Deia komentáře u knih
Ako som sa už niekoľkokrát presvedčila, Darcy píše veľmi čtivo. Aj pri čítaní tejto knihy mi stránky rýchlo ubiehali a rôzne desivé úkazy ma udržiavali v napätí. Pri knihách sa väčšinou nebojím a ani pri tejto som sa teda nebála, ale atmosféru má kniha veľmi dobrú, občas som mala zimomriavky a nebyť toho, že som vážne musela ísť spať, tak knihu mám prečítanú na jeden záťah. Mala som pocit, že sa bude jednať o najlepšiu knihu, ktorú som od autorky zatiaľ čítala – páčilo sa mi, že v knihe je viac postáv a že autorka nám dáva rôzne podnety na premýšľanie – môže za dané udalosti duch alebo človek? Musím sa priznať, že mi tým často poplietla hlavu a postupne som podozrievala snáď každého. Postavy mi boli ale sympatické, akurát pri Remy mi trochu vadila jej snaha všetko organizovať, o všetkých sa starať a pôsobila na mňa až nelogicky odvážne. Bohužiaľ, koniec knihy to celé „zabil“, strašne ma sklamalo, ako to celé dopadlo a do dočítania posledných kapitol som sa musela pomaly nútiť.
Kniha sa mi čítala veľmi dobre a to aj napriek tomu, že sa v nej nachádza veľmi veľké množstvo postáv a občas som sa v nich strácala. Ako to už u Abercrombieho býva, jeho postavy zväčša nie sú veľmi kladné a ani tie v tejto knihe nie sú výnimkou, ale každá z nich má čosi do seba, vďaka čomu som si čítanie vážne užívala. Páči sa mi, že boje v knihe nie sú pojaté veľmi romanticky – je tam kopa sekania, kopa krvi a iných telesných výlučkov a samotné postavy do boja tiež nejdú s veľkými nádejami. Tiež väčšina charakterov nejak intriguje a snaží sa z boja vyťažiť pre seba čo najviac. Dialógy v knihe sú opäť skvelé. Takisto sa mi páčilo, že boje sú opisované z oboch strán a naozaj z mnohých pohľadov. Knihe v podstate nemám čo vytknúť a teším sa na ďalšiu časť.
Kniha sa mi čítala dobre. Dawkins píše tak, že aj (pre mňa) niektoré nudné vedecké fakty sú zrazu zaujímavé. Táto jeho kniha je skôr smerovaná na mládež, keďže väčšina z týchto javov, ktoré Dawkins rozoberá, sa učí v školách. Väčšina knihy bola pre mňa skôr opakovaním, aj keď každá kapitola aspoň trochu (a niektoré trochu viac) rozšírila moje vedomosti a hlavne mám pocit, že niektorým veciam konečne začínam chápať (napríklad s takými atómami mám večný problém). Takisto je kniha úžasne spracovaná, sú v nej naozaj krásne ilustrácie a celé to prevedenie je proste dokonalé. Som veľmi rada, že sa mi podarilo túto knihu pozháňať a že bude zdobiť moju knižnicu.
Čítanie oboch kníh ma veľmi bavilo. Rozprávač pôsobí veľmi sympaticky, ani pri jednej knihe som sa nenudila, obidve boli svižné, veselé a sarkastické. Obidve knihy sú vážne zaujímavé, plné (nielen) vtipných Ondrejových zážitkov, ktoré za tie roky nazbieral, ale aj plné zaujímavých informácií o Nórsku. Humor v knihách mi naozaj sadol, málokedy sa mi pri čítaní stane, že sa nahlas zasmejem a pri týchto knihách sa mi to stávalo opakovane. Opisy krajiny boli veľmi zaujímavé, až mám chuť sa do Nórska vydať. Pri niektorých situáciách som krútila hlavou, niektoré veci ma naozaj prekvapili, napríklad údržba nórskych ciest, to som tak nejak očakávala, že to tam bude lepšie ako u nás alebo nasadenie hybridných autobusov za severnou polárnou kružnicou. Jediné, čo ma na knihách vážne iritovalo bolo slovo „substrát“ používané na označenie cestujúcich. Ináč som si čítanie oboch kníh užila a dúfam, že autor čoskoro príde aj s ďalšou časťou.
Tak túto knihu som na môj vkus čítala naozaj dlho. Nemôžem povedať, že by ma nebavila, to zas nie, len sa mi čítala nejak ťažko a dopredu som postupovala len pomaly. Do tejto série som sa chystala pustiť už dlho, ale stále ma odrádzal počet jej častí (14 hrubých kníh), ale tak konečne som sa k tomu dokopala. Tiež ma trochu odrádzali nie úplne pozitívne hodnotenia tejto prvej časti. Mňa kniha celkom bavila, ale tiež mi prišla dosť rozvláčna. Popisy mi väčšinou nevadia, ale tu mi prišli trošku ťažkopádne. Takisto som mala problém s postavami. Tri ústredné postavy, Rand, Mat a Perrin, mi dosť liezli na nervy, správali sa ako by prišli z pomocnej školy. Tiež mi vadila postava Nyneivy, ktorá sa k nim na ich ceste pridala neskôr a ktorá neustále všetko kritizovala a neustále opakovala ako Moirain neverí (to neustále opakovali teda aj tí traja chalani a prišlo mi to fakt dosť otravné a nelogické). Na druhú stranu svet sa mi veľmi páčil a ku koncu ma to aj celkom začalo baviť. Som zvedavá, ako príbeh bude pokračovať ďalej a druhú časť si určite v blízkej budúcnosti prečítam.
Kniha je to útla, takže som ju prečítala celkom rýchlo. Dej je veľmi zaujímavý a nápaditý. Dozvedela som sa veľa o vtedajšom fungovaní takýchto zariadení a celkom ma prekvapilo (nepríjemne), aké ľahké bolo dostať nejakú ženu, hoc aj zdravú, do takejto „liečebne“ a aké rôzne experimenty sa na nich predvádzali. Kniha sa mi čítala dobre, aj keď trošku som mala problém so štylizáciou, prišla mi taká zvláštna. Tiež som mala trochu iné očakávania od príbehovej linky s duchmi, takže som bola trošičku sklamaná, ale naozaj iba trošičku, lebo kniha je to naozaj veľmi dobrá.
Celá trilógia sa mi čítala strašne dobre, o čom svedčí aj to, že som ju zhltla za štyri dni. Mala u mňa síce postupne klesajúcu tendenciu, ale všetky časti sa mi čítali veľmi dobre. Prvá časť, Kosec, mi prišla najlepšia, tú som prečítala na jeden záťah. Nimbus mi prišla o trošičku slabšia a Posol bol pre mňa o hviezdičku horší ako Kosec. Svet mi prišiel úžasne vykreslený a prepracovaný, kladné (resp. kladnejšie) postavy som si obľúbila a tie záporné naozaj nemala rada. Oceňujem, že tam nebolo veľa romantiky (resp. žiadna). Konca tretej časti som sa trochu bála, pretože mi prišlo, že dosť ľuďom ten koniec nesadol, ja som s ním nemala problém, prišlo mi to zakončené dobre. S treťou knihou som mala problém len ten, že mi prišla trochu rozťahaná, ale k trilógii sa raz určite vrátim.
Kniha sa mi čítala strašne dobre. Príbeh rýchlo napreduje a nedá sa od neho odtrhnúť. Pri štvrtej časti som mala trochu obavy, že ma Rolandova minulosť nebude až tak baviť, ktoré boli, samozrejme, zbytočné a nakoniec som ani nechcela, aby Rolandov príbeh skončil.
Kniha sa číta veľmi dobre. Je tiež veľmi dobre spracovaná, ale niečo mi v nej proste chýbalo.
Príbeh troch mužov sa dozvedáme pekne od začiatku – od príprav na expedíciu až po jej koniec. Čo ma zarazilo je to, že títo muži neboli na takú výpravu vôbec pripravený a mali veľmi málo vedomostí o arktických podmienkach. Bea nás postupne ich príbehom prevádza a vykresľuje nám, ako postupovala pri objasňovaní ich osudu – postupovala veľmi detailne a opisy jej postupu sa mi páčili, často som bola sklamaná spolu s ňou, keď nie všetko sa vyvíjalo podľa jej predstáv. Kniha je tiež graficky úžasne spracovaná – nájdeme v nej nákresy, obrázky, fotky... Len občas mi vadilo také „plytvanie“ – keď na jednej strane bolo napísaných iba pár slov.
Kniha tak úplne nesplnila moje očakávania. Asi to bude aj tým, že tesne predtým som čítala knihu Erebus, ktorá má veľmi podobný námet a ktorá mi prišla lepšie spracovaná. Tiež mi v knihe chýbal nejaký záver ohľadom ďalšieho postupu alebo niečoho takého, kniha mi prišla trochu neukončená, ešte aspoň jedna kapitola by sa jej podľa mňa veľmi hodila. Napriek tomu som veľmi rada, že som si knihu prečítala, opäť som sa dozvedela niečo nové a zaujímavé.
Kniha sa mi čítala veľmi dobre, Adrienne je sympatická hrdinka, ktorá záujmy kocúra (jedlo) kladie pred tie svoje. Báť som sa síce nebála, ale kniha mala veľmi dobrú atmosféru a aj keď dej nebol nejak originálny, tak ma kniha vážne bavila a určite si od autorky prečítam aj ďalšie knihy.
Kniha sa začala veľmi dobre, zo všetkých troch častí mi prišla najnapínavejšia. Potešilo ma, že v ústredí diania je opäť Sigrud. Dej sa najprv odohráva v meste Ahanaštan, čiže spoznávame ďalšie "božské" mesto, potom sa ale presúva do Bulikova. Tiež je táto kniha viac "božská" a detektívny príbeh je viac v úzadí, ale akcie je tu oveľa viac. Aj nové postavy - Táňa a Ivanja sú veľmi zaujímavé. Kniha sa mi čítala asi najlepšie zo všetkých, naozaj som sa nemohla odtrhnúť, ale ten koniec... Ten sa mi naozaj nejak nepáčil :(. Napriek tomu je to skvelá kniha a aj séria, raz sa k nej pravdepodobne ešte vrátim.
Autor poukazuje na to, ako aj rozhodnutia jednotlivcov môžu meniť históriu a politický smer krajiny. Jednotlivcov, ako sme my, každý jeden z nás. Poukazuje na to v kratučkých 20. kapitolách, ale každá z nich pritom nesie veľké ponaučenie. Napr. kapitola "Pozor na štát, kde je iba jedna strana". V tejto kapitole (a aj v iných) sa spomína aj Československo. Ako si ľudia v roku 1946 zvolili komunistickú stranu a ako si nie každý uvedomoval, že volí koniec demokracie a že ďalšie voľby (tak skoro) nebudú. To isté bolo v Nemecku v roku 1932, kedy si Nemci zvolili nacistickú stranu.
V kapitolách sa spomína aj čítanie kníh. Konkrétne ma zaujala zmienka o Harrym Potterovi a Daroch Smrti, ktorá je podľa autora knihou o tyranii a odpore. Ale ako hovorí (píše), každý dobrý román oživuje našu schopnosť rozmýšľať o viacvýznamovosti situácii a posudzovať situáciu iných.
Túto knihu by si podľa mňa mal prečítať každý. Má iba 103 strán písaných relatívne veľkým písmom, malý formát, takže za tie dve hodiny by ju mal každý zvládnuť prečítať. Je to naozaj dôležitá kniha, ktorej hlavným posolstvom je to, že každý jedinec má možnosť niečo zmeniť.
Na knihu som sa odhodlávala relatívne dlho. Som si myslela, že čítať necelých 600 strán o Breivikovi ma nemôže predsa baviť. Ale mýlila som sa. Kniha je napísaná naozaj skvele.
Reportérka nás prevedie Breivikovým detstvom, pubertou a vlastne všetkým, čo robil, až po ten hrozný čin. Je to napísané takým spôsobom, že strany ubiehajú ani neviete ako.
Všetky časti jeho života boli napísané veľmi zaujímavo. Breivik chcel byť stále čosi viac, chcel byť najlepší, len sa zjavne nevedel rozhodnúť v čom. Najprv to skúšal ako sprejer, potom rozbiehal rôzne firmy, nakoniec skončil pri celodennom hraní WoWka. A potom začal písať svoj manifest. A potom spravil to, čo spravil.
Myslím, že každý vie čím sa Breivik "preslávil". Zabil 77 ľudí. Ako som písala, kniha sa mi čítala skvelo. Až po tú časť na ostrove. Tá ma vážne dostala, nechcela som to čítať, mala som chuť knihu niekam zahodiť. Ako Breivik najprv odpálil bombu a potom sa vydal na ostrov. Ako tam strieľal jedného mladého človeka za druhým.
Keď sa to v roku 2011 stalo, tak som tomu nevenovala veľkú pozornosť. Vedela som, že zabil veľa ľudí, ale až pri tejto knihe som sa dozvedela, že to v podstate všetko boli mladí ľudia, plní ideálov, ktorí mali celý život pred sebou. Takisto až z knihy som sa dozvedela, že keby to nórska polícia zvládla trošku lepšie, tak masakru na ostrove sa dalo zabrániť.
Potom prišiel súd. Táto časť knihy je tiež veľmi emotívna. Výpovede tých, ktorí prežili. Najhoršie na tom je, že Breivikom to, čo spravil, ani nehlo, najviac ľutuje (samozrejme) seba.
Táto kniha ma vážne dostala a v hlave mi bude ležať ešte veľmi dlho.
Ja sa síce považujem za geografa, ale vlajky nedávam ani vizuálne. Po tejto knihe mám pocit, že vlajky už poznám (teda aspoň tie, ktoré v knihe sú). Veľmi ma bavilo čítať o jednotlivých vlajkách, čo znamenajú ich farby, symboly, aký príbeh je za ich vznikom. Čo mi na knihe vadilo, boli občasné chyby (asi) z nepozornosti. A druhá vec, ktorá mi vadila, je tá, že kniha je relatívne krátka. Brala by som príbehy o vlajkách viacerých štátov, lebo Tim píše vážne skvelo :).
Mňa kniha veľmi bavila, bavilo ma čítať o hraní z takéhoto uhla pohľadu. Keďže sama hrám hry, vedela som si to dobre predstaviť, vedela som, ako to funguje a herné výrazy mi boli známe. Bavilo ma čítať si o abilitách, o rozdeľovaní talent pointov, o súbojoch s mobkami a bossmi a vlastne o všetkom. Kniha ma fakt vtiahla, ale úprimne si neviem predstaviť, že by mohla baviť niekoho, kto nikdy nehral žiadnu onlinovku. Ak by sa niekto taký predsa len našiel a chcel si knihu prečítať, odporúčam ako prvé prečítať slovník, ktorý sa nachádza na konci knihy.
Na tento príbeh som sa veľmi tešila. Z každej strany som čítala nadšené recenzie a tak som sa s nadšením pustila do čítania. Ale to ma v podstate prešlo hneď na prvej strane. Neviem to presne vysvetliť, ale autorkin štýl mi prišiel nesympatický, tak nejak nasilu drsný a proste mi nesadol. Ale dúfala som, že sa to zlepší a trochu sa to aj zlepšilo, keď na scénu prišli vedci a kapitoly začali byť z pohľadu Květy, botaničky. Ale akonáhle sa dostali do lesa, tak to zas išlo dole vodou. Prišlo mi, že je tam toho príliš veľa - duchovia, približujúce sa svetlá, prasatá túžiace po krvi, halucinácie a ktovie čo ešte. Bol to strašný miš-maš, ktorý na mňa vôbec nefungoval. Kapitoly sú prekladané vyšetrujúcimi správami, ktoré mi aspoň spočiatku prišli zaujímavé, ale potom už skôr pritiahnuté za vlasy. Proste som mala pocit, že autorka tam nastrkala naozaj všetko. A ani tie postavy neboli sympatické, takže mi bolo srdečne jedno, že čo sa s nimi stane. V závere sú potom spisy priamo tých vedcov a to, čo v nich bolo, mi prišlo zbytočné, navyše sa tam opakovali celé strany, čo ma strašne rozčuľovalo. Táto kniha vo mne nevyvolala žiadne emócie, jedine tak nechuť pri čítaní :D. Mrzí ma to, lebo som sa naozaj tešila, ale toto veru nebolo pre mňa.
Túto sériu som si obľúbila a to hlavne kvôli svojskej, no geniálnej, Tilly. A ani tu ma nesklamala, tá postava je proste perfektná a Poe jej skvelo asistuje. Samotný prípad je opäť zaujímavý, napínavý a hlavne dosť nevšedný. Od začiatku som bola zvedavá, že kto za takýmito vraždami stojí a prečo. A ono je to oveľa zamotanejšie ako sa zdá, na mňa asi až príliš, aj keď všetko do seba zapadne, aj keď myslím, že z istých dôvodov s koncom nemôže byť nikto spokojný, akože celý ten motív ma dosť prekvapil. Veľkým plusom tejto série sú aj popisy krajiny, tuto sa navyše časť odohráva aj na jednom dosť pustom ostrove. Túto časť som opäť zhltla v podstate na posedenie a teším sa na ďalšiu časť.
Na túto knihu v rodičovskej knižnici som pozerala už dlho, ale nikdy sa mi do nej nechcelo. Ale teraz, keď okolo nej nastal kvôli seriálu taký rozruch, tak som si povedala, že prečo nie. A ešte, že som sa do nej pustila. Spočiatku som síce mala pocit, že zas pôjdem proti prúdu a budem len kritizovať, ale po pár desiatkach stranách ma príbeh úplne nadchol. Začiatok bol zložitý hlavne preto, že tam bolo veľa mien, veľa udalostí, Blackthorne nebol úplne sympatický a Japonci už vôbec nie... Našťastie sa to zlomilo. Síce v japonských menách a ich politických šarvátkach som sa strácala stále, ale čítalo sa to jedna báseň. Veľmi sa mi páčil ten stret kultúr, japonské vnímanie sveta vs. to európske. Okrem Blackthornovej posádky v Japonsku boli aj Európania z Portugalska a Španielska a ich rivalita, hlavne kvôli náboženstvu, bola tiež zaujímavá. Len škoda, že nikde nebolo napísané, že nakoľko sa príbeh skutočne odohráva podľa nejakých historických udalostí (Cornwellove historické poznámky na konci jeho kníh ma rozmaznali). Záver knihy mohol byť trošku uzavretejší, takto ani po tých skoro tisíc stranách som sa nedočkala poriadneho konca. Určite si prečítam aj ďalšie knihy z tejto ázijskej ságy.
Na príbeh som sa tešila, pretože ústredná dvojica ma dostala už v prvej časti. Tuto síce trvalo asi 150 strán, kým Tilly poriadne prišla na scénu, ale akonáhle tam bola, tak to bolo skvelé. Nadriadená Flynnová ich potom skvelo dopĺňa. A presne toto sa mi (zatiaľ) na tejto sérií páči najviac - vzťahy medzi vyšetrovateľmi a hlavne veľmi svojské reakcie Tilly. Príbeh bol pre mňa trošku v pozadí a asi aj preto sa mi táto časť zdala o trošičku slabšia ako tá predtým. Nie je tu veľa mŕtvych tiel a to vyšetrovanie mi prišlo trošku nudné, aj keď zaujímavé a bola som zvedavá, ako to dopadne, hlavne či teda Elizabeth je Elizabeth a ak nie, ako sa im to podarilo nafingovať. Hon na Poa od jedného z policajtov mi prišiel prehnaný. Ale čítanie som si ináč užívala, veľmi ma to bavilo a teším sa na ďalšiu časť.
Priznám sa, že po prvej časti sa mi do tých ďalších až tak nechcelo, pretože tá prvá bola dosť zvláštna. Navyše aj anotácia k tejto znela nejak podivne. Ale rozhodla som sa, že ešte jednu časť vyskúšam a dobre som spravila, toto bolo fakt skvelé. Bolo to napínavé od začiatku až do konca a od čítania som sa nevedela odtrhnúť. Strany rýchlo ubiehali, za čo mohol aj fakt, že kapitolky boli väčšinou krátke a tiež sa sem-tam striedali pohľady - najviac to bolo z pohľadu Lacey, ktorá je ale sympatická, takže mi to vôbec nevadilo. Občas sa tam mihol Joesbury, jej nadriadený, ktorý ju do Cambridge dohodil - jeho kapitoly sa mi väčšinou nepáčili, prišiel mi Lacey strašne posadnutý a celkovo ten ich (ne)vzťah sa mi zdá dosť cez čiaru. No a boli tam aj kapitoly Evi, psychologičky, ktorá na sériu samovrážd poukázala a ktorej sa dejú fakt divné veci a nevie určiť, či sa ju niekto snaží vystrašiť alebo či jej len preskakuje. Dokopy to dalo skvelý thriller, aj keď páchatelia sa dali odhaliť celkom rýchlo, ale ako to všetko robili mi až do konca ostávalo záhadou. Koniec ma dosť zaskočil, je celkom neuzavretý, takže dúfam, že ďalšia časť bude pokračovať tam, kde táto skončila a dosť sa na ňu teším.