adorjas komentáře u knih
Osobne nemám rada ten rádoby mudrlantský to rozprávača, ktorý je vševediaci a všetko komentuje takými otrepanými frázami, keď popisuje nejakú životnú situáciu. K počudovaniu mi to funguje u Stefanssona (Letné svetlo a potom príde noc), ale veľmi mi to nefungovalo u Wintersonovej Vášni. Píseň písní spadala u mňa ako pri druhej zmieňovanej knihe a ja sa čudujem, že som ju nakoniec dočítala bez odloženia. Možno som čakala, že sa to zlepší. Nezlepšilo sa!
Chimamande by som po Amerikáne už šancu nedala. A preto som vďačná knižnému klubu, ktorý si tento titul vybral v rámci marcového čítania. Autorka si u mňa napravuje reputáciu a dozvedela som sa o občianskej vojne, ktorá sa v Nigérii koncom 60.rokov odohrala. Odporúčam, aj keď mi opäť vadilo prílišné zaoberanie sa mužsko-ženskými vzťahmi (podobne ako v Amerikáne) akoby autorka nevedela na ničom lepšom demonštrovať samotný príbeh.
Je to detektívna klasika, číta sa ľahko (aj keď počet postáv a ich mená robili problém) a mňe táto kniha pomohla v rámci odreagovania sa od smutných správ na východe ... Jediná nevýhoda, že sa číta až príliš prudko čitateľne a zmáknete ju za jedno popoludnie.
Uff, konečne dočítaná! Niežeby nebola dobrá, naopak bola fantastická! Zadie je iná pani, a hlavne tento generačný román napísala, keď mala 25! Akože 25 a niečo také napísať, so všetkými myšlienkami, názormi, svetonáhľadom! A o čom teda bola? O priateľstve dvoch veteránov z 2.sv.v. Archieho a Iqbála, ktorého spája len ich skúsenosť vo vojne, ale inak pochádzajú úplne z iného kultúrneho aj náboženského prostredia, o ich rodinách, miešaní rás, nástupu modernizmu 90. rokov. Ja som Zadie Smith po Swing time a po O kráse, veľmi nemusela, ale týmto románom si u mňa napravuje reputáciu. Inak, postavy nesympatické, dlhé priam košaté súvetia dávajú zabrať nielen pozornosti, ale aj celkovo mozgovým kapacitám a napriek tomu prečítanie ľutovať nebudete!
Tretia časť pre mňa trošku začínala strácať na svižnosti- Mul, ktorého v druhej časti, autor tak pekne postavil, je tu na môj vkus príliš zjednodušený a zovšeobecnený. Čakala som tam trošku hlbšie vyobrazenie motivácie a nálad. Ale tak, Asimovi nejde o nejaké psychologické romány, že? Bavíme sa predsa o dobrodružnom scifi. Takisto sa stotožňujem s názormi podo mnou, že druhá časť trošku zaváňala YA, ale tak fajn, aspoň prišlo nejaké osvieženie v podobe postáv. A teraz sa už len rozhodnúť, či počkám na ďalšie slovenské vydania, alebo budem pokračovať už v českom preklade.
Inak, ešte dodám - Asimov je vtipný. Slovné zvraty, irónia, ktorá sa úplne právoplatne dá pasovať ešte aj na dnešnú spoločnosť v roku 2022 (aj keď jeho dielo na mňa z nejakého dôvodu pôsobia ako keď si v 50. rokoch predstavovali budúcnosť- taký futurizmus sedemdesiatych rokov ;) )
Krátke vyjadrenie ústrednej myšlienky knihy alebo teda, v čom skvie problém ľudí hrdzavého pásma?
"Prevláda tu pocit, že nemáte kontrolu nad vlastným životom, a tak obviňujete všetkých naokolo."
"Medzi príšlušníkmi bielej robotníckej triedy totiž vzniká akoby celé kultúrne hnutie, ktoré zo svojich problémov obviňuje spoločnosť alebo vládu a získava každý deň čoraz viac stúpencov."
Skvelá kniha o vykreslení nálad a mentality v spoločnosti bielej robotníckej triedy. Niektoré recenzie dokonca tvrdia, že táto kniha vám ukáže vhľad, prečo ľudia volili Trumpa. (No, neviem.)
Mňa kniha veľmi zaujala, je písaná pohodovým, hovorovým štýlom, máte priam pocit, že vám o svojom živote hovorí kamarát od vedľa. Zároveň, je obdivuhodné čítať o človeku, ktorý sa viacmenej dokázal presadiť aj vo viac elitárskej spoločnosti a viacmenej opustiť to prostredia, z ktorého on sám pochádza, a z ktorého často niet možnosti rastu smerom nahor. Veď len Vanceho poznámky ohľadom pracovného pohovoru ako "na pohovor prísť v obleku; financie sú odvetvím, v ktorom ľudia skutočne pracujú; príborový nožík nie je na ozdobu; v určitých mestách a štátoch sa dá zohnať lepšia práca; atď.
Vance do svojej knihy zvolil aj rôzne sociologické a ekonomické štúdie a aj och odcitoval, kniha tým naberá vierohodnosť.
Hviezdičku strhávam za prílišné opakovanie už povedaného a možno aj trošku jeho jednostrannosť (Vance sa sám označuje za konzervatívca).
A ešte jeden citát, ktorý je podľa môjho názoru aplikovateľný na kohokoľvek po svete, ktorý mal potrebu sa čo najskôr osamostatniť od rodičov:
"Ľudia ako ja sa neprestávajú stýkať s rodičmi, lebo nám na nich nezáleží, opúšťame ich, aby sme prežili. Nikdy ich neprestávame ľúbiť a nikdy nestrácame nádej, že sa nakoniec zmenia. Sme skôr nútení, buď rozumom alebo zákonom, ísť cestou sebazáchovy."
Kniha nie je praktickým poradcom, ako sa správať v určitých situáciách a ako sa z toho vymotať. To vôbec! Skôr sa jedná o knihu, ktorá vás naladí k tomu, aby ste si viac uvedomovali seba samých a dokázali rozpoznať tie blbo naučené vzorce správania, ktoré pravdepodobne k ničomu konštruktívnemu viesť nebudú, a ešte viac sa pri ich používaní konflikty vyostria. Takže, je to o pochopení nášho vnútra. Podotýkam, že ten "guidance" v knihe je aplikovateľný okrem rodičovstva aj na vzťahy (rodinné, súkromné, ale i pracovné).
Mne ako výživovému laikovi, ktorému až posledný polrok, kvôli zdravotným problémom, začali docvakávať súvislosti ohľadom jedla a jeho nutričnom zložení, dala táto kniha celkom veľa. V podstate mi potvrdila úplne to, čo som si aj ja sama na základe empirických skúseností overila, a tým pádom na ňu nedám dopustiť. Keby som o nej bola vedela začiatkom januára, tak mi možno ušetrí oveľa viac času s vlastným experimentovaním, ale človek sa učí najlepšie na vlastných chybách a omyloch, že? Teoretická časť za mňa super, recepty som zatiaľ neskúšala.
Čítala som viacero kníh o kritickom myslení, napadá mi tak napríklad česká knižka Fake news od Vejvodovej a Gregora a kol.autorov. Ale táto kniha mi prišla viac prehľadná, s lepšími detailami a šla viac do hĺbky aj napriek krátkej "stranáži". Kniha okrem mediálnej gramotnoti upozorňuje aj na základné psychologické fakty ako funguje ľudský mozog pri rozhodovaní a emociách a bolo to celkovo dosť komplexne, avšak zrozumiteľne podané.
Zaujímavé etnikum, o ktorom v strednej Európe toho vieme málo, a ak aj niečo vieme, tak je to veľmi sprostredkovane (napríklad cez rozprávky ako je Klaus a pod.). Ku knihe som sa dostávala ťažko, nakoniec som musela skontaktovať vydavateľa napriamo a podľa jeho slov, mi zasielal svoj posledný voľný exemplár. Takže, som rada, že knihu mám vo svojej knižnici.
Publikácia vás prevedie stručnými dejinami Sámov, hlavne ich nútenou norvegizáciou, ich jazykom, abecedou, výskytom v rámci štyroch štátov (Nórsko, Švédsko, Fínsko, Rusko), ich literatúrou (aj ľudovou slovesnosťou a ich ságami, či skôr krátkymi povesťami), v rámci kultúry vás trošku informuje ohľadom ich príbytkov či folklórnou hudbou. Nie je to úplne ucelený text, že by sa v publikácii objavili absolútne všetky oblasti kultúry- v podstate je celé dielo zložené z prác študentov, ktorí sámsku kultúru v ČR študujú. Napriek tomu, skvelý počin, bavilo ma to veľmi!
Úhorov sa desím a keď som videla, že je o nich kniha, tak som sa jej oblúkom vyhýbala. Ale potom som ju našla v e-podobe v knižnici a reku, že to skúsim, že väčšina recenzií píše, že kniha bola na počudovanie zaujímavá a hodnotná.
Dobrý bod pre autora- v knihe okrem obálky neboli žiadne obrazové materiály, takže som nemusela pozerať na fotografie úhorov, ale skôr sa spoľahnúť na svoju predstavivosť a podľa autorovho popisu si celý úhorí životný cyklus predstavovať. A poviem, kniha ma fakt bavila!
Povedala by som, že to bola taká eko kniha, ktorá upozornila na možný zánik tohto jedinečného druhu rýb, o ktorom do dnešných čias vieme veľmi málo a aj v rámci svojej histórie v sebe ukrýva naozaj zaujímavé dejiny.
Som rada, že autor túto tému spracoval. Páčilo sa mi ako tam vložil aj svoje subjektívne dojmy z detstva s otcom, s ktorým práve chodil na lov úhorov. A úhorom držím palce, aby prežili, a keď už mala táto kniha nejaký zmysel, tak minimálne vo mne našla človeka, ktorý si úhorie mäso do úst nikdy nevloží (a ani si nikdy nevložil). ;)
Nie je to klasický román, nečakajte príbeh lásky, ale ani encyklopédiu v zmysle "Ako sa starať a presádzať rastlinky". Niečo také tu vôbec nenájdete a potom skončíte s odloženou knihou.
Kniha je skôr beletrizovanou úvahou o mieste človeka/mladej ženy vo svete. O tom, ako sa ako mileniál dostala k starostlivosti o rastliny, ktoré sa stali jej záľubou. Zároveň, počas jednotlivých kapitol, pomenovaných podľa jednotlivých mesiacov v roku, nám predstavuje krátke úryvky zo svojho života, dospievanie, prvú prácu, prvú lásku, rozchod a bolesť z neho, priateľstvo, a pod. Pre mňa to bola kniha ako pohladenie pre dušu, že všetci máme svoje krehké vnútro a všetci máme životné názory a smerovanie. A som veľmi rada, že sa s nami Alice o svoje vnútro podelila. Samozrejme, názov knihy je Přesazená, takže sa pripravte na popisy prírody, hlavne teda mestských parkov a rastliniek, ktoré nájdete len tak na ulici, napr. v Londýne, Berlíne, Tokiu a aj Paríži. Mne kniha znovu pripomenula lásku k Londýnu, že to nie je len "busy" mesto, ale žijú tam aj ľudia, ktorí privoniavajú k ružiam. Taká jarná kniha :)
Knihu som si započiťala z knižnice, po oslavných recenziach na DK. Pretože som pred 12 rokmi pôvodnú trilógiu čítala a tešila som sa, že sa dozviem niečo o histórii Panemu, prečo sa rozdelil na kraje, ako vznikla vzbura v 13.kraji a podobne. Tak o tom, si moc nepočítate, maximálne to, čo ste už vedeli z pôvodnej trilógie.
Naproti tomu dostanete ambivalentného Snowa, ktorý je práve v období života, kedy sa rozhoduje, na akú stranu sa prikloní. V podstate mi to pripomínala Anakina Skywalkra za mladých časov :D
Kniha bola na môj vkus až príliš rozťahaná, ale možno už nie som vo svojom veku tá správna cieľovka a ku koncu som už vedela kam to povedia, a tam som už výslovne počítala strany, nech túto predvídateľnú knihu ukončím.
Bolo fajn vrátiť sa do Panemu, ale chcela som nakuknúť ešte do jej dávnejšej histórie, ale ktovie, možno Collinsová niečo takéto chystá...
Toto sa volá baroková kniha. So všetkými nuansami, zvratmi, popismi, malými detailami. Dalo to zabrať, ale kupodivu sa mi to čítalo dobre a 700 strán (v čítačke som ju mala na 800 stranách) som nakoniec dala za týždeň a pol. Čo ma pobavilo, a nad čím doteraz premýšľam je to, že doteraz mi zostali nejaké nedoriešené záhady ohľadom príbehu- napr. koho videl Moody na lodi, a podobne, ale nechcem prezrádzať viac, ale na to som úplne odpoveď nedostala, tak možno mi to niekto vysvetlí, keď s ním budem preberať knižku.
Ak by asi nebol Covid, tak dávam o hviezdičku menej, ale vzhľadom na samé negatívne správy, tak táto kniha trošku zlepšuje pohľad na ľudstvo. Ja sama som veľký cynik, takže občas som mala výhrady, že príklady, ktoré autor vybral, sú skôr len výnimkami v pravidlách, ale budiš.
Čakala som viac nízkosacharidových jedál, ale kniha obsahuje vo väčšej miere dezerty, ktoré ja kvôli zdravotnému stavu nemôžem vôbec (ani to sladenie stéviou). Takže, za mňa slabšie.
Autorke sa minimálne podaril jeden geniálny marketingová ťah- názov knihy. Okamžite zarezonuje, vzbudí pozornosť a nabáda vás, aby ste si prečítali apoň anotáciu.
Knihe dávam priemerné hodnotenie, pretože síce popisuje postsocialistické štáty, ale vôbec to nie je idyla žiť tu pre ženu ani v roku 2021. Sme rovnako diskriminované, akurát máme super nízky príspevok počas tej našej slávnej "dovolenky". Nehovorím, že kapitalistická spoločnosť je na tom lepšie, tak či onak, kniha o ďalšom vydrbávaní so ženami.
Nie som zástancom svojpomocných príručiek a tak sa úplne neviem predstaviť na mieste takých ľudí, ktorí tak potrebujú "nakopnúť", až si musia vyhľadať túto knižku a na základe nej písať rôzne zoznamy, plány, a afirmácie, aké tri veci sa im podarilo v daný pozitívne docieliť, alebo čo ich potešilo. Ja som pred rokmi bola na jednom ich seminári, počúva sa to dobre, ich speakri motivujú dobre a ak to niekomu pomôže, tak budiž.
Opäť som váhala medzi 3 a 4*, nakoniec dávam pomyselných 3,5*. Kniha ma vtiahla, prečítala som za víkend. Autorka píše trošku kostrbato, a rozvetvene, takže som sa občas strácala- tým myslím, že nejaká postava sa opýta jednej z hlavných postáv na niečo, a medzitým sa tá hlavná postava po prúde vedomia premýšľa nad minulosťou a inými udalosťami a o stranu či dve strany, zrazu odpovie tej pýtajúcej sa osoby. Ibaže, ja som už bola v myšlienkach a nestíhala som sledovať, na čo teda odpovedá hlavná postava.
Inak, postavy extrémne nesympatické, autorka sa s nimi nemaznala, ani čo sa týka ich osudu alebo asi by som radšej napísala, že osud ich teda riadne bičoval. Na druhú stranu, ani bežný človek nie je milovaniahodná osoba, máme aj klady a zápory a keby sme boli v knihe my, neviem, či by nás naši čitatelia mali radi. Postavy ma štvali, iritovali úplne tak, ako ma dokážu iritovať aj bežní ľudia. Páčilo sa mi, že autorka neverí rozprávkovým koncom, že niečo sa stane a odteraz bude všetko iné, otočené o 180 stupňov...Ale viac neprezrádzam! ;)
Kvôli Snehovej zemi hodnotím knihu o hviezdičku naviac. A ked už pre nič, kvôli tejto poviedke, sa mi knihu oplatilo prečítať. Relatívne boli zaujímavé aj autorove krátke črty (nedokážem ich nazvať poviedkami), ktoré boli občas len na nejaké dve strany. Viac som popísala k jednotlivým poviedkam.