Mimir komentáře u knih

Subjektívne ladené eseje s explicitne vyjadreným postojom na témy moc a psychosomatika, napísané kriticko-ironickým štýlom, pričom autor kontinuálne zabieha do biológie, etológie, zoológie, antropológie, psychoterapie, psychológie, medicíny, sociológie a nie zriedka si aj zafilozofuje - teda odborová pluralita= povrchný stret plytkých myšlienok (z každého rošku trošku)? V tomto prípade nič také! Neostáva, než vyjadriť obdiv nad rozsahom prehľadu Stanislava Komárka, ktorý siahá ďaleko za horizont priemeru. To chápem ako motív, ktorý viedol autora k tomu, aby sa chopil pera a agilne začal s produktívnou a nutno dodať, osvetovou tvorbou. Nemenej kvalitné sú jeho prednášky na youtube. Hovorí sa, že dobrá kniha otvára ďalšie, ak toto berieme ako kritérium, tak je podľa môjho uváženia splnené (chystám sa na: Ettore Biocca a Ruidiger Dahlke). Spasenie tela je prvý titul od Stanislava Komárka, s ktorým som sa stretol, už teraz viem, že nebude posledný - veľké odporúčanie!

2 02.01.2019

Po predošlých tituloch od Richarda Dawkinsa, som pravdepodobne naivne očakával kvalitnú dávku etológie/genetiky v koncepte objektívnej vedy, ale opäť...idem per idem*. Strácam nádej, že pán profesor zoológie dokáže napísať knihu "sine ira et studio"**, čo je základnou podmienkou teoretickej citlivosti v odbornej publikácií. Až príliš mnoho presakuje z autorovho nepokojného subjektivizmu do diela Rieka z raja a kompromituje jeho obsah. Dokonca zájdem tak ďaleko a dovolím si vysloviť domnienku, že Dawkins robí ateizmu medvediu službu. Totiž, po jeho úzkoprsých argumentoch a rigidných útokoch sa už aj ja viac prikláňam k "necizmu" Tomáša Halíka. Veľmi ma prekvapilo autorovo tvrdenie, že "doslovná pravda knihy Genezis" je preňho dostatočným dôkazom, že náboženstvo (asi teda to kresťanské) je kmeňový mýtus. Ja sa pýtam, kto a kde vyhlasuje, že kniha Genezis je doslovná pravda. Myslím, že každý priemerne inteligentný človek bez ohľadu na vierovyznanie vie, že Genezis je opus symbolicus. Ba čo viac, dielo bohaté na symboly, ktoré boli v mnohom prevzaté z mezopotámskych mýtov a ovplyvnené dobovým spoločenským zriadením (oko za oko, zub za zub), preto v ňom nachádzame akúsi črtu krutosti kresťanského boha. To je predsa zrejmé, ale nerozumiem kde to naštrbuje možnosť pripustenia existencie transcendentnej entity, napr. boha. Myslím, že autori biblie nemali ešte vedomosť prirodzeného výberu, či princípu dedičnosti tzn. vyprodukovali, čo ich "vedomosti" dovolili. Neustále sa odvolávanie na doslovné chápanie potopy, Adama a Evy, stvorenia sveta sa v mojom prípade stretlo s úsmevom. Autor: "Mnohí ľudia považujú za výstižné tvrdiť, že veda nie je nič iné ako moderné mýty našej kultúry." Toto vnímam už ako prestrelené, myslím, že keby som sa spýtal 100 náhodne okoloidúcich na stotožnenie sa s týmto výrokom, pozitívne by odpovedal možno jeden. Prečo teda autor začína kapitolu takýmto nezmyselným tvrdením? Považuje čitateľa za nekritického človeka bez schopnosti úsudku? Myšlienku opäť raz ďalej rozvádza do útoku na náboženské doktríny, ktoré vidí "len" ako mýty, ľudskú potrebu atď. Ja sa pýtam, veď v poriadku, tie doktríny nimi sú, ale čo chce teda Richard Dawkins dosiahnuť? Veď je to absurdné, pri dnešnom poznaní útočiť na transcendentno (subjektívnu spiritualitu človeka) vedou. Záverom ostávam v uvážení, že Dawkins blúdi v kruhu racionálnej obmedzenosti hnaný túžbou zbúrať vieru vedou, ale zároveň tým odkrýva akýsi vnútorný konflikt, ktorý sa zbytočne podpisuje pod "kvalitu" jeho publikácií.

* stále to isté
** bez emocionálnej predpojatosti

2 23.12.2018

Keď som knihu nemohol nájsť v sektore Neurovedy a kognitívne vedy, rezignovane som si pomohol databázou a bol som odkázaný na sektor filozofických regálov. Po prečítaní knihy toto zaradenie dodatočne chápem a plne s ním súhlasím. Týmto chcem záujemcom hneď na začiatku objasniť perspektívu obsahu. Kniha je fenomenologicko-dialektická, tzn. autor sa snaží priblížiť vedomiu pomocou interpretácií poznaného a odvodzovaním vlastných teoretických záverov z uvažovania o vedomí. V zdanlivo slepých uličkách je naporúdzi evolúcia a prirodzený výber, ktorú autor, podľa môjho uváženia, vhodne zatiahol do tejto problematiky. Nakoniec teda môžeme knihu označiť za jeden z tých pokusov "vyhútať" niečo o vedomí na základe vlastnej erudovanosti, sebareflexie a pozorovania javov v prirodzených a experimentálnych podmienkach - tzn. Humphrey má bližšie k teoretikom (Dennet) než k empirikom (Damasio, Tononi, Gazzanigga). To v žiadnom prípade neznamená, že celý obsah je subjektívny balast. Autor sám pred špekulatívnymi kapitolami odporúča "racionálnym kritikom" text preskočiť, ale rečou A. Comteho, bez chybných krokov nepríde ani na tie správne. Postreh rozporu medzi vnímaným objektom a mentálnou reprezentáciou, napr. pri optických ilúziách je podnetným a bola z toho zaujímavá kapitola. Záverom musím povedať, že mám pocit, že k pochopeniu vedomia majú bližšie fyziológovia a neurológovia spolu so svojím materiálnym východiskom.

2 14.11.2018

Rodák z Nitry, ktorý sa svojim teoretickým konceptom pokúsil o precedentnú syntézu obsahov nevedomia s genetickými predispozíciami, ponúka prostredníctvom knihy Človek a osud náhľad do svojej práce. Po Freudovi, ktorý mapuje nevedomie prostredníctvom symptómov, Jungovi, ktorý vidí jazyk nevedomia v symboloch prichádza Szondi s psychológiou osudu- anankelógiou (z grečt. ananké - osud). Presah nevedomia v živote každého človeka vidí endokrinológ, genetik a psychiater v aktoch voľby - tzn. voľba v láske, priateľstve, profesii a chorobe je latentne podmienená nevedomím. Autor teda vyhlasuje, že po symptómoch a symboloch je pudový akt voľby tretím jazykom nevedomia. Keďže svoje gény replikujeme prostredníctvom dedičnosti, prichádza Szondi s pojmom "rodinné nevedomie", ktoré je pre psychológiou osudu nosným termínom, asi ako pre Freudovcov ego a Jungovcov kolektívne nevedomie. Rodinné nevedomie je osobným rezervoárom pre zdedené obsahy, ktoré môžu byť aj patologické - abnormálne chorobné faktory - konduktory. Ako racionálny skeptik hviezdičku uberám, napriek tomu, že podobné skeptické pocity pravdepodobne prežíval čitateľ aj pri Freudovi, avšak hlbšie pochopenie psychodynamiky ukazuje, že otec nevedomia až tak neprepálil.

2 07.11.2018

Musím sa priznať, že kapitolka o hluku na posledných stranách, kde sa "dobrák a filantrop" Arty rozohňuje nad jazdeckými bičíkmi ma tak pobavila, že sa dostavila amnézia na celý premyslený koncept komentára. Každopádne v porovnaní s inými fragmentmi z magnum opus (Svet ako vôla a predstava) vydanými samostatne, ako napríklad Metafyzika lásky alebo O géniovi, ide podľa môjho názoru o slabší materiál, čo ale v prípade Schopenhauerovho daimona znamená stále nadpriemerné čítanie.

2 30.10.2018

Konečne dávam nejakej knihe po dlhšej dobe plné hodnotenie a úprimne sám pred sebou zhodnocujem, že bez preháňania či tlaku prispôsobenia sa. Eseje sú...úžasne napísané. Majú ľahkosť, múdrosť, sviežosť a nude sa vysmievajú priamo do tváre. Na Thoreaua ma odkázal Emerson a práve s ním sa spája jeden úryvok z knihy, kedy autor strávil deň vo väzení. Na druhý deň ho prepustili vzhľadom na intervenciu z vonka. Povrávalo sa, že prišiel sám Emerson a spýtal sa: "Henry, prečo si tu?" načo mu Thoreau odpovedal: "Waldo, a prečo ty tu nie si?" Eseje Občianska neposlušnosť a Život bez princípu sa čítajú samotné, respektíve autor Vám svoje myšlienky predkladá svojím hlasom, pomaly, zrozumiteľne a nenútene. Bravo!

"Často si uvedomím, a zakaždým ma pritom strasie od hrôzy, že som len o vlások unikol tomu, aby som do svojej mysle vpustil detaily nejakej triviálnej záležitosti - novinky z ulice; a žasnem, keď vidím, nakoľko sú ľudia ochotní zapratať si mysle takýmto hnojom."

"Keď náš život prestáva byť obrátený dovnútra a naozaj osobný, naše rozhovory degenerujú na obyčajné ohováranie a klebety. Len zriedka stretneme niekoho, kto nám dokáže povedať niečo nové bez toho, že by si to bol predtým prečítal v novinách alebo vypočul od svojich susedov; a jediným rozdielom medzi nami a tými druhými je zväčša len to, že oni už stihli prečítať noviny, ktoré sme my ešte nečítali."

2 25.10.2018

Obohacujúci text so sebanápravným potenciálom. Táto kniha sa každému svojmu čitateľovi odvďačí tým, že mu poodhalí kuloáre motívov vlastného správania, ktoré si sám pred sebou dovtedy nevedel objasniť a môže ho tak oslobodiť z kliatby začarovaného kruhu. Dá sa povedať, že zoznamuje človeka s významnosťou jedného herca na javisku života, a tým je nevedomie.

2 24.10.2018

Wittgenstein bol/je génius. On je jednoducho sémantický detektív, ktorý dokázal nájsť hĺbku v zdanlivých plytčinách lingvistiky. Rozhovor s ním musel byť verbálny pôžitok.

Fúúú, kde začať. Skúsim poporiadku a postupne. V úvode musím uviesť, že netuším aká bola sociálna klíma v 70. - 80. rokoch v USA, a pretože práve ona je predmetom autorovej kritiky, nemôžem pri svojej recenzii vychádzať so skúsenosti žitia v spoločnosti európskej, pre značné kultúrne rozdielnosti. Ak však autor nazeral na problematiku ako globálnu a dobu presahujúcu, považujem svoj názor za vhodný.

Prvý veľký nedostatok: autor má vo všetkom jasno (stará múdrosť hovorí, že iba hlupák má vo všetkom jasno, a preto sa nepotrebuje na nič pýtať). Nájdeme sotva pár viet, ktoré začínajú slovami typickými pre filozofickú esej: Domnievame sa, Podľa môjho uváženia, Zdá sa nám, Môžeme vnímať - autor úplne ignoruje požiadavku na rezervu, že by sa mohol mýliť, čím degraduje svoje eseje na formu subjektívnych úvah, ktoré nepresahujú osobný postoj. "A" je problém, ktorý sa deje kvôli "B" a výsledkom toho je "C". Všetko je jasné, všetko je zrejmé, bez priestoru na diskusiu. Kniha zapácha radikalizmom a chýba jej zdravá štipka relativizmu, ktorého moc škodí, ale jeho absencia vyzerá ako nepodarený pokus o monopol na pravdu.

Druhý veľký nedostatok: sociológia a psychológia sa dokážu recipročne dopĺňať a dospieť často krát ku komplexnému opisu faktov (eg. Fromm). Čo však nerobí dobrotu, je situácia kedy sociológ precení svoje znalosti a predloží teóriu psychologického fenoménu. To sa nám tu stalo priamo pred očami v kapitole III. Narcis, alebo stratégia samoty, kde sa doslova neobratne pomiešali jablká s hruškami. Lipovetsky si tu (dúfam, že nedobrovoľne) pomýlil narcisa s introvertom. Narcizmus definuje ako: narcizmus v podstate znamená nulové sociálno (str. 88), narcis je stále neschopnejší hrať svoje spoločenské role (str. 89) etc. Všetky definície a charakteristiky narcismu, ktoré autor predložil definujú klasický prípad introverzie. Pre podporenie tejto úvahy uvádzam, že pre narcismus nie je typická apatia ani iná forma sociálnej izolácie, nakoľko človek trpiaci touto diagnózou potrebuje publikum, ktoré mu bude neustále potvrdzovať myšlienku dokonalosti jeho fyzického obrazu. Je to človek, ktorý sa príliš vzdialil od reálneho JA k ideálnemu a odmieta sa retrospektívne nad tým zamyslieť. Stráca schopnosť racionálne zhodnotiť svoju príťažlivosť. Introvert je človekom, ktorý taktiež nemusí byť nevyhnutne zadefinovaný ako apatický ak vychádzame od tvorcu tohto termínu C.G. Junga, tak introvert je zameraný na svoje vnútro a na jeho rozvoj, pričom extrovert je zameraný na svoje okolie, a jeho "rozvoj", jeden má viac taktu, druhý kontaktu. Aby som tento nedostatok uzavrel, mám pocit, že Lipovetsky jednoducho zaútočil na dobový dôraz na sebarealizáciu, ktorý bol pre toto obdobie vďaka Maslowovi a humanistom pre USA typickým, pričom potreboval terminologický konštrukt, ktorý by niesol zástavu sociologickej kritiky do boja. Neopatrne si zvolil narcismus, ktorý dokonca uvádza ako vrchol individuálneho zrenia, čo už so mnou zatriaslo.

Tretí veľký nedostatok: proces individuácie/individualizácie je problém. Opäť podobný lapsus ako v prípade "druhého nedostatku". Procesom individualizácie rozumieme vnútorné zrenie osobnosti, ktoré často krát vedie k odlúčeniu alebo redukcii v účasti na spoločenskom dianí, avšak nie je jeho predmetom, ale voľbou. Ide o vrodenú možnosť priviesť psychiku k najväčšiemu možnému rozvoju celosti, integrity (C.G. Jung). Pomer, ktorý autor udáva ma zarážal, pretože hovorí o prevahe týchto "samostatných jednotiek" nad ľudom spoločenským. Snáď ide o dobový pomer, pretože dnes je situácia dramaticky opačná v prospech človeka davového, ktorý namiesto reflexie vlastného poslania otvára náruč konvenciám, tradíciám, zvykom a hlasu "autorít". Z tohto uhľa pohľadu sa dá trošku prehnane povedať, že autor mobilizuje proti známemu: Poznaj sám seba! a vyzýva k spoločenskej participácií.

Záverom dodávam, že kniha obsahuje aj veľa hodnotných myšlienok : "dnešný človek už chce všetko hic et nunc a nie per aspera ad astram" a podobne. Podľa môjho uváženia, mala byť táto kniha akousi apoteózou sociológie v časoch psychologickej hegemónie, ale mám pocit, že skôr nabrala kontúry labutej piesne.

2 14.10.2018

Ak sa nám koncepcie C.G. Junga v podaní C.G. Junga zdajú náročné, ešte vždy sú tu nasledovníci ako napríklad Aniella Jaffé či Jolanda Jacobi, ktoré dokážu predložiť Jungove esencie bez kardinálnych či marginálnych modifikácii a napriek tomu zrozumiteľnejšie. 5 hviezdičiek dávam za splnenie všetkých mojich kritérií tohoto hodnotenia: téma/fenomén presahujú dobu, je objektívne platná, prakticky aj teoreticky obohacujúca a disponuje potenciálom navodiť úvahu. Každý človek, ktorý implicitne cíti odpor ku kolektívu, či globálnejšie k mase (ktorá mu tento "nevďak" vracia opovrhovaním) a zároveň cíti sympatiu k nápisu z Delfskej veštiarne: Poznaj sám seba!, tu môže objaviť veľa odpovedí.

2 10.10.2018

Všimla som si, že Thomas má nohy plné modrín. S veľkou dávkou trpezlivosti sa mi podarilo zistiť, že ho niektoré deti bolestivo kopú. Vysvetlila som mu, že takéto správanie sa nazýva šikana, a keby sa opakovalo, musí to povedať učiteľovi. O niekoľko dní neskôr som pomocou nepriamych otázok zistila, že ho deti ťahajú za pletenú čapicu. Pripomenula som mu, že mal ísť za učiteľom a povedať mu to. "Ale za učiteľom mám ísť, len keď ma šikanujú." "Ale to je tiež šikana," odpovedala som. "A nie je šikana, keď ma kopú?"

Autorka prostredníctvom vlastnej skúsenosti približuje život dieťaťa, ktoré postihol autizmus.

2 08.10.2018

Merleau-Ponty otvára novú diskusiu, ktorú by som nazval: Veda nemá definitívny monopol na poznanie. Svet vnímania, ktorý sa nám snaží autor dokázať je zabudnutým svetom, ktorý dnes potláčame, aby sme uvoľnili miesto poznaniu metodologicky dokázanému. Nepopiera vedu a jej podiel na poznaní, ale uvedomuje si, že človek stráca dôveru vo vlastné vnímanie. Možno nie sú prednášky až tak dokonale štylizované, ale samotná idea je dobu presahujúca a teda nevyhnutne - duchaplná.

2 03.10.2018

Veľmi silná reflexia autora, ktorý sa cez plece, na ktorom sa ešte hojí rana po jazdeckom bičíku, obzerá späť a hodnotí prežité udalosti, ktoré nezmazateľne ovplyvnili jeho život. Ako píšu predošlí recenzenti, zďaleka nejde len o nejaký "suchý opis" prenasledovania, mučenia, utrpenia a následného nového začiatku, ale autor je transparentný a pred čitateľom nič neskrýva , čo pridáva textu na hodnote. Obzvlášť zaujímavá je kapitola Resentimentu, kde sa autor priznáva, že nemôže, nedokáže odpustiť a je pripravený zdôvodniť si toto stanovisko. Rozhodne dobrá kniha!

2 30.09.2018

Ešte som ani nedočítal a už musím vykričať do sveta, že Arthur Schopenhauer podľa môjho uváženia patrí neodmysliteľne medzi najmúdrejších ľudí, ktorých história zachovala počiatkom siedmych mudrcov. Mám vo zvyku niektoré perly vypísať, ale v tomto prípade by som musel prepísať 2/3 knihy. Je pravdou, že filozofia Schopenhauera je pesimisticky zafarbená (o niečo viac než Voltairova a nie až tak ako Leopardiho), ale to nebráni čitateľovi načerpať myšlienky v tejto studnici múdrosti.

2 25.09.2018

Keďže prednáša už 60-ročný Jung, vychádza v mnohom hlavne z jeho srdcovky a tou je kolektívne nevedomie spojené s mýtickými archetypmi a symbolmi, ktoré Junga úplne ovládli a hľadal ich snáď v každom sne či neuróze. Čitateľ dostáva prednášku o výklade snov, metóde voľných asociácií a nakoniec prichádza téma prenosu a protiprenosu v terapii. V tomto veku a období tvorby už stretávame "mystického" Junga, ktorý určite nie je jednoduchý či transparentný.

2 18.08.2018

Začiatok, so svojou ašpiráciou oboznámiť čitateľa so základmi stupidológie, hybrisu a mocenského syndrómu pôsobil na mňa ťažkopádne, miestami sucho. No prechod k časti "Debilizácia" začína plnohodnotne uspokojovať kognitívny hlad po striktne vedeckých poznatkoch z predloženej oblasti. Koukolík podáva informácie bez špekulácií, rigorózne (sám nepozitivistické výklady kritizuje). Veľmi zaujímavým sa mi zdá tento odkaz: "Ľudská racionalita je nutne obmedzená vďaka zložitosti sveta. Ľudia veria ohromnému množstvu faktov a súvislostí, ktoré sa naučili len preto, že nemajú možnosť si ich nezávislo overiť." Výborná kniha!

2 30.07.2018

Kierkegaarda dostal do povedomia širšej verejnosti v 20. st. Jaspers, ktorý ho tituloval otcom existencializmu. Rozhodne sa však nezačnite zoznamovať s dánskym filozofom prostredníctvom tohto diela. Autor v ňom opisuje svoje stratégie flirtu a nadväzovania známosti, ale zároveň všímavý čitateľ postrehne ťarchu úzkosti, depresií a mučivej melanchólie, ktoré zbavujú Kierkegaarda racionality a vykresľujú jeho osobnosť v chladných farbách. Vnútorné prežívanie je roztržité, plné nutkavých myšlienok, jedným slovom disharmonické. Kierkegaard sa zmieta v neistote a hľadá cestu úniku v láske, ktorou si vlastne čitateľ ani nie je istý, keďže sa zdá byť povrchnou.

2 19.07.2018

Prehlásiť za vinníka kolektív, je omyl, ku ktorému má pohodlnosť a nadutosť priemerného, nekritického myslenia blízko - to je odkaz Karla Jaspersa v tomto diele.

2 13.07.2018

Toto je jedna z tých kníh, ktorá si žiada kľud a čas. Plnohodnotné pochopenie (či aspoň čiastočné) nie je možné rýchlym prelistovaním alebo s časovým handicapom. V koncepte je dominujúca ontologická filozofia s jemným presahom do psychológie a teológie. Myslím, že som často cítil Fromma, Frankla či Junga. Každopádne teória troch typov úzkosti: úzkosť zo smrti, z prázdnoty a pred vinou je rovnako zaujímavá ako teória troch osobnostných orientácií: 1. odvaha participácie - odvaha byť súčasť, 2. odvaha individualizácie - odvaha byť individuum, 3. odvaha transcendencie - odvaha prijať prijatie.

2 06.07.2018

Skutočne nerozumiem, prečo si berie ateizmus k argumentácii Aroueta. Všetkého neznalý Dawkins rád vyťahuje vo svojich knihách práve Filozofický slovník francúzskeho osvietenca - hovorím si, siahnem po ňom a opäť sa mi potvrdilo, že "človek musí o všetkom neistom pochybovať". Voltaire nie je žiadny prototyp "militanta", ako zavádza spomínaný Dawkins, on sa jednoducho zmieta v utrpení nad ľudskou naivitou, ktorú vníma na každom kroku. Jeho útoky sú apelom na ľudský rozum nie útokom proti viere. Jeho duch útočí na dogmotvorbu cirkvi logikou rozumu. Ako každý filozof, aj on túži nájsť pravdu. Jeho veľkosť spočíva v tom, že si ju odmieta ponechať len pre seba a tak vznikol dokonalý kritik náboženského fanatizmu. Podľa môjho uváženia, bez ohľadu na postoj v spirituálnej oblasti, blahodárna kniha!

2 18.06.2018