mitko komentáře u knih
Ready Player One patrí medzi moje obľúbené knihy, svet ktorý tam Cline stvoril som miloval, preto aj keď som tu videl nižšie hodnotenie a rozporuplné komentáre, stále som veril že sa mi dvojka bude páčiť. Prvá polovica odsýpala dobre, predstavenie ONI, jeho možnosti a celý ako posunul OSASIS mi prišli úžasné, aj keď sa už tým veľmi posunul do roviny scifi. Ale akonáhle sa rozbehol hon za črepinami, kniha mi prišla veľmi ťažkopádna na čítanie až nudná. žiaden quest mi tam neprišiel ani zábavný, napr. mám napozeraných pár filmov od Johna Hughesa, ale pri plnení jeho úlohy mi to prišlo rozťahané, Cline sa sústredil aby tam bolo čo najviac narážok na všemožné jeho diela a celú tu úlohu podmienil len tomu, až to stratilo dynamiku a už som sa len tešil kedy sa presunú na ďalší, lenže tam sa stalo presne to isté ( s rozdielom že o takom spevákovi Prince, som nevedel nič a pri plnení jeho questu som sa pristihol že ma ani nezaujíma čo tam čítam). A takto to pokračovalo až na koniec knihy. Úplný koniec zas trocha prekvapil a nečakal som že sa to Cline zvrtne týmto smerom.
Druhá Vec čo ma tam sklamalo bolo celkové zobrazenie OASISU, oproti jednotke mi ten svet pripadal teraz úplne prázdny, interakcia s inými hráčmi tam bola nulová, stretli len NPC a väčšinou boli všade len samy. To že museli za tak krátku dobu vyriešiť toľko questov, znamenalo že sa autor musel sústrediť len na to a prišlo mi to skratkovité (ale subjektívne aj zdĺhavé). A v neposlednom rade aj ten divný vzťah medzi Wadom a Art3mis ma tam štval.
Takže nakoniec predsa len sklamanie
Tak skorej 4,5*. Hlavná hrdinka je sympatická detektívna zápletka núti človeka čítať ďalej. Cestovanie do paralelných vesmírov tu svojimi pravidlami poňal autor originálne. Počas celého čítania mi stále chodilo po rozume ako dobre by to tejto knihe pristalo na striebornom plátne (o to viac som šťastný, že sa film aj chystá). Vývoj deja sa postupne zamotával a aj keď postupom pribúdali odpovede, stále si tu autor nechával dosť priestoru na to prekvapiť. Koniec bol veľmi dobrý a myslím, že aj dosť jasný, človek si nemusel všetko pamätať od slova aby mu zapadli skladačky a pochopil. No pol hviezdu by som ubral za úplne poslednú kapitolu, kde to autor mohol vymyslieť aj lepšie, ďalej tiež moc nechápem prečo tie vraždy musel spraviť až takým brutálnym spôsobom.na príbehu sa to moc neodzrkadľuje a malá mínuska, za to že nie úplne všetky diely skladačky zapadli po závere na svoje miesto, ale vzhľadom na kopec možností, ktoré sa tam naskytajú to autor obstál dobre.
Philip Dick, ale trocha riedený. Dalo by sa povedať, že človek sa môže stratiť v tejto knihe len v jednej schizofrenickej pasáži, ostatné sa tu dá pochopiť, čo je u autora netradičné. Taktiež uzavretý koniec. Vykreslenie Marsu tiež zaujalo, len no som navyknutý u neho na trocha väčšej paranoje.
Knižka je to spravená pekne, no ale ten obsah...nemám na to asi predstavivosť :D
Tak záver knihy to nakoniec vytiahol na 3*, ale ten stred bol veľmi ťažko stráviteľný, autorovi to v mysli možno dobre znelo a jemu to všetko dávalo zmysel, ale pre mňa to bol jeden veľký chaos, kde sa stále riešila teória chaosu a bolo to pre mňa veľmi abstraktné (čo by u scifi moc nemalo byť). A pritom to začínalo tak dobre, držalo sa to hlavne tej akčnej stránky a dej odsípal pekne (páčila sa mi veľmi aj košielka) a aj konverzácie s ľudmi čo ho sledovali boli dobré, ale akonáhle sa dostane na loď ničiteľov, veľmi sa to tam už zamotalo.
Seriálových Simpsonovcov som veľký fanúšik, ale ku prvému komiksu som sa dostal až vďaka časopisu Pevnost. No čo povedať, myslím že televízia im svedčí oveľa viac. Komiks nedokázal zachytiť charaktery postáv až tak dobre, neprispievali tomu ani to, že väčšina príbehov bola veľmi krátka.. Ale zas páčilo sa mi že, vďaka dabingu má človek už tak pospájané hlasy s tými postavami, že si ich pri čítaní predstavuje.
No pokiaľ by som hodnotil celú sériu dal by som 5*, ale posledná knižka je u mňa za slabých 4. Brett si to na finále pripravil v minulých knižkách parádne a ja som čakal už na nabušené rozuzlenie...len to stále a stále neprichádzalo. Bolo tam veľa zbytočných liniek, niektoré ani poriadne nezapadali do príbehu (Trnka, Abban, ale aj linka s Milnom) a odfučali veľmi do prázdna. A najdôležitejšia linka s Arlenom a Jardirom bola asi najkratšia spomedzi všetkých. Úplne finále mi zas prišlo strašne rýchle a také neslané, bez osudovosti, ako keby to nemal ani premyslené, načrtol tam veľa myšlienok ale odpovedí sme sa nedopátrali, takisto čo sa týka aj otázok ohľadne jadrncov. Logika sveta už tu tiež trocha pokulhávala. Ale navzdory tomu všetkému je to stále ten istý Brett, číta sa to skvelo, nenudí to a stále som chcel vedieť ako to bude ďalej, stále to bol ten uchvatny svet s obľúbenými postavami ...len holt na finále slabšie.
Prvá polovica, ktorá sa ešte zaoberá Mezkom bola zozačiatku fajn, spletité cesty hladania druhej Nadácie, pôsobili dostatočne mysteriózne a nemohol som si byť istý, kto to vôbec hraje na dve strany, ale ten záver mi prišiel veľmi useknutý, na to ako Mezka vykresloval ako dôležitú postavu, sa ho zbavil veľmi rýchlo. Druhá polovica, zas mala pomalý rozjazd a sledovanie plánov v plánoch ďalších plánoch, ma až tak nebavilo, takže tak kniha balansovala na 3 hviezdach, ale koniec tam sa Asimov pochlapil a bolo to nakoniec celkom inak, takže za to že ma tak dokonale splietol tu hviezdičku prihodím, ale aj tak zatiaľ asi najslabší diel.
O trocha lepšie ako jednotka. Môže za to jednak fakt, že sa tu odohrávajú 2 príbehy, kde dej Asimov mohol viacej rozviť a prišlo konečne aj trocha na postavy. A za druhé je kniha poňatá trocha viacej dobrodružne a politika aspoň trocha ustúpila. Vedecká stránka sa tu moc nerozoberá, čo nieje na škodu a my si môžme len užiť tento výlet pomedzi rôzne nové aj staré planéty. Zatiaľ čo v prvom príbehu tu Nadácia stále vystupuje z pozície predurčenia víťazstva a neprinieslo moc toho nového oproti minulej knihe, len to ukázalo momentálnu mentalitu ľudí na Nadácii. Druhý príbeh už bol odlišný a určil smer uberania príbehu. Mezek bol rozhodne osviežujúci element a aj keď sa celková zápletka dala odhadnúť ľahko (možno aj autorov zámer), ale vďaka tempu a popisu rôznych situácii na planétach som si to užil aj tak.
Prvá kniha zo série sleduje založenie Nadace a jej rastúci vplyv na okraji galaxii počas približne 200 rokov. Postupne tu sledujeme jej vývoj v piatich príbehoch, kde v každom sa rieši kríza Nadace. Krízy sú to všetko politické, kde hrozí vojna proti Nadaci a do toho sa pridáva faktor, že všetko už bolo dopredu vypočítané a zahrnuté v plánoch zakladateľa Hariho Seldona. A tu prichádza aj pre mňa zaujímavý rozkol, budúcnosť Nadace je pevne daná a všetky prekážky, ktorým bude čeliť sú už v pláne zahrnuté. Niektoré hlavné postavy o tom vedia a tak stoja veľakrát pred problémom, či majú niečo aj podnikať, keď vedia že Nadace aj tak ďalej prežije. Všetky poviedky sú politické, ale Asimov vždy písal ľahším štýlom, takže sa v tom nestratíte.
Jediné čo ma trocha sklamalo bola vedecká stránka knihy, v roku písania bola atómová energia ešte v plienkach a Asimov si asi myslel, že nakoniec týmto smerom sa ľudstvo vyberie a všetko bude založené na tejto energii. Je to hold pri scifi veľká neznáma, ktorým pokrokom sa ľudstvo bude vyvýjať
No jo romantizmus v najsilnejšej podobe, o zostavovanie monštra tu vôbec nejde a je to tu len na pár stránkach (najviac ma prekvapilo, že neožil po zásahu bleskom, ako to je asi u všetkých filmových verzií), čo ale autorku veľmi zaujímalo bolo, ako veľmi bude Frankenstein trpieť počas zvyšku knihy, kde sú veľmi často rozoberané jeho smutné myšlienky, ako len trpí za všetko čo mu ten výtvor spôsobil. Filmy si teda zobrali všetko dobré čo kniha mohla ponúknuť a na ostatné sa vykašlali. Čím spravili dobre, ale potom veľa ľudí bude sklamaný z knižky v očakávaní niečoho podobného ako ja.
Rutina, veľká rutina..Kniha nemá oproti iným fantasy nijako vyniknúť. Popis sveta chýba, mágie poskromne, zrazu sa tu vyskytne len tak drak, záporák úplne čierny, bez motívu a ani ostatné postavy nemajú moc čím zaujať. Ako neznalec hry v tom teda nevidím ani žiadne prehĺbenie príbehu (hráči majú aspoň v tomto plus), len obyčajnú fantasy knižku, ktorej dej ale celkom odsýpal a v pohode sa dala dočítať dokonca.
Na Wellsa mi to prišlo až nečakané pomalé, akoby chcel ukázať svoje zemepisné vedomosti o Británií, kde až veľmi dopodrobna vysvetľoval postup mimozemšťanov do Londýna. Nejde sa aj nepousmiať medzi súčasnosťou a nad vtedajšími zbraňami, ktorými sa mohli brániť proti nim. Ale veľký palec hore je u mňa za koniec, ktorý by som popísal ako prvý Deus ex machina v knihe (no aspoň v scifi) a patrí doteraz medzi moje obľúbené.
Nakoniec veľmi slabé tri hviezdy, možno byť mladším bralo by ma to viacej, ale takto si už uvedomujem že to veľmi ploché. Nedozvieme sa tam celkovo nič o svete. Celé by sa to dalo zosumarizovať ako cesta družiny z miesta A do B potom C a nakoniec do D. Pričom medzi týmito miestami bojovali s malými družinami nepriateľov a v miestach ich čakali "bosovia". Áno nemýlite sa pripomína to RPG hry. Z nižšieho hodnotenia to mohli vytiahnuť aspoň hlavný protagonisti, keďže sa od nich ani moc nepohneme. Ale opäť, zo začiatku im boli dané vlastnosti a charakter (hmm zasa podoba s hrou) a už sa s nimi moc nepracuje, čiže ich správanie vám príde strašne repetetívne, ničím neprekvapia. Ale zas ku koncu som sa pristihol, že ma to aj trocha baví, čiže nemôžem ísť s hodnotením nižšie (:
Slávna knižka, ktorá poslúžila mnohým filmovým spracovaniam (vsadím sa že väčšina sa o knihe dozvedela po zhliadnutí filmu....no alebo jednej špecialnej hororovej epizódy simpsonovcov :D ). A samozrejme originál je najlepší, zlato sa dobou neznehodnotí a to platí doslova pri tomto diele. V dnešnej dobe, kde už génoví inžinieri krížia všetko možné sa môže jednať o poučenie ako to môže všetko dopadnúť.
Dosť príjemné počteníčko, hororové ledva ledva, za to s príjemne šialenými hlavnými postavami a záporákom, ktorý to svojim spôsobom myslí dobre. Joe Hill sa asi miluje rozpisovať lebo veľa situácii tam bolo zbytočne písaných dopodrobna, čo len zbytočne naťahovalo knihu. Čítalo sa to dobre, ale že by mi okrem zábavy dala ešte niečo navyše to nie...
Neuveriteľné, že kniha je aj po toľkých rokoch stále tak čitateľná. Je to asi aj preto, že Wells tu myslí dosť priamočiaro a zaujíma ho skorej spoločnosť a budúcnosť. Hlavný hrdina cestuje do roku 802 701, kde zisťuje, že ľudia žijú v utópii, ktorá je ale len zdanlivá a ukáže sa, že ľudia sú tu len akýsi dobytok pre vyspelejších Morlokov. Aj keď stroj času nieje prvý román, kde sa časom cestuje, tak právom patrí medzi ten najznámejší. Ide o napínavý dobrodružný príbeh plný fantastických stvorení. Tým, že je taký krátky tak sa tu nenachádzajú hluché pasáže a hrdina skáče z jedného dobrodružstva do druhého. Jedine začiatok pre ma pôsobil trocha nezaujimavo, kde im vysvetľuje princíp stroja, ale potom to je už len jazda.
Heinleinov štýl tu je cítiť na kilometre ďaleko, je to ukecané, satirické a hlavne dosť rozvláčne. Začiatok knihy dokáže navnadiť, atmosféra mesiaca a doba pred revolúciou sú ešte svižné a takisto koniec knihy, keď sa už láme chleba zaujme čitateľa. Ale ten stred, no je vidieť že Heinlein proste miluje popisovať svoje myšlienky a snažil sa za každú cenu vtedy šokovať. Táto časť je skoro celá iba o politike, kde teda sa svoji názormi triafa inokedy mieri úplne mimo. Taktiež ta ich myšlienka rodín na mesiaci bola pre mňa už dosť pritiahnutá za vlasy. Zem tu je tiež popísaná ako diktátor, ktorý nemá poriadny rozum (ani vojenskú silu), ale pre účel románu sa to ešte dá odpustiť, lenže po prečítaní zistíte, že kniha vám nič nedala, väčšiu časť ste sa nudili a len parkrát sa človek zasmeje nad politickou situáciou a Mikom. Lepšie ako 3 dať nemôžem.
Knižka je známa vďaka svojej odlišnosti od ostatných. Zatiaľ som nečítal žiadnu inú, ktorá by bola písaná takouto zámernou depresiou. Depresiou ktorá sa tiahne až do konca knihy a nedáva tu nikde priestor na nádej alebo zlepšenie. Sú tu veľmi jednoduché konverzácie, dej plynulo skáče medzi minulosťou a prítomnosťou a hlavne cesta je to veľmi osamelá a sklúčená, kde len sledujeme zháňanie potravy a všadeprítomný rozklad spoločnosti. Ano aj takto sa dá napísať postapokalyptická kniha.
Knihu sníh by som najlepšie definoval ako kríženca Neuromancer a Ready Player One (ktorý, je ale oveľa mladší). Zatiaľ čo z toho prvého si to berie väčší záťah na príbeh, kde Stephenson vymyslel celú mytológiu okolo hlavnej zápletky, podobnosť s druhou knihou je v jeho odľahčenej forme a zábavnosti, kde dej rýchlo odsýpa a je to oveľa zrozumiteľnejšie, taktiež aj virtuálna reality tu bola popísaná rovnako. Originálna mi prišla aj myšlienka frančíz, postavy tiež zaujímave, obľúbil som si snáď každú. Za čo ale sťahujem hviezdu je za úseky, kedy vysvetľuje mytológiu, ktorá prebiehala formou kladenia otázok svojmu knihovníkovi. Prišlo mi to veľmi nezáživné (a bol ho tam toho vysvetľovania dosť a to spletenie s náboženstvom nebolo nebolo vôbec podľa môjho gusta). Odhliadnuc od toho ale kniha výborne odsýpala.