smazenaryba komentáře u knih

No vida. Tak som medzi tými súčasnými "hitovkami", ku ktorým som sa dopracoval vďaka vysokým hodnoteniam a čitateľskej výzve, predsa len našiel klenot. Do tmy, je psychologický horor o postupnej fyzickej a psychickej deštrukcii, zaodetý v netradičnom háve prestúpenom silnou, zadúšajúcou vôňou byliniek. Ten zostup, kde realitu s pribúdajúcimi stranami pohlcuje šialenstvo, kde aj dialógy strácajú úvodzovky a stávajú sa len ozvenami v chorobnej mysli, je dokonalý. Anna Bolavá má obrovský talent a ja budem jej ďalšiu tvorbu pozorne sledovať.

30 16.11.2019

Hnidopišstvo stranou. Problém tří teles je dielo na takej úrovni, že nedostatky sú v porovnaní s jeho prednosťami zanedbateľné. Toto presvedčenie je o to jasnejšie, že knihu môžem zrovnať s ešte čerstvým, nedávno prečítaným Proudem času od Crichtona, ktorý je koncepčne v mnohom podobný. K porovnaniu len toľko, že kvalitatívny rozdiel je obrovský a je jasne vidno, kde boli hranice ambícií, vedomostí a vízie autorov.

Liou píše bohato ako Simmons, premyslene ako Asimov, s predstavivosťou ako Herbert. A napriek všetkej tej vedeckosti a komplikovanosť sa skvele číta a čo je najdôležitejšie, všetko dáva zmysel, všetko do seba zapadá, všetko má svoje vysvetlenie. Predkladá otázky, ponúka riešenia, nezabúda na históriu a stavia pred ľudstvo zrkadlo. A napriek tomu, že sa nebojí ukazovať špinu a všemožné negatíva, vie byť aj optimista.

Musím sa zastaviť aj pri skvelej postave vedkyne Jie Wen-tie, ktorá je taktiež dôkazom autorových schopností. Tam, kde iní predkladajú obraz idealizovaného intelektuála (v kladnom, či zápornom zmysle), Liou predstavuje obeť doby, osobnosť nedokonalú, doráňanú, strácajúcu vieru v základné hodnoty a teda aj v samotné ľudstvo.

Ľutujem, že som čítanie odkladal v domienke, že ide o ďalšie nadhodnotené súčasné dielo. Nieje to tak a ja idem hneď na ďalší diel.

Starec versus more. To je u mňa výstižnejší, ikeď nie tak pekný lyrický názov. Tejto knihe sa pripisujú kadejaké prívlastky, no pre mňa vždy bola a bude predovšetkým drsným príbehom o prežití, nedostižný, intenzívny survival v jedinečnom prostredí nedozerného mora, no ohraničenom malým priestorom rybárskej loďky. A čo teda ten záverečný symbol? Myšlienok je tam skrytých určite viac, no vo mne rezonuje hlavne táto. Niektoré vojny sa vyhrať nedajú. I zdanlivé víťazstvo môže byť v skutočnosti úplnou porážkou.

24 26.07.2021

Strhujúce, emotívne, hlboké. Ako najväčší klad považujem veľmi prirodzený, nesilený dej, ktorý, podobne ako aj v autorových dalších dielach, plynie ako život skutočný a teda nenasleduje umelú trajektóriu, ale dramaticky stúpa a klesá veľmi rôznorodo. Prirodzene, v závere má svoje naplnenie, no to nepôsobí ako koniec príbehu, ale len ako pozastavenie v živote, ktorý kdesi plynie ďalej, ako rieka.

22 24.05.2023

Trhlina je dokonalý produkt pre slovenský a český knižný trh. Je založený na skutočných udalostiach, odohráva sa na skutočných miestach, a predmet tejto pseudo (?) výpovede je tak desivý, že fakt, že nejde o žiaden literárny skvost, príliš nevadí. Podobné záhady sú proste atraktívne a ak si naviac sami dokážete bez problémov dohľadať informácie o danom prípade, stávate sa jejho súčasťou. Hranica medzi skutočným a vymysleným sa stráca. Klobúk dole Karika, dostal si aj mňa.

21 22.08.2018

Tak útla knižka, tak obrovský svet. Asimove zákony robotiky položili základy, na ktorých logike je vystavané celé univerzum. Ľudia versus stroje. Asimov opisuje obdobie obrovského technického pokroku, kde sa roboti čoraz viac stávajú nedielnou súčasťou ľudskej existencie, ba dokonca určujú smer, akým sa ich (už spoločná) civilizácia bude vyvíjať. Jednotlivé príbehy predkladajú čoraz komplikovanejšie "prípady", ktoré skúmajú nepriestrelnosť troch zákonov. Od jednoduchých problémov pri ťažbe surovín, cez otázky týkajúce sa úpravy zákonov robotiky, až po problémy, ktoré zasahujú do politiky a celosvetovej ekonomiky. Zbierka poviedok, história rozvoja robotiky a analýza a polemika na tému človek versus robot. Fantasticky premyslené, čtivé a nútiace čitateľa nad predloženými problémami rozmýšľať. Táto kniha je skutočnosť, ktorá sa stala v alternatívnom univerze.

19 03.09.2017

Tak čo si vyberiete ? Nikdy nekončiace (ikeď nepravé) šťastie s každodenným neviazaným sexom ? Opustený ostrov kde sa naplno môžete odovzdať svojim záujmom a depresiám (ale bez možnosti sa vrátiť) ? Alebo pustovnícky život ktorým naplno odsúdite modernú civilizáciu ? A máte vôbec na výber ? Keď ste schopní prečítať tieto riadky tak možno áno.

Huxleyho majstrovské dielo je nielen skvelou štúdiou, ako by mohol (musel?)fungovať "dokonalý" svet, ale aj o tom, ako ľahko dokážeme zanevrieť na všetky naše predsavzatia a morálne zásady, keď nám sláva stúpne do hlavy, čo je vlastne zásadný kameň úrazu našej (ne)slávnej civilizácie. Robí to krásne funkčným spôsobom. Keď je treba tak je jednoduchý a doslovný, dostatočne technický a detailný, v správnych momentoch nádherne poetický (a to nielen citátmi od Shakespeara).

Vo svojej podstate je to však hlavne veľmi pragmatické dielo a Huxley sa vo svojej utópii ani v najmenšom nesnažil hľadať nejaké lacné riešenie, ktoré by čitateľovi ponúklo útechu. V predslove však hovorí o tom, že jediným a najvýznamnejším pokrokom, ktoré musí ľudstvo dosiahnuť aby zmenilo svoje nepekné vyhliadky je "revolúcia ľudskej duše". Nuž, asi si budem musieť znova vziať dvojitú dávku somy. Alfy to veru nemajú ľahké milý čitateľský kolegovia !

19 01.02.2017

Harari si na jednu knihu zobral príliš veľké sústo. História ľudstva totižto nieje niečo, čo by sa dalo zhustiť do jednej knihy. Výsledok je obrovský mišmaš. Chvíľu sa hrá na historika, chvíľu na prognostika, chvíľami fantazíruje, ba miestami sa so svojimi teóriami blíži k úrovni pána Danikena. Nedá sa uprieť, že v knihe sú zaujímavé postrehy, ktoré ľudstvo opomína, či lepšie, zatvára pred nimi oči, no ako celok je to veľmi zaujatá zbierka poloprávd, špekulácií a faktov vytrhnutých zo širšieho kontextu. Lepšie spravíte, ak si k jednotlivými témam prečítate samostatné knihy, ako napríklad aj tu spomínané Bohatstvo národov, či O pôvode druhov. Alebo si prečítajte toho Danikena.

Áno, románový zaklínač je iný. Tá údernosť, hravosť, chytľavé zápletky a premyslené pointy ustúpili do pozadia pred pomaly sa rozvíjajúcou ságou. Pred dlhými rozhovormi, monológom, zapeklitými intrigami a mocenskými hrami. Ale to je prosto dané rozdielnym formátom. Sapkowský aj toto zvláda skvelo, takže závisí od vás, či vám toto duchom iné rozprávanie sadne. Ja v tom mám jasno a nemyslím si, že ktorýkoľvek diel ságy u mňa tromfne fantastické poviedkové diely, ale to neznamená, že som sa nebavil. Bavil som sa výborne. Aj preto, že je to stále ten istý ponurý svet, tie isté podarené postavy, ktoré musia riešiť ďalšie dilemy, ktoré vždy nejdú jednoducho rozseknúť mečom.

17 03.03.2021

Strach. Tajomno. Neznámo. Klaustrofóbia. Lemovi nedokonalí hrdinovia sa zmietajú na hranici šialenstva a zdravého rozumu na mieste, ktoré je neuchopiteľné a mlhavé ako sen. Či skôr nočná mora. Čo ma priviedlo k sci-fi, bol práve ten pocit veľkého vesmírneho neznáma. Niečoho, čo je mimo hranice našej schopnosťi porozumieť. Solaris je toho esenciou.

Kelvinove návštevy v knižnici síce slúžia hlavne ako doplnok, vykreslenie pozadia solaristiky, teda skúmania planéty Solaris, ale koniec koncov len umocňujú celkový pocit z neschopnosti pochopiť, neschopnosť ľudstva vymaniť sa z bludného kruhu veľmi obmedzeného vnímania neprebádaných tajomstiev vesmíru. Už teraz viem, že kniha bude u mňa figurovať medzi najlepšími tohto roku.

Čo minulý rok naznačil Návrat z hvězd, Solaris teraz potvrdil. Začínam byť s Lemom veľký kamarát.

17 21.01.2020

Silmarillion je dosiaľ jediná kniha, ktorú som prečítal už tretí krát. Azda by bolo vhodné zamyslieť sa, prečo je tomu tak. Tajomné príbehy plné legiend o udatných hrdinoch, úlisných zradcoch a ich epických konfrontáciách, to ma ma vždy bralo, jasné. Žánrovej literatúry podobného druhu a často pochybnej kvality som prečítal toľko, až som jedného dňa prestal a do týchto vôd sa dnes vraciam len po uistení, že už vopred viem, že taká kniha bude stáť za prečítanie. Aj Silmarillion je plný onej epickej fantastiky, ktorú som v študentských časoch tak rád a bez rozvahy vyhľadával, no zároveň, je niečím oveľa viac. Tie nespočetné diela, ktoré vedome, či nevedome z Tolkienovej tvorby vychádzajú, si z nej v drvivej väčšine vypožičiavajú len zlomok toho, čo sa v nej ukrýva. Berú si vyvolených hrdinov, strety monštróznych armád, sličných elfov, húževnatých trpaslíkov, čarodejníkov so špicatými klobúkmi...a tam snaha, či schopnosť replikovať hĺbku a hodnotu Silmarillionu končí (berme teraz Silmarillion, ako dielo zastrešujúce takmer celý Tolkienov svet, čím aj je). Tou pridanou hodnotou sú vzťahy a súvislosti, ktorými sú celé tisícročia histórie Ardy prepojené. Jednotlivé príbehy, veky, postavy, nie sú len novými epizódkami používajúcimi spoločné reálie fikčného sveta. Nie sú to iba ďalšie skutky hrdinov bojujúcich s novými a novými nástrahami. Práve naopak. Ozveny činov a udalostí raných vekov sa nesú až do čias bojov o prstene moci. Fëanorova kliatba sprevádza osudy Noldor počas celých vekov ich života v Stredozemi. Melkorove lži utvárajú a ničia národy tak, ako Valar tvarujú a bortia povrch Ardy. Nič nie je len tak. Všetko dáva zmysel vo väčšom kontexte, všetko má viac vrstiev, všetko má svoje morálne hodnoty. Azda preto ma Silmarillion stále tak baví a láka. Nie je to len príbeh. Je to svet, mýt, legenda, ktorá viac než k fantastickej literatúre patrí k skutočným bájam.

Dá sa takéto niečo napodobiť ? Možno áno, ale to by autor musel so svojim svetom stráviť minimálne toľko, čo Tolkien. A teda celý život.

Deň Trifidov patrí medzi knihy, ktorých dopad na čitateľa s pribúdajúcimi rokmi klesá. Nechcem tým tvrdiť, že kvalita knihy je menšia, či posolstvo menej úderné ako v dobe jej vydania. No pre súčasného čitateľa, odchovaného na Walking Dead, či ďalších podobných televíznych, ba videoherných spracovaniach, ktorých je dnes ako húb po daždi, môže téma pôsobiť dosť vyčerpane. Preto čím menej ste dotknutý súčasným postapo fenoménom, tým viac si túto klasiku užijete.

Ja, priznávam sa, som niekde na pomedzí. Celkom náhodne som nedávno pred a teraz počas čítania videl filmy Quiet place a Bird box, pre ktoré boli Trifidi určite veľkou inšpiráciou. Na jednu stranu to svedčí o sile námetu, na druhej o jeho recyklácii, ktorá môže pred čítaním otupiť. Ale tak to už chodí.

Sama o sebe je kniha veľmi jednoducho/čitateľne napísaná. Autor príliš nefilozovoval, myšlienky viac menej vychádzajú z príbehu. Poteší predovšetkým čitateľov dobrodružne ladených, odsýpajúcich príbehov.

17 08.04.2019

Tých otázok, myšlienok, rôznych tém, ktoré Dostojevsky do Idiota zakomponoval je veľa a snažiť sa to zhrnúť v niekoľkých vetách je takmer nemožné, pretože žiadne jednoznačné stanovisko nezastáva ani sám autor.

Ak však niečo z príbehu vystupuje jasne, tak je to fakt, že niečo ako "čistá duša", to jest človek absolútne nezištný, dobrosrdečný, láskyplný, zrejme neexistuje. Pretože ak by existoval, nevyhnutne by skončil ako hrdina tohto príbehu. Alebo inak, ak človek človeku v oku nezbadá aspoň stopu po bočných úmysloch, odlesk klamstva, iskru povýšenia, považuje ho za menejcenného, hlúpeho, prostého, skrátka za idiota. Aj keď ten čistý pohľad môže znamenať iba úprimnosť a dobrosrdečnosť.

Protikladom tohto považovaného idiota, prostáčika, je celý svet, plný ľudí, ktorí kôli túžbe po "originalite", čím Dostojevsky opisuje túžbu ľudí byť niečím jedinečný (umelecká tvorba, móda, sčítanosť, svetonázor, prázdne tituly, alebo púha spoločnosť významných ľudí), upadajú do života plného pretvárok, pokrytectva a povýšenectva, dokonca sami sebe prisudzujú kôli svojej výnimočnosti genialitu.

Táto čistá duša, "idiot", v spoločnosti "originálnych géniov", vytvára podivuhodné situácie, interakcie, na ktorých je postavený celý román.

Ešte by som podotkol, že Dostojevsky sa dosť vyhýba vytváraniu archetypov a ikeď tu nájdeme notorického klamára generála, donášača Lebedeva, či Filipovnu, ktorou doslovne odkazuje na Bovaryovú, takmer každá význačná postava, napriek jasnému kritickému zobrazeniu celej spoločnosti, má svoje svetlé strany, či inak, isté ospravedlnenie autora, ktorý naznačuje, že sú samé do istej miery obeťami. Ako napísal autor: "..se má spisovatel snažiť, najíti zaujímavé a poučné odstíny, dokonce i ve všednosti".

Nakoniec som sa rozpísal viac ako som chcel. Ale aj to je dôkaz o tom, že námetov na zamyslenie je tu neúrekom.

16 06.03.2021

Môj najobľúbenejší diel. Dej je nabitý udalosťami a dovolím si povedať, že v rámci trilógie je v ňom najviac zásadných a ikonických momentov. Od návratu Gandalfa, cez prebudenie Theodena, bitku pri Helmovej rokline, fascinujúcich entov (o nich by som si prečítal hádam aj samostatnú knihu), schizofremického Sméagola, až po útek pred Opachou...skrátka, dej nespomalí ani na moment. Pri tomto dieli ma zároveň najčastejšie napadá, koľko nenapísaných príbehov ešte Tolkienova myseľ ukrývala.

Pokiaľ v prípade prvého dielu vystavávali isté neduhy, ktoré sú teraz, v porovnaní s druhým o čosi viditeľnejšie, tu už pookrievam úplne a skladám autorovi ďalšiu, ešte hlbšiu poklonu.

Podobne ako citovaný Asimov v prípade zákonov robotiky, Liou Cch'-sin umne stavia svoj svet na fikčných zakonoch, ktoré definujú celé dianie v príbehu. Vychádza z často kladenej otázky Enrica Fermiho "Kde sú všetci?". Autorova odpoveď na Fermiho paradox je pointou celej knihy a je to odpoveď veľmi temná, znepokojivá, no podobne ako ďalšie autorove závery, uveriteľná. Mrazilo ma z nej viac, ako pri mnohých hororoch.

Jednou z hlavných predností autora je správne dávkovanie otázok a odpovedí. Niektoré sa tiahnu naprieč celou knihou, niektoré vyvstávajú postupne, no Cch'sin čitateľa po celý čas drží v očakávaní, jemne šteklí jednu z našich najzakorenejších vlastností - zvedavosť, túžbu po poznaní.

Čitateľom, ktorí váhajú, či po trilógii Vzpomínka na zemi siahnuť kvôli jej proklamovanej komplikovanosť, by som chcel odkázať jednu vec. Je to stále beletria a jej účelom je predovšetkým zabaviť a donútiť čitateľa zamyslieť sa. Nepožaduje, aby ste boli experti na fyziku a vesmírnu sociológiu. Choďte do toho.

16 14.02.2020

Čítanie tejto knihy je ako zostupovanie podlažiami Erebu a Terroru. Z počiatku hrajú prim ocajchované brúsené poháre urodzeného kapitána, no ako obraciate strany a zostupujete nižšie, noblesu a lesk postupne nahrádza špina, smrad a krv. V tých najhlbších útrobách, a to vám poviem, zostúpite poriadne hlboko, je už iba smrť, ktorá má viac príchutí a spôsobov ako kuchárska kniha pána Diggleho.

Záverečná mytologická časť bola nemenej pôsobivá a spravila knihu ešte o kus zaujímavejšou.

Kapitán Crozier je jedna z najsympatickejších knižných postáv s ktorými som sa dosiaľ stretol.

Edit.: S odstupom času hodnotenie znižujem. A to kôli istej samoúčelnosti a nabubrenosti ktorá z knihy sála. Týka sa to predovšetkým zvolenej formy (ide hlavne o prvú polovicu knihy) ktorej prílišná časová roztrieštenosť a rozdrobenosť knihe nič nedáva, ba naopak, znižuje intenzitu inak skvelej knihy.

16 11.07.2018

Bradburyho budúcnosť nie je ani tak totalitou (Hitlerovo nemecko, Stalinovo rusko) ako skôr totálnym kapitalizmom. V konečnom štádiu sú tieto režimy síce celkom podobné, no autorov svet má niekoľko čŕt, ktoré ho oveľa viac spájajú s tým našim, súčasným. Nekonečná honba za ilúziou slobody a šťastia, potreba vlastniť novú väčšiu TV, masmédiá vnucujúce človeku názory a produkty, potláčanie slobodnej myšlienky a voľby. Svet, ktorého pravidlá, nech to znie akokoľvek neuveriteľne, sme prijali dobrovoľne. Podobne ako My, alebo Kallocain, dielo oplýva ťažkou depresívnou atmosférou, no na rozdiel od menovaných, Bradbury v ľudstvo verí a vkladá doň nádej (návrat k prírode a múdrostiam minulosti obsiahnutým napríklad aj v knihách). Prial by som si, aby dielo bolo bývalo aspoň o 50-100 strán dlhšie, niektoré pasáže mi prišli príliš uponáhľané.

16 29.09.2017

V istom zmysle je to presne kniha, ktorú som chcel, aby King napísal. Také to úplné popustenie uzdy fantázie ako pri Temnej Veži. Plné podivuhodností, kúziel, hororu (ako inak), ale aj dobrodružstva, napätia, priateľstva a šťastných koncov. V nejakom rozhovore King povedal, že by rád napísal pokračovanie Temnej Veže, no nevie nájsť ten správny spôsob. Nuž, za mňa ho našiel. Možno to nieje úplne to, čo sme v tomto smere čakali, ale o to bol ten zážitok krajší. Aspoň za mňa. Pretože sú i iné svety, než tento.

15 25.05.2023

Pottera som mal dávno zaradeného medzi tituly, ktoré si takmer isto neprečítam. Skrátka, minulo ma to a vzhľadom na vek mi už nedávalo zmysel začať sériu čítať. Závážil aj fakt, že Narnia, na ktorú som sa ako na klasiku odhodlal, ma veľmi neoslovila. Nakoniec však voľba padla v rámci čítania deťom, a čuduj sa svete, bola to skvelá zábava. Aj ako príbeh pre decká, ktoré len tak niečo skutočne nezaujme, ale aj pre mňa, ako výborne vystavaná a hravá kniha plná skvelých scénok, humoru a ikonických postáv. Takže áno, malo to zmysel a na pokračovania sa pustíme tiež.

15 28.12.2022

Jedinečná kniha, v mnohých smeroch. Nieje to zďaleka iba príbeh o vlčom dieťati, ktorý väčšina ľudí pozná z rôznych viac či menej zdarených filmových derivátov. Koniec koncov, Mauglího príhody sú len časťou knihy, ktorá obsahuje mnoho ďalších samostatných príbehov z rôznych kútov sveta. Spoločné majú to, že v ich centre vždy stojí príroda, ktorá sa, či sa nám to páči, či nie, úplne zaobíde bez človeka. Kipling vyobrazuje prírodu nie z pohľadu človeka, ale ako samostatný svet s vlastnými zákonmi, rečou, príbehmi a hrdinami. Nie sú to typické zvieracie postavy z bájok, ktoré majú ľudské vlastnosti, ale samostatné tvory riadiace sa vlastnými pravidlami. Práve toto veľmi živé vyobrazenie prírody s jej obyvateľmi, kde človek, ako inak samozrejme, vystupuje takmer výlučne ako narušiteľ, je hlavnou prednosťou tejto klasiky. Dalo by sa až povedať, že Kniha džunglí je akýmsi manifestom zvrchovanosti prírody.

Samozrejme, kniha má silný dobrodružný aspekt (derie sa mi na jazyk Londonovský), ikeď to zaradenie medzi literatúru pre deti nie celkom sedí. Jednak je to rozprávanie často poriadne drsné a niektoré príbehy sa tomuto zaradeniu vymykajú úplne. Povedzme, že je to dielo, v ktorom sa skrýva niečo pre všetky vekové skupiny. A aj to je vlastnosť, ktorou sa nemôže pýšiť každá kniha.

15 09.12.2020