Starmoon přečtené 610

Ja som Hana 2022, Róbert Čemerička

Životopis pre deti, ale zaujal aj mňa dospelú, no a tie ilustrácie sú jednoducho prenádherné. Ale aj odkaz knihy, ktorý sa autorom podarilo vyextrahovať z odkazu Hany Gregorovej... Už sa veľmi, veľmi teším, ako si raz túto knižku budem čítať s dcérkou až trochu vyrastie. Ale možno rovnako milý a užitočný (či ešte užitočnejší) zážitok by bol čítať túto knihu aj s chlapcami... Dúfam, že možno aj vďaka tejto knižke budú nasledujúce generácie (či teda aspoň ich sčítanejšie odnože ;-)) poznať Hanu Gregorovú minimálne po mene, ak nie aj s jej životným príbehom. Zaslúži si to.... celý text

Kráľovstvo 2023, Emmanuel Carrère

"Kristus má rád, keď sa pred ním dáva prednosť pravde, pretože ešte predtým, ako je Kristom, je pravdou. Ak sa od neho odvrátime smerom k pravde, nebude dlho trvať, kým mu znova padneme do náručia." Tento citát Simone Weilovej sa nachádza kdesi v tomto texte (románe? eseji? autobiografii? biografii?) a podľa mňa by ho mohol pokojne aj uvádzať či aspoň byť akýmsi jeho zhrnutím. Autor sa na otázky (katolíckej) viery pozerá všetkými možnými spôsobmi, čerpá z mnohých prameňov, robil tak celé roky a čitateľ cíti, aký je jeho pokus uchopiť pravdu, či aspoň čo najviac sa k nej priblížiť, urputný a úprimný. A (niekedy, pre niektorých) možno aj kacírsky, rúhavý, drzý. Pre mňa osobne nie; jeho racionalita, inteligencia a hľadanie sú mi blízke a (preto? :)) sympatické. Páči sa mi najmä prepojenie jednotlivých "príbehov". Ten prvý je vlastne o ňom samotnom: ako sa zo "Šavla" stal "Pavlom" (teda z ateistu veriacim)... a po prvotnom nadšení opäť z Pavla Šavlom (tentoraz skôr skeptikom). Cez prizmu svojej skúsenosti následne rozoberá príbeh skutočného Pavla, a to najmä s dôrazom na optiku Lukáša; jeho sprievodcu, "učeníka" a hlavne autora diel o Pavlovi (Skutky apoštolov) a Ježišovi (Lukášovo evanjelium). Až v záverečnej časti sa skúša pozrieť (tiež si pomáhajúc vžívaním sa do Lukáša) na Ježiša a jeho príbeh. Biblické pramene pritom preňho nie sú neomylné božské slová, ale historický a literárny materiál. Autor často uvažuje, prečo Lukáš niektoré veci napísal, ako ich napísal, ktoré udalosti a výroky mohli byť skutočné, ktoré prifarbené, ktoré rovno vyfabulované. Fajn prístup; aj keď treba poznamenať, že niektoré Carrèreho argumenty boli výborné, iné poslabšie, mnohé však aj varené z vody. A hoci v texte viackrát poukazuje na to, že vstup do Kráľovstva (skutočné prijatie viery) mu hatí jeho inteligencia, rozhľad, bohatstvo (atď.), z môjho (katolíckeho) pohľadu je to dosť vágny sebaklam. Veď boli aj iní inteligentní (rypnem si; možno aj inteligentnejší ako autor ;)), ktorým ich IQ nebránilo, ba práve naopak pomáhalo, prijať a udržať si vieru (dokonca aj jeho kolegovia literáti, napr. Tolkien, Lewis, Ratzinger...). Z môjho pohľadu je tou ťavou, pre ktorú sa Carrèremu nedá prejsť cez ucho ihly, jeho ego. Veď keď sám seba postavíte na piedestál, kde ste najmúdrejší a kde sám najlepšie viete, čo a ako, ťažko to môže dopadnúť inak (aj keď kvitujem, že do istej miery si to autor uvedomuje a aj sám zo seba si vie robiť žarty... ale asi v takom štýle, ako keď je pokorný človek pyšný na to, že je pokorný). Konkrétne, aj v svojom najreligióznejšom životnom období autor sleduje porno, neprijíma pravidelne sviatosti, veští s I-tingom... Skrátka, hoci sa považuje za veľkého katolíka, nežije ako katolík, ba žije v tom, čo je v katolicizme považované za ťažký hriech. Pre mňa-za mňa nech; ale je to podobné, ako keby som ja chcela byť bežkyňa, ale celý môj plán pre tento cieľ by sa obmedzil na to, že by som si čítala o behu, písala o behu, rozprávala sa s vybranými známymi o behu... ale nikdy nebehala. Takže čo ako sa mi Kráľovstvo páči, a čo ako v mnohých ohľadoch vystihuje aj moje pocity, a čo ako mám dojem, že autor sa POKÚSIL byť čo najúprimnejší a ísť čo najviac do hĺbky, jednoducho nemal potrebnú výstroj na to, aby zišiel ešte hlbšie, ešte ďalej. Lebo popri racionalite a vedomostiach je aj empíria, a tá autorova bola asi na takej úrovni, ako keď niekto bezdetný mudruje o rodičovstve. Môže mať veľa načítaného, naštudovaného, možno sa aj občas na chvíľu staral o cudzie deti, ale je to skrátka iné ako byť rodič 24/7. Alebo ešte inak; ak by podobnú knihu o strate viery napísal nejaký duchovný bard v štýle Matky Terezy, malo by to pre mňa inú výpovednú hodnotu, ako keď ju stratí niekto, kto ju de facto ani nestihol poriadne praktizovať. PS SPOILER: Tie autorove erotické vsuvky pri jednom konkrétnom amatérskom porne a následné (za mňa dosť nevkusné) prepojenie s údajným intímnym životom Panny Márie boli pre mňa už cez čiaru. Také lacné a ničím nepodložené provokovanie.... celý text

Vražda s vůní mandlí 2013, Camilla Läckberg

Zvábil ma názov a anotácia (podprahovo) evokujúca to najlepšie (a medzičasom už aj klišé) z Agathy Christie: obmedzený priestor, obmedzený počet podozrivých, rodinné tajomstvá, šedé mozgové bunky potrebné na vyriešenie prípadu... Kniha bola stručná, svižná a príjemná, hoci zrejme nie nezabudnuteľná, s prekvapivou (no pre mňa trochu neuspokojivou) pointou. Sánka mi z nej nespadla, ale ako fajn oddychovka do (pred)vianočného času alebo, ako v mojom prípade, do tridsaťstupňových teplôt, keď sa chce človek pri knižke aspoň mentálne schladiť, celkom fajn. Len ma dosť štvalo, že tam tí hostia tak často a dlho spali :-D. A napríklad detektív (inteligenčne skôr na úrovni watsona) nočné vyšetrovanie v deň prvej vraždy predčasne ukončil pre únavu a na druhý deň mal doobedný aj poobedný spánok (toľko nemá už ani naše batoľa). Možno to autorka písala veľmi unavená :-)).... celý text

Nezapomenutelná cesta 2015, Nicholas Sparks

Milučké, sladučké, dobručké (a ok, aj naivnučké) dielko, ktoré je už zrejme dosť kultové, keď aj ja, ktorá som predtým nečítala knihu ani nevidela film, som i tak vedela, o čom to bude a ako to skončí. Hoci som však mala všeobecné povedomie o ňom, tak nejako som dostala chuť utvoriť si naň vlastný názor; a naozaj neviem, či sa ku mne knižka dostala v správnom období alebo by sa mi páčila aj v inom veku/rozpoložení/životnom stave atď., ale skrátka, hoci som do toho šla s tým, že to bude tak trošku znôška sentimentálnych klišé líznutá kresťanstvom, čo vlastne aj bola, napriek tejto skutočnosti ma tento krátky príbeh o jednom krátkom, a predsa večnom a zvečnenom vzťahu bavil, hrial a v celej tej svojej gýčovitosti vlastne aj dojal. Možno ho raz posuniem aj dcére, keď bude dospievať (ale s prednáškou o tom, že v skutočnom živote sa zlí chlapci málokedy zmenia len preto, lebo stretli dobré dievča ;)). PS k obálke z r. 2015/2023: nie zlá, ale ako, prepána, súvisí s dejom?... celý text

Pastier, ktorý dal život za ovce 2004, Marián Čižmár

Tak ako je v súčasnosti mojou veľkou duchovnou láskou Štefan Hlaváč, ešte pred pár rokmi ňou bol Štefan Bečaver. Dodnes, keď prechádzam(e) cez Svinicu, zrak mi vždy zablúdi aj k jeho hrobu... Odhliadnuc od toho, že nechápem, prečo títo Štefanovia nie sú viac známi, ak už nie rovno blahorečení, rada by som vypichla ešte jednu vec: určite stojí za to spoznať ich príbehy. Trochu iné, ale v mnohom aj podobné (obaja kňazi, obaja najdôležitejšie roky prežili na východe, obaja ochotní obetovať sa pre svoje hodnoty; Hlaváč skončil v komunistickom väzení počas najtvrdších päťdesiatych rokov, Bečaver sa nakazil od chorých vojakov, o ktorých sa rozhodol starať počas druhej svetovej vojny...). Táto brožúrka predstavuje práve Štefana Bečavera: páči sa mi, že autor (tiež kňaz, zároveň však aj akademik) nešetril zdrojmi, snažil sa ísť najmä po faktoch, prebádal, citoval a prefotil aj mnohé dobové materiály... Skrátka, spravil maximum preto, aby kniha pôsobila čo najviac odborne. Ako prvé zoznámenie sa s týmto výnimočným kňazom je táto publikácia určite fajn voľba; a dúfam, že časom bude kníh o ňom viac, rôznych žánrov, v rôznych jazykoch – a vôbec, že príbeh Štefana Bečavera bude minimálne v slovenských katolíckych kruhoch notoricky známy (áno, stále dúfam, že raz sa otvorí proces jeho blahorečenia).... celý text

Náhradník 2023, Princ Harry (p)

O tejto knihe sa popísalo a narozprávalo veľa. Aj škaredého. Že vraj v nej Harry iba fňuká a ľutuje sa, prepiera na verejnosti špinavú bielizeň, ohovára členov rodiny... Možno som čítala inú knihu; alebo som k nej skrátka pristupovala bez predsudkov a bez nánosov špiny, ktorá by sa mi v (pod)vedomí usadila po x kliknutých pútavých titulkoch. Každopádne, pre mňa to nebola sebaľútostivá obhajoba rozmaznaného princa, ktorý už nevie, čo od dobroty. Bola to pre mňa sonda do duše človeka, ktorý zažil a stále zažíva tlaky, ktoré by som s ním nemenila ani za jeho kvázi výsady. A o ktorom si myslím, že si tie tlaky nezaslúži len preto, lebo nejaké kvázi výsady má. Po rokoch klamstiev, poloprávd, verejného výsmechu a spektáklu, na ktorý médiá (a zrejme aj niektorí členovia rodiny) premenili jeho život, mal podľa mňa právo KONEČNE rozpovedať svoj príbeh svojimi slovami. Uviesť veci na pravú mieru. Nevnímam to ako problém. Skôr ako logickú odpoveď, možno až ako povinnosť (voči spravodlivosti ako takej, voči dejinám aj voči jeho blízkym, ktorých lynčujú s ním/preňho). Veď kto z nás by chcel (a zvládal) byť prezentovaný celé roky iný, aký je? Byť definovaný len svojimi najväčšími, aj to nafúknutými, chybami či dokonca cudzími klamstvami? Nemrzí nás aj tá najmenšia klebeta o nás? Najmenší zásah do nášho súkromia? Kto by to chcel zažívať denne a verejne? Kto by chcel byť stále špehovaný, s napichnutým telefónom a autom, bez súkromia, bez možnosti ochrániť seba či blízkych? Pod drobnohľadom médií aj rodiny, bez možnosti robiť aj v dospelosti slobodné rozhodnutia? Kto by si chcel aj ako tridsiatnik pýtať dovolenie od starej mamy, či môže svoju lásku požiadať o ruku alebo si nechať bradu? Kto by chcel taký osud dopriať aj tým, ktorých miluje? Kto by svoj všedný život menil za zlatú, zle stráženú klietku? Ja nie. Ľutovala som Harryho a fandila som mu. Touto knihou si ma získal na svoju stranu. Aj keď, samozrejme, nejaké výhrady či pochybnosti o istých detailoch mám. A na základe niektorých momentov opísaných v texte si myslím, že by Harry potreboval viac sebareflexie. Ale kto z nás je bezchybný? Kto nemá na svojom konte nejaký ten sebaklam či omyl, na ktorého oprávnenosti spupne trvá? A klobúk dole pred formálnou stránkou knihy. Hoci mala cca 450 strán, čítala sa de facto sama. Princ si vybral skvelého ghostwritera (ani na okamih neuverím, že ju písal sám, najmä keď na viacerých miestach priznáva, že nikdy nebol čitateľ ani milovník kníh a literatúry). "Nútili ma žiť mimo reality, v nekonečnej Truman Show, v ktorej som nikdy nenosil pri sebe peniaze, nikdy nevlastnil auto, nikdy nemal kľúče od domu, nikdy si nič neobjednal online, nikdy nedostal zásielku z Amazonu, takmer nikdy nejazdil metrom. Médiá ma nazývali špongiou. Lenže je veľký rozdiel, či je človek naozaj špongiou, alebo či mu zakázali získať nezávislosť. Desaťročia mi starostlivo a systematicky predlžovali detstvo a odrazu ma odvrhli a vysmievali sa mi, že som nezrelý a nestojím na vlastných nohách."... celý text

Musíme si promluvit o Kevinovi 2007, Lionel Shriver

Myslím, že všetci rodičia majú dva veľké, zdanlivo protichodné strachy. Prvý – že ich dieťa bude obeť. Druhý – že ich dieťa bude... nuž, niekto ako Kevin. Autorka sa až patologicky presne hrabe v myšlienkach konkrétnej matky, búra jedno tabu za druhým; a hoci je román poriadnou "bichlou", a hoci čitateľ vie, čo Kevin spravil, predsa len je veľmi zaujímavé snažiť sa spolu s Evou zistiť, PREČO sa tak stalo a akú úlohu v Kevinovom príbehu zohral ten jej. A mimochodom, hoci som pre formu mala pocit, že autorka vyložila všetky karty na stôl, kdeže; ona si predsa len nechala eso v rukáve. A keď ho na konci vytiahla, celých tých cca 500 strán zrazu naberie trochu iný rozmer. Respektíve, Evin príbeh matky naberie iný, ďalší rozmer. A absolútny záver... Nech rozmýšľam, koľko chcem, neviem sa rozhodnúť (a to som sama matkou), čo si o Evinej voľbe myslieť. Určite však viem, čo si myslím o Lionel Shriver: je to skvelá autorka a je veľká škoda, že jej v Česku vyšla len jedna a na Slovensku dokonca žiadna kniha. Prečo vlastne?... celý text

Děvčata první republiky 2020, Jana Poncarová

Jednotlivé príbehy boli super, čo sa však asi dalo čakať, veď keď človek prežije cca 90 rokov v jednom z najturbulentnejších storočí, výsledkom takmer zákonite musí byť dramatický životný príbeh ;). Osobne ma bavila najmä rôznorodosť jednotlivých príbehov, keďže každá z respondentiek mala svoju povahu, zázemie, osud, sny, názory, čo všetko dokopy vytvorilo zaujímavý mix. Obdivujem aj prácu autorky; určite to chcelo námahu vykresať z hodín (?) nahrávok niekoľko strán uceleného, učesaného, zmysluplného textu. Najmä ak platí, že za cca 90 rokov toho človek nažije za román, nielen na pár stránok... Úplne najviac však obdivujem krásne fotografie Dity Pee a celkovú knižnú úpravu Štěpána Malovca. Už len listovanie tejto knižky je tak trochu estetickým zážitkom.... celý text

Matka Elvíra Objatie 2015, Rita Anežka Petrozzi

"Nám je jedno, či veríš alebo neveríš v Boha. On verí v teba a my veríme aj za teba." "Prijímame ťa bez výhrad, keď ťa už nikto nechce, nič od teba nežiadame, len aby si nám dôveroval. (...) Nevyžadujeme, aby si to pochopil. Jednoducho ti hovoríme, že ak chceš, aj ty môžeš zažiť to, čo sa odohráva v nás. Ak to skúsiš, vo svojom vnútri zažiješ zázrak. Tvoje srdce sa zmení a ty to uvidíš!" Cenacolo vo mne budí rešpekt; videla a počula som o ňom veľa, vrátane svedectiev tých, čo si ním prešli (a o ktorých by som si nikdy netipla, čím všetkým si prešli). Aj preto ma lákalo prečítať si životopis zakladateľky danej komunity. A ten bol... Nuž, ako ona: jednoduchý, radostný, plný viery. Komu to stačí, zgustne si. Osobne by som však chcela viac; viac detailov, strán, informácií... Lebo to, čo v knihe bolo ponúknuté, pripomínalo skôr dlhšiu katechézu než biografiu.... celý text

Nonstop Eufrat 2012, Veronika Bendová

Toto bol pre mňa zásah priamo do srdca. Veľmi realistické postavy, ktorým som (všetkým do jednej) verila každé slovo, myšlienku, dialóg, motív. Primerane dlhé (teda krátke) kapitoly. Skvelá a nenásilná reflexia dnešnej doby aj dnešnej Cirkvi. Mnoho podnetov na premýšľanie, prehodnocovanie. Sorry (not sorry) za patetickú myšlienku, ktorou to zaklincujem, ale po prečítaní tejto knihy už nie som taký istý človek. Možno som trochu lepšia; chápavejšia, citlivejšia, milosrdnejšia. Takže ďakujem. Za knižný zážitok aj za transfúziu ľudskosti. Viac, veľa takých kníh, prosím! "Prečo to teda nepodpísal, keď to nezvládal?" "Urobil statočnú vec. Kto z nás môže dopredu vedieť, či niečo zvládne alebo nie?"... celý text

Všetko trvá krátko 2021, Irvin D. Yalom

Smrť. Naozaj to jediné, čo spája úplne všetkých. Všetci umrieme. A všetci to vieme. A všetci sa s tým vyrovnávame po svojom. Yalomova kniha ukazuje, ako smrť(eľnosť), či už svoju alebo blízkych, či už vedome alebo podvedome, (ne)vnímali a (ne)prijali niektorí z jeho pacientov. Každá z poviedok bola iná, každá silná, každá (aj keď v rôznej miere) emotívna. Z každej som si niečo vzala, (skoro) v každej som niečo zo seba či zo svojich blízkych našla. Pre mňa veľmi užitočná kniha; no a keďže kombinácia autorovej múdrosti, empatie a životnej skúsenosti sa mi páčila, veľmi rada sa k nemu a iným jeho pacientom niekedy vrátim (a zistím o svete či o sebe opäť niečo nové :)).... celý text

Slovutný pán prezident 2020, Madeline Vadkerty

Hoci som príbehov o holokauste prečítala v svojich -násť na tony, v súčasnosti sa k tomu málokedy odhodlám, keďže utrpenie, ktoré šoa zahŕňa, jednoducho nedokážem brať štatisticky a aj po X zdanlivo podobných osudoch sa ma veľmi dotýka. Tak to bolo i s trinástimi príbehmi v tejto knihe. Pri ich čítaní som si uvedomila, že romány/poviedky o holokauste sú často veľmi "filmové", v zmysle, že obsahujú až neuveriteľné peripetie, zatiaľ čo predkladané osudy boli také... obyčajné. V tom najlepšom zmysle slova. Jednotlivé postavy na mňa pôsobili dojmom, že takých ľudí predsa poznám aj dnes, v svojom okolí, že sú to presne tí nejedinečne jedineční ľudkovia z kategórie človek-milión, medzi ktorých patrí drvivá väčšina z nás. Boli to jednoducho ľudia, s ktorých príbehmi som sa vedela stotožniť, vžiť sa do nich. A možno práve preto mi ich osudy nemohli byť ľahostajné. Možno preto mi často bolo úzko z toho, že napriek svojej najväčšej snahe a nádejam, ktoré vkladali do svojich žiadostí o udelenie prezidentskej výnimky, sa pre slovutného pána prezidenta (či jeho úrad) stali len ďalšou položkou, ktorú treba čo najskôr odbaviť (poväčšine zamietavo) alebo ktorá sa dá aj mesiace, ba roky ignorovať. Nie raz prišla odpoveď z úradu (aj to negatívna) už v čase, keď dotyční dávno odišli transportom... Často sú to príbehy bez happy endu. A bez spravodlivého záveru. Žiadne "a žili šťastne až do smrti", žiadne "dobro vyhralo nad zlom". Naopak. A to je na nich najsmutnejšie. A najvarujúcejšie. Mimochodom, každá postava mala biografický charakter a autorka až škrupulózne, opäť to myslím v dobrom, dbala na to, aby jej príbeh zachytila čo najvernejšie, pričom na konci ku každej poviedke uvádza pomerne rozsiahly zdroj inšpirácií, poznámok a zdrojov. Napokon, aj sama autorka kdesi v úvode spomína, že pôvodným zámerom bola kniha iného žánru, až po konsenze s vydavateľom ponúkla reportážne poviedky. Slovutný pán prezident je kniha, ktorá veľmi explicitne ukazuje/dokazuje, že dostať prezidentskú výnimku bolo naozaj skôr výnimka; a že ten, ktorého na obálke vidíme ako tieň, si určite nezaslúži heroizáciu, ktorú mu aj dnes určité kruhy túžia dopriať.... celý text

Deti z fary 2021, Soňa Bulbeck

Nápad skvelý. Zozbierať príbehy farských detí a priblížiť špecifiká ich detstva a mladosti v kontexte očakávaní, ktoré na nich ako deti z fary kládli ľudia okolo, k tomu socialistický režim s vlastnými výzvami... Ak by sa na podobný projekt podujal nejaký profesionálny novinár so schopnosťou byť objektívny, vecný a overovať fakty, bola by kniha super. Takto však ostala silno poznačená spomienkovým optimizmom autorky, staršej pani, ktorá sa ani nesnažila o nejaký nadhľad. Respondenti sú zväčša jej známi, prípadne známi známych, a podľa toho k nim aj pristupuje. Celé to vyznieva v štýle "môj ocko bol super, tvoj ocko bol super, naše detstvo bolo super, jedine komunisti boli fuj fuj, my sme však našťastie v živote všetko zvládli a dnes to s našou evanjelickou cirkvou ide dole z kopca, lebo naši predstavení nemajú také osvietené myslenie ako my". Celý tento sploštený pohľad prítomný skoro v každom príbehu by som možno ešte predýchala, ale to (zvnútornené) farizejstvo sa mi bridí stále viac. Úplne "najlepšie" vyznievalo, keď niektorí začali ešte aj moralizovať, pričom medzi riadkami ich príbehov (alebo aj priamo v nich, keď si nedali pozor) sa dalo prečítať, že ani oni neboli takí svätci, akými ich vidí či skôr chce vidieť autorka. To mi neprekáža, všetci sme ľudia, len jednoducho nemám rada, keď sa svätožiara kreslí okolo tých, ktorým skrátka neprislúcha. Myslím, že aj preto vznikajú rôzne pohoršenia a ľudí (trebárs aj z mojej generácie) to odrádza. Napríklad keď nejaká pani, ktorá počas režimu nechodila na služby božie ani k tomu neviedla deti, sa po revolúcii stala horlivou návštevníčkou zboru a teraz vyplakáva, že je v ňom malo "omladiny" a ako chýbajú noví "apoštoli"... Možno súdim, možno som krutá, ale naozaj mi tu prekážala celá tá skreslenosť. Takmer všetci respondenti mali vysoké školy, všetci sa vo veľkom realizovali a ako sa dozvedáme, mnohým, paradoxne, ich pôvod skôr pomáhal než priťažil, keďže sa často zviezli na statuse svojich rodičov (také to slovenské "po známosti" dosadenie do školy či do práce), tendencia vykresliť ich ako obete režimu sa mi teda zdala minimálne neúctivá voči skutočným obetiam, povedzme aj z iných fár (nechcem tu umelo vyrábať nejakú "súťaž" v tom, ktorá denominácia trpela viac, ale ak by autorka zbierala príbehy gréckokatolíkov, možno by ostala prekvapená, čo si prežili oni). Pozitívne vytŕčajú príbehy tých, ktorých otcovia prežili väzenie, ale aj tam by to chcelo väčšiu objektivitu, nie len heroizáciu milovaného človeka. Niektorí respondenti pôsobili fajn, vizuál knihy bol fajn, ale ako celok vo mne kniha zanechala dojem "autorku chytila nostalgia a so známymi predviedli selektívne spomínanie".... celý text

Pominuté chvály 2021, Štěpán Smolen

Pohladenie, povzbudenie, prefackanie. Nastavené zrkadlo, hodená rukavica, duchovný aj ľudský antivirák. Všetko povedané krásnym jazykom a prešpikované skvelým humorom (a veľké plus za to, že autor si vie uťahovať aj zo seba). Tak nejako si predstavujem duchovné úvahy pre človeka nášho časopriestoru.... celý text

Aféry zámku Ashmore 2024, Cynthia Harrod-Eagles

Stá variácia Panstva Dawton... Ale milovníkom daného časopriestoru, ku ktorým sa radím i ja, to zrejme prekážať nebude. Na román som sa tešila, možno až príliš na to, aby ma mierne nesklamal, ale aj bez väčších afér a zápletiek v deji (darmo ich názov zmieňuje) sa to dobre čítalo... A už teraz sa teším, či sa v ďalšom pokračovaní tejto knižnej sofistikovanejšej telenovely dozviem(e) viac o Williamovi a Tabby (táto linka ma tentoraz zaujala asi najviac). No a veľké plus za jemne feministický podtón; pri niektorých scénach mi bolo striedavo do smiechu aj do plaču z dobových maniérov zbytočne sťažujúcich život žien. Ak ešte aj dnes môže niekto považovať sufražetky za čisté zlo, nech sa páči, nech číta podobné príbehy a skúsi si predstaviť, kde by (sme my) ženy boli, ak by neboli ony...... celý text

Spoza čarovného prútika: Magické dospievanie filmového čarodejníka 2023, Tom Felton

To naozaj Draco? Vážne práve on si uzurpoval právo poodhaliť zákulisie filmového sveta Harryho Pottera? Nemohol to prenechať niekomu ikonickejšiemu, dôležitejšiemu? A to má naozaj tridsiatnik Tom Felton, ktorý náhodou získal rolu v kultovej sérii a odvtedy len ide od jednej vedľajšej postavy k druhej, potrebu písať autobiografiu? Také nejaké boli moje prvé reakcie, keď som sa dozvedela, že táto kniha vyšla. Fajn, asi som trochu cynik. Ale ten výsledok nebol až taký zlý... Teda, ak vám stačí trochu zákulisných informácií z pottreovskej filmovej rodiny, trochu rodinných historiek malého Toma, trochu tajomných náznakov, ako to vlastne bolo/je s ním a Emmou Watson... A trošku prvoplánový moralizujúci koniec mladého herca, ktorému sa podarilo vyhrabať zo závislosti. Všetko v krátkych, v podstate na seba nenadväzujúcich kapitolách, jemne pretkaných Feltonovým humorom. Žiadna veľká (literárna) sláva, ale aj tak príjemná oddychovka, ktorá laikovi poodhalí, ako vyzerá natáčanie (nielen Harryho Pottera) a ako vyzerá vnútorný svet človeka, ktorý sa stal skoro a rýchlo slávnym. Veľmi mi však v tom celom chýbal nejaký "mea culpa" moment, lebo nech Tom pokašľal či vyviedol čokoľvek, vždy, ale že vždy za to mohol jeho vek, sláva, povaha, okolnosti... nikdy nie však Tom. PS: Najkrajší pre mňa aj tak ostáva úvod Emmy Watson. Každý by si zaslúžil mať v živote človeka, ktorý ho vidí tak zidealizovane, ako Emma Toma.... celý text

Ženy, ktoré zostali 2023, ​Magdaléna Rojo

Téma žien čakajúcich doma na svojich migrujúcich mužov sa mi zdala dosť sentimentálna, knihu som si chcela prečítať jednoducho preto, lebo je to prvá abstynovka od Slovenky. Rojovej štýl bol celkom fajn, nie som si však istá, či sa vôbec sama držala vlastných pravidiel, lebo popri príbehoch o čakajúcich ženách sa tam vpašovali aj príbehy o ženách, ktoré sami odišli/odchádzajú, a tiež kdejaké lokálne reálie približujúce sa skôr k cestopisu. Tiež mi celkom nevyhovovalo, že pokus o komparáciu podmienok viacerých krajín zlyhal v nevyvážeností, napríklad z Mexika tam bolo toľko príbehov, že by vydali aj na vlastnú knižku, z iných krajín (napríklad aj Slovensko) iba jeden. Nie som si istá, či jeden (!) zástupný príbeh stačí na to, aby človek pochopil danú problematiku v kontexte celej krajiny. Osobne si myslím, že to nutne vedie k určitým skresleniam. Toľko k mojím výhradám: inak však musím uznať, že Rojo píše dobre, pre tému bola očividne zapálená, snažila sa svojich respondentov čo najviac spoznať a čo najdlhšie s nimi pobudnúť a nepochybujem, že svoje čitateľstvo dokázala primäť pozrieť sa na tému migrácie inými očami. Mňa síce veľmi nie (čo už, asi sa stávam nevyliečiteľný cynik), minimálne literárne som si však knihu vychutnala. PS: Ak by podobným spôsobom autorka (táto či iná) spracovala tému migrácie čisto iba v slovenskom kontexte, z takej knihy by som asi bola paf. Nie žeby nebolo zaujímavé dozvedieť sa niečo aj o mexických, indických či trebárs etiópskych ženách, ktoré čakajú na svojich mužov a popritom sa snažia nejako vyžiť, spravovať domácnosť a vychovávať deti, ale myslím, že podobný priestor by si zaslúžili aj tie slovenské.... celý text

Sezóna zemolezu 2022, Mary Ellen Taylor

"Odkedy na tomto svete dostávame všetko, čo chceme?" Nuž áno, život ide len zriedka tak, ako by sme chceli, a platí to aj o životoch žien v tejto knihe. Súčasnosť zastupujú priateľky Libby a Siena, tridsiatničky, ktorým osud stihol uštedriť už niekoľko veľkých rán. Ich príbeh sa pozvoľna prelína s inou dvojicou priateliek, ktoré svoju mladosť žili v 40. rokoch; čerstvej panej sídla Woodmont Olivie a jej šoférky Sadie. Každá z týchto žien bola svojim spôsobom zaujímavá, dobre charakterizovaná a pre každú z nich autorka vymyslela osud, z ktorého občas mrazilo. Preto jej rada odpustím, že nakoniec sa všetko zvŕtlo smerom až k príliš sladkým a málo pravdepodobným happyendom alebo aspoň ich náznakom. Po všetkých ťažkých témach (znásilnenie, potraty, život v chudobe, život v zlatej klietke...) by som ďalšiu nálož smútku zapríčinenú tragickým koncom už asi nezniesla ;-). Kniha mala dosť dlhý rozbeh, chvíľkami som si vravela, že zrejme o nič neprídem, ak ju nedočítam, ale mýlila (by) som sa; prišla by som o zaujímavý, dobre vyskladaný príbeh, ktorý síce nezmení dejiny literatúry, ale dokáže vtiahnuť, dojať, povzbudiť. Takto nejako si predstavujem nenáročné čítanie pre náročnejšie čitateľky. Síce oddychovka, ale taká, čo neuráža intelekt a aj napriek ťažkým témam nechá v čitateľovi na konci pocit ľahkosti. Aj keď doteraz sa vo mne moje rebelské ja bije s mojim puritánskym ja a nevedia sa dohodnúť, či v knihe prezentovaná a viacerými postavami žitá myšlienka "radšej prosiť o odpustenie než o povolenie" sa mi zdala príťažlivá alebo či by som niektorým z postáv v niektorých situáciách mravoučne (a zbytočne) dohovárala :-D.... celý text

Poslední aristokratka 2012, Evžen Boček

Ako sa to (vraj) píše v Talmude? Že Nebo si zaslúži ten, kto rozosmieva svojich druhov? Tak potom si Evžen Boček zaslúži v Nebi vlastnú lóžu ;-). Ale vážne; ak nerátam dialógy s mojim ultra vtipným manželom (škoda, že ten knihy nepíše), už dlhšie ma nič nerozosmialo tak, ako táto kniha. To nevylučuje, že niektoré vtipy boli aj trápne, otrepané, príliš repetitívne... Ale mnohé skrátka stáli za to. Ostatne, rozosmiať čitateľa je ťažšie než ho dojať, takže som autorovi vďačná za každý úsmev aj výbuch smiechu, ktorý mi táto knižka dopriala, a veľmi rada mu odpustím aj nie príliš prepracované charaktery (v podstate je každá postava charakterizovaná jednou svojou dominantnou vlastnosťou/chybou, ktorú autor do omrzenia zosmiešňuje v slede rôznych situácii), nie príliš prepracovaný dej (ale nie je aj život skôr o anektodických, na seba v podstate nenadväzujúcich epizódach?) a nie príliš verné zobrazenie reality (napr. v jeden deň si Milada zmyslí, že zorganizuje akciu, o ktorej by mali vedieť novinári, na druhý už sú noviny plné správ inzertného charakteru o Kostke, ako keby nemali žiaden redakčný plán, a tak by sa dalo pokračovať dlho, predlho...). Ako oddychovka s riadnou dávkou hyperboly je však kniha určite fajn voľba.... celý text

Meno mám zo studničky 2021, Božena Slančíková-Timrava

Timravine poviedky a novely sú za všetky možné hviezdičky, to bez debát. Čo sa však týka konkrétne tohto vydania, som trochu na vážkach. V prvom rade som vďačná, že vôbec vyšlo, lebo má podľa mňa nielen ambíciu, ale aj potenciál sprístupniť Timravu súčasným generáciám. Pútavý dizajn, osobité ilustrácie/výšivky Ivany Šátekovej, zaujímavý font písma... Jednoducho, vizuálne je zbierka pekná. Chýbali mi však nejaké aspoň elementárne informácie vnútri, trebárs roky vydania jednotlivých poviedok, nejaký krátky autorkin medailón, o nejakej štúdii či poznámkach pod čiaru nehovoriac... Jasné, to všetko sa dá dnes aj vygoogliť, ale, buďme úprimní, to platí aj o Timraviných poviedkach. Keď ich už mať doma knižne, tak prečo tú knižku nevyšperkovať nielen pre oko, ale aj pre rozhľad? Ale uznávam, že už len ten vizuál stojí za kúpu.... celý text