Starmoon komentáře u knih

Takto si predstavujem skvelú detektívku (či dokonca detektívnu sériu). Páčil sa mi pomerne hĺbkový ponor do života i vnútorného prežívania postáv, ľahko odlíšiteľné a uveriteľné charaktery, zaujímavá, pritom však stále realistická zápletka, no a v neposlednom rade aj ústredná dvojica hrdinov, na ktorých ďalšie prípady aj súkromné životné peripetie sa už teraz teším.

Läckbergovej atmosférický štýl a cit pre detail ma opantal a sama som zvedavá, ako dlho ma bude jej séria s Erikou a Patrikom baviť; každopádne, chystám sa ju lúskať chronologicky, čo je u mňa pre detektívne príbehy asi najväčší možný kompliment.

PS: Ešteže sa Anna napokon rozhodla, ako sa rozhodla. A tiež jej držím palce.

3 22.02.2025

Jéj, takto nejako si predstavujem ideálne predvianočné čítanie. Milé, úsmevné (a jemne sarkastické), s plnokrvnými postavami, čo nešuštia papierom. Ako slovenskejšia (rozumej bez opatrovateľky a vily) verzia Sofie som zo svojej strany čakala väčšie predsudky voči Carmen (v realite by som takú sestru poslala niekam, určite si ju nevzala tesne pred pôrodom k sebe domov), autorka má však dar vzbudiť čitateľskú empatiu voči rôznym typom ľudí, a vôbec, všetky tie postavy aj postavičky mi v konečnom dôsledku prirástli k srdcu a každý deň pred spaním som sa tešila, ako s nimi strávim aspoň nejaký čas.

A ešte jednu vec autorke kvitujem; adventný Edinburgh vykreslila tak, že hoci som dovtedy pomaly ani nevedela, kde je Škótsko, ku koncu som si googlila, koľko by tam stála dovolenka. Ak existuje nejaká miestna regionálna cena za rozvoj cestovného ruchu, organizátori by mali zvážiť jej udelenie práve pre autorku :-D.

Dokonca ani naivná romantická linka mi neprekážala tak, ako zvyčajne. Síce som si vravela, že emočne zrelej žene by blikali od začiatku kontrolky pri pánovi B. (však, Carmen) a emočne zrelému mužovi práve pri Carmen (nič proti tvojmu vkusu, Oke), ale keď sa od toho človek odosobní a nečaká, že autorka medzi riadkami ponúkne návod na hľadanie prosperujúceho partnerského vzťahu, môže byť.

3 15.12.2024

Viac než literárne "hrátky" v pozadí ma zaujalo to, čo sa aj v anotácii podáva ako hlavná téma: dvaja manželia, dvojnásobný počet detí a k tomu poznanie, že žitie predmanželskej čistoty je nič oproti žitiu tej manželskej. A dilema, či všetky tie záznamy, teploty, hlieny, pochybnosti, každomesačné stresy a spol. sú naozaj také kľúčové, aby vydláždili či, naopak, zahatili cestu do Neba. A to všetko vo veľmi, fakt veľmi vtipnom podaní. Byť ateistom, inovercom či vlažným katolíkom, smejem sa asi ešte viac. Byť sebou (katolíckou viacnásobnou matkou), smejem sa tak trochu cez slzy :D.

3 15.11.2024

Autorka na mňa pôsobí dojmom, že jej osud doprial: krásy, intelektu, humoru, zaujímavých životných snov aj príležitostí na ich realizáciu a k tomu ešte aj talent všehodruhu (napr. ja som ju najprv registrovala vďaka Rusínskemu triu a iným folklórnym aktivitám; až neskôr prišlo zistenie, že je aj sinologičkou a autorkou kníh o svojich skúsenostiach s Ďalekým východom, čo ma podnietilo jednu si hneď vziať z knižnice. Tie ostatné si rada prečítam tiež, až sa vrátia z obehu ;)).

Možno aj vďaka vyššie opísaným autorkiným kvalitám je dielko milé, svieže, približujúce minimálne tri kultúry (taiwanská, čínska, slovenská), aj keď, pravda, čisto cez prizmu autorkiných skúsenosti a dojmov (mám napr. veľmi blízku známu, ktorá tiež študovala a žila v Taiwane, ten bol však v jej podaní úplne iný než Dominikin Taiwan). To je však logické; všetci sme nastavení všimnúť si niečo iné, máme svoj vek, skúsenosti, preferencie, stretli sme iných ľudí, zažili (hoc v rovnakom prostredí) iné situácie...

Skrátka, knihu som si veľmi užila (a definitívne sa vďaka nej uistila, hoci to asi nebolo autorkiným zámerom, že život v opisovaných krajinách by fakt nebol pre mňa :D).

3 15.11.2024

(SPOILER) Brutálne. Autorke sa podľa mňa podarilo dobre zachytiť spletitosť a pritom až primitívnu jednoduchosť ľudských vzťahov; a tiež to, že (či sa nám to páči alebo nie) všetci máme svoje miesto v hierarchii a všetky tie kultúrne vymoženosti a zákonníky a pravidlá často nedokážu (zvlášť v extrémnych podmienkach) prekryť či dokonca poprieť archetypálne vzorce v nás.

Chvíľami mi bolo Maddy neskutočne ľúto. Jej úpornej snahy zapadnúť, zapôsobiť, pocítiť prijatie. Chvíľami som mala chuť preniesť ju zo stránok kníh rovno do našej obývačky a dopriať jej aspoň trochu ľudského tepla, porozumenia, súcitu.

Možno aj vďaka Maddy, možno aj vďaka atmosfére opusteného ostrova, na ktorom číha nebezpečenstvo, možno aj vďaka autorkinmu pútavému rozprávačskému štýlu bola pre mňa kniha lahôdkou; presne ten typ románu, pri ktorom si poviete "už len pár strán"... a nakoniec ani neviete ako a zhltli ste ich 150 v jednom záťahu :D.

Mám však aj výhrady. Pozor, SPOILER: natáčanie reality show, kde sú len dvaja kameramani? Prosím? Veď toľko si dnes ľudia volajú pomaly aj na svadbu v kulturáku. A že tí kameramani v priebehu súťaže umreli a nikto "vonku" (príbuzní, televízia...) o tom cca pol roka ani netušil? A okrem tejto (mŕtvej) dvojky už nikto iný zo štábu? Fakt nikto? Nereálne, odfláknuté, dosť to román v mojich očiach dehonestovalo. Chápem, že autorka potrebovala opustený ostrov, ale aj tak...

A ďalšia vec; ten záver. Niekto podo mnou ho nazval "zadosťučinenie na konci", z môjho pohľadu to však skôr bolo sklamanie z toho, že Maddy sa zvlčila medzi vlkmi. Neodsudzujem jej správanie (ktovie, ako by som sa zachovala ja; s mojou prchkou povahou možno aj horšie :D), ale vziať si to ako hlavné posolstvo knihy sa mi zdá veľmi smutné.

3 15.11.2024

Asi len Agatha Christie dokáže napísať knižku, v ktorej sa ocitne niekoľko zavraždených, ale aj tak ju považujem za milú a ňuňu :). Od kráľovnej detektívok mám toho načítaného už celkom dosť, Záhada siedmych ciferníkov ma príjemne prekvapila najmä svojou humornou stránkou. A slovenskému vydavateľovi vďaka aj za úvod Val McDermidovej; pomohol mi celé toto dielko vnímať v úplne inom kontexte ;-).

3 27.07.2024

O tejto knihe sa popísalo a narozprávalo veľa. Aj škaredého.

Že vraj v nej Harry iba fňuká a ľutuje sa, prepiera na verejnosti špinavú bielizeň, ohovára členov rodiny... Možno som čítala inú knihu; alebo som k nej skrátka pristupovala bez predsudkov a bez nánosov špiny, ktorá by sa mi v (pod)vedomí usadila po x kliknutých pútavých titulkoch. Každopádne, pre mňa to nebola sebaľútostivá obhajoba rozmaznaného princa, ktorý už nevie, čo od dobroty. Bola to pre mňa sonda do duše človeka, ktorý zažil a stále zažíva tlaky, ktoré by som s ním nemenila ani za jeho kvázi výsady. A o ktorom si myslím, že si tie tlaky nezaslúži len preto, lebo nejaké kvázi výsady má.

Po rokoch klamstiev, poloprávd, verejného výsmechu a spektáklu, na ktorý médiá (a zrejme aj niektorí členovia rodiny) premenili jeho život, mal podľa mňa právo KONEČNE rozpovedať svoj príbeh svojimi slovami. Uviesť veci na pravú mieru. Nevnímam to ako problém. Skôr ako logickú odpoveď, možno až ako povinnosť (voči spravodlivosti ako takej, voči dejinám aj voči jeho blízkym, ktorých lynčujú s ním/preňho). Veď kto z nás by chcel (a zvládal) byť prezentovaný celé roky iný, aký je? Byť definovaný len svojimi najväčšími, aj to nafúknutými, chybami či dokonca cudzími klamstvami? Nemrzí nás aj tá najmenšia klebeta o nás? Najmenší zásah do nášho súkromia? Kto by to chcel zažívať denne a verejne? Kto by chcel byť stále špehovaný, s napichnutým telefónom a autom, bez súkromia, bez možnosti ochrániť seba či blízkych? Pod drobnohľadom médií aj rodiny, bez možnosti robiť aj v dospelosti slobodné rozhodnutia? Kto by si chcel aj ako tridsiatnik pýtať dovolenie od starej mamy, či môže svoju lásku požiadať o ruku alebo si nechať bradu? Kto by chcel taký osud dopriať aj tým, ktorých miluje? Kto by svoj všedný život menil za zlatú, zle stráženú klietku? Ja nie.

Ľutovala som Harryho a fandila som mu. Touto knihou si ma získal na svoju stranu. Aj keď, samozrejme, nejaké výhrady či pochybnosti o istých detailoch mám. A na základe niektorých momentov opísaných v texte si myslím, že by Harry potreboval viac sebareflexie. Ale kto z nás je bezchybný? Kto nemá na svojom konte nejaký ten sebaklam či omyl, na ktorého oprávnenosti spupne trvá?

A klobúk dole pred formálnou stránkou knihy. Hoci mala cca 450 strán, čítala sa de facto sama. Princ si vybral skvelého ghostwritera (ani na okamih neuverím, že ju písal sám, najmä keď na viacerých miestach priznáva, že nikdy nebol čitateľ ani milovník kníh a literatúry).

"Nútili ma žiť mimo reality, v nekonečnej Truman Show, v ktorej som nikdy nenosil pri sebe peniaze, nikdy nevlastnil auto, nikdy nemal kľúče od domu, nikdy si nič neobjednal online, nikdy nedostal zásielku z Amazonu, takmer nikdy nejazdil metrom. Médiá ma nazývali špongiou. Lenže je veľký rozdiel, či je človek naozaj špongiou, alebo či mu zakázali získať nezávislosť. Desaťročia mi starostlivo a systematicky predlžovali detstvo a odrazu ma odvrhli a vysmievali sa mi, že som nezrelý a nestojím na vlastných nohách."

3 18.06.2024

Toto bol pre mňa zásah priamo do srdca. Veľmi realistické postavy, ktorým som (všetkým do jednej) verila každé slovo, myšlienku, dialóg, motív. Primerane dlhé (teda krátke) kapitoly. Skvelá a nenásilná reflexia dnešnej doby aj dnešnej Cirkvi. Mnoho podnetov na premýšľanie, prehodnocovanie.

Sorry (not sorry) za patetickú myšlienku, ktorou to zaklincujem, ale po prečítaní tejto knihy už nie som taký istý človek. Možno som trochu lepšia; chápavejšia, citlivejšia, milosrdnejšia. Takže ďakujem. Za knižný zážitok aj za transfúziu ľudskosti.

Viac, veľa takých kníh, prosím!

"Prečo to teda nepodpísal, keď to nezvládal?"
"Urobil statočnú vec. Kto z nás môže dopredu vedieť, či niečo zvládne alebo nie?"

3 31.05.2024

Nápad skvelý. Zozbierať príbehy farských detí a priblížiť špecifiká ich detstva a mladosti v kontexte očakávaní, ktoré na nich ako deti z fary kládli ľudia okolo, k tomu socialistický režim s vlastnými výzvami...

Ak by sa na podobný projekt podujal nejaký profesionálny novinár so schopnosťou byť objektívny, vecný a overovať fakty, bola by kniha super. Takto však ostala silno poznačená spomienkovým optimizmom autorky, staršej pani, ktorá sa ani nesnažila o nejaký nadhľad. Respondenti sú zväčša jej známi, prípadne známi známych, a podľa toho k nim aj pristupuje. Celé to vyznieva v štýle "môj ocko bol super, tvoj ocko bol super, naše detstvo bolo super, jedine komunisti boli fuj fuj, my sme však našťastie v živote všetko zvládli a dnes to s našou evanjelickou cirkvou ide dole z kopca, lebo naši predstavení nemajú také osvietené myslenie ako my".

Celý tento sploštený pohľad prítomný skoro v každom príbehu by som možno ešte predýchala, ale to (zvnútornené) farizejstvo sa mi bridí stále viac. Úplne "najlepšie" vyznievalo, keď niektorí začali ešte aj moralizovať, pričom medzi riadkami ich príbehov (alebo aj priamo v nich, keď si nedali pozor) sa dalo prečítať, že ani oni neboli takí svätci, akými ich vidí či skôr chce vidieť autorka. To mi neprekáža, všetci sme ľudia, len jednoducho nemám rada, keď sa svätožiara kreslí okolo tých, ktorým skrátka neprislúcha. Myslím, že aj preto vznikajú rôzne pohoršenia a ľudí (trebárs aj z mojej generácie) to odrádza. Napríklad keď nejaká pani, ktorá počas režimu nechodila na služby božie ani k tomu neviedla deti, sa po revolúcii stala horlivou návštevníčkou zboru a teraz vyplakáva, že je v ňom malo "omladiny" a ako chýbajú noví "apoštoli"...

Možno súdim, možno som krutá, ale naozaj mi tu prekážala celá tá skreslenosť. Takmer všetci respondenti mali vysoké školy, všetci sa vo veľkom realizovali a ako sa dozvedáme, mnohým, paradoxne, ich pôvod skôr pomáhal než priťažil, keďže sa často zviezli na statuse svojich rodičov (také to slovenské "po známosti" dosadenie do školy či do práce), tendencia vykresliť ich ako obete režimu sa mi teda zdala minimálne neúctivá voči skutočným obetiam, povedzme aj z iných fár (nechcem tu umelo vyrábať nejakú "súťaž" v tom, ktorá denominácia trpela viac, ale ak by autorka zbierala príbehy gréckokatolíkov, možno by ostala prekvapená, čo si prežili oni). Pozitívne vytŕčajú príbehy tých, ktorých otcovia prežili väzenie, ale aj tam by to chcelo väčšiu objektivitu, nie len heroizáciu milovaného človeka.

Niektorí respondenti pôsobili fajn, vizuál knihy bol fajn, ale ako celok vo mne kniha zanechala dojem "autorku chytila nostalgia a so známymi predviedli selektívne spomínanie".

3 21.05.2024

Rozbeh bol dlhý a zbytočne naťahovaný, postáv priveľa, zápletka dlho nezaujímavá... Až som uvažovala, že knihu jednoducho zavriem a pre seba si celý "prípad" s asi najnudnejšou knižkou Agathy Christie uzavriem v štýle "aj majster kat sa utne". Našťastie som vytrvala a odmenou mi bola celkom slušná (nielen) rodinná dráma v pozadí troch naoko nesúvisiacich vrážd. Hoci ma však napokon kniha chytila, pletiaca a naoko popletená slečna Marplová pre mňa asi nikdy nebude dôstojnou náhradou Poirota.

3 22.04.2024

Nájdu sa ľudia, ktorí si idealizujú a romantizujú staré časy, tradičné hodnoty, tradičnú slovenskú dedinu... Timravu na nich! Myslím, že by ich rýchlo uviedla do reality (alebo teda aspoň do realizmu ;-)).

A inak, naozaj považujem za zázrak, že autorka, ktorá väčšinu života nevyšla z dvoch dedín, dostala len minimálne vzdelanie a svoj životopis zhrnula doslova do niekoľkých riadkov, dokázala napísať tak hlboké, nadčasové a dychberúce diela. Veľmi som si túto zbierku troch jej azda najznámejších noviel užila a úplne mi stačili na to, aby sa Timrava hneď etablovala medzi mojich najobľúbenejších autorov.

3 21.04.2024

Démonizovaný aj idealizovaný. Svet stredoveku. Vo fundovanom rozprávaní Daniely Dvořákovej nadobúda tento dejinný úsek reálnejšie kontúry a opäť raz sa nám potvrdzuje, že veci sú málokedy čierno-biele.

Ako úvod do témy alebo jej rekapitulácia je kniha veľmi fajn, skúsenejší čitateľ zas určite rád prižmúri očko, a to najmä pred mnohými skratkovitými odpoveďami, duplikáciou niektorých informácií ("ako som spomínala..." + takmer doslovné zopakovanie už skôr vypovedaného) či opakovaním viac-menej tých istých mien (je evidentné, komu venovala autorka svoj dlhoročný výskum ;-)). Potešia aj dobové ilustrácie (škoda, že nezdrojované) a celkový dizajn knihy.

Jednoducho, veľmi pekná a obsahovo hodnotná kniha, na ktorej by sa ešte dalo čo-to vylepšiť, ale aj v takej podobe sa čítala veľmi ľahko, dobre a rýchlo, a hoci z nej budú citovať v prácach zrejme skôr študenti stredných než vysokých škôl, aj tak sa z nej dá veľa dozvedieť.

3 26.03.2024

Ach, Marta. Mám chuť vytiahnuť ťa zo stránok tejto knihy, pozvať ťa na najlepšiu horúcu čokoládu, hodiny ťa počúvať a úprimne ti povedať, aká si podľa mňa skvelá. Žena, manželka, matka. Že s kartami, ktoré si dostala, by som ja tak dobre hrať nevedela. Že si "tvrdá, no nie bezcitná", a že pri všetkom, čo si musela (a možno aj nemusela, čo je na tom najsmutnejšie) zažiť, si z toho ešte vyšla dobre; dobrá.

Ach, Hildemara. Mám chuť ťa vytiahnuť zo stránok tejto knihy, objať, vypočuť a všetko ti vysvetliť. Namiesto Marty. Všetku jej lásku, ktorá často vyzerala ako ľahostajnosť, odpor, cynizmus. Povedať ti to, čo ona nevedela. Nejako ťa naučiť dívať sa na ňu mojimi očami. Aby si pochopila, ako si v skutočnosti ľúbená. Aby sa zahojili tvoje rany. Aj Martine.

Ach, Francine. Hoci sa mi páčilo už viac tvojich kníh, každú ďalšiu beriem do rúk s rešpektom a miernymi predsudkami, lebo ešte viac sa mi ich nepáčilo. Ale tu neboli obavy na mieste; Nádej jednej matky je román, ktorý má tešil, dojímal, hneval, rozplakal. Ktorého postavy som si zamilovala. Ktorého dej bol pre mňa chvíľkami skutočnejší ako vlastný život. Nobelovu cenu zaň síce nezískaš, ale to nič; moje srdce si si ním získala dokonale. A súdiac podľa komentároch na internetoch, nie som jediná. Veď ktorá čitateľka by sa tu aspoň trochu nenašla. Či už ako matka, či už ako dcéra. Možno to znie pateticky, ale čo už, keď je to pravda; aj ja patrím k tým, ktorí si vďaka tomuto románu uvedomili, aké ľahké je zameniť si informáciu s interpetáciou, zraniť aj ostať zranený, spraviť najväčšie chyby aj pri najlepšej vôli. A aké ťažké je napraviť to.

Ach, Bože, prečo vznikajú také príbehy... Nie v knihách, ale v Tvojom svete. Prečo dopúšťaš, aby jeden človek toľko toho prežil, vytrpel, nepochopil. Prečo sa zranenia kopia, a človek ani nemá čas ich poliečiť, a už sú tu nové, ešte ťažšie, ale človek musí fungovať, stále sa naňho všetko nabaľuje, nuž a odnášajú si to najnevinnejší, deti... Ach, Bože, azda raz vo večnosti pochopíme, prečo sme museli niesť toľko krížov a aj sami sa často stať krížom pre tých, ktorých najviac milujeme....

3 29.02.2024

Kniha pre ozajstných "titanicoholikov". Neviem, kto iný by dobrovoľne lúskal cca 550 strán prepisov vyšetrovania Senátu z roku 1912. Osobne som bola za túto možnosť vďačná; je dôležité vrátiť sa k prameňom a človek možno potom zistí, že niektoré veci neboli ani zďaleka tak, ako ich neskôr "kanonizovala" popkultúra. Napríklad môj pohľad na Bruceho Ismaya sa značne zmenil, opravil. Tiež bolo zaujímavé pozrieť sa na tú istú udalosť z perspektívy rôznych preživších ľudí od dôstojníkov cez stevardov a námorníkov až po cestujúcich všetkých tried, dokonca aj ľudí, ktorí na lodi neboli, mohli však teoreticky jej osud ovplyvniť, napríklad kapitáni a telegrafisti lodí, čo v čase potopenia Titanicu nachádzali v okolí. Samozrejme, senát vypočul "len" 82 svedkov, aj tak to však bolo toľko rôznych verzií tej istej udalosti, že človeku by mohla vybuchnúť hlava, ak by to mal všetko počúvať a nejako vyhodnotiť osobne.

Kniha bola každopádne fajn, mrzelo ma však, že jednotlivé svedectvá boli v niektorých prípadoch skrátené. Zdalo sa mi to voči dotyčným aktérom neúctivé, ako by v očiach editora ich skúsenosť či optika bola menej dôležitá.

A, medzi nami, dosť mi chvíľkami liezol na nervy senátor Smith; neobjektívny, hodnotiaci, "nenápadne" podsúvajúci svoje mienky... Nevraviac o tom, že občas priveľmi riešil rôzne triviálnosti, možno keby som však poznala dobový, možno mediálny kontext, mala by som pre to väčšie pochopenie. Hodnotenie jeho štýlu výsluchov neodráža moje hodnotenie knihy, len som to chcela vypichnúť.

3 15.02.2024

Prekrásne obrázky, až mi bolo ľúto, že ilustrujú taký pomerne tuctový príbeh. Ako celok je to vizuálne pekné, text trošku ťažkopádny a pre deti nie celkom zaujímavý (tie citlivejšie sa dokonca môžu cítiť trošku citovo vydierané, že ak si z knižnice nenavláčia hordy starých kníh, kvôli nim tie knihy zhoria, čo bol, mimochodom, dosť preexponovaný motív) a navyše hláška od jednej z dospelých postáv knihy, ktorá by v detskej literatúre naozaj nemala čo robiť: "Nie si taká hlúpa, ako vyzeráš." Prosím? Takto sa jedna knihovníčka prihovára dieťaťu, ktorému predtým nanútila absurdnú misiu kvázi záchrany kníh? Keď tak nad tým rozmýšľam, už len preto uberiem zo štyroch hviezdičiek na tri.

3 05.02.2024

"Čo ho definuje viac - po celý život opatrné šoférovanie, štúdium medicíny, nosenie nákupov starenkám zo samošky - alebo onen jediný okamih? Štyridsaťjeden rokov života, a naproti tomu jedna minúta, a predsa cítil, že táto minúta obsahuje viac než len šesťdesiat sekúnd, tak ako jeden článok DNA ukrýva v sebe celý ľudský rod. Áno, rozdiel je v tom, že on bol Eritrejčan. Lebo v jeho očiach vyzerajú všetci rovnako. Lebo ich nepozná. Lebo ľudia z inej planéty sú zákonite trošku menej ľuďmi. A je pravda, že to znie hrozne, ale on nie je jediný, čo tak rozmýšľa. On je len ten, čo náhodou jedného zrazil."

Veľmi silné. Niečo ako Zločin a trest, akurát menej vláčne a obohatené o prvky trileru. Kopec krásnych úvah o ľudskom údele, manželstve, rodičovstve, predsudkoch, pokrytectve. Román o maskách, ktoré nosíme, o voľbách, ktoré robíme, o levoch, ktorých v sebe tlmíme. A o tom, ako je to všetko krehké. A čo sa stane, keď sa náš starostlivo chránený sterilný svet infikuje. Keď sa rúca.

Autorke som verila každú postavu, každú úvahu, všetko. Mám prečítané všetky tri knihy, ktoré od nej u nás vyšli, táto však bola najzrelšia a asi aj najuniverzálnejšia. Lebo namiesto Eritrejčana si tam môžete dosadiť napríklad Róma a bolo by to o nás. Čiže taká kniha zrkadlo. A tentokrát aj s úderným záverom, ktorý núti premýšľať obdobne ako celé dielo.

3 19.01.2024

"Zvláštne, očakávame od detí, že príjmu náš pohľad na svet, a hoci sme často ako rodičia zlyhali, považujeme ho za najlepší a najzdravší. Prečo vlastne? Vychovali nás vari stopercentne správne, alebo sme si tú rovnováhu časom našli sami? A nájdu si ju aj oni?"

Ešte nie je ani polovica januára a ja mám už prečítaný zrejme najsilnejší triler svojho čitateľského roka 2024. Výborné napísaný, výborne vyskladaný, s výborným rozuzlením. Všetko sedí, všetko do seba krásne zapadá, všetko so všetkým súvisí. Postavy uveriteľné, ľudské, opísané tak, že každú jednu chápete. Naozaj neviem, ako túto knihu opísať tak, aby ste po nej chceli siahnuť; ale skúste to, stojí za to. Nie je to obyčajné mrazivé čítanie pred spaním, podľa mňa je v nej omnoho viac. Keď ju porovnám napríklad s vychvaľovaným a všade možne odporúčaným románom Tam, kde číha vlk, Dobre sa drž bolo o dosť lepšie, prepracovanejšie a podľa mňa aj psychologický profil svojich postáv zvládol autor na výbornú, akurát jeho dielo u nás vyšlo pod nálepkou triler a nie psychologický román, a vo vydavateľstve, ktoré intelektuálov skôr odrádza, zatiaľ čo Artforum automaticky evokuje vyššiu literatúru. Mne z toho vyplýva, že niekedy podružné veci (vydavateľ, žánrové radenie, autor a jeho povesť...) môžu značne nadhodnotiť alebo naopak podceniť nejaké dielo; a konkrétne v prípade tohto by bola škoda nevšimnúť si ho a nevšimnúť si v ňom niečo viac.

3 11.01.2024

Ďalší zaujímavý prípad v tejto sérii, aj keď mňa osobne viac zaujímali veci týkajúce sa súkromia hlavného vyšetrovateľa; aj z princípu, keďže som si ho obľúbila, aj preto, že tentokrát (mi) bola obeť nesympatická a de facto mi bolo ľudsky jedno, kto a prečo sa jej zbavil. Myšlienka s amatérskymi "detektívmi", ktorí sa virtuálne zgrupujú, aby dopĺňali či niekedy suplovali policajné vyšetrovanie, bola fajn, navyše originálna a myslím, že autor dobre ukázal výhody aj limity takejto angažovanosti. Dej bol (opäť) vsadený do predvianočného času, čo mi trošku pozdvihlo náladu počas môjho druhého najmenej obľúbeného mesiaca v roku :-). Line ostala tentokrát v úzadí, tých pár scén s ňou ani nemuselo byť s ňou, ale to nevadí, aj tak autor do deja nakumuloval toľko postáv, že viac priestoru navyše pre ktorúkoľvek z nich by už bolo skrátka priveľa. Záver od istého času očakávaný, ale to nič. Sumárne, fajn moderná detektívka.

3 02.12.2023

Autorka v tomto diele predstavuje celý depozitár tém (šikana, dospievanie, život emigrantov, etnické a rasové rozdiely až konflikty, limity diverzity, vlk v ovčom rúchu...), ktoré sa všetky zbiehajú v optike hlavnej hrdinky Lilach, Matky. Zámerne píšem názov tejto jej roly veľkým písmenom, pretože pre hrdinku i túto knihu je, zdá sa, kľúčová. Autorka trefne vystihla myšlienkové pochody mamy (či mnohých mám) a rôzne rozhodnutia i činy z toho prameniace, ktoré sa bezdetnému či racionálnejšiemu čitateľovi môžu zdať chvíľkami temer až hysterické (darmo, kým človek nemá vlastné dieťa, nepochopí), psychologicky i literárne to však zvládla bravúrne. Navyše ten krásny jazyk, pozvoľna gradujúca atmosféra, dynamický dej dokazujúci, že aj spoločenský román, nielen žánrovky, môžu mať dobre vystavanú fabulu...

Podobne ako Lessanu ma však iritovalo, že matka nevedela so synom (a nielen s ním) otvorene komunikovať, na druhej strane však chápem, že ak by to dokázala, autorka by razom prišla o polovicu zápletiek a pointu ;-). A hlavne, dosť mi prekážal záver, ktorý mne, človeku úprimne veriacemu, že pravda nás oslobodí, evokoval podobne ako pri autorkinej Klamárke pocit, že posolstvo knihy je v štýle "city (komfort, pohodlie, istoty...) nad pravdu", s čím sa neviem stotožniť (dokonca ani ako matka). Nevravím, že príbeh/záver mal moralizovať (to vonkoncom nie), ale skrátka mi prekážala absencia nejakej väčšej vnútornej morálky hlavných postáv. Odovzdať svetu posolstvo (hoc v balíku pekných slov a príťažlivého príbehu), že každý si chráni svoje mláďa (a keď sa dá, i svoje ilúzie o ňom), sa mi zdá skrátka málo.

3 25.10.2023

Skvelá žánrovka. Fieldingová "svoju" Caroline vôbec nešetrila, vďaka čomu sa môže čitateľ tešiť na mnohé zvraty a peripetie, ktoré ho donútia čítať napriek únave (alebo ho tej únavy vďaka zvýšenej dávke adrenalínu zbavia :-)). Tak ako pri iných knihách tejto autorky, aj tu možno oceniť dobre vystavaný dej, hodnoverne vykreslené postavy, dynamiku vzťahov medzi nimi a v neposlednom rade i (ne)očakávané finále. Chcela som nenáročné, no pútavé čítanie; a presne to mi táto kniha dala.

Aj keď, ako bolo kdesi nižšie zmienené, niektoré veci sú dotiahnuté do extrému (enormný a 15 rokov pretrvávajúci záujem médií, praktiky reportérov, Caroline na titulke People...), čo knihe zbytočne uberalo na dôveryhodnosti a mne ako čitateľke na zážitku. O samotnom únose nevraviac.

SPOILER: Preniesť dvojročné dieťa v taške? Dvojročné dieťa vytrhnuté zo spánku? Dvojročné dieťa v období vzdoru? To akože vážne? Možno ak by ho aspoň nadrogovali... Nevraviac o tom, ako dlho by v takej cestovnej taške vydržalo dýchať (a nekričať, nekopať či iným spôsobom na seba neupozorňovať). Jednoducho to buď bolo autorkou nedomyslené alebo slabo vysvetlené.

3 21.10.2023