zuzulique komentáře u knih

Som rada, že som sa k tejto knihe dostala až "ako dospelá," nakoľko nepochybujem o tom, že ako násťročná by som ju so znechutením odložila. Zrejme by som aj zdieľala nechuť voči Stingovi ako veľa hodnotiacich, no z môjho súčasného pohľadu som k nemu chovala skôr pocity súcitu a pochopenia. Postava Sophie je určite jedna z najvýraznejších postáv v literatúre, ťažko uchopiteľná, s pohnutým osudom, realistická a na druhej strane trochu efemérna bytosť (v očiach Stinga nepochybne), ktorej konanie je nepredvídateľné.
Styronova SV je nenadarmo masterpiece medzi románmi s podobnou tématikou.

Kde začať. Veľmi precenená kniha. Až natoľko, že dostala nomináciu na Man Booker Prize. Nepochopiteľné.

Aj klišé young adult príbeh priateľstva s výhodami sa dá napísať dobre, zaujímavo či inovatívne. Tu sa to nestalo. Kvalita knihy miestami hraničí s brakom, napísaná v štýle lepšieho stredoškolského slohu bez nulovej literárnej hodnoty. Vie vôbec autorka čo je to metafora? Ani to čo je psychologizácia postáv alebo ich motivácia. Veľmi mi to tam chýbalo. Občas mi to prišlo akoby zobrala kúsky amerických béčkových seriálov a poskladala ich dokopy. Z príbehu bolo jasné, že dve hlavné postavy majú medzi sebou hlboký vzťah, no vykreslený bol veľmi povrchne a plytko. Takisto naznačené závažné témy ako depresia, týranie či šikana, všetko akoby len kĺzalo po ľadovom povrchu a jemne ťukalo, či hladkalo a nechcelo dovoliť, aby tá vrstva ľadu praskla a poškodila sa. Sally, aj toto bola metafora!

Požičiam si vetu z knihy Trhlina v čase od Winterson, ktorú som paralelne čítala popri tejto a stačí na charakteristiku:
"Kluk potká holku, co má problémy - Šípková Ruženka, Zlatovláska." No a potom sa to obráti...

Absolútne som sa nevedela vcítiť do žiadnej situácie (okrem tej, keď Connor číta knihy) a celý čas som prevracala očami. Ak je toto obraz dospievajúcej generácie, tak tento svet teda čaká niečo oveľa horšie ako súčasná pandémia.

Zachytila som viac ráz porovnanie s knihou Osamelosť prvočísel, čo je vzhľadom na NP masterpiece a príde mi to priam urážlivé.
Premýšľala som, či by sa mi kniha páčila, keby som mala o 20 rokov menej, ale keď má človek už za sebou stovky dobrých kníh, nemôže niečo takéto plytké považovať za dobrú vec. Dočítala som s úľavou. Ak som niekoho urazila, tak ma to mrzí, ale stojím si za tým. Ďalšiu knihu od SR čítať nebudem. Hawk.

13 16.04.2020

Autorka na pozadí priateľstva dvoch dievčat rozvíja témy legiend a tradíciu liečiteľstva a zaklínania (tzv.šeptúch) či úzku spätosť života živých i mŕtvych v poľskom regióne Podlasie. Všetko toto kontrastuje s modernou dobou, ktorá sa svojimi výdobytkami vkráda do života dedinčanov.

Kniha napísaná neuveriteľne krásnym jazykom, plná ľudského porozumenia, hlbokých myšlienok bez pátosu a láskavého humoru. Teším sa, že ma kniha prekvapila svojím obsahom i formou a že sa urodila v slovenských literárnych kruhoch.

Definitívne som si ňou napravila chuť popri čítaní Trhliny času (Winterson) a Normálnych ľudí (Rooney).

"Každý sa snažil, ako vedel. Je jednoduché hovoriť, že život nie je jednoduchý. Akosi sa to očakáva. Ľudia na uliciach, kde asfalt nedunel autami, ale iba krokmi tých, čo išli pred vami; v lesoch, kde sa zbierali huby; v záhradách, kde sa pestovali maliny, susedia si cez plot podávali syr a klobásu a po večeroch si líhali s vlastnou biedou, o tom vedeli dosť. Napriek tomu každý rok vyčkávali jar, čakali na návrativšie bociany, ženy si nechávali narásť vlasy a piekli nové koláče, čo nosili ochutnať na Lavičku žialiacich. Smútok sa po večeroch menil na hmlu, ktorá sa pomaly plazila pomedzi stromy a ráno sa menila na rosu. Občas ju niekto zneužil, aby porobil susedovi, ale taký už je život, takí sme."

13 14.04.2020

Tkaničky. Šnúrky. Páči sa mi, že český preklad ponechal tento názov, nakoľko tie šnúrky zohrávajú v príbehu veľkú úlohu a stávajú sa symbolom. Symbolom vzťahu. Vzťahu medzi rodičmi a deťmi. Kniha ma hlboko zasiahla, asi sa mi tam vynáralo príliš veľa asociácií s vlastným životom...
Čítame to všade a stále ako detstvo a jeho prežívanie ovplyvní celý náš život. Niekedy priam fatálne. Jeden zo súrodencov sa nikdy nechce vydať a mať deti, druhý má zasa pre zmenu tých detí niekoľko a s viacerými ženami.
Príbeh vystavaný v troch vrstvách (je ich tam v skutočnosti oveľa viac) ma spočiatku zarazil. Začína listami, ktoré píše opustená žena svojmu mužovi. Nedokáže prijať fakt, že odišiel. Trochu som sa zľakla, že takto bude vyzerať celý príbeh :)
Nasleduje časť prerozprávaná mužom, kniha sa uzatvára rozprávaním detí v tretej časti. Všetko sa pomaličky otvára, objasňuje, vysvetľuje, je to ako cibuľa, ktorú spomína Shrek :)) Záver sa dá tušiť, no i tak zostáva prekvapivý.
Spomenula som si na "prupovídku" z pubertiackych zápisníčkov o tom ako "láska či priateľstvo je zlatá niť, ktorá sa ľahko roztrhne, nadviazať sa síce dá, ale uzol zostane..." Uzly tam zostávajú, uzly spájajú a rozdeľujú zároveň, drhnú, zavadzajú, prekážajú a pripomínajú.
Vzťahy sú peklo. No komplikovaný je predovšetkým vzťah aj sebe samému.
Autor medzi riadkami kladie otázky o tom, či má zmysel zotrvať v nezmyselnom vzťahu, či sa riadiť rozumom alebo citom, či dbať na city blízkych a cítiť sa nich zodpovedný.
Ako povedal Zafón:
“Knihy sú ako zrkadlá. Vidíte v nich len to, čo už máte v sebe.”

13 25.02.2020

Táto kniha od Stefanssona sa mi čítala o niečo ľahšie ako Ryby nemajú nohy. Myšlienky v nej plynuli úplne prirodzene, nezadrhávali sa, každá mala svoje miesto. Priestor, ktorý autor vytvoril mi neraz pripomenul miesto, z ktorého pochádzam, miesto, kde každý každého pozná a kde sa nič neutají. Vedieť kde, čo, kto s kým, prečo a načo to je hlavnou záľubou obyvateľov malých dediniek. Napriek tomu, že mne viac vyhovuje anonymita mesta, knižka má úplne očarila. Výborné postrehy, písanie o bežných veciach « mojimi » myšlienkami, úvahy, ktoré nám behajú denne hlavami a nikdy neprestanú, s mnohými sa dá veľmi ľahko stotožniť. Pre mňa je to určite titul, ktorý si zaobstarám do osobnej knižnice (po vrátení knihy z knižnice :-)) a budem sa k nemu vracať.

« Načo žijeme, dá sa taká otázka vôbec zodpovedať? Možno nie, máme nejakú úlohu, okrem bozkávania pier a tak ďalej? Avšak občas, no vždy len tesne pred tým, ako nás večer premôže spánok, keď pominie deň so všetkým svojím nepokojom, a my ležíme v posteli, načúvame tlkotu vlastného srdca a cez okná dnu preniká temnota, vtedy sa prebudí to hlboké a nepríjemné podozrenie, že sme uplynulý deň nevyužili naplno, že sme neurobili niečo, čo sme mali, hoci ani len netušíme čo. Zamyslel si sa niekedy nad tým, že ešte nikdy sme sa nemali tak dobre ako teraz, jednotlivec nikdy nemal viac možností, ako svoje okolie ovplyvniť, nikdy nebolo ľahšie niečo sa zúčastniť, no ešte nikdy nám tak nechýbala pevná voľa - ako je to možné? Odpoveď sa možno skrýva v inej otázke: Kto má z tohto stavu najväčší prospech? » (myšlienky zmyslu bytia na tomto svete patria k tým, ku ktorým sa autor neustále vracia)

« Často vidíme len to, čo je na povrchu, a pod ním sa môžu skrývať celé svety, o ktorých nemáme ani najmenšej potuchy. » (aké ľahké je odsúdiť druhých ľudí iba preto, že chceme…také typické pre dedinčanov)

13 24.11.2017

Najlepšia kniha od Han Kang. Zatiaľ čo Vegetariánka ma znepokojila a Bílá kniha dojala, kde Kvete tráva mnou doslova otriasla. Juhokórejské Kwangdžu 1980 a udalosti okolo masakru, na ktorý sa "zabudlo" a ktoré vyšli najavo až mnohé roky neskôr. Scény, pri ktorých mrazí a neustále vám pripomínajú, že takéto hrôzy sa stálde dejú a nemusíme ísť ďaleko. Autorka pátra po zdroji zla v ľudskej prirodzenosti a kladie si otázky, či je krutosť súčasťou všetkých nás.

"Je tedy člověk ve své podstate krutým a krvežíznivým tvorem? Je moje tíživá skušenost jenom bežným důsledkem této podstaty? Žijeme v přeludu vznešenosti, zatímco naše existence může být kdykoliv beze stopy vymazána, zatímco se z nás kdykoliv může stát obtížný hmyz, prašivé zvíře, kus masa, hnis a krvavý sekret? Být ponižován, mučen, vražden - copak to není vepsáno v samotné přirozenosti člověka, v neustále se opakujících lidských dějinách?"

12 02.01.2023

Čo je to vlastne šialenstvo?
Knižka Bál šílených žen ma úplne strhla a jediné, čo jej vyčítam je príliš krátky rozsah. Už teraz sa neviem dočkať filmového spracovania! Veľmi oceňujem doslov k českému vydaniu od Olgy Stehlíkovej, kde sa dozvieme o tom, že autorka sa inšpirovala skutočnými postavami a historickými faktami, ktoré súvisia s Ústavom Salpêtrière (dnešný Hôpital Universitaire PitiéSalpêtrière v Paríži)19.storočia. Miesto, kde sa neumiestňovali iba ženy trpiace psychickými chorobami, ale i tie nepohodlné/nonkonformné, ženy, ktorých sa chcela spoločnosť zbaviť. Zachytáva proces vtedajšej liečby a pokusy, ktoré sa na pacientkách vykonávali, z dnešného pohľadu neetické. No to, čo by bolo dnes škandalózne, bolo vtedy pokrokové, čo je pokrokové dnes, budúca generácia vedcov odsúdi, ako trefne poznamenáva autorka doslovu. Parádne to bolo!

12 25.01.2021

Nová Ferrante je vždy udalosť! Musím povedať, že táto ma neohúrila tak ako pred pár rokmi Neapolská sága, kvôli ktorej som nemohla spávať a potom som musela čakať neskutočne dlho na ďalšie časti, no keby som ju čítala ako prvú, určite by som chcela od autorky čítať ešte niečo iné. Pevne verím, že Klamársky život dospelých (btw ten český názov Prolhaný život dospělých je skvostný) bude mať minimálne jedno pokračovanie, lebo ten záver zostal veľmi otvorený a ako čitateľa ma naštval ;)
Príbeh Giovanny o jej dospievaní, o veciach, slovách, ľuďoch a činoch, ktoré nás ovplyvnia na celý život a zanechajú nezmazateľné stopy, hlavne tie, ktoré by sme z mysle najradšej odstránili navždy. Ferrante opäť vytvorila román plný nesympatických postáv, čo sa mi v jej prípade ráta, nepotrebuje sa zapáčiť týmto prvoplánovým spôsobom a jej rukopis zostáva čitateľný a zjavný.

12 16.09.2020

Dočítané zhruba pred hodinou, nedokážem v tejto chvíli niečo zmysluplné napísať, možno neskôr, keď sa mi všetko rozloží v hlave...Celeste Ng sa mi opäť raz dostala pod kožu. Pre mňa osobne oveľa silnejšie ako taký všade omieľaný Malý život.

12 17.02.2020

Ked som zacala citat K mori, tak som si povedala WTF, co je toto za sloh na urovni ZŠ? No postupne sa mi riadky tejto knihy dostali pod kozu, to ako je napisana je zjavny zamer. Najlepsie na nej je to nevypovedane, skryte v tych jednoduchych, holych vetach. Neschopnost komunikovat medzi najblizsimi sa vznasa vo vzduchu ako bolestny vykricnik a neraz mate chut postavami zatriast. Paralely medzi touto knihou a obycajnym zivotom si snad najde kazdy, kto ho nema dokonaly a nenosi ruzove okuliare. Tesim sa na dalsie knihy od autorky. Za mna 4.5 *

12 13.11.2017

Tak takúto úžasnú hru so slovami nenájdete hocikde. Ak sa nebojíte popasovať s textom a máte radi slovný humor, pán Kaplan vám splní všetky želania :-) Ja som sa bavila a kvalitne! Samozrejme chápem, že niekomu tento druh humoru nič nehovorí, no ja ako jazykár som sa v tom vyžívala :-) Pana Kaplana i ostatné postavy, najviac snáď profesora, som si zamilovala a držala všetkým palce :-) Pred pánom prekladateľom sa hlboko sklaniam, v podstate napísal "novú" knihu, keď prispôsoboval českú verziu anglickej...

12 28.12.2011

Veľmi ma baví, keď dostanem od knihy oveľa viac ako očakávam. Román Kto se postará o Annu je pre mňa prekvapením roka, nakoľko som pri čítaní anotácie a pozeraní záhadnej ilustrácie na knihe, som mala skôr pochybnosti. Nemohla som sa viac mýliť. Presne takto si predstavujem súčasný mainstreamový román z našich končín, ktorý osloví masy a je mi celkom ľúto, že som o tejto doteraz takmer vôbec nepočula.
Dokonale mi sadol autorkin čierny humor a nedokázala ma iba rozosmiať, ale aj rozplakať...
Mladá maliarka Olívia sa rozhodne skoncovať so svojím životom, ale vôbec si nepredstavovala, že sa v ďalšom živote "prebudí" v tele akváriovej rybičky, ešte aj tú vodu vždy neznášala! Dostáva meno Anna a v malom guľatom akváriu putuje viacerými domácnosťami a stáva sa nemou svedkyňou životov viacerých ľudí, no v duchu ich krásne cynicky komentuje. Kto sa o ňu postará? Bude to smutné dievčatko s neľahkým osudom, dôchodkyňa od vedľa, rastistický chlapík, ktorému sa nepáči, že syn má "tmavšiu" frajerku, homosexuálny pár snažiaci sa o adopciu či psychoterapeut Adam, pre ktorého bola Olívia najzáhadnejšou klientkou?
Áno, nejaké to klišé sa v knihe objaví, aj stereotypy sa nájdu, všetko odpúšťam. Prosím si viac kníh od Kateřiny Pantovič :)

11 02.01.2023

Hneď na začiatku roka som si dala výzvu v podobe vyše 900 stranovej knihy, ktorú som prečítala oveľa rýchlejšie ako som si myslela. Spočiatku som si vravela, že čo niekto potrebuje napísať na toľkých stranách, ale v konečnom dôsledku mi bolo ľúto, keď som knihu dočítavala. Možno by si niektoré časti zaslúžili trošku skrátiť, možno o nejakých sto strán, ale inak autorka presne vie, prečo tú ktorú časť napísala. Úprimne povedané som "padla na kolená" už druhý raz, pretože už autorkina prvotina (Padněte na kolena) ma dostala. Keď si celý čas myslíte, že viete ako to bolo, tak Ann-Marie MacDonald vám ukáže ako veľmi ste sa mýlili.

Odporúčam iba trpezlivým a skúseným čitateľom, nie fanúšikom lacného mainstremu.

Kniha Kam létají vrány je mistrovskou kronikou novodobej histórie Kanady (60´s) v kontexte kľúčových udalostí v našom svete, ale predovšetkým hlboko presvedčivým príbehom ľudského utrpenia, viny a neviny, vyrovnávania sa s tieňmi minulosti, nezdolnosti a hojivej sily lásky.

"Strach je nezbytný předpoklad odvahy."

"Když zemře rodič, zmizí celá planeta, a noční obloha už nikdy nebude vypadat stejně. A nezáleží na tom, jak moc jsme dospělí, když se nám to stane. A když ztratíme oba, je to, jako kdybychom navždycky přišli o stálou střechu nad hlavou – neviditelný štít, první obranná linie mezi námi a smrtelností, je nenávratně pryč. "

11 17.01.2022

V podstate úplne jednoduché čítanie, ale kniha je napísaná veľmi "efektne." Možno by niekto mohol namietať, že prvoplánovo, ale ja som to zožrala celé, ako je to napísané. Tri príbehy troch žien z odlišných kútov sveta, zázemím i osudom, ktoré sa vo finále istým spôsobom pretnú, mám rada takéto spletité skladačky, kde všetko má svoje miesto. Asi to nie je nejaká "vysoká" literatúra, osobne mám radšej náročnejšie veci, ale bavila som sa.

11 08.01.2019

Rozmýšľam, či by tento príbeh bol pre niekoho niečím atraktívny, keby sa neodohrával tam, kde sa odohrával. Odmysliac si "sklenený pokoj" to pre mňa bol banálny a plytký príbeh o niekoľkých promiskuitných ľuďoch, ktorý zneužívajú pre svoje potreby slovo "láska." Čakala som nejakú bombu, nie umelo vykonštruované osudy ľudí, ktorým som akosi nechcela uveriť. Plusom knihy je to, že je napísaná veľmi "čtivým" spôsobom, krátke kapitoly posúvajú dej veľmi rýchlo.

Za mňa priemerná kniha, ktorá sa stratí v množstve iných, ktoré som tento rok čítala a po čase si spomeniem už len na Vilu Tugendhat. Som zvedavá na filmové spracovanie, možno vizuálna stránka knihe pomôže.

11 17.12.2018

Po dlhom čase kniha, ktorá ma NAOZAJ zaujala a zažiarila spomedzi niekoľkých desiatok prečítaných za posledné obdobie.
Rozprávačský talent Eugenidesa má neskutočné grády a zvolená téma v sebe nesie tajomstvo neznámeho a neodhaleného.
Táto kniha potvrdzuje všeobecne známy fakt, že literatúra nás učí tolerancii, porozumeniu a empatii. Už nikdy sa na ľudí s podobným problémom nebudem dívať rovnako.

11 09.09.2015

Už dávno som nemala pri čítaní knihy zimomriavky. Taktiež som už dávno nečítala takú dobrú knihu od Baricca, odvážim sa tvrdiť, že sa okamžite stala mojou najobľúbenejšou z jeho tvorby.

Ťažko povedať, či autor v postave spisovateľa Gwyna chcel zobraziť sám seba. Možno sám občas prežíva tvorivú krízu a má chuť, ako sa hovorí, so všetkým „praštiť.“ Každopádne keď máte niečo v krvi, neviete bez toho žiť a hľadáte inú možnú alternatívu. Nechcem naznačovať veľa z knihy, i keď v anotácii je toho prezradeného viac než dosť , no celá pôsobí veľmi intímne a určite k tomu prispieva i výborný slovenský preklad, ktorý v tomto prípade pôsobí ako balzam na dušu. Odporúčam všetkými desiatimi a nielen fanúšikom tohto výborného talianskeho autora...

11 03.07.2013

Hlavná postava Zorbasa nie je len fiktívnou postavičkou, má reálny predobraz človeka, ktorý bol priateľom autora knihy. Alexis Zorbas je jednoduchý človek, žijúci v súlade s prirodzenými zákonmi, vychutnávajúci si život so všetkým čo ponúka, jeho dary i rany, človek „živočíšny,“ no zároveň hlboko súcitný. Tento človek sa stáva autorovým priateľom a jeho celoživotnou inšpiráciou, ukazuje mu stránku života, na ktorú vzdelaný človek, ktorý sedí večne nad knihami, zabúda. Spolu hľadajú odpovede na rôzne naliehavé otázky a filozofujú. Zorbasova filozofia života je nanajvýš ľudská a na všetko má tú správnu odpoveď. Škoda len, že táto kniha, ako väčšina výborných kníh, sa nedá len tak ľahko zohnať, mne sa to našťastie podarilo :-)
Autorov štýl písania i jeho jazyk považujem za geniálny, na mňa osobne veľmi zapôsobil.

„Já, nesměj se mi pane, si představuji Boha jako sebe. Jen je výš, je mocnejší, potřeštěnejší a nesmrtelný. Sedí si pohodlně na měkkých beraních kůžích a jeho obydlím je nebe. Ne ovšem ze starých plechovek jako naše nebe, ale z mraků. A v pravé ruce nedrží meč a váhy – těchto nástrojů užívají řezníci a kupci. Bůh drží velkou houbu plnou vody, jako dešťový mrak. Na pravé straně je ráj, na levé peklo. Nešťasná duše přichází nahá a chvěje se, protože ztratila tělo. Bůh se na ni dívá a směje se do vousů a jen tak ji straší: Pojď sem, říká jí a zesiluje hlas. Pojď sem, prokletá. A začíná výslech; duše padne před Bohem na kolena: Milost, křičí, zhřešila jsem. A tu jí Bůh počítá hříchy. Počítá, stále počítá bez konce. Pak ho to omrzí, zívá. Už mlč, křičí na ni. Už mě z toho bolí hlava. A bác, zamává houbou, smaže všecky hříchy. Jdi do ráje, povídá jí : Petře, pusť ji taky do ráje nešťastnici.
Abys vědel, pane, Bůh je mocný vládce. A to je pravá vláda – odpouštět.“

Kniha, od ktorej väčšina ľudí čaká, že ich bude šokovať. Možno aj preto sa k tomuto výbornému spisovateľovi dostane toľko ľudí, dokonca takých, ktorí čítajú nenáročné knižky. Nie všetci ju zvládnu, pochopia, no ani tí, ktorí ju zhodnotia pozitívnym slovom ju zákonite pochopiť musia. Aj na prebale knihy je napísané, že význam tejto knihy sa nedá uchopiť naraz. Nabokov napísal veľmi inteligentnú knihu, samotná postava HH je povedzme si to úprimne sympatická a o jej správaní autor píše inteligentne a s humorom. Pre mňa to bol čistý estetický zážitok (ešte aj tie francúzske vety lahodili mojim očiam) a autorov štýl mi jednoznačne sadol, takže sa nebudem brániť aj ďalším titulom :-)

11 09.08.2012

Ak ste od autora ešte nič nečítali a Atlas mrakov vás neláka, dajte šancu tomuto psychologickému románu z anglického vidieka 80's minulého storočia, ktorý vás zoznámi s Jasonom a prevedie jeho dospievaním. Námet pomerne banálny, no napísaný tak, že z neho Mitchell urobil zaujímavé čítanie. Môžete ho čítať ako jeden príbeh, no pokojne obstojí aj ako 13 poviedok.
Jason Taylor sa snaží zapadnúť medzi rovesníkov a uchyľuje sa aj k činnostiam, ktoré mu nie sú príliš po chuti, každý deň vedie boj so svojím "katom," ktorý mu pletie jazyk a snaží sa ho potopiť a jeho krehká stránka osobnosti tajne píše verše, prosto, je na svoj vek trochu inteligentnejší ako trinásťročné decká v jeho okolí.
Na pozadí príbehu sa mihnú aj mnohé spoločenské a politické témy, či už vojna o Falklandy, vláda Margaret Thatcher, či popkultúrne odkazy na filmy z hudbu 80's.

10 30.10.2023