Adhara komentáře u knih
Knižka po vedecko-technickej stránke vynikajúco spracovaná. Detaily otrepanej témy, akou je kontakt ľudstva s mimozemskou civilizáciou, sú vymyslené tak úžasne a autenticky, že som pri jej čítaní cítila riadne napätie. A to som predtým videla film. Ten film je v porovnaní s knihou mimoriadne plytký, toľko skvelých vecí vypustili, dokonca aj záverečnú pointu. No jeden klad filmu uprieť nemožno a to akciu. Kniha bola príliš statická, veľa rozmýšľania, najväčšou akciou kapitoly bol zvyčajne prechod postavy od stola k oknu. Dokonca aj jediná (?) akčná scéna explózie bola opísaná tak staticky a bez napätia, že som tú explóziu najprv ani nezaregistrovala. :-) Nuž, to je daň realistickej sci-fi. Ale vedela by som ju prehltnúť. Čo som však prehltnúť nevedela, bola postava hlavnej hrdinky. Nerealistickejšiu a protivnejšiu potvoru som dávno nevidela. Autor nie je sám so sebou konzistentný – napríklad keď nenávidí mužov, prečo sa im chce zapáčiť? Prečo s nimi spáva? A v čom mala byť akože romantička, keď spĺňa všetky charakteristiky tvrdej cyničky? Ja sama som astronómka a nad tým, aké má Sagan predstavy o ženách v tomto povolaní, som sa len neveriacky usmievala.
Najslabší diel celej trilógie. Čítala sa rýchlo, svižne, no bola svojím spôsobom predvídateľná. Brady mi nepripadal taký uveriteľný ako v jednotke (myslím myslením, nie paranormálnymi schopnosťami), k Hodgesovi a Holly som si až do konca vzťah neutvorila, čiže emočne to bola pre mňa slabota.
Ani druhý diel trilógie nesklamal. Je podobne pútavý, čítavý ako prvý, dopĺňajúci ho a pritom sa neopakujúci. Svet, v ktorom sa to odohráva, sa mi páči. Možno začiatok bol trošku pomalý, ale to mi nevadilo, aspoň sme sa dozvedeli viac aj o Katnissinom živote pred Hrami, na čo v prvom dieli akosi nebolo miesto. Prekážala mi však Katnissina veľká sebaobetavosť. Jej dychtivosť obetovať sa za chlapca, ktorého podľa vlastného presvedčenia ani nemiluje (hoci všetko nasvedčuje tomu, že skutočnosť je už niekde inde) nie je dosť presvedčivá. Mal byť viac zdôrazňovaný fakt, že sa tak rozhodla aj preto, lebo si myslí, že Sídlo ju ďalšie Hry nenechá prežiť, nielen z vrúcnej nezištnosti a zmyslu pre spravodlivosť – to mi pripadá priveľmi americké. Jej túžba nechať sa zabiť a dokonca predtým “zbaviť utrpenia” aj svojich priateľov ma najviac iritovala ku koncu, keď všetko nasvedčovalo tomu, že je už v bezpečí. A čo sa týka jej predstieraného tehotenstva, spočiatku to bol senzačný nápad, no pochybujem, že v Aréne nikto z divákov nezapochyboval, či je naozaj v druhom stave – veď potom, čo tam prežila, mala potratiť aj trikrát… Inak ale zaujímavý príbeh na voľné chvíle.
Román je prezentovaný ako sci-fi, ale ide o soft sci-fi, také mäkučké, že by sa na ňom vyspala aj princezná na hrášku. Jazyk je prostulinký. Vzťahy sú alfou aj omegou deja. Dej je, podobne ako v Súmraku, písaný v prvej osobe z pohľadu hrdinky. Oproti Súmraku je však oveľa menej čítavý, čo je problém, lebo čítavosť bola jedna z mála vecí, ktoré som Twilight ságe uprieť nemohla. Hostiteľ je naproti tomu rozvláčny a mdlý. Donekonečna sa zaoberá presným popisom gest hovoriacich, každým žmurknutím, pohnutím brvou a úderom srdca, bez zakorenia v hlbšej psychologizácii. Príbeh je rovnako plytký ako príbeh Súmraku a popri tom omnoho menej zábavný. Z uväznenia dvoch duší v jednom tele by sa dalo vyťažiť mnoho, no nájdeme tu len málo. Pútnička je najväčším problémom celej knihy. Na ostrieľanú mimozemšťanku je to skrátka priveľká trúba. Akoby Belle Swanovej z oka vypadla. Čo je o to iritujúcejšie, že od skúsenej a tisícky rokov žijúcej bytosti by človek predsa len očakával viac ako od sedemnásťročnej pubertiačky.
Silné. To je hlavný pocit, ktorý sa mi spája s touto knihou. Silné aj napriek drobným nedostatkom či prinajlepšom diskutabilným záležitostiam. Osamelosť a depresia z Enderovho života sálajú naozaj intenzívne. Je to jedna z kníh, ktoré nútia človeka premýšľať. Určitá nejasnosť bola možno zámerom, napriek tomu sa neubránim dojmu, že toto je príbeh, ktorý by si zaslúžil podrobnejšie spracovanie. A to nielen v pasážach týkajúcich sa Endera a jeho myslenia, ale aj ohľadom ostatných postáv, mimozemskej rasy a (nezapriem v sebe hardscifistu) aj technológií. Prekvapuje ma, že tento román už vlastne je rozšírením pôvodnej novely, pretože viac okresaný, ako je teraz, si ho predstaviť naozaj neviem.
V obrovskom množstve postáv som sa zo začiatku strácala a priznám sa, že aj k jej koncu som mala v niektorých menej významných zmätok – no hneď, ako som sa zorientovala v ústredných hrdinoch, ma kniha chytila a nepustila až do konca. Po jej dočítaní som sa vrátila k začiatku, aby som si užila, čo mi v prvom čítaní kvôli zmätku z hromady mien ušlo. Príbeh je plný zaujímavých detailov, súvislostí, zvratov, preskakuje od dôležitej scény k dôležitej scéne bez výplnkových rečí medzi nimi. Každá scéna končí v najnapínavejšej časti – no sklamanie z prerušenia a preskoku do inej línie rýchlo odznie, pretože pútavé sú všetky. Príbeh je skvele vyvážený – nezmocňoval sa ma pri ňom pocit, že tam niečo veľmi, ale naozaj veľmi chýba, že je prudko jednostranný. Hre o tróny nechýba pestrosť charakterov a prostredia, stále sa niečo deje. Popri starých známych drakoch a čarodejoch sa objavuje aj zopár nových, neokukaných prvkov. Autor dokáže vzbudiť zvedavosť, nútiť premýšľať o knihe. Oceňujem tiež uveriteľnosť vyvolanú okrem iného aj tým, že autor sa nezdráha postavy obetovať. Hrdinovia, o ktorých by sme si na základe knižného klišé mysleli, že si ich autor (zatiaľ) nedá, že ešte predsa musia zohrať dôležitú úlohu v deji, umierajú jeden po druhom a príbeh sa tak stáča neočakávanými smermi.
Moja obľúbená kniha od Crichtona. Štýl stručný, čistý, takmer strohý, neustále ma nútil prevracať stránky. Dobrá atmosféra, myšlienka. Vadilo mi len množstvo nezodpovedaných otázok na konci.
Strašné. Ak by toto nebola jediná kniha, ktorú som mala so sebou na chalupe, tak ju nedočítam. Najprv plytké opisy niekoľkých životov nezaujímavých ľudí, ktoré sa vlečú dlho bez jediného náznaku zápletky. S presunom deja do budúcnosti sa to ešte zhorší. Tak veľmi odfláknuto vymyslený svet budúcnosti som azda ešte nevidela, je to úroveň prírodne nenadaného žiaka základnej školy. Budúcnosť o 200 rokov: nijaký nový vynález oproti dnešku, nijaká zmena hodnôt a myslenia ľudí (pritom si vezmime, ako sa zmenili za posledných 200 rokov v skutočnosti!), len budú kolónie na Mesiaci. Budúcnosť o 400 rokov: všetko rovnaké ako pred 200 rokmi, len v jednej základni na Mesiaci sa pokazí svetlo a vynájde sa stroj času. O tom, ako tieto fantasmagórie fungujú, nedostaneme ani slovko vysvetlenia, opisy sa hemžia kiksami.
Cestovanie v čase je plné klišé situácií. Postavy sú mi úplne ukradnuté, absolútne nijako sa nevyvíjajú, hoci sú sledované dlhé časové obdobie. Emócie žiadne. O myšlienkach škoda hovoriť. Celé je to neuveriteľne povrchné a otrepané.
Prečítané prvý raz asi v dvanástich-trinástich, potom znova v dospelosti. Niektoré poviedky boli perfektné, za mňa boli najlepšie Jahodová jar, Deti kukurice, Viem, čo potrebuješ, Bubák, Rímsa, Sivá hmota, Akciová spoločnosť odvyk. Mali fakt hustú atmosféru, boli pre mňa zrozumiteľné aj v nízkom veku. Najdesivejšia mi pripadala Kukuričné deti. Iné neboli až tak hororové, skôr psychologické, ako napríklad Posledná priečka na rebríku, kde mi trochu unikla pointa. Zmätené boli pre mňa Niekedy sa vracajú (pochopila som ju až pri dospelom čítaní) a Chlap s kosačkou. Za najhoršiu považujem Bojisko, kde mi chýba nejaké záverečné vysvetlenie.
Ak sa vám páčil - a povedzme aj rozrušil vás - prvý diel, tak tento, de facto prequel (len posledná kapitola je sequel) stojí za prečítanie. Zistíme, ako to bolo s misiou s Rosie a či je naozaj úplne nemožné "zombie hubu" poraziť, alebo či tomu náhodou nebránia iné než medicínske záležitosti. Páčilo sa mi aj tempo knihy, akcie sa striedajú s pokojom, nie sú nahádzané na dvoch hromadách, ako to býva v iných dobrodružných príbehoch (kde ak niekto odpáli akciu, už ju do konca knihy nič nezastaví). Posledná kapitola zároveň trošku zmierni drvivý dopad prvého dielu, aj keď by ma naozaj zaujímal dôvod zmeny Melaniných priorít (žeby jej chránenkyňa?).
Negatívom bolo, že som si neobľúbila žiadnu postavu a ich myslenie a cítenie mi pripadalo také ploché. Na to, koľko sa toho dialo, riešili vnútorne primálo - žeby otupenie citov prebiehajúcou apokalypsou? Zároveň mi prišroubovanie konca tohto dielu na začiatok druhého pripadalo až príliš nasilu a nie úplne logické. Btw, na tamten objav o nadmorskej výške by určite niekto prišiel už skôr. A nezodpovedaná zostáva aj otázka, ktorá ma trápila už v prvom dieli: Kto sa postaral o úplne prvé hladovoceké novorodeniatka?
Kniha začína bizarne a pre nejedného čitateľa náročne. Prehrýzť sa tým asi nebude vedieť každý. Opisovaný svet vyzeral zaujímavo, už menej zaujímavé bolo podanie a témy, ktorým sa hlavný hrdina venoval. Nevedela som sa s ním stotožniť, otáznikov bolo priveľa a na to, čo som chcela odhaľovať najviac, bolo treba čakať pridlho. Aj keď rozjasnenie centrálnej záhady je načasované tak akurát, mnoho nevyjasnených otázok na konci prináša určité sklamanie. Čakala som čosi veľkolepejšie, precíznejšie... Hlavný hrdina však dopadol k mojej spokojnosti.
Čítala som ako dieťa a ide knihu, ktorá patrí medzi najvplyvnejšie môjho života. Jej nápady, atmosféra i prostredie ma tak fascinovali, že som na základe nej napísala román, poviedku a dnes pracujem dokonca na sci-fi tetralógii, ktorá má počiatočný námet práve v tejto knihe. Kolumbovia zo základne Ganymedes sú písaní jednoducho, tak jednoducho, že dospelému čitateľovi to ani zďaleka toľko nedá, ale pre deti primerane. Ničoho v knihe nie je priveľa ani primálo, príbeh sa utešene vyvíja správnym tempom, drámu v ňom rýchlo strieda humor. Obávam sa však, že táto knižka toho už súčasným deťom veľa nedá. Predsa už ide o zastaranú sci-fi, kde sa informácie zaznamenávali na pásky a počítač bol luxusná vymoženosť. No hlavne myslenie a jazyk postáv sú dnes už značne vzdialené súčasným knižkám pre dospievajúcich. Hoci hrdinovia príbehu sú pubertálni chlapci rozličných národností, rozprávajú takou írečitou starosvetskou slovenčinou, že človeka nenechá na pochybách, že nejde o preklad. Dnes však už tak ani na Slovensku nikto mladý nerozpráva a je zjavné, že v ďalekej budúcnosti už dupľom nebude. Takže tak. Vo svojej dobe pre čitateľov plus mínus vo veku hlavných hrdinov (10 – 15 rokov) to bolo dokonalé dielko, podpísal sa však na ňom zub času.
Vysoké hodnotenie tejto knihy ma prekvapuje. Ja mám dosť zmiešané dojmy. Autor si zvolil neľahkú úlohu inšpirovať sa génom na každom z ľudských 23 chromozómov a napísať o ňom kapitolu, dodržať poradie chromozómov podľa veľkosti a ešte aj udržať náväznosť kapitol pre neznalého čitateľa, aby postupoval od základných údajov k čo najpodrobnejším. Ľudský genóm na takýto autorský úmysel však nebol stavaný a pri konci autor súboj s ním vzdal.
Kniha mi pripadala miestami písaná dosť náročne. A to som, podotýkam, z odboru, som absolventka molekulárnej biológie. Ale občas toho bolo aj na mňa priveľa a prehrýzala som sa ňou dlho. Iste by sa mnohé veci dali vysvetliť stráviteľnejšie. No opäť, nie je to len chyba autora – označenia génov a ich produktov sú komplikované. Faktom však ostáva, že vidieť pomedzi odborné pojmy nezapamätateľné zhluky písmen a číslic pochopeniu textu vôbec neprospieva. Na druhej strane som ale strácala koncentráciu aj v ďalších oblastiach, napríklad v histórii vývoja ľudských jazykov. V iných som si však zase oprášila a prehĺbila vedomosti. Za to plus.
Mínusom je však rozhodne zaujatosť autora v rozličných diskutabilných témach. Aj od populárno-náučnej knihy očakávame neutralitu a nie okaté fandenie genderovým stereotypom či génovej manipulácii, pri ktorej, mimochodom, vôbec nespomenul riziká z nej vyplývajúce. Tiež nepovažujem za neutrálne považovať Downov syndróm za fajn ochorenie, ktoré je v podaní autora dokonca priam životný bonus a nie niečo, čo spôsobuje ťažké orgánové poruchy. Ide o cielené zamlčiavanie faktov. Taktiež ma nebral autorov silný odpor k čomukoľvek, čo aspoň vzdialene zaváňa eugenikou, ale na druhej strane prejavoval úplnú ľahostajnosť k surovým pokusom na zvieratách, vďaka ktorým sa naša znalosť o genóme získavala.
Tri hviezdy s tým, že viac už tohto autora nevyhľadám.
V rámci očakávaní fajn, oddychová knižka. Téma podľa môjho gusta a dobrý štýl. Hoci hlavná postava mala odo mňa diametrálne odlišnú osobnosť a nad jej rozhodnutiami som len krútila hlavou, predsa sa ju autorke podarilo opísať tak, že som jej napriek všetkému držala palce. Jej labilný, nezodpovedný prístup k životu sa navyše napokon tak trochu zdôvodní. Rovnako ako aj čudesné správanie sa nebohej Isabelle. Malo to primeranú dávku tajomna a mierneho napätia. Zmätená som bola len na chvíľu pri konci, keď sa hlavná postava dopočula, že Isabelle mala bračeka a ona rozmýšľala, čo sa s ním stalo. Prečo jej nenapadlo, že to bol Richard?
Na2,5 hviezdičky. Na to, že to bol príbeh o vrahovi konajúcom z extrémnych emócií, to bol veľmi suchý príbeh bez emócií. Príbeh, v ktorom som si všetky postavy vyšetrovateľov okrem toho hlavného vzájomne plietla, pretože neboli dobre odlíšené. Pasáže z pohľadu vraha išli úplne mimo mňa, boli príliš nejasné (keďže zatajovali vrahovu identitu), nebolo ich ako uchopiť. Rozuzľovanie nebolo postupné, len nič, nič, nič a zrazu tu máme vraha aj s motívom. Veľa v konaní a psychológii postáv zostalo nedovysvetlené. Slabšia kniha.
Zhruba z prvej polovice som bola celkom aj nadšená. Zaujímavá zápletka, realistické prvé reakcie, celosvetové pozdvihnutie v rozličných oblastiach. Príbehy troch rodín, ku ktorým sa vrátili ich zomretí blízki, som dychtivo hltala (hoci Elvy + Flora ma bavili najmenej). No sila príbehu postupne slabla. Na môj neveriaci údiv nemŕtvi akosi prestali väčšinu ľudí a najmä vedcov zaujímať, nikto sa nič nepokúša urobiť pre ich záchranu, a pointa je strašne otrepané klišé. Navyše sa línia Elvy + Flora vôbec neuzavrela a absolútne nechápem, akú úlohu tam zohrala postava Petra. Škoda, iba priemer.
Zbierka poviedok s lepšími i slabšími kúskami. Najviac vo mne zarezonovala Záleží mi jen na tobě, melancholická poviedka z budúcnosti, ktorá nebude tým, čím sa po väčšinu doby javí. Dobré sú podľa mňa aj U stříbrných vod jezera Champlain a Temný kolotoč, hoci v každej z nich ma troche niečo hrýzlo – v prvej klišé, že dospelí nikdy nesmú uzrieť nadprirodzené javy zo sveta detí, v druhej sa zase nikto nezamýšľa, ako je tá fantastická zložka možná a ako by sa problém s ňou dal vyriešiť, nielen unikať pred ním. Nedostatočný šok a nepátranie po pôvode nadprirodzených javov mi ešte viac prekážali v Stanice Wolverton a Pozdní návraty. Ve vysoké trávě bolo pôsobivé. Malo len tú podstatnú chybu, že sa mi pritom neustále vybavovali Kukuričné deti – vysoké rastliny a medzi nimi temná sila, no, Kingovo spoluautorstvo z toho riadne trčalo. Vôbec som nedala Ďábel na schodech pre bizarnú formu jej formátovania, ktorá v čítačke ešte len spravila paseku a utrpenie namiesto čitateľského pôžitku. Neoslovil ma ani vojenský Palec a bezúčelné filozofovanie pred koncom sveta Propouštíme vás. Ostatné mali čosi do seba, ale aj svoje chyby.
Zmiešané pocity – ale ako pozerám, úplne opačné, než drvivá väčšina čitateľov predo mnou. Zo začiatku som sa veľmi dlho nevedela začítať. Páčila sa mi téma aj prostredie, ale v tom štýle bolo niečo, kvôli čomu som sa textom len ťažko prehrýzala. Postavy som dlho nevedela odlíšiť, boli nezaujímavé, atmosféra žiadna. Zaujalo ma to až niekde v polovici, kde som konečne nabrala nejaké sympatie k hlavnému hrdinovi, stotožnila som sa s ním a začala som mu držať palce. No jeho nezničiteľnosť mi začala byť podozrivá – schytáva zranenie za zranením, všetko neošetrené, má na sebe niekoľkotýždňovú špinu, ale žiadna infekcia, žiadny zápal... Občas mi tiež prišiel trošku pozadu v myslení, ba priam naivný. Keď som už dávno vedela, že sa na neho chystá nová hrôza, on očakával konečne zlepšenie situácie. Ale stále som mu držala palce. Napokon, jeho opakované zrútenia a pozbierania sa, prerody myslenia a osobnosti, boli za daných okolností presvedčivé aj presvedčivo popísané. Obyvatelia podkrovia mi už pripadali trochu navyše a ani nie desiví... a ten záver? Žiadal sa mi iný, hoci tento aspoň nebol klišé. Takže na rozdiel od hodnotiacich predo mnou bola pre mňa druhá polovica lepšia než prvá.
Podobný problém, aký som mala s Kmeňom Androméda či s nedočítaným Jurským parkom. Vedecké pozadie zakaždým super, ale tieto staré Crichtonove knihy akosi nemajú šťavu. Na jednej strane oceňujem pestrosť tém, v ktorých sa autor vyzná do takej hĺbky, že to pôsobí uveriteľne – či už kvantová teória alebo história. Je fajn, že existujú aj knihy, v ktorých je (ako-tak) vysvetlené, ako sa postavy do minulosti dostanú, že to nestojí na nejakom zázračnom portáli. Niečo v tom vysvetlení však škrípe – keď sú cesty časom vlastne cestami do paralelného vesmíru, ako je potom možné, že ich následky sa prejavujú práve v našom vesmíre a nie v tom paralelnom?
Na druhej strane sú tu však absolútne nezvládnuté postavy. Pritom vidieť, že autor sa snažil. Aspoň hlavný hrdina má akú-takú minulosť, sem-tam je opísané, aký majú hrdinovia z diania pocit. Ale pocity, resp. minulosť sú opísané príliš polopate, príliš plytko a čo je najhoršie, absolútne neovplyvňujú konanie postáv. Nechápem, ako sa zo skupinky postgraduálnych študentov histórie hneď po poslaní do minulosti stala partička chladnokrvných a vždy energiou nabitých zabijakov, ktorých chcel každých päť minút niekto zlikvidovať. Samotný prenos časom musí byť strašný útok na psychiku a mnohopočetné pokusy o vraždu ani nehovoriac. Pre niekoho, kto dovtedy len zíval na prednáškach a hrabal sa v hline, to musí byť šoková zmena. Ale hrdinovia sú absolútne v pohodičke. A nie, tie suché konštatovania, že mal niekto z nich strach, ale napriek tomu naďalej pokračoval v akčnej činnosti, akoby sa nechumelilo, to nezachránili. Celkove je to slabo napísané a do čítania som sa musela nútiť, hoci námet sa mi veľmi páčil.
(SPOILER) Najslabšia Kingovka, akú som kedy čítala. Nikdy som nedala Kingovi menej ako tri hviezdy, ale teraz naozaj musím. Pritom sa to rozbiehalo tak sľubne... jeden páchateľ na dvoch miestach zároveň, to vyzeralo ako skvelá zápletka, v ktorej sa dalo ťažiť zo psychológie, súdu, vývoja postáv. (Spojler) Prvý problém nastal, keď namiesto sľubne rozbehnutého vývoja autor postavy náhle preriedil a dej nadobudol iný smer. A čoraz horší a horší, s čoraz slabšou a slabšou atmosférou a charakteristikami postáv. Vyvrcholenie, stret so samotným zlom, vo mne nevzbudilo ani kúštiček napätia, obáv či strachu – vlastne mi to pripadalo, ako keby sa niekto neveľmi úspešne pokúšal Kingov štýl napodobniť. Toto je naozaj všetko? Tomu som nemohla uveriť – keďže som to mala v čítačke a nevidela som, koľko strán mi zostáva, očakávala som druhé, lepšie kolo. Aj kvôli roztiahnutému záveru. A keď už som naozaj uverila tomu, že druhé kolo bude, zrazu bum – posledná strana. A to ani nevravím o logickej chybe – nadprirodzené monštrum je raz viditeľné na záberoch kamery, raz nie. (/Spojler)