Mimir komentáře u knih

Podľa môjho uváženia jedna z tých zaujímavejších, trefnejších a v neposlednej rade hĺbavejších kritík spoločenskej dekadencie. Nie je to len ukazovanie prstom na problém A a hneď na to na problém B a C a ku každému problému balíček plytkej kritiky expresne a zdarma. Schweitzer sústredí svoju analýzu na recipročný vzťah človeka a spoločnosti.

2 11.05.2018

Beletristické spracovanie esenciálnej otázky života - mať alebo byť. Postava Siddhárthu vytvára svoju identitu práve osciláciou medzi dvoma opozitnými pólmi ľudskej hodnoty. Objav myšlienok nevyžaduje znalosť budhistických doktrín, kontext je dôsledkom autorovej prítomnosti v Indii počas vzniku diela. Príbeh má potenciál atakovať hierarchiu hodnôt!

2 08.05.2018

Obávam sa, že budem precedensom trošku inej perspektívy hodnotenia. Úplne súhlasím, že kniha nie je výhradne zábavná len pre fyzikov/matematikov, pretože v nej nájde čitateľ naozaj všetko možné - dokonca psychoanalýzu sna či odhaľovanie kúzelníckych trikov. Avšak musím sa priznať, že ma neuveriteľne rušila vystatovačnosť aktéra počas celého rozsahu. V 11 opravil prvé rádio, v 13 už bol erárnym opravárom celého okresu - vychýreným! Všade ho chceli, všade bol, všetko vedel. Písal najlepšie práce, dokázal prednášať biológiu rovnako dobre ako fyziku a to v nej nemal vysokoškolské vzdelanie. Potrpel si na chválu a rád nechával ľudí odhaľovať jeho úspechy - napr. rozhovor o tom, kto viedol spoločnosť Metaplast. Teda, vnímal som nie len teoretického génia, ktorým Feynman bez dohadov je, ale aj človeka spupného a suverénneho čo bol práve veľký protiklad, nakoľko géniovia a múdri ľudia sú zvyčajne pokorní, pretože si uvedomujú ako málo toho vedia (Descartés: vymenil by som všetko čo viem, za polovicu toho čo neviem). Smutne na mňa tiež pôsobila kapitola, kde opisoval, ako využil čas návštevy chorej manželky v nemocnici na experiment s čuchom a knihami v kontexte nadšenia, ktorý sotva môžem ospravedlniť poznaním, že čím vyššie kognitívne kompetencie - tým nižšie sociálne. Mám z toho všetkého pocit, že pán Feynman až príliš vedel o svojej genialite. Dávam tri hviezdy. Štyri som dal napr. Saganovi či Schopenhauerovi a dve by boli neprimerané!

2 07.05.2018

Ide o veľmi citlivú exegézu knihy Genezis v podaní Martina Bubera. Myslím, že kniha by mala byť simultánne čítaná s bibliou, pretože môže poslúžiť ako dobré kompendium k pregnantnej symbolike starého zákona.

2 20.04.2018

"Ateistickej kritike vďačí kresťanstvo za očistu od rozšírených karikatúr Boha." Tomáš Halík.

2 09.04.2018

Nech mi to Poe odpustí, ale Conan Doyle a jeho Sherlock Holmes je cestou intelektuálneho dobrodružstva s obrovským zmyslom pre detail a podľa mňa, nemá v detektívnej beletrii konkurenciu. Je to práve Doyle, kto vytvoril akýsi novoveký obraz detektíva "mentalistu" opierajúc sa o logiku a všeobecný prehľad.

2 14.03.2018

Na Pálešove dominantné dielo snáď nájdem pokoj a čas niekedy neskôr, ale zvedavosť vo mne vzbudila odlišnosť ohlasov medzi ním (98%) a 150 stranovým "výcucom" (70%) toho podstatného z podstatného - alebo to tak aspoň malo byť, či?
Skúsim sa príliš nedotknúť samotnej "hypotézy angelológie", ale len predmetnej publikácie, pretože hodnotiť angelológiu vychádzajúc z tohto historicko-ezoterického traktátu o archanjeloch, by bolo pomerne romantické a asi troška aj úsmevné ako autorov dôkaz, že aj: "...tí, ktorí ostávajú voči tomu skeptickí, sú vlastne ďalším dôkazom angelológie, pretože mimoriadne skeptické nálady sa ich zmocňujú pravidelne každých 500 rokov v obdobiach Gabriela (str. 101) - čo s tými, ktorí ostávajú skeptickí cez obdobie Zachariela?
Koncept opakujúcich sa, či podobných časových etáp, ktoré v sebe imanentne nesú výrazné politické, globálne, geografické, kultúrne, sociálne zmeny nie je novou myšlienkou. Ako sa však tento koncept ocitol "pod krídlami" anjelov? To ma prekvapuje ešte viac. Zaujímalo by ma, či autora namiesto toho, aby dôvodnil nachádzaním Gabriela, Michaela, Rafaela vo všetkých kulturách a v ich typických dobových odtieňoch, tzn. , Hermes, Saturn, Ištar, Ra etc., že jednoducho boli nábožensko-kultúrnou expanziou postupne preberané, teda majú svoj vývojový proces, nevznikli nezávisle. Taktiež som akosi mimovoľne pozdvihol obočie nad vetou: "Veľkí učenci ako Thomas Kuhn si lámu hlavu nad týmto obrovským prevratom v myslení" (str. 30). On si avšak "hlavu neláme" , predložil všeobecne prijatú Štruktúru vedeckých revolúcií s etapami krízy, anomálie, revolúcie a novej paradigmy, ktorá je stavebným materiálom pokroku.
V mnohých prípadoch možno autora nachytať pri podobnom zjednodušovaní, a to sme už bez tak na tenkom ľade - bavíme sa predsa o odvážnej hypotéze. Asi preto ostala angelológia možnosťou voľby zvedavých a nie potvrdenou a prijatou hypotézou.

1 18.11.2024

Napriek tomu, že kniha vyšla v pôvodnom vydaní pred viac ako dvoma dekádami rokov (1999), téma, ktorej autor venuje pozornosť je dnes snáď najlákavejšou problematikou z klasifikácie duševných chorôb na poli populárnej psychiatrie/psychológie. Akýsi exaltovaný záujem o "psychopatov" pravdepodobne podnietila aj politická, či verejná scéna, kde plytký prejav "domestifikoval" diagnostickú kategóriu do kategórie každodennej vravy. "To je psychopat!" vyslovuje sa jeden politik na adresu druhého, partnerka na adresu bývalého partnera, pacient na lekára, podnikateľ na právnika a vice versa bez toho, aby poriadne chápali význam vysloveného. Hare chce čitateľa zoznámiť s poruchou osobnosti komplexne, avšak darí sa mu to len čiastočne. Odhaľuje profil psychopata v zločineckom a forenznom prostredí, čím ale uchopuje len maladaptívne vzorce a atribúty opakovane sociálne zlyhávajúcich kriminálnikov. O tých "úspešných" bude pojednávať kapitola Psychopati s kravatou, sľubuje autor, ale čitateľ dostane opäť len poriadnu dávku kazuistík a prípadových anamnéz, ktorými je kniha od úvodu po záver pretkaná, akoby mali byť autorovým argumentom v prípade kritickej poznámky. Autorova 25 ročná prax má byť tiež anestetikum pre skeptikov. Neistý krok cítiť v kapitole Korene problému, kde pútavý názov efemerický vyprchá a zostáva vágna a opotrebovaná bilancia príroda versus výchova a kolísavý jazýček váh sa prikláňa raz na rodičovské vzory, inokedy ku genetike.

Pre záujemcov o problematiku odporúčam skôr výbornú sériu od Heinza Petra Rohra, alebo už spomenutého "Van Helsinga" týchto "upírov", českého neuropatológa, pána doktora Koukolíka.

1 14.07.2024

Pravdepodobne menej známe dielko od "otca stresonáuky" Selyeho. Úmyslom pripomína jednu staršiu, v mnohom úsmevnú a v mnohom stále platnú úvahu od nobelistu Ramóna y Cayala (Pravidlá a rady k vedeckému bádaniu), kde sa autor zamýšľa nad tým, ako posmeliť mladého vedca k neľahkej a nevyhľadávanej ceste výskumníka. Selye na rozdiel od y Cayala nepodáva kompendium nevyžiadaných rád, ale s akousi sebakritickou úprimnosťou hneď v úvode odhaľuje a pomenúva to, pred čím si bežne zapchávame uši. Práve tých úvodných 30-40 strán je unikátnych. Autor tu bez ostychu predhadzuje, síce bez esejisteckej dráždivosti a s literárnym umom zástupcu vied prírodných, nie humanitných, jednu pútavú myšlienku za druhou. Ďalej kniha prechádza z osobnosti vedca (človeka vo všeobecnosti) k podmienkam laboratória, čiže po otázke - akým byť, prichádza zamyslenie nad správnym miesto výskumu. Tu už kniha stráca svoju aktuálnosť a kapitoly je zbytočné lúskať.

Vyberám však silné podnety:
"Čím hlbšie sa človek ponára do neznáma, tým menej spolucestujúcich má. Až nakoniec, stojí v cieli sám."

"Nerozhodujú decibely potlesku, ale za čo človeku tlieskajú, a kto tlieska."

"Vytrvalosť je vlastnosť, ktorou možno kompenzovať nedostatky vo všetkých ostatných oblastiach."

"Krotký a spokojný človek nikdy nedosiahol veľa."

"Schopnosť rozpoznávať dôležité veci už v čase, keď ich dôležitosť ešte nie je zjavná."

1 02.06.2024

Smrť mladého študenta histórie Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej, ktorý sa upálil na protest proti potlačovanej slobode 16. januára 1969 vzrušila milióny ľudí, nie len v Československu. A pritom pred jeho smrťou ho takmer nik nepoznal. Usporiadali mu pohreb ako veľkému štátnikovi, aj keď mal len dvadsať rokov. Počas svojho krátkeho života v ničom obzvlášť nevynikal, nepreslávil sa žiadnym literárnym dielom, ani vedeckým objavom, ani športovým výkonom, ani politickou činnosťou, a predsa je slávny. Bol hlboko presvedčený, že jeho povinnosťou je zachrániť národ z beznádejnej situácie. A pretože vycítil, že známe politické prostriedky nie sú zárukou záchrany, vrhol na váhy udalostí svoj vlastný život. „Čin Jana Palacha nie je činom zúfalca, ako to niektorí chcú vyložiť. Je to uvedomelí protest a hrdinský skutok, ktorý bol vykonaný pre život. Neobetoval sa len pre svoju generáciu, obetoval sa pre všetok ľud tejto zeme a celého sveta. Obetoval sa preto, aby otriasol svedomím všetkých- to znamená tiež tých, ktorí túto zem a tento národ uvrhli do poroby, s ktorou sa ľud tejto zeme a hlavne mladá generácia nikdy nezmieri. Jeho smrť bola namierená proti všetkým, ktorí sa podrobujú stavu, kedy vládne hrubá sila a kedy nie je rešpektovaná vôľa ľudu, kedy sa šliape po základných právach ľudí, právach národa na štátnu suverenitu, na riadenie vlastných vecí slobodne zvolenými zástupcami, slobodu slova, zhromaždenia, na istotu právnu, uskutočňovania života podľa najlepších predstáv a ideálov“ (Lederer, 2014, str. 169). Krátko po svojom čine bol Jan vo všeobecnom, ľudovom ponímaní porovnávaný s majstrom Jánom Husom. Tak znel nápis na pomníku sv. Václava na Václavovom námestí v Prahe. Snáď každý chápal jedinečnosť Janovho činu, mnohým sa však porovnávanie s Husom javilo prehnané, neadekvátne. Hus bol predsa významný učenec, mysliteľ, vysokoškolský pedagóg. Bol verejne známou osobou, ktorej hlas prenikal aj za hranice Čiech. A Palach? Neznámy mládenec, radový študent filozofie. Ktosi napísal (Lederer, 2014, str. 200): „Oheň, ktorý ukončil život mladého českého študenta v týchto našich ťažkých dňoch, vzišiel z kostnickej iskry.“ Prepojenie tu skutočne naozaj existuje, a to morálne. V roku 1415 sa Hus riadil podobným morálnym princípom ako Palach v roku 1969. Napriek všetkej rozdielnosti a časovému rozpätiu sa títo dvaja Janovia k sebe morálne približujú. Majster Hus hlásal teologické názory a predstavy, ktoré nezdieľala cirkevná hierarchia. Cítila, že jeho názory a predstavy sú v rozpore s jej postavením. Tušila rozklad svojej organizácie, v prípade že by ponechala voľnosť kazateľom, ako bol Hus, ktorý požadoval od účastníkov koncilu, aby riadnymi argumentmi popreli jeho názory, aby ho presvedčili, že je na omyle. Vedel, že aj mnohí z tých, ktorí na neho kričia, si dobre uvedomujú, že pravdu má on. O pravdu ale nešlo. Študenta Jana desila predstava budúcnosti v prípade, že vývoj bude nerušene pokračovať smerom, ktorý sa pred jeho očami rysoval. Vnímal poníženie z toho, ako sa ľudia prispôsobujú novým podmienkam po sovietskej invázií a okupácií. Ako sa zo spoločenského života vytráca nádej na dôstojný život v slobode. Janovi nikto nemusel dodatočne hovoriť, že je lepšie pracovať, než si brať život. Pracoval do poslednej chvíle, posledného dňa. Jeho rozhodnutie neznamenalo koniec. Počínal si, ako by pre neho nič nekončilo, ako by život mal pokračovať ďalej. Nemal pocit, že je hrdina, o ktorom raz budú písať historici. Aj keď svoj čin vykonal verejne, vykonal ho bez publika. Skromne, ticho, nenápadne. Bez tieňa teatrálnosti.

Ozvalo sa mnoho hlasov, ktoré nazvali Palachov skutok zúfalým činom. Boli to aj tí, ktorí o ňom hovorili s najhlbšou úctou a zrejme si nik neuvedomoval, že to je urážka jeho osobnosti. Zúfalým činom je zoskok z desiateho poschodia horiacej budovy, pretože človek nevidí iné východisko. Palachov čin bol optimistický. Obsahoval obrovské množstvo viery, že tento čin je schopný zmeniť beh dejín, že je schopný zvrátiť situáciu, že môže donútiť vládu, aby učinila opatrenia, ktoré sú v záujme budúcej spoločnosti. Hrdina Jan Palach niesol ťažobu situácie celej spoločnosti na svojich ramenách. Bolesť a bezvýchodiskovosť občanov cítil ako svoju vlastnú bolesť. Rozhodol sa k činu, o ktorom predpokladal, že tú ťažobu a bolesť môže odvaliť. A svoj čin vykonal

1 20.01.2024

Paul Johnson hľadá bezchybný ideál „učiteľa ľudstva“ – intelektuála, a paradoxne k podopreniu svojho výrazne jednostranného a sentimentálneho pohľadu plného rôznych odtieňov viac, či menej maskovanej závisti zostavuje a čitateľovi predkladá „vhodných“ ašpirantov, aby sa ich spýtal na to, či žili, čo kázali (acta, non verba!) V zozname rozhodne nenájdete „tých dobrých“ intelektuálov 20. storočia – Viktor Frankl, Albert Schweitzer, Carl Sagan etc., pretože nespĺňajú kritéria výberu, kritéria vhodnosti. Pomerne rýchlo čitateľ pochopí, že Johnson nič nehľadá, a dielo je sterilným pokusom o analýzu odvrátenej stránky osobnosti Roussea, Tolstoja, Russella, Sartreho, Marxa, Orwella a ďalších. Johnson prichádza do situácie, ktorú poznáme z Nového Zákona, avšak s tým rozdielom, že on kameň zo zeme zodvihol a do egoistického pokrytca plnou silou vrhol, pritom už otázky, ktoré si autor kladie našepkávajú čitateľovi, že milosť sa udeľovať nebude. Majú intelektuáli morálne právo radiť ľudstvu, ako sa má správať? (To človek vyhľadáva a potrebuje intelektuála. Hľadá uňho radu, múdrosť, prehľad – čokoľvek, čo mu môže zlepšiť život. Takýchto pozvaní smerom k ľuďom pribúda a intelektuál po čase nájde samého seba v pozícií verejného radcu). Preverujú svoje dôkazy? Aká veľká je ich úcta k pravde? Ako uplatňujú verejne vyhlásené zásady v súkromí? Sú oddaní priateľom? Od iracionálnych a nelogických smerujú do intimity a to je dlhá cesta, na ktorej možno postrehnúť a objaviť skutočne všeličo. Kto by vlastne obstál?
Napriek nevhodnosti označiť jednotlivé kapitoly aspoň ako biograficky zaujímavé - spĺňajú určitú životnú postupnosť, ktorú autor u jednotlivých intelektuálov sleduje - sú prílišne deformované autorov potrebou, ambíciou, zámerom? zdôrazniť vnútornú skazenosť, ktorá sa tak drzo skrývala pod vonkajším pozlátkom. Prínos Johnsonovej úvahy nad touto „bandou“ amoralistov vidím v celkom presnom a objektívnom zachytení akýchsi opakujúcich sa atribútov skutočného intelektuála. Autor v každej kapitole (zväčša v úvode) kúsok z neho odhaľuje:
- verí, že je obdarený nadaním a pochopením pre to, ako zvýšiť blaženosť ľudstva
- oceňuje sám seba podľa toho, čo si o ňom myslia ostatní a teda sa snaží zapôsobiť peniazmi, silou, chytrosťou a morálnou nadradenosťou
- vládne uňho sterilizujúci diktát rozumu
- je určený pre obecenstvo, nie pre nudnú, bez povšimnutia prebiehajúcu rutinu každodenného života
- väčšina sú ohromní sebci

V tomto ohľade knihu odporúčam.

1 17.12.2023

Kladiem na srdce každému, kto túži po akomsi spoľahlivom a opornom prehľade v rámci spoločenských a humanitných vied, ale pokojne aj ďaleko za ich hranice v ríši vied prírodných, aby po tejto útlej brožúre siahol s dôverou a prečítal ju. Je žiadúcim povzbudením do nevyhnutného kalenia a šľachtenia zozbieraných a prijímaných vedeckých právd. Dnes je akademická pôda tak prílišne úrodná (hlavne tá americká - v rámci rebríčka Top 10 influential psychologists today sú 8 z USA, 1 Kanaďan - J.B. Peterson a 1 Izrael - D. Kahneman), že priemerný intelektuál nedokáže zachytávať tok aktuálnych trendov a popri tom overovať metodológiu vypovedaného, skúmaného a publikovaného. Do toho zaútočili na psychologické "sui generis" kouči, rýchlokvásky, pocitológovia, dojmológovia a podobné adresným altruizmom poháňané "dobré duše". Aký podiel viny na tom nesú psychológovia, sociológovia a neurovedci? Rozhodne ni sú bez viny. Ako píše sám autor: "Je očividné, že prinajmenšom časť používanej psychodiagnostiky ustrnula. To sa dá povedať aj o poradenských radách a psychoterapeutických postupoch. Ľudia psychológiu dobehli a predbehli. A paradoxne napriek tomu, ju potrebujú!" Spolu s autorom teda vyzývam k akejsi zdravej skepse, ktorou bez výčitiek podrobím aj článok s titulkom "odborný" či "vedecký".

1 19.11.2023

Historický exkurz na lodi bláznov so všetkými typickými aj bizarnými zastávkami postupne odhaľoval mozaiku "bláznivosti", ktorú dlhé roky skúmala mladučká a neskúsená, často zúfalá a často tragická, psychiatria so svojimi odvážnymi apoštolmi. Autor podáva ucelenú kroniku tých najdôležitejších objavov a najznámejších slepých uličiek, ktoré akosi vzájomne sa ovplyvňujúc, udávali tempo a vzostup k pochopeniu duševného diania za oponou. K tomu dochucuje kurióznymi prípadmi a duchaplnými úvahami:
"Nebyť bláznovstva, ľudia by trpeli tragikou pozemskej existencie už len pomyslením na jej konečnosť. Bláznivosť nám ponúka akési vyslobodenie z útrap. Ľudský život sa potom môže javiť ako divadelná hra, v ktorej každý z nás vystupuje pod inou maskou, dokiaľ ho osud neodvolá z javiska. A tak byť bláznom znamená byť človekom; bláznivosť je v harmonickom súzvuku s ľudskou povahou, približuje sa k jej podstate. Zároveň odhaľuje pretvárku a demaskuje stav vecí. Preto sa šialencom a bláznom dostávalo vzácneho privilégia "prostoduchosti" a bolo im povolené hovoriť pravdu. Vedľa bláznom je pravda vyhradená ešte deťom a ľuďom, ktorým víno rozviazalo jazyk."

Záverom si pripomeňme starú pravdu vyslovenú už jedným zo siedmych mudrcov: ničoho príliš!, ktorá v pachtení sa za bezhraničným poznaním akosi hrôzostrašne ožíva!
"Ohromným zdrojom bláznivosti je prílišné poznanie. Veľké znalosti nás nemôžu ochrániť pred šialenstvom. Nezabúdajme, že vedomosti pochádzajú od démonov, veď predsa grécke slovo daemones znamená mimo iné - poznanie."

1 07.08.2023

Keď som postrehol nový životopis o Milanovi Rastislavovi Štefánikovi, zachvel som sa a zaradoval. Konečne, vravím si. To je prísľub objektivity, musí byť. Od totality sme už ďaleko a možno dozrel čas aj na nejaké odvážnejšie hypotézy a bolestivé fakty. Nadšenie pritlmil náhly šok, keď som zbadal meno autora tak potrebnej knihy (posledný pokus Juríček, Mladé Letá , 1990). Na knihe sa totiž autorstvom hrdil, Jozef Banáš.
Musím sa priznať, že autor ma nikdy nezaujal. Vnímal som ho ako klasicky komerčného s tuctovými témami. Nič pre náročnejšieho čitateľa s vycibreným okom pre knihu. No tento postoj rozpustil štýl autorovho písania expresne rýchlo. S údivom (možno snáď s obdivom) som pretáčal každú ďalšiu stranu a uvedomil som si, že spoznávam Štefánika ako človeka, ako syna, ako brata, ako študenta, ako vedca, ako vojaka a politika. To by nebolo nič výnimočné, so zreteľom na obrovské množstvo dobrých biografií, ktoré dnes na pultoch kníhkupectiev nachádzame...avšak, autor sa dokázal dokonale vyhnúť pasci, ktorej čelí každý literát, ktorý sa podujme na opis života veľkej osobnosti. Zo strachu nepošpiniť jej hrdinskú gloriolu, generačný odkaz, radšej obratne - niekedy menej, niekedy viac rozhodne sa obísť všetky nedokonalosti bezchybnej povahy. Písať s úctou a neustále si pripomínať význam veľkosti človeka, o ktorom píšem. Zhodou okolností som v čase čítania Banášovho Štefánika prečítal útle dielko Spomienky na Editu Steinovú. Keď som tú útlu brožúru konečne odložil, prešlo mi mysľou, to nebolo o Edite Steinovej, ale o obdive jej súčasníkov k jej nesporným nadaniam. Editu vykreslili v tom kompiláte memoárov ako bytosť bez ľudského errare humanum est a tak sa odo mňa vzdialila niekde na piedestál domnelého ideálu. Keď predstavitelia hnutia analytickej psychológie Jungovi priniesli na korektúry jeho spisy obohatené životopisom, Jung k tomu po prečítaní výstižne poznamenal: Chvála Bohu, že som Jung a nie jungián. Toľko klamstiev! Banáš toto nedopustil a Štefánika urobil veľkým aj s jeho veľkým množstvom nedostatkov. Toto nie je kronika vzoru vzorov, ktorý by sme mali všetci nasledovať a neprestajne obdivovať vzhľadom aj nato, že je vzorom národným. Kniha je faktografický román predstavujúci človeka obrovských dlhov, finančné nespoľahlivého, ktorý často krát na dlh bral dlh, aby odbil iný dlh. Človeka, ktorý sľúbil lásku mladučkej Márii Neumanovej, zatiaľ čo prežíval romantické chvíle v Monte Carle s Mimi Benkovou. Človeka, ktorý neraz pomýšľal na predčasný odchod z tohto sveta. Jedným dychom však čítame o človeku nevyčerpateľného odhodlania, ktoré nemá obdoby, o človeku, ktorého vôľa priviedla z fary v Košariskách na Mount Blanc, Tahiti, Tongo, do Brazílie, Tadžikistanu a iných miest, o ktorých jeho rovesníci ani len netušili, že existujú. Zahral si šach s Tolstojom, zafilozofoval s Masarykom a prednášal elitným francúzskym prominentom v slobodomurárskej lóži v Paríži. Spomínaný Jung raz vyslovil myšlienku: Kto chce vyrásť vysoko, až do oblakov a stať sa veľkým, musí zapustiť korene až do pekla a Otokar Březina vyslovuje podobnú myšlienku Človek je ako kyvadlo, prudký výkyv na jednu stranu = výkyv na druhej strane. Ak by som teda siahol po tejto knihe a čítal o šťastenou pobozkanom chlapcovi, ktorý už od útleho veku ohuroval všetkých a všetko a bolo zreteľne vidieť, že ho osud vedie na piedestál a k sláve, odložil by som ju. Mnoho jeho výprav skončilo fiaskom, hlavne tých za láskou, a tiež tých vedeckých, nikdy sa však nevzdával. Jeho cesta bola ikonicky náročná, dni v Paríži s celodennou stravou, ktorú tvoril pohár teplého mlieka, pred Parížom Praha, plná depresií, sklamaní a ponížení. Aj vďaka nej vyrástol Milan Rastislav Štefánik na úchvatnú osobnosť. Veľkú osobnosť celosvetového renomé. Zaslúžene. Daj nám drahá Fortuna takýchto ľudí aj dnes!

1 30.04.2023

Kto je človek? Aký je? Existuje niečo ako jeho prirodzenosť? Na koho sa obrátim po odpovede s takouto "metafyzikou"? Na prírodovedca? Pche!!!!! To určite, čo mi k tomu asi tak povie ten, ktorý sa naháňa za popolom, bahnom, prachom a dymom. Žiadna výsostná vznešenosť.
Ďaleko viac milý priateľu, než mladá, nezrelá a na kvantitu sa odvolávajúca psychológia, ktorá tak pyšne zavrhla svoju "matičku Zem"! Už je to predsa nejaká doba, čo nás humanitné poznanie s človekom vo svojom strede vytrhlo z lona prírody, a nemá zmysel vracať sa "do raja"! Vracať sa k zaprášeným paradigmám! Dnes je človek mierou všetkých vecí, hrdo šeptáme! Ale prečo šeptáme? Tušíme...a Neubauer tušené vyslovil:
"Narozdiel od typológií, ktoré kategorizujú, zovšeobecňujú, vytvárajú obraz modelových, typických jedincov, ktorých nemôžete nikdy stretnúť, živlový jazyk prírody ponúka orientáciu v mnohosti a rôznosti neopakovateľných ľudských pováh i životných situácií, vnímaním podobností a vzťahov."
Poctivý Dialóg, ktorý sa podarí len ak obe zúčastnené strany prichádzajú s poctivosťou, medzi živlami a ich vzťahu k človeku je v tejto knihe tak živý, že bárs človek humanitného vzdelania, musel som s bázňou ustúpiť a pozorne počúvať. Tu neobstojíte s poukazovaním na "nepodložené domnienky" autora, niečo vo Vašom vnútri vám nedovolí nazvať tento dialóg "ne-vedeckým". Každý so štvorice živlov vypovie svoj príbeh, ktorý je pretkaný paralelami s príbehom človeka. VODA ukázala človeku jeho tvár. Nebolo to zrkadlo, ktoré čakalo na vývin pokroku, ale pokojná vodná hladina, v ktorej objavil Narcis svoju krásu. OHEŇ ponúka pohľad do vlastného vnútra, ktoré dokáže vzplanúť, horieť i vyhorieť. VZDUCH prostredníctvom vetra dáva človeku pocítiť samého seba. Oboznamuje nás s našim tvarom a nasie náš hlas i odkaz svetom. A ZEM? Dáva nám pevnú pôdu pod nohami v neistých časoch.

1 28.12.2022

Rád by som z celej zbierky vyzdvihol jednu pasáž z eseje o H. D. Thoreauovi, ktorá si to, myslím, žiada:

"Všetci naivne premýšľajú , či sa uživia, keď sa nedajú naverbovať niekým, kto ich bude úkolovať, alebo skôr, keď sa naverbovať dajú, či ešte niekedy nájdu čas robiť to, k čomu boli povolaní. Už im vôbec nepríde na um, že by sa odobrali do púšte alebo do divočiny, že by denne dobývali živobytie zo zeme, z práce, že by žili z minima. Nepohnú sa zo svojich miest a metropolí, pobehujú od jedného k druhému, nepokojní, zúfalí, frustrovaní, márne hľadajúci cestu von. Je potrebné povedať im hneď z kraja, že spoločnosť, taká, aká je dnes, cestu von neponúka, riešenie majú len a len vo svojich rukách a že k nemu dospejú len tým, že tie ruky začnú používať. Človek sa musí presekať von sekerou. Naozajstná divočina nečíha niekde tam ďaleko, ale práve v metropolách, v tej spletitej sieti, ktorú sme zo života urobili, a ktorá nechce než ničiť, sužovať a brzdiť slobodného ducha. Keď človek nájde dôveru sám v seba, nájde si cestu cez všetky bariéry a tradície, ktoré ho obklopujú. Thoreauova Amerika sa nad jeho experimentom pousmiala rovnako pohŕdavo a nepriateľsky, ako sa i my dnes usmievame nad všetkými, ktorí sa o to pokúšajú."

V Millerových esejach nájdete nemalé množstvo autorovho talentu vidieť a popísať javy, ktoré bežným smrteľníkom ostávajú skryté. Som milo touto zbierkou prekvapený, pretože autorova beletria ma neprilákala ani k tomu, aby som jej dal šancu.

1 15.10.2022

Machiavelli, rozhodne mnohostranne nadaná osobnosť, ktorú mimo iné zdobili obratná rétorika, zdatná vôľa, bystrý um a prenikavý intelekt, sa len ťažko snažil nájsť si dlhodobé a uspokojivé miesto v tak prchkej a menlivej politickej scéne Talianska na prelome 15. a 16. storočia. Zavše som mal z jeho služobných ciest pocit, že signoria položila mladému tajomníkovi na plecia viac, než mohol uniesť. Napriek tomu, dokázal často krát bojovať o čas či sympatie v prospech Florencie.

Autor predkladá veľmi podrobnú biografiu, ktorá sa ľahko číta a súčasne čitateľa hutne obohacuje. Naopak mám pocit, že autorov obdiv k samotnému Machiavellim-u poškodil nejednu stránku a tlačí ho ospravedlňovať a vykreslovať Niccola ako obeť aj v situáciách, kde bolo vhodné objektívne poukázať na pochybenia (napríklad neustále ospravedlňovanie Machiaveliho návštev bordelov tým, že "bol už raz taký").

1 01.10.2022

"Ja v demokraciu neverím. Masy ľudí nevládnu, ty ani nevedia, kam idú. Masy sa musia viesť. Šťastie ak ich vedú ľudia jemní, vzdelaní a vedomí cieľa. Demokracia je príliš široká, je ľuďom skôr na škodu. Nezaručuje, že v jej čele budú stáť vždy lepší ľudia. Zaručuje len to, že v čele nebudú stáť stále len ľudia horší, ako sa to môže stať v prípade monarchie, kde môže panovník v krátkej dobe zbúrať, čo jeden lepší postaví. Žiadne vonkajšie sociálne opatrenia, ktoré sú len povrchové, nemôžu dať ľuďom šťastie. Hovoria to vodcovia ľudu? Je to lož. Ľudia nevytvoria svojimi schopnosťami dokonalý rád, ktorý by všetkých uspokojil. Slnko nesvieti nikdy na všetky miesta. Vždy budú niektorí súčasným rádom trpieť. Trpiacich ľudí sa nikdy nepodarí odstrániť, tí sú potrební. Nariekať však nikto nemôže! Aj slabý strom by mohol nariekať, že je príliš stiesnený druhými stromami, takže sa nemôže vyvíjať. A príde drevorubač a vytne ho, pretože je slabý. Písmo hovorí: Tým, ktorí majú, bude ešte pridané, kto má málo, zoberie sa mu aj to! Aj keby sa dali všetky strasti života odstrániť, bude život vždy tvrdý - a nečiní ho takým dnešný poriadok, ako sa ľud doby domnieva! Vždy tu budú choroba, smrť a bolesť lúčenia. To sa neodstráni!" (s. 387)

1 07.08.2022

Bárs som prečítal len zopár strán, necítim výčitky z unáhlenosti alebo povrchnosti, ktoré by ma za iných okolnosti a pri inom diele prenasledovali pri každom slove. Valéry bol jasnozrivý literát. Spôsob akým umne opísal a vyzdvihol Voltaira ma okamžite presvedčil. Vyberám malý úsek:

"Voltaire bol rozhodne svojim spôsobom hrdina. Čo by však mohol robiť dnes? Čo zmôže človek ducha? Ktorý hlas dnes prehluší všetko ostatné, prekoná tresk výbuchov, hluk strojov, zmätené žvásty propagandy zo všetkých strán, v každom čase a každom dome? Kde je nejaký Voltaire, ktorý by vzniesol obžalobu proti modernému svetu?"

1 19.06.2022

Héródiános sa odhodlal opísať nevyhnutný, avšak smutný epilóg Rímskej ríše, ktorý započal, ako vravia niektorí smrťou Marca Aurélia - posledného giganta spomedzi adoptívnych cisárov, dokonalého žiaka veľkých učiteľov. Ja si však myslím, že Pertinaxova chvályhodná snaha by nemala byť zabudnutá, a preto by som označil za začiatok labutej piesne obrovského kolosa práve jeho smrť. Už tak alebo onak, tretím storočím nášho letopočtu začala ríša definitívne upadať, čo postupne viedlo k trom bodkám - roky 410 (Alarich a Góti), 455 (Geiserich a Vandali), 476 (Odoakar a Germáni), ktoré píšeme na konci viet, keď chceme zdôrazniť akési zamlčané a neisté pokračovanie, ktoré si vieme domyslieť. Keď čítame Héródiána, zisťujeme, že nastalo obdobie skrytých dýk a utajených jedov, obdobie, kedy mal pokojnejší život roľník na predmestí, než cisár vo svojej rezidencii. Vražda bola tradičným riešením nespokojnosti s nekonečným radom Augustov, ktorí napriek krvavému dianiu okolo vavrínového venca, neprestávali dychtiť po vytúženej sláve a odmietali sa poučiť osudom predchodcov. Vládla anarchia, ukrutnosť a kríza.
Grék Héródiános píše o udalostiach inak, než Cassius Dios, rímsky dobový historik, ktorý napríklad uvádza, že Commoda zavraždil prefekt prétoria Laetus, čo uvádza aj Ammianus Marcellinus, kdežto Héródiános píše, že jedom (milenka Marcia) oslabený Commodus skonal rukou nejakého Narcissusa (ponúka sa zámer gréckeho historika menom vraha zdôrazniť samoľúbosť, ktorou Commodus trpel, čo dosvedčujú dobové sochy, kde je vyobrazený ako Herkules) - statný mladík, ktorý tak učinil za odmenu. Taktiež sa historici líšia v prípade dôvodu smrti Commodovho nástupcu Pertinaxa - Cassius uvádza, že ho pretoriáni zavraždili, pretože im nevyplatil sľúbené odmeny a bol prehnane sporivý. Héródiános vidí príčinu jeho smrti v oveľa pravdepodobnejšej teórií, a to síce zákaz plienenia a osobného obohacovania sa pre Commodovou vládou zhýralých pretoriánov. Odmeny, ktoré boli sľúbené, ale len sľubmi ostali, sa stali osudnými Juliánovi, cisárovi, ktorý sa do histórie zapísal ako prvý cisár, ktorý si "božskosť" kúpil. Zaplatil asi málo, trvala krátko. V niečom sa možno skôr prikloniť na stranu Cassia Dia, v niečom sa mi vidí dôveryhodnejší skôr Héródiános - obaja sa zhodujú v tom, že film Gladiátor od Ridleyho Scotta nevykresľuje postavu Commoda prehnane. Dokonca aj Ammianus Marcellinus píše: "...nepodarený syn, za ktorého rozhodovali jeho obľúbenci a milenky, prekvitalo udavačstvo s krvavými následkami, kým panovník sa oddával pôžitkárstvu."

1 06.03.2022