Denny45 přečtené 168

Vidiecka lady Macbeth 1967, Nikolaj Semjonovič Leskov

Krásny dôkaz rôznorodosti ruskej literatúry... Za Tolstým či Dostojevským sa skrýva aj Leskov - spisovateľ z povolania, ktorého literárna pozostalosť činí 30 zväzkov kníh! Tomuto chameleónovi nebol cudzí žiadny žáner ani literárny štýl, ale v poviedkach bol jednoducho najlepší. V listoch priateľom argumentoval, že sa chce vrátiť k prapôvodu poviedky, tj. vyrozprávať zaujímavý príbeh, čo sa mu aj v tomto výbere podarilo. V staručkom preklade podľa starej gramatiky a vďaka talentu prekladateľky z vyjadrovania cítiť Rusko v celej svojej kráse. Ľudia rozprávajú rusky, činia rusky, veria rusky, žijú rusky a sú Rusmi. Aj miestami prehnané náboženské mystično, vyplývajúce z každej druhej poviedky - aj to je RUSKO. Každá strana bola pre mňa novým potešením a všetky príbehy ma k sebe vtiahli rovnako silno. Vidiecka lady Macbeth signuje celý výber svojím nepomerom jednoduchosti k závažnosti zápletky (snaha autora vytvoriť trpký čierny humor), ale k ďalším komentárom sa už nezmôžem... krásne a silné poviedky. "Do maštale sa dostala preto, že si neboli istí, či sa nepomiatla. Takých "hovädám podobných" posielali na vyskúšanie medzi hoviadka, lebo statok opatrovali starší, rozvážni ľudia a súdilo sa, že tí môžu "skúmať" duševne chorých." - Česací umelec "Či Ryžov nemal slabosť spoločnú mnohým samoukom, či sa totiž nepokladal za najmúdrejšieho zo všetkých,..." - Samodum... celý text

Cisár chudobných 1981, Antonín Trýb

Nedokázal som dočítať...

Satanův deník (výbor) 1979, Leonid Andrejev

Začalo sa to nenápadnou zmienkou v predhovore ku knihe Gorkého. Skončilo to pri sťahovaní filmu Balada o siedmich obesených z internetu. Každé dielo v tomto vydaní by si zaslúžilo 10-stranovú recenziu, ale musím použiť slová, ktoré aspoň trochu zovšeobecnia moje dojmy. Tajomné, temné, šokujúce, vulgárne, nechutné, šialené, zmätené, choré, škaredé, lacné, nudné, zdĺhavé - geniálne, krásne, priťahujúce, napínavé, silné, smutné, reálne, dokonalé, neprekonané, originálne, hravé, primerané. Strácam sa v hraniciach medzi šialenstvom a zdravím, medzi epikou a lyrikou, medzi zlom a dobrom, medzi filozofiou a beletriou. Strácam slová... Chcem len dodať, že to ako los nižšie môžem len odporúčať a každú stranu som pri čítaní trpel a tešil sa zároveň. Túto knihu som si užil do posledného písmena... -... bylo to bezbožné, bylo to bezbožné. Červený kříž přece chová celý svět v úcte jako věc posvátnou, oni viděli, že to není vlak s vojáky, ale s neškodnými raněnými, a na uloženou mínu měli upozornit. Neˇšťastní lidé! Už snili o domově... ...Viděl jsem matku, která dostávala dopisy od syna ještě celý měsíc poté, co si v novinách přečetla zprávu o jeho strašné smrti. Byl to něžný syn, každý dopis obsahoval mnoho těšivých, vlídných slov, naivní mladické naděje v jakési štěstí. Byl mrtev a každý den s ďabelskou přesností a dusledností psal o živote, že matka přestala věřit v jeho smrt. A když pak minul jeden den, pak druhý, třetí a další dopis nepřicházel, uchopila oběma rukama synuv velký starý revolver a střelila se do prsou. Červený smích-... celý text

Makar Čudra / O neopätovanej láske / Mesto Žltého diabla - a iné 1986, Maxim Gorkij (p)

Parafrázovanie súčasného čitateľa: "Maxim? Ten komunista, čo písal na objednávku Stalina? Čo nám môže jeho neprávom velebené a režimom nanútené dielo povedať?". Alebo: "On napísal hentú Matku, však? O ničom dielo...". Prinajlepšom: "O ňom sme sa učili na základke. Ešte dnes si pamätám malú útlu knižočku Makar Čudra, ktorú sme povinne čítali. To bolo ešte za socíku!". Podľa mňa nesie každé vyjadrenie kúsok pravdy. Neprávom velebený, vtláčaný do hláv revolučnej mládeže, prežúvaný v ústach každého dobrého proletárskeho kritika - aj taký bol Gorkij. Po 89’ končili jeho knihy hromadne na smetiskách, knižnice ho odkladali do skladov a ľudia vyhadzovali do zberu papiera. Opäť - neprávom. Kniha má byť oddychom - netvrdím nič iné, ale pri niektorých autoroch je extrémne dôležité poznať historický kontext. Tento človek sa prispôsobil obdobiu prudkej propagandy v ZSSR (životopismi, prerábkami, umelými esejami a článkami), no predtým stihol dokázať, že disponuje literárnym talentom. "Trpké" poviedky z prostredia zlodejov (bosákov) a vtedajšej splodiny podľa mňa majú právo na druhú šancu. Smutné, ba až tragické príbehy, ktoré písal život v juhoruských mestách, ženy - stvorenia krásne, ktoré nezaslúžene žili v kalužiach miest, hrdinovia, ktorých hrdinský život skončil síce smrťou, ale ich posolstvo vo vtedajšej ľahostajnej spoločnosti nezostalo bez odozvy. Posledná téma vám určite evokuje propagandu. Aj jej existencia sa medzi hnutiami, z ktorých len pár hlásalo potrebu zmeny skutočnými činmi a nie pokorou a vyčkávaním, zatiaľčo Rusko upadalo, dá opodstatniť (úprimne boli tieto hrdinské poviedky najnudnejšie). Mnohé námety ma prekvapili svojou originalitou alebo smutnou pointou a Gorkého štýl ich čítanie len spríjemňoval. -"Na svete je veľa takých, čo si najväčšmi cenia nejaký svoj duševný alebo telesný nedostatok. Po celý život sa ním zaoberajú a vlastne len to ich drží pri živote; trápia sa síce preň, ale aj z neho žijú... ale okrem tohto nedostatku nemajú ničoho. Vezmite im túto neresť, odnaučte ich od nej, a budú nešťastní, lebo im pretnete jedinú životnú niť a život pre nich stratí zmysel."- Ani dlhšie novely, alebo ako ich nazvať, nesklamali. Najhoršie vnímam články v sekcii publicistika - z tých propaganda stekala ako med. Niektoré som radšej nedočítal a ak mám pravdu povedať, nikomu neodporúčam opak. Klamstvami sa to tam len-tak hmýrilo. Prvý stret s Alexejom Peškovovom skončil nad moje očakávania a oplatí sa dať mu aspoň jednu šancu. Jeho poviedky nie sú ukážkou literárnej dokonalosti, možno sa hrajú s lacnou emóciou, ale stále sú dobré a ich silné príbehy majú hodnotu. Snáď ma milo prekvapia aj Moje detstvo a divadelné hry. Ps.: Makar Čudra je najnudnejšia poviedka z celej knihy. Nechápem jej popularitu.... celý text

Príkladné novely / Medzihry 1979, Miguel de Cervantes y Saavedra

Pekný výlet do renesančného Španielska vo podobe troch najpopulárnejších súvekých literárnych žánrov: Novely - už tradične hravé, vtipné, výsmešné, s netradičnými námetmi. Predstavoval som si, ako si po večeroch tieto dielka tajne čítavali panie pri teplom kozube a chichotali sa na ich obsahu, často nemravnom. Ale nesmieme zabúdať na pravidlo, ktoré stanovil už Boccacio - maximálne 1-2 novely denne. V druhom prípade by jednotlivé príbehy splývali dokopy a aj čítanie renesančných polstranových súvetí je po čase vyčerpávajúce. Z mojej strany odporúčam Cigánočku a Podvodný sobáš s legendárnym filozofickým rozhovorom dvoch psov, strážiacich nemocnicu. Medzihry - v písanej podobe, a najmä v dnešnej dobe, už nedokážu vyvolať účinok, za akým boli vytvorené. Nejde tu o charakteristiku výnimočného hrdinu, ani o komédiu v pravom zmysle slova. Jednoducho mali rozptýliť divákov medzi dejstvami celovečerných hier, preto sú celkom stručné, až primitívne. V niektorých typické postavy lakomca, dohadzovačky alebo junáka naberali nádych barokovej comedie dell'Arte. Podľa mňa sa žiadna z nich nevymykala z priemeru. Pedro de Urdemalas - všetko o čom Cervantes písal v novelách, medzihrách a aj v Quijoteovi zlúčil do jednej divadelnej hry. Dokopy to vyznelo ako zlátanina, ktorej nepomáhalo ani to, že sa násilne snažil dodržať jednotu času a miesta, ale ľahko sa čítala a aj ma celkom bavila. A síce, je to hra, čiže na scéne možno vyzerá omnoho lepšie. Dúfam však, že nespyšniete, bedár totiž, príduc hore, spyšnie tak, že v celom svete musia sa mať na pozore. Zvláštne, ale najviac ma zaujali vysvetlivky na konci knihy a chronológia autorovho života. Teraz si dokážem predstaviť tú dobu, s ňou aj funkciu a charakteristiku vtedajšieho divadla a jeho predstaviteľov, ktorí sa navzájom veľmi nemuseli.... celý text

Eugen Onegin. Boris Godunov a iné 1982, Alexandr Sergejevič Puškin

- Я к вам пишу - чего же боле? Что я могу еще сказать? - - Aj keď čítanie Kapitánovej dcéry pre mňa skončilo fiaskom, nehodil som Puškina do starého železa úplne. Stále ma prenasledovala chuť na jedno legendárne dielo, ktoré dnešnej mladej generácii hovorí máločo: "Onegin je to, druh môj starý,..." Teraz, áno ešte aj teraz, mám sánku stále padnutú. Už chápem prečo sa vraví, že on posunul ruskú literatúru na svetovú úroveň - to čo načrel lord Byron, on doviedol do dokonalosti. Všetko vyznelo presvedčivo, nič nepôsobilo rušivo, každé písmenko bolo na svojom mieste. Jednoducho bezchybné. Na jedno posedenie sa človek prenesie v čase do starého Ruska, presnejšie hlboko do duší dvoch mladých ľudí. Odvážim sa Tatianu a Eugena prirovnať k dvom hviezdam, ktoré sa stretnú na horizonte uprostred vidieckej krajiny. Jedna už len bliká, jej život stráca iskru a druhá, plná nádeje, svoj večný plameň práve našla. Dokáže tá druhá primäť prvú aby opäť zahorela vášňou? Bohužiaľ nie, a mrazivý chlad Oneginovej hviezdy zahasí aj horiacu dušu Tatiany, až v nej zostane sliepňať len malé svetielko. Až po dlhom čase vzplanie láskou aj jeho duša, ale už je neskoro a jeho situácia v nás vzbudzuje voči nemu len odpor. - Všetci sme, ľudia, po Eve pramatke upriamení k tomu: čo dané ti je, nemáš rád; a jednostaj ťa vábi had ku sebe, k tajomnému stromu; plod zakázaný, ten mi daj, bez neho raj mi nie je raj. - Kulisy k tomuto krásnemu predstaveniu tvorí celé Rusko - od opustených žobrákov až po márnivé salóny Petrohradu. Okrem nefalšovaných emócií zo strof vanie búrlivý vietor Puškinových myšlienok a názorov, ktoré nie sú obžalobou, ale otvorenou úvahou o ľuďoch, živote, svete... Krása! 10 kapitola a zlomky z Oneginovho putovania pôsobili úplne rušivo (vrátane mudrovania puškinológov). Buď ich tam autor mal nechať, alebo ich tam prekladatelia nemali násilne pripájať. V úvode k svojmu skromnému názoru som citoval prvé verše z Tatianinho listu Oneginovi. Poviete si - neoriginálne, obohrané. Ja si myslím, že v literatúre existujú momenty, ktoré sú jej absolútnym vrcholom, bez ohľadu na čokoľvek. A toto bol jeden z nich. - - Boris Godunov sa snaží zmapovať veľmi dlhý časový úsek a vo finále pôsobí trhane, nesúvislo. Pekných myšlienok oproti Oneginovi značne ubudlo. Nič moc. - Kto za mladi si city utápal v nerestných kratochvíľach, v mužnom veku je mrzutý a krutý, krvilačný, a rozum sa mu privčas zatemní. - - V malých tragédiách sa Puškin znovu ukázal ako génius s perom a atramentom. Vždy ide o situácie, nejakým spôsobom kritické, prelomové. Myšlienky protagonistov v nich, ukazujú sa nám v nahote bez prikrášlení a ich psychika je opísaná lepšie, ako v mnohých moderných psychologických románoch. A opäť to tu máme nabité peknými myšlienkami, nad ktorými sa oplatí rozmýšľať. Mimochodom, toto je prvýkrát čo čítam niečo v preklade od známeho slovenského spisovateľa (tu je ním Milan Rúfus a jeho štýl je vynikajúci). - Na mŕtveho sa dívame vždy s úctou, a modlíme sa za neho, tak cítiac, že v smrti sme si rovní. Avšak toto? Kto stratil rozum, človečenstvo stratil. Dar reči má, no nevie, o čom vraví, a tak v ňom vidí svojho brata zver, zatiaľ čo ľuďom býva zväčša na smiech, ubližujú mu, boh ich nepotrestá. (Rusalka) -... celý text

Čierny mních / Anna na krku / Môj život - a iné 1980, Anton Pavlovič Čechov

Práve sedím za noťasom, pozerám sa na dočítanú knihu, z ktorej trčia záložky. Je ich asi 15 a každá z nich označuje zaujímavú myšlienku. Nemôžem si pomôcť a preto sa pýtam: "Prečo sú Rusi tak nadaní spisovatelia? Diabli s perom a atramentom?" Pred písaním tohto komentáru som si pozrel názory na Višňový sad a Tri sestry. Väčšina čitateľov je sklamaná, vraj ich Čechov nudil. Prinajlepšom aspoň odporúčajú pozrieť činohru. Ale o čom by to bolo, donekonečna čítať len akčné detektívky s nálepkou "severský bestseller"? Touto knihou chcem dokázať, že nezáleží na počte literárnych ocenení, ani na názore veľavážených kritikov. Záleží na dôvode, prečo chceme čítať. Mňa konkrétne baví, keď vdychujúc, výpary zo starých kníh, môžem nad dielom rozmýšľať. Každé sa nedá interpretovať jednoznačne a vždy sa nedá zistiť, z akej príčiny ho autor napísal. A tak sa vytvára priestor na to, aby sme zapojili naše kritické zmýšľanie. A v tom tkvie čaro ruskej literatúry. Áno, všetky štyri hry v tomto výbere majú úplne jednoduchú, možno až prvoplánovú zápletku. Šľachtu striedajú obchodníci, ale nádeje na spásu Rusov stále niet. Aké otrepané, no nie? Predstavte si, že nie! Očami Turgeneva je to niečo úplne iné ako očami Čechova. Druhý menovaný stále pracoval s jednou a tou istou myšlienkou, ktorú sa snažil čo najlepšie vystihnúť. S každou hrou sa mu to podarilo lepšie a nikdy sa nedozvieme, či by to dotiahol až do dokonalosti. Musíme len použiť mozog a snažiť sa pochopiť, čo sa nám snažil povedať, a najľahšie to ide vo Višňovom sade. K poviedkam (prečítal som ich všetky a bola to naozajstná fuška) chcem len povedať, že z nich cítiť smútok, trpkosť (trpký humor), melanchóliu, beznádej. Každá jedna bola zaujímavá a najlepšie sa čítal Môj život (paradoxne je najdlhším dielom v zväzku), ale najviac ma zaujal a plne odporúčam Sedliakov. Azda neexistuje lepší opis situácie, v akej sa Rusko ocitlo po snahe dobehnúť Európu. Prišla ešte väčšia chudoba, samovary boli často jediným majetkom sedliakov a krajina skončila v slepej uličke. Z 15 úryvkov vyberám nakoniec tento. Zaujal ma asi najviac: "ASTROV: ... Tí, čo budú žiť o sto, o dvesto rokov a budú nami pohŕdať za to, že sme svoj život prežili tak hlúpo a nechutne - tí možno budú vedieť, ako byť šťastní, ale my... My dvaja máme už len jednu nádej. Nádej, že až budeme ležať v hrobe, budeme môcť snívať, a možno aj o príjemných veciach." (Ujo Váňa) Prešlo 100 rokov a ľudia si vravia stále to isté...... celý text

Jazyky sveta 1983, Viktor Krupa

Perla jazykovednopopulárnych kníh z Česka a Slovenska. Nedá sa to čítať komplexne, skorej je to akýsi sprievodca vo vašej knižnici, v ktorom si občas zalistujete a vždy nájdete to, čo hľadáte. Jednoducho encyklopédia. A myslím si, že môže byť užitočná aj v dnešnej dobe internetovej... Overené informácie sú overené informácie.... celý text

Putovanie Childa Harolda 1988, George Gordon Byron

Byzantské umenie 1968, David Talbot Rice

Na československom knižnom trhu vyšli okrem notoricky známych a zastaraných Pijoanových Dejín umenia aj kvalitné, odborné a primerane rozsiahle diela, ako napríklad toto. Nie, nechýbajú tu ani perfektné ilustrácie, ktoré možno nezaujmú hneď na prvý pohľad (ako v Pijoanovi), ale dá sa na ne pozerať celé hodiny (farebná tretina bola vytlačená technikou 4 farieb, ktorá je stále moderná!). Síce sa to tvári ako pútavý a nenáročný úvod, ale je to výsledok viacročného výskumu, to znamená záplavu odborných pojmov opäť bez vysvetliviek. No predsa mám pocit, že to bolo zaujímavé a čítalo sa mi to ľahšie ako iné odborné diela s absentujúcimi vysvetlivkami. Jeden háčik: konštrukcie medzi vetami sa v preklade niekedy strácajú, občas sa objavia aj nesprávne použité spojky.... celý text

Jana Eyrová 1980, Charlotte Brontë

V komentároch nižšie sa už povedalo o tejto knihe asi všetko. Je to zvláštne, ale čítal som ju len preto, lebo je to čistá klasika - kto neskúsi, nevie. No neubránil som sa pocitu, že je to predsa len viac dievčenská záležitosť (bolo tam aj veľa pekných myšlienok a konečne som mal možnosť pozrieť sa na život viktoriánskej ženy očami ženy, ktorá to s perom a atramentom naozaj vedela) a sem-tam ma nudila, hlavne pri uvzdychanejších pasážach. Vražedná kombinácia jednoduchý štýl + dej, ktorý vás vždy aspoň čiastočne zaujme, je jej najväčším pozitívom. Môj celkový dojem vyjadrím slovami mojej spolužiačky: aj tak má tá kniha posolstvo.... celý text

Robinson Crusoe 1978, Daniel Defoe

Ako dieťa som Robinsona nečítal a tak som bol odkázaný len na poznatky z hodiny literatúry. To pri tak notoricky známom, slávnom a oslavovanom diele nestačí. Tak prečo si ho neprečítať, hoci aj teraz? Daniel Defoe ma milo prekvapil - vôbec to nebolo nudné klasicistické moralizovanie, na aké som natrafil u Gulivera. Zrozumiteľný štýl, trefné opisy a exotické dobrodružstvá urobili z tejto knihy veľdielo. A siahajú po ňom všetci, všetky vekové kategórie, všade, kedykoľvek. Veď sa to ešte aj číta samo. Čas ubieha, pojem o realite sa stráca a vy by ste si najradšej ľahli do siete natiahnutej medzi dvoma palmami v tropickom raji... Môžem len ľutovať, že som si Robinsona Crusa neprečítal ako dieťa. Predsa len to čaro chlapčenskej fantázie a príjemnej spomienky na bezstarostné časy sa mi s ním nikdy nebude spájať. A tak mi zostáva uvažovať nad monológmi o viere v Boha a nad tým, či by som dokázal v takej situácii prežiť aj ja. Ps: To posledné dobrodružstvo v Pyrenejách si autor mohol odpustiť.... celý text

Dějiny umění starověku 1986, Johann Joachim Winckelmann

Prečítal som úvodnú štúdiu a autorov úvod - na vytvorenie obrazu o tom, kto bol Winckelmann, o čo mu šlo a aký bol jeho názor, to stačilo. Je pekné, že takýto výber vyšiel aj po česky a je relatívne dostupný, ale nevyznám sa v teórii umenia, nemám ani dostatok času a pri každej spomenutej soche mám nutkanie vyhľadať si ju na internete (čo mi zaberie ešte viac času ako samotné čítanie). Nikoho nechcem odradiť, ale kniha má hodnotu najmä pre študovanejších ľudí alebo kunsthistorikov. Pre mňa ako mladíka a úplného laika v oblasti estetiky, zatiaľ príliš ťažké čítanie. Nehodnotím.... celý text

Ďaleko od hlučného davu / Návrat do rodiska 1988, Thomas Hardy

Anglický vidiek, akoby ste ho obdivovali na vyblednutom plátne na stene v kamennej dedinskej krčmičke uprostred vysnívaného Wessexu. Ešte aj nejednotné ťahy štetcom, časom splývajúce, akoby sa pretavili do jednoduchého a príjemne plynúceho štýlu, ktorý sa tak dobre, ľahko a plynule číta. A ten presne reflektuje život na dedine - pokojný, jednoduchý, čarovný. A predsa v ňom Hardy dokázal nájsť prostredie pre milostnú tragédiu. Pravdupovediac, po zazretí ukážky na film Ďaleko od hlučného davu som musel skontrolovať svoj zoznam "Chystám sa čítať" tu na Databázi - naozaj takáto červená knižnica vyšla v edícii Zlatý fond? Nešlo mi to do hlavy a priam som v sebe živil nádej, že kniha taká nie je. Ale povedal som si: nech je to akokoľvek, za skúšku nič nedám. Teraz vidím, že JE to romantika. Nepovažujte to za pejoratívum, práveže si knihu dovolím zaradiť k svetlejším príkladom tejto kategórie a navyše napísať dobrú romantiku, aj na to treba talent. Ani tie zápletky neboli prvoplánové, nepripomínali gýč pani Pilcherovej a jej podobným. Tragédia lásky je pre jednoduchých ľudí (akým je aj farmár Oak) predsa len tým najvyšším možným citovým zážitkom. Ak mám porovnať diela - obidve boli pekné, také príjemné oddychovky. Ďaleko od hlučného davu je jednoduhšie, menej komplikovanejšie, ale celkom nenáročné. Návrat do rodiska prináša komplikovanejšie ľudské charaktery a zápletku, ktorá mi pripomínala dvojzávitnicu. Tá sa po každom strete a náhode čoraz viac odchyľovala, až došlo k tragickému rozuzleniu. Všetko do bodky bolo vykreslené tak realisticky a tak vhodne, že sa nedalo nezačítať - posledné strany som priam hltal. Thomas Hardy je autor, ktorý nesklame a jeho hlavnou zbraňou je jeho štýl. Som rád, že môj prvý kontakt s "uvzdychanou" literatúrou bol vcelku príjemný.... celý text

Salambo / Citová výchova 1989, Gustave Flaubert

Salambo Pokus využiť literárny postup realizmu pri písaní historického románu sa akosi nepodaril. Flaubert sa tak veľmi snažil opísať psychiku starovekého človeka a tak veľmi ju považoval za diametrálne odlišnú, že postavy svojím správaním pripomínajú pokazené hračky, prinajlepšom náboženských a vojenských fanatikov. Samozrejme, že v staroveku ľudia naozaj zmýšľali a konali inak, ale toto bolo podľa mňa až príliš vyhrotené. Inokedy, keď svitla nádej na nejaký zaujímavý čin alebo sa hrdina začal správať aspoň trošku ľudsky, zas sa to zvrhlo na záplavu bitiek a bojov a všetci hrdinovia vyzneli nedokončene, nedokreslene, zmätene. Dej nebol tiež výnimočný, vlastne takto vyzerala väčšina starovekých vojen (niektoré bitky mi až podozrivo pripomínali Caesarove zápisky). V presunoch vojsk som sa stratil, možno by to chcelo nejakú dobrú mapu a hneď by bol zážitok z čítania o čosi pozitívnejší. Opisy a realizmus sa veľmi ľúbia. Ale je rozdiel, keď človek číta román plný opisov so silným dejom (pani Bovaryová), ako keď je dej naozaj len druhoradý. Ako píše Vec1980, tie poklady sa nedali ani predstaviť a s mnohými pojmami mi nedokázal pomôcť ani Google. Vo finále mi kniha prišla len ako nejaký opis vojny s nejakými postavami a s nekončiacim inventárom zbraní, oblečenia, nábytku, zlatých tanierov a všetkého možného aj nemožného. Súhlasím so zlovlk-om, Flaubert mal zostať v svojej dobe. Citová výchova Tomuto vravím Román s veľkým R. Frédéric svojím správaním presne vystihuje to, akí sme my ľudia nestáli: ako od niečoho utečieme a potom sa k tomu plačúc vraciame; ako vieme, čo chceme, ale nevieme ,ako to dosiahnuť; ako sa nedokážeme rozhodnúť medzi vášňou a skutočnou láskou; ako si chceme šporiť každý groš, ale keď zbohatneme, míňame plným priehrštím; ako snívame o niečom veľkom a potom sa naše sny menia v spomienky; ako sme stotožnení s našimi pocitmi, ale vzápätí by sme radšej chceli byť tak, ako chcel byť Frédéric, citovo vychovaní... Dokázal by som pokračovať donekonečna, dokázal by som opísať všetky pozitíva, zaujímavé názory a postoje, velebiť autorov talent, čítať ho znova a znova, ale ja to zjednoduším: Toto dielo ma posadilo, vlastne odpálilo na zadok! Ak toto nie je Olymp, tak potom Mount Everest! Len jedna poznámka: pred čítaním som niekde natrafil na informáciu, že toto dielo je Flaubertovou politickou spoveďou (čo sa nekonečnými poznámkami o súvekej spoločnosti aj potvrdilo). Ale ku koncu knihy som rozmýšľal, čo sa vlastne ten autor snažil opísať? Každý si z nej aj tak vezme niečo iné, každý v nej nájde odlišné posolstvo. Vlastne aj ten názov sa úplne nezhoduje s tým, čo si o nej myslím ja. A predsa mi dala veľa. Nie je realizmus čarovný? Nie sú všetky dobré knihy čarovné?... celý text

Gobseck / Otec Goriot / Plukovník Chabert 1983, Honoré de Balzac

Dúfal som, že po ochutnaní trojice Zola/Flaubert/Maupassant bude Balzac chutnou čerešničkou na torte. Vlastne som v to veril. A nesklamal som sa. Bernard-François Balssa sa pre mňa stal modlou už po prečítaní len jednej knihy. Na začiatku to trochu škrípalo, hlavne Predslov k ľudskej komédii bol nesmierne unavujúci a pri mene Swedenborg som pocítil niečo nepríjemné (odvtedy ako som si prečítal, ako dokázal tento človek ovládnuť Strindberga, snažím sa mu vyhýbať). Určite sa nájde niekto, koho urazím, ale ani filozofická rozprava na začiatku Dievčaťa vôbec nevyzerala úžasne. 20 strán na opísanie prehnitého parížskeho sveta nestačilo a v konečnom dôsledku to bolo zmätené. Ale nebol by som to ja, keby som po začítaní zas nezmenil svoj názor. Zmôžem sa len na veľké W.A.U. Tak na začiatku tu máme priekopníka literatúry o homosexualite, 50 pred O. Wildeom. Alebo si to dovolím nazvať: "Ako v úplne absurdnom príbehu nastaviť zrkadlo sexuálnemu životu vyšších vrstiev". Plukovník Chabert žije. Podľa úradov nie. Po pár rokoch ešte stále straší na tomto svete, ale zabudne, že niekedy žil. Čo je teda život? Záznam na mastnom papieri vo farskom archíve, ktorý sa dá rozhodnutím súdu zmyť preč?... celý text

Don Quijote I. 1979, Miguel de Cervantes y Saavedra

Čo sa dá ešte napísať o knihe, o ktorej bolo napísané snáď všetko? Na čo ju ospevovať a napínať mozog rozmýšľaním nad novou chváľou? Cervantes mal ideu a začal písať knihu, ale nečakal, že kniha sa dopíše sama. Je to ako keď vám v skúmavke vznikne nový život, Frankensteinov výtvor, niečo čo vás prerastie a úplne ovládne. A čo za šťastie to musí byť pre autora, keď chce niečo dosiahnuť a podarí sa mu to (po vydaní tejto knihy v Španielsku prestali písať rytierske romány). A dosiahol omnoho viac; vytvoril vzor pre nasledujúce storočia, našiel nové námety, posunul ponímanie humoru na úplne inú úroveň a podnietil vznik mnohých, stále živých europeizmov. Táto kniha je druhou Bibliou (alebo encyklopédiou) zmýšľania európskeho človeka. Možno len spomenúť, že idea premeny chronologického rozprávania príhod na komplikované rozprávanie o napravení krivdy medzi rozhádanými priateľmi v čarovnej krčme ma nadchla. Všetky tie náhodné príhody a stretnutia, kadejaké odbočenia a happy-end v podobe zmierenia dvoch rozhádaných priateľov je trefnou paródiou na rytierske telenovely. Príhoda o všetečnom zvedavcovi bola podaná príjemným a jednoduchým štýlom a zaujala a bavila ma najviac. Chcem skôr opísať, čo sa mi na knihe nepáčilo. Videl som všetky tie kontrasty, paradoxy, donkichotstvo, premyslené charaktery, humor, paródiu. Ani tie pavučiny súvetí a vedľajších viet mi nerobili problém. Ale ja som tej knihe neprišiel vôbec na chuť. Nepadol som na zadok a niečo mi v nej stále chýbalo. Objavovali sa tu aj veci, ktoré sú pre človeka 21. storočia celkom cudzie, aj keď si to mnohí odmietajú priznať. Dokonca sa tu objavovali aj jasné logické chyby: Sanchovi ukradli osla - o pár riadkov nasadá na osla, Sanchovi skákali po hrudi a dolámali mu rebrá - o pár minút pokračuje ďalej a zranenie zázračne zmizne (to sa stane viackrát). Alebo to bol zámer a súvisí to s hrou fantázie a reality?... celý text

Havran / Zlatý skarabeus / Príhody Arthura Gordona Pyma 1984, Edgar Allan Poe

"V internetovej databáze vašej knižnice je uvedené, že by ste mali mať aj súborné dielo od E. A. Poea. Malo by sa to volať Havran, Zlatý skarabeus..." "Uhm.. áno viem, to je taká staručka kniha ešte zo Zlatého fondu" odpovedala pani knihovníčka a so zamyslením sa presúva k policiam s knihami na písmeno P. Nebola tam a nebola ani na žiadnom inom mieste. "Skúsim ju ešte nájsť", vyhlásila nakoniec a so sklamaním som si išiel zobrať inú knihu. Pri každej návšteve som sa s istou nádejou pozeral na policu s písmenom P, a čakak som, že tam už bude. Až nakoniec, pomaly zabúdajúc na moju chuť na Poeho, som zazrel medzi staršími šedými knihami lesknúci sa fialový zväzok. Bola to ona - čerstvo obalená, ako nová, bez poškodenia. Určite dlhý čas nehybne ležala v sklade, celkom zabudnutá a možno práve vďaka mne sa dostala na svetlo sveta. Od detstva som bol iný než tí ostatní - a zrak mi tiež ukázal inšie, moje cítenie má iný pôvod iné pramene... Tak začína báseň Sám, ktorá sa mi páčila azda najviac. Nielenže je dokonale intímna, ale v druhej časti opisom príchodu na svet počas búrky opisuje svoju vlastnú búrlivú dušu. Havrana zas s veľkou obľubou čítajú ľudia, ktorí sa sebapoškodzujú alebo sa chcú zabiť. Na mňa nejako nezapôsobila, mala len peknú a hlbokú myšlienku. O to viac som bol prekvapený, keď som čítal literárnu esej autora o tom, ako legendárneho "Raven-a" písal (tiež je súčasťou tohto výberu). Celý postup bol netradičný a báseň je výplodom logickej a rozumovej úvahy. Dokonca aj výber havrana má svoje racionálne odôvodnenie. Ale čo ak Poe len klame a snaží sa zakryť pôvodné poslanie svojej básne? Detektívne poviedky nie sú môjmu srdcu blízke a vyhýbam sa im. Ale presvedčivé vety o originálnosti autorových výtvorov v Sprievodcovi literatúrou od pani Caltíkovej ma obmäkčili. A výsledok? Mal som sa riadiť svojim rozumom. Je síce pekné, že pán Dupin vyriešil veľmi záhadné prípady a je veľmi, ba až nadpriemerne inteligentný, ale liezol mi na nervy. Niekedy jeho mudrovanie nebolo vôbec na mieste a mal by si uvedomiť, že v praktickom živote je neúspešný a žije v podstate na ulici. Na čo mu je potom jeho myslenie? Nepríjemný detektívny zážitok zažehnali gotické a hororové poviedky. Počnúc Jamou a kyvadlom, sa zážitok z čítania neuveriteľne stupňoval. Odporúčam Zánik Domu usherovského, Maska Červenej smrti, William Wilson, Prípad M. Valdemara, Zradné srdce, Za živa v hrobe a Čierny kocúr. Venujú sa témam od okultizmu, smrti, vraždy až po vernú psychológiu postáv a odôvodnenie ich chorého konania (vraj sa nimi inšpiroval aj Dostojevskij). Neviem čím to je, ale pri Prípade M. Valdemara som sa dokonca bál a som rád, že konečne na mňa nejaká kniha takto zapôsobila. Najnudnejšia bola Šeherezáda a Maelstrom. Na záver len toto: neviem či niekedy existoval niekto, kto mal taký perfektný spisovateľský talent, bujnú fantáziu a schopnosť využiť krajnú morbídnosť bez toho, aby zatienila celú poviedku. Tento horor jednoducho stál za to.... celý text

Kapitánova dcéra, Piková dáma a iné 1982, Alexandr Sergejevič Puškin

Tie poviedky boli v celku fajn (nečítal som všetky) a vidno, že si na nich dal autor záležať. Nemohol som sa však vyhnúť pocitu, že čaro celej poviedky spočíva len na prekvapivej pointe (nie je to teda už novela?). Dubrovskij Typický romantický román z dieľne námetu - rozum/cit + ľudové prvky. Puškinov štýl je celkom stručný a možno práve preto mi prišli jeho postavy celkom plytké (alebo som si čítaním iných psychologickejších kníh pokazil vkus). Čítalo sa to dobre a ľahko. Piková dáma Nechápem čo na tom literárny kritici vidia. Veď ten dej bol úplne primitívny a ten hrdina nekonal vôbec presvedčivo. Kúzelná kombinácia kariet? Čo to má byť? Kapitánova dcéra Ak to nepoznáte, tak nežijete v svete literatúry. Zo všadiaľ počuť ozveny o nejakom Puškinovi... Kapitánova dcéra sem, Kapitánova dcéra tam (nemyslím teraz dcéru predsedu nášho parlamentu) a človek si hneď predstaví nejaké kultové dielo, ktoré stojí za prečítanie. Preto som dal aj tejto knihe prednosť pred Oneginom a musím ešte podotknúť, že som absolútne netušil, o čom to bude. *ťažký povzdych* Námet a prostredie fajn. Dej až príliš jednoduchý, prakticky so žiadnou odbočkou . Alebo som sa nezačítal, alebo boli postavy tak plytké, až to bolelo. Najväčší pochop som mal k Saveľjičovi a najsympatickejší bol určite Pugačov. Jeho príbeh ma tak zaujal, že láska dvoch mladých ľudí pre mňa ustúpila do pozadia a začali mi vadiť. Ja chápem, že Puškin bol v mnohom prvý a chyby k novátorstvu neodmysliteľne patria a chápem aj vrcholiaci romantizmus v Európe, ale vôbec ma to nenadchlo. Bolo to len "dobré". Celkovo Skúsim ešte Onegina... Ak nezaujme, Puškina si na čítanie asi už nevyberiem.... celý text

Živoucí minulost 1984, Sabatino Moscati

Prečítal som si aj o niečom novom, ale s väčšou časťou som sa už oboznámil v knihách od Zamarovského alebo nemeckých historikov. Najväčšiu hodnotu mali citácie zo starovekých diel, ktoré doposiaľ neboli preložené do češtiny. Zvláštne je, že pri starších knihách som mal menší pocit zastaranosti a prekonania názorov ako pri tejto. A ten štýl bol, úprimne, hrozný. V závere som videl poznámku, že tá stručnosť je vraj na mieste a je tu naschváľ - aby si to mohol prečítať aj úplný laik. Neviem, či pri knihe, ktorá má komplexne poňať život v staroveku (aj tak mnohé dôležité veci vôbec nespomenul), to bola správna voľba, najmä ak to spôsobovalo nepresnosti a nejednoznačnosť. Podľa mňa mal z toho spraviť rozsiahle a presné encyklopedické dielo.... celý text