netopýr088 komentáře u knih

HP sa v tomto dieli správal ako riadny hlupák, hoci niekto by to nazval odvahou, zato Ron bol vtipný a jeho linku som si nesmierne užíval. A zase som si prečítal pravidlá metlobalu... Dúfam, že mi nabudúce nepredstaví všetkých 700 možných faulov...

čítal som to dávno, ale doteraz si pamätám atmosféru tej knihy, a pre mňa to bola jedna z najkrajších kníh autora, čo sa týka témy a spracovania, radím ju na druhé miesto za Svetovou výstavou.

...niežeby to bolo napísané zle (preto tie tri hviezdy), ale kauzalita deja mi nedávala zmysel a ten koniec radšej nebudem komentovať, tam to bolo najviac vypuklé a nejako narýchlo ukončené, akoby to spisovateľ/-ka písal/-a v bolestiach a ku koncu si dal/-a morfium a k tomu prášky na spanie. A to som si ten koniec čítal viackrát a stále som mal pocit, že mi tam dačo uniká, možno moja chyba.
Nepresvedčila ma, aby som si prečítal ďalšie knihy autora/-ky
Takže asi nie som cieľová skupina na čítanie takéhoto druhu literatúry.

Oprava.
Napísal som vyššie uvedený komentár, aj keď som vedel, že s ním nie úplne súhlasím, veď tá kniha sa predsa nečítala ťažko ani nebola vskutku od veci, a ja mám predsa v obľube knihy, v ktorých viac než to, ako sa niečo udialo, je dôležitejšie to, aký to bol pocit. A Temná dcéra to všetko mala, tak som začal hútať a naozaj som našiel chybu vo mne.
Vravím si, že mi neostáva nič iné, len to s ňou skúsiť znova. A po prečítaní prvej kapitoly, mi všetko docvaklo. Najťažšie sa nám rozpráva o veciach, ktorým nerozumieme.
Nech je toho dôkazom ako kniha samotná tak i ten môj popis vyššie!
A mne už teraz neostáva iné, len jednu hviezdu pridať, hoci to neznamená, že by E. F. nejako výrazne poskočil/-la (od radosti).

Nádherný príbeh o sile odpustenia, plný afrických mýtov a čarov. Zaujímavé, ako sa môžu stretnúť veľké dejiny celého jedného národa v jedinom človeku, ktorý sa nadovšetko pred nimi snaží zamurovať a zabudnúť.

Všetky postavy v románe majú svoj vývoj, svoje napätie a svoje tragédie. A je tu zachytený celý ľudský život. Jednoznačne patrí medzi desať najlepších kníh, ktoré som kedy čítal...

nečitateľné...možno, že som iba nemal vytrvalosť dostať sa cez tých sto stránok, moja norma je 50str, ale netreba mi takýchto kníh. V prvej kapitole ma hnevalo zmenšujúce sa okienko v kumbále, myslím si, že sa v priebehu knihy začne opäť zväčšovať, ale nechcelo sa mi na to čakať. (dodatok) Dievčence dnes v bookclube vraveli, že táto kniha je pohladenie po duši, leda tak proti srsti!

Už po prvej kapitole tohto románu mi bolo jasné, že sa jedná o výnimočnú knihu. Vargas Llosa je dokonalý rozprávač, pre mňa najlepšia jeho kniha. Dávam 6 hviezd z piatich možných, teda šup do odporúčaných!

v tejto poviedkovej knihe nie je jediná slabá poviedka, pán Tournier vie namiešať správnu zmes reality a rozprávkovej atmosféry, za všetky vyzdvihnem Amandinu aneb dvě zahrady, v ktorej sú symboly navrstvené tak, až nám autor vytvára akúsi bariéru, tu medzi detstvom a dospelosťou! Všetko tu má svoje miesto a význam! Ostatné poviedky sú rovnako vydarené...

čítal som to už druhý krát, a tentoraz ma to oslovilo ešte viac, než pred troma rokmi, také nadčasové a prenosné do každého jazyka...

Keď z dokonale rovnej, suchej a na zbláznenie jednotvárnej stepi zrazu vyletí raketa, je to pre mňa jeden dokonalý obraz, obraz človeka-ľudstva, ktoré sa zo štyroch nôh stavia na dve...aby bolo bližšie ku hviezdam a k nebu (bohu)! Príbeh kozmonautov je tak podľa mojej mienky akoby kolmý na príbeh Edigejov, v zmysle horizontálny vs. vertikálny.

príbeh už v dnešnej dobe trochu fádny, ale to, čo dokázal Tolstoj na ohromnej ploche románu vykresliť je neoceniteľné...všetko premyslel do poslednej bodky od pomerov vo vtedajšej spoločnosti, cez rozdiely a podobnosti medzi šľachtou a ľudom až po psychologickú hĺbku všetkých postáv. Druhá časť sa mi do hlavy predierala ťažšie, než prvá, ale neľutujem...tak!

Kamarátke som sa kedysi pokúšal vyvrátiť tézu, že všetci Japonci sú gýčiari, stačilo by jej dať prečítať napr. túto knihu, dielo ktoré odhaľuje iba dobu, o ktorej sa píše, a nie dobu vzniku. Tomu sa povie dobrý vkus a literárny cit, a ten nebude nikdy gýčom, lebo je moderný v každej dobe. Japonci vedia.

Neviem, či to autor zamýšľal, ale mne to prišlo veľmi vtipné, polovicu knihy som prečítal v rade na testovanie Covid 21 a je celkom možné, že som bol jediný v dobrej nálade...nádhera, ale taká maličká nepovšimnutá. Komu to pripomína Dopplera, mýli sa, Doppler je oproti tomuto úplný brak. šup s autorom do obľúbených.

Stefánsson opäť potvrdil svoje majstrovstvo. To ako on dokáže rozprávať príbehy, ktoré sú z kategórie obyčajných ľudských, a vyhmatávať z nich poéziu a múdrosť, je očarujúce a nie je to trik, ale fortieľ. Pri ňom (Stefánssonovi) je aj smútok krásny.

Najlepší rozprávač dneška, vedľa Ismaila Kadareho môj osobný kandidát na Nobelovu cenu, a dokazuje to uz dlho, nielen v tejto knihe, hoci táto je asi jeho najvzácnejší skvost.

všetko čo som sa naučila v materskej škôlke, to budem opakovať celý život, akoby nám autorka vravela touto knihou. Budeme do seba navzájom hádzať šišky, kradnúť si bábiky, trucovať, obviňovať sa a kadejaké ukrutnosti stvárať, dokým aspoň v blízkosti smrti nepochopíme, že najviac je láska. Blee. Ja to tak nechcem.

malé a veľké dejiny sa v tejto knihe stretajú v jednej osôbke, ktorej jednoduchý ale pravdivý pohľad na svet, mi prosto učaril. Výborne vystavaný román. Hoci v tretej časti, písanej vo forme dopisov bez odpovede, sa už nič veľmi nerozplietlo. A absentovalo mi rozuzlenie Herbertovho príbehu. inak poctivá práca.

s týmto som sa dokázal spojiť. Kniha je Obrazom, nie nadarmo je v knihe opísaná návšteva Galérie Tate, kde sú obrazy W. Turnera, ktorý miloval lode. Komunita ľudí na okraji, aj keď žije na hlavnej tepne Londýna, ďaleko od mora, a predsa sa hojdá v rytme prílivov a odlivov, spolu sa potápa aj vstáva z dna, bez ohľadu na pôvod alebo technický stav lode. Ich sny a vzťahy sú zobrazené zámerne akoby zahalené v hmle. Pekné, a ani slovo tu nie je navyše. Pani Fitzgeraldovú si dávam do obľúbených.

MOŽNÝ SPOILER!
Knihu som si zaželal pod stromček na lanské Vianoce, ale som ju na prvýkrát nedočítal, pretože vtedy (február) som
asi nemal obdobie vhodné na čítanie kníh. Druhý pokus bol úspešnejší, nakoniec som
ani nebol sklamaný, ako koncom zimy. Už prvá kapitola, mimo epilóg, je napísaná famózne, autor nám v nej predstavil niekoľko
postáv vo vzájomných interakciách, a na tejto malej ploche dokázal obsiahnuť neuveriteľné množstvo emócií a urobil to nevtieravo a bez pátosu
a sentimentu. Dokonca aj postavu Richarda, ktorý sa na kúpe kvetov nezúčastní a aj tak si vieme predstaviť, aký má vzťah s Clarissou a ostatnými postavami v tejto kapitole vs knihe. Bravo!
Príbehy v knihe takmer absentujú, avšak Cunningham z toho mála vytrieskal maximum. Napríklad v jednej torte hodenej do koša,
dokázal zachytiť výchovu dieťaťa, pocit menejcennosti manželky v domácnosti, chuť zavďačiť sa manželovi, pocit nekontroly nad svojím životom, i túžbu po zmene. Už tu nám dal nahliadnuť akoby do budúcnosti...náznak, že toto manželstvo skončí rozvodom. Neskôr v knihe nám to potvrdí, a to iba tak mimochodom.
Pre mňa je to najmä o tom, ako nám knihy (tá, ktorú spisovatelia píšu a tá istá, ktorú čitatelia čítajú) môžu zmeniť život, ale že napriek tomu
zostane naším životom, a my ho musíme cez to všetko prežiť so všetkými prekvapeniami, milými i nepríjemnými.

Poznámka pod čiarou alebo porovnanie seba so sebou samým vtedy a dnes.
Keby som kedysi začal čítať Cunninghamove knihy od Hodín, asi by som si ho neobľúbil, dnes keby som začal od Hodín,
určite by som siahol po ostatných jeho románoch.
Vtedy som chcel čítať (a čítal) všetky, okrem Hodín, pretože tie (Hodiny) mali (pre mňa) odstrašujúcu nálepku bestsellera.
Dnešný Netopýr088 asi dozrel na knihy tohto typu, len ma zaráža,
čo sa to na mne zmenilo od februára?

mne prišla táto kniha nádejeplná a nie depresívna, je to o láske, ktorá prekoná smrť...
obraz maestra Galbu a jeho psa Matto Grossa bol synonymom k hlavnému príbehu.
krásna literatúra, mnoho pekných viet, čo viac si želať od knihy.
Bolo by dobré mať sa o tejto knihe s kým porozprávať...taký som z nej zasýtený, až mi chýbajú iné perspektívy, iné východiská.