrdina sa však líši tým, že je na rozdiel od všetkých ostatných človek. Takisto ako jeho rozprávkový náprotivok, aj Victor sa vyberá do sveta, hoci z iných dôvodov. Jeho cesta je v rovnakej mierne dobrodružná a veľkolepá, stretáva dokonca podobne koncipované postavy a čelí rôznorodým lekciám.

Autor sa však viackrát pristavuje pri tematike rodiny, ako má vo zvyku. Hovorí o putách medzi jej členmi, o sile spomienok a hlavne emócií. O srdciach a ako dokážu zmeniť život a o kvapkách nádeje, čo tie zmeny môžu odštartovať. Niekedy o tom hovorí priamo, inokedy prostredníctvom metafor, takže je na čitateľovi, čo presne medzi riadkami nájde. A či bude vôbec ochotný to tam hľadať.

Vo svojej podstate ide ale o pomerne jednoduchý priamočiary príbeh. Dejová linka má len minimum odbočení a Klune sa celý čas zameriava hlavne na Victora. Čelí bez pochyby dramatickým okolnostiam, no napriek tomu jeho príbeh nie je až taký žalostný. Je teda jasné, že čo sa týka citového vydierania, autor sa trochu krotil. Miesto toho ponúkol skôr oddychovejšie čítanie s veľkou dávkou humoru a situačnej komiky.

Veľkolepých prekvapivých odhalení je tu takisto menej. Viac ako o šokovanie čitateľa ide o postavy a putá, čo si medzi sebou vytvorili a o to, či sú dostatočne silné, aby odolali často drastickým okamihom. A či dokážu nahradiť pomyselné nitky, za ktoré niekto ťahal. Takže kniha v sebe ukrýva aj veľkú dávku nádeje a odhodlania. Čo predstavuje jedno z tých menej skrytých posolstiev a morálnych presahov. Ostatné si už musí čitateľ nájsť sám.

Kniha V životech loutek ponúka v mnohých ohľadoch typický kluneovský zážitok. Autor pracuje hlavne s obľúbenou témou vytvorenej rodiny. V tomto prípade ju tvoria roboti, androidi a človek, no napriek tomu medzi nimi vládne výborná chémia. Okrem toho čitateľ nájde nejedno dobrodružstvo, silne zastúpenú nádej a pomerne priamočiaru dejovú linku. Z toho všetkého nakoniec vzniká príjemné dobrodružstvo s niekoľkými ponaučeniami o odpustení a dôležitosti slobody v rozhodovaní.

3 18.05.2023

Pipin, Eiri a Sebas stále tvoria veľmi nesúrodú a potenciálne zábavnú skupinku. Každý z trojice má svoje vlastné problémy a skryté úmysly. Na čo pomerne okato poukáže slepý trpasličí prorok. Scéna umocnená prítmím lesa čitateľa varuje, že to najhoršie na postavy ešte len čaká. A je jednoduché tomu uveriť.

Súputníci nie sú charakterní hrdinovia pripravení kedykoľvek tasiť meč a brániť česť dámy. Na druhej strane to ale nie sú ani záporáci. Urobili síce veľa chýb, ale občas majú aj svetlé momenty. Väčšinu času sú skôr morálne šedí a veľmi dobre si to uvedomujú. S výnimkou Pipina, naivného elfa z presvedčenia, ktorý verí v to, že je predurčený k veľkým skutkom a túto jeho naivitu mnohí zneužívajú. Iste, aj jeho druhovia sa veľmi často dostanú do problémov, ktoré na nich niekto pripravil, ale určite sa do nich nehrnú s takým nadšením ako sám Pipin.

Nesúrodá trojica teda aj naďalej baví svojou chémiou. Sú to osoby, ktoré by za normálnych okolností nemali asi nič spoločné, no predsa cestujú bok po boku. Dostávajú sa nielen do problémov, ale hlavne sa hádajú medzi sebou (čoho strojcom je v drvivej väčšine prípadov práve Pipin). Tieto doťahovačky sú zdrojom zábavy a hlavne dôkazom, že toto humorné ladenie je presne to, čo knihu ozvláštňuje v zástupe iných žánroviek.

Oproti predchádzajúcim knihám však postáv výrazne pribudlo. Už to nie sú väčšinou len osudy putujúcej trojice, ktoré čitateľ môže sledovať. O slovo sa hlásia, a to dosť výrazne, aj iní aktéri. Každý z nich pritom sleduje na prvý pohľad úplne rozdielne ciele. Svoj príbeh rozpovie napríklad aj strápená poetka, ktorá by rada utiekla typickému ženskému osudu. Okrem toho sa tu objavujú aj ctižiadostiví čarodejníci, ale aj vládcovia túžiaci po nastolení poriadku alebo tí, čo túžia po zisku. A aby toho nebolo málo, zjavia sa tu snáď aj tajní agenti a špionáž.

Každá postava pritom ponúka vlastný pohľad na udalosti a väčšinou aj iný druh zábavy pre čitateľa. Kniha je stále ladená skôr humorne, ale intrigy a mocenské hry sú zase o niečo detailnejšie a prehľadnejšie. Zo začiatku to síce pôsobí, že jednotlivé „pohľady“ nemajú veľa spoločného a majú byť akousi medzihrou pred veľkolepými udalosťami. Postupom strán sa však ukazuje, že v všetko súvisí so všetkým a osudy jednej postavy ovplyvňujú ostatných.

Jednotlivé príbehové línie sa teda pretnú a výsledný obraz je viac ako len príjemný. Kniha síce stále vystupuje skôr ako taký spojovací článok, ale čitateľ sa má čím zabávať. Hlavne tým, že pribudli rozprávači. Takže naraz sledujeme viacero udalostí. Nuda teda nemá šancu uživiť sa. Napätie graduje, niektoré udalosti sa vysvetľujú, ale vo všeobecnosti platí, že sa všetko len komplikuje. Navyše samotný záver prichádza akosi uprostred myšlienky, takže čakanie na pokračovanie bude dlhé.

Kniha Pavučina lásky prináša nielen to najlepšie, čo táto séria ponúka – čiže humor a komicky ladené okamihy. Pribúda postáv a teda aj rozprávačov, takže čitateľ sa môže zabávať mocenskými hrami, intrigami, špionážou, ale napríklad aj opisom takého klasického sedliackeho života. Vďaka tomuto je kniha zaujímavá a dej nestagnuje, hoci príbeh samotný je skôr taký výplňový. Je to most medzi tým, čo sa stalo a čo ešte len príde. A podľa všetkého to ešte len bude epické.

3 21.02.2023

Popravde som od knihy očakávala niečo iné. Vo výsledku mi ponúkla miestami až príliš naivnučké rozpačité čítanie s výraznou romantickou linkou a predvídateľným dejom. Ako oddychové čítanie to snáď obstojí. Problémom je, že postavy mi boli ukradnuté. Ak by zomreli, ani by som si to nevšimla.

3 26.01.2023

4,5*

Larry Correia rozohral v prvom diele Ságy zapomenutého válečníka zaujímavú šachovú partiu. Nebezpečné úklady, tajné konšpirácie, sprisahania, útoky, krviprelievanie a uprostred hrdina – netvor. Prakticky nič nechýbalo a to bol ešte len začiatok. V tomto pokračovaní má čitateľ možnosť sledovať, ako sa plány viacerých aktérov pohýnajú vpred. Niekedy možno až príliš pomaly.

Dej je oproti predchádzajúcej knihe oveľa jednoduchší. Časová línia je lineárna a udalosti sa odohrávajú postupne, s výnimkou niekoľkých okamihov z minulosti. O slovo sa síce prihlásia aj prekvapivé odhalenia, ale je ich menej. Hlavným dôvodom je fakt, že postavy sa viac-menej len presúvajú z miesta na miesto.

Najväčší priestor pritom opäť dostáva Ashok. Jeho línia je stále prevažne dobrodružná a akčná. Takmer všetky bojové sekvencie sa odohrávajú v jeho prítomnosti. Correia v týchto okamihoch naplno ukazuje prednosti svojich kníh, teda realistické opisy bojov a stratégií. O čosi viac sa prejavuje Thera. Vďaka nej je rozvíjaná kultúra kúzelníkov – vrahov. Ide teda o rozvláčne rozprávanie zamerané na detaily a vysvetľovanie, a tiež na osvetľovanie motivácie.

V najmenšej miere sú spomenuté sivé eminencie. Tí, čo z tieňov snujú tajné plány a čakajú na ovocie svojho snaženia. Vďaka miernejšiemu tempu ostáva takisto viac priestoru na budovanie charakterov. Protagonisti sa vo veľkej miere zamýšľajú a filozofujú. Tiež prehodnocujú svoje postoje a rozhodnutia. Na niekoho to všetko môže pôsobiť trochu prvoplánovo. Zároveň ale ide o veľmi opatrnú a umnú prácu s postavami, navyše uveriteľnú.

Autor tieto časti vhodne obmieňa. Akciu strieda opisovanie. Takže hoci sa v knihe toho veľa nestane, dej nepôsobí nudne. Čitateľ sa má čím zabávať a mnohé sa dozvie. Výborná gradácia napätia takisto ostala. Rovnako aj veľkolepé akčné finále, ktoré je krvavé a zároveň morálne silné. Vďaka tomuto všetkému je kniha stále dynamická. Taktiež je odhalená motivácia postáv a prichádzajú mnohé vysvetlenia. Lenže nie všetky, čiže čakanie na záverečný diel bude v istom zmysle dlhé.

Kniha Rod zabijáků je v istom zmysle typickým druhým výplňovým dielom. Postavy sa potácajú z miesta na miesto. Nečakaných zvratov je menej. Viac priestoru ostáva na filozofovanie a vysvetľovanie. Correiovi sa však podarilo veľmi dobre nakombinovať akciu a príbehovú vatu. Čitateľ sa teda nemá čas nudiť. Navyše sa ešte čo-to dozvie aj o histórii sveta. Z toho všetkého vyplýva, že finále trilógie by malo byť veľkolepé.

3 20.11.2022

Laurie Forest svoj svet tvorila postupne a pomaly. Viac ako na akčné sekvencie sa sústredila na rozprávanie a v rovnakej miere na postavy. V samotnom strede stojí Elloren, prototyp naivnej mladučkej hrdinky, ktorá žila izolovane a zrazu je konfrontovaná so skutočnosťou. Jej premena je v istom zmysle dramatická, no najmä bolestivá. Keďže je potomok mocnej čiernej čarodejnice, má od onej spoločnosť isté očakávania. Lenže ona nemá mágiu, je slabá, sama, nenávidená asi každým, koho stretne.

Autorka však nezatvára oči absolútne pred ničím a nebojí sa čitateľovi ukazovať aj šikanu vo všetkých jej podobách. Vrátane toho, ako všetci ochotne a občas aj spokojne odvracajú tvár a predstierajú, že je to vlastne v poriadku. Alebo ešte horšie – že to slúži akémusi vyššiemu záujmu. Elloren je však obklopená aj inými postavami, nielen tými, čo jej chcú stále len ubližovať.

Na jednej strane sú jej bratia, na tej druhej postupne nadobudnutí noví priatelia, ktorí si takisto uvedomujú, že s ich svetom nie je všetko v poriadku. Ich osudy sú podobné, prepletajú sa a o to silnejšie vyznievajú sociálne orientované témy. Tie sú spracované veľmi realisticky a Forest upriamuje čitateľovu pozornosť určitým smerom – núti ho uvedomiť si, že z dlhodobého hľadiska nemôže istá skupina narábať s inou otrasne len preto, lebo oni sa k nim tak správali v minulosti. Lebo ak zlé oplácame ešte horším, nikdy to nedopadne dobre.

Rozvinúť podobnú tematiku si vyžaduje čas aj trpezlivosť a aj preto autorka zvolila pomalšie tempo. Ponúkla síce niekoľko akčnejších a napínanejších scén, ale ich výskyt bol skôr sporadický, čím sa zvýšila ich výpovedná hodnota. Výborne však pracuje s gradáciou a jej záver je veľkolepý. Obdobne umne pracovala aj so vzťahmi medzi postavami, hoci v niektorých momentoch už tá tvorba veľkej šťastnej rodiny bola na hranici uveriteľnosti.

Zaujímavé tiež je, že dejová linka vlastne nemá zjavný zámer. Postavy čelia novým výzvam, rozhodujú sa, rastú a vyvíjajú sa, ale neriešia nejaký ucelený problém. Skôr menšie čiastkové „šarvátky“, ktorými si Forest len pripravuje pôdu. Aby vysvetlila motiváciu jednotlivých aktérov, aby vybudovala uveriteľnú zápletku. Aby boj za „lepší svet“ pôsobil uveriteľnejšie. A to sa jej aj podarilo. Všetko pôsobí realisticky – v istých momentoch až bolestne realisticky.

Kniha Černá čarodějka funguje ako výborný úvod do rozsiahlejšieho príbehu. Laurie Forest predstavuje postavy a dopriava im dostatok priestoru na rast. Takisto vysvetľuje vzťahy medzi jednotlivými magickými i nemagickými frakciami. Zameriava sa tak hlavne na budovanie a len okrajovo na neočakávané zvraty a/alebo akčné sekvencie. Čitatelia preferujúci knihy orientované na dej sa teda budú prevažne nudiť. Tí trpezlivejší však budú odmenení realisticky vykresleným svetom s mnohými morálnymi prešľapmi.

3 18.05.2022

Takto si predstavujem veľkolepý koniec. Autorovi sa podarilo zdarne ukončiť všetky dejové línie a navyše mi niekoľkokrát dokázal, že mal všetko pod kontrolou a nič, ani ten najmenší detail, nebolo náhodné. Opäť ma dokonale vtiahol do svojho sveta a ja som visela na každučkom slove. (A doslova som všetko zhltla, hoci som si na konci nadávala, že som nebola trpezlivejšia a čítanie si viac nevychutnala.)

Som však na autora nahnevaná - po udalostiach predchádzajúcich kníh (no hlavne tej druhej) som predpokladala, že som pripravená na čokoľvek, čo sa v tejto knihe stane. Mýlila som sa. Lebo niektoré udalosti neboli len srdcervúce, ja som mala doslova pocit, že mi niekto vytrhol srdce, pošliapal ho, pokrájal, rozmixoval, následne pospájal naspäť a vrátil mi ho len preto, aby to všetko mohol zopakovať. Tak aspoň desaťkrát, možno aj viac. Takže na konci ma dojímalo v podstate asi všetko, úplne každá scéna. (Hej, dokonca aj taká, v ktorej si postavy len vychutnávali obed.)

Krásny príbeh. Nádherný svet. Epický koniec. Úžasný štýl, ktorý ma bavil do prvého slova až po posledné. A tiež postavy, ktoré mi síce prirastali k srdcu len postupne a občas rozpačito, ale o to viac som si ich obľúbila.

3 30.03.2022

Podobne ako predchádzajúce dve knihy, aj táto má pozvoľný začiatok. Rozdiel je v tom, že zatiaľ čo predtým sa dej predsa len postupne rozbehol a neskôr napätie pomaly gradovalo, tu sa dej viac-menej ťahal stále pomaly. Hlavne preto, že postavy vlastne boli v nelichotivej pozícii čakateľov - mohli len sedieť a čakať, čo sa bude diať, ako to dopadne a hlavne čakali na správny moment, kedy zasiahnuť.

Medzičasom autorka pokračovala v práci s postavami a hlavne vo vzťahovej rovine sa jej veľmi darilo. Všetko do seba krásne zapadlo, všetky diely skladačky nakoniec bez problémov zapadli na svoje určené miesto. Záver bol epický hneď z niekoľkých dôvodov - či už pri pohľade na politiku magických bytostí, tak aj na ich vzájomné vzťahy. Páči sa mi hľadanie sivých oblastí v duchu hesla "čo nie je zakázané, je vlastne povolené". Pre mňa osobne už posledná kapitola trošku zaváňala hollywoodskou pozlátkou, ale tak s prižmúrením oka to ešte dokážem odpustiť.

Záver trilógie však priniesol všetky želané odpovede a som veľmi zvedavá na nasledujúcu knihu.

3 15.11.2021

Čím dlhšie o tejto knihe premýšľam, tým viac v nej nachádzam. Je to úžasný príklad krásne napísanej knihy, v ktorej je nutné čítať medzi riadkami. Je plná posolstiev a krásnych myšlienok, ale aj metafor. Emocionálny zážitok umocnila najmä novela Dve srdcia. Myslím, že bez nej by som mala pocit, akoby knihe dačo zásadné chýbalo.

Už teraz sa teším, ako sa ku knihe vrátim.

3 07.11.2021

Podobne ako pri predchádzajúcej knihe, aj začiatok tejto je pomerne svižný. Abercrombie si nepotrpí na siahodlhé úvody, oveľa radšej postavy a s nimi aj čitateľa hodí doprostred prebiehajúcej akcie. Čím udal tón nielen celého rozprávania, ale navyše aj vcelku obstojne predstavil nových aktérov, ktorým výborne sekundoval starý známy Jarvi.

Trnka aj Brand sú pritom úplne odlišní – doslova dve strany inej mince. Obaja však majú veľkolepé sny, no nedarí sa im ich splniť. Trnke je prekážkou jej vlastná divokosť, nedostatok trpezlivosti a tvrdohlavosť. Brand zase zakopáva o predsavzatie byť čestný a robiť to, čo je správne. Na základe tejto charakteristiky je viac ako jasné, prečo to vyzerá, akoby kniha bola predovšetkým o Trnke.

Pretože je skrátka hlasnejšia, niekedy až do takej miery, že je vlastne otravná. Na druhej strane, Brand je málovravný, trpezlivejší a premýšľavejší. No je to práve jeho línia, ktorá v sebe nesie hlbšie posolstvo. Trnka hovorí o dosahovaní cieľov, o plnení si snov a o vytrvalosti. Brand zase nabáda k premýšľaniu – pretože niekedy je cena za splnenie snov vlastná duša a každý by sa mal zamyslieť, či ju naozaj chce zaplatiť.

Osudy týchto dvoch, ale aj ostatných postáv, spája hlavne Jarvi. Ten sa v mene prežitia svojej krajiny neštíti intrigovať a využívať všetkých a všetko vo svoj prospech. V tejto knihe autor vlastne naplno využil potenciál, čo do jeho charakteru vložil v predchádzajúcom príbehu. Vďaka tomu sa vypracoval do najvyššej možnej úrovne manipulátora a je fascinujúce ho sledovať.

Abercrombie však túto knihu napísal trošku podľa šablóny. Aj teraz má čitateľ možnosť sledovať putovanie nesúrodej skupiny ľudí naprieč svetom – tentoraz ale priblíži tú druhú polovicu. Väčšinu času navyše ide o opis plavby, takže predsa len príde aj isté ozvláštnenie. Nakoľko za každých okolností pamätá hlavne na realistické vykreslenie. Keďže zachádza aj do tých menej príjemných podobností.

Na stránkach tiež bližšie predstavuje svoj svet a o slovo sa prihlási aj mágia. Príbeh je rozdelený do štyroch častí a možno aj preto pôsobí trochu epizódne. Takmer akoby čitateľ dostal do rúk zbierku poviedok, nie jednotný román. Dej však plynie svižne, postavy trúsia nielen hlboké myšlienky, ale aj zdarne hláškujú a medzi riadkami je ukryté nejedno posolstvo. Väčšinou ide o pripomienku, že všetko má svoju cenu.

V knihe Půl světa autor rozširuje svoj svet tým, že postavy vyšle na šialenú a takmer beznádejnú plavbu. Cieľom je získať spojencov, ale tiež nezabúda na osobné ciele všetkých zúčastnených. Charaktery postáv sa vyvíjajú a mnohí hľadajú svoje miesto vo svete. K čomu dopomáha svižný dej. Čitateľa okrem toho zabavia aj vtipné hlášky, napínavé momenty a podmanivá atmosféra. Pódium pre záverečný diel je teda pripravené – otázkou je, aký druh predstavenia na ňom Abercrombie zamýšľa predstaviť.

3 27.10.2021

Podobne ako predchádzajúce dve knihy, aj táto zažína skôr pozvoľna. Dejovo síce plynulo nadväzuje na to, čo sa stalo, avšak stále ide o úvod. V ňom má čitateľ možnosť sledovať Ilan a jej klesanie do temnoty – v niektorých ohľadoch doslovné, v iných metaforické. Nakoľko vzhľadom ne bezvýchodiskovú šlamastiku, v ktorej sa ocitla, má jej charakter skôr tendenciu rozkladať sa.

Z psychologického hľadiska je vcelku fascinujúce sledovať striedavé poddávanie sa beznádeji a následné zatínanie zubov úsilím prežiť. Z dejového ide o nie príliš záživné strany, ktoré čitatelia obľubujúci strhujúci dej skôr pretrpia. Stehlíkovej sa napriek tomu viac-menej darí udržiavať pozornosť a záujem. Čiastočne aj tým, že opäť rozširuje svoj svet. Hoci väčšie vysvetlenia si žiarlivo stráži ako drak svoj poklad.

Odhaľuje teda skôr detaily, ale aj tie sú nesmierne dôležité pre fungovanie celého príbehu. Niet pochýb o tom, že autorka má všetko pevne v rukách. A aj to, že jej svet má silné základy a všetko so všetkým súvisí. Povedané slovami jednej z postáv, náhody v ich svete skrátka neexistujú. Toto opatrné vysvetľovanie je však aj zdrojom frustrácie. Po niekoľkoročnom čakaní na pokračovanie čitatelia skôr dúfali vo veľké odhalenia, tiež v to, že to všetko začne dávať zmysel. Ukázalo sa, že v prípade tejto knihy je pravdou skôr opak. Všetko sa komplikuje.

K tomu určite prispieva aj samotná Ilan. Ako rozprávačka najviac ovplyvňuje nielen dej, ale aj čitateľský zážitok. Stehlíková jej prostredníctvom ukazuje, že nestačí mať len informácie. Je potrebné ich aj pochopiť a nájsť v nich zmysel. Ilan ako postava to nedokáže a čitateľ sa za zvuku jej občas otravných úvah doslova točí v kruhu. A medzitým veselo plynú strany.

Istota plynie len z toho, že sa v príbehu čosi deje, čosi sa mení, avšak väčší obraz ostáva záhadou. Autorka drží všetkých v napätí, dokonca sa jej ho darí ku koncu knihy aj gradovať. Dokáže zasiahnuť silou emócií, ale aj prekvapiť niektorými odhaleniami. Hlavne sa jej darí naznačiť, aký smerom by sa mohli uberať zvyšné dve knihy série. Obraz je to pomerne veľkolepý a pripraviť ho trvá dlho – čím sa takisto vysvetľuje to rozvláčne tempo. Nakoniec však prídu aj vybuchujúce ohňostroje, no až v záverečných kapitolách.

Nasterea je pokračovaním v štýle predchádzajúcich dvoch kníh. Čo znamená rozvláčny úvod, pomalé napredovanie, tajomstvá, ktoré majú tajomstvá a v strede všetkého nechápavá a občas príliš tvrdohlavá Ilan. Vďaka nej v úlohe rozprávača sa čitateľ neustále točí v kruhu. Táto tretia kniha aj vďaka tomu zo všetkého najviac pripomína spojovací článok. Autorka v nej predstavuje víziu toho, čo pre svoj svet chystá. Ostáva nám len dúfať, že v ďalších knihách naplno využije ten potenciál.

3 18.10.2021