smazenaryba komentáře u knih
Prišli letné úpeky, únava, aj mozog sa nastavil na úsporný režim. Zachcelo sa mi trochu oddychovejšieho čítania. Rolland sa usadil na pár dní bokom a ja som vytiahol zatiaľ neprečítaný diel Červenákovho černokňažníka. Ako vždy, dostal som, čo sa mi žiadalo, oddýchol som si, zabavil sa, no tento diel mal čosi navyše. Všetky predchádzajúce diely som síce tiež hodnotil plným počtom, no tento bol ešte o kus lepší. Poviedková forma černokňažńíkovi náramne pristane. Ikeď jednotlivé príhody sú veľmi podobné románovým obdobám, akosi v nich nezostáva miesta na nedokonalosti a slabšie pasáže, ktoré romány majú. Poviedky sú dravé, rýchle, neraz so zaujímavou pointou a myšlienkou, ktorá žáner využíva o čosi hlbšie. Dúfam, že to nebola posledná kniha, ku ktorej autor pristúpil podobným spôsobom.
"Morálka je přiléhavy pletený odev, který človeka pevně svírá, pokud ho vůbec má, ale rozlehlý prostor mezi hvězdami má sklon rozpárat jej, roztřepit do mnoha uvolněných a jasnými barvami hrajících nití, přitom však nevymodeluje na první pohled patrný vzor."
Martinovo universum "Tisíc svetov" (všetky tri poviedky sú jeho súčasťou) v mnohom pripomína Aldridgeov svet Dilvermoon. Je to svet budúcnosti, v ktorom neexistujú žiadne tabu, padli všetky morálne zábrany a zostáva už len túžba po absolútne, nech už to pre individuum znamená čokoľvek. Jednotlivé poviedky rozoberajú takéto túžby a či už je to túžba byť bohom (Písečníci), túžba po láske (Píseň pro Lyu), alebo po vedení, živote a smrti (Skleněná květina), Martin nás berie na výlety, ktoré rúcajú klišé a otvárajú nové žánrové hlbiny. Niekedy to robí priamočiarejším spôsobom, niekedy ťažším filozofickým prístupom, no vždy sa mu darí strhnúť. Som veľmi rád, že som Martina spoznal najprv ako poviedkára a než sa pustím do jeho ságy (ak vôbec), určite vyhľadám jeho ďalšie poviedky. Tisícstranové telenovely vie písať kde kto, no skutočný talent sa ukazuje práve v krátkych pribehoch.
Máloktorá kniha sa mi zavŕtala pod kožu spôsobom ako Blade Runner. Aj iné diela riešia otázku človek versus android/robot, predovšetkým Asimovova tvorba, no Dick to robí podstatne inak. Podsúva čitateľovi oveľa viac motívov a otázok a ich počet smerom ku konci knihy nie ubúda, ale naopak, pribúda. Záverečná časť knihy už ani nie je plynúcim dejom, ale akýmsi podobenstvom, ktoré čitateľa zanechá s hlavou plnou víriacich myšlienok. Knihu odkladám s pocitom, že druhé čítanie je nevyhnutné.
Beletrizovaná psychologická štúdia. Zweig dokáže opisom zmietajúcich sa emócií a myšlienkových pochodov svojich hrdinov stupňovať napätie a spád tak, ako to nedokážu iní ani opisom akčných scén. Autor stavia svoje postavy do rôznych hraničných situácií, s ktorými sa tie musia psychicky vyrovnať. Poviedky stoja a padajú na uveriteľnosti daných situácií a pokiaľ každá z obsiahnutých poviedok je čtivá a krásov Zweigovho jazyku pútavá, len tie, v ktorých autor psychologickú analýzu postáv dokázal plynulo a funkčne spojiť so zaujímavým príbehom, sú skutočne brilantné. Našťastie, prípadov, kde forma a obsah nejdú ruka v ruke, je málo (u mňa Amok a Fantastická noc) a naopak, z poviedok, kde sa Zweigovo psychologické nadanie kĺbi s rozprávačským talentom, vznikli diela ktoré sú klenotmi svetovej literatúry (Šachová novela). Osobitne by som rád spomenul jedinečné poviedky Knihomol a Neviditelná sbírka, kde autor na pár stranách rozohráva životné príbehy jedinečných individuí a pomocou ich osudov približuje deštrukčné účinky vojny na všetko krásne spojené s umením.
Literárny chameleón, extrovert, šialenec, odľud, génius, nazvite ho ako chcete, Ellis bol fantastický spisovateľ a azda ešte lepší editor. Jeho zbierky, doplnené o sprievodné texty, sú jedinečné, a či už človek jeho názory a osobnosť kvituje alebo nie, číta sa to ako celok veľmi dobre. Taká je aj táto kniha.
Druhé čítanie. Perla na perle. Takmer každá snaha slovami opísať krásu Hrabalovho rozprávania je márna. Ľahšie a lepšie odporučenie by bolo k človeku prísť, podať mu knihu a povedať :"Máš rád knihy? Tak toto si prečítaj".
Najhodnotnejšie pre mňa na knihe bol ten pohľad na históriu a život v KĽDR očami rôznych generácií. Hovorí to o tom, aké ťažké, takmer nemožné, je pochopiť udalosti v ich úplnosti. Ani tu sa nedozviete všetko, no ten záverečný rozhovor s 80-ročnou pani, ktorá prežila aj udalosti, ktoré predchádzali zrodu KĽDR, ako japonská okupácia a kórejská vojna, tomu dal celkom iný rozmer. Pre doplnenie odporúčam preštudovať si, ako celá kórejská tragédia začala, to taktiež môžete trochu zmeniť váš pohľad na tieto pribehy.
Conradova znalosť života námorníka a atmosféra neprebádaných končín poskytuje funkčný rámec celkom inému príbehu. Príbehu o ceste, ktorá sa nemerá dĺžkou, ale hĺbkou. O mieste odprosteného od všetkého, čo ako členovia pokrokovej civilizácie poznáme. Mohol by to byť príbeh Colomba, či Magellana. Miesto by mohla byť aj iná planéta. Alebo iný čas. A možno sa Conrad narodil druhý krát ako Lem a napísal ten príbeh znova ako Solaris. A možno len opísal človeka, ktorý sa odvážil pozrieť do samého seba. Čo tam našiel sa dá opísať dvoma slovami. Odpoveď nájdete v knihe.
Občas som mal pocit, že čítam historický cestopis a nie román. Chýba tomu väčšia citová angažovanosť, s osudami otrokov som aj napriek početným krutostiam nedokázal skutočne súcitiť. Na druhú stranu, autorova strohosť a odstup dovoľuje čitateľovi viac sa sústrediť na celkový obraz tejto neslávnej kapitoly a uvedomiť si, na akých základoch Amerika stojí. Čítanie určite nebol stratený čas, tieto veci si treba pripomínať, ale ako román sa kniha s tvorbou velikánov ako Faulkner či Caldwell, ktorí sa tejto tématike venovali, vôbec nemôže zrovnávať.
Tak tu už nemá zmysel vyplakávať za nedostižnými poviedkami. Skvelá ukážka poctivého dobrodružného fantasy o putovaní v skutku neobvyklej, no veľmi sympatickej družiny. Celé to funguje o to lepšie, že Sapkowského svet je už plne predostretý, pohnutý a tak všetky príhody, ktoré sú v podobných knihách často iba nahodilým sledom udalostí, tu dávajú perfektný zmysel a ikeď nevyhnutne vždy nezasahujú do vyšších udalostí, plne odrážajú stav vecí, ktoré autor rozvinul v predchádzajúcich dieloch. Dokonca aj osudy Ciri nabrali zaujímavý, neočakávaný smer. A Regis, ten by utiahol hádam aj samostatnú knihu.
Tých pravých zásahov do čierneho tu nebolo veľa, ale na druhú stranu, ani jednu poviedku nemôžem označiť za slabú. Naopak, je to vrece naozaj rôznorodých a zábavných nápadov. Od fantastiky, cez scifi až po drámu, Hill sa vie popasovať so všetkým. Nechýba mu ostrosť, vtip, nebojí sa experimentovať. A práve to ma na knihe najviac bavilo.
Preto mám poviedky od Kinga aj Hilla rád. Tie krátke výlety, ktoré dokážu správne poštekliť tú časť mozgu, ktorá túži po veciach, ktoré vlastne vôbec zažiť nechceme.
Je nespochybniteľné, že Hill talent má a obsiahly úvod, ktorý je takým stručným životopisom, ukazuje, že Hill nieje iba synom svojho otca, ale že do spisovateľského remesla vyrástol. Teším sa na ďalšie knihy a hlavne tie poviedkové.
Brazílske opus magnum. Veľké dobrodružstvo, opisujúce nebezpečenstvá, krásy krajiny sertao a divoký život banditov, v sebe skrýva faustovský príbeh o hľadaní zmyslu života. A to v strhujúcej literárnej forme, ktorá všetko odkrýva až udivujúco nelineárne, farbisto a mnohovstnato. Čitateľ často netuší, čo ho čaká na ďalšej strane, sleduje rôzne príbehové a myšlienkové toky, riečky, pláva od jednej k druhej, aby všetky nakoniec splynuli do mohutného prúdu. Jedna z tých kníh, ktoré by sa dali čítať znovu a znovu, kde by sa dali vyťahovať jednotlivé pasáže, postavy, udalosti a rozmýšľať o nich, donekonečna diskutovať. Čítajte ľudkovia, čítajte.
Asi nebudem prvý ani posledný keď poviem, že ak by som nepoznal poradie série, prvých cca 200 strán by som si myslel, že som jeden, dva diely preskočil. Nie je jednoduché povedať, či by bol lepší iný vstup (viac vysvetľovania, či popisov), pretože aj ten úvod koniec koncov korešponduje s autorovou hrou, spôsobom, akým rozpráva celý príbeh.
Aká je to teda hra ? Predovšetkým, je to hra o dominanciu, nadvládu, slobodu, či pomstu. Stret mnohých mocností, ktorých spôsob boja a motivácie sú rôznorodé a ďalekosiahle. Erikson v úvode nepredstavuje ani tak postavy, ako skôr figúrky v mocenskej hre a čitateľ postupne získava prehľad o tom, kto s kým a na akej strane stojí.
Keď úvod prehryziete a získate predstavu o rozložení figúrok na šachovnici, začne táto hra baviť. Veľmi baviť. Odkrývajú sa detaily, vysvetlenia, ale aj viac charakterizácie, či emócii. A ako strany ubúdajú a všetci hráči sa približujú k osudovému stretu za múrmi Darúdžistánu, tempo sa začne stupňovať a vôbec, ten do detailov prepracovaný súboj vojvodov, mágov, asasínov, politikov, bohov je strhujúci. Ak som prvých 150 strán čítal týždeň, tak rovnako dlhý čas mi trvalo dočítať zvyšných 400.
Autor má perfektne zmáknutú demonštráciu mágie a rôznych síl, čitateľ veľmi dobre rozoznáva, kto má akú veľkú moc a ak sa na scéne objaví niekto výnimočný, Eriksonovi stačia dve vety na to, aby postava zanechala veľký dojem. Výborne to vidno na stretoch, kde sa opakovane objavuje tá istá postava, konkrétne na vzostupnom rebríčku Coll - Murillo - Lorn - Modrous.
A ak toto patrí medzi tie slabšie knihy v sérii...
Novelka vystavaná na tak sugestívnych opisoch prostredia, že ani sa nedazdáte, a bude vám v hlave hučat šum vody a vŕb zmietaných vo vetre. No je to skutočne šum vody a vŕb, čo sa vám tak hlboko zarýva do vedomia, až vás to budí zo sna ?
Klasika-neklasika, Blackwoodova hypnotická výprava po dunaji funguje skvelo aj dnes a vôbec, vzhľadom na rozsah diela tu niet príliš čo vyčítať.
Vonnegut sa zo svojimi čitateľmi hrá. Škádli ich, šteklí slovíčkami, nabáda k úsmevu ba až k smiechu, no kto ho pozná, radšej sa nesmeje, lebo vie, že po úsmeve prichádza uzemňujúca facka.
Áno, Matka noc je plná vtipu, no označiť ju za humornú sa veru nedá. Všetko to zlo, nenávisť a beznádej sú príliš skutočné. Príliš hmatateľné na to, aby sa človek zabával ako pri povrchnej talk show.
A ak po niektorých knihách sa vám svet zdá krajší, prívetivejší, tak po Matke noci (ale platí to aj o ďalších autorových knihách) akosi osivne. A možno vám len pomôže ho vidieť, aký naozaj je.
Spomeniem azda už len to, ako veľmi mám rád Vonnegutov guľometný štýl. Krátke kapitoly, ani slovo navyše, stručné, výstižné. Číry pôžitok z čítania.
Jednoduché vety, ktoré by vyjadrili pocity, ktoré vo mne kniha zanechala, sa mi hľadajú veľmi ťažko. Oveľa jednoduchšie sa o knihe rozpráva jazykom, ktorý použil sám autor. Žena z dún je o tom, že život je často krát jazda s jednosmerným lístkom, je o tom, že dve najdôležitejšie veci sú rádio a zrkadlo, o tom, že ťažkú prácu vydržíte najlepšie tak, že budete pracovať ešte viac, o tom, že nový druh chrobáka nájdete najpravdepodobnejšie tam, kde skoro žiadne nežijú, je o tom, že sto percent ľudskej populácie je nenormálnych. Žena z dún je napísaná na Mobiovom liste. Má len jednu stranu...a predsa sa naň dá pozerať z ktoréhokoľvek uhlu.
Z pomedzi slávnej trojky Lovecraft, Smith, Howard, bol práve Howard očividne literárne najvyspelejší. Jeho poviedky, ikeď námetmi samozrejme mnohom podobné, majú niečo, čo tie Lovecraftove aj Smithove postrádajú. Sú literárne kompletnejšie, dynamickejšie, pestrejšie, zväčša lepšie vypointované. Dotek smrti takmer akoby písal Poe. Tým nechcem Lovecrafta ani Smitha diskreditovať. Lovecraft bol vo svojej posadnutosti neopísateľnou hrôzou neprekonateľný a Smith bol z trojice ďaleko najhravejší. Howard bol najlepší literát. No to v pripade žánrovo ohraničenej literatúry taktiež nieje všetko. Skrátka každý mal niečo do seba a každý vždy bude mať svojich skalných. A tak je to dobre.
A zbierka je to výborná, bez jediného vyložene slabého kusu. Kto vie, čo tu hľadá, nájde to a odíde spokojný.
"Nespím ani nebdiem a v polospánku sa mi v duši ako dovedna splývajúce prúdy rozličnej farby a čírosti mieša to, čo som prežil, s tým, čo som prečítal a čo som si vypočul."
Toto je citát z prvej strany románu a skvelo vystihuje atmosféru tohto nevšedného zážitku. Golem je špiritistický trip, ktorý vám pomúti hlavu bezpočtom tajomných symbolov, obrazov a postáv. Prinúti vás v knihe listovať, hľadať informácie, rozmýšľať. Vyžaduje si vašu pozornosť a keď poľavíte, zrejme sa v tej zatuchnutej budove, kde svetlo presvitá len cez malé zamrežované okná pod stropom, načisto stratíte.
Golem by však nebol ani zďaleka taký pôsobivý, keby nefungoval aj na inej rovine. Román je dýchajúcim vyobrazením zákutia dobovej Prahy, kde ožívajú staré povesti a kde temnejšie, než mdlo osvetlené uličky, sú len ľudské duše, ktoré nimi prechádzajú.
Keď raz tými miestami budete prechádzať a chvíľku spočnete na lavici v starej synagóge, dávajte si pozor, aby ste svoj klobúk nezamenili s iným, ktorý tam možno bude zabudnutý ležať. Mohlo by sa totižto stať, že sa stanete niekým iným.
Rozprávka o dome, ktorý magicky uvoľňuje spoločenské a sexuálne mravy svojich obyvateľov bez ohľadu na pohlavie či pôvod. Škoda, že si autor nedomyslel nejakú šteklivú scénku medzi Klausom a Mečiarom. Homosexuálne scény v knihe citeľne chýbajú a kniha by tak dostala oveľa adekvátnejší záver.
"Každá fyzikální teorie je prozatímní, vždy jde vlastně pouze o domněnku, neboť žádnou vědeckou teorii nelze dokázat. Nezáleží na tom, kolikrát byla potvrzena různými pokusy a pozorováními; nikdy si nemůžete být úplně jisti, že se příště nevynoří nějaký nesoulad. Na druhé straně může teorii vyvrátit jediný experiment, jediné pozorování, pokud výsledek nesouhlasí s jejími předpověďmi."
Takže vlastne dokopy nevieme nič. A to je dobre. Keby sme nemohli snívať o tom, čo skrývajú hĺbky vesmíru, život by bol strašná nuda.