zipporah komentáře u knih

Představte si teď... tak toto mi bude chýbať :) Výborná a zrozumiteľná knižka, možno dva tri úseky, ktoré som si musela viackrát prečítať, aby som pochopila. Odporúčam, veľmi dobrá voľba! O kvantovej mechanike som čítala cca pred trinástimi rokmi z Ferrisovej knihy, ale nejako ma to nezasiahlo tak ako teraz. Na niektoré veci treba dozrieť. A tak si znovu otvorím Nový kvantový vesmír, čo som si dopriala v starých časoch, plných náklonnosti ku kozmológii, a odznovu si preštudujem všetko o "malých veciach". Toto je od Chowna vynikajúco podané, osobne zaujímavejšie než makroskopický svet. "Základné balíčky" (kvantá) dávajú na frak. Pamätná veta Leeho Smolina je obyčajný výrok, ktorý mi v hlave zabliká vtedy, keď dostávajú fyzici vedecké infarkty: "avšak nemali by sme zabúdať na to, že skôr než logika, tu bola príroda..." Hádam to nebolo naopak? Podľa mňa toto je jedna z najzásadnejších postrehov a kto sa bude toho držať, dôjde tak ďaleko ako Einstein. Bez srandy. Aj teraz sa tak pýtam po dočítaní knihy: je naozaj nevyhnutné, aby všetky vysvetľované javy, aj objektívne pravdy museli mať logiku? Lo-gi-ku? Asi si preštudujem niečo o samotnej logike, ktorá je v podstate výsledkom práce vápnikových, sodíkových a draslíkových katiónov v mozgu, sakra, atómov! Sakra, všetko začína a končí chémiou! Kebyže znovu mám študovať, volím čistú chémiu, ale na kávu by som šla iba s fyzikmi. Oprášiť si triviálne veci ako čosi o energii, čosi o časticiach, atómoch... Chown mi teraz veľmi pomohol podchytiť najdôležitejšie veci z fyziky. Ako biológ mám zase ten neblahý pocit, že zmysel v liečbe nádorov nevidím (iba význam, ako tlmenie bolesti apod.), vidím zmysel iba v prevencii - spôsob, ako preskenovať ľudský organizmus, to je nádej, ktorú čoraz jasnejšie vidím len a len v spolupráci fyzikov a chemikov.

No prišlo aj sklamanie: žila som v tom, že je vo mne jedi power, keď sa predo mnou otvárajú dvere v supermarkete mávnutím mojej ruky, ale kdeže... teraz už poznám pravdu o kovoch vo fotobunkách. Physics biznis!

antizipporah na antidatabazeknih.cz

2 17.06.2024

Povedz mu pravdu... Povedz mu o napätí, ktoré cítiš. Že nemôžeš spávať. Že ťa nikto nemiluje. Že si vždy mimo, nikdy nie si ničoho súčasťou.
...
"Nie, nie, teším sa, že sme sa stretli..."

Koľko vecí na tomto svete je nevypovedaných. Zostali v minulosti.
No a koľko vecí je vypovedaných... a? Buď sa to uberá zlým smerom v dôsledku nedorozumení, neschopností hovoriť pravdu, človeku sa neuľaví, nastanú ďalšie zmätky, najšťastnejší prípad je psychické uzdravenie.
Tretí vynikajúci výkon Yaloma... dať dokopy filozofa s nacistom a do rovnice vyrovnať tento súčet psychoterapiou, tak to musela byť obrovská výzva. Z toho nemohlo nič iné vzísť, ako hodnotné čítanie. Možno sa niekoho dotkne, že Spinozov život nezobrazil dôkladne, prípadne sa nevenoval viac jeho filozofii, ale Yalom nie je filozof a nie je jeho chybou, že tí, čo sa zaoberajú filozofiou sú tak trochu úzkoprsí a precitlivení, ako napokon väčšina ľudí z humánnych vied. Vypichol skrátka to, čo potreboval pri "sedeniach" s Rosenbergom. Ani mne sa nepáčilo, že v Liečbe Schopenhauerom som si až príliš veľa čítala o filozofovej úbohej nenávisti či hneve voči ženám či bezmocnosti nad ľudskou živočíšnosťou a menej o iných veciach, ktoré som čítala zase inde, no bola to opäť situácia, keď si vypichol pre Júliusa, Philipa a zvyšok osadenstva to, čo potreboval.
Tým, ktorí ešte nešahli po jeho knihách, odporúčala by som ísť v tomto poradí: Nietzsche, Spinoza a absolútne vyvrcholenie - Schopenhauer. Lži na pohovke som dala 5 hviezd, takže to bude skvelá tečka za trilógiou, kde sa filozofia so psychoterapiou držia ruka v ruke... z toho vychádza iba krása a najmä užitočnosť pre ľudí, ktorí sa chcú brodiť ľudskou dušou a poznávať aj seba samého.

"Emóciu môže poraziť len silnejšia emócia."
"Len slobodní ľudia sú si navzájom najužitočnejší, sú jeden s druhými spojení najpevnejšími putami priateľstva."

2 10.06.2024

Nie ľudská hlúposť, ale ľudská fantázia je nekonečná. Milujem knihy, ktoré sú plné fantázie a ozaj, stalo sa mi, že po Hviezdnych vojnách, Pánovi Prsteňovi a Harrym Potterovi už ma nič neprekvapí, ale ba... vďaka mojej drahej priateľke som sa dostala k Zaklínačovi. A znovu ten pocit, už nič fantazijnejšieho nepríde, ale ba... nesmrteľný príbeh o Rámájanovi je ako nezastaviteľný tok rieky, jeho stúpenci dodnes kráčajú po zemi a stopách Rámu. Epický príbeh z Indie prefúka skúsenú dušu a dramaticky spáli starý svet európskeho čitateľa. Ako som už napísala blog, lebo kvalitné dielo ma vždy inšpiruje k eseji, aj tentoraz si myslím, že je to jeden z najvýznamnejších diel indickej literatúry, ktorý si podmanil všetky živly a preto víťazí nad časom (ničiteľom všetkých svetov podľa autora Válmíkiho).

Je neuveriteľné, ako v dávnych dobách nemala fantázia medze. V dejinách postupne cítiť, že sa fantázia okresáva a začína byť viac funkčnou než mechanickou-detskou, naivnou, detinskou, akú nájdete tu. Aj funkčná fantázia je stále fantázia, ale je prekrásne sa vrátiť aj do úplne jednoduchého sveta, kde opice vytrhávajú hory zo zeme, tečú potoky zahusteného sladkého mlieka, démoni, ľudia a iné bytosti nosia na chrbtoch kliatby od výmyslu sveta, kde komusi zachutí slnko, bohovia sa prizerajú vojnám, ustavične sa pripomína voda, zem, vietor, oheň, smrť (boh Jamarádža vládne juhu a Kuvéra severu), ožíva neživé a živé sa mení na mŕtve, bylinky cúvajú, a kým v európskych lesoch prebývajú rusalky, elfovia a škriatkovia, v tých indických askéti, brahmani, mudrci. A to všetko je pretkané ľudskými mravmi, trikmi, zradami, osamelými príbehmi, chamtivosťou, úžasom, hnevom, pátosom, láskou... mohla by som pokračovať... nudiť sa čitateľ nebude.

Kniha je plná myšlienok, zastavila som sa najmä pri scéne, kde Hanumán nás učí, ako sa buduje dôvera najmä v časoch zlých. Aby sa predstavil princeznej, to nie je ľahká úloha a tak sa rozhodne spievať si sám pre seba príbeh o Rámovi, jej milom. Samozrejme, začuje ten spev... princíp spočíva v tom, že každá vec má svoj príbeh, je umením rozprávať príbehy so srdcom, väčšina z nás na tejto stránke číta, lebo miluje príbehy, chce príbehy a v knihách sú príbehy veľmi starostlivo pripravované, ak majú jazykový štýl, nové autorove pravidlá, stávajú sa najväčším klenotom literatúry, ak sú bez štýlu, sú to bestsellere, dobre predávané príbehy pre oddych. Každý príbeh by mal mať funkciu, cieľ, aký mal ten Hanumánov.

Zo záveru som však zvädla a vyvolal vo mne nepokoj. Polovica knihy sa deje pre niečo, čo napokon pre ľudské klebety sa rozbíja. A tak rozmýšľam nad tým, či Válmíki týmto nezakrýva iné a viac reálne motívy Rámovho konania. Predsa len tieto príbehy sú vymyslené, ale reálny podklad sa dá pomerne rýchlo nájsť, ak človek rozumie, ako tento svet funguje. A obávam sa, že tá realita je taká nechutná, že ju pre istotu neobnažil ani vo svojej fantázii pre zachovanie božského statusu hlavného hrdinu... A tak Ráma zostáva čistý a jeho konanie súvisí s ľudskými klebetami... Indickú kultúru a život síce nepoznám ani zamak, ale sú javy platné pre celý svet.
Dušu si ctiť za každých okolností mi príde tiež prehnané kázanie, lebo tento svet je taký špinavý vďaka ľuďom, že sa tu nájde hojne veľa duší, ktoré by nikto nectil a nikto by s nimi nemal ľútosť. Válmíki sa touto argumentáciou usiluje ukázať nám, aby sme skrátka nedržali v sebe hnev preto, že Rávanova duša páchala zlo. Pre súčasného čitateľa je to však nepredstaviteľné, Válmíki ešte nepoznal farby zla tak ako my dnes...

"Tvoja pokora je dostatočnou kvalifikáciou." Ráma svojmu mladšiemu bratovi Bharatovi

2 22.05.2024

Jéééj, ako dobre, že mi kniha padla do oka v knižnici, mala čudný názov, tak som ju pre názov (a útlosť) vzala, veď vo štvrtok som sa narodila. No tak toto som nečakala!!! Aké prekvapenie!!! A ešte po otrasnej knihe od Zygara, ktorému napadlo do svojej politickej knihy zatiahnuť medzi protagonistov totálne apolitického Gogoľa. A práve Chesterton na opačnom póle nie bezhlavo vsúva do tohto príbehu postavičku s kadejakým výzorom, ktorá prezentuje Gogoľa. To je úžasné, lebo príbeh je skvelý a taký gogoľovský (teda aj vtipný, ale je to adamsovský humor), nechýba tomu nos :D, a tak trochu je nezrozumiteľný asi ako všetko, čo začína na "meta". Keby som nepoznala Gogoľa, chápala by som ešte menej. Záver bol krásny, dojímavý, čítala som si ho nahlas a predstavovala si posledné mesiace života môjho milovaného spisovateľa, o ktorých hovorí aj Nedeľa. Sedela som v kresle, počúvala Ho a koniec koncov si ma Chesterton získal, pretože opisuje aj tvorbu, život Gogoľa.

"Pretože sa ho bojím a vo vesmíre by sme nemali nechávať veci, ktorých sa obávame." (Syme)

2 25.01.2024

Je neuveriteľné, ako dokázal v 16 rokoch Victor Hugo svoju originalitu vo výbere témy, ktorou ma fakt prekvapil. Neskôr dielo prepracoval, je však cítiť, že ide o prvotinu. Fantázia. Nenapadlo by mi, že si raz budem čítať romancu o zamilovanom černochovi, hoci téma otroctva je v jeho tvorbe number one. V Pierrotovi je budúcnosť Hugových ďalších ušľachtilých, silných, velikánskych románových postáv ako je Esmeralda, Jean Valjean, Fantine, Gwynplaine, Ursus, Gilliatt, ale aj... môj Zvoník Quasimodo... Už tu miestami preukazuje svoje typické budúce jazykové vyjadrovanie, za ktoré ho literárni kritici označili ako "kamenného spisovateľa". Už tu môžete čítať jeho vetičky plné právd zakliesnených v štrukturálne jednoduchej vetnej architektúre. "Otroctví neubírá na cti, lokajství ponižuje."

Vravím áno!

2 22.12.2023

Mnohé veci, o ktorých píše Hugo, dodnes fungujú. Tak napríklad otroctvo v podobe dlhov (hypotéky, pôžičky, úvery, blablabla)... "Veriteľ je horší než pán, pretože pán má v moci len vašu osobu, kým veriteľ má v moci vašu dôstojnosť." Jedno šťastie, že Marius nemusel predávať vlastné zuby ako Fantine.

Potom ma zaujal ešte jeden odsek, ktorý sem hádžem: "... mozgy zaujaté múdrosťou alebo bláznovstvom, alebo, čo sa neraz stáva, tým i oným, len veľmi pomaly prepúšťajú do seba veci tohto života. Ich vlastný osud je im vzdialený. Z takých sústredení na jedno jediné vyplýva určitá pasívnosť, ktorá keby bola teoreticky podopretá, podobala by sa filozofii. Taký človek upadá, spúšťa sa i opúšťa sa, a ani si to sám neuvedomuje. Rozumie sa, vždy sa to končí precitnutím, ale býva už neskoro."

Pod tým "bláznovstvom" si viem predstaviť novodobého človeka, ktorý sa od rána do večera nezastaví, športuje, výletuje, má naplánovaný rok a pol života dopredu, možno je to dobrodruh, možno cestovateľ, skrátka vyhľadávač zážitkov. Až kým raz neprecitne a nepochopí, že sa správal ako blázon a život mu pretiekol v dobrodružstvách, ktoré sú mu už naprd platné. Zmôže sa iba na "užíval som si život"... aby zanedbal to najpodstatnejšie: medziľudské vzťahy.

2 24.08.2023

Z celej trilógie najpútavejšia pasáž je bez pochýb čas strávený v Ifskej pevnosti v prvej časti... Musím sa však priznať, že od Dumasa ma viac bavil Kráľovnin náhrdelník a som rada, že som toto dočítala. Ako oddychovka je to fajn. Vnímam tu silný kontrast medzi štýlom Dumasa, ktorý je taký teatrálny a dosť divadelný pri emočných scénach, zatiaľ čo Hugova práca so slovom v čase odhaľovania emócií je omnoho desivejšia a stručná ako kameň na zemi. V tom je celý paradox, kameň kričí viac než ľudské ústa (Dumas) a o tom je celý Hugo. Neviem sa dočkať Bedárov.

2 20.07.2023

Tak ešte mi rezonuje trochu lepšie premyslený príbeh Smrť pani McGintyovej.. ako oddychovka super, Agáta sa musela z druhého sveta na mne pobaviť. Pri drozdoch mi totiž hneď napadlo, či nepôjde o motív morálny, teda zabíjajúca osoba by prvú vraždu vykonala pre druhú ženbu obete. A prečo? No lebo drozdy sú typické monogamným životom a zostávajú si verní po celý život :D Kanešna, toto už je výsledok prepracovaného mozgu, ktorý nevie, nad čím ešte špekulovať!

2 07.04.2023

Odmeny za "pochopenie" neboli nikdy také obrovské. A tresty za finančnú nevzdelanosť neboli nikdy také tvrdé...

Táto kniha mi otvorila oči po mnohých stránkach. Znovu ale ich mám privreté , pretože táto téma je najslabšia parketa mojej mozgovej činnosti. Nemôžem sa ani radiť medzi tých, ktorí by pochopili všetkému, čo bolo napísané. Nemyslím si ani, že by kniha ponúkala prehľadné a zrozumiteľné dejiny, chýbal mi v tom nejaký ucelený systém, resp. pravidlá, podľa ktorých vyberal autor príbehy, kľúčových ľudí a tak. Peniaze sú však taká autentická a bytostná téma, že mi je to jedno. Nie je mi však jedno, že ma často privádzali do zúfalstva bezmocnosť a nechápanie textu. Prelúskala som však knihu do konca, navštívila banku :D, vypísala si pojmy, množstvo infošiek... Vzhľadom na dôležitosť témy by som fakticky bola za reformu v školstve presne kvôli tomuto. Finančná negramotnosť. Som za predmet, na ktorom by sa neučilo iba vypisovanie šeku, ale dejiny finančníctva už len preto, že svet stále bol, je a bude o peniazoch, aj keby padli, lebo ešte existujú čísla :D Keby som sa ocitla zoči-voči zložitému svetu finančníctva omnoho skôr, dnes by som nevešala hlavu a nebola taká zúfalá z vlastnej tuposti, keď som nevedela vyriešiť ani jednoduchý príklad pálky a loptičky...

Toto je jedna z najužitočnejších kníh, aké som kedy čítala, ale aj úplne najťažších. Umberto Eco je bezpečná jazda horskou dráhou, no Vzostup peňazí bolo čítanie bez istenia a musím konštatovať, že modriny na mozgu sú pre mňa ponaučením do budúcna, aby som sa s témou peňazí stretávala častejšie. Aj napriek častej nezrozumiteľnosti rozhodne knihu odporúčam.

2 17.03.2023

Ako musia zasiahnuť takéto básne tých, ktorí radi vynikajú z davu, pre také povahové typy sú Baudelairove básne pohladením ega. Atmosféra básní a kombinácie slov sú krásne, mal talent. Pokiaľ ide o samotný obsah, tu už občas zakopáva život... obsah nie je až taký výnimočný, muž píše o ženských prsiach, skladá dráždivé veršíky, lenže na tom nie je nič výnimočné, akurát zveršoval Schopenhauerove prozaické žalospevy o živočíšnych pudoch, ktorých sa sám tiež nevedel zbaviť ani ako starý cap. Tiež zdedil veľa majetku.

Kto už chytil život za pačesy a život nechytil za pačesy jeho, teda nechytilo ho po 50tke to chlípne obdobie lapania druhého mladíckeho dychu, obdobie výnimočne štedré k zvýšenému počtu rozvodov po celom svete, vie, že je to nesmrteľne nudná téma ako hodiny dejepisu, kde sa strieda vojna s obdobím mieru, v ktorom sa pripravuje ľudstvo na ďalšiu vojnu, a tak dokola. Výnimočným je ten obsah vďaka načasovaniu doby, v ktorej písal, čím sa stal predchodcom tých Ďalších izmov, ktoré sme sa museli krvopotne bifľovať:D Ešte k tomu Francúz v kombinácii s dedičskými vlastnosťami, amen, prehajdákal majetky ako sa na správneho rebela patrí a tým si získal srdcia najmä mladších ročníkov, ktorým najkrajšie vonia červené víno a najviac svetla (s ktorým prichádza osvícení) vidia v tme... Som však rada, že som si mohla konečne prečítať niečo z môjho starého zoznamu "Chystám se číst".

Příroda, to je chrám s živými pilíři,
jež někdy zmateně svou řečí promlouvají;
člověk tam lesem jde a bloudí jinotaji,
les si ho důvěrně a známě prohlíží.
(Vztahy)

Bůh, aby uspal zášť a čelil lhostejnosti,
všech starých proklatců, hynoucích ve
skrytosti,
vymyslil spánek, hnut výčitkou svědomí,
a člověk víno zas, to dítě sluneční.
(Víno hadrářů)

2 30.11.2022

Dám na just 4 hviezdičky, chýbalo mi viac scén so Zaglobom, joj! Hoci Kmicic je tiež sympatická postava a Boguslaw asi nová najzaujímavejšia z celej Potopy. Sienkewiczov čitateľ ale nie je o nič ukrátený, dej beží plynule. Mám už ale rozčítaného pána Wolodyho, dúfam, že Boguslaw dostane viac priestoru, než ten politický. Hneď po slovnom spojení "Basia má dve pištole" som našla po troch knihách jedno veľké rozuzlenie, na ktoré som fakt čakala v troch knihách:D A je to neskutočné, nechcem spamovať a ešte o inej knihe, no prvá lekcia šermovania ma úplne dostala, roztatárila, toto zažiť, to je sen každej, ktorá sa vidí vo Fantaghiro:D A jedine pre tie komplimenty by stálo za to vrátiť sa do tých dôb, čo tí gavalieri zo seba sypali, ak je to teda tak, ako píše autor :D

2 19.11.2022

Pochválim sa s dovolením... :D s prehľadom som odhalila zločinnú osobu!! Neviem sa inak vyjadriť, aby som nezanechala v komentári stopu pre budúcich čitateľov;) To je už druhá kniha, v ktorej sa mi to podarilo, takže sa hlásim na pracovný pohovor na miesto Hastingsa. Na správnych 60% som nazbierala dôvody k môjmu tipu, vrátane minulosti panej Folliatovej a jej rodiny, no samozrejme, Agáta tam zanechala drobnučké stopy, ktoré ma zviedli na iné vyfantazírované príbehy, či už to boli stopárky, texty v komiksoch, les, norkové kožuchy... Môj mozog začína zbierať plody z dlhodobého čítania jej detektívok :)

2 31.07.2022

"Čo je to zrnko kaviáru? Je to svet i objekt spotreby; ako objekt spotreby nepredstavuje zrnko kaviáru uspokojivú celistvosť; takou celistvosťou je len kaviár: súhrn zrniek kaviáru: spotrebiteľ nevidí zrnká kaviáru, ale vidí kaviár, teda zhluk zrniek kaviáru, natretých na podávaný obložený chlebík. Takto sa telá indivíduí, letiacich na chodník, menia na Nevskom prospekte na orgány spoločného tela, na zrnká kaviáru: chodníky Nevského – sú polia chlebíčkov."

V tomto okamihu sa mi tak veľmi zacnelo za Petrohradom, až to bola neznesiteľná bolesť v srdci... Spomínam si na môj chlebíček s oranžovým kaviárom, vytapetované steny s motívom bambusov a zelene, v pozadí rádio hrajúce old music, stôl s novinovým motívom pripomínajúci články z 30tych rokov 20.storočia a v mojej blízkosti vzrušujúce debaty v ruštine. A v mojom srdci spokojnosť z návštevy múzea o mojom krásnom a ušľachtilom Fiodorovi Michajlovičovi Dostojevskom. Tak veľmi sa mi cnie za Petrohradom a Moskvou. Prekrásne ruské perly, ktoré neprekonalo v mojich očiach žiadne mesto, nie, nie, vôbec nie, pretože Petrohrad je najkrajšie, najkultúrnejšie, najčistejšie mesto na svete aj bez Medeného jazdca, no ale bez neho a švédskych zajatcov by nebol Petrohrad! Šla by som aj za predavačku, len aby som mohla žiť aspoň rok v Peterburgu, kde sa vláčia po Nevskom prospekte kohútie, žabacie, konské minionskéééé nosy, ale aj tváre s absenciou nosov :D Andrej Belyj je kombinácia Gogoľa a Bulgakova, bez debaty. Gogoľ... Gogoľova živosť ovenčená Bulgakovovým prehľadom v rôznych odvetviach ľudskej po... ne... podarenej spoločnosti. Pri čítaní až cítiť cigaretový dym spisovateľa, ktorý z okna vyzerá toho, ktorému chýba nos, alebo počúva z diaľky koncert Čajkovského... Óóó... kiežby sa vrátili tie časy, keď som mala o pár mozgových buniek viac a dokázala som rozumieť väčšiemu počtu riadkov kníh, ako je táto. Napriek tomu, užila som si ju. Je to čitateľsky náročná kniha plná symbolov, no atmosféra je jedinečná a už keď nie je možné Rusko navštíviť, aj toto môže predstavovať príjemný pobyt v Petrohrade. Veľkú prácu odviedla prekladateľka, keby tu boli aj preklepy, čitateľ jednoducho musí obdivovať tú schopnosť preložiť tento autorov jazyk. Často zvláštnym výberom slov dokáže vyobraziť reálny detail, situáciu, s čím dnes sa už v modernej literatúre zrejme nestretávame. Tu sa človek skrátka zamýšľa nad tým, či dnešný spisovateľ je schopný podať takýto umelecký výkon na úkor obsahu. Lebo toto je prípad príbehu odohrávajúceho sa v Petrohrade. Nečakajte veľa deju, podobné knihy píšu skutoční majstri schovávajúci v srdciach svoje M(m)argarétky...

... veď pochopiť – znamená už takmer nájsť ospravedlnenie...

2 28.06.2022

Toto bol sobotný deň v Lisabone. Komorná klasická oddychovka z vojnových čias, ktorá mi veľmi dobre padla. Pamätám si, ako som týždeň chodila po byte v zúfalstve po prečítaní Cesta späť, pokračovanie knihy Na západe nič nového. Táto Remarqueova "romanca" nemá podobný účinok, hoci zanechá v človeku smútok decentných rozmerov. Aj možno túžbu byť tiež takto vypočutý, lebo si myslím, že nejeden človek by rád vyrozprával svoj príbeh niekomu úplne cudziemu, niekde ďaleko v zahraničí bez strachu a pocitu, že ho za to budú súdiť. Prečo si nedoprajeme ten luxus, skúšajú to iba starí ľudia, neraz sa mi stalo, že ma zastavil starký/starká a spustil tirádu o svojom živote. Keby to spravil mladší človek, okamžite sa mu pripíšu pofidérne motívy, či je to muž alebo žena.

2 02.04.2022

Oddychovka, ktorá sa rýchlo číta, výborná zápletka, postavy, vynikajúci jazykový štýl a zachytenie dobovej atmosféry v Paríži aj s jeho mestskými problémami. Napríklad to, ako hynuli ľudia pod kolesami kočiarov. Výhoda Dumasových kníh je stručnosť (oproti Hugovi). Veľmi sa mi páčilo zobrazenie beštie grófky de la Motte, jej chamtivosti, keď sa usídlila v novom dome... a pobavil ma rozhovor Phillipa s jeho otcom v záhrade. Kniha je miestami aj vtipná. Odporúčam tento príbeh s dramatickosťou tak typickou pre francúzsky svet!

"Ten, komu je zima, nevidí nič zo všetkej tej nádhery prírody, rovnako krásnej v jej bielom i zelenom rúchu. Ten, kto je hladný, pozerá na zem a odvracia sa od neba: pre nešťastného nebo nemá slnko, a teda ani úsmev."

"Sú čarovné, lebo sú pominuteľné, sú mocné, lebo sú potláčané." (lásky)

2 08.01.2022

Šikovná príručka pre dospelého človeka, ako posilniť svoju rezilienciu. Systematicky napísaná. Netvári sa odborne, nezaťaží teóriou, je to poctivá motivačná literatúra napísaná dvoma odborníkmi, ktorí sa na nič nehrajú, pridlho nemudrujú a ako sa vraví, idú k veci. Kopec rôznych modelových situácií, v ktorých sa podľa mňa všetci nájdeme aspoň v jednej. Kniha nakopne v dobrom slova zmysle.

Zachytila som aj takú dobrú poznámku o tom, že môžeme na život odpovedať dvoma spôsobmi: reakciou (teda život prežívame a reagujeme len na to, čo sa deje v okolí) a akciou (teda ideme niečo sami od seba uskutočniť, zrealizovať svoje rozhodnutie bez ohľadu na to, čo sa deje v okolí). Je v tom super rozdiel, a je super nepríjemné si uvedomiť, že väčšina z nás má vlastne tie váhy naklonené smerom k reakciám, samozrejme, vrátane mňa.
Ťažkú situáciu zobrať ako skutočnosť, mať cit pre realitu... a naopak, ťažkú situáciu vnímať ako zlú, či dobrú, rozjímať nad tým, či moje riešenie je dobré alebo zlé, to je pre sne to, čo už som raz čítala od iného človeka. "Nezáleží na tom, či si myslíme, že je to dobré alebo zlé, ale je to realita."
Myslím, že kto pochopí tento rozdiel, pochopí mnoho javov v živote tak, že jeho názor bude jeden zo sto iným, a kto ten rozdiel aj prekoná a začne tak konať, dotiahne to v živote veľmi ďaleko...

2 28.12.2021

Dokument som videla skôr, napriek tomu je skvelé si prečítať aj knihu, dávno som tak nehltala niečo, naposledy asi Rozruch na onkológii:D VP pôsobí občas samoľúbo, môže si to dovoliť. Miestami som mala dojem, že VP v dôsledku povinnej diplomatickej reči zakrýva, alebo skôr neberie do úvahy niektoré veci, "nepatrilo by sa". Trochu mi chýbalo viac vysvetliviek, preto je stále Zygarova kniha top v dôslednosti informovať čitateľa. Tu sa ukazuje aj vzdelanosť a politická kultúra VP, pohotovosť v odpovediach je obdivuhodná aj v prípade, keby vopred poznal otázky. Geografické znalosti mám biedne, takže som sa dozvedela, že Čukotka je krajinou vychádzajúceho slnka.

"Lesy sú pľúcami našej planéty." V. Putin

2 27.09.2021

Na svete sú tri typy ľudí: tí, ktorí vedia rátať a takí, ktorí nevedia.
:D
;) Vtipom začínam príspevok a je to jediný, ktorý si pamätám ešte od slovenského moderátora. Kniha je fajn zhrnutie, dokonca na strane 74 sa zjavuje popis duševného ochorenia nedávneho slovenského premiéra. Ľudia s psychickými poruchami sa prejavujú "nechceným humorom" a tak trochu politicky nekorektným. Šťastie, že Ukrajincom je zhovievavosť bližšia než tomuto indivíduu.
Trochu mi na knihe vadí miestami nedôslednosť. Predsa len netuším, kto je to pán Pinel zo strany 130... a zaujíma ma to! Potom som si, žiaľ, oneskorene všimla, že niektoré citované publikácie nie sú v zozname literatúry, a spoliehala som sa, že tam bude všetko. Určite mám v pláne si ďalej rozširovať poznatky v tejto téme, takže zdroje v závere knihy potešia. Humor milujem, vďaka knihe a google pictures som si nostalgicky pripomenula Roháča, skvelý časopis! Ako decko mi mama dovoľovala požičiavať si aspoň jeden dva takéto roháčske časáky, dodnes poznám celý ten priestor a cestu v čitárni, ako som s nadšením bežala k poličke po nové dávky vtipu. Nemala som ani desať rokov! Nedávno som našla svoje staré poznámky, kde sa pasujem s cytológiou spred mnohých rokov, názvy kapitol boli v zmysle: Nová bunka, Golgiho aparát vracia úder, Návrat bunkového jadra, Skrytá cytoplazmatická membrána, Útok hormónov, Pomsta leukocytov.... asi som mala ambície spísať bunkovú ságu na úrovni vesmírneho tkaniva, ehhh:D Celkom ma to šokovalo, ako aj humor má prekvapiť, lebo v tom čase som ani netušila, že vlastne budem na tomto odbore fungovať. Stratené proroctvo bolo nájdené... Za smiech som dostala aj poznámku od katechetky, smiech u mňa bol rozhodne obranným mechanizmom, ale aj prejavom istej zaostalosti, keďže mi mozog dozrieval iba pomaly a často som smiechom zakrývala neschopnosť argumentovať, alebo slovne reagovať až na "ha ha ha" :D :D :D Okrem populárneho slovenského klauna som si vybavila aj pár ľudí z okolia, ktorí sedia na popisy, aj to je švanda. Za seba priznávam, že mám rada okrem reflektívneho humorného štýlu, aj zemitý humor, a teda asi ten skatologický (záchodový:D), ktorý autor akosi zabudol zadefinovať, ale môj mozog si asi vie predstaviť, že hej, zipporah, je to ten humor, na ktorom sa najviac rehoceš:D a potom milujem humor Umberta Eca.... "Chodíte na univerzitu, alebo študujete?" Rovnako obľubujem humor, ktorý informuje. Voľakedy som sa pasovala s predmetom imunológia, na zbláznenie, tak som to vzala s humorom a napísala uletený blog o procese zápalu v komiksovom štýle. Pravdaže, káčer Donald je topka, večne nezamestnaný káčer, a vôbec, Káčerovo a život v ňom perfektne reflektuje realitu, večná škoda, že s Roháčom zanikli na SVK. Absurdný humor Hlavy XXII je taký, že po operácii mandlí neodporúčam čítať, bola to vlastná zrada, umučenie smiechom. Napokon Gogoľov Revízor je unikátna vzorka humoru, ako aj rozoberanie humoru ako takom v Meno ruže.

Aj z tejto knihy som si zapamätala skvelý vtip, ktorý sa pokúsim na skúšku zreprodukovať vl. slovami:
Manželka vraví manželovi: "Budeme oslavovať 25te výročie svadby!"
Manžel: "Počkajme ešte 5 rokov a môžeme osláviť tridsaťročnú vojnu!"

2 17.04.2021

Toto by som dala za povinné čítanie a to z dvoch prozaických dôvodov: kniha je slovom teenagera "tenká, a ľahko čitateľná. Ťažko hodnotiť utrpenie človeka, samozrejme, ale pět hvězdných komét zaslúžene patrí neskutočne dobrému Kovaříkovi. Opäť je to kniha, ktorú nečítame, ale prežívame a kto nevníma ešte ten rozdiel, skúste si prečítať hororovú poviedku od Stephena Kinga a potom zápisky seržantove. Nič proti kráľovi hororových príbehov, skrátka niečo sa vymyslí a niečo sa udeje. Je na nás, koľko toho "zvládneme" prečítať skutočného, alebo sa uchýlime k beletrizovanej podobe utrpenia v Hre o tróny:P Chceme čítať pravdu naobliekanú prvkami beletrie do toľkých vrstiev jak Francúz utekajúci z Moskvy, že pravdu ani nevidíme a v diaľke beží medveď, alebo skutočnú pravdu... Je to otázka výberu.
Seržantove zápisky sú také dobré ľadové facky pre tých, ktorí si nevážia hlavne to jedlo (ak teda majú v sebe kus sebareflexie a nesebectvo). Majme na pamäti vetu "nemáme hlad, nemáme vojnu", ktorá sa môže aj v kladne forme vyjadriť inak, ako mi to napadlo pri čítaní tejto knihy: Máme slnko, máme chleba. Tak si to, prosím, vážme a nevyhadzujme jedlo len tak. To je asi jeden z najväčších odkazov tejto knihy. Takmer na každej strane, vrátane bramborového príbehu, ktorý ešte aj smutne skončil v mrazivom závere.

"Na chléb se nicméně muselo čekat až do večera; nejedl jsem ho už padesát dní. Zdálo se mi, že když ho dostanu, zapomenu rázem na všechnu bídu světa." Bourgogne

Pobavilo ma a mierne rozčúlilo:D, že Židia dokážu aj v kríze myslieť len na to, čo sa leskne a čo má nejakú cenu. A čo sú ochotní spraviť pre cennú vec. Hrozné, hrozné:) Nedá sa to prehliadnuť v knižke a silne pochybujem o tom, že by bol tento seržantík protižidovsky založený, ten bol rád, že je občas rád a že prežil po toľkých príležitostiach stretnúť sa so smrťou. To je až neskutočné čítať, ako do poslednej chvíle bojoval o život (ešte aj s dákou ženskou, ktorá vyzerala ako kozák:D), tu niekto niekomu dačo ukradol, tam umrel, jeden sa začal smiať smiechom skoro mŕtveho, henten toho otrávil, tamten sa plazí, ďalší kričí, Ney strieľa, aby popohnal opozdilcov... apropo kriku si čitateľ "užije" dosť, ako aj posledných slov toho a toho. Kniha obsahuje aj zaujímavé informácie pre zvieratkofilov, tak napríklad o psíkoch, ktorí pôsobili v armáde, či Melet, ktorý si svojho jednorožca opatroval v niekoľkých bitkách NB, vrátane tých v ruskej kampani. Time to be horse. No. Time to eat horse:/ Naopak, menej pozitívne vyzerajú scény, kde hladný Francúz je polosurovú koninu a druhou rukou páli na Rusov... Tých zvláštnych scén je veľa... Rozhodne odporúčam!!!!!!!!!!!! Najlepšie je prečítať si túto knižku po knihách Napoleon v Rusku I a II, alebo paralelne s nimi!!!!
Česť pamiatke seržanta, ktorý ešte po tých hrôzach dokázal ako tak žiť, a nestrelil si do hlavy, ako to riešili poniektorí po príchode do Francúzska a ja ich aj so Schopenhauerom chápem.

„Kamaráde, prosím vás, ježto jste, stejně jako já, od císařské gardy, pomozte mi, podejte mi ruku, zachráníte mi život!“
„Jak bych vám já mohl podat ruku? Žádnou už nemám!“ opáčil.
Po téhle odpovědi jsem se málem z ledovce sesunul.
„Nicméně,“ dodal on, „když se vám povede chytit cípu mého pláště, pokusím se vás odtamtud vytáhnout!“
Nato se sklonil a já popadl plášť za cíp. Dokonce jsem se do něj i zuby zakousl a takhle se dostal nahoru na cestu.

2 11.01.2021

Áno, táto je v slovenčine, dokonca je tam preklad jednej básne od Štefana Krčméryho a potom od toho prekladateľa celej knihy, v spolupráci s pani Zuzanou H. Mne sa práve páči práca tejto dvojky, knihy mám 4 a sú prekladané od dvoch Slovákov. No tak táto zbierka mi samozrejme dáva spomienky na tie jediné poetické knihy, čo som kedy čítala, a to od Puškina, Jesenina, Lermontova (ktorý je však skôr prozaikom) od slovenského R. Dilonga. Korzár je nepochybne vynikajúce dielko, jeden z tých klenotov v literatúre. No darmo, čo si odžijeme, to je nám srdcu najbližšie a mozog si to zachytí. V tejto knihe sa tak stalo dva razy. Prvý raz, keď som si prečítala rozlúčkovú báseň pre Byronovu životnú lásku Mary (Stance... pri odchode z Anglicka), kde každá strofa končí v zmysle "ju jedinú mám rád. No tak kto bol beznádejné zaľúbený do niekoho, určite ním táto báseň zatrasie. Až závidím takým, ktorým to nepohne, nezažili... lebo to nie je až taká "výhra". Druhý raz vo verše "... v obavách, že čas z pochýb hrôzu spraví..." (Korzár), tak mi prebleslo hlavou v tom momente, že som vyrastala v prostredí, ktoré pohŕda až priam nenávidí ruský východ. Deň pred odletom v prázdnom pražskom byte, som sa utápala v tomto verši, pretože sa vo mne bili o prvenstvo radosť z toho, že idem do Ruska s hrôzou, ktorá sa zlepila všetkými pochybnosťami, nasýtená nimi rokmi. A potom tá nekončiaca trojtýždňová obnažená hanba z toho, že realita zo mňa strhla všetku hrôzu, zostala fakt iba hanba. Už som sa toľkokrát presvedčila o tom, že je treba mať rád ľudí, ale s ich názormi treba narábať v hlave opatrne. Ale skúste tie tlaky názorov prežiť v ignorácii, to sa nedá, ako sa nedá vystúpiť z času.

Na záver zveršovaná spomienka na Orwellovu budúcu 1984tku:):D

Takto to bolo vždy, i bude, zdá sa,
že na jedného musí robiť masa.
Je to súd prírody – kto lopotí,
nezožne korisť, iba trampoty.
(Korzár spev prvý, VIII)

2 29.11.2020