Grepp komentáře u knih
Kulhánek je Kulhánek, ale T. Žlůva dotiahol žáner k dokonalosti, v knihe Trichamin de facto obnažil a okresal všetky jeho princípy na dreň. Povinnosť pre všetkých milovníkov paškvilu.
'Poslední zbytky rozumu mi napovídaly, abych vzal nohy na
ramena. Tak jsem je vzal. Uběhl jsem sotva třicet metrů, když mě
začaly utržené, mrtvé nohy stejně mrtvého vojáka na ramenou tížit.
Odhodit či neodhodit? Toť otázka.
Hm, radši si je nechám, mohly by se hodit.'
Wakeman je vtipálek, človek sa aj schuti zasmeje (v MHD som sa raz takmer prestal kontrolovať), každopádne zdá sa, že Ricka baví viac rozprávať o hovadinách, jak o hudbe. Po 101 stranách som to nakoniec vzdal, je to asi najslabšia "hudobná" autobiografia a aj veselé historky sú z veľkej časti dotvorené fantáziou autora.
Táto kniha je tak dobrá, že som ju po päťdesiatich stranách zavrel a vrátil so skvelým pocitom do knižnice. Nemyslím to ironicky, jednoducho je to tak, stačí pár strán. Pripomína mi to Bulgakova. Od Strugackich som zatiaľ čítal Stalker, Brouk v mraveništi a Pondělí začíná v sobotu, každá z tých kníh je úplne iná, ale všetky sú výborné.
Aj po prečítaní Dylanových Kroník ostáva pre mňa najserióznejšou hudobnou autobiografiou Sideman od Fedora Freša. Inak je to samozrejme skvelé čítanie (v mojom prípade ideálne do vlaku či MHD..), nejaké pikošky mi tam nechýbali, naopak, vyslovene som si vychutnával, že Dylan sa bulvárnym témam oblúkom vyhýbal, aj preto dávam štyri hviezdičky.
Sú autori, pre ktorých platí, že keby sa z ich tvorby vyhodili obscénnosti, vulgarizmy, či prvoplánový negativizmus, neostalo by už nič viac. Toto nie je prípad Bukowského, ťažisko jeho geniality je niekde úplne inde, preto ho nie je také jednoduché napodobniť.
Báseň 'Poslyš' je ukážkou toho, ako si predstavujem poéziu, tú mrkvu si zapamätám nadlho, naučil som sa vážiť si, keď sa mi niečo ako takáto zdanlivá prkotina (kouřící mrkev) vryje do pamäti a ovplyvňuje následne moje estetické cítenie.
Drvivá väčšina poézie, ktorú som kedy čítal nestála za veľa, resp. mňa osobne neoslovila a nebavila, čo sa ovšem rozhodne nedá povedať o Šrámkovych básňach.
Užívateľ puml píše "Heidegger chtěl být prý básníkem, ale nějak to nevyšlo nebo možná vyšlo, to je otázka pohledu. Mě osobně přijde Bytí a čas jako básnické dílo." Ja mám z Heideggera vo všeobecnosti úplne rovnaký pocit a jeho diela čítam viac menej ako poéziu.
Je to ako s modernou vážnou hudbou, kopec ľudí sa dnes snaží písať týmto štýlom, ale... Guy Viarre je borec a aj keď po obsahovej stránke som prirodzene ničomu neporozumel, formou som naprosto očarený.
Fakt som netušil, že bezkonkurenčne najväčšími hovadami v hudobnej brandži, pokiaľ ide o kombináciu alkohol / tvrdé drogy, sú títo dvaja decenťáci, v porovnaní s ktorými Keith Richards pôsobí doslova umiernene. Vychlastať každý deň dve fľaše tvrdého a do toho ešte dlhé roky šnupať koks, je také niečo fyzicky vôbec možné? Páni Rossi a Parfitt vám o tom radi porozprávajú. Samozrejme sa dozviete aj o tom, ako každý mesiac zložiť singel, ktorého sa predá ďalších milión kusov a ktorý sa bude hrávať v rádiách ešte ďalších štyridsať rokov, pričom o drvivú väčšinu zisku vás obligátne okradne manažér.
Baudelaire nebol žiadnou naivkou, ktorá by sa nechala nekriticky obalamutiť sladkými mámeniami narkotík, táto kniha je toho dôkazom. Kniha je prirodzene preniknutá duchom vysokej poetiky a všadeprítomnými závanmi geniality.
Nick na mňa vždy pôsobil nenápadne, takmer neviditeľne, ale vďaka tejto knihe si uvedomujem, že je to výrazná, originálna osobnosť a rodený rozprávač. Okrem výživných informácií o kapele Pink Floyd sa pripravte aj na porciu vycibreného anglického humoru.
Čo mi v knihe trochu chýba, je nejaký objektívny výpočet potenciálnych nebezpečenstiev súvisiacich s užívaním halucinogénov, v odbornej literatúre sa spomína, že tieto látky môžu byť napr. spúšťačom rôznych duševných chorôb. Inak majstrovsky napísaný životopis jedného človeka a jednej epochy. Môj spolužiak prečítal Záblesky paměti osemkrát, pričom drogy nikdy nebral, čo je jasným dôkazom, že táto kniha má vo svojej mnohovrstevnatosti čo ponúknuť širokému spektru čitateľov.
Z tejto knihy mi utkvela v pamäti najmä Sinéadina averzia voči Princeovi, zašlo to tak ďaleko, že dokonca odmietala na koncertoch spievať pieseň Nothing compares to you, ktorú pre ňu zložil práve on.
Pre fandov zaujímavé a pre všetkých ostatných určite alespoň vtipné čítanie. Pri tomto človekovi nikdy neviete na čom ste a to je fajn, tá tenzia je podstatnou súčasťou celej hry. p.s. Zappov klávesák George Duke na koncerte v bratislavskom PKO zahral na Frankovu počesť skladbu Inca roads, následne bolo PKO zrovnané so zemou a Park kultúry premenovaný na Kráľovské údolie.
Keď sme jednej dávnej noci s kamarátom siahli po tejto knihe, opovrhovali sme žánrami ako punk a mysleli si, že sa aspoň dobre zabavíme na Rottenov účet, ale opak bol pravdou, tá kniha si nás svojim spôsobom získala a ja osobne som si neskôr punk do istej miery obľúbil.
Užívateľ atlantis píše "Já prostě nechci popis každé větve. Nezajímá mě každý kopec, který je prostě a jednoduše pro knihu nedůležitý." Ja to v prípade tejto knihy cítim práve opačne, od majstra popisov a atmosfér akým je J. R. R. Tolkien by bola podľa mňa škoda nenechať si vykresliť hoc aj nepodstatný kopec, má to v sebe niečo priam meditatívne, bez toho by tá kniha už nebola sama sebou.
Kafka sa nezaprie, robiť si z ľudí dobrý deň je jeho špecialita, v tomto prípade si to odnáša istá Felice. Musela byť z týchto jeho sladkobôľnych výlevov asi pekne zmätená.. aspoň spočiatku. Viem, že Kafka to myslel na jednej strane úprimne a vážne, hľadal spriaznenú ľudskú bytosť, ale na strane druhej si skrátka ako rodený mystifikátor nedokázal určité svoje špecifické ťahy odoprieť ani tu.
Ak siahate po tomto titule netušiac o čo pobeží, vedzte, že vás čaká síce pomerne krátka, ale o to parádnejšia psychologická jazda. Drsná knižka.
Ak sa raz bude niekto túto knižku učiť naspamäť, aby ju zachoval ďalším pokoleniam, nech sa ju neučí po slovensky, ten preklad je otrasný. Plánujem dať ešte českú verziu a napraviť si chuť.