JanaŠ.051 komentáře u knih
Neviem, či sa od Jane Austen našiel v Anglicku spisovateľ, ktorý by tak dokonalým štýlom vystihoval prázdnotu a povrchnosť tamojších vyšších vrstiev. Nerieš to je prvý z piatich dosť autobiografických románov o Patrickovi Melrosovi. Je skvelé, že vychádzajú v slovenčine!!!
Prečítané za víkend. Už chápem, z akej tradície vychádza Elena Ferrante. Nádherná kniha.
Horúce mlieko je príbehom vzťahu matky a dcéry, príbehom o dospievaní a vedomej aj podvedomej manipulácii. Sofia pracuje ako čašníčka a absolvovala kurzy o tom, ako napeniť dokonale horúce mlieko, a vie, že ak sa mlieko varí príliš dlho - skysne.
V príbehu Sofie a jej matky je tej kyslosti tak akurát.
Toto asi nie je pre mňa, hoci poviedky mám veľmi rada. Kĺže to po povrchu nejakého dávno zabudnutého klišé. Asi keby debutoval iný spisovateľ a nie americký národný poklad, kniha by nevyšla, určite nie na 400 stranách, to je na poviedky skrátka veľmi veľa (ak nejde o súborné dielo Alice Munro). Ak už musí byť herec/spisovateľ, tak James Franco :)
“Demokracii by prospelo, keby sa koncepty ,spravodajstva’, ,žurnalistiky’, a ,informovania’ podarilo obhájiť aj na internete. V konečnom dôsledku však sloboda závisí od schopnosti občanov rozlišovať medzi pravdou a tým, čo chcú počuť. Autoritárstvo nenastupuje preto, že by ľudia po ňom zatúžili, ale preto, že strácajú schopnosť odlišovať fakty od želaní.”
Eleanor sa má skvele, ale ja rozhodne nie :) Veľmi dobre, dokonca vtipne napísaný román.
Nenechajte zmiasť rôznorodosťou esejí a článkov, autorka ich písala v rôznych obdobiach pre rôzne magazíny a noviny, preto sa niekde opakuje. Rozhodne to nie je stereotypizujúca, anti-mužská literatúra, za mňa najlepšie sú eseje o Virginii Woolf a rozvojovej pomoci.
Román Večera v strede zeme od amerického spisovateľa Nathana Englandera je špionážnym trilerom a príbehom lásky zároveň.
Román sa ododhráva počas dvanástich rokov. Začína sa v roku 2002, keď bol Blízky východ nesmierne nestabilným a nebezpečným regiónom.
Englander nám pripomína, akí sú si Izraelčania s Palestínčanmi nesmierne podobní a ako dokonale majú jedni druhých naštudovaných. Aké posplietané sú ich vzťahy, ako ťažko rozlíšiť, kto je kto, kto má pravdu a kto ju nemá, kto je väzeň a kto dozorca.
Príbeh o statočnosti a ľudskosti, ktorú väčšina ľudí v sebe nosí napriek nepriaznivým vonkajším okolnostiam.
Maeve Brennan pôsobila ako novinárka v americkom týždenníku New Yorker a v tejto knihe sú zozbierané stĺpčeky, ktoré písala do rubriky “O čom sa hovorí”.
Vďaka týmto momentkám sa máme možnosť vrátiť do New Yorku šesťdesiatych rokov a spoznať bizarné postavičky, príjemné reštaurácie, antikvariáty či len vdýchnuť atmosféru ulíc a avenue.
Maeve Brennan samú seba označovala za “ubytovanú cestovateľku”, na New York sa díva očami návštevníčky, ktorá podľahla jeho čaru a mesto ju fascinuje, hoci nie je tajomné ako Rím či Paríž.
Toto (a aj predchádzajúce) leto mám naozaj pocit, že koniec je blízko. Táto kniha sa venuje histórii prírodných katastrôf za uplynulé dve tisícročia. Opisuje spôsoby, akými katastrofy formovali a formujú naše kultúry, presvedčenia, prispievajú k formovaniu rôznych apokalyptických cirkví a hnutí, ale aj to, ako sa s ich následkami ľudia vysporiadavajú. Nielen materiálne, ale najmä psychicky.
V románe opisuje aj vlastné skúsenosti s hraničnými situáciami, keď človek čelí nepriazni živlov. Luis a Ludovic sú tridsiatnici, ktorí žijú v Paríži svoj príjemný a trochu nudný život, a tak sa rozhodnú vziať si v práci na rok voľno a precestovať svet. Plán im aj vychádza, až do momentu, keď sa na ostrove za južným polárnym kruhom ocitnú úplne sami. Nie je to len príbeh o prežití a o tom, čo je človek schopný vydržať, ale hlavne príbeh o láske, o vzťahu dvoch ľudí, keď nastane ten skutočný problém.
Tento román sa oplatí čítať nielen kvôli deju, ale hlavne kvôli štýlu, ktorý má rýchly rytmus a s ľahkosťou pomenúva to najťažšie na ľudskom živote. Bezbožná ulička je príbehom lekára Ivana Sergejeviča Ogariova, ktorý vo svojich štyridsiatich dvoch rokoch pravdepodobne po prvý raz spozná, čo je to láska. Narodil sa v 70. rokoch, bez väčších výkyvov dospel, vyštudoval medicínu, oženil sa a pracuje ako lekár.
Marina Stepnovová pracovala v pánskom lifestylovom časopise, takže má isté pochopenie pre svoje mužské postavy a navyše je veľmi vtipná. Nadväzuje na tradíciu Bunina, Čechova a Bulgakova, v knihe je veľa literárnych odkazov. Román je zároveň svieži bez toho, aby bol lifestylovo cynický.
Ide o životný príbeh lekára, nositeľa Nobelovej ceny, ktorý píše vo väzení. Tam sa dostal za zneužívanie svojich adoptívnych detí, ktoré si priviezol z biologicko-antropologických expedícií na mikronézskom ostrove. Doktor Perina po prvý raz zašiel na mikronézsky ostrov v 50. rokoch a objavil ľudí, ktorí boli veľmi starí vekom – mentálne, ale nie fyzicky. Zistil, že na šesťdesiate narodeniny jedia mäso z korytnačky, ktoré vedie k tejto dlhovekosti. Toto mäso prepašoval do Spojených štátov, zanalyzoval ho, publikoval štúdie a ich výsledky, dočkal sa automatickej slávy. Tu sa však začína úpadok a zneúctenie nie len ľudí, ale aj krajiny a kultúry tohto exotického ostrova. Farmaceutické firmy ho skoloniozujú a za pár rokov zničia tradície, spoločnosť, flóru aj faunu tejto krajiny.
Príbeh je plný tajomstiev, keďže ho rozpráva obvinený človek suchým povýšeneckým a nesmierne krutým spôsobom. Je to kniha napísaná odvážnym spôsobom a výborným štýlom.
Napriek tomu, že názov samotný aj téma knihy sú niečím, čomu by sme sa asi radšej vyhli, jej autor píše strhujúcim štýlom, v ktorom sa mieša hnev a poznanie. Sám sa pritom vyrovnáva s vlastnými protichodnými emóciami, ktoré zažíval počas návštevy Rwandy. Gourevitch dovoľuje veľmi živo si predstaviť nepredstaviteľnú neľudskosť. Prostredníctvom rozhovorov s tými, čo prežili, vrahmi, generálmi či politikmi, sa snaží priniesť pochopenie a nádej do rwandskej spoločnosti. Napriek názvu je to kniha, ktorú nepustíte z ruky a ktorá nepustí vás, pretože je o ľudskosti a neľudskosti v nás.
Veľmi sa mi páčil tento netradičný rozprávač - jeho humor a irónia v živote pred životom :)