adorjas
komentáře u knih
Sto pod nulou: Zimný prvovýstup na Mount McKinley
Art Davidson
Horolezecké knihy sú absolútne mimo moju komfortnú zónu, a predsa som tak rada, že som túto dostala na narodeniny! A som ešte radšej, že som si ju mohla čítať v najvyšších teplotách! Ochladenie je zaručené, nie nadarmo sa kniha volá Sto pod nulou.
Art Davidson a malá skupina horolezcov sa podujali na náročnú úlohu, a to vystúpiť ako prví na vrch Mt. McKinley (najvyššia hora USA) počas zimných mesiacov. Píše sa rok 1967 a ôsmi horolezci šplhajú, táboria a pripravujú sa na výstup na Denali. Ale nie je to len o strohých popisoch výstupu. Art nám rozpráva o svojich strachoch, peripetiách, úspechoch skupiny, ale i o strastiach a problémoch, ktoré ich na ceste stretli. A len jedno je isté - po výstupe, už nič nebude také, aké bolo predtým, a predsa sa svet naďalej točí a ľudia v ňom žijú.
Bola som nadšená i schladená zároveň. Veľký rešpekt pred prírodou a aj voči úvahám pána Davidsona!
Šikmý kostel
Karin Lednická
Vykreslené historické reálie, ktorými sa ešte žiadny román nezaoberal (konkrétne poľsko-české vzťahy). Bolo to čitateľné, ale postavy ehm, trošku plytké, ale chápem, že sa museli nejako zasadiť medzi historické fakty. Ale aspoň tu nemáme len Mornštajnovú... ;)
Ahoj krásko
Ann Napolitano
Ja neviem, všade hypovaná kniha, ale až taký ohlas u mňa to nebol. Áno, bolo to oddychové, také dovolenkové, ale chýbal tomu cit. Hlbší cit, alebo hlbšie čokoľvek. Takto sme mali postavy, ktoré dosť tlačili na inšpiráciu Malými ženami, ale málo vyformované, povrchne vykreslené charaktery. Ako hovorím, ak si knihu zaradím do žánru oddychoviek, budem spoko.
Vévoda a já
Julia Quinn
V rámci žánru OK- zabavila som, vypla som pri tom, ale autorka mohla viac dramatizovať chémiu medzi dvomi hlavnými protagonistami.
Na konci dne
Claire Keegan
Claire Keegan do každej knihomoľskej domácnosti!
V útlej zbierke nájdete tri novely, krátke, trefné, úsečné. Novely o vzťahoch medzi pohlaviami, ktoré sú niečím pokrivené, narušené...
Osobne mi najviac učarovala hneď tá prvá a ja márne zháňam ďalšie preložené knihy od tejto írskej autorky. Odporúčam!
More
Nataša Tanská
Starší titul (vydaný v 1970) odohrávajúci sa približne 13 rokov po 2.sv.vojne. Hlavná hrdinka Jana, dvadsaťdvaročné "dievča na všetko" v literárnom inštitúte sa chystá prvýkrát k moru. Nahliadneme do jej myšlienok, čo sa stalo predtým, ale i priamo počas cesty vlakom, ale dozvieme sa aj, ako jej pobyt na jej vysnívanom mieste prebiehal. Pre Janu to bude nezabudnuteľný, a zároveň oči otvárajúci pobyt, keď sa z dievčaťa zmení na dospelého človeka...
Môj popis znie suchopárne, ale verte mi, ak chcete slovenskú Francoise Saganovú, tak Nataša Tanská a jej More bude pre vás to pravé orechové. Originálny jazyk, nadčasové aj po 54 rokoch. Bravó! A čítať túto knihu v tých najväčších horúčavách je už len čerešňa na torte!
Cleopatra & Frankenstein
Coco Mellors
Toľko som premýšľala, či ísť do prekladu, až som sa hecla a začítala sa do Coco Mellors v origináli. (AJ v pohode čitateľná cca od úrovne stredne pokročilých).
Povedzme si to tak, túto knihu vidieť všade. Oplatí sa ju prečítať?
Ak chcete stručnú odpoveď, poviem len: oplatí.
Pre tých, ktorí sú zvedaví na dojmy, tak poviem trošku obšírnejšie- je to vzťahovka o Cleo a Frankovi. Ona 24, on o dosť viac. Dokáže sa aj medzi takou vekovou kategóriou vytvoriť puto? Nie je tam už príliš veľký generačný rozdiel? Alebo tuto to autorke vôbec nešlo, a v rámci tém a motívov sa sústredila na iné? A čo vedľajšie postavy, pri ktorých vždy dostaneme malé preview do ich života. A nie je ďalšou postavou náhodou NY, ktorý je nenásytný a žerie ľudí zaživa? Dokážu sa ešte meniť vyformované charaktery? Zmenia svoje vzorce správania? A prečo sa občas musia vyskytnúť vzťahy, ktoré sú medzistupňom nášho vlastného ďalšieho vývoja? A možno len každý vzťah je formatívny? Veľa otázok, veľa možností k diskusii. Fakt vydarená contemporary vzťahovka, ktorá nejde do klišé a pokojne môžem vyhlásiť, že ide skôr do hĺbky.
Profesorova rovnica
Jóko Ogawa
Milé, ale preklad je z angličtiny (jedná sa o slovenské vydanie) , takže ktovie, koľko sa toho zmenilo/upravilo počas prekladu. Autorkina predchádzajúca Ostrov bez pamäti ma zasiahla viac.
Môj brat
Karin Smirnoff
Bolo to napísané tak, že ste to nevedeli pustiť z ruky. Na druhú stranu, bolo tam toľko zla, že si to užijú práve tí čitatelia, ktorí milujú čítať o osvienčimských hrôzach alebo práve o hrôzach zo severských krimi a detektívok. Takže, literárne ašpirácie veľké, ale ja som tam vnímala to pozlátko, že to chce šokovať, vyvolať zdesenie, že ľudská nádej a milota naozaj neexistujú.
Astrid Lindgrenová
Susanne Lieder
Neznášam beletrizované životopisy, kde autor na veľa miestach dopĺňa za seba, ako to asi mohlo prebiehať. Ale toto ma neiritovalo nejako veľmi. Bolo to milé, oddychové, ešte aj úskalia, ktoré sa Astrid diali, mi pripadali také "cute". Oddychovka na leto.
Scénár a Uvidieť hudbu a iné eseje
Etela Farkašová
Do Scenára som sa zamilovala a zvyšné 2 eseje sú takisto vydarené. Postavy v Scenári, ich popis, starnutie, veci, ktoré sa im dejú v myslení, vau!
Zkoušeli jsme všechno! Respektující a klidné výchovné postupy
Isabelle Filliozat
Čítala som už vyše pred mesiacom, a pamätám si z neho len to, že si nič nepamätám. A teda pamätám, že ma kniha neiritovala, boli tam funny hlášky, aj k celkom veci. Nesiahnete vedľa, len to zabúdanie, no.
Empusion
Olga Tokarczuk
Mieczka Wojnicza, mladého študenta, stretávam v okamihu ako vystupuje z vlaku a cestuje do malého horského mestečka, niekde na pomedzí českých a poľských lesov. Tam sa ubytuje v pánskom penzióne, kde postupne spoznávam jeho spolubývajúcich, ktorí sa cítia viac než erudovane na to, aby komentovali čokoľvek. Dianie, myslenie, filozofie, a hlavne údel, postavenie a premýšľanie žien. Páni sú predsa z prvého človeka Adama, a taká Eva a všetky ostatné, boli stvorené na ich obraz. Ale na taký ich druhotný odraz. A celkovo im toho veľa chýba, aby sa mohli dostať na úroveň mužov. Celý dej špikujú výjavy z liečenia týchto pánov, ale i veľmi naturálnych popisov prírody a okolitého lesa, ktorý akoby mal svoj vlastný život. A ktovie, ako to je? Dielo dostalo predsa podtitul Prírodný liečivý horor...
Ak holdujete Tokarczuk, tak smelo do knihy. Ak to bude vaša prvá Olga, tak možno odporúčam začať trebárs knihou Cez kosti mŕtvych... Témy sú v oboch podobné (príroda, feminizmus, klapky na očiach mužov a ich pocit, že sú pánmi sveta), ale možno dejovosť je ľahšie stráviteľná v tej druhej knihe.
Ľad: Z grónskeho ostrova
Ilona Wiśniewska
Ilona Wiśniewska ma zaujala už pred 3 rokmi, keď som čítala jej knihu o Špicbergoch/Svalbarde. Bola som fascinovaná, a tentokrát som fascinovaná jej popisom a vnímaním malej dedinky niekde v Grónsku.
Ona píše inak. Vkladá tam svoju osobnosť, ktorú zároveň pred čitateľom dômyselne ukrýva. Ale uznajte, ísť na odľahlé miesto v Grónsku, zamestnať sa v detskom domove na mieste, kde je najvyšší počet samovrážd adolescentov. Zároveň ledva komunikovať s blížnymi. Mne to zaváňa proste zaujímavou, ale i komplikovanou osobnosťou, ktorú by som rada skúmala viac...
A jej Grónsko vám takisto u-čaru-je! Odporúčam do bezútešných horúcich a sparných dní!
Slepý vrah
Margaret Atwood
Slepého vraha som si dala hneď bezprostredne po Pani veštbe a ej, trošku sa mi to prelieva/lo. Oba príbehy sú rozprávané retrospektívne. V Slepom vrahovi je príbeh rozprávaný staršou Iris, ktorá nám postupne prezrádza svoj príbeh. Detstvo, výchovu, ľudí, ktorí ju ovplyvnili, a hlavne, čo sa stalo potom. Ale nebola by to Atwoood, ak by tam opäť nevložila niečo svoje, a podobne ako v Pani veštbe, je tam vložený ďalší príbeh. Kniha v knihe. Takisto hlavná postava je v skutočnosti pred každým iná, a hraje hru na dvojaký život. Navonok pôsobí ako mierumilovná starenka, ale vo vnútri dokáže byť ostrá a kritická.
Akože po celý čas viete, že ide o fiktívny príbeh, ale číta sa to dobre. Celý príbeh je ako víno, ktoré na prvý omak chutí mdlo, ale po prehltnutí sa vône a nuansy postupne odhalia, a prídete na to, že si autorkin bohatý príbeh pamätáte do detailov... Ani jednou z kníh, či Pani veštba alebo Slepý vrah, nesiahnete vedľa!
Pani Veštba
Margaret Atwood
Atwoodka je skvelá - ale uznávam, že jej irónia a cynizmus nesadne každému.
Hlavnou postavou knihy je Joan, ktorá žije dvojitý, no dobre, možno aj štvoritý život. Kniha je viacmenej jej vnútorným monológom, kde spomína na svoje detstvo, vzťah s matkou, tetou, ale i svoje vlastné patálie v dospelosti. Ale pozor, Joan hraje pred každým trošku inú tvár a jej skutočný cynizmus sa prejaví práve rozprávaním.
Autorka v knihe paroduje gotické, romantické romány, ale berie si na paškál aj pretvárku, naše "akože" role, ktoré hrajeme pred rôznymi ľuďmi, pričom naše skutočné vnútro patrí len nám a ostatní o ňom nemusia ani tušiť.
Bude to kniha pre každého? Bude vám Joan a jej počínanie sympatické? Je to kniha vhodná na letné, relaxačné čítanie? Ani pri jednej z týchto otázok vám nezaručím jednoznačné ÁNO. Ale ak chcete znepokojivé čítanie, kde priam hmatateľne cítite ako sa s vami autor hrá a dostane vás, kam chce, tak to bude pre vás to pravé orechové. A síce je kniha napísaná v 70.rokoch, ale číta sa svižne doteraz, aj postavy , konverzácie, popisy i celkový dej. Tomu sa tuším hovorí nadčasová literatúra.
Manazuru
Hiromi Kawakami
Do Hiromi som sa zamilovala v jej knihách Vetešníctví pana Nakana a Podivné počasí v Tokiu, a tak som si hovorila, že si Manazuru nemôžem nechať ujsť. Manazuru neušlo zo spárov mojej peňaženky, ale moje mozgové závity ju púšťajú k vode...
Anotácia je veľmi sľubná- istej žene pred 12 rokmi zmizne bez slova a bez stopy manžel. Žena sa so zmiznutím musí vyrovnať, pretože s ním má malú dcéru, a pretože život, financie, niekde bývať musí a hlavne potrebuje sa postarať o maloletú dcéru. Avšak, o 12 rokov neskôr vidíme, že žena má ešte vždy nevyjasnené pocity ohľadom zmiznutia, a síce o tom nehovorí ani sama pred sebou, avšak minulosť ju dobieha. Do tohto deja mal vstupovať aj magický realizmus a proste to japonské podivno, ktoré môžem. Áno, to všetko tu bolo, aj snová atmosféra, ale ku mne to nepreniklo. Na vyššie spomenuté dve knihy autorky to podľa mňa nemá, a celý príbeh šiel štýlom, ktorý ma nepriťahuje ani neláka. Možno kniha chytí čitateľa, ktorému zase nesadli autorkine predchádzajúce knihy. A pre tých, ktorých japonská literatúra ešte len čaká, tak si dajte radšej toho Murakamiho...
Počkej na moře
Veronika Opatřilová
Milostný príbeh z Anglicka zo 60.rokov 20.storočia. O autorke Veronike Opatřilovej som čítala na českých bookstagramoch samé ódy a konečne som sa ku knihe dostala v rámci výpožičky elektronickej verzie z knižnice. A musím s ostatnými súhlasiť!
Krásne zvolený jazyk, lahodné plynutie slov zaručili zážitok akoby kniha plynula sama od seba. Dej sa odohráva medzi mladým študentom z Göteborgu, ktorý je práve na študijnom pobyte na ostrove Wight (UK). Tam sa spoznáva s profesorom, s ktorým sa začína odvíjať ich vzájomný vzťah-nevzťah. Toto spojenie používam zámerne, pretože snáď aj vy máte tú nádhernú skúsenosť, keď vás niekto zaujme, vy okolo neho krúžite, sledujete z diaľky a to, či sa na vás ten niekto usmeje, ovplyvní celú náladu vášho dňa. To vzájomné oťukávanie, sledovanie, snaha zapadnúť do života druhého. To fantazírovanie, čo sa dialo v minulom živote vašej milovanej osoby. Tie neustále pochybnosti o tom druhom, či takisto cíti k vám to, čo vy k nemu. A ak máte skúsenosť s láskou zakázanou tak sa v tomto príbehu nájdete ešte viac. Kniha je zároveň napísaná zaujímavým spôsobom, kde vnímate stanovisko len jednej z hlavných postáv, a tým pádom pohnútky tej druhej hlavnej postavy zostávajú skryté a vy si ich len môžete domýšľať. Mená hlavných postáv naschvál nespomínam, pretože vysvetľujú úvod a koniec knihy, ktorého interpretáciu necháva autorka na samotného čitateľa. Krásny, univerzálny milostný príbeh. Vzhľadom na to, že je kniha komorná, tak vám možno bude občas pripadať trošku viac úmornou v tej druhej polovici knihy, akoby to nikam nesmerovalo alebo sa trošku točila v kruhu alebo, ešte lepšie povedané, akoby jej dochádzala energia. Ale uvidíte sami, ak knihe Počkej na moře dáte šancu! Odporúčam!
Nič pravdivé
Veronica Raimo
Veronica Raimo vo svojej knihe Nič pravdivé napísala svoj životopis so značnou iróniou a nadhľadom. Na knihu som videla chvály, avšak ja budem kritická- mňa nezaujala, nepripadala mi ani vtipná a nejako som celé nepochopila, prečo som ju nakoniec dočítala! Neviem, či to bolo mojím rozpoložením či momentálnou náladou, ale nejako som sa na ňu nenaladila, a hlavne som vôbec nepochopila, čo také významné Veronica spravila, aby som čítala tejto jej memoáre z detstva, dospievania, mladosti. Mala trošku divnú rodinu? To sme tu už mali veľakrát. Mala nematerské sklony? Aj to to už bolo. Bola na potrate? OK, do whatever you want. Mala sex? A čo! Utiekla do Berlína? Ach jaj, tiež to už bolo. Proste nič, z čoho by som sadla na R*.
Koniec všetkého
Rumaan Alam
Dobrým apokalyptickým románom nepohrdnem a veľmi sa čudujem, že kniha v slovenskom preklade Koniec všetkého má také smutné recenzie. Nepátrala som, či je to prekladom alebo kultúrnymi rozdielmi USA vs. SR obyvateľstva, ale mňa kniha bavila!
Kniha, kde sa zdanlivo nič nedeje, odohráva sa viacmenej v jednom dome niekde uprostred lesov medzi šiestimi postavami. Niečo sa stalo, ale nikto nevie, čo. A potom sa začnú diať zvláštne veci, ako sú plameniaky, neschopnosť nájsť cestu von z lesa, a iné. Je to len paranoja alebo sa fakt niečo deje? Zvláštne konanie postáv vás bude dvíhať zo stoličky, a budete si nastopro hovoriť, že vy by ste sa správali inak. Do toho zaujímavé náhľady do ich myšlienok a minulosti, vytvára zvláštnu snovú atmosféru, kde priam šípite niečo diabolské a zlé.
Ja som bola spoko. Oddychovka, nad ktorou o premýšľate, s tým, že autor tam vložil dosť svojich názorov o rodičovstve, spolupatrčnosti, živote strednej triedy a pod.
