adorjas komentáře u knih

Nečakajte knihu receptov- táto útla knižka vám skôr porozpráva tú omáčku okolo toho. Prečo, dôvody, zásady zdravej stravy a podobne, ako približne počítať sacharidy, prečo je pohyb dôležitý (+ na konci zopár receptov).

1 28.02.2021

Zatiaľ som v časti o tehotenstve- nečakajte tu konkrétne informácie a zdieľanie, čo sa deje biologicky v bruchu. Skôr je to popis o prežívaní matky v tehotenstve a je robená v dosť prírodnom duchu (čo najmenej chémie, krvných obrazov, ultrazvukov, čo najviac byliniek a homeopatík- a ja na toto nie som). O pôrode a šestonedelí sa dočítam možno v budúcnosti, a podľa toho možno ešte budem regulovať svoje výsledné hodnotenie.

1 25.01.2021

Nesmrteľnosť a podobné tematiky sú takým vďačným námetom. Ale táto kniha vďačného čitateľa vo mne nevzbudila. Pre mňa bol hrdina večne sťažujúcim, ktorý svojou nemohúcnosťou nedokázal objaviť nejakú radosť aj v takomto spôsobe živote. A to, na základe akých argumentov sa pridal a zostával vo spolku Albatros, ma o jeho rozumových kvalitách nepresvedčilo. Priemer, zostala som nespokojná.

1 16.12.2020

Taká tá poetická kniha so životnými múdrami, kde som si zazáložkovala niečo takmer na každej strane.

"Stejně jako při bolesti i potmě vypadáme všichni stejně."
"Najvěrnější nejsou ti, co zustávají, ale ti, co se vracejí."
"Možná se zamilováváme jen do představ, které si vytváříme o tom, koho chceme milovat."
"Nejhlubší propasti bývají mezi lidmi."
"Dokud pláčeme, neslouží nám oči k vidění."

1 25.11.2020

Útla knižka o dvojitom emigrantstve, keď albánska menšina žije na juhu Talianska, ale kvôli zlým pracovným príležitostiam si hľadajú prácu vo Švajčiarsku. Kniha je rozdelená na 3 časti a je písaná z pohľadu malého dieťaťa, dospelej ženy (matky dieťaťa, ktorá spomína na svoje detstvo a mladosť) a muža (je to dieťa, ktoré medzitým vyrástlo a vracia sa späť domov).

Kniha sa čítala zložito, ja som ju mala v e-podobe, možno preto som sa strácala v odsekoch a odstavcoch.

Byť emigrantom je patriť nikam, nenájsť si svoje miesto na novom pôsobisku, ale na druhú stranu, dokázať tým doma, že si polepšili, aj keď šťastnejší nie sú.

1 19.11.2020

Prvá časť bola hlavne sondou do biológie, psychológie a prierezom ženského údelu v rámci histórie. Čo sa týka psychológie a biológie, tak tú veľmi hodnotiť nebudem- kniha vyšla už príliš dávno a odvtedy boli poznatky buď prekonané, alebo sme zistili už iné fakty. Ale prierez históriou bol veľmi zaujímavý. Výhradu mám voči jej preskakovaniu miest a časov. Najprv hovorí o staroveku v Ázii, potom už Grécko a antika. Následne prejde ku Karolovi Veľkému, ale zvyšným častiam sveta sa už nevenuje. V rámci stredoveku veľmi Britániu nespomína, ale potom v rámci 19.storočia ju opäť začne spomínať. Tak tu mi chýbala organizovanosť, aby každá krajina mala svoju časť alebo keďže Beauvior je Francúzka, tak nech sa venuje len dejinám Francie. Prílíš sa upela na západné dejiny, ale chápem, písal sa rok 1949, keď diela vydala, tak to to v tých časoch chodilo...

1 01.11.2020

Postapo romány sú mojou guilty pleasure, sú pre mňa ako hrnček výdatne naloeného Granka s mliekom, alebo krabicou zmrzliny, ktorú zjete na posedenie...
Kniha nebola zlá, námet skvelý- lokalita zvolená extrémne dobre, veď aj autorka je Islanďanka. Nevadilo mi preskakovanie deja a postáv. Faktografické údaje v podobe novinových útržkov skvelo podpísali atmosféru. Ale vadila mi neosobnosť v diele- veľa čitateľov síce apeluje, že kniha bola napísaná z dojmu postáv, ale pre mňa boli málo vykreslené city. Neviem, či je to severskou náturou, ale postavy boli chladné nielen, čo sa týka empatie, ale celkovo ani hnev či zlosť...
Fajn jednohubka na víkend, keď máte chuť na knihu, pri ktorej sa odreagujete.

1 01.11.2020

Ja tieto metaforicko-básnické knižky až tak nedávam. Verím, že "poetickejší" ľudia v tom nájdu poetickú krásu. Mňa to až tak neoslnilo.

1 29.10.2020

NEbolo to zlé! Konečne nejaká súčasná feministka (aj keď aj ona má 45+), ktorá sa nebojí otvoriť pusu a byť aj trošku viac prostoreká a taká trošku vulgárna (minimálne, čo sa slovníka týka). Morranová knihu napísala v rámci kapitol ako malý memoár- dozvedáme sa o jej puberte a ako sa v nej zmierovala s typicky ženskými záležistosťami ako je rast pŕs, menštruácia, ochlpenie a podobne. Medzi svoje jednotlivé životné epizódky vkladá svoje feministické myšlienky ohľadom nosenia burok, sexizmov, o rozhodnutí mať deti alebo ísť na potrat. Ale zároveň uznáva, že feminizmus nie je jednoliata masa, a koľko ľudí, toľko názorov a pohľadov a podľa nej je toto fajn, aby to zostalo takéto rôznorodé.

1 29.10.2020

Od Pollacka som čítala už Amerického cisára a mala som voči jeho štýlu výhrady. Pri tejto knihe to bolo podobne, hlavne zo začiatku- obrovské množstvo mien, v ktorých som sa strácala a životných príbehov a mieste, v ktorých som sa strácala rovnako. Až ku koncu som začínala vidieť prepojenia, aj keď množstvo mien mi naďalej nič nehovorilo.

Autora obdivujem, že sa takto zhostil tejto úlohy a že sa rozhodol o tom napísať, a ísť s tým na verejnosť. Nemohlo to byť ľahké, aj keď v čase, keď knihu vydával už väčšina postáv nežila. Napriek tomu obdiv aj za neho, pretože rodinná minulosť je občas príliš desivá, aby sa to prepieralo verejne.

Kniha zaujímavá, nakoniec som rada, že som ju dočítala, napriek počiatočnej autorovej roztrieštenosti. Určite si u mňa touto knihu reputáciu napravil. Zaujímavá, podnetná reportáž, aby sme porozmýšľali aj nad našou rodinnou minulosťou...

1 21.10.2020

Kniha v roku 1963 musela podľa mňa v USA vzbudiť poprask- aj keď si nemyslím, že celá ženská demografická časť spadala pod pojem ženského mýtu. Friedanová ukazuje hodnotu vzdelania, pretože skrze vzdelanie je možné ľahšie nájsť samých seba, minimálne spoznať samých seba a nejako si to nasmerovať v živote, čo skutočne žena chce a nie iba napĺňať spoločenské očakávania.

Myslím, že kniha je relatívne aktuálna aj v roku 2020- minimálne na východe Slovenska nájdete kopu žien, ktoré premýšľajú v ženskom mýte. Spolužiačky z vysokej, ktoré sa veselo vydávali už počas štúdie, rodili a celý čas tvrdili, že študovaný odbor nebudú vykonávať, že budú doma s deťmi...A doteraz tak žijú, zverejňujú dokonalé životy detí, pracujúcich manželov, svoje upečené tortičky a bezchybne vyčistenú domácnosť. Nuž, ženský mýtus žije doteraz.

V českom vydaní bolo zaujímavé sledovať aj Friedanovej úvodníky po 10 a 20 rokoch- popisuje situáciu odstupom času a na jej texte badať známky väčšej umiernenosti. U Camille Paglie som čítala esej, že Friedanovú zavrhovala Freuda, avšak nie je to pravda- Friedanová Freuda uznáva, ale píše, že bol človekom svojej doby a pôsobil ešte v dobe, keď ženské postavenie nemalo ani volebné právo. Samozrejme, aj jej kniha je dielom svojej doby, preto tam nájdete ešte zvláštne informácie o hosexuálnych mužoch - sú vraj iba dielom matiek v domácnosti- samozrejme, tento poznatok bol za 57 od vydania originálu knihy už vedecky prekonaný aj vyvrátený.
Mimochodom, ak si knihu prečítate, uvedomíte si, že vôbec nejde proti mužom. Friedanová vo svojej poslednej kapitole navrhuje zmenu systému, práve, ktorá by bola v osvete a vo väčších možnostiach matiek- materské školy a jasle na univerzitách, príspevok od štátu na materskú dovolenku (čo do dnešných časov v USA predstavuje len malé % firiem, ktoré túto možnosť ponúkajú a vôbec materskú dovolenku ako takú- väčšina žien sa musí vrátiť do práce zhruba po 6- 8 týždňoch).

1 21.10.2020

Kniha ma bavila rozhovormi a konverzáciami, kde rôzne grécka postavičky hovoria s anglickou autorkou o ich názoroch na lásku, hlavne teda manželstva. Asi by ma kniha nebavila v mladšom veku, ale 30+ je taký fajn vek na rekapituláciu citov a zhodnotenie vzťahov. Autorka dosť výrazne používa aj názorové útvary ako na istú tému nahliada ona.
Napríklad pár citátov:
"Ani raz sa za mnou neobzrel, pretože ľudia si iných všímajú najmenej, keď im predvádzajú svoju moc."

"Zaujímaví ľudia sú ako ostrovy, hovoril: Nenarazíme na nich na ulici či na večierku, musíme vedieť, kde sú, a dohodnúť si stretnutie."

1 21.09.2020

Škoda, že kniha nemala väčšie promo- jedná sa súbor rozhovorov s francúzskymi autormi (a autorov, píšucich po francúzsky z Maroka, Tuniska), ktoré sa vydávali v časopise. Rozhovory sú krátke, určite by som do knižného výberu zaradila dlhšie, ale vzhľadom na to, že za každým rozhovorom bola aj krátka ukážka vybraného diela autora, tak sa tá metráž strán celkom rozrástla. Kniha ma bavila, bolo fajn si prečítať o francúzskej literatúre a aj keď som si myslela, že francúzsku literatúru nečítam, tak som prišla na to, že zhruba od necelej polovice autorov som aj niečo čítala. Takže, nie som taký antitalent na francúzskych spisovateľov.
A ešte veľké plus, že tam nebol ani jeden rozhovor s Houllebecqom a dokonca jeho velikánstvo nespomínal ani jeden z autorov ;)

1 19.09.2020

Kto by nemiloval Annu zo Zeleného domu alebo Čarovnú rozprávkarku? Ja som na týchto príbehoch vyrástla a som veľmi rada, že som mala možnosť prečítať si, dovolím si tvrdiť, dôkladný životopis. Pre mňa dosť zaujímavé čítanie, aj keď by niekomu mohla vadiť absencia beletrie, dialógov, skôr je to doslova dôkladný popis jej života vo všetkými pádmi i radosťami.

1 23.08.2020

Asi by som knihu nenazvala úplne reportážnou skôr takou reflexiou/esejou o mieste v živote, keď vás ťaží minulosť, o ktorej ani poriadne neviete. To je aj problémom autora, ktorý až postupne objavuje svoju rodinnú minulosť, o ktorej sa nehovorí, o ktorej sa mlčí. Takže, nakoniec preto knihu hodnotím 3*- pre mňa to bolo skôr reflexívne dielo, ktoré bolo sem tam prešpikované reportážnymi prvkami a mám pocit, že hlavne autor sa s tým potreboval vysporiadať. Ale samozrejme, veľký potlesk, že sa do toho pustil a dokázal rodinnú históriu zverejniť.

1 11.08.2020

Preklady Ivany Dobrakovovej z taliančiny výslovne vyhľadávam. Myslím, že sa jej perfektne darí interpretovať autora, minimálne ja to vždy precítim tak, akoby som knihu čítala v origináli. Čo sa týka tejto jej poviedkovej knihy jedná sa o príbehy svojských žien, ktoré oscilujú na hranici normálnosti (aspoň podľa toho, čo spoločnosť označuje ako normalita) a väčšina z nich má komplikovanejší vzťah so svojou matkou a väčšine z nich chýba otcovská postava. Najviac ma zaujali ženské postavy z Turína- Lara a Olivia- dýchalo to na mňa úplnou talianskou atmosférou...

1 10.08.2020

Snyder ma v jeho O Tyranii úplne nezaujal, prišiel mi extrémne čiernobiely- viacmenej, v tejto knihe pokračuje týmto spôsobom ďalej- Rusko (agresor) a USA (bábka v rukách agresora). Snyder predstavuje ťažké kauzy, pred ktorými ostatné mocnosti privierajú oči a prečo asi, keďže veľa z nich sa stáva už takisto satelitom Ruska. Kniha je hrôzostrašnou možnosťou, kam dospeje naša budúcnosť...

1 10.08.2020

Len sa obávam, že "haters gonna hate" a tí ostatní, ktorí sú voči ich myšlienkam naklonení a uznávajú klimatické zmeny si beztak knihu prečítajú a budú s ňou súzniť.

1 30.07.2020

Taký ten feel-good román, ktorý vám aj stiskne srdiečko. Mesiac po prečítaní sa mi samotný dej začína vytrácať, ale určite by som chcela mať takéhoto mačacieho kamoša.

Inak, pri knihe som bola veľmi zvedavá na český preklad, keďže knihu prekladala Anna Cima, ktorá ma svojou vlastnou tvorbou zaujala už pri svojej prvotine Probudím sa na Šibuji. Preklad sa mi páčil a na ďalšie Annine preklady a tvorbu veľmi teším!

1 26.07.2020

Hneď na strane 14 odsek, ktorý ma zasiahol:
" Prítomnosť vo mne existuje navždy a navždy sa neustále posúva, plynie, roztápa. Táto sekunda je život. A keď vyprchá, je mŕtvá. Ale nedá sa začínať nanovo s každou ďalšou sekundou, musíš to posúdiť podľa toho, čo je mŕtve. Je to ako tekutý piesok... beznádejné od začiatku. Príbeh alebo obraz dokážu síce prežitý vnem trošku oživiť, ale to nestačí, to nestačí. Nič okrem prítomnosti nie je skutočné a ja už teraz cítim tiaž storočia, ktorá ma dusí. Nejaké dievča žilo pred 100 rokmi ako ja teraz. A teraz je mŕtvá. Ja som ešte v prítomnosti, ale viem, že tiež pominiem. Ten vrcholový okamih, žhavé vzplanutie prichádza a zrazu je preč, neprestávajúci tekutý piesok. A ja nechcem umrieť."

1 16.07.2020