kurama45
komentáře u knih
Magický prazdroj
Terry Pratchett
Kniha ako vždy super. Len ten chlapec u mňa úplne skončil vo chvíli, keď rozkázal podpáliť knižnicu.
Zeď
Jean-Paul Sartre
Nezaobalené, skvelé, surové, hnusné, ale účinné. V podstate živočíšne uhlie pre dušu. Poviedka Mládí vůdce si zaslúži Nobelovu cenu sama osebe. Rozohrať takú úžasnú, detailnú a realistickú charakterovú štúdiu na pár stránkach nedokázal ani Dostojevskij.
Když Nietzsche plakal
Irvin D. Yalom
Príbeh o sile slov. Jediné mínus bolo Breuerovo zázračné vyliečenie, ktoré pôsobilo ako ukážkové deus ex machina. Zachránila ho jedna jediná hypnóza, na ktorú si akoby náhodou spomenul, zatiaľ čo chudák Nietzsche mal smolu. Myslím, že človeka celý príbeh zasiahne tým viac, čím viac sa uzatvára pred ostatnými rovnako ako Nietzsche.
Najsilnejšia scéna:
„Kdyby moje slzy dokázaly mluvit, řekly by – řekly by ‘Konečně jsme volné! Tolik let jsme byly zavřené! Ten muž, ten upjatý suchar, nás ani jednou nepustil ven.’ Co ještě? Ty slzy by řekly ‘To je dobře, že jsme volné! Čtyřicet let nás nikdo nevyměnil. Už bylo načase tu pořádně uklidit! Nemohly jsme se dočkat, až budeme venku! Ale nešlo to – teprve když ten vídeňský doktor otevřel zrezivělá vrata.”
„Děkuju vám. Ten, kdo otevírá zrezivělá vrata – to je velká poklona. A teď mi o smutku, který tyto slzy skrývaly, povězte vy sám.“
„Ne, to není smutek! Naopak, když jsem před chvílí mluvil o umírání o samotě, zaplavila mne nesmírně silná útěcha. Nejde tolik o to, co jsem vám řekl, ale o to, že jsem to vůbec vyslovil, že jsem konečně, konečně řekl, co cítím.“
„Povězte mi o tom pocitu něco víc.“
„Je velmi silný. Dojímá mne. Je to posvátný okamžik! Proto jsem plakal. Proto pláču teď. To se mi ještě nikdy nestalo. Podívejte se! Nemohu ty slzy zastavit.“
„To je v pořádku. Slzy, které jsou projevem síly, mají očistnou moc.“
„Je to zvláštní, ale v tentýž okamžik, kdy jsem poprvé v životě přiznal svou samotu v celé její hloubce, v celém jejím zoufalství – právě v ten okamžik se moje samota rozplynula! Jakmile, jsem vám řekl, že se mne nikdy žádná žena nedotkla, poprvé jsem sám sobě dovolil, aby se mne někdo dotkl. Je to neopakovatelná chvíle, jako by se kdesi ve mně náhle rozbil ledovec a roztříštil se napadrt’.“
„Je to paradoxní! Samota existuje jen o samotě. Jakmile se o ní někdo dozví, sama zmizí.“
Soukromá záležitost
Kenzaburó Óe
Prvotriedna nechutnosť. Ženy si nezaslúžili ani to, aby boli oslovované menom a dieťa si nezaslúžilo, aby bolo považované za človeka. Mimochodom, to bábätko tam aj tak poslúžilo iba ako dramatická kulisa, celý čas som mala pocit, že oňho vôbec nejde, pokojne to mohol byť román o mužovi, ktorý stratil prácu, takto to však bolo vystupňované na maximum.
K priam zázračnej zmene zmýšľania protagonistu len toľko, že som mu neverila ani nos medzi očami. Tým nechcem povedať, že mi záver prišiel nadbytočný, prehnane optimistický ako to bolo v Hane, či ako deus ex machina. Bolo to však ako ďalšie klamstvo, ďalšia predstava sama o sebe, ktorou sa Vrabčák opájal. Tak ako nacisti koncom vojny prestávali vraždiť Židov nie zo súcitu, ale pre potenciálne výhody od Spojencov, tak sa už Vrabčák ďalej nedokázal umárať tým, čo je a čo nie je správne a proste si pre pokoj svojej duše zvolil stranu. Otázkou zostáva, či záleží na ceste, ak je cieľ správny.
Hora duše
Kao Sing-ťien
Bolo to ako bežať maratón šprintom. Nemala som potrebné vedomosti, literárnu skúsenosť a asi ani vek, ale mala som odhodlanie a došla som do cieľa. Predpokladám, že som si z knihy odniesla 5 % z toho, čo sa v nej skutočne skrýva, ale tých 5 % za to stálo. Dlhšiu dobu mi robila zaujímavého a hlavne záhadného, i keď nie vždy sympatického spoločníka. A ak nič iné, opisy prírody boli nádherné. Na horu som teda asi úplne nevyšla, ale aj odtiaľ, kde som skončila, bol krásny výhľad a iný vzduch ako bežne dole v údolí. Na záver malá poznámka. Anglický prepis čínskych mien a názvov bol otrasný, jeho „odôvodnenie” v doslove ešte otrasnejšie.
„Před vesničkou míjíš potok pečlivě zakrytý chodníkem z dlouhých kamenných desek. Znovu narážíš na cestu směřující k vesnici, dlážděnou šedozeleným kamenem s hlubokou kolejí vyjetou uprostřed. Opět slyšíš ten známý zvuk, svá bosá chodidla pleskající po kameni, zanechávající na něm svoji vlhkou stopu, něco tě na té osadě přitahuje. A tady další ulička, jak vystřižená z tvého dětství, kamenná dlažba skoro všude pokrytá šmouhami zaschlého bahna. Ve štěrbinách mezi deskami jsi náhle zahlédl valící se vody potoka, pod dlážděním takhle protéká celou vesnicí. U vchodu každého domu jednu desku zvedli, každý si tak může nabrat vodu nebo vyprat, třpyt vlnek občas naruší plovoucí zbytky zeleniny, za vraty dvorů je slyšet kdákání a máchání křídel slepic peroucích se o žrádlo.“
Dědicové
William Golding
Kniha začína vetou: „Lok běžel, co mu síly stačily.” A od tej chvíle Lok uteká až do úplného konca. Za jedlom, pred nebezpečenstvom, ľuďmi a evolúciou. Rada by som utekala s ním, ale bohužiaľ som sa potkýnala o prekážky, ktoré mi kládol on sám svojím primitívnym vyjadrovaním, a tak som sa za ním aspoň plazila.
V každom prípade skvelá kniha, a to i napriek tomu, že z vedeckého hľadiska v nej fakty nesedia ani čo by sa za necht vošlo.
„Lidé jsou jako med v kulatých kamenech, který je cítit hnilobou i ohněm.“
Pláň Tortilla
John Steinbeck
Vyschlo mi v krku…
Mimochodom, na to, že sa príbeh odohráva v USA, sa až podozrivo ponáša na moje okolie a miestnych štamgastov.
Věčný odkaz lásky
Janette Oke
Hodnotenie piatich kníh, ktoré zo série doteraz vyšli:
To, čo som neúspešne v iných knihách, som nakoniec našla v tejto nenápadnej sérii. Jednoduché príbehy zo života jednej rodiny, trochu romantiky, trochu náboženstva, trochu dobrodružstva, trochu povzbudenia.
Celé sa to pokazilo v knihe číslo štyri, kde sa stal z Clarka idiot. Možno som divná, ale ak niekto riskuje život, aby spod trosiek vytiahol mŕtve telo (áno, dopredu vedel, že je ten človek mŕtvy), tak to z neho v mojich očiach nerobí hrdinu, ale kreténa. Tým pádom ma celé posolstvo štvorky minulo ako meteorit zemský povrch, pretože som fakt neľutovala, čo sa mu pre jeho debilitu stalo…
Ale päťka mi to bohato vynahradila, takže je všetko zase ok. Teším sa na ďalšie časti
a odporúčam, ale len veriacim. Ateistom by tieto knihy poslúžili len ako toaleťák.
Rituál
Sergej Djačenko
S filmom má táto kniha spoločné asi len to, že v nej je drak-človek. Hlavná hrdinka Juta sa nechystá na svadbu, hlavný hrdina Arman sa zas so svojou dračou podobou celkom zmieril. V skutočnosti je Juta dcérou kráľa, má ďalšie dve sestry a na svoje prekliatie je škaredá ako noc. Kvôli tomu tak trochu zatrpkla a nedáva si servítku pred ústa. V srdci ale stále sníva a objektom jej snov je krásny princ zo susedného kráľovstva.
Arman je človek s dračou podstatou. Rád by si žil pokojným životom, nanešťastie ho stále trápi tradičný rituál, ktorý musí po vzore svojich predkov uskutočniť. Má uniesť princeznú a tú buď zožrať, alebo má bojovať s rytierom, ktorý ju príde zachrániť. Arman od života nechce fakt nič iné, než svätý pokoj a čisté svedomie, a tak si vymyslí dokonalý plán. Unesie nejakú princeznú, nič jej neurobí a keď ju príde rytier zachrániť, naoko sa bude tváriť, že s ním bojuje, v skutočnosti ho ale nechá vyhrať a svet bude znovu pohoda, klídek a tabáček. Rytier bude mať slávu, princezná rytiera a Arman svätý pokoj. Až kým sa to nepototo…
Na únos si Arman vybral slávnosť v kráľovstve. Nastal tak trochu chaos a napriek starostlivému plánovaniu nakoniec uniesol nesprávnu princeznú. Keď ju na hrade zbadal, šli naňho mdloby. Bol si istý, že pre túto ohavu si žiadny rytier nepríde. A mal pravdu.
Keď sa Juta zo všetkého spamätá, zariadi si život na hrade po svojom. Lozí do každej diery, aj tam, kde nemá čo robiť, objavuje a užíva si vlastnú spoločnosť, ktorá je lepšia ako spoločnosť celého sveta. No a potom sa nám to začne samozrejme zamotávať. Jednak v kráľovstve, jednak medzi Armanom a Jutou.
Mimochodom, ak toto nebol šťastný koniec, tak neviem, čo to šťastný koniec je. Ak sa polovičku knihy Juta trápi pre to, ako vyzerá, ak na ňu všetci pokrikujú, že je špata, ak úplne posledná veta knihy znie: „V paprscích stoupajícího slunce byla krásná – tak krásná, až z toho oči přecházely“, tak je to podľa mňa to najkrajšie, čo mohli autori napísať.
Níček a Mřenka
Walter Moers
Raz ostatní spisovatelia objavia Mýtotesovu odbočku a v svete literatúry nastane revolúcia :D.
Slyš
Slyšíš mlčení vesmíru?
Slyš – atomy víří nicotou
Je to Měsíc, který tu pláče?
Nebo je to
Dech hvězd?
Ne
Je to jen
Chrápaní mojí staré
Prohnilé město
Leigh Bardugo
Klišé, klišé, strašné klišé, neprepracované klišé...
Najväčší kaz celej knihy bol hlavný hrdina Kaz, ktorý sa úplne… pokazil.
Myslete na děti!
Ian McEwan
Jedno veľké sklamanie pravdepodobne spôsobené prehnanými očakávaniami. Myslela som si, že sa kniha bude snažiť predostrieť rôzne uhly pohľadu, že napriek tomu, že je aj o sudkyni, nebude súdiť, že sa bude snažiť byť objektívna, aj keď by mala byť zároveň kritická. Dostala som zaujímavý román s nezvyčajným konfliktom. Ale to je všetko. 99 % bolo o pani sudkyni, čo je síce pekné, ale vzhľadom k tomu, že jej súkromný život nijako neovplyvnil ten kariérny, nechápem, k čomu bolo dobré rozpitvávať jej manželstvo na pikometre. Hlavný protagonista bol idealizovaný chlapec, nič viac, nič menej. Videl vôbec niekedy autor člena Svedkov Jehovových? Rozprával sa s nejakým dospievajúcim chlapcom, ktorý k nim patrí? Prišlo mi, že ide čisto o jeho projekcie. Až príliš z románu cítiť autorove skutočné pocity a to, ako podľa nich manipuloval celú situáciu, ako si prispôsoboval správanie veriacich.
Ako román skvelé, ako hlbšia štúdia do komplikovanej situácie nedostatočné. Najlepšie to bolo zhrnuté v doslove, z ktorého si dovolím citovať:
„Kniha, jež měla potenciál přimět obě strany k zamyšlení, se tak blíží románu á thése či pamfletu.“
Vita nostra
Sergej Djačenko
Predstavte si, že čítate Harryho Pottera, ale neviete, že to je Harry Potter. Netušíte vôbec nič o kúzlach a pravidlách kúzelníckeho sveta. Vy dokonca neviete ani to, že nejaký kúzelnícky svet existuje. Vaša škola sa viac ako na vzdelávací ústav podobá na psychiatrickú liečebňu a postupne so strachom zisťujete, že vy sami prichádzate o rozum. A to všetko, ako tvrdia vaši vyučujúci, ktorí s najväčšou pravdepodobnosťou ani nie sú ľudia, v mene budúceho dobra. Do toho si primiešajte ruský (ukrajinský) expresívny štýl a máte Vita Nostru. S tým, že to vôbec nie je ako Harry Potter a ak sa dá vôbec vravieť o nejakých kúzlach, sú to veľmi zvláštne kúzla. Je to úžasný svet sám osebe, atypická fantasy so skvelým dejom, od ktorého sa nebudete môcť odtrhnúť.
Vita Nostra na 438 stránkach preletela celé tri roky a skončila v tom najnapínavejšom.
Akurát neviem, čo si mám vzhľadom k určitým pasážam myslieť o tom, že je táto kniha zaradená v kategórii pre deti…
Kočičí host
Takaši Hiraide
Čítala som prózu, ale v skutočnosti to bola poézia. Rovnako pomaly ako manželia som sa do Čibi zamilovala aj ja. A zatúžila som sa na všetko vykašľať, odsťahovať sa niekde do domčeka ku lesu a žiť si vo svojom vlastnom svete.
Poznáte také tie útle knižočky, ktoré v sebe skrývajú krajší obsah ako siahodlhé romány? Toto je jedna z nich. Poviete si – obyčajná kniha. A máte pravdu. Napriek tomu od nej ale človek odchádza s neobyčajným pocitom.
Vydavateľstvo Host sa trafilo do čierneho. S výberom diela, prekladateľa, aj obálky.
Noc v Lisabonu
Erich Maria Remarque (p)
Typický Remarque. Ukáže dejiny tak živo, úprimne a autenticky, ako to žiadny historik nedokáže.
Páté roční období
N. K. Jemisin (p)
Kvalitné dielko. Úvodný chaos bol na rozdiel od iných fantasy kníh pomerne nudný a chvíľu som si vravela, na kýho frasa to vôbec dostalo toľko ocenení. Popravde to úplne nechápem doteraz, ale tak zase bolo to premyslené, napínavé, aj emocionálne. Dočkala som sa aj povinnej americkej diverzity. Plusom je, že ma oná diverzita neiritovala a malo to hlavu a pätu.
Kniha má tri dejové línie, pričom jedna je rozprávaná v druhej osobe, čo som doteraz zažila asi iba u Itala Calvina. Aj keď to tak zo začiatku nevyzeralo, použitá druhá osoba mala svoj význam a všetky tri dejové línie postupne nesmierne elegantne splynuli.
Beletria je u mňa ako mágia nášho sveta. A Jemisinová čarovala. V časopise Vesmír všetky články o geológii automaticky preskakujem, aby som nezaspala, Tatrám sa vyhýbam, lebo tam hore sú príliš skalnaté a mŕtve a tu som všetky keci o šutroch žrala aj s navijakom.
Cizinec
Harlan Coben
Pútavé klbko motaníc, ktoré sa na konci rozmotá, i keď pár vláken sa v príbehu niekam stratilo a iné boli v závere pristrihnuté nakrátko.
Škoda, že sa za Cudzincom neskrývalo čosi hlbšie a temnejšie. Moja zmanipulovaná hlava už vymýšľala, že za všetkým stojí vláda a CIA :D.
Gen: O dědičnosti v našich osudech
Siddhárta Mukherdží
Kniha je usporiadaná chronologicky. Začína Mendelovým hrachom a Darwinovými pinkami, pokračuje Watsonom, Crickom a ich dvojzávitnicovými puzzlami, plus prevratnou a absolútne nezrozumiteľnou kryštalografickou fotkou od Franklinovej. Nasledujú ďalšie dieliky do skladačky štruktúry genómu, vyčerpávajúci popis objavu rekombinácie DNA, oboch asilomarských konferencí, epigenetiky, projektu ľudského genómu a pokusov o umelú úpravu chybnej genetickej informácie. Odtiaľ je iba na skok k eugenike, ktorá je, či sa nám to páči alebo nie, navždy pevne spätá s minulosťou a evidentne aj budúcnosťou genetiky. Predovšetkým americká história eugeniky ma fascinovala, je zaujímavé uvedomiť si, že nemali všetko na rováši iba nacisti:
„Většina eugeniků jsou eufemikové. Myslím tím jen, že krátká slova je vyplaší a dlouhá je uklidní. A jsou naprosto neschopní překládat jedno do druhého. … Povězte jim „… občan by se měl … ujistit, že břemeno drouhověkosti předchozích generací nepřiměřeně a neúnosně nenaroste, zvláště u žen“; budou lehce pokyvovat. … Řekněte „zavraždi svou matku“ a zůstanou sedět jako opaření.“
- G. K. Chesterton, Eugenics and Other Evils
Kniha končí pri CRISPR-Cas9 a (v súčasnosti hlavne čínskych) snahách o vylepšenie ľudí. Za necelých 100 rokov sme sa posunuli technicky a informačne, ale morálna stránka veci zostáva vo hviezdach.
Autor sa dotkol aj rasovej teórie a údajných rozdieloch v IQ. Veľmi ma teda nepresvedčil v tom, že sú všetky „rasy“ inteligentné rovnako, len rozdielnym spôsobom. Nie je to tak, že ak niekto vyniká v jednom druhu inteligencie, je pravdepodobné, že bude vynikať aj v ostatných? Ale budiž, v zvyšných argumentoch mu pritakávam.
Nedá mi opomenúť tému určenia pohlavia, sexuality a genderu. Klobúk dole za také objektívne a zaujímavé rozprávanie. Mukherdží celkovo vo veciach morálky čitateľa o ničom nepresviedča a nepchá mu do gágora vlastný názor (ani po prečítaní nemám napr. jasno v jeho pohľade na potraty). Iba predostiera čo najkomplexnejší pohľad a citlivo kladie otázky, ale odpovede necháva na čitateľovi.
Celým textom sa vinie príbeh schizofrénie v autorovej vlastnej rodine. Táto časť ma absolútne nezaujímala, ale bolo tam toho minimálne a prirodzene to zapadalo do naratívu.
Druhým maličkým mínus je pre mňa to isté, čo som vytýkala autorovej prvej knihe o rakovine: minimum obrázkov. Pár fotiek je zase v obrazovej prílohe, tentoraz dokonca farebných, no čo z toho, keď sa človek prehryzáva hutným textom? V biológii povie často jeden obrázok či schéma viac ako tisíc slov.
Záverom asi iba toľko, že si toto monumentálne dielo určite zaslúži oveľa viac čitateľov. Na jeho pochopenie úplne postačia stredoškolské vedomosti a verím, že si v ňom aj človek nepobozkaný krásou genetiky nájde to svoje. Koniec koncov sme všetci ľudia. Aj keď väčšina nášho genómu ľudská nie je…
Na Zemi jsme na okamžik nádherní
Ocean Vuong (p)
Na Zemi sme na okamžik týraní touto knihou.
Keby mali Paulo Coelho a Atticus literárne dieťa, nedopadlo by to inak. Toto je nepančovaný destilát pozérstva a vymyslenej nafúknutej traumy. Autora totiž strašne zasiahla vietnamská vojna a kvôli nej nedokáže normálne fungovať. Čo tam potom, že ju nezažil nielen on, ale ani jeho matka, ale až babka. Veď ja sa predsa tiež dodnes zžieram obrovskou nespravodlivosťou, ktorú na mne, pardon, na mojej matke, vlastne nie, na babke páchali komunisti… Logika nelogikuje.
Samozrejme, ani taký grafoman ako Vuong nemôže celú knihu vyplniť iba týmto. Lamentovanie nad vojnou čoskoro strieda vyplakávanie kvôli tomu, že je gej. Nechápem. V 21. storočí zo seba robí úbožiaka, lebo je homosexuál. V USA, nie niekde v Iráne.
No a do tretice všetko teatrálne, posledným Vuongovým sizyfovským kameňom sú drogy. Dojímavo opisuje, o koľkých priateľov kvôli nim prišiel, ako ho takmer zlomili, aký obrovský biznis sú lieky na predpis, ako farmaceutickí giganti iba zneužívajú ľudí. Až na to, že mu lieky a iné drogové maškrty nikto nenanútil, nikto nepredpísal. Viedol absolútne normálny život, mal čo jesť, mal kde bývať (a neboli to slumy), mal rodinu, ktorá ho milovala. Napriek tomu začal dobrovoľne drogovať. A ja ho mám teraz akože ľutovať. Šokujúce zistenie: činy môžu mať následky.
Jedna trauma, ktorú Vuongovi neupieram, ba podľa mňa značne prispela k celému jeho svetonázoru, formovaniu a správaniu je absencia otca. Možno naivne, no verím, že keby mal v živote nejakého schopného morálneho chlapa, ku ktorému by mohol vzhliadať, nemusel ma oblažiť touto fraškou. Túto traumu v knihe samozrejme nenájdete, nie je to v móde.
Kniha je údajne koncipovaná do listov matke, ale v skutočnosti je to náhodný zhluk myšlienok. Pripomína milión farebných nití, ktoré miesto toho, aby postupne vytvorili nádherný obraz, skončia ako zamotané klbko chaosu.
Pokiaľ ide o samotný štýl, Vuong píše s prehnaným pátosom a umelou poetickosťou účastníkov kurzu kreatívneho písania. Svoj prvý pohlavný styk opísal tak rozčančane, že dodnes neviem, či sa pri tomto „prirodzenom“ akte fakt pos*al, alebo som to iba nepochopila. Inde zasa na pol strany opisuje drag queens ako jednorožcov cválajúcich po cintoríne. Hemingway vraj písal postojačky, aby bol text úderný a zbavil sa zbytočného slovíčkarenia.
Keby sa tým riadil Vuong, možno by kniha nemala 200+ strán, ale len dve… vety.
Ukončila by som to tým, že ma v knihe zaujala jedna veta:
„Svoboda… není nic jiného než vzdálenost mezi lovcem a jeho kořistí.“
Túto vetu Vuong nevymyslel, ale citoval. Amen.
Hrdinové
Stephen Fry
To posledné, čo som čakala bolo, že si budem kvôli starovekým gréckym mýtom študovať heteropaternálnu superfekundáciu…
Kde sa na toto hrabe Percy Jackson a jemu podobní. Teraz by som už možno pochopila Seferisových Argonautov. Na konci mi bolo smutno, že to už skončilo. Brala by som aj dvojnásobnú dĺžku. Veď hrdinov je iste dosť a keby aj nie, Fry by dokázal pútavo rozprávať aj o Pegasovom koniarovi.
Toto nech dávajú ako povinné čítanie na stredných školách, nie nejakú Antigonu (nič v zlom, Sofokles), s ktorou sa v tom veku literatúra deťom tak akurát sprotiví.
