BroDan
přečtené 121
Dívka od vedle
2015,
Jack Ketchum (p)
"Otáčet stránky se síce budete děsit, ale otáčet je přesto budete." - Stephen King "Myslíte si, že víte něco o bolesti?" Mohol Jack Ketchum začať svoju knihu výstižnejšou vetou? Nemyslím si. Nikto z nás pravdepodobne nevie o bolesti toľko, čo Meggie, dievča od vedľa. Túto knihu je ťažké čítať a ťažké nečítať zároveň. Zažijete celú zbierku negativných emócií - zúfalstvo, znechutenie, hnev - no napriek tomu, čítate ďalej. Napriek obskúrnemu obsahu otáčate stránku za stránkou, pretože autor je majstrom svojho remesla. Aj keď poznáte okolnosti reálneho prípadu, držíte v sebe aspoň štipku nádeje, že nakoniec dobro vyhrá nad zlom. Že vás David po 250 stránkach konečne počúvne a niekomu sa zdôverí s tým, čo naozaj videl. Stačilo by tak málo... Dívka od vedle je jednou z najnáročnejších kníh, aké som čítal, celé to podtrháva vedomie, že to, čo sa v nej deje a pravdepodobne mnoho ďalšieho a horšieho, sa naozaj stalo. Autorov text vás však pohltí. Hodnotím 5/5*.... celý text
Ruiny
2007,
Scott Smith
Ruiny boli napriek neistému úvodu skvelým a napínavým čítaním s prvkami body-horroru a s postavami, z ktorých každá sa k bezvýchodiskovej situácii, v ktorej sa ocitli, postavila ináč. Aj keď by sa dalo povedať, že sa niektoré postavy chovali hlúpo - mnohí z nás si myslia, že my by sme určite jednali s rozumom. Až kým by sme sa v takejto situácii naozaj neocitli. Spočiatku ma vyľakal štýl, ktorým autor rozprával príbeh. Minimum dialógov, skratkovité popisy udalostí, počas prvých desiatok strán som mal pocit, že čítam len dlhú rekapituláciu exotického výletu, a bál som sa, že tento štýl si autor ponechá až do konca. Akonáhle však došlo k hlavnému zvratu, autorov rukopis sa výrazne zmenil k lepšiemu. Aj keď som videl film, ktorý bol podľa tohto diela natočený, kniha ma držala v napätí, keďže se osud postáv a aj udalosti v mnohom líšili. Čo sa týka konca, ten podľa mňa (narozdiel od iných) nebol vôbec otvorený. Kto knihu dočítal, tuší, čo v ruinách skupinku turistov čaká. Čítal som slovenskú verziu od vydavateľstva Ikar, preklad pani Juskovej bol skvelý, napriek tomu však musím vytknúť jednu drobnosť, ktorá ma rušila počas celého čítania. Nevidím dôvod prekladať horor ako "family friendly" text. Vety postáv, ktoré zažívajú hrôzy a hrozí im smrť vykrikujú v originále vety ako: "Get the fucking knife!" a "Oh Jesus, it´s fucking inside me! - keď však postava v preklade riekne: "Navaľ sem ten mizerný nôž!" a "Doriti. Je vo mne, božemôj!" - vyznie to nanajvýš neautenticky. Všadeprítomné "Ježišukriste" tiež na vážnosti veľmi nepridá. Knihu teda hodnotím na plné 4*/5* a rozhodne odporúčam. P.S.: V iných recenziách som videl pripomienky ohľadom mobilných telefónov a rád by som sa v tomto autora zastal. Pokiaľ sa nemýlim, v knihe nie je nikde spomínané, v akom roku sa príbeh odohráva. To, že knihu čítam v roku 2024 neznamená, že postavy by v "dnešnej dobe" určite mali telefón. Aj ak by sme brali, že je kniha situovaná do roku, v ktorom bola napísaná, telefóny stále neboli tak bežnou záležitosťou, ako dnes, a to hlavne pri zahraničných dovolenkách, kde by sme sa za telefonáty nedoplatili.... celý text
Hlubina
2015,
Nick Cutter
Hlubina vo mne vyvolala mnoho zmiešaných pocitov, ktoré som aj niekoľko dní po prečítaní nedokázal spracovať. Je mi ľúto túto knihu odsúdiť, a to kvôli jej veľmi zaujímavému a mrazivému námetu, prostrediu ako "stvorenému" pre thalasso/klaustrofobikov, ale aj skvelému rukopisu a štýlu autora. Aj keď boli neustále záblesky minulosti (napr. scény z Lukovho detstva) občas otravné, perfektne dopĺňali a mnohokrát aj desivosťou prekonali horor, odohrávajúci sa pod hladinou mora. Ale. Napriek všetkým superlatívom ma samotný príbeh prekvapivo sklamal. To, čo mala byť honba za liekom na rózu, bol nakoniec len spletenec blúdenia po podmorskej výskumnej stanici, kde sa na samotnú ambróziu akoby takmer úplne zabudlo. U Luka sledujeme len hru jeho strápenej mysle a jeden halucinogenný výjav za druhým. A mňa ako antifanušika halucinácii v knihách (a všeobecne aj vo filmoch) tento vývoj veľmi nebavil. Často to pokladám ako ospravedlnenie si toho, že príbeh vôbec nedáva zmysel - veď je to len halucinácia. Mám radšej, keď sa udalosti postavám dejú naozaj. Najväčším sklamaním bol za mňa úplne nevydarený záver, kvôli ktorému som knihu zavrel s trošku väčšou silou, ako som plánoval. Po týchto slovách bude moje hodnotenie možno tiež trocha nezmyselné, avšak ako som už spomínal, štýl autora mi naozaj sedel, kniha obsahovala aj niekoľko naozaj nepríjemných a mrazivých scén, ktoré vo mne po dlhej dobe vyvolali pri čítaní veľmi intenzívne pocity. Kniha ma v jednej pasáži dokonca aj rozplakala. Avšak kvôli nevyužitému potenciálu z úvodu knihy a mnohým (za mňa) nudným preludom musím knihe niečo strhnúť a hodnotím 3.75*/5*.... celý text
Ukradené jazyky
2023,
Felix Blackwell
K Ukradnutým jazykom som sa dostal práve vďaka spôsobu, ktorým kniha vznikla. Audioverzie krátkych poviedok z redditovej stránky "NoSleep" ma pred spaním vždy dokázali kvalitne vystrašiť. Ku knihe som sa dostal práve podľa odporúčaní zahraničných čitateľov k tejto kategórii príbehov. Aj keď som si pod názvom Ukradené jazyky predstavil trošku iný sled udalostí a zápletky, rozhovory zo spánku a námesačnosť ma zaujali dostatočne na to, aby som sa do knihy s vervou pustil. Mám v rodine takúto osobu a jej nočne zaklínanie ma desí natoľko, že s ňou odmietam spať v jednej izbe :D Každopádne prejdem konečne k samotnému príbehu. Sľubný námet a úvod ma navnadili na skvelé čítanie. Kniha obsahovala množstvo desivých a atmosférických scén. Problém bol však ten, že so po čase začali opakovať, Faye je námesačná znova a znova bez nejakého posunu deja, občas tam autor pridá nejaký nový prvok, no tú repetitívnosť to bohužiaľ nedokázalo zachrániť. Poháňala ma hlavne túžba zistiť, čo sa Felixovi a jeho snúbenici vlastne deje a ako túto temnú entitu premôžu. Dočkal som sa však len veľmi neuspokojivého záveru s lacným vysvetlením. Za repetitívnosť a záver strhavam jeden a pol hviezdy, inak to mohol byť takmer dokonalý hororový počin. 3,5* (Databáze kníh, prosím implementujte do hodnotenia aj pol hviezdy).... celý text
Měsíční zahrady
2008,
Steven Erikson (p)
Tak konečne po tom, čo sa mi podarilo zohnať vydanie Měsičních záhrad z roku 2008, som sa do tohto toľkokrát spomínaného strašidla pustil. Nie je to oddychové čítanie, to dávam za pravdu všetkým, spočiatku som bol aj ja veľmi zmätený z množstva postáv, dejových línii a lokácií. Nikam som sa však neponáhľal a postupne začalo do seba všetko zapadať ako skladačka. Vždy je to chaos, ale pochopiteľný. Svet, ktorý Steven Erikson vykreslil ma začal fascinovať už od prvej knihy, jeho nevyspytateľnosť, fungovanie mágie, ale hlavne komplexnosť jednotlivých postáv, z ktorých pravdepodobne ani jedna nie je úplne čierno-biela. Škoda, že je túto knihu v tlačenej forme tak zložité zohnať. Hodnotím 4/5* a ak je pravda, že ma tento svet naplno pohltí až pri ďalších dieloch, verím, že sa mám na čo tešiť.... celý text
Něco si vymysli
2017,
Chuck Palahniuk
Chucka Palahniuka ako osobnosť poznám už pomerne dlho, aj keď som od neho predtým nič nečítal (s výnimkou poviedky Guts - áno ja viem). Miesto klasiky ako Fight Club som sa však rozhodol okúsiť tvorbu tohto pána nejakou zbierkou poviedok. Něco si vymysli je zmes poviedok, od ktorých by som nikdy neočakával, že skončia spoločne v jednej knihe. Autor je samozrejme známy najmä vďaka kúskom, ktoré majú čitateľa šokovať či provokovať, Chuckov rozsah je však prekvapivý a v tejto zbierke nájdete aj mnoho iného. Zbierky a antológie už spravidla nezabodujú na plný počet, pravdepodobne žiaden autor sa netrafí do vkusu čitateľa u každej poviedky (z Eleanor ma bolela hlava ešte týždeň). Něco si vymysli je však u mňa chvályhodná zbierka, z ktorej niektoré diela mi zostanú zapísané v pamäti navždy, a to najmä poviedka Zombíci. Z priemeru hodnotení jednotlivých poviedok známkujem na 3/5*.... celý text
Duch domu Ashburnů
2019,
Darcy Coates
Moje prvé stretnutie s Darcy Coates, pri ktorom som sa tešil na zaujímavý a napínavý duchársky príbeh. Iskra však bohužiaľ nepreskočila, príbeh nebol ani napínavý a prekvapivo ani duchársky. Pomenovať knihu "Duch" domu Ashburnu je v tomto prípade veľmi zavádzajúce. Najväčším kameňom úrazu sú desiatky a desiatky strán príbeh nikam neposúvajúceho blúdenia po strašidelnom dome, v ktorom v podstate ani moc nestraší a ani sa toho veľa nedeje. V príbehu môžeme čítať, ako si Adrienne ide spraviť čaj, vojde do kuchyne, otvorí kredenc, nájde tam hrnček, vezme si hrnček, naleje vodu do kanvice, zohreje vodu a zaleje si čaj. A nakŕmi mačku. A znova nakŕmi mačku. Dokonca jej dá svoju poslednú konzervu tuniaka, a to napriek tomu že má posledných 20 dolárov vo vrecku. Ako som naznačil v predošlej vete, Adrienne neoplýva ani logikou, ani finančnou gramotnosťou a nad pochopením jej konania si môžete koľkokrát aj mozog dolámať. V poslednej štvrtine knihy sa konečne začne niečo diať, avšak uponáhľaný záver s lacným lenivým vysvetlením celej záhady na dvoch stránkach ma veľmi sklamal. Radšej by som to dostal po kúskoch naservírované v priebehu celej knihy. Kniha má samozrejme aj svoje svetlé momenty, jedna sa však o pár konkrétnych scén, spomínať ich by príliš vyzrádzalo dej a bohužiaľ boli zatienené vyššie spomínanými problémami. Dávam 2/5*. A ako som sa tešil na celú sériu, teraz si nie som istý, či vôbec siahnuť po ďalších dieloch.... celý text
