bondula přečtené 410

Mrtvá dráha 1966, Alexandr Pobožij

Informácie o pomeroch na stavbe Transpolárnej magistrály z prvej ruky. Hlúpa idea, hlúpe priority, nedostatok ľudí, materiálu, utrpenie väzňov GULAGu, i všetkých ostatných pracovníkov, ktorí bez dostatočného materiálneho zabezpečenia v otrasných podmienkach stavali túto zbytočnosť. Nie je to čisto budovateľský román, kritika pomerov za Stalina bola po jeho smrti prípustná, no autor zobrazuje i osud jednotlivcov, svojich kolegov a samého seba. Najhroznejšie na tom celom je, že principiálne chyby v organizácií práce sa dodnes vôbec nezmenili. Či je to miestna, štátna správa u nás, či nadnárodná firma, v ktorej pracujem. Nekompetentní manažéri sa ženú za absurdnými, nič nehovoriacimi číslami a štatistikami, na názor ľudí z terénu a praxe nedbajú a vlastné skúsenosti nemajú. Riešenia, ktoré niekde fungujú, považujú za univerzálne a nerešpektujú lokálne špecifiká. Osobné problémy a konflikty sú prednejšie, ako rozumné fungovanie firmy, štátu. Je to smutné, ale okrem uznania osobnej slobody jednotlivca (uznávam, to je veľký pokrok) sme sa od stavby Transpolárnej magistrály v ďaleko neposunuli...... celý text

Zlaté tele 1962, Ilja Ilf (p)

Humor láskavý k ľudským chybám a nekompromisný k chybám sovietskeho systému. Ako mohla táto knižha v sojuze i u nás v tom období beztresne vyjsť je pre mňa záhadou. Áno, protisovietske a antikolektívne chovanie je nakoniec odsúdené. Haha. Neverím, že by vtedajší cenzori boli natoľko hlúpi, že by im ušla takáto zjavná irónia. Buď ako buď, som rád, že Zlaté teľa uzrelo svetlo sveta a zachovalo sa nám dodnes. Pri jeho čítaní som sa pobavil, ako už dávno nie.... celý text

Povídky z jedné kapsy 2007, Karel Čapek

Čapek nepotrebuje na dobrý kriminálny príbeh stovky strán. Na malom priestore dokáže rozohrať úžasne zamotaný dej. A to je iba jedna rovina týchto jeho mikropoviedok. Každá z nich má i hlbší rozmer , stále sa dotýkajúci kriminálneho prostredia - úvahy o vine a spravodlivom treste, pomsta, zodpovednosť pred sebou samým a pred zákonom, atď. Ďalším úchvatným dielikom, ktorý prispieva k skladačke celkovému dojmu z poviedok je kolorit postáv a postavičiek, vskutku čapkovských. Jedinečné charaktery, ktoré i keď ich stretnete len na pár stránkach, v pamäti Vám utkvejú. A že nie všetky príbehy sú vysvetlené, alebo dorozprávané dokonca? No a? Ako dobrý vyšetrovateľ, i čitateľ si musí vedieť čo to domyslieť. A naučiť sa žiť s vedomím, že existujú veci, ktoré sa nikdy nedozvie...... celý text

Ve vyšším zájmu 1964, Alexandr Isajevič Solženicyn

Tri poviedky, každá iná, ale každá úžasná. Staré vydanie knihy, z ktorého cítiť dych doby. Nie je to síce ten povestný ruský smrad, ale i takýto detail pridá na autenticite literárneho zážitku. A že toto zážitok bol, a aký! Soľženicyn má krásny a pritom úplne jednoduchý, ľudový jazyk. Na krátkom priestore dokáže verne popísať dobu, v ktorej sa poviedka odohráva, dokáže skritizovať vrchnosť a celý sovietsky systém a pri tom je jadro diela nadčasové univerzálnosťou popisovaných ľudských pováh, situácií a osudov. Čítam Krečetovku, ležiac v pyžame v posteli, no i tak cítim, ako mi chladný dážď steká po vlasoch a kvapká na podlahu z nepremokavého plášťa. Myšienkami sa vraciam do nocí prespatých na studenej zemi vakzalov a zatuchnutých, preplnených plackartných vagónov. V krásne upratanej vlastnej kuchyni vidím behať po linke a chladničke šváby, cítim smrad Matrioninej chalupy, medzi riadkami mi pred oči vystupuje obraz starej mamy, kráčajúcej cez ulicu pomôcť susedom a tetky kopajúcej repu na neúrodnej oravskej pôde. Nespravodlivosť je odporná aj Vo vyššom záujme, naštvaní priemyslováci mi pripomínajú krivdy z mojej vlastnej mladosti. A ľutujem, že ja som nemal na škole učiteľku literatúry ako mali oni, isto by mi dala čítať i toto skvostné dielo.... celý text

Ako román 1999, Daniel Pennac

Čítanie o čítaní, metačítanie. Autor, učiteľ pracujúci s problémovými študentami, rozoberá cestu, ako vychovať čitateľa. Najobsiahlejšia časť knižky je inšpirovaná jeho učiteľskými skúsenosťami. To, ako z nečitateľov robí čitateľov znie akosi priveľmi jednoducho, až neuveriteľne, neostáva však iné, ako veriť mu. Mnohé z týchto jeho zovšeobecnení je však možné previesť na seba a svoju vlastnú čitateľskú minulosť. Prípadne možno knižku čítať ako manuál na výchovu vlastných potomkov. Pennac píše rozhodne pútavo, no nie všetky jeho názory korešpondujú s mojim pohľadom na danú tému (napríklad brakovú literatúru nepovažuje za hodnú čítania, no podľa mňa je vždy prospešnejšie brak čítať, ako brak pozerať v televízií atď.). Keďže teda mám hodnotiť knižku subjektívne, za mňa iba štyri hviezdičky.... celý text

Upíři na staré Rusi 2004, Alexej Konstantinovič Tolstoj

Neošúchané, neopozerané, neznáme, originálne a áno, skutočne strašidelné. Príbehy o upíroch a vlkodlakoch, devalvované horou moderných amerických exkrementov v máte tu, v pôvodnej, čistej a umelecky hodnotnej podobe. Povedal by som viktoriánsky horor, ale toto dielo je typická ruské. Všetky tri príbehy sú vlastne krátke. Dej nemajú nijak zložitý (s výnimkou prvej poviedky, tá je komplikovanejšia, ale i rozsiahlejšia, ako ďalšie dve). Autorovo tajomstvo spočíva v evokatívnych popisoch prostredia, v rozprávačskom talente, tvorí skutočne tajomnú atmosféru a do toho mieša tradičné hrôzy. Škoda knižku prečítať naraz, lepšie je rozdeliť si ju na tri napínavé večery. Jednoznačne stojí za to.... celý text

Olomoucký bestiář 2006, Vlastimil Vondruška

Asi najkrvavejšia knižka zo série Hříšní lidé. A rovnako aj obsahujúca najviac nadprirodzena. A jedna z najnapínavejších, s ktorými som mal dosiaľ tú česť. Veľa nitiek, pekne zamotaných a príjemné hľadanie, kto za ktorú ťahá. Knižka, ktorá vtiahne čitateľa z jeho obývačky priamo na stredovekú Moravu. Oveľa lepšie, ako televízia!... celý text

Café Museum 2014, Robert Makłowicz

Knižka ako guľáš! Maklowitz píše takto: nakrája lahodné hovädzie pliecko, opečie na mladej cibuľke, ochutí tou najlepšou mletou paprikou, podusí, zaleje pramenitou vodou a potom do hrnca nahádže plesnivé rajčiny, papriku aj s jadierkami a stopkou a neošúpané zemiaky. Keby sa autor venoval vareniu, rozborom chutí a degustáciám pijatiky, knižka by bola super. Jeho veselý a ľahký štýl sa čítal veľmi príjemne. I mnohé anekdoty, hoci pohádzané bez ladu a skladu jedna cez druhú, vyvolali môj úsmev. Knižka sa však hemží rôznymi iritujúcimi prirovnaniami a metaforami ("zobudil som sa dolámaný, ako čínsky gymnasta" a pod.) či násilnými odbočkami mimo tému. Ani to však nie je to najhoršie... (nacionalistická poznámka): Pán autor pláva v dejinách Rakúsko - Uhorska ako povestný slon v porceláne. Evidentne delí národy niekdajšej monarchie na jemu sympatické (Maďari, Česi, Chorváti, Poliaci, Rusíni) a nesympatické (Rakúšania, Slováci, Rumuni, Srbi). Nedostatok, respektíve jednostranné informácie, ktoré Maklowitz má (nevpustenie maďarského prezidenta, idúceho odhaľovať sochu na sporný juh Slovenska, vydáva za rodinnú návštevu), či vyslovené ignorantstvo historického kontextu ("podľa oficiálnych uhorských sčítaní obyvateľstva, nežili v polovici 19teho storočia v Sedmohradsku takmer žiadni Rumuni" - isteže, veď pre Uhrov oficiálne Rumuni vlastne neexistovali) spôsobuje, že kniha je plná momentov, ktoré musia čitateľovi, aspoň trochu z vnútra poznajúcemu stredoeurópske reálie, vo vrecku nožík otvárať. Nesmúťte za koncom Rakúsko - Uhorskej monarchie pán Maklowitz, ona padla práve kvôli ľuďom, ako ste vy!... celý text

Kejklíři léta 2010, Ondřej Netík

Rozprávka pre deti aj dospelých. Návrat do detstva, zamyslenie nad detskými snami a ľútosť nad stratou vlastných detských ideálov. Veľmi príjemné čítanie, nemyslel som si, že si ešte v mojom veku budem hrýzť nechty od napätia či sa voľajaký škriatok vymotá z bludiska, alebo nie... Len škoda toho filozofovania v dodatkoch, rozriedilo mi to príjemný pocit z pekného konca príbehu.... celý text

Soma secundarium 2011, René Vaněk

Sú spisovatelia, ktorí pre svoj príbeh vytvoria vlastný, snový svet. René Vaněk podobne, nie však svet snový, ale svet nočných múr. Absurdné, no úplne uveriteľné a ľahko predstaviteľné postavy, príšery a nepríjemnosti aj v tých najbanálnejších situáciách a na najneočakávanejších miestach. Fantasmagorické príbehy, plné napätia, kde s hrdinom skutočne prežívate jeho strach. Na záver neočakávané vyvrcholenie a temné rozuzlenie. A najlepšie na Some je to, že pôsobí, akoby ani nebola myslená vážne. To jediné všetku tu hrôzu a negativizmus zmierňuje. Je to proste paráda!... celý text

Příběh služebnice 2008, Margaret Atwood

Mám rád, keď sa do písania pokleslých žánrov púšťajú kvalitní spisovatelia. Knižiek z antiutopického sveta sú dnes plné police, no veľkí autori v tomto formáte dokážu vytvoriť niečo viac. Příběh služebnice nie je pop. Nie je to ľahká literatúra. Ani témou, ani spracovaním. Z knihy silno cítiť, že autorka je žena. Uhlom pohľadu na zvolenú tému, celým nastavením deja na ženské postavy, ale i v detailoch. V hraničných situáciách nejde do extrému, neprekračuje nijakú vnútorne stanovenú čiaru nevkusu. No a dobre píše, hoci to je vec na pohlaví nezávislá. Vzniká tak dielo veľmi pútavé, originálne a súčasne myšlienkovo hlboké. Stopy orwellovej 1984 sa však ani Margaret Atwoodovej úplne zamiesť nepodarilo...... celý text

Quissama 2003, F. Springer (p)

Ten, kto písal anotáciu, prečítal knihu len do polovice! Neklame, nezavádza, žiadne reklamné triky. Anotácia do bodky presná, v knižke z nej nájdete úplne všetko - v jej prvej polovice knihy. Keby sa bol dotyčný dočítal dokonca, rozhodne by príbeh nehodnotil ako komický. Takže o čom, okrem toho, čo uvádza anotácia, Quissama ešte je? O priateľstve, starnutí, postkolonializme, biznise v ére začínajúcej sa globalizácie a o snoch. Najmä o tých nesplnených. Autor ňou vzdáva hold všetkým cestovateľom, cestujúcim obchodníkom či ľuďom zo zahraničných vyslanectiev svojich krajín. Ľuďom, ktorí sú stále na cestách, ďaleko od domova. Ľuďom, ktorým už vlastne slovo domov ani nič nehovorí...... celý text

Dukla 2006, Andrzej Stasiuk

Útla, no hutná knižka. Dve tretiny rozsahu zaberá novela Dukla, kde autor popisuje toto zabudnuté, no pre neho akýmsi spôsobom významné poľské mestečko. Spomína na svoje staršie cesty do Dukly i na svoje opakované návraty. Dukla v rôznych ročných obdobiach, v rôznych dňoch v týždni, v každom počasí. Čo sa tu mení a čo ostáva. A hľadá asociácie so svojim životom, zážitkami z mladosti, cestami po okolí v zrelom veku. Do popredia vystupujú znova oba fenomény, ktoré Stasiuka fascinujú - priestor a čas. Poslednú tretinu zbierky tvoria krátke poviedky, až mikropoviedky. Akási prírodná lyrika, poetický opis chvíľ v oblasti poľsko - slovenského pohraničia, kde autor žije. Znova charakteristické momenty, noc, búrka, príchod jari, skorý október, vlci lovia laň. Ohromne ma tieto texty oslovili! Že si prečítam jeden pred večerou... no nedalo sa od nich odtrhnúť! Skvelá knižka, Stasiuka mám rád a toto dielo ma nesmierne potešilo. "Až všechno pomine, zbude tu ješte nebe, které se momentálne rozprostírá nad městečkem Dukla, nad vesničkou Losí, nad jižním Polskem a nad celým světem. Nebude tu ani živáčka, ale ten obraz lidské duše, jejího já a inteligence bude existovat dál v čase, který se bude zvolna proměňovat ve věčnost, až se nakonec i on sám rozplyne jako všechno to ostatní."... celý text

Obchodník s minulosťou 2008, José Eduardo Agualusa

Komorná dráma o štyroch, nie, vlastne aj gekón, o piatich postavách. O minulosti, ktorú je možné zmeniť, aj o minulosti, s ktorou sa nie je možné tak ľahko vysporiadať. Knižka, ktorá je ťažká, no napriek tomu sa číta veľmi ľahko. Niektoré pasáže vyvolávajú úsmev, iné mrazenie. Príbehová rovina nenudí, myšlienková rovina nadchne. Agualusa píše skutočne brilantne. Množstvo prvkov v texte nie je realistických (ak tak magickorealictických), no v konečnom súčte dáva všetko zmysel, do posledného detailu. Ako gekón a človek – albín... Kulisu celému príbehu tvorí angolská Luanda, miesto ostrých kontrastov chudoby a bohatstva. Jej novo sa tvoriaca horná vrstva, pozostatky kolonializmu a dlhej občianskej vojny, ktorá zdevastovala krajinu a osudy mnohých jej obyvateľov. Ako píše Cessy v komentári nižšie, Obchodník s minulosťou je neočakávane dobré čítanie.... celý text

Syn správce sirotčince 2014, Adam Johnson

Príbeh z málo známeho, no atraktívneho prostredia. Nie je to čisto populárna beletria, kniha na čas oddychu. Príprava postavy, zmena rozprávačských foriem a uhlov rozprávania nenechajú nudiť sa ani trocha náročnejšieho čitateľa. Nie je to thriller, kde čakáte do konca, ako príbeh skončí, naopak, koniec poznáte, iba čakáte, ako sa to mohlo stať. Ani takáto kompozícia vôbec neuberá na slušnej dávke napätia, ktoré dej knižky sprevádza. „Říkám si, co asi musíte v Americe každý den přestát, když nemáte vládu, která by vás ochránila, nikoho, kto by vám řekl, co máte dělat. Je pravda, že nedostáváte žádné přídelové lístky, že si musíte obstarat jídlo sami? Co hrají americké tlampače, když přichází policejní hodina a co se učí ve vašich detských kolektivech? A když žena stratí manžela, jak ví, že jí vláda přidelí nového, stejně dobrého?“ V kultúre, štýle života a v spôsobe myslenia na Západe a v KĽDR je rozdiel tak priepastný, že si to ťažko predstaviť. Z toho pramení jediná, z môjho pohľadu slabá stránka diela, postihnuteľná u nás, ktorí sme zažili vládu jednej strany, ale ktorí už poznáme aj život bez všadeprítomnej ochrannej ruky ujkov z politbyra. Autor, človek zo slobodného Západu, hoci sa o to snažil, nedokázal namodelovať myslenie človeka z totalitnej Kóreje tak, aby to bolo vierohodné a súčasne pochopiteľné pre západného čitateľa. Jeho exkurz do hláv severokórejcov je robený skôr spôsobom zrozumiteľným jeho čitateľom. Na spôsobe a forme dialógov, konaní postáv a ich vnútorných pohnútkach je proste vidieť, že autor nemá s totalitou tohto typu osobnú skúsenosť. Nemyslím si napríklad, že by severokórejskí vojnoví veteráni používali trebárs výraz waterboarding... „ ´Odsuzuji tohto občana jako imperialistickou loutku... přistihl sem ho, jak chrlí své kapitalistické invektivy ve snaze otrávit naše mysli.´ Byl sem vydešený a chtelo se mi plakat. Otec řekl: ´Vidíš? Tohle řekla moje ústa, ale ruka, ta tě držela. Kdyby tvoje matka musela neco takového říct na moji adresu, aby ochránila Vás dva, musíš vědet, že uvnitř se mi dva držíme za ruce. A jestli mi jednou budeš muset říct neco takového ty, budu vědet, že to ve skutečnosti nejsi ty. Důležité je, co je uvnitř. Tam se otec a syn vždycky budou držet za ruce.´“ Život v KĽDR musí byť neskutočne schizofrenický. I hlavná postava je akosi rozdvojená. No vojde Vám do hlavy, príbeh, postavy i prostredie a napriek hrôze, prameniacej z toho, že dej má reálny podklad, že to nie je čistá fikcia, prináša Syn správce sirotčince príjemný čitateľský zážitok.... celý text

Strážkyně pramene 2014, Emmi Itäranta

Ekoromán z originálneho dystopického sveta. Od iných podobných diel sa odlišuje poetikou, ktorú autorka do textu vkladá, citlivými popismi a symbolikou, ktorou popisuje tvrdý život svojich hrdiniek. Rozhodne to nie je klasická dystopia, fungovanie sveta pod Čchienskou okupáciou nie je nijak detailne rozoberané, akčných scén je minimum. Zaujatým fanúškom post-apo žánru budú asi prekážať dlhé lyrické pasáže o žblnkajúcom chladnom prameni a roztvárajúcich sa čajových lístkoch. Mne chýbal bližší popis Noriinho sveta. Vymyslený je veľmi originálne, no tých pár informácií, ktoré autorka o ňom čitateľovi poskytuje, nedáva dostatok možností, ako viesť svoju predstavivosť. Práve fakt, že som si nedokázal vizuálne predstaviť svet, v ktorom sa dej odohráva, znižoval môj zážitok z celého príbehu. Možno je však tomu na vine iba moja slabá predstavivosť... Hlavné postavy, vlastne všetky dôležité postavy v knihe sú ženy, autorka vidí svoj svet ženskými očami. Možno aj tento fakt prispieva k akémusi zjemneniu krutého prostredia a ťažkého deja. Ak by som mal Strážkyni pramene nejako definovať, vymyslel by som pre ňu zvláštnu škatuľku - nežná anitutópia.... celý text

Mezi Vídní a Cařihradem. 1, Utváření balkánských národů 2009, Jan Rychlík

Zhodnotenie historického vývoja Balkánu od anexie Osmanskou ríšou po prvú svetovú vojnu. S dôrazom na historické okolnosti vzniku a formovania sa jednotlivých balkánskych národov či štátov. Ide o čiste odbornú publikáciu, čomu zodpovedá autorov suchý, faktografický štýl. Kniha je skutočne nabitá informáciami - práve prílišné detaily, menej podstatné udalosti a osoby, sú z môjho laického pohľadu jediné negatíva publikácie. Naopak veľkým plusom bolo zasadenie balkánskej situácie do celoeurópskeho kontextu, respektíve do súvisu s udalosťami na našom území, ktoré sa ako súčasť Rakúsko-Uhorska, potýkalo do istej miery s podobnými problémami.... celý text

Bílá pevnost 2010, Orhan Pamuk

V Bielej pevnosti Pamuk vsádza na príbeh. Dej je situovaný do prostredia sultánskeho dvora mocnej Osmanskej ríše. No podobne, ako v ostatných autorových dielach, dej nie je to podstatné, čo sa v knihe odohráva. Podstatnejšie sú myšlienky, ktoré autor popod príbehovú rovinu čitateľovi podsúva. Práve tu však narážam na problém – dej pre mňa nie je dostatočne silný a zároveň sú ukryté myšlienky pre mňa príliš cudzie, alebo náročné, takže si nedokážem v knihe tak celkom nájsť to svoje. K čítaniu ma priviedla zvedavosť, ako Pamuk, autor sprístupňujúci tureckú kultúru západným čitateľom, popíše interakciu medzi Východom a Západom. Do postáv Benátčana a Hodžu ukryl akési prototypy charakterov Európana a Orientálca. Európana som v Benátčanovi skutočne našiel. S Hodžom to bolo trocha zložitejšie, nakoľko o povahe orientálcov až takú dokonalú predstavu nemám, no autor aj jeho vykreslil veľmi uveriteľne. Až rovina výmeny identít, ktorú autor ku koncu viac a viac točil dodávala dielu šťavu. Otázku „kto si?“, tiahnucu sa celým textom, nakoniec musím klásť aj ja. S odpoveďou na ňu, na to, kto je vlastne rozprávač príbehu si istý i tak nebudem. A nie je to jediné tajomstvo, ktoré predo mnou Pamuk do Bielej Pevnosti ukryl...... celý text

Mechanický pomeranč 2002, Anthony Burgess

Komentár by sa dal napísať veľmi pekne aj v rečí týnov, ale radšej sa tomu vyhnem. Skutočne, jazyk je jednoznačne najsilnejším prvkom celého diela. Prekladateľ urobil kusisko roboty. Vliezol mi do hlavy tak hlboko, že mám čo robiť, aby som niektoré z najfrekventovanejších Alexovych slov nepoužil v normálnej komunikácií. Verím, že pre niekoho kto neovláda angličtinu a aspoň základy ruštiny je skoro nemožné čítať a listovať na slovníček na konci knihy je oštara... Výhrady k jazyku chápem a sám neviem posúdiť, či je ten zvláštny prejav pre dielo plus, či mínus. Originálne je to v každom prípade... Príbeh o vine a treste, zodpovednosti za svoje konanie, o slobodnej voľbe a v neposlednom rade príbeh o dospievaní. Závažné témy, predkladané v mladícky príťažlivej fazóne. Posledná kapitola sa mi k celému textu vôbec nehodila. No bez nej by to vôbec nebolo ono. Veľmi rozporuplná knižka. Nedokážem ani posúdiť, čo dobré si z nej viem odniesť, v každom prípade (najmä kvôli jazyku) na ňu tak skoro nezabudnem.... celý text

Není co závidět: Obyčejné životy v Severní Koreji 2014, Barbara Demick

Není světu co závidět - posledný verš propagandistickej pesničky, ktorú pozná každý severokórejský škôlkar. A skutočne nie je čo závidieť, najmä nie tým severokórejským škôlkarom. Autorka našla skvelý spôsob, ako sa pohybovať po tenkom ľade. Ako napísať knihu faktov na tému, ku ktorej fakty nie sú dostupné. Informácie získava od viacerých zdrojov, navyše, ako uvádza na záver, dôsledne ich overuje. Tým táto kniha získava na dôverihodnosti. Není co závidět je vyskladaná ako mozaika životov šiestich utečencov, ktorí pred útekom zaujímali v severokórejskej spoločnosti rôzne postavenie. Od chlapca-bezdomovca žijúceho na stanici až po privilegovaného študenta, kanditáta na vstup do Strany práce, čím kniha získava na pestrosti a komplexnosti. Životné príbehy svojich respondentov zaznamenáva autorka chronologicky. Zo spomienok starších z nich, vytvára obraz Severnej Kóreje, aká bola od svojho vzniku. No ťažiskom rozprávania je obdobie 90.tych rokov minulého storočia plus prvej dekády tohto. Na záver nasleduje doslov a komentáre k vývoju v KĽDR až po rok 2013, čo robí knihu vysoko aktuálnou. Každodenné problémy, s ktorými sa museli vyrovnávať hrdinovia knihy sú zasadené do kontextu s faktografickými informáciami o politickom a ekonomickom vývoji v krajine. Není co závidět je teda nie len veľmi príjemná na čítanie, ale poskytuje aj veľmi plastický obraz o živote a situácií v Severnej Kórei. Z môjho pohľadu ide o najlepšie dielo, ktoré bolo na túto tému u nás dosiaľ vydané.... celý text