whack komentáře u knih

Prehľadná metodická príručka určená učiteľom druhého stupňa základných škôl, podľa ktorej môžu zadávať učebné úlohy žiakom, perfektne sa ale môže hodiť aj rodičom pri domácich debatách so svojimi deťmi na tému klimatickej zmeny. Publikácia obsahuje aj zopár pracovných listov (doplňovačky a iné hry) určené aj mladším žiakom. Toto by sa malo povinne vyučovať na všetkých školách.

4 23.12.2020

V tejto príručke sa dozvieme, čo je Natura 2000 a aká je jej úloha. Je to vôbec najkomplexnejšia príručka na túto tému vydaná v Česku, ktorá je písaná odborným, ale nie prehnane právnickým jazykom. Vysvetľuje tiež napríklad proces posudzovania vplyvov na životné prostredie (EIA a SEA), význam chránených území a pod. Je určená neziskovkám a aktívnym občanom, ktorým môže byť nápomocná v konaniach; obsahuje napríklad návody ako správne podávať sťažnosti na nelegálne stavby a iné činnosti.

(SPOILER) Postapokalyptická lovestory 19-ročného dievčaťa Zoey a nevieme-koľkoročného ex-vojaka. Počas celého príbehu, podozrivo pripomínajúceho ten z knihy Vzdor (Sarah Crossan), som si nedokázal vybudovať hlbší vzťah k žiadnej postave. To dievča bolo miestami neznesiteľné, jej opakujúce sa hysterické záchvaty mohli byť nahradené popisom okolitého sveta. Nie že ten popis by tam nebol, ale radšej mohol byť rozpísaný viac ten, než 20-ty krát čítať, ako kričí, že je samostatná a že nikoho nepotrebuje. Každý tam hovorí o dávnej epidémii a dávnej vojne, ale nakoniec vyplýva, že to všetko sa odohralo len niekoľko mesiacov pred začiatkom knihy, kedy Zoey mala minimálne 17, čiže vôbec nie dávno. Ako to bolo v skutočnosti s tou epidémiou, sa dozvedáme len tak mimo rečou, a tiež to nie je rozoberané. Pre mladších čitateľov, ktorým je kniha určená, sú toto asi len zbytočné detaily. Chápem to. Kniha nie je zlá, len je pre mladších. PS: Nekontrolované, neregulované množenie sa, ktoré bolo jedným z cieľov záverečnej vzbury, akurát tak privedie ohraničené Mesto do stavu, v akom sa nachádza okolitý svet (iba ďalší zbytočný detail).

4 12.12.2020

Veľké korporácie sa snažia vytvárať dojem, že sú eco-friendly (lebo je to populárne a lajcké masy sa radi klamú, že sú eko), a niektoré environmentálne neziskovky (WWF a Greenpeace International) prijímajú taktiku menšieho zla na úkor skutočnej ochrany prírody. Táto kniha je o tom. Predtým, ako som ju začal čítať, som videl viacero recenzií, na základe ktorých som sa obával, že pôjde o kritiku využívania obnoviteľných zdrojov, klimatického hnutia, ekoaktivizmu. Nejde vôbec o to, práve naopak. Autorka vidí koreň problémov v kapitalizme, čo každopádne nepostráda logiku, a podporuje to myšlienky, ktoré vo svojich knihách presadzuje napr klimatický aktivista Graeme Maxton. Autorka podrobnejšie rozoberá aj problematiky ohľadne palmového oleja a jedna celá kapitola sa kriticky zaoberá agropriemyslom. V poslednej kapitole načrtáva aj nejaké možné riešenia, povzbudzuje k protestom a rôznym iniciatívam. Opomína environmentálnu problematiku preľudnenia a dopravy, ale celistvosť som ani neočakával. Určite nejde o jedinú správnu cestu, ale o súčasť celku v rámci boja za život na Zemi.

4 04.12.2020

(SPOILER) Tento diel ma trochu sklamal, eko pointa je zatlačená niekam úplne do kúta. Sekvoju som si predstavoval inak, oveľa zelenšiu. „Asi museli zapomenout, že lidé a přelidnění planety bylo hlavním důvodem Zlomu. Pokácet stromy, aby se nakrmili lidi – opravu skvělý plán, jak se nakonec ukázalo.“ povedala ironicky na úkor Sekvoje moja obľúbená postava, ktorá však vo finálnej bitke zomrela. Mala prežiť. A pchať všetkým mŕtvym parazitom do úst semienka rastlín. Príroda nemôže patriť nám všetkým, ani žiadnym jednotlivcom, ale iba sebe samej.

4 10.06.2020

Najviac ma zaujala história kapiel FreeXtown a Invaze X – tieto kapely mali ten taký radikálny nádych, aký som svojho času vyhľadával. Aj kapely Thalidomide a Hanba som si občas pustil. Ostatné kapely, ktoré sa v knihe spomínajú, nikdy neboli to, čo by som vyhľadával, a nedozvieme sa o nich to, aký zastávali postoj k vegánstvu a k sXe, čo je škoda. Ide o autobiografiu, ktorá je písaná jednoduchou formou jazyka. To ale nemyslím ako mínus, lebo aspoň uvádzané pojmy pochopí každý, kto o punk ani nezakopol. Myslím to tak, ako že žiadna filozofia do hĺbky, alebo podrobné rozoberanie ideológie. Nechápem, ako popri tomto všetkom hudobnom vyťažení sa dokáže Lukáš stíhať venovať (a v takej miere) aktivitám pre zvieratá (The Save Movement ČR, Anonymous For the Voiceless, z.s. Zvířata nejíme a pod.), tieto bohužiaľ (a z neznámych dôvodov) v knihe ani nespomína.

4 12.03.2019

Pozitívne je, že Janet Biehl používa rafinovanejší spôsob reči pri obhajovaní sociálnej ekológie než aký mal Murray Bookchin. V 10-stranovej kapitole „Úvod do sociální ekologie“ sa o tejto filozofickej teórii dočítame viac objektívnych informácií než vo všetkých jeho brožúrach dokopy.

Kapitola „Teze o sociální a hlubinné ekologii“ však tiež postráda snahy o objektívny výklad hlbokej ekológie. Autorka sama otvorene naznačuje, že hlboká ekológia má veľa prúdov a preto ju môže byť ťažšie správne pochopiť, napriek tomu jej vôbec neprekáža z každého z týchto prúdov si vybrať šikovne to, čo sa jej hodí, pospájať tie časti dokopy a vytvoriť si svoju verziu. Kúsok od filozofa a ochranára Alda Leopolda, niečo od ekológa Georgea Sessionsa, ale najviac sa jej hodil ekospiritualistický prúd oplakávačov stromov a hipíkov okolo Johna Seeda (pozri knihu Myslet jako hora). Z tohto mixu vznikla akási mizantropická primitivistická mystická sekta založená na koreňoch ázijských, mezopotámskych, židovských a kresťanských náboženstiev, modliaca sa k Bohyni Gai... Nie, toto hlboká ekológia nie je. O hlbokej ekológii odporúčam prečítať si knihy Hlboká ekológia (Bill Devall) a Ekologie, pospolitost a životní styl (Arne Næss).

Hlboká ekológia podporuje biocentrizmus alebo ekocentrizmus, ktorý prisudzuje rovnakú vnútornú a morálnu hodnotu ľudským aj mimoľudským formám života, presadzuje, že príroda a všetky jej časti majú svoju absolútnu hodnotu, ktorá nie je závislá od možností jej využiteľnosti ľuďmi. To sa samozrejme nepáči antropocentrickým sociálnym ekológom, ktorí presadzujú, že ľudská budúcnosť závisí na (eko)technológiách, ktoré zaručujú rast a expanziu civilizácie. Rast (ekonomický, populačný a technologický) je už pritom sám o sebe šialený a neudržateľný. Každý ekológ by mal požadovať presný opak. Sociálna ekológia je niečo ako ľudský šovinizmus voči svetu prírody, nie je to boj za Zem pre Zem, ale boj za Zem pre ľudstvo.

4 25.01.2019

Toto je asi jediná kniha v českom jazyku, ktorá komplexne rozoberá a približuje freeganstvo z každého uhlu – popisuje dôvody, prečo sa ľudia stávajú freeganmi, popisuje rôzne typy freeganstva – freeganstvo ako hnutie, ideológia, osobný postoj alebo subkultúra. Veľká časť knihy približuje spôsoby, akými sa freeganstvo propaguje a taktiež spojitosť s vegánskym hnutím. Spomínajú sa dokonca aj niektoré neziskovky, ktoré propagujú nekonzumný životný štýl, etický prístup k zvieratám, rešpekt k prírode (Kolektiv pro zvířata, Food Not Bombs alebo infoshop Pelech). Kniha povie všetko, čo má, a s freeganstvom sa môžem vo všetkom stotožniť, problém je reálne praktikovať dumpstrovanie (dumpster diving), pretože obchodné reťazce svoje kontajnery zamykajú.

4 13.01.2019

Kniha ma celkom milo prekvapila, trochu predbieha dobu. Porovnáva kresťanstvo s inými náboženstvami v oblasti nášho vzťahu k zvieratám (podobne ako knihy Věčná Treblinka a Osvobození zvířat), popisuje rôzne oblasti, pri ktorých zvieratá sú ľuďmi využívané, zabíjané a trpia (podobne kniha Zvířata ve Třetí říši), od lovu vtákov, cez zvieratá chované pre mäso, konské záprahy, domestikovanie, pokusy, po cirkusy a býčie zápasy. Hovorí o postoji ľudí k prírode, o tom, ako sme ju za stáročia zmenili na náš obraz a degradovali. Spomína prvé osobnosti, ktoré upozorňovali na potrebu ochrany zvierat, počnúc Františkom z Assisi, tiež Český spolek na ochranu zvířat (vznik 1855) a dokonca medzinárodný Bands of Mercy, z ktorých sa neskôr sformovali aj skupiny ako Animal Liberation Front (ale to bolo až 42 rokov po prvom, rukopisnom vydaní tejto knihy). Hoci bola napísaná v roku 1934, je v mnohých oblastiach stále až hrôzostrašne aktuálna.

„Kdyby člověk byl zachoval původní stav (ráj) na světě, měli by všichni dost, měli by syrovou, ideální potravu, měli by ji bez práce a mohli žít duchovním věcem života. Dnes je to hudba budoucnosti, ale nikoli pohádkového milenia, nýbrž budoucnosti, skutečné, která přijít musí, nemá-li lidstvo skončit bestialitou, jejíž předzvěstí je dnešní život v městech a průmyslových střediscích. Šťastná budoucnost lidstva přijde jen mravní očistou a k této vede především všemocné heslo: Ahimsa!“

4 13.01.2019

Považovať túto knihu za ekologickú rozprávku, alebo snahu o eko-spiritualisticky-duchovné osvietenie? V tejto knihe autorka jasne píše, že bytosti, ktoré popisuje, nie sú žiadnymi duchmi hôr a prírody, ale sú to skutočné žijúce tvory, ktoré samozrejme nevidí len tak hocikto. Nedajú sa preto tieto bytosti brať alegoricky. Čo sa mňa týka, kľudne ich budem v lese hľadať aj naďalej, a z neúspechu nebudem ani trochu sklamaný, pretože ak nenájdem ich, vždy tam je "aspoň" ten duch hôr a prírody. Nech si to zoberie každý ako chce. A ak na to niekto neverí, brať túto knihu ako ekologickú rozprávku tiež nie je hriech. Takže tri v jednom.

4 09.01.2019

Autor na rozdiel od M. Mareša či B. Binku nenálepkuje demagogicky všetko pojmami "extrémizmus" a "radikalizmus" a hlavne tieto pojmy nepovažuje za niečo automaticky negatívne (tak ako oni). Sám sa totiž v hnutí pohyboval a preto predkladá informácie doslova z prvej ruky a objektívne. Rané 90-te roky bolo obdobie, kedy zelení anarchisti a radikáli viedli akcie spoločne s neziskovkami ako DUHA, Greenpeace, Earth First! a ešte sa to vtedy trápne nezmyselne neštiepilo tak ako teraz.

Radikálne ekologickými aktivitami v Česku sa síce začne zaoberať až 6. kapitola a, popravde, čakal som tam niečo aj o podzemných, ilegálnych skupinách (počnúc z časti eko-anarchizmom ovplyvneným Hnutím revolučnej mládeže konca 60-tych rokov, končiac skupinami Animal Liberation Front súčasnosti). Nestalo sa, písalo sa veľa hlavne o vplyve anarchistov v rôznych skupinách, najmä v rozpätí rokov 1989-2011. Veľakrát sa síce spomína neziskovka Animal SOS, ktorá bola svojim spôsobom celkom radikálna, ale vôbec sa nerozoberá jej štruktúra a ideológia. Spomínajú sa vo veľkej väčšine iba hore uvedené neziskovky, plus Děti Země a trochu NESEHNUTÍ. Na druhej strane, privítal by som podobnú knihu o histórii environmentalizmu a radikálnej ekológie na Slovensku.

4 21.12.2018

Otázky sú kladené veľmi dobre a odpovede sú obsažné. Po obsahovej stránke s každým zo siedmych českých osobností zaujímajúcich sa o ekológiu v niečom súhlasím. Najviac som sa stotožňoval s Hanou Librovou a Václavom Mezřickým, ktorých triezvy pesimizmus mi u ostatných veľmi chýbal. Naivný optimizmus nezdieľam a odmietam sám seba klamať víziami ozdravovanej prírody, keď tá v skutočnosti zaniká pod masami ľudí, zatiaľ čo svetoví vodcovia sedia v zasadačkách a objednávajú štúdie o sociálnej energii, recyklovaní a hybridných automobiloch. Hoci ekologická výchova a reformy by boli vhodné, rozhovory idú v duchu frázy „otázkou není to, kolik lidí bude, ale jací budou ...“

Oni všetci rozprávajú o ekológii v podstate výlučne len zo sociálneho uhlu pohľadu. Dokonca aj Mezřický spája pojem ekológia so „záchranou ľudstva“, akoby na svete nič okrem ľudí nebolo, a vyhlásil, že „dávať zvieratám práva je absurdné, lebo zvieratá sa nevedia obhájiť pred súdom“. Nadobúdal som pocit, že sociálnym ekológom nejde o prírodu pre ňu samotnú, ale iba pre jej využiteľnosť v prospech ľudstva, a o jej ochranu kvôli zdraviu ľudí. Iba Librová a trochu aj Patočka v rozhovore spomenú ekologické problematiky aj z etického a environmentálneho uhlu pohľadu, ktorý je najdôležitejší.

Človek si pri čítaní týchto rozhovorov uvedomí ten rozdiel medzi politickými ekofilozofmi a environmentálnymi aktivistami v teréne. „Osoba, která jenom trochu nahlédla do biologie a ekologie, si nemůže říci, že ochránci přírody svůj alarm přehánějí, že se životní prostředí zlepšuje, jak tvrdí ti, kteří na stav přírody usuzují měřením oxidů síry nebo popílku v atmosféře...“ (Librová)

4 16.12.2018

Ekologická výchova je tá najdôležitejšia časť vývoja detí. Keď štát to má absolútne na háku, je extrémne pozitívne, že to za neho robia neziskovky ako Daphne - Inštitút aplikovanej ekológie. Táto zrozumiteľne napísaná publikácia, s výkladom dobrej vychovávateľky, ich oboznámi so základmi ekológie, biotopovou a druhovou diverzitou na Slovensku.

4 28.11.2018

„Velmi často a skoro okamžitě vzlétnou dva kohouti proti sobě s útočně vysunutou hlavou, tlukoucími křídly a sekajícíma nohama v natolik ryzí a naprosté zvířecí zášti, že je to svým způsobem nádherné, až bezmála abstraktní a jakoby platónské pojetí nenávisti.“ (O kohútich zápasoch) Zvláštne, že antropológ dokáže napísať takúto nezmyselnú antropomorfizáciu, navyše keď sám si je vedomí (ako k tomu dodáva), že sa kohútom zasunie do kloaky kus čili papričky, aby sa náležite rozbesnili (čiže sa nesprávajú vôbec prirodzene). Zášť, nenávisť, a podobné vlastnosti sú zvieratám v skutočnosti úplne cudzie. Výkladom z tejto knihy nehodno veriť.

Domorodí „tropi“ predstavujú druh čeľade hominidov z rodu Paranthropus, nie z rodu Homo, takže o rasizme, ktorý je aplikovateľný výlučne na rod Homo, by som, v spojení s touto knihou, určite nehovoril. To, čo bývalo v knihe označované za rasizmus a čo šokovalo, je v skutočnosti príkladná ukážka druhovej nadradenosti (speciesizmu / druhizmu), problému, ktorý je ešte aj dnes stále veľmi aktuálny: „Keď je nemožné dokázať, že tropi nie sú zvieratá, skutočne nič nemôže zabrániť ich zákonitému vlastníkovi, aby s nimi zaobchodil ako s koňmi alebo so slonmi.“

Všetko je to okorenené poriadnou dávkou dobovej fanatickej pobožnosti; naši bádatelia rozmýšľajú, či unesených tropov pokrstiť a zachrániť tým ich duše alebo z nich urobiť otrokov, alebo či ich chovať na mäso – záleží len na zistení, ako blízko alebo ďaleko majú k človeku: „30-40 000 tropov po primeranej drezúre a odborne vedených mohlo by spracovať 2/3 produkcie kontinentu (...) 1000 samíc by mohlo za 4-5 rokov namnožiť potrebné stádo ...“

Navyše, vzhľadom na to, že dej je situovaný už do neskorých povojnových čias (a teda nie tak dávno), je nepovažovanie druhu Homo sapiens za živočíšny druh neospravedlniteľne zastarané. Je, alebo nie je zavraždenie tropa zločinom, ak trop nie je človekom? Hrozná otázka. Nie je to príjemný príbeh a k žiadnej z postáv sa nedá vybudovať si žiadne sympatie. S triezvou hlavou môžem povedať, že tá slučka by tam pomohla viacerým.

4 13.02.2018

Autor zaujímavo píše o tisíckach a miliónoch rokov späť v čase, rozoberá históriu konzumovania mäsa u našich predkov a jeho dopad na súčasný stav nášho druhu. Naši predkovia si častokrát museli zvieracím a ľudským mäsom dopĺňať živiny, ktoré mali v iných formách lokálne k dispozícii nedostatočne. Iba pri prísune zdraviu potrebných živín sa môže organizmus, a teda aj všetky orgány, vrátane mozgu, správne vyvíjať. Bol som toho názoru už dávno pred prečítaním si tejto knihy. Naši predkovia žijúci z miestnych surovín však nemali supermarkety a e-shopy. Dnes máme v obchodoch plné regály neživočíšnych jedál, ingrediencií, nátierok, pomazánok, ovocia, zeleniny, orechov, strukovín, obilnín, semien, bylín a rias z celého sveta, ktoré nám plnohodnotne naplnia hladinu všetkých živín v našom organizme; nehovoriac o výživových doplnkoch. Autor popisuje podrobne aj benefity procesu získavania mäsa, no príliš neberie do úvahy zmeny v dobe, zdá sa. Lov našim predkom zdokonaľoval zručnosti a verbálne aj sociálne správanie, avšak dnes o nejakom love nemôže byť ani reč. Čím zdokonalí naše životy konzumovanie mäsa dnes, keď sa autom odvezieme do klimatizovaného obchodu a kúpime si už zabité a vykostené zviera zabalené v obale a musíme pri jeho získaní využiť maximálne toľko percent svojho mozgu, aby sme zvládli vytiahnuť z peňaženky správnu bankovku a čakali na výdavok? Všetky benefity z nášho historického vzťahu ku konzumácii mäsa sú pre ďalší vývoj nášho druhu nepodstatné. Čo sa týka etického vegetariánstva a vlastne aj súčasnosti, je otázka, či naši predkovia jedli mäso alebo nie, čisto iba antropologickou zaujímavosťou.

Základnou dogmou knihy je: „človek je predátor“. Presnejšia definícia predátora nie je jednotná, podľa českej Wiki sa dá hovoriť „o živém organismu, jehož přežití je závislé na usmrcení jiného živého organismu, a to z důvodu jeho konzumace“, z čoho jasne vyplýva, že človek predátor nie je, pretože tá pol miliarda ľudských vegetariánov, ktorá obýva túto planétu, by bola patrne mŕtva. V kapitole "Vegetariáni milujú (sójové) rezne" nájdeme viacero zvláštnych gýčových breptov: „Tak ako sa nedajú rozdeliť ľudia na vzdelaných a nevzdelaných podľa náboženskej príslušnosti, tak sa nedajú rozdeliť ani na morálnych a nemorálnych podľa toho, či konzumujú rezne alebo šalát.“ a dopĺňa to príkladom mäsojeda Ježiša a vegetariána Hitlera. Keď však tieto demagogické prirovnania odložíme bokom a dáme si do príkladu radšej bežnú populáciu, ktorá tvorí väčšinu obyvateľstva a žije viac-menej rovnakým štýlom až na to, že jedna časť mäso konzumuje a druhá nie, tak tá druhá je, podľa ľahkej matematiky, etickejšia, pretože sa dobrovoľne vzdáva mäsa, aby nepodporovala zabíjanie zvierat. Perličkou je dodatok, že vraj odmietnuť zabíjanie zvierat úplne a bez kompromisov nie je v praxi možné, lebo pokusy na zvieratách zachraňujú ľudské životy. Etickí vegetariáni snáď aktívne nepodporujú a nepropagujú vývoj alternatívnych metód testovania, pri ktorých sa nemusia využívať zvieratá? Trochu som čakal, že napíše aj o tom, že keď ideme po lese, môžeme zašľapnúť mravca, alebo že aj púpava trpí, keď jej odtrhneme list a preto etické vegetariánstvo vlastne nie je etické. Také poznáme.

Biológovia sa, podľa autora, prikláňajú k názoru, že vegetariánstvo je pre náš druh neprirodzené, a (opäť demagogicky) dáva príkladom severských Eskimákov. Neviem presne, ktorých biológov mal autor na mysli, ale zaregistroval som, že napríklad Americká dietetická asociácia, Britská Národná zdravotná služba, Svetová zdravotnícka organizácia, Organizácia pre výživu a poľnohospodárstvo, Britská nadácia pre výživu, Americké ministerstvo poľnohospodárstva a desiatky ďalších uznávaných inštitúcií, na základe stoviek vedeckých štúdií, považujú vegetariánstvo (a dokonca vegánstvo) za úplne vhodný životný štýl. Z biologickej podstaty nie sme vegetariáni (ako aj píše autor), ale sme všežravci (autor píše o predátoroch), to ale automaticky neznamená, že vegetariánstvo je pre nás neprirodzené. Dnes, v 21. storočí, väčšina ľudí (Eskimákov dajme bokom) mäso k zdravému životu nepotrebuje. Konzumovanie zvierat je súčasťou nášho vývoja v historickom merítku, ale nemá nič spoločné s našou kultúrou, rovnako ako nemá nič spoločné s našou kultúrou kanibalizmus. V súčasnosti nejde vyslovene o nič iné, ako len o ulahodenie našich chuťových buniek. A tí, ktorí argumentujú, že mäso jedli naši predkovia a preto ho musíme jesť tiež, nech sa páči, presťahujte sa do jaskyne a zjedzte svojho suseda.

4 28.10.2017

Autorka pekne a detailne popisuje správanie sa vlkov, to je veľkým plusom knihy. A jediným. Jej skutočný vzťah k zvieratám je otázny, v rámci „regulovania populácie“ dokáže s ľahkosťou ktoréhokoľvek kedykoľvek zabiť, a vôbec, nedozvieme sa ani to, prečo tie vlky vlastne uniesla z tajgy a zavrela si ich na záhrade; nemalo to dokonca ani vedecký zmysel, keďže nebola etologička. Záver je rovnako úplne nedotiahnutý, nevysvetlený a choromyseľný. Ak by som chcel odvodiť nejaké pozitívum z pointy, tak asi to, že v dobe, kedy bola táto kniha písaná, ľudia ešte zdieľali ten stredoveký názor na vlky ako na krvilačné beštie, a autorka tieto mýty obchádza oblúkom.

4 08.10.2017

Je smutné, keď si človek uvedomí, koľko liečiteliek a bylinkárok bolo za svoju dobrotu umučených alebo zaživa upálených bigotnými kresťanmi, ktorí terorizovali Európu celé stáročia. Samozrejme, zavraždení boli aj iní nepohodlní, nie len liečitelia a liečiteľky, častokrát chcel biskup proste len niekoho majetok. Bolo to neuveriteľné obdobie. Bývam v Bratislave, tak ma tiež šokovali informácie, že na Hlavnom námestí, kde sa každoročne konajú vianočné trhy, 300 rokov dozadu stínali hlavy, a na Hurbanovom námestí, kde je teraz križovatka, bol pranier, na ktorom upaľovali čarodejnice. Prečo tieto archívy zapadajú prachom a prečo sa o tom neučí na dejepise?

4 16.03.2017

(SPOILER) Začína to tým, že krvilačná svorka dvadsiatich vlkov prenasleduje a postupne zahrdúsi všetkých šesť psov záprahu a jedného psovoda. Potom sa svorka pohrdúsi navzájom. Ostane len vlčica s jej mláďaťom, ktorých unesú indiáni. Matku priviažu na palicu a počas celej tretej kapitoly ich obidvoch bijú kyjakmi, palicami a hádžu po nich kamene. Potom matku predajú, a keď za kanoe, na ktorom ju odvádzajú, mláďa pláva, tak ho indián vyhodí na palubu a dobije padlom, a následne, keď na neho vĺča zavrčí, ho ešte pre istotu kopne... "Nikdy sa nesmie opovážiť uhryznúť boha, ktorý je jeho pánom a veliteľom." V tú noc začne mláďa kvíliť za mamou, tak ho indián zbije. Onedlho ho indián predá za alkohol belochovi, ktorý ho 2x zbičuje skoro do bezvedomia a púšťa ho z klietky von len keď ho vypúšťa do ringu biť sa na život a na smrť so psami a vlkmi. Nasledujúca kapitola Vláda nenávisti ...počkať, to čo preboha čítam?! práve v tejto časti knihy som si uvedomil, že som neprečítal jediný odsek, ktorý by nebol ladený negatívne, a nemal som vybudovaný absolútne žiadny vzťah k žiadnej postave, dokonca ani k Tesákovi, ktorého popis nespočíval v ničom inom, len v tom ako trhá a zabíja iné psy. Keď som po dvadsiaty krát čítal rovnaký niekoľkostranový scenár ako psy sa snažili roztrhať Tesáka a on im na oplátku prehrýzal krky, tak ma to už fakt prestalo baviť. Po prečítaní úžasnej knihy Nehaňte vlka (Farley Mowat) som totiž čakal niečo podobné. Moja chyba. Román Biely Tesák vyšiel v časoch, kedy bolo ľudstvo posadnuté ovládnutím Prírody a vyzdvihovaním mýtického kultu pána tvorstva, a uvedomil som si to neskoro. "Divočina vôbec nerada pohyb. Život jej je tŕňom v oku, lebo život je pohyb, a divočina sa pohyb vždy snaží zničiť." Popis Tesáka bol tiež úchvatný: "...Bol ohavný tyran. Vládol oceľovou tvrdosťou. Slabých stíhal pomstou." Atď, atď.

Úplne prvý svetlý moment (doslova) nadišiel v trištvrtine knihy, príchodom Weedona Scotta na scénu. Následné dianie výrazne zmenilo atmosféru postupujúceho príbehu k lepšiemu. Kto chce preskočiť trýznenie zvierat a väčšinu psích zápasov, nech si otvorí rovno na kapitole V zuboch smrti. Koniec bol dosť emotívny a čítal som ho s očakávaním na najhoršie, pretože sa vyvíjal inak ako vo filme. Najpozitívnejšie na tejto knihe je to, keď si človek uvedomí, ako sa zlepšil vzťah ľudí k zvieratám od tých čias zlatej horúčky.

4 27.10.2016

Autor píše o neľudskosti ako o banalite, ktorá je bežnou súčasťou ľudskej civilizácie a ľudí odjakživa, a to beriem. Popisuje rôzne historické, aj súčasné prvky neľudskosti páchanej človekom na človeku, pričom popisuje, že medzi neľudskosťou nie je rozdiel kým je páchaná – či bláznami, alebo všelijakými separatistami a rebelmi, alebo vojakmi na príkaz nadriadeného. Aj to beriem.

Podľa autora je hlavným dôvodom neľudskosti odcudzenosť od ostatných, čo vedie k ľahostajnosti a necitlivosti k všetkému, čo sa im môže stať, pretože potom s nimi necítime vôbec nič spoločné a sme úplne neschopní sympatie k ním a súcitu s nimi. Aj to beriem, ale pýtam sa otázku, na ktorú autor v knihe neodpovedá: Je to vina onoho „neľudského“ jedinca, alebo skôr spoločnosti, ktorá ho do tohto stavu doviedla? Je nás 7,5 miliárd a rozhodne nemôžem povedať, že by som bol súcitný s nimi všetkými, a nebudem to robiť iba preto, lebo patrím do rovnakého druhu. Som preto „neľudský“? Úplná blbosť.

Autor zrejme nikdy nepočul o taxonomickom delení živočíchov, medzi ktoré patrí aj druh homo sapiens. Klincuje to neodbornými gýčovými hláškami ako: „Existuje len jeden druh: naša ľudskosť“. Aj keď v tejto knihe bolo aj zopár zaujímavých vecí, dala mi asi toľko ako tie fejsbukovské motivačné obrázky s „múdrymi“ sloganmi. „Všetci ľudia sú Tvoji blízky, lebo ste rovnaký druh“. Kecy.

4 11.06.2016