Starmoon
komentáře u knih
Súmrak dňa
Kazuo Ishiguro
Myslím, že pán Stevens sa stal mojím obľúbeným nespoľahlivým rozprávačom – a bolo pre mňa veľmi príjemné (ako čitateľku) i bolestivé (ako človeka) čítať jeho príbeh medzi riadkami; príbeh muža, ktorý svoj život zasvätil chimére, no prišiel na to príliš neskoro. Alebo vlastne ani neprišiel. Bojí sa prísť. A preto sa bojí odísť – odísť zo sveta svojich zvykov, svojej roly, svojej „dôstojnosti“. A čitateľ (netrpezlivo) čaká, či napokon naberie odvahu...
Oprávnená Bookerova cena.
Deset malých černoušků
Agatha Christie
Úžasný námet a nemenej úžasné spracovanie. Aj pri opakovanom čítaní skvelý (možno aj lepší) zážitok. Na tento knižný ostrov určite poputujem ešte nejedenkrát.
Každým dňom je cesta domov čoraz dlhšia a iné príbehy
Fredrik Backman
Možno Backman trošku citovo vydieral. Možno Backman hral s trochu ošúchanými kartami. Možno Backman chvíľkami príliš tlačil na pílu. Ale všetko mu odpúšťam, lebo pri mnohých odsekoch či hoci vetách som si vravela "och, ako krásne to vystihol" a ku koncu som sa splakala ako bábätko. Môžete dať knižke, ktorá z vás vydoluje potoky sĺz, menej ako päť hviezdičiek? No nemôžete.
"Drahá, Ted sa na mňa veľmi hnevá."
"Nehnevá sa na teba, ale na celý svet. Zlostí sa, lebo s takým nepriateľom sa nedá bojovať."
"Tak to teda má čo robiť, čaká ho večná zlosť, lebo svet je veľký."
Zločin a trest
Fjodor Michajlovič Dostojevskij
Asi jediná kniha, pri ktorej čítaní som mala opakovane nočné mory. A pritom tu netečú potoky krvi, možno tak nervy (že, Raskoľnikov; že, Porfirij Petrovič...), a najväčšia tragédia nespočíva ani tak v hrdelnej dvojnásobnej vražde (koniec koncov, autor nám veľa dôvodov na súcit s obeťami neposkytuje, skôr naopak) a ani v následných psychických stavoch vraha, ale vo všetkých tých „malých“ príbehov okolo. Nepovažujem sa za človeka, ktorý by vnímal a prezentoval mužsko-ženské vzťahy čierno-bielo, ale pri tomto diele som mala pocit, že je plné zvrátených mužov (Svidrigajlov, Marmeladov, Lužin, dokonca aj Porfirij) a silných, zaujímavých, osudom a tými mužmi ubíjaných žien, ktoré napriek všetkému predsa len majú väčší charakter i srdce (Soňa, Duňa, a čiastočne Katerina Ivanovna, ktorá sa hádam nedala neľutovať aj taká, ba práve taká, aká bola). Nuž a Dostojevského ponory do myšlienkových pochodov jednotlivých postáv sú jednoducho geniálne.
Zločin a trest som čítala dlho a musela som si ho „prekladať“ oddychovejšou literatúrou, inak sa to pri mojej citlivejšej povahe nedalo, napriek tomu čas strávený pri tých cca 600 stranách neľutujem a zrejme mi bude Raskoľnikovov vnútorný, čo ako tragický a temný svet aj trochu chýbať.
PS: Čítané slovenské vydanie z roku 1978 s úžasným komentárom Juraja Klauča
Poslední aristokratka
Evžen Boček
Ako sa to (vraj) píše v Talmude? Že Nebo si zaslúži ten, kto rozosmieva svojich druhov? Tak potom si Evžen Boček zaslúži v Nebi vlastnú lóžu ;-).
Ale vážne; ak nerátam dialógy s mojim ultra vtipným manželom (škoda, že ten knihy nepíše), už dlhšie ma nič nerozosmialo tak, ako táto kniha. To nevylučuje, že niektoré vtipy boli aj trápne, otrepané, príliš repetitívne... Ale mnohé skrátka stáli za to. Ostatne, rozosmiať čitateľa je ťažšie než ho dojať, takže som autorovi vďačná za každý úsmev aj výbuch smiechu, ktorý mi táto knižka dopriala, a veľmi rada mu odpustím aj nie príliš prepracované charaktery (v podstate je každá postava charakterizovaná jednou svojou dominantnou vlastnosťou/chybou, ktorú autor do omrzenia zosmiešňuje v slede rôznych situácii), nie príliš prepracovaný dej (ale nie je aj život skôr o anektodických, na seba v podstate nenadväzujúcich epizódach?) a nie príliš verné zobrazenie reality (napr. v jeden deň si Milada zmyslí, že zorganizuje akciu, o ktorej by mali vedieť novinári, na druhý už sú noviny plné správ inzertného charakteru o Kostke, ako keby nemali žiaden redakčný plán, a tak by sa dalo pokračovať dlho, predlho...).
Ako oddychovka s riadnou dávkou hyperboly je však kniha určite fajn voľba.
V podstate som celkom v poriadku
Gail Honeyman
Zamilovala som si Eleanor Olifantovú. Jej čudáckosť, osamelosť, spôsob videnia sveta i spôsob vyrovnávania sa s ním. Odvahu, s ktorou sa rozhodla zo seba spraviť toho, kým chce byť, i odvahu potrebnú na spoznanie toho, kým bola.
Zamilovala som si štýl Gail Honeymanovej. Na debut neobyčajne zrelý; všetko bolo skvelo premyslené, vyrozprávané, vygradované – a ja som sa každú voľnú chvíľu tešila na ďalšie strany a epizódy. Nahlas som sa smiala aj vnútorne smoklila. A teraz len dúfam, že nová kniha je už na obzore, lebo by bola naozaj škoda, ak by autorka ostala len pri tejto.
Pýcha a predsudok
Jane Austen
Už chápem, prečo toľkí (toľké) zbožňujú tento román. A už k nim patrím aj ja :-).
Romeo, Julie a tma
Jan Otčenášek
Krátka a pútavo napísaná novela, ktorá mi robila knižnú spoločnosť na minuloročnej dovolenke s mamkou. Upútal ma dej a najmä autor štýl, jazyk. Tiež spôsob, akým čitateľa zoznamoval s prežívaním postáv – mala som pocit, že hrdinov chápem, aj keď s niektorými ich krokmi nesúhlasím. Po dočítaní vo mne – napriek záveru – ostal príjemný pocit.
Bílá nemoc
Karel Čapek
Z Číny sa do sveta šíri pandémia, na ktorú umierajú najmä ľudia 45/50 + ... Zaujímavé :)
Bílá nemoc je dielo, ktoré som si prečítala v správnom čase a rozpoložení, ale o ktorom sa nazdávam, že by sa mi páčilo aj v inom čase a rozpoložení, čo sa o mnohých dielach povedať nedá. Jednoducho – nadčasová, literárne i ľudsky veľmi dobrá klasika, o ktorej sa zrejme nedá napísať už nič nové, ale aj tak som rada, že priebežne sa k nej (nielen na tomto portáli) vyjadrí vždy niekto nový – dôkaz, že čitatelia nestrácajú záujem a vkus.
Vražda je zvyk
Agatha Christie
Mám rada "poirotovky", špeciálne tie, ktoré sa odohrávajú v zahraničí, navyše z tejto bolo cítiť autorkinu zorientovanosť v svete dobovej archeológie, čo dosť pomohlo atmosfére knihy. Postavy skvelo vymyslené a charakterizované, rozprávačkou ženský watson, k tomu mierny humor, napätie pekne gradované.... Len to finále. Zase. Aby bolo jasné, oceňujem autorkinu snahu šokovať čitateľa čo najviac rafinovaným rozuzlením, v niektorých jej knihách (Tretie dievča, Smrť na Níle....) vrátane tejto to však občas dotiahla do absurdnosti (viď spoiler).
SPOILER: vrah sa spoliehal na to, že obeť vystrčí z okna hlavu, navyše v správnom uhle, aby jej mohol do nej tresnúť kamenným kvádrom, pritom musel dúfať, že jej hlavu poraní natoľko decentne, aby z nej nevytreslo priveľa krvi a aby bol pritom úder smrteľný, k tomu musel dúfať, že obeť nezačne kričať, volať o pomoc, alebo že sa náhodou niekto nevykloní tiež z okna (napríklad sestra, ktorá v tom čase očividne nemala inú prácu) alebo sa nečakane nevráti z práce... Nuž, neviem, ak by som plánovala vraždu, toľko potenciálnych náhodných faktorov úspešnej realizácie by ma asi dosť odradilo. A, ďalšia vec, ako vydatá žena si trúfam poznamenať, že aj keby som s mužom stihla žiť len pár mesiacov, spoznala by som ho i o 10-15 rokov, hoci by zmenil identitu, výzor a neviem čo všetko. Oči, vôňa, hlas, dotyky ostávajú, a najmä ak s ním už nanovo začala žiť, tých veci, podľa ktorých ho mohla identifikovať, sa len násobilo. Takže ak ma Christie tentokrát niečím prekvapila, tak nie špičkovým finále, ale jeho absurdnosťou.
Jako v nebi, jenže jinak
Aleš Palán
(autor): „Obdivujem vás, aký ste veselý.“
(Zdeňa Sátora): „Zariadil som si to tak. Zažil som veľa, narobil som sa dosť a žiadny smútok ma ešte neprekvapil. Iba ak na pohreboch, na chvíľu, ale tá chvíľa prejde.“
(...)
(Zdeňa): „Toľko som sa nachodil, že ani neverím. Ako to človek môže vydržať?“
„Čo?“
„Ten život. Kto by o tom kroniku napísal, ani veriť mu nebudem, že taký človek môže na svete byť. Ani ja tomu už neverím. Ale stalo sa to, stalo. Aj do plaču mi bolo. Ale mne nič nevadilo, veď to utekalo. Krútim nad tým sám hlavou, ako človek to dobré aj zlé prestál. “
K „jednotke“ Raději zešílet v divočině napísal tuto na DK jeden z mojich obľúbených užívateľov mirektrubak aj tieto slová: „Za klad knihy považuji, že jednotlivé postavy se od sebe liší, jako čtenář jsem tak zbaven pokušení vyvozovat zjednodušené závěry a zobecňovat něco, co se zobecnění brání. Každý příběh je něčím unikátní. Přesto bych jednu souvislost viděl: zdálo se mi, že každý z hrdinů knihy je nějak zraněný, nějak vychýlený z rovnováhy. “ Tým presne vystihol moje dojmy z TEJTO knihy.
Namiesto šumavských samotárov sú solitéri z "dvojky" roztrúsení kde-tade po celej Českej republike, to však bude očividne (súdiac podľa viacerých komentárov) jediná väčšia zmena. Inak koncept ostal zachovaný (dokonca aj v počte respondentov a ich mužsko-ženskom zastúpení). Ak mám byť úprimná, väčšinu z nich by som nechcela stretnúť osobne – o to dôležitejšie hádam bolo ich stretnúť v týchto rozhovorov; snažiť sa preniknúť pod ich sebaštylizácie, snažiť sa pochopiť a prekonať vlastné predsudky, spojené so životným štýlom, egom a postojmi viacerých respondentov. Ono to totiž naozaj neboli nejakí (minimálne pre mňa) osvietenci, ktorí v svojich rozmanitých samotách našli niečo, čo nám, ľuďom v panelákoch, bytostne chýba; skôr ma rozhovory s nimi utvrdili, že nezáleží ani tak na tom KDE, ako KTO a AKÝ človek je, aby mohol nájsť vnútorný pokoj a slobodu. O to milšie pre mňa zakaždým bolo, keď som v príbehu jednotlivých respondentov našla niečo, čo ma pozitívne prekvapilo, oslovilo, pohlo. Keď som skrátka objavila, že aj tí, u ktorých to nepredpokladám, mi môžu niečo dôležité pomôcť objaviť.
Čo určite treba vyzdvihnúť je vizuálna krása diela a výrečné fotografie Johany Pošovej. Aj vďaka tomu bolo čítanie tejto knihy spojené i s estetickým zážitkom.
A ešte na margo autorovho štýlu – obyčajne mám rada (minimálne ako čitateľka), keď je pýtajúci sa skôr konfrontačný, u Aleša Palána som mala pocit, že je respondentom viac priateľom ako novinárom, že pritakáva, nadbieha až chlácholí tam, kde by iný možno videl príležitosť zisťovať, spochybňovať; keď som si však už na túto jeho metódu zvykla, vlastne bola pre mňa príjemným osviežením a, ktovie, možno dielu (a respondentom) nakoniec skôr pomohla.
Za zatvorenými dverami
B. A. Paris (p)
Kniha, ktorú som chcela aj nechcela dočítať. Už dávno sa mi nejaká knižná postava tak nehnusila (Jack) a už dávno som sa o nejakú knižnú postavu tak nebála (Grace). Na dej aj jeho aktérov som myslela hocikedy cez deň a v noci som sa bála zaspať. Veľmi, naozaj veľmi strhujúci príbeh (a už teraz sa teším na autorkine ďalšie).
Škoda urýchleného finále, ktorému sa v kontexte príbehu ťažko verilo, škoda tiež niektorých nedomyslených detailov, a škoda, že autorka nepridala aspoň stručný epilóg o tom, ako pokračoval život postáv trebárs rok od zmienených udalostí. V tomto prípade by som to naozaj chcela vedieť; veľmi, veľmi.
Poznámka: román ma podnietil uvažovať i o tom, ako vyzerá peklo... To večné, myslím. Nielen fyzická bolesť, ale najmä nekončiace psychické týranie bez nádeje na únik.... Navyše s vedomím, že ste si ho vlastne vybrali sami.
Poznámka dva: ak by som nevidela krásny dokument Niečo naviac (2018), zrejme by som pri/po čítaní tejto knihy mala dojem, že človek, ktorý má súrodenca s nejakým postihnutím, si nemá šancu nájsť normálneho partnera. Ťažký predsudok, ktorý autorka vlastne živí.
Všetky tie maličkosti
Claire Keegan
"Vianoce z ľudí vždy vytiahnu to najlepšie, ale aj to najhoršie."
Úderná novela, ktorá by sa mi páčila aj ako román. Chápem jej záver (a rada som sa ním nechala dojať), napriek tomu by ma však potešilo, ak by dej pokračoval a explicitne vylíčil dôsledky Furlongovej voľby. Aj v takejto podobe je to však pôsobivé dielko obsahom i štýlom.
"Som si istý, že majú len toľko moci, koľko sme im jej ochotní dať, pani Kehoeová."
Moc a sláva
Graham Greene
Skvelé. Dojemné. Burcujúce. Na Mlčanie myslím už roky. Moc a sláva bude mať v mojom svete asi podobný osud. Ako toho kňaza chápem, ach, ako veľmi ho chápem....
Klobúk dole pred autorom; toľko silných obrazov, toľko silných metafor, toľko nezabudnuteľných postáv... A to všetko bez klišé, pátosu, sentimentality... Právom toto dielo patrí medzi najvýznamnejšie romány 20. storočia.
Možno by si sa mala s niekým porozprávať
Lori Gottlieb
Myslím, že túto knihu vystihla autorka v texte sama: "Písala som o tom, ako niekedy máme kľúč k lepšiemu životu, no potrebujeme, aby nám niekto ukázal, kde sme ho, dofrasa, nechali. Písala som o tom, ako v mojom živote zohral túto rolu Wendell, a ako v životoch ostatných zohrávam niekedy túto úlohu ja."
Pre mňa to bol veľmi pútavý, objavný, chvíľami až katarzný počin, pritom sa román čítal plynulo a ľahko. Páčilo sa mi, že autorka nás zaviedla aj do svojho vnútra, svojich zranení, strachov, obáv; že sa vzdala roly tej, ktorá ako psychoterapeutka všetko vie a zvláda, ale neštítila sa ukázať i svoju zraniteľnosť a chyby, čo ju v mojich očiach (spoločne s celou knihou) robilo veľmi ľudskou.
Nevraviac o tom, že v diele sa objavuje viacero myšlienok/podnetov, s ktorými sa oplatí zoznámiť sa, či skôr pripomenúť si ich, trebárs:
"Je nemožné človeka poriadne spoznať a neobľúbiť si ho. Mali by sme zvolať všetkých nepriateľov sveta a nechať ich vyrozprávať svoj príbeh a najdôležitejšie skúsenosti, opísať svoje úzkosti a skúšky, a všetci protivníci by sa zrazu udobrili."
"Emocionálnu mínu najlepšie zneškodníme tým, že ju odhalíme."
"Choďte za svojou závisťou; ukazuje vám vaše priania."
"Predstavy o budúcnosti môžu rovnako mocne blokovať zmeny ako predstavy o minulosti."
"To, proti čomu sa najväčšmi búrime, je často práve to, čo by sme mali najskôr preskúmať."
Som veľmi vďačná za túto autobiografiu a už teraz šípim, že bude patriť k mojim top prečítaným knihám tohto roka. Jediné, čo mi trochu chýbalo, bol nejaký dôvetok (napr. v poďakovaní), ktorý by objasnil, či jej pacienti vedeli, že sa stanú zároveň aj jej postavami. Ak nie, dosť by ma to za nich mrzelo a u mňa by za to bolo o hviezdičku menej.
Farba citov
Kathryn Stockett
Pôvodné obavy, že v tomto románe budú veci (a ľudia a vzťahy) príliš čierno-biele, našťastie rýchlo ustúpili realite. Takže žiadne dokonalé dobré milé čierne popolušky verzus banda zásadne zlých a krutých bielych paničiek – naopak, až na prvoplánovo hnusnú Hilly má každá z postáv dobré aj zlé stránky a každá si prejde určitým vývojom.
Dej sa mi zdal svižný, pútavý, veľmi skoro som sa cítila „vcucnutá“ do sveta tohto románu, ktorý aj napriek úctyhodnému počtu strán netrpel hluchými miestami. Vlastne, pokojne by som uvítala aj pokračovanie.
Hoci téma sa môže zdať trochu obohraná a neobjavná, samu ma prekvapilo, ako citlivo a cez zdanlivé detaily (záchody pre čiernych, učenie bieleho dieťaťa na WC...) sa autorke darilo dolovať vo mne stále nové a nové emócie. Nepochybne je to jedna z kníh, ktoré majú potenciál akcelerovať spoločenské zmeny v USA, a pritom to nerobia nejako násilne či prvoplánovo.
Pôvodne som aj nadelila päť hviezdičiek, po pár dňoch som si však uvedomila, čo je za tou čudnou pachuťou, ktorá vo mne ostala po prečítaní napriek prevažujúcemu dobrému pocitu, a teda – medzi riadkami to v danom diele vyznieva tak, že dobré veci sa dajú dosiahnuť aj zlými vecami (v románe ich zastupujú najmä početné klamstvá), s čím nemôžem, nechcem a neviem súhlasiť. Najextrémnejším príkladom vyextrahovaným z fabuly pre mňa ostáva čokoládový koláč. Nebolo to už cez čiaru? Pre mňa áno – preto tie štyri hviezdičky; ako môj malý protest proti explicitne nevyjadrenému románovému rezultátu, že účel svätí prostriedky.
Miluj jej voľnosť
Atticus (p)
Toto nie je poézia – a už vôbec nie kvalitná poézia, len taká znôška klišé, ktorej sa autor pokúsil dať formu rádoby voľného verša. Ak tomu niekto dokáže dať viac ako hviezdičku-dve, ba dokonca to ospevovať, tak zrejme len v dôsledku Dunning-Krugerovho efektu. Ľudia, prosím vás, ak sa vám niečo zdá dobré, to ešte neznamená, že je to dobré. Chce to viac literárnych príučiek a menej Instagramu.
Mlčení
Šúsaku Endó
„Kňazi by v tom videli rúhanie a prísne by ma odsúdili. Zradil som síce, ale nikdy som nezradil onoho človeka. Moja láska k nemu sa len premenila. Milujem ho úplne inak ako doteraz. Aby som poznal túto lásku, musel som prejsť tým všetkým, až do dnešného dňa.“
Úchvatné, silné, nádherné dielo. Dielo, ktoré si kladie ťažké otázky a netvári sa, že je ľahké nájsť na nich odpovede.
Emblémová kniha tohto môjho životného obdobia.
„Nie, nič Ti nevyčítam. Iba sa musím usmiať pri pomyslení, ako to všetko so mnou dopadlo. Ale milujem Ťa rovnako, aj keď moja viera je iná než kedysi.
Rozum a cit
Jane Austen
Podľa Lucy Worsleyovej, autorky knihy Jane Austen doma, „Rozum a cit je zo všetkých Janiných kníh medzi dnešnými čitateľmi často najmenej obľúbený“. Súdiac podľa počtu tunajších hodnotení a komentárov... Nuž, neviem. Možno to však anglickí čitatelia majú inak :)
Ak si niekto z Divadla Nová scéna bude niekedy náhodou čítať tento komentár, tak ďakujem za skvelú adaptáciu (premiéry 16. a 17. januára 2019), ktorá mi pomohla preklenúť predsudky voči Austenovej a o pár rokov takmer na deň presne, kedy som bola na premiére ja, siahnuť po románe. Austenovej uštipačný tón a nadhľad je skrátka neodolateľný, a Rozum a cit katapultuje do úplne inej ligy červenej knižnice, ak nie rovno preč.
Veľmi sa mi páčili aj všetky postavy – boli skvelo vykreslené a zapamätateľné, a ľahko identifikovateľné aj v dnešnej dobe a ľuďoch.
PS: Asi nie som jediná čitateľka, ktorá začínala ako Mariana, postupne však v sebe objavila Elinor :)
Nemý svedok
Agatha Christie
Agatha Christie a Hercule Poirot v tej najlepšej možnej forme. Jedna z tých detektívok, ku ktorým sa určite ešte vrátim a budem na nich s nostalgickým úsmevom spomínať.