M.H. komentáře u knih

Dielo chanského filozofa. Čeština bola vôbec druhý európsky jazyk, do ktorého bolo preložené.
Podľa recenzie v časopise Filozofia (1/1972) obsahuje asi tretinu diela. Plus obsiahlu úvodnú štúdiu, životopis Wang Čhunga a rozsiahlu bibliografiu.
Škoda, že kvôli normalizácii T. Pokora nemohol ďalej publikovať. Jeho znalosti chanskej filozofie boli významné aj v medzinárodnom merítku.

V anotácii je uvedené, že kniha obsahuje "první český překlad dalších dvou ze čtyř konfuciánských kánonů Velikého učení (Da Xue) a Střední míry (Zhong Yong)."

Nie je to úplne pravda, pretože oba tieto texty vyšli rok predtým (2008) v preklade Oldřicha Krála (Velké učení / Doktrína středu. Lásenice : Maxima, 2008). Plus Zhongyong vyšiel aj ako príloha Bondyho Čínské filosofie v roku 1993, prekladal Martin Hála.

Preklad prvých deviatich kapitol zo spisu Sün-c’, ktorý je pripisovaný rovnomennému filozofovi. Obsahuje čínsky originál paralelne so slovenským prekladom, doslov a poznámky a vysvetlivky. Preklad je členený do odsekov podľa čínskeho originálu, ktorý je čiastočne vo forme prózy a čiastočne poézie.
V doslove M. Čarnogurská vysvetľuje postavenie tohoto spisu v čínskej filozofii a pridáva životopisné informácie k autorovi.

Kniha Sün-c’ má 32 kapitol (ktoré prekladateľka volá eseje), z ktorých 5 posledných je považovaných za neskoršie dodatky. Preto jej preklad mal obsahovať práve 27 kapitol v troch dieloch. Bohužiaľ zatiaľ vyšiel iba prvý.

1 15.11.2022

Spomedzi troch veľkých (ďalšie sú Bondy a Chengová) dejín čínskej filozofie sa mi Králova kniha pozdáva najviac. Odlišuje sa (mimo iného) dôsledným používaním prepisu pchin-jin (pinyin), ale najmä tým že nechá čínske myslenie vystupovať v jeho vlastným pojmoch a kategóriach. Prepokladom a tomu aby to vyznelo zrozumiteľne sa venuje na prvých vyše 70-tich stranách svojej publikácie. Veľký dôraz kladie na knihu I-ťing (Yi-jing), ktorá je spomedzi čínskych filozofických diel najstaršia a jej dodatky pridávajú pôvodne vešteckej/divinačnej príručke výrazne hĺbavé vyznenie. Potom už nasledujú známe mená ako Konfucius, Lao-c’, Mo Ti, Sün-c’, Chan Fej, Čuang-c’, Wang Čchung (a samozrejme mnohí iní), budhizmus, neokonfuciánski majstri až po myslenie dynastie Čching dovedené do konca 18. storočia. Všetko úsporne, vecne a vyargumentovane podané často s citáciami priamo z diel filozofov.

Po formálnej stránke chýba menný aj vecný register, to by knihe skutočne pomohlo.

Ešte chcem podotknúť, že k pôvodnému vydaniu v počte 1000 kusov vyšla dotlač: "Vydání první (dotisk, upravené vydání)". Aké sú rozdiely a kedy vyšla táto dotlač - neviem.

Kniha obsahuje 54 kapitol, 54 Soferových komentárov sidier (sg. sidra). Sidra je časť Tóry, ktorá sa číta pri šabatovej bohoslužbe v synagóge. Nezrovnalosť v čísle 53/54 pochádza z: „Podľa tradície je Tóra rozdelená na 53 sidier. A pretože rok nemá presne 53 týždňov niektoré sidy sa podľa potreby kombinujú. Avšak uznávané rozdelenie Tóry na sidry tvorí číslo 53. Ak presne spočítame počet názvov sidier, vyjde nám číslo 54. Je to preto, lebo Nicavim a Vajelech sú uvedené zvlášť. V skutočnosti ide o jednu sidru.“ (s. 4-5.)

Chatam Sofer (Mojžiš/Moše Schreiber/Sofer) bol plodný autor. Toto dielo čerpá z jeho biblických komentárov, resp. konkrétne komentárov k Tóre, teda Pentateuchu. Tomu sa venoval v päťzväzkovom diele (Chidušej) Torat Moše, z ktorého Baruch Myers čerpal najviac (niekoľko komentárov pochádza z Chatam Sofer Al Ha-Tóra).

Kniha cituje verš z Tóry, potom nasleduje komentár Rašiho: „[Chatam Sofer] si Rašiho komentáre nesmierne vážil a trval na to, aby ich jeho žiaci študovali“, následne pokračuje komentár/výklad Chatama Sofera a záverečné vysvetlenie B. Myersa.

Kniha je dvojjazyčná, takže s. 3-132 je slovenský preklad (pretože pôvodne ju B. Myers písal anglicky). Preklad každej eseje bol konzultovaný s autorom.

V tiráži má uvedené, že je nepredajná; asi preto nemá ISBN. Škoda, že nie je známy náklad.

Podľa všetkého základné dielo H. Kissingera, syntéza jeho názorov, postojov a skúseností z jeho politického pôsobenia. V niektorých kapitolách ide o výťah z už publikovaných Kissingerových prác (Metternich kap. 4, Bismarck kap. 5). Z hľadisku prístupu ide o historické, politologické a geopolitické dielo. Plus je významné, že sa tu prejavuje aj osobná skúsenosť autora s mnohými opisovanými udalosťami (Čína, détente, vyjednávanie mieru medzi Izraelom a arabskými štátmi).

Ak čítať od Kissingera jednu knihu, tak by to malo byť práve Umění diplomacie. Za mňa aj učebnica/príručka medzinárodných vzťahov od viedenského kongresu po rozpad ZSSR.

Raz som počul rozhovor s vydavateľom: ide o jednu z najpredávanejších kníh vydavateľstva Prostor.

3 22.12.2021

Kniha vyšla v emigrácii (Paríž). Po uvoľnení pomerov vyšla v Rusku v roku 1990, ako jedna z prvých kníh, ktoré pôvodne vyšli mimo Ruska počas existencie ZSSR. (Dějiny Ruska 20. století I, s. 926.)

Dôležitá, ale rozhodne nie bezchybná kniha. Našiel som kritické citáty aj v knižných monografiach iných autorov (čo je na cz/sk pomery podľa mňa dosť zriedkavé).

Opis subcelkov Blatenského kniežatstva (čo publikoval najprv v odbornej štúdii) D. Třeštík komentoval (Vznik Velké Moravy. Praha : NLN, 2001. s. 87–88. https://www.databazeknih.cz/knihy/vznik-velke-moravy-moravane-cechove-a-stredni-evropa-v-letech-791-871-42622 : „Nič z toho nemožno dokázať prameňmi, je to iba hypotéza, plne závislá na sotva prípustnom extenzívnom výklade 10. kapitoly Conversio. Predovšetkým však ide o to, či vôbec môžeme Conversio veriť v tom, čo jeho autor skutočne napísal, v žiadnom prípade však nie tomu, čo do jeho slov dodatočne vkladáme.“

ULIČNÝ, Ferdinand. Dejiny Slovenska v 11. až 13. storočí. 1. vyd. Bratislava : Veda, 2013. s. 20. ( https://www.databazeknih.cz/knihy/dejiny-slovenska-v-11-az-13-storoci-211078 ) : „Ján Steinhübel nezvyčajne dôverčivo interpretuje najmä kronikára Anonyma, keď mnohé jeho opisy preberá a chápe doslovne. Podlieha často zvádzaniu: možné = skutočné, resp. názor = poznatok.“

Rozsiahla kniha (1400 strán sa skutočne len tak nevidí) v ktorej profesor Kissinger (alebo doktor Kissinger ako ho mnoho svetových politikov oslovovalo) vysvetľuje ako sa dostal k najvyššej úrovni US politiky, prečo a ako konal a aké metódy k tomu používal - teda svoju koncepciu zahraničnej politiky.

Zameriava sa na roky prvého funkčného obdobia R. Nixona (1969-1973), teda jeho pôsobenie na pozícii poradcu pre národnú bezpečnosť (National Security Advisor). Na zahraničnopolitické udalosti veľmi bohatý čas. Obdobie, kedy aktívne pôsobili postavy ako de Gaulle, Mao Ce-tung, Čou En-laj, Willy Brandt, Bruno Kreisky, v sovietskej politike Kosygin, Brežňev, Dobrynin či Gromyko. Zároveň roky nepokojov na Blízkom východe, indicko-pakistanská kríza a najmä dlhotrvajúca a pre americkú spoločnosť rozdeľujúca vojna vo Vietname. V úvode píše „Když jsme psal túto práci, snažil jsem se spoléhat na svou paměť jen minimálně. Mohl jsem vycházet z bohatých materiálů a z deníku, který jsem si po čast tohoto období vedl.“, takže obsahuje množstvo citácií z úradných dokumentov, memoránd a podobne. Časť materálov odtajnil a dovolil publikovať Z. Brzezinski. Pre budúcnosť (a historikov) by mal existovať aj anotovaný výtlačok s Kissingerovými dokumentami.

Určite by bol zaujímavý aj pohľad čínskej či sovietskej (Dobryninove pamäti: In Confidence, ako bolo už predo mnou spomenuté či Gromykove: Памятное) strany.

Ak by takýto dokument zanechali po sebe podobne erudovaní účastníci povojnovej (v zmysle po 2. svetovej) vysokej politiky bolo by to pre politickú a historickú debatu obrovským obohatením. Žiaľ, až tak ideálne to nie je. O to lepšie je, že jeden z nich tak urobil.

1 31.10.2020

Pomerne krátka kniha, ktorá však má mať niekoľko pokračovaní. Dúfam, že sa dostane na všetky žalmy.

Na rozdiel od predošlého počinu (Izaiáš) táto neobsahuje preklad masoretského textu. Čo by som ešte oželel; nie je problém nájsť iný vhodný preklad pre prípadne porovnanie či už v slovenčine alebo češtine. Čo mi ale vyslovene chýba je ohlas v Novom zákone (NT). Žalmy sú najcitovanejšia kniha Starého zákona (ST) v NT. Práve tu by takáto analýza za každým žalmom obsažnosti knihy výrazne pomohla (podobne bol riešený Izaiáš). Vysvetľujúce poznámky sa totiž skôr venujú jazykovedným nuansám, nie teológii (ale to je pre základnú analýzu prístup v celej edícii).

Dva postrehy.
V úvode knihy autor píše [prednášky] „boli určeny širšímu publiku a doufám, že v tištené podobě zaujmou obecně vzdělaného čtenáře, u něhož nepředpokládám žádnou zvláštní znalost starověkého myšlení či křesťanské teologie“. Neverte tomu. Je to náročnejšíe čítanie ako sa tvári.

Istú nedôveru v dobu mali kresťania a pohania spoločnú. Kresťanstvo v tých časoch však bolo výrazne vitálnejšie oproti unavenému a vyčerpanému pohanskému synkretizmu neskorej antiky, ktorého postoj zhrnul Palladas „Pokud žijeme, pak je mrtev sám život.“ (s. 151)

Rozsiahla a informačne veľmi hutná kniha. Čitateľny značne náročná, až neprívetivá. Trpezlivosť je však odmenená obohacujúcim pohľadom na dejiny (nie iba filozofického) myslenia v Európe.

Škoda, že sa Heer nevenoval podrobnejšie aj pravoslávnej časti Európy (hoci zmieňuje Nila Sorského a text o Maximovi Grékovi je vcelku obsiahly).

Ďalšia škoda, že pri českom vydaní nebola bibliografia spracovaná nejako súhrnnejšie. Citácií je samozrejme v texte mnoho - bibliografia má 70 strán (a to vo veľmi zhustenej podobe, až by som povedal, že ťažko dekódovatelnej), citeľne však chýba abecedne/tématicky zoradená bibliografia, kde by boli jednotlivé články a knihy uvedené podrobejšie a podľa nejakého kritéria.

Kniha rozhodne nie je iba súhrn nejakého vedenia, ide o značne netradičný a smelý pohľad vychádzajúci z tvrdenia o dvoch prúdoch, ktoré formovali myslenie Európy. Prvý Heer volá „horný“ a myslí tým kresťanské, humanistické a racionalistické myslenie. Druhý označuje ako „podzemný“, ktorý je prejavom ľudového, nespútaného, niekedy až blúznivého či deštruktívneho. Veľa sympatií preň nemá.

Druhý zväzok tejto prínosnej edície je preklad LXX verzie knihy proroka Izaiáša. Preklad Septuaginty nie je príliš odlišný od masoretského textu, ale nejaké diferencie sa nájdu.

Vydanie Vyšehradu to reflektuje a prináša paralelne obe verzie (teda preklad z LXX aj MT), pričom v poznámkach sa vyrovnáva s rozdielmi. Skôr z lingvistického než teologického hľadiska - v každom prípade to je kvalitne pripravená pôda na teologické použitie. Záver každej kapitoly prináša informácie o odozve septuagintnej verzie v Novom zákone, ktorá je niekedy dosť silná (Izaiáš patrí spolu so Žalmami medzi najcitovanejšie knihy Starej zmluvy v Novom zákone). Treba mať stále na pamäti, že práve Septuaginta bola Biblia raného a byzantského/gréckeho kresťanstva (pokiaľ viem v podstate dodnes) a preto jej význam je značný (tak ako uvádza anotácia). Napr. zmienka o panne (7,14) slúžila ako doklad panenského počatia Ježiša.

Hodnotný počin.

07.05.2019

Jediná kniha tohto popredného odborníka na semitské jazyky dostupná v slovenčine. A zároveň jeho prvá monografia. Ostatné publikoval prevažne nemecky, v NSR žil od polovice 50-tych rokov 20. storočia.

Tesne po vydaní sa autor rozkmotril so vtedajším režimom v Česko-Slovensku, takže kniha bola stiahnutá z distribúcie a bola širšej verejnosti neznáma.

Dielo trochu klame názvom, pretože iba posledných 6 strán má charakter porovnávania kresťanstva s islamom. Ostatný text knihy ucelene, hoci dosť stručne, spracováva prehistóriu, vznik, dejiny a základy vierouky, rituálnych pravidiel, myšlienkových prúdov a organizácie islamskej spoločnosti. Rozhodne nejde o súbor štúdií, kniha je ucelenejšia než iba samostatné príspevky. Podnázov mierne podceňuje samotný obsah knihy.

R. Macúch preložil do slovenčiny aj Korán, žiaľ, preklad zostal dodnes (2019) v rukopise.

Spenglerova kniha predstavuje čitateľsky značne neľahký kúsok. A teraz nejde iba o tie jednoznačne jasné veci: samotná dĺžka knihy, odstup od čias autora, dlhé vety a dlhé kapitoly.

To čo mi prišlo ako najzávažnejšie je vec, ktoré je vlastne rovno v názve knihy - morfológia. Tento pojem v Spenglerovom chápaní nadväzuje na (pokiaľ viem) u nás málo známe spisy, resp. tvorbu Goetheho, ktorý sa venoval nedarwinistiskej (ak by som to mal časovo prísne zaradiť tak preddarwinistickej) prírodovede, alebo presne povedané botanike. Spengler vo svojom nachádzaní podobností medzi kultúrami (kultúra pre neho znamená životaschopný štát/spoločnosť, ktorý sa vyvinul v konkrétnom čase; civilizácia je potom už zo zotrvačnosti pokračujúci štát či zriadenie, ktoré už nemá pôvodnú energiu a a myšlienku a speje k svojmu koncu) vychádza z téz, ktoré formuloval Goethe a tie vo svojej dobe museli byť (minimálne pre nemeckého čitateľa) omnoho zrozumiteľnejšie než dnes. Toto vnímam ako podstatný dôvod, prečo tento rozsiahly spis je skutočne náročné čítanie.

V každom prípade skladám klobúk pre autorovou erudovanosťou a sebadisciplínou (Spengler ju písal ako súkromný učenec, bez nejakého stáleho zamestnania - zdedil majetok, ktorý mu to umožňoval).

Čo sa týka vnímania knihy ako pesimistickej. Spengler je dosť skepticky naladený k demokracii. Toto sa prejavuje najmä v druhom dieli (kniha, hoci oba české preklady sú jeden zväzok, bola napísaná ako dva diely, prvý vyšiel v roku 1918 a druhý v roku 1922). Teda druhý diel vznikal aj počas weimarskej republiky, ktorej nestabilita bola značná. Spengler to vnímal kriticky.
Inak mi táto kniha rozhodne neprišla ako nejaké strašenie budúcnosťou či rozpadom západu (hoci to má v priamo v názve).

4 29.04.2018

Mimoriadne vydarená kniha. Biskup Tichov (civilným menom Ševkunov) v nej zozbieral množstvo príbehov (spracované ako poviedky) z vlastných skúseností mnícha v ruskom pravoslávnom kláštore v Pskove (blízko dnešných rusko-estónskych hraníc) do ktorého vstúpil v roku 1982. Sám pôvodne vyštudoval scenáristiku na VGIK v Moskve.

Príbehy sú rôznorodé: život autora ako poslušníka (novic) v monastieri (kláštore), príbehy jednoduchých ľudí, ktorí mali mníšske postrihnutie, ale žili civilným životom, zobrazenie súdobého ZSSR a borby so štátnou mocou, hľadanie viery po desaťročiach ateizmu, ale aj staršie rozprávania až do začiatku 20. storočia.

Vladyka Tichon je skvelý rozprávač, takže jeho "razkazy" sa čítajú veľmi príjemne a kniha na doplnená fotografiami postáv z poviedok.

Kniha, ktorá dokazuje, že mníšsky život (v pravoslávnej cirkvi) má stále čo ponúknuť a nie je do seba uzavretý a neplodný.

1 28.02.2018

Možno len ľutovať, že zatiaľ nevyšli ďalšie diely Avignonského kvintetu.

Kratší výklad autora, ktorého preslávil výklad listu k Rimanom s názvom Der Römerbrief z roku 1919.

Na rozdiel od iných výkladov, tento neobsahuje žiadne informácie o pozadí, vzniku, dochovaných rukopisoch a pod. Ide rovno k výkladu teológie listu Rimanom. Vyžaduje dokonalú znalosť textu (alebo mať pri sebe Bibliu a citované miesta si rovno vyhľadať), pretože výklad naň odkazuje veľmi často.

Určite sa oplatí. Už len vedomosť, že drogy v šamanizme sú podľa všetkého neskoršie a predstavujú úpadok v extatickej technike je podľa mňa dôležité poznanie (pre všetkých novodobých záujemcov o najrôznejšie podoby (pseudo)šamanizmu asi značné sklamanie).

Som rád, že vydavateľstvo Argo ju vydalo opätovne.

Dejiny Ruska od nového autorského kolektívu, ktoré vyšli pod starým názvom vo rovnakom vydavateľstve, ako dobre známe Dějiny Ruska (1. vyd. 1995, potom viaceré doplnené vydania, posledné z roku 2010) s ňou majú (našťastie) spoločný len názov a vydavateľa. Inak ide o kompletne novú prácu, ktorá je (pri mierne menšom rozsahu - porovnávam s vydaním z roku 1999) aj výrazne obsažnejšia a prínosnejšia.

Predošlé boli celkom poznamenané niečím ako časť kníh vydávaných počas socializmu, akurát s opačným znamienkom.

Táto kniha sa snaží o vyváženosť a darí sa jej to. Okrem samotných dejín informuje aj o náboženstve, čo je v prípade Ruska viac ako potrebné. Práve tu sa prejavujú najväčšie rozdiely oproti pôvodným Dejinám Ruska, napr. informácie o staroverectve sú (zásluhou M. Řoutila) podané neporovnateľne lepšie.

Vydarená kniha a dúfam, že sa dočkám doplneného vydania (vydaní).

2 11.10.2017