Ivan Kučera komentáře u knih

Mne skrátka Hellboy univerzum sedí, takže som si po Abe Sapienovi užil aj komiks so šialeným názvom Sledgehammer 44. Už to dokazuje, že univerzum je natoľko atraktívne, sebestačné a obľúbené, že fanúšikovia si kúpia nový diel aj keby sa volal Zemiaková kaša 58:23. Dej Sledgehammera 44 je zasadený do obdobia zúriacej druhej svetovej. Zápletka tomu plne odpovedá. Takže sa dočkáte obľúbených ingrediencií Mikea Mignoly ako šialení náckovia, Hitlerova posadnutosť okultizmom, démonizovanie vojnovej histórie ľudstva, pokusy, roboty, špióni a príšery. Zasadeniu do vojnových zákopov odpovedajú tlmené farby dvorného Mignolaovho Davea Stewarta (Baltimore). Výborná je i kresba ako Laurencea Campbella (Temná věž – Pistolník 4), tak Jasona LaToura (Skalpy 8). Súboj na nočných nebesiach je čosi neskutočné. „Želvička“ si ma skrátka získala a nevadilo by mi, ak by som sa s ňou ešte raz stretol, skôr naopak. Na prvé prečítanie je to možno chaotické a menej zrozumiteľné, ale pri repríze už fajnovo prehľadné a vlastne veľmi jednoduché a priamočiare (česť výnimkám). Kniha obsahuje dve kapitoly Sledgehammera 44 a tri diely Blitzkriega, pričom to prvé je v podstate origin a Blitzkriger sequel. Prebal je na informácie skromný, ako keby CC nevedelo uchopiť anotáciu. Určite by bolo fajn lepšie opísať, ako komiks zapadá do Hellboyovho univerza. U Abea Sapiena je vám jasné, že je to spin-off, ale tu je situácia predsa len komplikovanejšia. Plus obálka súťaží o prvé miesto v súťaži o obálku najmenej lákajúcu čitateľov ku kúpe. V rozpakoch ma nechala tiež úvodná tiráž, kde sú uvedení autori námetu, ale už nie scenára. Inak je to našťastie skvelá, parádna jazda, ktorú som si užil. Bonusy pozostávajú zo skicára s poznámkami redaktora Scotta Allieho rozprestierajúce sa na temer dvoch desiatkach stranách. Samozrejmosťou je prebal a lacetka. Oproti Hellboyovi a spol. je to menej paranormálno-hororové a kvázi realistickejšie, hoc je pravdou, že toto slovo by som u Mikea používal obozretne.

11 13.12.2022

Typická americká vyvražďovačka so všetkým dobrým, aj keď v tomto prípade žiaľ najmä zlým, čo k tomu patrí. Zvládol by som ju ako film, ale v podobe temer 3OO-stranovej knihy som trpel. Zabijacki klauni sú vo filmoch obľúbená téma, v knihách ani nie (samozrejme každému automaticky napadne Pennywise, ale to je výnimka potvrdzujúca pravidlo) a po tejto knihe sa situácia určite nezlepší, pretože ak budeme ignorovať šťavnatý názov, tak je to nezáživný podpriemer. Nezaujímavá zápletka (viac ma príbeh paradoxne bavil v prvej polovici, kedy sa prakticky nič hororové nedialo, ale treba dodať, že ani vtedy to nebol zázrak), nudné postavy, banálne dialógy, blbý vývoj deja. Svoje trochu spravil azda iba svižný autorov štýl, vcelku sympatická hrdinka Quinn (pre toto meno mám slabosť od skvelého lekárskeho Wilsonovho trileru Select) a autor občas šikovne a trefne vystihne situáciu/pointu.

11 04.11.2022

Aj keď je to v rámci Batmanovho kánonu klasika, mám po dočítaní Temného vítězství 2 v ústach miernu pachuť. Zakomponovanie Robina do deja má filozofický zmysel (on aj Batman sú siroty, ktorých rodičia sa stali obeťami nezmyselnej vraždy). Tešil som sa na záverečné odhalenie identity Šibeničného vraha. Viackrát som si vravel, že ho mám, ale napokon sa to ukázalo byť slepou uličkou, do ktorej ma scenárista Jeph Loeb (batmanovky Ticho a Dlouhý Halloween) rafinovane zaviedol. Identitu vraha policajtov pochopiteľne neuvediem. Je prekvapivá a dáva istú logiku, ale čakal som viac. Navyše si fakt nie som istý, či niektoré momenty spätne dávajú zmysel. Budem sa tváriť, že dávajú. Napriek tomu si Temné vítězství 4* zaslúži. Je skrátka príliš dobre (hoc nie dokonale) napísané, práca s postavami je plus-mínus fantastická, na niekoľkých miestach je to drsné, úmrtie istej postavy šokuje, rovnako tak rodinný twist týkajúci sa Catwoman. Kresba Tima Salea (Batman: Dlouhý Halloween) je skvelá, rovnako tak farby od Gregoryho Wrighta (Spider-Man: Utrpení).

11 24.10.2022

Keď som bol malý, strávili sme v r. 199O v Prahe nezabudnuteľné, nádherné dva týždne. Bývali sme v štvrti Malovanka v kultovom hoteli, ktorý sa dnes volá OREA Hotel Pyramida (vtedy myslím Dom rekreace?). Praha disponuje neskutočnou atmosférou, ktorú sa nedá nemilovať. A teraz si predstavte, akú musela mať v dávnej minulosti! Aj o tom je táto kniha. Najmä však ponúka prierez všetkými pražskými krčmami, z nich mnohé už samozrejme neexistujú (čo je trochu zvláštne, lebo ma učili, že krčmy nikdy nekrachujú). Okrem toho sa dočkáte množstva dochovaných archívnych textov (rôzne spomienky atď.). A najmä jedinečných fotiek a obrázkov. Z tých na nás dýchne úžasná dobová atmosféra. Zároveň na vás padne smútok, lebo tie časy sú pradávno preč a tí, ktorí vtedy žili, dávno nie sú medzi nami. A lepšie to už nebude, lebo dobre čo? Lebo dobre už bolo. V tomto je Praha ožralá geniálna. Žiaľ, nápad to bol vynikajúci, ale jeho pretavenie do praxe sa ukázalo byť mierne diskutabilným. Hoci som sa na knihu tešil, napokon ma sklamala. Dokonca som mal chuť dať iba 2*. Ale potom som vzal do úvahy aj to, ako úžasne vyzerá (už ten umelohmotný prebal!). Keď som k tomu následne pripočítal nejeden raz jedinečné fotky a fakt, že si s tým tvorcovia zjavne dali more práce, tak by bolo nefér dať menej ako 3*. Ale čakal som viac. Takto je to obávam sa kniha vhodná len na letmé prelistovanie, pričom sa kde-tu na pár desiatok sekúnd (max.) pristavíte pri konkrétnej kapitole. Pochybujem, že väčšina z vás bude so zatajeným dychom čítať komplet všetko. Autori si so zháňaním informácií dali očividne detektívnu prácu, ale pravdupovediac čítať po dvadsiaty raz o tom, kto, kedy a za akých okolností zakladal akú krčmu, bolo monotónne. Ale pravdaže kniha mala byť presne o tomto, takže jej de facto absurdne vyčítam práve to, že splnila svoj účel. Ako Pražák v dôchodcovskom veku, ktorý si na mnohé z krčiem pamätá, by som bol z takejto encyklopédie nadšený. Ale ja nie som Pražák v dôchodcovskom veku.

11 10.09.2022

Bože, toto bude ťažké. Ja vlastne vôbec netuším, čo si mám o Taxidermistovej milenke (mimochodom, skvelý názov) myslieť. Páčila sa mi? Mnohé aspekty z nej dozaista áno. Polly Hall je autorka, u ktorej je skvelé, že nám ju Golden Dog predstavil. Máme dočinenia so spisovateľkou (áno, nebál by som sa použiť toto silné slovo), ktorá zjavne vie písať. Jej štýl je vskutku jedinečný, krásny a poetický. Pritom paradoxne píše o hnusných veciach. Píše o nich ale natoľko povznášajúco, že vám možno až vo finále docvakne, aké nechutné to de facto celé bolo. Originálne je už to, že nemáme dočinenia s bežnou formou rozprávania (ich, er), ale skôr ako keby sme čítali list milenky milencovi. Ono je to tak trochu nuda, ale zároveň pekná nuda, ktorej kožu do značnej miery zachraňuje práve onen špecifický jazyk. Netuším, či Taxidermistova milenka je alebo nie je horor. Asi je. Ale možno aj nie je. Ktovie. Teoreticky je to jedno. Dôležité je samozrejme to, či je príbeh dobrý alebo nie. No a to práve neviem. Pretože rozprávanie je natoľko snové a hypnotické, že príbeh odsúva v podstate na vedľajšiu koľaj. Dej tu je, ale je napísaný tak hmlisto (?), že nepracuje ani tak váš mozog, ako skôr vaše pocity. Je to tak dobre? Je to tak zle? Dá sa to vôbec rozseknúť? Je treba to rozseknúť? Proste, príbeh až taký dobrý asi nie je. Lenže atmosféra je. Takže čo? Takže fakt netuším. Ale dávam 4*, čo sa v danom kontexte môže javiť ako alibistické (či skôr ako prejav bezradnosti?), ale proste je výborné, že sa Polly dostala konečne na náš trh a je to zas niečo úplne iné, než na čo sme bežne zvyknutí + palec (alebo krídlo... alebo čo) hore za vymaznanú výtvarnú stránku (skvelá obálka, záložka) a za medailónik a krátky rozhovor s autorkou.

11 06.07.2022

(SPOILER) Na tomto albume je poznať rok vzniku. Polovica 90. rokov patrila celosvetovej posadnutosti fenoménom UFO. Pamätám si, že i na Slovensku vtedy boli na programe dňa mimozemské únosy, pokusy a veci s tým súvisiace. Vyvrcholilo to kultovým seriálom Akty X. Žoldnéř 7: Cesta obsahuje v podstate dva (tri, ak rátame miniatúrnu dejovú v podobe zbytočného Claustovho camea) samostatné príbehy, ktorých styčným bodom sú ostrovy. Ako hororového fanúšika ma nadchol prvý, kde je ľudožravý veľký pavúk ešte tým menším problémom. Ale i druhý bol fajn. Práve v ňom sa na scéne objavujú veci, ktoré som spomenul na začiatku. Všimol som si, že asi žiadna časť z doteraz v češtine vydaných nenazbierala toľko negatívnych názorov, ale mne pravdupovediac nepripadal o nič extra slabší, ako predchádzajúce. Je pravda, že to Segrelles tentokrát predsa len jemne prestreľuje s naivnosťou (spôsob, akým sa Žoldnier „prezlečie“ za Hmyzieho kráľa by sa nestratil ani v paródii Leslieho Nielsena a nie, nestačí argumentovať slabým zrakom hmyzákov), ale inak určite žiadna katastrofa. Samozrejmosťou sú masívne bonusy, ktoré k sérii patria ako drak k nášmu obľúbenému bezmennému hrdinovi.

11 16.06.2022

(SPOILER) Od detstva som ako fanúšik Stephena Kinga vnímal Koontza ako solídneho remeselníka, ktorý však pánovi z Maine možno siaha po kolená, ale vyššie nie. Skrýšu (slovenský preklad Podsvetie odmietam používať) som prvý raz čítal v 90. rokoch, potom som videl film s Jeffom Goldblumom a v r. 2022 som sa k románu vrátil, aby som si naň oživil spomienky (a lebo ho mali za babku v pražskom antikvariáte). Spoľahlivo som sa vďaka repríze vrátil do svojich mladých liet. Už vtedy ma Skrýš nejak enormne nebavila, ale inak sa jednalo o fajn triler na prečkanie vákua, po ktorom do našej mestskej knižnice zavíta nový King. Koontz píše zručne a dobre, ale tiež čiastočne nudne. Možno sa až príliš rozpisuje na to, aké sú jeho príbehy jednoduché. Vytvoriť mrazivého, nepredvídateľného psychopata nie je až také ľahké, ako sa môže zdať. Jemu sa to podarilo; satanista Vassago je vskutku nepríjemná osoba. Skvelý je i jeho domov: atmosférické prostredie opusteného lunaparku s rozsiahlym "údržbárskym" podzemím je pre horor ideálna výprava. Oceňujem desivý flashback do jeho detstva, keď prvý raz vraždil. Zaujímavý je motív prepojenia myslí; vo filme z toho režisér urobil trikové blbnutie, v knihe to funguje lepšie. Skvelý je sympatický ústredný manželský pár. Dávam dole klobúk za výborný, dojemne a citlivo spracovaný motív adoptívnej dcéry v podobe 10-ročného, fyzicky hendikepovaného dievčatka so smútkom v duši (vo filme sa z nej žalostne stala pubertálna biologická dcéra v podaní šťabajzny Alicie Silverstone z Batman a Robin). Potešil ma pekný epilóg. Je to medzi 3* a 4*. Koontz v Skrýši skombinoval v tej dobe (začiatok 90. rokov) populárne bestsellerové témy sériových vrahov (Mlčanie jahniat od Thomasa Harrisa) a lekárske trilery (Crichton, Cook, Wilson) a samozrejme kingovky. O čosi podobné sa v r. 1994 pokúsil aj Škót Ken McClure vo svojom Chameleónovi.

11 06.05.2022

Rok jedna je obľúbená vec. Dočkal sa ho nielen Batman a jeho verný učeň Robin, ale i Wonder Woman alebo Green Arrow. Koncom 80. rokov svojou trochou do mlyna prispel legendárny Frank Miller (Batman: Návrat Temného rytíře, Batman: Rok jedna, Sin City, 300) s Daredevilom, aj keď pre poriadok treba dodať, že v origináli sa jeho run volá Daredevil: The Man Without Fear. Frank sa okolo Diabla z Hell´s Kitchen motal už dávno predtým (viď. Daredevil: Na černé listině), ale „iba“ ako ilustrátor. Ale už ako „len“ ilustrátor Miller zbavil Matta Murdocka nevierohodných superhrdinských pátosov a spravil z neho „obyčajného“ muža riešiaceho prevažne problémy s newyorskou mafiou v čele s Kingpinom. Daredevil samozrejme JE superhrdina, ale nesedia mu súboje s príšerami, nadpozemskými entitami, vesmírnymi hrozbami. Nehodí sa do tímu. Je to osamelý hráč. Miller to pochopil, zasadil slepého advokáta chudobných do realistického prostredia plného špiny, temnoty, nebezpečných uličiek a temných nocí. Z tohto geniálneho ťahu komiksy čerpajú dodnes. Neskôr sa Miller do sveta Muža bez strachu viackrát vrátil, už i ako scenárista. Koncom 80. rokov vyrozprával fanúšikom zrod a prvý rok Daredevilovej kariéry. Origin je to nadštandardný, hoci neprekvapivý. Nájdete v ňom všetko, čo budete čakať. Elektru, Sticka, Foggyho, naznačenie vecí s mamou. Na strane druhej, toto nie je kritika, lebo dané záležitosti tu „museli“ byť, keďže patria do Daredevilovho kánonu a formovali (a stále formujú) ho ako postavu. Matt v Roku jedna zatiaľ ešte nedisponuje kostýmom. Robí chyby. Učí sa za pochodu. Vytvára si svoj vlastný rebríček hodnôt. Hoci je scenár neoriginálny, je svižne napísaný. Nuda nemá šancu. Scenár upaľuje dopredu v divokom, miestami až závratnom tempe (detstvo, otec, nehoda, škola, pomsta). Miestami možno až príliš zbesilo (výcviku je venovaných 8 strán, z toho dve tvorí jeden nemý obrázok na dvojstrane). Zarazilo ma, že Matt tu vlastne zabije nevinnú ženu (!) a nič z toho nie je vyvodené a de facto okamžite sa na to zabúda, čo som nepochopil. Chýbalo mi náboženstvo, ktoré k Mattovi patrí a tu temer nie je. Dialógy sú chytľavé, postavy skvelé, vzťahy dynamické. Navyše, neviem, čím to je, ale vždy, keď čítam Daredevila mám dobrú náladu. Ešte lepšia je tradične perfektná kresba Johna Romitu Jr. (Spider-Man: Hobgoblin, Eternals od Gaimana). Millera si ako komiksovú kultovú ikonu vážim, ale jeho kresbe som nikdy neprišiel na chuť a veľakrát som si vravel, že by práveže bolo najlepšie, ak by "iba" písal scenáre a ich pretavenie do výtvarnej podoby prenechal iným. Tu sa to stalo a je to fakt lepšie. Úderný ilustrátor výborne pracuje nielen s hektikou dennej štvrte za bieleho dňa, ale i s opačným extrémom: keď sa na Pekelnú kuchyňu nekompromisne znesie hlboká noc a spolu s tieňmi začne do ulíc vychádzať kriminálna časť obyvateľstva. Vydanie disponuje dvojstranovým úvodným slovom redaktora Ralpha Macchia z roku 1994.

11 24.02.2022

Román vychádza zo slávnej Poeovej poviedky resp. z nápadu, že na svete existoval ešte jeden Usher a po tom, čo hlavné postavy zahynuli a ich dom sa ponoril do desivých močiarov, tento ich súrodenec si ďalej žil svojím vlastným životom. Na prvý pohľad je všetko v absolútnom poriadku. Vietor kvíli, skučí a prechádza do tajuplného šepotu, noci sú temné a ponuré, v komínoch mrazivo vrieska meluzína a obrovské, prastaré stavby ukrývajú príšerné tajomstva, ktoré je rozumnejšie neodhaľovať svetu. A som veľmi rád, že niekto v ČR vydal starší horor (1984), prostredníctvom ktorého som sa zoznámil s v USA pomerne slávnym žánrovým spisovateľom. Druhou stranou mince je, že som s týmto románom ukrutne bojoval. Je to proste skoro 400 strán plných drobného, hustého textu, pričom postavy čítanie neuľahčujú. Skôr naopak: dlho mi trvalo, kým som si na ne zvykol. Je pravdou, že posledných 100 strán už dej odsýpal i vďaka tomu, že som sa v nich (a vzťahoch medzi nimi) lepšie orientoval, ale ako celok ma kniha ktovieako nezaujala. Pripomenula mi Relikviu od Childa & Douglasa. Okrem hororového žánru síce diela nemajú nič spoločné, ale obidve sú podľa mňa napísané až príliš dobre. Dané príbehy totiž až také zaujímavé nie sú a svojím spôsobom si nezaslúžili byť napísané takým kvalitným, „románovým“ štýlom. Mierne rozpaky som mal aj z priveľkého množstva tém (Žrava, Dýňák, telekinéza, strašidelný dom, zvrhlý rodinný klan), ktorých spracovanie ma napriek nadštandardnému počtu strán nechytilo. V dobrom ma pobavilo úvodné (šokujúce?) cameo. Oceňujem lacetku, atraktívny obal a autorov krátky medailónik na prebale. Trocha mi chýbalo úvodné slovo, ktoré by nám o románe (alebo jeho autorovi resp. období, v ktorom kniha vznikla) prezradilo viac. Chvíľu som dokonca zvažoval hodnotenie len 2*, ale napokon som dospel k záveru, že by to nebolo fér (mám dojem, že niečo, čo prekladá Milan Žáček, nemôže byť vyložená blbosť).

11 20.02.2022

„Komiks umírá od roku 1954, chlapče. To tě nesmí zastavit.“ Do tretice všetko dobré, hovorí sa. Avšak v prípade Eda Brubakera a Seana Phillipsa sa bohužiaľ jedná o najslabší Criminal. 5*, ako predchádzajúce dva, si tretí nezaslúži. Ale 3* by boli málo. Takže prižmúrim oči a nechám 4*. Kým jednotka a dvojka obsahovali menej príbehov, ale dlhších, trojka ich má viac a kratších. Niekomu to bude vyhovovať. Inému nie. Ďalším to bude jedno. Vracajú sa skoro všetky slávne postavy a to vrátane mŕtvych, keďže často (hoci nie vždy) ide o prequely. Niektoré „poviedky“ sú údernejšie. Iné menej. Avšak stále je to drsný a originálny Brubakerov svet plný podmanivej kresby temného pána Seana Ellisa (ktorému tentokrát s inkerovaním pomohol jeho vlastný syn). Súčasťou deluxe vydania je cca 70 strán bonusov (alternatívne obálky, úvodné slovo, eseje, Brubakerove poznámky k jednotlivým príbehom, ukážky zo scenárov atď.), záložka, minimalistický, ale pôsobivý obal a naopak farebný prebal.

11 18.02.2022

Perfektná jednohubka a rapídna trefa do čierneho od drsnej belgicko-kanadskej dvojky Runberg/Miville-Deschênes (Dobyvatelé). Zarov je pokračovanie čierno-bieleho filmu The Most Dangerous Game z r. 1932 (podľa poviedky Richarda Connella z roku 1924, v SR ani ČR nevyšla). Veľký formát od Vybírala tomu rozhodne prospel. Predsa len je niečo iné čítať to v takomto formáte a niečo iné v zmenšenom. Vo vybíralskom veľkom je to patrične epické a nádherne sa tým listuje a ešte lepšie sa kochá jednotlivými panelmi a stranami. Nemilosrdný sovietsky generál a šľachtic Zarov (v župane!) je jedinečný antihrdina, ktorý je sympatický vďaka rafinovanému (a pritom veľmi jednoduchému) prístupu „všetci naokolo sú stokrát väčšie svine“. Príbeh sa rozbehne rýchlo a dynamicky a v podstate sa nezastaví až do vcelku zaujímavého rozuzlenia. Prestávky medzi akciou sú také krátke, že si ich možno ani nevšimnete. Scenár zrejme nebol najkomplikovanejší, ale je pôsobivo napísaný. Vidieť klasických bostonských amerických gangstrov z 30. rokov 20. storočia uprostred temnej džungle, kde na každom kroku číha smrteľné nebezpečenstvo, je nápad rovnako jednoduchý, ako geniálny (odpovedá tomu nielen dobový zbrojný arzenál, ale i vtedajšia garderóba). Podotýkam, že nejde o „normálnu“ džungľu, ale o niečo až extrémne, akoby až mierne rozprávkové, o niečo, kde by mal problém prežiť hoc aj Tarzan (tie močiare!), skrátka niečo, čo vypadlo z King Konga. Paradoxne, The Most Dangerous Game sa natáčal práve v štúdiových kulisách, v ktorých vznikal aj King Kong (ten z r. 1933). Zarov je krutý, beštiálny komiks, ale svojím spôsobom krásny, mohutný a silný. Výprava exotického ostrova s gigantickým sídlom a zelenou džungľou je miestami až neskutočná, fenomenálna a nádherná. Zarov obsahuje 8-stranové záverečné bonusy. Konkrétne v podobe medailónikov autorov a grafickú prílohu s textovými poznámkam. Na začiatku je nenápadná chyba, keď sa o Zarovovej sestre raz hovorí ako o dcére a občas som mal problém orientovať sa, kto je matka a kto dcéra, ale inak fakt pecka.

11 03.01.2022

„A té noci nebránily Conanovi ve spánku žádné myšlenky na minulost.“ Cromsky dobré, ale aj tak divná séria. Napriek fatálnemu názvu sa pochopiteľne žiadnej smrti nedočkáme, je to predsa Conan, je nezabiteľný. V pohode prežije aj okamihy, v ktorých mu do tela až po rukoväť zabárajú 50-centimetrové dýky. Byť na mieste (inak môjho obľúbeného) Jasona Aarona (Skalpy, Doctor Strange, Muži hněvu), viedol by som príbeh inak, rozhodne by som od čitateľa neočakával, že sa bude báť o Conanov život (o Conanov život!). Ďalšie rozpaky budia jednak menšie rozmery (oproti iným conanovským sériám táto pôsobí ako drobec) a jednak to, že príbeh je v druhom zväzku dokončený a tretí, Labyrint smrti, rozbieha úplne nový smer, s ktorým už Aaron nemal nič spoločné. Celý dvojdiel mi pripadá tak, že sa Marvelu vrátili práva na Conana, rýchlo ich chcel využiť, najal slušného scenáristu a ten v rekordne rýchlom čase „niečo“ nabúchal na klávesnici, nebolo to dlhé, ale práve na krátkosti jednotlivých príbehov postavil pointu a to takú, že sledujeme Conana v rôznych životných obdobiach, krajinách a rokoch, a celé je to zlepené motívom mstiacich sa sirôt. Napriek tomu disponujem pozitívnymi pocitmi a keďže som podobne nežný, jemný a citlivý, ako Conan, nemám to srdce dať menej ako 4*. Nakreslené Mahmudom Asrarom, Gerardom Zaffinom a Garrym Brownom je to pútavo, drsne a patrične conanovsky brutálne. Keďže sa jedná v podstate o zbierku komiksových „poviedok“ (ktoré zjednocuje zápletka o temnom bohovi Razazelovi), ak vás aj nejaký príbeh začne nudiť, nasledujúci vás nakopne. Oceňujem, že na obale sa ukrýva iný obrázok, než na prebale, látkovú hnedú záložku a niekoľko strán bonusov v podobe alternatívnych obálok od Esada Ribiċa, Rona Garneyho (Muži hněvu, Spider-Man: Zpátky v černé), Neala Adamsa (Killraven), Stevea McNivena (Starej dobrej Logan, Tajné impérium 1 – 2), Billa Sienkiewicza alebo Španiela Jesúsa Saiza (Captain America – Steve Rogers). Úplne absentujú textové bonusy, napr. či séria zapadá do Conanovho kánonu resp. ako súvisí s inými sériami. A na mape v dvoch prípadoch chýba krvou podfarbená oblasť, kde sa príbeh odohráva (a keď už sme pri mapách, chybne sa na nich uvádza „Západni oceán“ s „i“ namiesto „í“). Inak som ale rád, že som si to kúpil, solídna. Štedrá nálož mäsitých conanoviek. Najviac ma bavil hororový príbeh z Conanovej zasneženej, od zvyšku sveta odtrhnutej dediny (ale páčilo sa mi aj jeho spojenectvo so ženami).

11 26.12.2021

„Fotografie jsou mostem k minulosti. Černobílými připomínkami toho, jak to bývalo. Spojením s těmi, kdo už s námi nejsou. Nesmírně cennými poklady.“ Dúfam, že nie som naivný, keď od komiksu okrem iných vecí vyžadujem aj to, aby ma bavil. A tento ma príliš nebavil, čiže si 4* teoreticky nezaslúži. Lenže z historického hľadiska plní dôležitú funkciu. Kebyže robím osnovy povinného komiksového čítania, Batman: Smrt v rodině by sa doňho dostal. Hoci na dnešnú dobu pôsobí zastarane (Joker ako veľvyslanec na pôde OSN požívajúci diplomatickú imunitu, to ako vážne?), čudne (na to, že je tu Joker v podstate masový vrah, je nielen nakreslený, ale i napísaný ako komická postavička) a naivne (zelené slipy Jasona Todda alias Robina č. 2), svojho času bol temný a ponurý, priniesol šokujúce úmrtie kladnej postavy a posunul o míle dopredu nielen Batmanov kánon, ale tiež vnímanie čitateľov komiksu ako takého. V druhej polovici 80. rokov sa začalo stemnievať, komiksy prestávali byť pre malé deti a začali sa sústrediť na staršie publikum (Mooreovi Watchmeni, Davidova spider-manovská Smrt Jean DeWolffové, Millerove batmanovské príspevky Rok jedna resp. Návrat Temného rytíře). Smrt v rodině nie je až taká dospelá, ako Millerove batmanovky, ale Robinova smrť (to naozaj nie je spoiler) má dodnes zásadný vplyv na Batmana napriek tomu, že Jason sa do sveta živých napokon vrátil, avšak v značne premenenej (a za mňa oveľa zaujímavejšej) podobe, ako Red Hood (viď. DKK Pod maskou). Batmana Robinova smrť zničila podobne, ako Spider-Mana smrť Gwen Stacy. Mimochodom, tvorcovia nevedeli, či Robin zomrie alebo nie, keďže o jeho (ne)prežití hlasovali čitatelia. Tí napokon (keďže Toddov Robin bol kontroverzný, nemalú časť publika štval svojím nezodpovedným správaním) rozhodli o pohrebe. Hlasovanie trvalo 36 hodín a za Robinovu smrť bolo len 72 hlasov viac, než za jeho prežitie. Tvorcovia ale museli byť pripravení na obe eventuality a tak vznikli obidve. V jednej Robin prežil; tento raritný kúsok (avšak nachádzajúci sa len na jednej strane) verejnosť dostala až v roku 2006 v ročenke Batman Annual #25. Nájdete ho aj v tomto DKK. Práve pomerne bohaté vydanie sa tiež čiastočne postaralo o štvrtú hviezdu. Ďalej na konci nájdete pôvodný inzerát vyzývajúci fanúšikov na ono osudové telefonické hlasovanie, 6 fajnových obálok a retropríbeh s prvou Jasonovou akciou (z r. 1983), ktorá je nakreslená tak dobre, že u mňa víťazí nad hlavným príbehom, čo môžem povedať o minime retrokomiksov z DKK. Na zadnom obale sú chybné roky (v „původně vycházelo“ je uvedené 2008 – 2009 namiesto 1988 - 1989). Hoci sa traduje, že Robina na smrť páčidlom umlátil Joker, pravdou je, že ho „iba“ ťažko zranil a Robina zabil až následný výbuch. Komiks je príjemne krátky a disponuje viacerými sľubnými momentmi: kultovou smrťou, Supermanom, exotikou v podobe Libanonu, New Yorku alebo Etiópie (Batman, hoci si ho každý spája s Gothamom, je v skutočnosti veľký cestovateľ), sociálno-politickým presahom (utečenecký tábor, výcvik teroristov, hladomor) a osobným motívom (hľadanie mamy).

11 24.12.2021

Joela Schumachera na toho, kto nemá rád štýl Scotta Snydera! Černým zrcadlo Scott nielen DC, ale aj svetu ukázal, že vie uchopiť správne Batmana. Temne, noirovo, ponuro, kriminálne. Černé zrcadlo je výnimočná batmanovka paradoxne napriek tomu, že v nej nevystupuje Bruce Wayne, ale ex-Robin Dick Grayson. Až na jednu menšiu výnimku tu nenájdete žiadnu záporácku hviezdu, ale Batman „iba“ pátra a vyšetruje. A je to pecka. Najmä druhá polovica, ktorá do deja uvádza Gordonovho strateného syna, čo je osoba, z ktorej by zliezla koža z tváre aj Hannibalovi Lecterovi a to už je vážne čo povedať. Oceňujem aj luxusnú CREWácku edíciu, fajnový obal s prebalom a množstvo bonusov. Sám som prekvapený, že dávam až 5*, ale ono si ich to fakt zaslúži.

11 16.11.2021

(SPOILER) Ak ste v 90. rokoch v USA písali žánrovky z nemocničného, právnického, špionážneho alebo policajného prostredia, boli ste za vodou. Clancy, Cook, Koontz a ani Crichton sa na nič nehrali a neponúkali svojim fanúšikom nič viac (ale ani nič menej), než len napínavé, oddychové čítanie. Jedným z najvýraznejších bol James Patterson, ktorému v češtine do r. 2019 vyšlo 24 napínavých románov o Alexovi Crossovi. Zberateľ bozkov bol v r. 1997 sfilmovaný s Morganom Freemanom a Ashley Judd. Mal logické chyby, ale páčil sa mi viac, ako román. Patterson z Crossa a Kate urobil milencov, čo nefunguje, vo filme sú to iba priatelia a je to lepšie, silnejšie, uveriteľnejšie, sympatickejšie a dojemnejšie (toto mimochodom mala aj generálova dcéra, v knihe bola ústredná dvojka napokon milenecká, čo vôbec nefungovalo, kým vo filme nebola a bolo to báječné). Literárna predloha je dobré žánrové čítanie so sympatickým hrdinom a zaujímavo spracovanou tematikou sériových vrahov (čo bolo v deväťdesiatkach v móde vďaka filmovým hitom ako Mlčanie jahniat a Sedem) a originálnymi nápadmi (dvojica spolupracujúcich vrahov, hrdina nemá žiadne kompetencie a vlastne by tu ani nemal byť, navyše je rodinným príbuzným s jednou z obetí, postava unikne zo zabijakovho zajatia a stane sa výraznou postavou v hone naňho). Kniha je napísaná svižne, pričom na rýchlom tempe odvíjania má podiel nielen originálne striedanie ich a er pasáží, ale tiež krátkosť kapitol (kniha má 400 strán a obsahuje neuveriteľných 122 kapitol, čo je možno nejaký rekord). Už som čítal a videl všeličo, ale to s tým hadom... Každopádne, ku koncu už ma to fakt nebavilo; 400 strán je predsa len 400 strán.

11 29.10.2021

„Roztomilost je vlastní všem dětem savců. Je to zbraň mláďat. Pomocí ní ovplivňují nás dospělé, protože nás potřebují pro vlastní přežití.“ Začnem negatívami. Niektoré veci absurdné: postavy sa správajú normálne v nenormálnych situáciách (akoby od detstva vídali ožívať mŕtvoly alebo to, ako ľudské vlasy narastú do niekoľkometrovej dĺžky a začnú zápasiť s inými niekoľkometrovými vlasmi), hrdinke niekoľkokrát zachráni život vyslovená náhoda a zomrie kvôli nej veľa nevinných postáv. Tým by sme ale mínusmi skončili. Spirála je kultová pecka za 100%. V češtine už v minulosti vyšla, ale toto je prvý raz, čo vychádza v jednom masívnom (650 strán!) zväzku a okorenená o jeden bonusový príbeh. Džundži Itó ma dostal už Rybami a Balónkami oběšenců a síce som vedel, čo do neho môžem očakávať (všetko), ale pri čítaní Spirály som napriek tomu zostal prekvapený, zaskočený a ku koncu už vyložene šokovaný a zhnusený (ale v dobrom, ak je teda niečo také vôbec možné, ale v hororoch asi je). Niektoré veci síce podľa mňa nedoriešil (prečo sa niektorí menia na slimákov a iní nie?), ale sú to detaily a napokon príbeh dokázal patrične ukočírovať do uspokojivého finále.

11 12.10.2021

„To si jenom projektuješ, Jasone.“ Traja Jokeri. Geniálny, ale jednoduchý a jednoduchý, avšak geniálny nápad. Keď sa to povie, vaša fantázia sa rozbehne a už sa nezastaví. Odpovede na otázku, ako je niečo také vôbec možné, zrejme neuspokoja každého, ale mňa potešilo, že scenárista Geoff Johns sa s tým pobil na slušnej úrovni. A to hovorím ako niekto, kto jeho scenáristické práce vo všeobecnosti nejako extra v láske veru ozaj nemá (dodnes som sa nespamätal z Flashpointu). V tomto komikse sa však Johns v rozumnej miere upokojil a umiernil a hneď je to o klaunovský nos lepšie. Jokerovia budia pozornosť i rešpekt, Batman je extrémne zamyslený aj na svoje pomery, Batgirl napriek tomu, čo prežila, stále v ľuďoch vidí len to najlepšie a zaujímavým protipólom je im obom Red Hood, oproti ktorého miestami extrémistickým metódam aj tie Batmanove pôsobia ako metódy jemného diplomata. Scenár možno napokon nedokáže stopercentne naplniť (nemalé) očakávania (aj ambície), ale inak som z toho napriek pár zakopnutiam mal dobré dojmy. Pozoruhodná je nielen výtvarná stránka od Faboka (Batman/Flash: Odznak), ale tiež parádny zelený tvrdý obal a vynikajúci prebal, ktorý jednak zábavne parafrázuje slávne tri opice (nevidí, nepočuje, nehovorí) a jednak sa dá rozložiť do podoby plagátu (!). Čo je síce asi nepraktické (ktorý zberateľ oželie prebal a nalepí si ho na stenu?), ale ako nápad super. Zaujímavé sú posledné strany, v ktorých Johns (opäť raz) pracuje s teóriou, že Batman/Joker sa navzájom istým spôsobom potrebujú a že im v podstate ani nejde o zničenie toho druhého (nevraviac o zabití) a vlastne je im ukradnutá i súperova identita (a možno ju dokonca dávno vedia).

11 24.08.2021

Ozrutný komiksový súbor. Veľké rozmery (210 x 300 mm) a adekvátny počet strán (viac ako 250). K tomu vynikajúce textové bonusy, ktorých síce pokojne mohlo byť ešte viac, ale aj takto je to veľmi fajn. Zoznamujú nás so zákulisím toho-ktorého komiksu, kedy vznikol, za akých okolností, s kým atď., prípadne sa jedná o medailóniky autorov. No a samozrejme sú tu samotné komiksy, kde si azda každý nájde to svoje. Mojím favoritom (už od detstva, keď vychádzala na pokračovanie v ABC) je legendárna klasika Galaxia. Keď som bol malý, dostala sa ku mne iba prvá polovica príbehu. Treba dodať, že tá lepšia. Dvojica astronautov sa ničnetušiac „zrazu“ prebudí vo vesmírnej lodi tak gigantickej, že aj rýchlovlaku, ktorý v lodi kedysi (keď ešte bola funkčná) jazdil, trvalo dostať sa z jedného konca na druhý dlhé minúty. Ocitnú sa vo víre udalostí, ktoré majú miestami až hororový nádych (mrazivo vyľudnené prostredie proste robí svoje). Bohužiaľ, akonáhle sa dej presunie inam (nechcem spoilerovať), už to skrátka nie je tak úplne ono a začne to klesať do istej formy miernej béčkovosti. Vzpoura mozků, Galaxia a Tvrz súhrnne vyšli už v roku 2001 vo Velké knihe komiksů #1.

11 13.04.2021

Ak to budeme vnímať v kontexte doby, je Prekliatie Salemu zaslúžená klasika, kult a nepochybne legenda a perla (upírskeho) žánru. V 70. rokoch 20. storočia na tom literárny horor nejako extra dobre veru nebol. Musel prísť až Stephen King, aby ho katapultoval (a zároveň aj sám seba) medzi bestsellerovú špičku. Nepodceňoval nielen čitateľa, ale ani žáner ako taký. Kým iní autori považovali v hororoch za nedôležité zoznámiť čitateľov bližšie s postavami, King písal hrdinov (a aj záporákov) po psychologickej stránke tak zručne, až to možno občas prestávalo byť „čistým“ hororom a robilo to z jeho kníh, prepáčte, niečo „viac“. Prekliatie Salemu je na tom rovnako. Nekoná sa žiadne trápne, lacné oblbovanie, ale predstavenie plné slušných dialógov, dobre spracovaných postáv (a vzťahov medzi nimi) a situáciu pochopiteľne značným spôsobom vylepšuje aj nezameniteľný autorov svižný štýl písania, ktorý vás chytí a už nepustí. Bohužiaľ, knižka podľa mňa za tie desaťročia od svojho vydania zostarla. Dnes už málokoho dostane horor o upíroch, postupne ovládajúcich americké mestečko. A to platí nielen dnes, v roku 2021, kedy píšem tento komentár, ale platilo to už niekde okolo roku 2002, kedy som si knižku za prvé vlastné zarobené peniaze kúpil (spolu s Osvietením) vo viere, že to budú strašidelné pecky, ktoré ma odrovnajú. Nič také sa však nakoniec nekonalo. Zlé to nie je, ale 4* si to podľa mňa nezaslúži, na to je to na môj vkus miestami predsa len už až príliš zdĺhavé a pomalé a postavy mi nijak špeciálne neprirástli k srdcu. Oceňujem mrazivú, geniálnu myšlienku (z ktorej vychádzala samozrejme aj Stephenova poviedka Kukuričné deti): dá sa zničiť mesto bez toho, aby si to všimol cestujúci, ktorý ním náhodou prechádza? V r. 1979 natočil Tobe Hooper solídnu filmovú adaptáciu, v r. 1987 vzniklo voľné pokračovanie a v roku 2004 mini-séria s Donaldom Sutherlandom.

Po horore Děti Halloweenu ďalší vydarený prírastok do halloweenskej žánrovej edície Carcosy. Opäť solídna, drsná jednohubka. Ale nedajte sa oklamať! Solídne, drsné jednohubky je v skutočnosti ťažké napísať (hoci opak sa môže zdať byť pravdou). Miestami sa na motiváciách postáv dalo určite lepšie zapracovať (to bol Mike fakt taký meganadržaný, že „len“ kvôli sexu podstupoval dobrovoľne „to“ všetko?) a mnohé postavy sú slušne spracované, ale nakoniec to autor vlastnoručne vyhodí von oknom v momente, keď sa ukáže, že v skutočnosti šlo len o vedľajšie mäso určené na porážku. Ale inak disponuje John Everson pútavým štýlom, ktorým čitateľa dokáže vtiahnuť do deja. Ten je sympaticky priamočiary a na nič sa nehrá, čo je niekedy fajn, nemusí byť všetko zrovna Meno ruže. Určite by som si od tohto autora ešte niečo v češtine rád prečítal. Oceňujem aj parádnu obálku a tradične šťavnatý preklad Milana Žáčka.

11 09.02.2021