adorjas komentáře u knih
Didion je pre mňa takou novinárskou femme fatale. Jej fotky z mladosti sú nádherné - zasnená, vážna, cez jej oči prekvitá citlivosť a inteligencia. Akoby vedela a videla oveľa viac, ale necháva si to ako tajomstvo pre seba - presne tak na mňa pôsobí. Trošku ma mrzí, že do češtiny/slovenčiny nie je preložených viac diel okrem tejto.
Jedná sa o dosť cenenú knihu, ktorá je o smrti jej manžela Johna Gregoryho Dunnea. Možno sa nikomu bude zdať Didion odtažitá pri popise, pretože Didion nehovorí o tom ako plakala, srdce ju bolelo, alebo vzlykala a myslela neustále na John. Didion rozpitváva posledné dni a mesiace manžela a hovorí bezprostredne o svojom živote, ako ju manželová smrť poznačila a zmenila jej vnútro k nepoznaniu.
Nemyslím, že by bola Didion chladná, vraj je toto jej typický rukopis alebo teda štýl. Ja som v knihe pod povrchom cítila bublanie emócií a bolesti.
Poetické, snové dielo, kde premýšľate, kde sa túla Daniel, akú ma za sebou minulosť a ako sa vyrovná s drsnosťou sveta Elizabet. Neskutočne ma bavili konverzácie tých dvoch, keď bola hrdinka ešte malým dieťaťom. A veľmi ma bavilo aj Danielovo vysvetľovanie sveta, ktoré bolo tak odlišné od sveta "klasických" dospelých. Zaujal ma aj vývoj Elizabetinej matky, s ktorou sa ku koncu, dá sa tak povedať, Elizabet zmieruje, dokonca ju začína mierne obdivovať ako sa zachovala smerom k ohrade. Na malej metráži dostanete mnoho podnetov k premýšľaniu a k rôznym odkazom...
Nutno podotknúť, že som čítala v origináli.
Update z 2022: Čítala som aj v slovenskom preklade a ešte vždy super!
Recenzie boli dosť rozporuplné od iných čitateľov. Práve sa vytýkali scestné zdroje, ktoré boli občas len článkami na internete, vytýkali sa spoločnosti, ktoré sa rozhodla vybrať na piedestál a na nich demonštrovať ich greenwashing metódy, keďže často spomínala len ich PR stratégiu, vytýkala sa málo komplexná syntéza problematiky, dokonca knihe vyčítali aj to, že autorka kopíruje podľa šablóny každú kapitolu- to znamená, že najprv vycestuje niekam, tam popíše nádhernú prírodu, potom spomenie nejaký korporát, ktorý tam operuje a potláča pôvodnú diverzitu alebo endemitu, potom ich PR stratégiu, potom sa oháňa porovnávaním, že spoločnosť tam napríklad vyrúbala časť lesa, ktorý je veľký ako Tenerife napríklad (autorka pri porovnávaní používa hlavne nemecké reálie, resp. lokality kam Nemci chodia najčastejšie na dovolenku- viď Kanárske ostrovy). A ku koncu kapitolu ponúkne idealistický náhľad na pôvodné obyvateľstvo, kde by vraj návrat ku koreňom pomohol vyriešiť blížiacu ekologickú katastrofu.
Kniha to bola strašidelná, pretože čítať takto depresívne, kam ten svet speje vám na nálade nepridá. A priznajme si, my, ľudia radi čítame práve o nádeji, že sa ešte všetko dá zvrátiť. A že napríklad vyliaty ropný tanker, až takú spúsť v Mexickom zálive neurobil.
Napriek kritike knihy dávam 4*, pretože u nás sa nie často vydávajú knihy s podobnou tematikou. Dokonca o greenwashingu myslím, nebola v SR vydaná ani jediná kniha, a ak už áno, tak skôr nejaká vedecká publikácia, nie takto komerčného rozsahu. Takže, na úvod do tematiky fajn, aj keď si takisto myslím, že problém je oveľa komplexnejší a je potrebné ísť do väčšej hĺbky.
P.s. Mimochodom, kniha vznikla ako vedľajší projekt Hartmannovej, keď natáčala dokument.
Veľmi svieže dielo, ktoré ma rozhodne navnadilo, aby som si ešte niečo prečítala od tejto autorky. Dielo jemné, lyrické, o hľadaní miesta v rodine, kde nastanú isté okolonosti, po ktorých musí hlavná hrdinka opäť hľadať samu seba a adaptovať sa na zmeny, ktoré jej zmenili život.
Sonda do americkej spoločnosti, o téme, o ktorej sa často u nás nehovorí. Ako veľa komentárov podo mnou, občas bolo ťažké sledovať skoky v deji- kde sa autorka zo súčasnosti dostáva k popisu histórie tohto klanu a občas prejde k teórii a vysvetľuje nejaké termíny alebo súvislosti (napríklad termín biblického pásu a podobne). Tým, že som knihu počúvala ako audioknihu, bolo nutné naozaj veľmi sledovať dej, inak ste sa mohli ľahko stratiť. Neviem ako boli skoky v deji oddelené v samotnom texte, ale pri audioknihe boli aspoň jednotlivé logické časti oddelené hudobnou vsuvkou.
Keď som doma medzi rečou spomenula, že čítam takúto knihu, tak som dostala zmiešané poznámky- vraj na čo je potrebné čítať takéto knihy. A práve, ja si myslím, že je potrebné čítať takéto knihy, pretože nikdy nevieme, kedy sa ďalšia rasová neznášanlivosť prejaví možno aj u nás...A je vždy fajn snažiť sa pochopiť aj kontext tej druhej strany.
Asi som túto knihu nemala čítať v období vrcholiacej koronakrízy. Rozhodne mi mentálne nepomohla, ale aspoň som si vo vedomostiach urobila novú kapitolu o nedávnych dejinách, ku ktorým sa v Európe vôbec nevyjadrujeme, pričom prebehli len nedávno (90.roky)! Je potreba o tom čítať, aby sme si opäť uvedomili kam až môžu nacionalistické tendencie zájsť. A kniha mi dala minimálne podnet na to, aby som sa o tejto tematike dozvedela viac.
Kniha je robená vo forme krátkych čŕt od legendárneho poľského reportéra W.Tochmana. Kapitoly sú krátke- autor v nich prosto a vecne popisuje životné osudy ľudí, či sa bavíme o moslimoch alebo o bosniakoch. Nesúcití, neplače, len popisuje, a o to ťažšie je knihu čítať.
Kniha super pre rok 2008- keď nebol obrovský boom sociálnych médií, keď ešte neprebehla hospodárska kríza. A strašne sa čudujem, že knihu vydali v ČR v roku 2017- to je 9 rokov neustálych zmien! Prečo sa neriešila editácia? Opätovné kontaktovanie autora, aby tam dodal aspoň 1 kapitolu, čo všetko sa stalo za 9 rokov od vydania originálu a ako to zmenili jeho prognózy. Takto, sa dostanete ku knihe, kde sú pravdivé informácie, ale z roku 2008!
Ale aby som nebola len kritická- autor má zaujímavé pohľady, čo sa týka pravdepodobnosti nejakej katastrofy, ktoré by uštedrilo ľudstvu facku. Pravdepodobnosť spadnutia meteoru alebo inej planétky je malá, ale pravdepodobnosť pandémie je 20%- čo je v štatistike dosť vysoká pravdepodobnosť! A čo záživnejšie bolo tú knihu čítať teraz, počas Covid19, keď tu pandémiu viac-menej už máme.
Autor pekne zhrnul svoje celostné názory na zahraničnú politiku veľmocí a napísal svoje názory, kam Čína, India, Rusko, USA a podobne budú smerovať. V knihe spomenul svoje názory aj ohľadom vytvorenia islamského štátu a rozoberal aj klimatické zmeny, ktoré čakajú našu planétu. Má rozhodne zaujímavé zdroje, porovnáva aj štúdie s protichodnými zisteniami, ale opäť mi vadil fakt, že sú to 10-ročné štúdie, a odvtedy aj o tých klimatických problémoch máme iné informácie.
Takže, zhrnutie- pre čitateľa z roku 2008 super, pre čitateľa z roku 2020 neaktuálne informácie.
Pár myšlienok:
- román je popisom príbehu života profesorky na univerzite, jej rodiny a jej študentiek, s ktorými vedie tajný seminár o literatúre, kde rozoberajú diela
- román je zároveň rozprávaním o štruktúre a vysvetlením iných románov, ktoré som mala dlhé roky problém nejakým rozumným spôsobom interpretovať- viď Humber Humbert a tvoja Lolita. Autorka mi dala k dielu iný náhľad, za čo som veľmi rada
- román je aj popisom iránskej kultúry a vývoja spoločnosti po revolúcii v 1979 a rokoch, ktoré nasledujú po nej
- román je popisom útlaku žien v Iráne, drobné anekdoty, ktoré sa hrdinke a jej priateľkám stávajú sú často mimo moje chápanie osobnej slobody a naozaj verím a dúfam, že väčšina iránskych žien s tým má problém takisto
*zaujali ma jej prednášky, takú Austenovú a jej Pýchu a predsudok demonštrovala študentkám na tanci- áno, počas hodiny sa študentsky museli postaviť a tváriť sa, že tancujú koncom 18.storočia vo Veľkej Británii. Možno v pohode predstava pre mňa ako Európanku, ale o to väčšie prekvapenie pre iránske študentky, kde režim nepovoľoval (a doteraz nepovoľuje) ani tanec!
Zo šumavských samotárov som bola nadšená, preto ma veľmi prekvapilo skoré vydanie tejto knihy, ktoré je akoby voľným pokračovaním. Viac samotárov, zo všetkých kútov Čiech a Moravy, opäť hlboké rozhovory o ich živote, názoroch. Ale ku mne to proste nepreniklo. Možno, keby bol väčší odostup medzi knihami, ale takto mi to prišlo už trošku komerčné. Mrzí ma to, pretože šumavských samotárov som ohodnotila ako knihu roka 2018. Nuž, stáva sa, do ďalšieho voľného pokračovania už nepôjdem.
*Hlboko sme verili tomu, že komunizmus bol umelou klenbou, ktorá nás zvierala v neprirodzenom stave, a že demokracia je naopak stavom prirodzeným. Lenže, ako dnes vieme, demokracie vôbec nie je prirodzený systém. Je nustále nutné ju udržovať, budovať a musíme za ňu aj bojovať.
**Západ zlyhal v tom, že svoje víťazstvo pochopil ako historické. Prestal premýšľať o komplikáciách, o tom, že sa môže opäť objaviť nejaký vyzývateľ a počítal s tým, že sa budú už len všetci prispôsobovať. Stratil zrkadlo, ktoré mu nastavoval komunizmus a podľahol ilúzii vlastnej dokonalosti.
Skvelý rozhovor, čítalo sa to dobre. Zostali vo mne myšlienky z knihy a veľmi oceňujem náad autorov, občas vymeniť kreslo pýtajúceho sa, kde zase naopak odpovedali na otázky opýtaného, samotní pýtajúci.
Konečne česká kniha, s českými príkladmi firiem, s českými autorkami, ktoré popisujú český marketingový trh. Ak sa už v rámci marketingu nejakým spôsobom pohybujete, tak vám kniha neprinesie nič nové, skôr je to taký úvod a nastolenie myšlienky, akým spôsobom hlavne o sociálnych sieťach premýšľať. Ale aj na zopakovanie základných myšlienok je kniha viac než vhodná.
Ja som sa nechala stiahnuť obálkou- áno, vedela som, že pôjde o eseje o záhradkárení, ale myslela som, že sa záhradkárstvo bude popisovať na základe života rôznych umelcov ako je Woolfová a iní Angličania. Virginia tam síce bola spomenutá, ale len v niekoľkých vetách a ten zvyšok boli ódy na rôzne druhy kvetov, ktoré som si neustále googlila, pretože gladioly, rododendrony a Kleopatrine slzy proste nepáčim. A síce úvod sľuboval, že je kniha aj pre záhradníkov laikov, tak to vôbec nebolo pre nich. Vlastne vôbec neviem, kto tú knihu číta...P.s. Knihe by pomohol obrazový materiál, ale v tom prípade, už by to nebola zbierka esejí, ale niečo na pomedzí miniencyklopédie.
Najlepší cestopis, aký som kedy čítala. Nie je to (len) o zvieratách, je to popis ľudstva, ekológie a nebezpečných dopadov ľudského správania. Autor trefne a s humorom popisuje svoje potulky svetom, a naháňa takmer vyhynuté živočíchy, ale viac sa venuje ľuďom navôkol a ľudskému spoločenstvu pri popise svojich ciest. Kniha bola vydaná v roku 1990, český vydavateľ na koniec ešte doslov z roku 1997, napriek tomu som si neustálne googlila jednotlivé druhy zvierat spomínané v knihe, pretože za 30 rokov od vydania sa môže zmeniť situácia (aspoň som tomu tajne dúfala). Nuž taký delfínovec čínsky je už vyhynutý a severný biely nosorožec tiež. Tlieskam, fakt skvelá práca ľudstvo! Pričom Adams to ešte v 1990 popisuje minimálne s nádejou...
Kniha s veľkým K. Nemusíte byť ekonómom ani psychológom a tobôž nie behaviorálnym ekonómom, aby ste si knihu vychutnali. Mnoho poznatkov, vyčerpávajúce (ale zrozumiteľné) informácie. Tých informácií je naozaj veľa, a preto je aj čítanie knihy náročnejšie, čo sa týka minimálne zapamätania si týchto vedomostí. A inak poklona pred autorovou životnou prácou.
Veľmi rada si čítam o ázijskej kultúre a bolo veľmi zaujímavé vhĺbiť sa do generácií kórejskej rodiny ako menšiny v Japonsku. Ale, nemôžem knihu hodnotiť plnou päťkou, vadilo mi tam pár vecí. Štyri rodinné generácie viac-menej šťastie nezažili, a keď už po neviem koľkýkrát nastala kombinácia choroba-smrť, väzenie-smrť, dieťa-smrť, manželka-smrť, manžel-smrť, tak to začína byť otrepané. Áno, ja viem, že život je o tom, a nečakala som žiadne bláznivé osudy, ale očakávala by som v tom prípade, že autorka bude písať o prežívaní tých ľudí, ako ostatní navôkol vnímali stratu, a práve tie časti, až tak detailne popísané nie sú. Život je tým pádom len cyklicky opakujúci sa proces.
Ale teda tým viac rozhodujúcim dôvodom, prečo som strhla jednu hviezdičku, boli pre mňa otázniky o historických záležitostiach. Napríklad, overila autorka, či v 30.rokoch 20.storočia mali v Japonsku kondómy? A či sa aj používali? A či už aj v 40.rokoch mali školský systém nastavený tak, ako ho popisovala? Alebo naozaj boli v 50.rokoch parky, kde sa chodilo súložiť a nikto nemal problém s tým a neboli policajné razie a homosexuálni ľudia si tam mohli užiť? Pretože historické reálie mi neprišli uveriteľné a vyzeralo to občas, že autorka popisuje súčasnosť.
V doslove sme mali možnosť dočítať, že autorka tento príbeh písala 30 rokov, ale tie moderné vsuvky mi tam proste nesedeli...
Autorku môžem a o svojich kvalitách presvedčila už pri knihe o Breivikovi. A aké kvality? Schopnosť písať pútavo a dramaticky, aj v prípade reportážnej literatúry, kde sa snaží o čo najväčšiu objektivitu. Nehodnotí, len sa snaží zo všetkých informácií poskladať príbeh, ako to najpravdepodobnejšie mohlo prebiehať. A prečo vôbec knihu čítať? Pretože ide o to, aby sme poznali každú stranu, ktorá proti sebe niečo má a snažili aspoň sčasti pochopiť hnutie extrémistických skupín...Pretože najväčší nepriateľ je strach.
Áno- opäť niečo z tej strohej japonskej atmosféry, kde vety oklieštené do najviac jednoduchej formy dokážu popísať konformitu spoločnosti- ako dokáže väčšina vtesnávať ľudí mimo stredu Gaussovej krivky do stredu, aj keď o to jedinec vôbec nestojí a aké predsudky ľudia na okraji môžu vzbudzovať (pričom to neplatí len pre Japonsko a Japoncov všeobecne).
Mrzelo ma, že kniha je taká krátka, ani neviem, či sa dá nazvať románom, skôr novelou...
Vynikajúci hamletovský nápad, avšak s absurdne nesympatickými postavami, ktorým chýbal cit a ľudské emócie úplne.
Kniha zaujala, aj keď sa týkala hlavne ČR, ale z hľadiska kritického myslenia, si svoje odnesie aj občan SR. Myslím, že som knihu čítala v príhodnom čase vzhľadom na politickú situáciu u nás a bolo fajn čítať knihu spolu s inou knihou- Faktomluvou, ktorá tomu opäť dala iný rozmer.
Čo sa by som textu vytkla, je prílišné zaoberanie sa utečeneckou otázkou, akoby to bol jediný prípad, kde Česko viac-menej odmietlo pomôcť. A síce sa nevyznám úplne v politických veciach, ale autor mohol popísať aj viac príkladov- napríklad keď sa riešila finančná pomoc Grécku a podobne. Takto, sa vo väčšine kapitol vytiahla len jedna téma, chcem viac príkladov! A rozhodne, keď sa už bavíme o utečencoch, chcela by som počuť viac strán, nielen ako "skvelo" to vyriešili v Nemecku. Chcem počuť, čo sa deje aj v Škandinávii alebo v Grécku...
Ešte bod strhávam, že o Babišovi a jeho "vládnutí" sa pojednáva len v konečnej kapitole. A o Zemanovi, ktorú pokladám za figúrku a bábku počujeme v podstate v celej knihe. Viac o aktívnych činiteľoch prosím, ktorí naozaj reálne dokážu zavádzať a meniť zákony!
Trošku mi vadí priam idealizovaný názor o Masarykovi a Havlovi, ale budiš! Autor ich síce idealizuje, ale často popíše aj protinázor, že mali svoje chyby.
Od tejto knihy som teda očakávala veľa, vzhľadom na superlatívny rôznych knižných blogerov, superlatívy na sociálnych sieťach a podobne. To naozaj takto to majú rodiny? Že to, čo majú v hlave, nikdy neprevtelia aj do slov? Alebo autorka to tak prežíva a preto o tom takýmto spôsobom píše? Odcudzovanie, miskomunikácia, dezinterpretácia správania- welcome in a happy family.