Ivan Kučera komentáře u knih

Prichytil som sa pri tom, že samotný prípad (ani jeho rozuzlenie) ma jednak príliš nezaujíma a vlastne som sa v ňom dosť strácal. Postáv je veľa, majú medzi sebou rôznu dynamiku a situáciu robí neprehľadnejšou politika, ktorá vždy v histórii ľudstva všetko iba komplikovala a inak tomu nie je ani tentokrát. Ako-tak som sa v deji začal chytať až pri druhom čítaní (každý komiks čítam minimálne dva razy). Ale tá kresba, vážení. Tá kresba! Dvorný ilustrátor série, David Etien, odvádza neuveriteľnú robotu. Nielen denný Londýn, ale i nočný a rôzne bočné uličky, zákutia, parky, cintoríny, trhy, obchody a prístavy, nevraviac o postavách a zvieratách, nakreslil tak úžasne, že som sa na jeho úchvatnú prácu nedokázal vynadívať, neustále som sa vracal dozadu a opätovne si vychutnával obrazy, ktoré som už mal za sebou, ale neustále ma niečo lákalo vrátiť sa k nim a znova si ich vychutnať. Štvrtú hviezdu pridávam za to, že scenár dvojice Djian/Legrand ako-taký ma síce nestrhol, zato ma veľmi baví ústredná štvorka, vzťahy medzi nimi a zaujíma ma, s čím prídu nabudúce (a som zvedavý, ako sa bude vydarená francúzska séria s ich narastajúcim vekom vyvíjať). Čiastočne sa mi zdalo, akoby boli tvorcovia veľkí filmoví fanúšikovia a inšpirovali sa pri tvorbe dvojky slávnymi filmovými dvojkami (napr. Krstný otec, Pán prsteňov alebo Hviezdne vojny), ktoré tiež boli oproti pomerne veselým prvým dielom (aj keď teda práve u Puzových mafiánov hovoriť o veselých veciach... no nič) prekvapivo komplikované, ťažké, temné a rapídne spomalili tempo, aby sa drsnejšie zahryzli postavám do krku (a najmä duše). A možno príde aj Jack Rozparovač. Jemne ma sklamala skvelá Káťa, ktorá mala s hrdinami parádnu chémiu; škoda, že nedostala výraznejší priestor.

5 01.10.2021

„Je to iba zviera. Nemôžete sa pomstiť zvieraťu.“ 17 rokov po Čeľustiach napísal Peter Benchley ďalší hororovo-morský survival o prerastenej oblude, ktorá si rada pochutnáva na ľudských obetiach. A hoci už s tým zďaleka nespôsobil taký rachot, ako kedysi (síce aj túto jeho knihu sfilmovali, ale „len“ ako solídnu televíznu minisériu, celosvetový trhák oscarových rozmerov sa už nekonal), mne sa vlastne Beštia páčila o čosi viac, ako slávny žraločí krvák a i preto jej udeľujem o jednu hviezdu viac. Postavy sú sympatickejšie. Nikto (hlavne teda autor, ehm) nás neotravuje zbytočnými, pre dej málo (až vôbec) dôležitými dejovými zápletkami. A ústredná beštia mi pripadala zlovestnejšia a desivejšia, než žralok. Žralok je krásny, desivý živočích, ale to, s čím Benchley prišiel v románe Beštia, mi na tele vyvolalo predsa len viac zimomriavok. Vravel som si, že s „týmto“ by som sa veru v mori ocitnúť nechcel. Samozrejme ani so sedemmetrovým žralokom, ale v „tomto“, v tých chápadlách, bolo čosi ešte desivejšie, atavistickejšie, nepríjemnejšie a rešpekt budiace. Také to šokujúce uhranutie tesne pred smrťou, keď si uvedomíte, že ste si zahrávali s niečím, čo je vás schopné behom sekundy zničiť...a aj vás zničí a už večer si na to nebude pamätať. Benchleyho štýl je veľmi jednoduchý. Dej dopredu, k povinnému akčnému vyvrcholeniu, posúva prostredníctvom epizódnych „poviedok“, v ktorých sleduje osoby, ktoré sa alebo stanú obeťou zobáka beštie, alebo sa im v poslednej chvíli podarí zachrániť si život. Ako v Čeľustiach, aj v Beštii Benchley veľmi zaujímavo opisuje spôsob uvažovania ústredného monštra. Mimochodom, postavy spomínajú film Čeľuste. Na slovenskom vydaní z roku 1992 mi vadilo viacero pochybený (napr. chýbajúce úvodzovky), strašne nahusto posádzaný text (a k tomu ako bonus malé písmenká, vskutku diabolská kombinácia) a pár zastaraných slov, ktoré boli rovnakou mierou rozkošné, ako príšerné, ale za to Benchley pravdaže nemôže.

13 01.10.2021

Keď túto neznámu vec Josef Vybíral v roku 2021 vydal, povedal som si, že je príliš originálna na to, aby som si ju nekúpil. Som rád, že som sa nemýlil a že je nielen originálna, ale aj skvelá (čo nie je vždy jedno a to isté, niekedy je prehnaná originalita na škodu veci). Mohlo by sa zdať, že tento album je detský komiks, ale je aj nie je to pravda. Scenár k detskosti miestami síce skutočne zvádza, detto rozbláznená kresba, ale osobne by som Danthrakon 1: Nenasytný grimoár (grimoár je čarovná kniha obsahujúca návody na magické rituály) odporučil každému, kto má rád hravé, zábavné, nie prehnane náročné, ale rozhodne ani nie hlúpe komiksy. Postavy sú veľmi fajn a sympatické, scenár vie prekvapiť vtipom zameraným na dospelého (občasná krv, ocas“, podělaný kabát“) a je umiestnený do prostredia príliš pútavého, jedinečného a svojrázneho na to, aby dokázal nudiť. Štvrtú hviezdu pridávam za parádnu, vynaliezavú kresbu Oliviera Boiscommuna, s ktorého prácou sa stretávame v našich končinách prvý raz a ktorá mi trochu pripomenula tvorbu nášho Laca Csurmu (séria Tajomstvo starého domu). Samozrejme k tomu treba pripočítať úžasnými farbami hýriaci koloring od Claudea Gutha, čo je v našich zemepisných končinách ďalší nováčik. Naopak, s prácou francúzskeho scenáristu Christophea Arlestona sme sa už stretli v Ekhö. Páčil sa mi atraktívny A4 zošitový formát s kriedovým papierom. Toto ma fakt bavilo; živý, fungujúci, funkčný, temperamentný, organický a zábavou tepúci svet, do ktorého sa rád vrátim.

5 29.09.2021

Som v miernom šoku z toho, aká pecka to je! To som fakt nečakal. Čítal som všetky tri komiksy, ktoré Tajnému impériu 1 predchádzali (Hail Hydra, Maria Hillová před soudem, Budování imperia). Mali svoje chyby, ale bavili ma vďaka rúhačskej myšlienke „čo ak je najamerickejší superhrdina tajným agentom Hydry?“. Myslel som si ale, že trojka stačila a bolo by fajn useknúť to v najlepšom. Mýlil som sa. V skutočnosti to boli len udalosti, ktoré predchádzali deju Tajného impéria 1. Aj veci, ktoré v prequelovskej trilógii pôsobili nadbytočne, po ňom dávajú zmysel. Všetko od začiatku zjavne smerovalo k tomuto. Je to fakt masívny crossover, ktorý hodnotím ešte lepšie, ako legendárnu Občiansku vojnu. Môžete povedať, že to je príliš silné vyhlásenie, ale Občianska vojna síce vychádzala zo skvelej myšlienky, no mala obmedzený priestor. Toto naopak malý priestor nemá – Captain bol detailne rozpitvaný v prequelovej trojici a tu už je hotovou zápornou postavou. Takže trochu ustupuje do úzadia, aby dvorný scenárista série Nick Spencer mohol kvalitne operovať s ďalšími postavami. Najmocnejšie (Doctor Strange, Captain Marvel) sú šikovne vyradené z hry, iné prechádzajú na Captainovu stranu a ďalšie na stranu Iron Mana, ktorý proti Kapovi samozrejme stál už v Občianskej vojne. Postavy sú prepracované, vzťahy takisto. Najmenej mi tu sedela krátka návšteva u Ultrona, ale prežil som ju.

5 28.09.2021

Tieto 4* sú nie že s jednou prižmúrenou plutvou, ale s dvomi. Ale napokon si ich Aquaman 6: Smrt krále azda predsa len zaslúži. Minimálne kresba je veľmi fajn (žiadna výtvarná revolúcia, ale solídny súčasný americký mainstream), postava Aquamana má zaujímavý charakter (skoro všetkými odvrhovaný a urážaný, ale napriek tomu budiaci rešpekt), scenár napriek množstvu predvídateľných momentov, očakávaných zvratov a neoriginálneho klišé, obsahuje i zaujímavé motívy (bol by Aquaman ako vládca dobrý alebo by ho limitovalo jeho dobré, mäkké srdce?) a potešilo ma aj to, že sa jedna dejová linka (zvrhnutie Ratha z trónu) uzatvára a na konci sa plynulo cliffhangerovo otvára nová („vynáranie“ vôbec nevyzerá zle). Mimochodom, Abnettov komiks Mera: Královná Atlantidy je dejovo zasadený medzi Aquamana 5: Zlomenú korunu a práve dnešného šiesteho a práve v tomto komikse sa z Mery stane ukážková Deus ex machina.

5 23.09.2021

V 90. rokoch u nás vychádzali dve série s nindža korytnačkami. Okrem tejto ešte plagátová verzia, ktorá sa dala rozložiť do podoby obrovského posteru. Prvé číslo série Teenage Mutant Hero Turtles sa na pultoch stánkov objavilo v roku 1992 a stálo 19 Kčs. Staré dobré časy. Hoci je to čítanie určené samozrejme predovšetkým deťom, s odstupom desaťročí milo prekvapí, že je to vlastne celkom fajn (v rámci možností) nakreslené a že nezačíname uprostred príbehu, ale na jeho začiatku: statočná moderátorka April (v nezabudnuteľnom žltom outfite) je napadnutá, skončí v kanáloch a tu ju pred útočníkmi zachránia naše bojové korytnačky. April, aj čitatelia, sa následne prostredníctvom rozprávania majstra Splintera dozvedia, ako sa to vlastne celé začalo. Nechýba hlavolam, ani profil jedného z hrdinov (v ktorom sa exkluzívne dozviete napr. jeho výšku a váhu). Prvému číslu za ohromnú nostalgiu (mal som vtedy 11 a kupovali mi to rodičia) pridávam štvrtú hviezdu navyše, pri nasledujúcich pokračovaniach budem prísnejší.

5 22.09.2021

„Nyní kráčela s démony.“ Hellraiser (v origináli Hellbound Heart) prvý raz vyšiel v r. 1986 v zbierke zostavovanej G.R.R. Martinom a nazvanej Night Visions. Z poviedky (novely?) sa rýchlo stal kult, ktorý sa v nasledujúcich desaťročiach dočkal množstva vydaní, či už samostatne, alebo v zbierkach, antológiách (o nekonečnej filmovej sérii nehovoriac). Len v českom preklade vyšiel už dva razy. Ja som sa dostal až k verzii od Carcosy a zhltol som ju ako malinu. Hnilú, skazenú, potiahnutú zapáchajúcim slizom a krvou. A určite nie len preto, že nemá ani 130 strán (vrátane spisovateľovho profilu z tradične rozhľadeného pera prekladateľa a vydavateľa Milana Žáčka). Ak sa Clive Barker drží hororu (Noční rasa alebo Velké a tajné show, aj keď tam už to jemne začal miešať s dark fantasy), je mi veľmi blízky. Ako jeden z mála svetových autorov dokáže písať násilie tak fyzicky naturalisticky, až je to fakt nepríjemné, realistické. Samozrejme násilie nie je všetko, našťastie Hellraiser obsahuje tiež svižný pisateľský štýl, jednoduché, ale uveriteľné postavy, nepredvídateľný dej a tempo neumožňujúce čitateľovi vydýchnuť. Páčilo sa mi aj filmové spracovanie z r. 1987 (ktoré prekvapivo natočil sám Barker), ale literárna predloha je môjmu (azda zvrátenému) srdcu predsa len o kvapku (dve, tri...) bližšia. Nebola síce dokonalá (žena v domácnosti pozoruhodne dobre znáša krvavosti, ktoré sa okolo nej dejú, asi sa tak brutálne zocelila pri krájaní mäsa na nedeľné obedy), ale určite som si tento tvrdý horor pre dospelých užil. Zaujímavosťou je, že kým film (resp. celá séria, v jednotke sa naplno objavili v podstate až 20 minút pred koncom) sa preslávila predovšetkým nezabudnuteľnými Cenobitmi, v poviedke (novele?) majú minimálny priestor (pár strán na konci a zopár na začiatku).

14 21.09.2021

Po Encyklopedii akčního filmu ďalšia skvelá filmová publikácia redakcie webu Moviezone. Ale začnem negatívami. Je tam hŕstka preklepov (asi by sa dali zrátať na prstoch jednej mutantej ruky), občas sa vyskytne blbosť (komiks Občianska vojna od Marka Millara sa skončil všelijako, ale určite nie takým obrázkom, aký spomínajú autori), tematické texty (filmy ovplyvnené komiksovou estetikou, fyzika v komiksoch) sú dosť nudné (česť výnimkám: filmy podľa komiksových stripov, komiksové filmy, ktoré nakoniec nevznikli), bublinky so zaujímavosťami sú fajn, ale ich umiestneniu chýba logika (napr. pri profile Aquamana je zaujímavosť týkajúca sa Thora) a nepochopil som staré plagáty na konci. Inak je to ale parádna publikácia, ktorá sa číta jedným dychom. Najlepšie fungujú profily jednotlivých filmov, ktoré sú napísané svižne, šťavnato a k veci. Publikácia má široký rozsah. Dá sa povedať, že nevynechala žiadny film, aspoň ja som na žiadny neprišiel. Laika potom akiste zaskočí vec (ktorá je ale pre fanúšika dávno notoricky známa), že podľa komiksovej predlohy sú aj filmy, do ktorých by to (možno) nebol povedal (Road to Perdition).

7 17.09.2021

„Bola polnoc – čas zlý, krutý – a ja slabý, pochudnutý...“ Pod siahodlhým, komplikovaným a divným názvom Havran / Zlatý skarabeus / Príhody Arthura Gordona Pyma sa ukrýva masívny (viac ako 600 strán) ultimátny sprievodca svetom amerického spisovateľa Edgara Allana Poea. Obdivuhodné na zbierke je, že obsahuje trúfam si tvrdiť drvivú väčšinu toho, čo Poe počas svojho života napísal (a že toho bolo). Dotyčný spisovateľ má síce povesť hororového autora, ale pri čítaní textov som vo väčšine prípadov o tomto žánrovom zaradení pochyboval. Pravdupovediac, básne mi pripadali oveľa hororovejšie, než väčšina poviedok. Zbierka obsahuje okrem viac ako šiestich desiatok (!) poviedok, úvah a básní (v čele s legendárnym Havranom, ktorého čítali možno aj ľudia, ktorí inak básne nečítajú), tiež viacero odborných textov: 14-stranový úvod Edgar Allan Poe – Legenda a skutočnosť od Juraja Vojteka, 10-stranové poznámky a vysvetlivky a 13-stranovú Chronológiu života a diela Edgara Allana Poea. Nájdete tu aj Poeov najdlhší text, novelu Príhody Arthura Gordona Pyma. Vlastním SK vydanie z 80. rokov, čomu odpovedá potrhaný prebal a zatuchnuté strany. V roku 2021 som si povedal, že Poeovi znova dám šancu. V minulosti som zbierku čítal, ale hoci už vtedy som frčal na horore, nezaujala ma. S pribúdajúcimi rokmi som to začal klásť na vinu svojej vtedajšej slabej vyzretosti, ale aj v roku 2021 je to miestami neskutočná nuda. Poeov štýl zostarol, podobne ako štýl C.A. Smitha alebo Arthura Machena. Nie všetko staré považujem za zostarnuté, napr. texty od Lovecrafta alebo R.E. Howarda si aj dnes s chuťou prečítam, mnohé z nich predbehli dobu. Poeho texty sú nezáživné, ťažkopádne, zle sa čítajú, prakticky vôbec nie sú strašidelné a niekedy mi pripadali až ako zvrátená súťaž o napísanie čo najmdlejšej poviedky. Samozrejme, niektoré veci sú super ešte i dnes. Havran je splneným snom každého melancholika, Vraždy v ulici Morgue dodnes udivujú šokujúcim odhalením páchateľa (vedeli ste, že v jednej sfilmovanej verzii Dupina hral Ladislav Chudík?). Fascinuje ma, že paradoxne najväčšieho počtu filmových adaptácií sa dočkali najkratšie texty (Havran, Jama a kyvadlo, Čierny kocúr, maska červenej smrti, Zánik domu Usherovského).

7 16.09.2021

"Alkoholik je otrokom vo vlastnom tele." Ak chce niekto túto knihu automaticky zavrhnúť s odôvodnením, že od bývalej markizáckej hviezdy kontroverznej reality show fakt nepotrebuje nič čítať... robí chybu. Toto totiž nie je ani tak spoveď niekdajšej televíznej hviezdy, ale alkoholika, ktorý vie, že z alkoholizmu sa nedá vyliečiť, ale dá sa s ním zvádzať vcelku vyrovnaný súboj - ak človek chce, má dôvod a ideálne pri ňom stojí aspoň pár ľudí, kvôli ktorým sa mu to oplatí robiť (a ktorí ho strážia). Mnohí majú tendenciu túto knihu zosmiešňovať a pritom by sami nikdy nemali gule čosi také napísať. Za mňa dole klobúk, Braňo.

7 11.09.2021

Štvanice. Ten názov je fakt presný, tentokrát to bude o hubu i na Spider-Manove pomery. Opäť raz si siahne na dno svojich síl. To je uňho síce bežné, ale tentokrát je to predsa len osobnejšie a teda zovretejšie. Duša Daily Bugle, sympaťák Robbie Robertson, dáva výpoveď po tom, čo sa spoluvlastníkom novín okrem JJJ nestáva nikto menší, než legendárny „priemyselník“ Norman Osborn alias Green Goblin, vo voľnom čase manipulatívny psychopat. V minulosti (nepriamo?) zavraždil Gwen Stacyovú, pozná Spajdyho civilnú identitu (ale zjavne ju nemieni nikomu prezradiť, čo je... znepokojivé?), vstal z mŕtvych a zjavne má niečo na JJJ, keďže sa cigarový čert správa akoby bol pod papučou. Na Sieťomilovu hlavu je vypísaná tučná odmena, takže po ňom ide každý zabijak v meste od profesionálov až po ťažkých fušerov vrátane Punishera (nespoilerujem, je na obálke). A nekončíme! Spajďák je obvinený z vraždy, čo síce nie je v jeho svete žiadna novinka, ale na kráse dňa to nepridá. Aby nebolo problémov málo, dôjde k únosu malého chlapca. Po jeho stopách náš obľúbený pavúk vyráža a popri tom musí zistiť, či sa pod maskou Goblina ukrýva starý dobrý Norman, jeho syn Harry (ten síce dávno nie je medzi živými, ale zjavne ide o klan, ktorý rád vstáva z mŕtvych) alebo je to celé inak. Chuťovkou je, že do mesta prichádza Gwenyn strýko Arthur so svojimi deťmi, aby situáciu ešte viac skomplikoval. Nevraviac o dvojici superhrdinov Overrid a Aura, ktorí takisto pasú po Spideym. Proste vyhrotenosť kam len pozriete (a to som ešte nespomenul môjho obľúbeného mafiána s pančuchou na hlave Ružu). Kresba sa mi síce veľmi páčila (palec hore za oslepujúco nasvieteného Goblina v snehovej víchrici), ale zakaždým je iná, keďže príbeh sa vinul naprieč štyrmi (!) spider-manovskými sériami, pričom každá disponovala svojím vlastným ilustrátorom: či už Joeom Bennettom (Batman Detective Comics: Stín nad netopýry), Lukeom Rossom (Jonah Hex: Tvář plná násílí), prípadne Johnom Roomitom Jr. (KVS: Hobgoblin, Daredevil: Rok jedna). Odlišné výtvarné štýly občas bijú do očí a dej skáče príliš dezorientovane; zo scény, v ktorej zájde Spajdy na pokec so Staceym prehrnieme na druhú stranu a na nej je v zajatí dvoch cudzích osôb a napojený na káble, ktorým nerozumieme. Je to rušivé. Zaskočila ma vlažná reakcia, s akou Spajdy vezme na vedomie comeback vraha svojej životnej lásky, s ktorým jedná ako s otravným podomovým predavačom vysávačov. Palec dole dávam i za extra nudnú dvojku Overrid/Aura, nevraviac o Black Tarantulovi. A scenár je na viacerých miestach déjavu (zmanipulovaný Punisher bol už v KVS: Klonová sága a hra na to, kto je pod maskou Goblina pripomína hru na to, kto bol pod maskou v KVS: Hobgoblin). Ak by sme to hodnotili po zošitoch, tak asi žiadny nie je vyložená pecka hodná čistých 4*, ale spolu to prekvapivo ladí dokopy a tak dávam 4*, ale nedávam ich tak úplne rád. Bonusy tvoria dve strany alternatívnych obálok a tri strany textu približujúcemu vznik Štavnice resp. medailóniky jej autorov.

6 09.09.2021

Sykes a Texaský Jack je ýborné duo, ktoré ukazuje Divoký západ v jeho neprikrášlenej podobe (realistické konce, krvavé prestrelky), zároveň ale (paradoxne) v gýčovej (prekrásne prérie a lesy ešte nepoškvrnene zradnou civilizáciou... ktorá s avšak už nemilosrdne približuje, aby všetko raz a navždy zničila a nekompromisne zadupala do zeme). Hlavnou hviezdou komiksu Sykes je (ehm) Sykes: drsný bývalý maršál, ktorému je rozumnejšie uhnúť z cesty. Poteší, že sa ho tvorcovia nebáli zašpiniť, určite nejde o stopercentného klaďasa (zároveň to ale neprehnali a včas zastavili, aby z neho nespravili vyloženého antagonistu). Zvláštnosťou je, že nasledujúci Texaský Jack je v skutočnosti prequel, Sykes v ňom prekvapivo hrá len druhé husle a o prvé sa nečakane postarala postava, ktorá v "jednotke" vôbec nevystupovala (!). Ono to ale div sa svet funguje. Do pozornosti dávam aj krásne kartónové exkluzívne puzdro, do ktorého sú oba komiksy zabalené (ale dajú sa kúpiť aj samostatne a puzdzo si môžete doobjednať neskôr).

7 07.09.2021

Vynikajúci prvý diel. Som veľmi zvedavý, ako bude séria pokračovať. Mám tipy a ak sa naplnia, pôjde o strhujúcu, dojemnú jazda s neuveriteľným koncom. Už prvý diel je plný emócií. Autorka nevidí svet čierno-bielo. Počínanie tých, ktorí šikanujú, je síce bez debaty absolútne odsúdeniahodné, neakceptovateľné a neospravedlniteľné, ale ukazuje, že sú často slabší, ako tí, ktorých šikanujú. Oni sami sú obete, ktorým nikto nikdy nepomohol a preto sa z nich stali agresori. Šóko je veľká sympaťáčka, jemná a extrémne zraniteľná, ale zároveň (ne)paradoxne vďaka svojmu hendikepu mimoriadne silná, odolná a odpúšťajúca slabým a hlúpym.

7 31.08.2021

Dalo by sa povedať, že Satamaranga je tým lepšia, čím viac situácia opisovaná na jednotlivých stranách pripomína slovenskú politickú scénu (ak si budete myslieť to isté, asi vám opatrne odporúčam Vagovičovu knihu Vlastnou hlavou). Akonáhle to začne ísť do miestami až sci-fi (jasné, kto by si nespomenul na 1984 od Orwella), tak s čitateľom román stráca pupočnú šnúru a nechá ho opusteného lietať vo vzduchoprázdne. Najlepšie sú preto prvé dve kapitoly: Zaľúbenci (o páre, ktorý stratil dieťa kvôli korupciou prežratému systému, z ktorého profitujú politické špičky a ich poslušní kolesíkovia) a Doktor. Zaujímavé delenie na „poviedky“ Richardovi Brenkušovi umožnilo text osviežiť a spraviť atraktívnym, keďže každá z kapitol je vyrozprávaná z pohľadu inej osoby, či už kladnej, alebo zápornej. Avšak vďaka slušnej psychologickej výbave nie je stopercentne isté, či tu vôbec nejaké kladné sú. A tie záporné, ako to už býva aj v reálnom živote, sú presvedčené o tom, že sú kladné. Niektoré kapitoly sú nudnejšie, aj ony ale majú jedno dôležité plus: umožňujú nám pozrieť sa na udalosť (ktorá sa odohrala napr. na samom začiatku príbehu) z úplne odlišného uhla pohľadu, keďže rozprávačom je postava stojaca na opačnej strane barikády, než postava dajme tomu z prvej kapitoly, ktorá danú udalosť spôsobila. Osobne mi najšťavnatejšie napísaná pripadala kapitola písaná z pohľadu Kaliňá... Doktora. Bohužiaľ, žiadna nasledujúca sa jej už nevyrovnala. Postupne príbeh nabral iný smer a čím viac akcie sa v ňom ku koncu odohrávalo (invázie, vojny, dobývania), tým mohutnejšie paradoxne nudí. Rozladili ma aj za vlasy pritiahnuté, nedôstojné prezývky (Predseda žiarivý, Klaunia). Nie je to vôbec zle napísané a najmä začiatok je skvelý, ale v druhej polovici to stratilo dych.

5 30.08.2021

Neodolal som a v rámci hľadania strateného detstva som si zakúpil zbierku káčerovských komiksov od ilustrátora a scenáristu Dona Rosu (nájdete tu ale aj pár príbehov, ktoré nenapísal, „iba“ nakreslil). Rosa je pokladaný za nasledovateľa legendárneho disneyovského ilustrátora Carla Barksa (ktorého diela v edícii Zlatá klasika vyšli ako tretie v poradí). Komiksy, ktoré v Zlaté klasice nájdete, pochádzajú z 80. rokov 20. storočia a boli publikované v časopisoch Uncle Scrooge alebo Walt Disney´s Comics & Stories. Kresba ma spoľahlivo, nezadržateľne vrátila do 90. rokov, keď som jednak frčal na disneyovských seriáloch (okrem Káčerova ešte napr. Rýchla rota) a jednak mi rodičia kupovali komiksy, ktoré u nás v tom období vydával Egmont (Duck Tales, Mickey Mouse, Káčer Donald...). Príjemne ma prekvapilo, že Rosa sa špecializuje na dlhšie, dalo by sa povedať (v rámci disneyoviek) epické príbehy. Najviac ma zaujal dva príbehy z tohto súdka: indianajonesovský Syn Slunce a Poslední saně do Dawsonu, ktoré sa odohrávajú na Klondiku počas zlatej horúčky z konca 19. storočia; príbehy vracajúce sa do minulosti a ukazujúce nám, ako strýko Držgroš zbohatol (a najmä to, aký bol, keď ešte peniaze nepovažoval za najdôležitejšiu vec v živote, áno aj taká doba existovala), považujem dlhodobo za najlepšie od Disneyho. Musel som si zvykať na český preklad; hlavou som krútil najmä nad Dlhoprstými, ktorí sú v češtine nudní (prepáčte) Rafani. Najviac ma ale dostali Mladí svišti Hui, Dui, Lui preložení ako Kulík, Dulík, Bubík. Vyzdvihnúť nepochybne musím nielen úžasnú, krásnu, farebnú, hravú a vynaliezavú kresbu plnú rozkošných detailov (nezabudnem na rezignovaný pohľad Huia, Duia a Luia z „poviedky“ Mytologická manažerie). Scenáre sú zábavné a plné vtipných hlášok a dialógov („Proste si nasadíme padáky a padáme.“). Vyzdvihnúť treba tiež peknú obálku s tvrdou väzbou a masívne textové bonusy. Každý z komiksov uvádza Rosovo úvodné slovo, v ktorom nás oboznámi s tým, za akých okolností ten-ktorý príbeh vznikal. A na samom začiatku knihy sa dokonca nachádza 7 strán (!) exkluzívnych fotiek, obrázkov a textu, kde načrieme hlboko do minulosti, do charakteristiky Rosovej tvorby, do jeho životopisu a do zasadeniu jeho tvorby do širšieho komiksov-historického kontextu. Za mňa určite 4*. Zamrazilo ma každopádne z panela, v ktorom sa Donald chystá konzumovať pečené kuracie stehno. Rozporuplný dojem som mal aj z miestami po antimorálnej stránky (strýko Držgroš Donalda po zásluhe neodmení za jeho služby a keď Donald zistí, že mu sused nepomôže, brutálne sa mu pomstí). Trochu nechápem posadnutosti „podpisom“ D.U.C.K., na ktorý je v jednotlivých úvodných slovách kladený azda až priveľký význam (ale zas aspoň je sranda hľadať ich, keďže sú zakaždým šikovne zamaskované v komikse).

8 24.08.2021

„To si jenom projektuješ, Jasone.“ Traja Jokeri. Geniálny, ale jednoduchý a jednoduchý, avšak geniálny nápad. Keď sa to povie, vaša fantázia sa rozbehne a už sa nezastaví. Odpovede na otázku, ako je niečo také vôbec možné, zrejme neuspokoja každého, ale mňa potešilo, že scenárista Geoff Johns sa s tým pobil na slušnej úrovni. A to hovorím ako niekto, kto jeho scenáristické práce vo všeobecnosti nejako extra v láske veru ozaj nemá (dodnes som sa nespamätal z Flashpointu). V tomto komikse sa však Johns v rozumnej miere upokojil a umiernil a hneď je to o klaunovský nos lepšie. Jokerovia budia pozornosť i rešpekt, Batman je extrémne zamyslený aj na svoje pomery, Batgirl napriek tomu, čo prežila, stále v ľuďoch vidí len to najlepšie a zaujímavým protipólom je im obom Red Hood, oproti ktorého miestami extrémistickým metódam aj tie Batmanove pôsobia ako metódy jemného diplomata. Scenár možno napokon nedokáže stopercentne naplniť (nemalé) očakávania (aj ambície), ale inak som z toho napriek pár zakopnutiam mal dobré dojmy. Pozoruhodná je nielen výtvarná stránka od Faboka (Batman/Flash: Odznak), ale tiež parádny zelený tvrdý obal a vynikajúci prebal, ktorý jednak zábavne parafrázuje slávne tri opice (nevidí, nepočuje, nehovorí) a jednak sa dá rozložiť do podoby plagátu (!). Čo je síce asi nepraktické (ktorý zberateľ oželie prebal a nalepí si ho na stenu?), ale ako nápad super. Zaujímavé sú posledné strany, v ktorých Johns (opäť raz) pracuje s teóriou, že Batman/Joker sa navzájom istým spôsobom potrebujú a že im v podstate ani nejde o zničenie toho druhého (nevraviac o zabití) a vlastne je im ukradnutá i súperova identita (a možno ju dokonca dávno vedia).

11 24.08.2021

Pravdupovediac, vzhľadom na bizarnosť jednotlivých antagonistov som to čakal ešte o veľký kus nepredvídateľnejšie a bláznivejšie. Toto bolo skôr ako základná škola na výlete, ktorej členovia si každý dajú úplne na dne z frťana a sú na šrot, ale stále je to len základná škola. Napriek tomu sa mi to celkom páčilo a bavilo ma to. Nejaký ohromujúci zázrak to nie je, ale od vecí treba čakať logické záležitosti (inými slovami, ak je jednou z hlavných postáv Jokerova bývalá s megakladivom a dvojmetrový krokodílí muž, tak to asi nekandiduje na Nobelovu cenu za komiks). Čo sa kresby týka, najviac mi sadli retro nakreslené pasáže z obdobia krátko po Druhej svetovej (trochu mi pripomenuli Nové hranice z DKK). Potešia dve atraktívne prostredia, ktoré sa plynulo striedajú (stará obrovská vesmírna stanica a pozemské pohrebisko lietadiel v Nevade).

5 17.08.2021

Výnimočná kniha... ktorá ma bohužiaľ hrozne nebavila. Ticho závidím čitateľom, ktorých dostala. Tie iba 2* ma mrzia, ale niektoré veci pre mňa boli doslova nečitateľné, tak neviem s čistým svedomím dať až 3*. Som na jednej strane rád, že Ligotti (konečne) vyšiel v češtine... ale vôbec mi nesadol. Ukrutne som sa na to tešil, o to väčšie bolo moje sklamanie. Pôvodne som chcel napísať „Brian Evenson je oproti Ligottimu autor knižiek pre malé deti“, ale nebolo by to fér: obaja sa špecializujú na iný druh literatúry a porovnávať ich tvorbu je ako porovnávať jablká s granátmi. Navyše, Písné mrtvého snivce (mimochodom, super názov) obsahujú plno vecí nepoviedkového charakteru (rôzne zamyslenia, úvahy, texty...). Oceňujem skvelý preklad Milana Žáčka, neprehliadnuteľnú obálku, pekne koncipovaný obsah (obsahujúci aj originálne názvy jednotlivých textov), ilustrácie vnútri knihy a autorov dvojstranový medailónik.

12 15.08.2021

Flash je postava, ktorá ma baví napriek tomu, že jej vôbec nerozumiem. Inak tomu nie je ani v Smrtící rychlosti. Vôbec som sa (dejovo) nechytal (čo ma vzhľadom na prítomnosť scenáristu Marka Waida vlastne ani neprekvapuje). Ale bavil som sa. Svojím spôsobom. Zaujíma ma každopádne odpoveď na otázku, či sa niekedy v živote dočkám „normálneho“ Flasha, ktorý bude mať taký priamočiary dej a tak málo akcie a (zbytočných?) postáv, že mu pochopím. Veľa Flashov, ešte viac zvratov, občas nejaké to slávne cameo. Poteší tiež echt deväťdesiatková kresba prevažne od bývalého španielskeho kartografa Salvadora Larrocka. Trocha ma sklamalo, že je to taký ten komiks, kde smrť nič neznamená a vážne fyzické zranenie sa vyrieši behom pár panelov/sekúnd. Zaujal ma zaujímavý, vôbec nie márny indiánsky flashback a vtipné detaily (najrýchlejší muž na planéte zakopne počas normálne chôdze a spadne na zem).

2 15.08.2021

„Co tím myslel?“ – „S Velkým orlem je to vždycky takové!“ Tento komiks prvý raz v češtine vyšiel v roku 1992, ešte pod názvom Jakari. Vtedy sa detským komiksom darilo, viď. napr. Goliat (nie indiánsky, ale pre zmenu praveký chlapec). Reedícia vyšla v roku 2020 (v slovenskom i v českom jazyku) a vydavateľ v nej hrdinovi v mene vymenil „J“ za „Y“. Potešila ma pevná väzba a štedrý formát A4. Nepotešila ma absencia akýchkoľvek textových bonusov; stránka dve o autoroch alebo o histórii tohto komiksu by nikoho neoskalpovala. Nič proti Goliatovi od Semic-Slovartu, sám som na ňom vyrastal, keďže mi ho kupovali rodičia, ale Yakari je predsa len trošku vyššia liga. Je milý, čarovný, magický a príjemne priamočiary, so sympatickými postavami v čele s fajn ústredným hrdinom, ktorý rozumie reči zvierat a ony rozumejú jeho reči. Nakreslené je to rovnako, teda atraktívne a pritom jednoducho, ale pútavo (indiánska tematika, prérie plné bizóních stád...). Nemám naňho nostalgické spomienky, ale páčil sa mi. Nemyslím si, že detský komiks rovná sa automaticky hovadina. A keďže je to moje prvé stretnutie s Yakarim, pridávam s jemne prižmúrenou čelenkou aj štvrtú hviezdu. Pri jeho ďalšom dobrodružstve už ale asi budem na scenár prísnejší. Lebo ten v tomto zošite je síce fajn, rozkošný a príjemne vynaliezavý, ale sem-tam som vyvalil oči (Yakari komplikovane hľadá stádo a keď ho nájde, vodca mu povie, že dnes sa tak či tak plánovali vrátiť). Veľmi zmiešané pocity som mal z toho, ako Biely bizón odvádza svoje stádo v podstate na istú smrť, ale je s tým zmierený a „utešuje“ sa tým, že Indiáni zabijú a zjedia len najslabších z nich. Mohlo by to vyzerať ako WTF, ale zas je v tom istý kolobeh života a zmierenia sa so svojím postavením v rámci živočíšneho rebríčka. Biely bizón chápe prirodzený kolobeh života, že Indiáni musia jesť a veľmi dobre vie, že zabijú len toľko kusov, koľko spotrebujú (!).

4 12.08.2021