Starmoon
komentáře u knih

Myslím, že všetci rodičia majú dva veľké, zdanlivo protichodné strachy. Prvý – že ich dieťa bude obeť. Druhý – že ich dieťa bude... nuž, niekto ako Kevin.
Autorka sa až patologicky presne hrabe v myšlienkach konkrétnej matky, búra jedno tabu za druhým; a hoci je román poriadnou "bichlou", a hoci čitateľ vie, čo Kevin spravil, predsa len je veľmi zaujímavé snažiť sa spolu s Evou zistiť, PREČO sa tak stalo a akú úlohu v Kevinovom príbehu zohral ten jej.
A mimochodom, hoci som pre formu mala pocit, že autorka vyložila všetky karty na stôl, kdeže; ona si predsa len nechala eso v rukáve. A keď ho na konci vytiahla, celých tých cca 500 strán zrazu naberie trochu iný rozmer. Respektíve, Evin príbeh matky naberie iný, ďalší rozmer. A absolútny záver... Nech rozmýšľam, koľko chcem, neviem sa rozhodnúť (a to som sama matkou), čo si o Evinej voľbe myslieť.
Určite však viem, čo si myslím o Lionel Shriver: je to skvelá autorka a je veľká škoda, že jej v Česku vyšla len jedna a na Slovensku dokonca žiadna kniha. Prečo vlastne?


"Ak človek patrí k menšine, to ešte automaticky neznamená, že je svätec. Stále môže byť úzkoprsý, narcistický a hlúpy."
Bavila som sa. Ďalšia z tých kníh, pri ktorých som sa smiala hlasno a často. Asi nie každému tento druh humoru sadne, mne veľmi. John, prosím ťa, kašli už na vojnové melodrámy, tých je všade plno, píš toto, píš takto!
Tak vám poviem, až sa ma raz potomci spýtajú, aký bol svet v čase ich útleho detstva, podsuniem im túto knihu. Síce satira, síce plná karikatúr a hyperboly, ale naozaj som ešte nenašla knižku, ktorá by náš súčasný svet vystihla lepšie. Minimálne jeho woke stránku.
Mimochodom, trochu som googlila (tak sa mi totiž zdalo, že napriek nadhľadu a humoru berie autor niektoré veci dosť osobne), no a ono autor, ktorý je gay, zažil svojho času lynč od trans komunity, lebo vraj je transfóbny. Taká interná vojna v rámci LQBTI + neviemešteaképísmenká komunity. Aj by to bolo vtipné, ak by to nebolo smutné. Tomu sa vraví, že revolúcia (v tomto prípade globálna sexuálna, že, Gabriele Kuby) pojedá vlastné deti.
Ale jasné, pranierovaného je tu toho viac, vlastne celkom dosť, napríklad mňa bavila linka s Beverly, ktorá, súc stará, chcela mladou byť, alebo so záchrancom chudobného sveta a dobyvateľom virtuálneho Wilkesom.... Skrátka, super to bolo.


Už chápem, prečo sa svojho času aj Trhlina (rozumej žánrovka) dostala do finále Anasoft litera, najprestížnejšej literárnej ceny u nás. Karika je skvelý rozprávač, vie budovať atmosféru, super gradovať dej, vymyslieť dychberúcu fabulu... Skrátka, skvelo ovláda svoje remeslo. Od Hlbiny sa mi ťažko odtrhovalo, bola tak skvelo napísaná, že som ju nedokázala odvrhnúť ani napriek množstvu brutálnisti až sadizmu, ktorými autor rozhodne nešetril. V istej chvíli som však začala mať pocit, že to príliš prepiskuje, všetko už bolo tak preexponované, že to vo mne nedokázalo vyvolať žiadne emócie, len som ďalej oceňovala, AKO to autor napísal, vymyslel, príbeh samotný ma však viac nevtiahol. Nevraviac o tom, že tam, kde som sa mala asi najviac báť, mi bolo trošku úsmevne (asi ako pri akčných filmoch, v ktorých sa z človeka-milión vykľuje superschopný, supernezdolný, supervynaliezavý nadčlovek). Záver to trošku zachránil, môj výsledný dojem však ostáva taký, že hoci Karika píše veľmi dobre, dokonca aj asociácie so Snehovou kráľovnou skvelo zvládol, a aj žánre obstojne pomixoval, aj mnoho informácie o Štb, socializme, Povstaní a spol. nenásilne vkomponoval, predsa len nestvoril viac než oddychové čítanie pre tých, ktorí potrebujú explicitnejšie obrazy násilia všehodruhu (a k tomu hoc aj podvedome vnímaný odkaz, že aj to najväčšie a najtemnejšie zlo sa dá poraziť, dokonca aj niekým priemerným, uštvaným, nalomeným... skrátka niekým ako oni).
A čisto subjektívne: minimálne v poslednej tretine mi bolo autora tak trochu ľúto, že dni a roky svojho života má potrebu venovať ponáraniu sa do takýchto temnôt. Navyše ma sklamalo, z koho sa v diele vykľul najväčší záporák, ako si však čítam životopis autora, asi sa to dalo čakať.


"Život jednej osoby nie je politickým ani všeobecným vyjadrením o tom, aké by mali byť všetky životy. Iné životy by mali mať možnosť existovať popri našom vlastnom bez akéhokoľvek ohrozenia alebo odsudzovania."
Súhlasím. Do istej miery. A nielen s touto autorkinou myšlienkou. V jej diele som ich našla viacero takých, ktoré ma oslovili, zaujali, inšpirovali.
Vo všeobecnosti ma však táto kniha sklamala. V anotácii sľubovaná otvorenosť bola skôr fňukanie a sťažovanie sa, originalita sa pomerne skoro vyčerpala a humor sa vôbec nedostavil. Celkovo to nebolo ani tak avizované uvažovanie o tom, čo "žena získa a stratí, keď sa stane matkou" (kým sa ňou autorka nestane, bude len večnou teoretičkou), skôr mi táto kniha pripadala ako taký autorkin "coming out" a jeho prácne obhajovanie.
Nemám problém s tým, že autorka má iný svetonázor a hodnoty ako ja. Tie dve hviezdičky sú u mňa za to, že hoci sa rozprávačka snažila tváriť ako hľadačka pravdy, celá jej výpoveď sa mi zdala plná sebaklamov a egoizmu, s ktorým by som možno nemala až taký problém, ak by sa nemaskoval za šľachetnejšie veci. Asi ako keď niektoré slečny nechcú byť mamami, lebo im vraj na srdci leží blaho planéty... Zatiaľ čo však plienky a spol. sú pre nich passé, ich smartfóny, dovolenky, kvantum oblečenia a pod. už nie. Možno trochu vágny príklad, ale asi chápete, kam tým smerujem.
Nemyslím si, že autorka musí byť matkou, dokonca si cynická časť môjho ja myslí, že by nemala byť matkou (na základe toho, ako sa odprezentovala), ale tiež si nemyslím, že musela napísať toľko depresívnych strán, aby vyjadrila to, čo sa dá povedať jedinou vetou: "Jednoducho mamou nechcem byť."

Po prečítaní tejto knihy mám tri túžby: spoznať Armanda Gamacha, odísť na vééééľmi dlhé duchovné cvičenia do Saint-Gilbert-Entre-les-Loups... A najmä si prečítať všetky knihy z tejto série. Vyzerá to tak, že Louise Penny bude moja nová autorská láska; a vyzerá to tak, že to platí o mnohých ľuďoch v našom regióne, lebo jej knižky sú v miestnej knižnici skoro vždy požičané. Už teraz však striehnem, kedy sa do obehu vráti prvý diel, a chystám sa prípady vrchného inšpektora Gamacha spoznávať pekne poporiadku. Určite však neľutujem, že som začala práve Krásnym tajomstvom; takú dobrú detektívku či všeobecne oddychovku som už dávno nemala v rukách. Či už sa bavíme o postavách a ich psychológii, o budovaní atmosféry, primeraných opisoch alebo o samotnej zápletke, všetko bolo presne podľa môjho gusta; a už teraz sa teším, čím ma prekvapí a poteší (pokojne aj v horizonte niekoľkých rokov) ďalších 17 dielov.


Milý a príjemne ironický román o istej slečne Catherine, ktorá postupne zistí, že existujú aj hrôzyplnšie veci než stredoveké opátstva, točité schody, polnočné búrky a vŕzgajúce podlahy – a totiž niektorí ľudia. Súrodenci Isabella a James sú skvelým dôkazom toho, že sa menia len dobové kulisy, no nie charaktery, a ešte viac dokazujú autorkin ostrovtip pri hodnotení a opisovaní manipulatívnych a falošných ľudí. Dokonca by som povedala, že ich vytvorením prekonala samu seba (aspoň mne sa teda zdalo, že taká Isabella je ešte vyšší level duševnej mrzkosti ako napríklad Fanny z Rozumu a citu či pán Collins z Pýchy a predsudku). Škoda, že ostatné postavy boli skôr mdlé, na čele s hlavnou hrdinkou. Tá síce obstála ako obraz naivnučkej a nevinnučkej slečny, ktorá sa prvýkrát vyberie do veľkého sveta, ťažko si ju však asi obľúbiť podobne ako životom viac podkutú a duchaplnosťou obdarenú Elizabeth Bennetovú či Elinor Dashwoodovú. To ma však neobralo o čitateľský zážitok a pôžitok (a v závere aj o miernu radosť z očakávaného happy endu).


Po dočítaní tejto knihy sa už nikdy nebudem na účesy Michelle Obamovej či Beyoncé pozerať tak ako predtým... :)
No vážne – ak mi niečo táto kniha dala, tak predovšetkým autentický vhľad na radosti a starosti (najmä teda starosti) amerických černochov a neamerických černochov v Amerike (a áno, dala mi aj povedomie o tom, prečo to rozlišovať).
Napriek hrúbke bola kniha strhujúca, bez nudných pasáží a hluchých miest, veľmi dobre a rýchlo sa mi čítala, v podstate som často zabúdala, že je to román, skôr som mala dojem, že čítam dlhú pútavú reportáž, tak hodnoverné sa mi všetko zdalo.
Aby som však bola úprimná, hoci sa mi hlavná hrdinka Ifemelu a jej osudy zdali vierohodné, za frajerku, kamarátku, zamestnankyňu, klientku, spolubývajúcu či dcéru by som ju nechcela – vo všetkých týchto rolách bola jednoducho príliš sebecká (hoci zo strany autorky tam skôr bola snaha vykresliť ju ako sebavedomú a úprimnú).
A celkom určite to nebola „silná kniha o láske“ – to, čo spájalo Ifemelu a Obinzeho, bola možno vášeň, spriaznenosť, neskôr povedomie spoločnej minulosti a pod., minimálne správanie hlavnej hrdinky však malo od skutočnej lásky ďaleko (píšem ako šťastne vydatá žena).
Tiež mi ako katolíčke prekážalo negatívne vykreslenie kresťanstva – presnejšie, autorkou opísané negatívne javy sa nepáčia ani mne a pranierovanie si zaslúžia, nezdá sa mi však objektívne, ak sa zobrazujú izolovane od tých pozitívnych, ktorých je nesporne viac, a ak celkový obraz vyvoláva dojem, že tie pozitívne vlastne ani nie sú.
PS SPOILER: Happy end na konci? Sotva. Ifemelu sa celý čas od príchodu do Nigérie správala nezrelo, a hoci kvôli nej Obinze opustil ženu, veľmi silne pochybujem, že v reáli by im to s Ifemelu klapalo (nevraviac o jej nulovom záujme o Obinzeho dcéru).


Tisíc prvá variácia Popolušky, tentoraz v kulisách honosného sídla pána továrnika, ktorý pod svoju strechu prijíma krásnu, hrdú a talentovanú sirotu, ktorá sa medzi služobníctvom neteší veľkej popularite, no zato si ju obľúbi slečna Kitty a aj jej brat Paul... A čitateľ nemusí byť práve génius, aby už po tomto úvode tušil, ako to celé dopadne. Tých takmer 500 strán je skôr o skvelej atmosfére (napríklad tie vianočné scény, jéééj), poctivo naštudovaných a umne zakomponovaných dobových detailoch a o síce neobjavných, ale zato dobre vykreslených vzťahoch medzi jednotlivými postavami aj spoločenskými vrstvami. V rámci oddychovej literatúry veľmi slušný román.


Po dočítaní knihy mi mimovoľne napadol postreh Umberta Eca, že štyri správy vytvárajú piatu. Zdá sa, že aj "štyri" reportáže tu vytvorili "piatu"; a byť Čechom, asi by som z nej nebola veľmi nadšená... České dejiny posledného storočia od Baťu po Adamca ma však ako čitateľku bavili; autor každému príbehu našiel vlastnú, priliehavú formu, medzi príbehy notoricky známych primixoval príbehy zabudnuté, oficiálne dejiny rozšíril o epizódy, ktoré sa do nich nevošli. Úspech aj literárnu cenu chápem, myslím si však, že Česko a Česi boli v tomto diele oselektovaní na čo najabsurdnejšiu (čitateľsky najatraktívnejšiu) možnú podobu, a že to voči nim (a ich dejinám či skutočným hrdinom) nie je veľmi fér.


Ako sa dá spáchať vražda v priamom prenose, keď sa na budúceho zavraždeného díva 40 miliónov divákov? A to navyše tak, aby to všetko vyzeralo ako samovražda?
Veľmi sľubný námet, navyše aj názov, ktorý mi zapadal do čitateľskej výzvy (vďaka za ňu, inak o nejakom Edovi McBainovi ani netuším, čo by možno bola škoda), výsledok bol však pre mňa trochu sklamaním (hoci logicky to sedelo, vlastne to asi ani nemohlo byť inak).
Prekvapilo ma tiež, že sa v knihe prelínali dva nesúvisiace prípady – neviem, či je to pre autora bežné, ale osobne mi ten druhý (úchylom prenasledovaná „kráska v nesnázích“, ktorú má chrániť driečny policajt) pripadal akýsi nadbytočný, navyše naivný a v istej časti zbytočne brutálny.
Hoci ma však tento román nejako špeciálne nezaujal, autorov štýl mi celkom sadol, hrúbka (teda tenkosť :)) jeho diel(a) tiež, a celkom sa teším na iné kúsky z jeho tvorby.


Neviem, či sa dá táto kniha čítať vkuse. Ja som to nedokázala. Príliš silné, príliš drsné, príliš drásavé. Stačilo pár riadkov, aby mi tvár zaplavilo mnoho sĺz... Myslím, že autorka dala úplne nový rozmer a kontext slovu reportáž. Zaslúžená Nobelova cena.

Fieldingová zužitkovala čas korony veľmi dobre ;-). Opäť ďalší (ženský) triler z jej pera, od ktorého sa nedá odtrhnúť. V závislosti od svojej povahy a životných skúseností buď budete chcieť Jodi objať a poľutovať, ako si s ňou všetci od otca cez manžela až po sestru (o opatrovateľke nehovoriac) zametajú podľa vlastných potrieb, alebo ňou pre ten istý dôvod budete mať chuť poriadne zatriasť a dať jej prednášku v štýle "dievča, už sa spamätaj a nastav si hranice" (ale o čom by bola kniha, ak by to Jodi dokázala, že ;-)). Tak či onak, dej sa práve vďaka submisívnosti hlavnej hrdinky môže rozvíjať smerom k nevyhnutnej a čitateľmi od začiatku očakávanej katastrofe, o ktorej som si nemyslela, že ma prekvapí, no stalo sa (trošku). Pre mňa príjemné oddychové čítanie, také zo života, teda s rôznymi odtieňmi sivej a bez jednoznačného happy endu. Úprimne som však rada, že som túto knihu nečítala ako stará či smrteľne chorá dáma, to by mi asi bolo dosť úzko.


Jej, to bolo super!
Najprv som si myslela, že to bude román o žabo-myších mamičkovských vojnách (poznáte to; vyjdete zo základnej, strednej či dokonca vysokej školy a dúfate, že máte pokoj so všetkým tým dievčenským skupinkovaním, intrigovaním a rafinovaným akože kamarátením... No a potom prvýkrát vstúpite so svojím potomkom na detské ihrisko či škôlkarskú pôdu a zistíte, že ste sa mýlili. Oj, veľmi ste sa mýlili.). A áno, ono to bol do istej miery román o súčasnom rodičovstve a rôznych (aj nesympatických) polohách "mamičkovania", ale zároveň bol aj čímsi viac. Omnoho viac.
Trúfla by som si povedať, že kniha prekročila hranice svojho žánru a pre mňa osobne sa stala aj čímsi ako spoločenským a psychologickým románom umne dokumentujúcim dnešný svet (ok, hlavné hrdinky žijú v iných reáliách ako my, najmä čo sa životného štandardu týka, ich myšlienkové pochody, vzťahy či obavy by však pokojne mohli byť tie naše).
A ten humor... Asi som ešte nikdy (!) nečítala vtipnejší triler.
A tá Madeline... Liane Moriarty, veľmi ťa prosím, napíš o nej aspoň ešte jeden román!
A... "Ak mali rodičia deti, ktoré dobre spali, predpokladali, že je to vďaka tomu, lebo sú dobrí rodičia, nie, že majú šťastie. Dodržiavali isté pravidlá a tie pravidlá zaberali. Celeste zrejme tie pravidlá nedodržiava. Ale nikdy nemohla dokázať, že to tak nie je. Zomrú v posteli celí pyšní na seba." :)


"Nechceme ľútosť. Súcit pomáha predovšetkým súcitiacim. Neprosíme ani o almužnu, pokiaľ si ešte dokážeme zarobiť na večeru. Skutočne potrebujeme iba vašu pozornosť. Nechcem ani pomyslieť na to, že si uvedomujete, ako sa tu žije, alebo sa domnievate, že sme sa už zmierili s osudom. Museli by ste byť naozaj zlí ľudia, aby ste si to mysleli. Preto ťa prosím, keď si sa tu už ocitol, jednoducho verne popíš, čo vidíš a počuješ. Nesúciť, neplač, nehľadaj za každú cenu biedu a nespravodlivosť. Postačí ti tá, s ktorou sa tu stretneš na každom kroku."
Svojho času môj vzťah k fast fashion a moje spotrebiteľské návyky silno ovplyvnil dokument The True Cost, ktorý vznikol rok pred Rabijovou reportážou. Od tej som už nečakala, že by ho mohla v mojich očiach predčiť alebo ma ovplyvniť viac; zrejme sa to však stalo. Žiaľ (?), skôr v negatívnom zmysle, keďže som si po prečítaní jeho Života na mieru hovorila, že je vlastne úplne jedno, čo ako človek-milión spravím, že moje rozhodnutia majú na životy daných ľudí len minimálny, respektíve negatívny dopad. Ako v Dobšinského rozprávke Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas: "Keď zodvihneš, zle bude, keď nezodvihneš, bude horšie!"
Kúpiš, daným ľuďom bude zle (malé a nespravodlivé mzdy, nepreplácané nadčasy, pracovné úrazy, požiare...), nekúpiš, bude horšie (žiadna práca, žiadna pláca, extrémna chudoba...).
Ale ktovie, možno sa za tých pár rokov situácia zmenila... Aj keď po uvážení, čo všetko sa na svete za posledné roky zomlelo, to veľmi ružovo nevidím.


Jedna noc, jeden muž, dve ženy. S tou, ktorá by mu mohla byť vekom dcéra a on dúfa, že túto noc bude milenka, namiesto v posteli končí v rozhovore o tej druhej, s ktorou kedysi v tomto meste prežíval románik.
On a ona, aktéri rozhovoru, sú pre novelu dôležité kontrasty: on Slovák, ona Nemka, on bývalá obeť, ona dcéra obeseného vojnového zločinca, on starší, ona mladá, on má spomienky, ona otázky.
Postavy (a autor) idú na dreň: rozpitváva sa otázka viny, trestu, spravodlivosti... Celé to pôsobí autenticky (palec hore), chvíľami však aj cynicky (palec dole). Iste, Mňačkov skvelý jazyk a štýl robia z tohto diela Dielo, ale aj tak mi tu chýbalo čosi podstatné pre piatu hviezdičku. Možno viac ľudskosti. Možno menej trpkosti. Možno viac nádeje. Možno bonus v podobe nejakej katarzie.
Takto pre mňa Nočný rozhovor ostáva zafixovaný ako síce literárne kvalitná, ale predsa len tisícprvá kniha o vojne.


Krásna, dôležitá, drásavá kniha. Cesta na západ, ktorá je zároveň aj cestou do minulosti a nakuknutím do budúcnosti; cestou do hĺbok i výšok, cestou do seba i cestou k Bohu a iným. Cesta, ktorú Smolen opísal pútavo, vtipne, šťavnato. Cesta, ktorú som si s radosťou i bolesťou prešla s ním. Cesta, o ktorej budem ešte dlho uvažovať a rozprávať (minimálne manželovi a kamarátkam :)). Cesta, o ktorej som chcela, aby sa nikdy neskončila – ale keď už prišiel jej koniec, tešila som sa z toho, kam a ako autor došiel. Cesta, na konci ktorej som si hovorila „buď, kde si“. Cesta, ktorú odporúčam podniknúť všetkým katolíkom.


Už tesne predtým, ako som čítala knihu Tiší buřiči boží: O velkých světcích křesťanství, sa mi (sama nechápem prečo), vnucovala myšlienka viac spoznať Katarínu Sienskú, o ktorej som dovtedy vedela asi toľko, že existuje. A čuduj sa svete, v danej knižke nájdem aj kapitolu o nej! A aká to bola kapitola... Katarína sa mi vďaka nej stala sympatickou, jej život sa mi zdal zaujímavým, chvíľami som sa pri čítaní usmievala, chvíľami temer smiala, a chvíľami sústredene mračila. No a po dočítaní mi bolo jasné, že si chcem prečítať aj Dievča zo Sieny.
Wohlová Katarína je podobne (aj keď trochu inak) pútavá ako Feldmannova. Možno menej radikálna, menej kontroverzná. Najmä spočiatku viac tichá, utiahnutá, nachádzajúca Boha skôr v sebe ako v iných a vo svete. Wohl ju však postupne necháva (čitateľsky príťažlivo a psychologicky verne) zrieť až dozrieť, a hlavne vyjsť „z komôrky“ a zo seba do sveta, ktorý presne takúto Katarínu potreboval. Veľmi sa mi páčil jej štýl uvažovania a komunikovania, jej schopnosť strhnúť davy i šľachtu, pápeža aj zločincov, rehoľníkov i smilníkov. Jej kúzlo, ktorému neodolalo pol Talianska a ani ja. Celý čas som si ticho priala, aby takáto „hlasná“ svätá bola aj dnes.
Kniha sa mi čítala dobre a ľahko, hoci som ju čítala pomerne dlho (s túžbou pobudnúť pri Kataríne čo najdlhšie) a až raz príde správny čas, možno sa pustím aj do Dialógov s túžbou zistiť, nakoľko bude Katarína Sienská podobná Kataríne Sienskej Louisa de Wohla – a nakoľko mi bude sympatická nie len sprostredkovane, ale aj „osobne“.


Smiala som sa. Fakt. A nahlas. Poriadne nahlas. Možno už o týždeň, možno ešte skôr si nebudem vedieť spomenúť na mnohé detaily týchto fejtónov, glos či čo to vlastne bolo, ale táto milá malá knižka mi spríjemnila deň a zdvihla náladu, za čo si pozitívne hodnotenie a komentár zaslúži. Očividne máme s Backmanom podobný zmysel pre humor a podobné pochybnosti o svojich rodičovských schopnostiach.


„Ťažko pracujeme vlastnými rukami; keď nás preklínajú, my žehnáme, keď nás prenasledujú, my to znášame, keď nás potupujú, my sa modlíme. Stali sme sa akoby smeťami sveta, vyvrheľmi pre všetkých až doteraz“ (2 Kor 4, 12 – 13).
Takto sv. Pavol (mimochodom, tiež jedna z postáv tohto diela) charakterizoval v svojom liste prvých kresťanov – a takto nejako pôsobia prví kresťania i v slávnom Sienkiewiczovom románe.
Dielo má viacero zaujímavých postáv, vrstiev, línií; to by asi bolo skôr na recenziu ako na stručný komentár. V rámci neho za mňa aspoň toľko, že hoci mi prvé dva diely pripadali ako dĺĺĺĺĺĺhy prológ k tretiemu, ten už stál naozaj za to; a hoci ma dej zasiahol emočne menej, ako som čakala a chcela, a hoci som bola z niektorých opisov už unavená, a hoci informovanie rozprávača o myšlienkových pochodoch hlavných postáv sa mi miestami zdalo duplikované, a hoci niektoré postavy boli príliš čiernobiele (Lýgia bez jedinej chyby či cisár Nero bez jedinej čnosti), i tak je to dielo, ktoré budem rada odporúčať ďalej a sama nad ním ešte asi dlhšie rozmýšľať.
PS: Roku 2000 pápež Ján Pavol II. ustanovil Komisiu pre kauzy mučeníkov 20. storočia, ktorá ešte do decembra 2000 zostavila zoznam 13 400 kresťanov, ktorí od roku 1900 zomreli za Krista. Ani v našom miléniu nie je situácia o nič lepšia; štatistiky ACN sú v tomto smere desivé (koho by téma a konkrétne najznámejšie príbehy viac zaujímali, môže si vygoogliť napríklad Krížovú cestu s mučeníkmi a svedkami viery 21. storočia).
Toľko na margo toho, že osudy a dilemy kresťanských postáv tejto knihy nie sú len záležitosťou antického sveta...


„Mám vlastne akýsi zakorenený návyk tešiť sa zo všetkého. Stalo sa to už také chronické, že som presvedčený o schopnosti urobiť aj z nepríjemných vecí radostné. I keď ma zdrapí stará lámka, poviem si, musí raz prestať bolieť. Čím horšie ste na tom, tým skôr to utíchne.“
„Kliatbou nášho moderného života je, že sa vyhýbame zodpovednosti – a to je vlastne príčina nespokojnosti a nepokoja, ktorým svet prekypuje.“
Zo slečny Shirleyovej sa stala pani Blythová – a čitateľa čakajú zväčša milé príbehy z prvých dvoch rokov jej (novo)manželského života. V podstate klasická Lucy: pozitívny náhľad na svet, milé postavičky, krásne (nie dlhé) opisy prírody, morálne (nie vnucujúce sa) posolstvo... Za mňa čitateľská i ľudská spokojnosť.
