Marquis
přečtené 534
Watchmen: Strážci
2017,
Alan Moore
Quis custodiet ipsos custodes? Fascinujúce... Ako prvú som videl filmovú adaptáciu, preto som milo prekvapený jej vernosťou predlohe a tak trochu začínam Alana Moorea podozrievať z hnidopišstva. Hoci komiksový záver a záver filmu sa v detailoch odlišujú (komiksový je lepší, no filmový premyslenejší, hm), inak nemám žiadne veľké výhrady. Kresba je na môj vkus možno miestami moc oldschoolová, všetko však vyvažuje geniálny Mooreov scenár so všetkými skrytými detailami. Najlepšou postavou pre mňa ostáva naďalej Eddie Blake (Comedian), ktorý je naproti niektorým viac-menej nalinkovanými postavami (Rorschach, Manhattan, Dreiberg) báječne nejednoznačný a pôsobí z nich najuveriteľnejšie. Hoci mi tu trochu chýbala scéna, kde zastrelí JFK... :) "Můj houpavý svět z prken, plný smradu a soli, je peklo, ale ten váš lepší není, kde lump bohatne a čest jde o žebrácké holi a kněží prodávají rozhřešení." Samozrejme, nejde nespomenúť neskutočne temné Príbehy Čiernej lode, ktoré výborne doplnili už tak bezútešnú atmosféru, v ktorej sa komiks odohráva. Kam na to ten Moore chodí...? Gibbonsova kresba sa v tomto prípade náramne podarila. A pokiaľ nič iné čitateľa zaujať nedokáže (sic!), tak sa stačí pozrieť na jeho nadčasovosť - veď druhá Studená vojna už je za dverami a na chybách sa stále neučíme. Dnešný svet však svojich Strážcov bohužiaľ nemá... "Život je tak křehký, úspěšný virus ulpívající na kousku bláta obíhajícího nekonečnou nicotou..."... celý text
Národní satanista
2012,
Erlend Erichsen
Značne nevyvážené, no predsa pútavé čítanie. Blackmetalovú scénu mám úprimne rád a nemožno pochybovať o suverenite Nórska v tomto hudobnom žánri, takže tieto sympatie vo mne vyvolali vysoké očakávania. Nakoniec som vlastne nebol sklamaný. Príbeh síce začal ako teenagerská revolta proti všetkému a všetkým (také No Future! v BM habite), čo je síce fajn, ale ja som od knihy s týmto názvom čakal trochu väčší extrém. Našťastie, ich-forma a myšlienkové pochody rozprávača, ako aj fascinujúca osoba Vinterbloda, pomaly vyústili v celkom solídne psycho, ktoré sa však v závere knihy vytratilo niekam preč (snáď do lesov Bergenu)... Práve v tom spočíva nevyváženosť tejto knihy, aj keď musím uznať, že sa čítala dobre a nakoniec som jej ako-tak uveril. Očakávania síce nesplnila, avšak pobavil som sa slušne. Zaujímala by ma kniha s rovnakým názvom, ktorú by mohol napísať ten najpovolanejší - Varg "Count Grishnackh" Vikernes. To by som s plným hodnotením zrejme neváhal...... celý text
Traktoristi a buzeranti
2003,
Peter Pišťanek
Pišťanek je lepší prozaik než esejista / publicista, to je prvé, čo som si z tejto knižky odniesol. Najviac ma pobavili trefné mystifikácie (nezameniteľný festival slovenskej kultúry v Prahe), ale taktiež neuveriteľne komplexný rozbor mojej aj Petrovej obľúbenej "Mojej vlasti". Trošku ma síce zamrzelo, že robí to, čo vyčíta Suchému (pokiaľ sa nemýlim), a síce, že podceňuje svoju úlohu v slovenskej literatúre, ako aj svoj vlastný zmysel pre humor (kto čítal Rivers of Babylon 3 o ňom nemôže pochybovať). Cit pre spaghetti western mi len potvrzuje, že Peter Pišťanek bol jeden z mála ľudí, ktorí by mi rozumeli v mnoha ohľadoch. Fajn kniha pre sychravé večery a dlhé cesty vlakom. Odporúčam, napriek odlišnej štylizácii, než som u autora zvyknutý. A to už je čo povedať!... celý text
Egypťan Sinuhet
1995,
Mika Waltari
Vlastne ani neviem, prečo mi trvalo tak dlho dokopať sa k čítaniu tohto "malého" skvostu. Hravý mix egyptského Forresta Gumpa a skutočných historických reálii autor obohatil o dlhú a zložitú cestu za poznaním, kde ani to dnes skoro tabuizované slovo "morálka" nepôsobí ako päsť na oko a kde nechýba typicky ľudský zmysel pre humor, tak typický pre Waltariho. V neskoršom Nesmrteľnom Turmsovi (česky vyšlo ako Tajemný Etrusk), ktorého som paradoxne čítal skôr, tak znovuobjavujem podobné motívy - nevyjasnený pôvod hlavného hrdinu, komický spoločník (Kaptah / Mikón), či monumentálna výprava. Avšak Turmsovi oproti Sinuhemu chýba to najdôležitejšie, a síce hĺbka, ktorú do tohto eposu autor vložil. Polemizovanie o dobre a zle, o bohatstve života, či chudobe ducha, o sebazaprení, láske k blížnemu a "láske" k moci... Ak boli myšlienky hlavného hrdinu aspoň z polovice autobiografické, resp. Waltarimu vlastné, niet sa čo čudovať, že čoraz skazenejší svet opustil práve vlastnou rukou. Kniha, ku ktorej sa určite ešte vrátim. Sláva Atonovi!... celý text
Dítě boží
2009,
Cormac McCarthy
Desivé, monštruózne, brutálne. Minimum dialógov, len jedno veľké defilé hrôzostrašných výjavov zo života beštie, ktorú si stvorila sama spoločnosť. Čítal som jeden deň a jedným dychom, potlačoval nevoľnosť a nechal si hlavného hrdinu až príliš pripustiť k telu. Výsledkom bola niekoľko hodín trvajúca depresia prerastajúca v amorálnu otupelosť. Nemôžem si pomôcť, ale téma mi silno pripomenula o dvanásť rokov mladší Süskindov Parfum (primitivizmus, život v jaskyni, obsesia ženami), samozrejme, odlišné spracovaním. Na filmovú adaptáciu fakt zvedavý nie som, nevyvolala by vo mne dostatočné búrenie zmyslov, kniha je však jedným z najsugestívnejších literárnych zážitkov, ktoré som mal možnosť prežiť, nie nepodobný tým z kníh markýza de Sade, či Jacka Ketchuma. Jedno zvrhlé, chrapľavé a pološialené "bravo".... celý text
Konec civilizace
2011,
Aldous Huxley
A čo je vlastne šťastie, pán Huxley...? Ani peyotl, ani ayahuasca vám ho nemohli dať, a tak ste sa rozhodol byť veľkým skeptikom a vizionársky napísať Orwellovmu 1984 dokonalé libreto. A učinil ste dobre... Útle dielo, ostatne ako mnoha iných dystopií, dnes skultovnelo a takpovediac - ožilo. Ešte síce nie sme tak blízko genetickému "šľachteniu", triedne rozdiely si však vieme odlíšiť hravo samy. A zbytok je už len smutné prikyvovanie - sebareflexia a hĺbanie nad spoločnosťou nás činí nešťastnými; xanax, valium a iné chemikálie raz odoznejú a my sme znovu nešťastní; socializovanie sa s partajou intelektuálne zakrnelých "súdruhov" nás od subjektívneho pocitu osamelosti nevylieči... Prekrásny nový svet akoby chvíľami pripomínal neskoršie Sartrove myšlienky, akurát nutne laicky. Sme odsúdení k slobode, - ale predsa tvrdohlavo lipneme na zastaralom modely Spoločnosti plnej zákazov a príkazov, ktoré pre nás vytvorili ľudia, ktorí už sú dávno mŕtvi a ktorý úzkostlivo presadzujú iní, ktorým je jedno, kto príde po nich. Návrat ku koreňom (Príroda) sa môže vzhľadom k neustálemu opakovaniu témy v dielach iných autorov javiť ako klišé, no s istotou sa dá povedať, že nič lepšie už nevymyslíme a čím skôr sa zmierime s nevyhnutným, tým lepšie pre nás. Homo homini lupus z roku 1932, akurát korektne a účelovo.... celý text
