Evaho73 komentáře u knih
Útla knizôčka, ale dala mi poriadne zabrať. Ja si úprimne priznám, že som na knihy pána Hrabala asi "nedorástla"...
Nesadol mi použitý filozofický štýl jazyka a celkový dojem nedokázala zachrániť ani stálosť krásnych myšlienok a v nich alebo cez ne zašifrovaná kritika socialistického režimu. Možno keby som hodnotila iba z tohto aspektu, dielo by bolo naozaj geniálne... Osobne si myslím, že Haňťa by to dal aj bez filozofovania, iba s jeho na oko "blbečkovským" charakterom ;-). No nič musím byť objektívna a pocitovo nemôžem udeliť viac ako 3*.
Táto kniha bola presne to, čo som potrebovala - únik do vidieckeho sveta, kde každý každého pozná, so skvelými postavami a humorom.
Páčili sa mi tu opisy írskeho vidieka, jeho tradícií a zvykov. Dr. Fingal Flahertie O'Reilly bola skvelá postava a neviem prečo, ale jeho svojrazný charakter mi veľmi pripomínal doktora z filmu Vesničko má středisková.
Postupne sa pustím do čítania ďalších epizód, lebo je to pohodové a relaxačné čítanie.
Ak je táto kniha literárny podvod zo strany autora, tak veľmi vydarený.
Hoci tu nie sú opisované autentické, ale iba fiktívne zážitky malého chlapca, ktoré prežil u svojich čerokézských prarodičov v Apalačských horách, kniha týmto vôbec nestráca na sile svojich krásnych posolstiev...
Tento kontroverzný autor si dokázal získať aj moje sympatie predovšetkým svojou nenásilnou propagáciou jednoduchého života v harmónii s prírodou a tradíciami.
"Ticho mezi námi" je smutný a myslím si, že aj celkom dobre napísaný debutový román o absencii komunikácie a bezradnosti vo vzťahu medzi manželmi a vo vzťahu rodič dieťa. Pri čítaní tohto komorného príbehu sa mi striedali rôzne emócie a rovnako tak aj sympatie, či nesympatie s hlavnými protagonistami.
Autorke sa tu podarilo vykresliť autentický obraz manželstva, kde nechýba láska, túžba, radosť, ale aj sklamanie, beznádej, či strata.
"Tri jablká spadli z neba: jedno pre toho, kto videl, jedno pre toho, kto povedal, a tretie pre toho, čo počúval."
Takto sa končí typická arménska rozprávka.
Narine Abgaryanová hovorí o zdanlivo samozrejmých a jednoduchých veciach, no vyjadrila to zvláštnym spôsobom. Jej príbeh sa odohráva v odľahlej arménskej horskej dedine, kde vojna, hory a čas menia jednu z kedysi rušných dedín na Bohom zabudnuté miesto. Obyvateľov tejto obce však spája ich spoločná viera pre nadprirodzené javy alebo mágiu.
Ide tu o citlivé príbehy ľudí, ktorými ma autorka miestami rozveselila, miestami zarmútila, ale tiež ma dokázala dojať až k slzám. Celkovo knihu hodnotím ako nadčasovú a nekonečne nápaditú rozprávku, ktorá vás prinúti aspoň na chvíľu sa zastaviť a precítiť všetko, čo je tu a teraz...
Odporúčam ju tým, ktorí majú radi poetické a magické príbehy.
Keď čítate veľa kníh dokážete ihneď nájsť tú, ktorá sa od ostatných odlišuje a niečím vyniká... Kniha "Vymeňte kvetom vodu" je takýto môj druhý tohtoročný čitateľský unikát.
Je to óda na život a jeho všednú každodennosť s malými radosťami a starosťami, ktoré dokáže priniesť.
Je to román, ktorý vás uteší, bude s vami a zostane s vami. Jeden z tých obyčajných-neobyčajných príbehov, ktoré sa z ničoho nič dotknú človeka až do hĺbky.
"Život Violette" je v podstate kniha nie o jednom živote, ale o mnohých životoch a príbehoch ľudí, ktorí sa navzájom zvláštne prepletajú a dokážu obnoviť život z jeho trosiek, vyhrabať sa z ohromujúcej reality, nájsť krásu v najmenších momentoch a predmetoch... Autorka to okorenila geniálnymi poznámkami, skvelou formou literárneho jazyka a uštipačnými myšlienkami.
Odporúčam tento príbeh plný krásnych čiastočiek príbehov ľudí živých aj tých, ktorí už dávno nie sú... prepletených osudov mnohých postáv, veľa bolesti a utrpenia a zároveň radosti, rozkvetu a odpustenia. Odporúčam tu tiež vychutnať si niekoľko pohľadov na krásne priateľstvá a magické teplo prúdiace z každej strany, ťažké emócie, ešte ťažšie vzťahy a niekde medzi tým nádej.
Toto stretnutie s kanceláriou č. 141, kde nechýba svojský humor a typický nadhľad nad vecou, som si zatiaľ užila asi najviac.
Opäť musím pochváliť autora, ako dokáže okoreniť svoje zdanlivo obyčajné príbehy možno práve aj dobre vyprofilovanou skupinou postáv z radu vyšetrovateľov, ktorých praktiky sú nám čitateľom akési povedomé a možno aj blízke z pohľadu našej mentality. Tento prípad poznačil aj samotných detektívov a som zvedavá aký dopad to bude mať na ich ďalšie vyšetrovacie praktiky.
(SPOILER) ...K niečomu sa schyľovalo. K niečomu vážnemu, dôležitému... a oni chceli byť pri tom, aby to mohli zachytiť svojimi fotoaparátmi. Leica, Kodak, Linhof, Ermanox, Rolleiflex... svetelné hľadáčiky, teleobjektív, poloautomatický posun filmu, filtre, statívy... Naložilii to na ramená. Boli to fotografi, ľudia, ktorí iba pozorujú. Svedkovia. Ani o tom netušili, žili medzi dvoma svetovými vojnami...
Nič lepšie nevie zachytiť podstatu tejto knihy, ako vyššie uvedený úryvok z nej.
Zaujímavé čítanie o dvoch mladých fotografoch Gerde Taro a Endre Friedmannovi, ktorí boli milenci a partneri v práci používajúci značku Robert Capa.
Ide tu o psychologický thriller, ktorý dokáže v čitateľovi prebudiť obrovskú škálu pocitov: napätie, vzburu, úľavu... a v niektorých momentoch aj nudu zo stereotypu a trochu aj sklamanie.
Autorke sa celkom podarilo sprostredkovať prvý pohľad na svet očami dieťaťa, ale pri čítaní mi naskakovali aj rôzne otázniky, na ktoré som nedostala odpoveď. Možno by ich dokázala vysvetliť práve matka, aspoň čo sa týka vzťahu k synovi...
Určite má kniha svoju originalitu, či už námetom alebo spracovaním.
Autorka tu zaujímavo nastavila zrkadlo, v ktorého jednotlivých odrazoch sa môže vidieť nejeden z nás.
Autentické čítanie o živote, ktorý nám okrem výhier prináša aj prehry, ale tie nás paradoxne dokážu "nakopnúť " oveľa viac. Smutný, no poučný príbeh zo života.
Bílá Voda je určite unikátna námetom, ale z pohľadu čitateľskej atraktivity na mňa až tak jednoznačne nezapôsobila.
Škoda, ale musím byť úprimná a priznať, že som sa miestami trápila a aj preskakovala nudné pasáže. Je mi to ľúto, lebo autorka si na spracovaní dala záležať a fikcia je prepojená faktami, ale práve tieto tam boli svojím podaním pre mňa dosť rušivý element. Postavy a ich príbehy mi v tejto spletí rôznych informácií akosi zanikali, v dôsledku čoho jednotlivé dejové línie strácali dynamiku.
Autorku si napriek tomu veľmi vážim, lebo rozoberá tému rehoľných sestier utláčaných komunistickým režimom a práve táto je môjmu srdcu veľmi blízka.
Čítanie poslednej časti tejto veľkolepej série som zámerne odkladala a predlžovala, lebo som pociťovala smútok, že sa už musím rozlúčiť s obľúbenými členmi dynastie Heřmanovcov.
Neviem vyjadriť slovami, aké to bolo skvelé čítanie... Nenašla som tu žiadne hluché miesta, ktoré by stagnovali jednotlivé dejové línie. Oceňujem autorovú znalosť histórie, ktorú dokázal úspešne prepojiť s príbehom rodu Heřmanů, nabitého faktami zo sveta sklárských, či súkenníckych podnikateľov a obchodníkov okoreneného aj ich vzájemnou rivalitou.
(SPOILER) Skôr dráma ako triler, no nesklamala som sa. Kniha predostiera príbeh zdanlivo dokonalej rodiny, pričom sa dotýka rôznych tém od ťažkostí byť macochou tínedžera až po domáce násilie (najmä psychické). Rozprávanie využíva uhol pohľadu dvoch druhých manželiek, ktoré sú obe presvedčené, že manželstvo tej druhej je lepšie ako ich vlastné, či dokonca dokonalé, pričom si neuvedomujú realitu.
Čítanie príbehu bolo plynulé, aj keď mi občas vadilo, že myšlienky dvoch protagonistiek sa trochu opakovali.
Ak veríte príbehom Lindy Castillo, potom pokojné mestečko Painters Mill v americkom štáte Ohio s populáciou okolo 5000 ľudí (asi tretina z nich sú Amiši), musí byť jedným z najzločinnejších miest na svete.
Áno, je to viac-menej stále o tom istom, no aj táto 11. časť funguje opäť veľmi dobre a nepôsobí nedbanlivo vypovedaným dojmom. Príbeh je strhujúci, prípad je zaujímavý a aj na 11. pokus je Kate Burkholder stále komplexnou a príjemnou osobnosťou, ktorá sa každou knihou o niečo rozvíja. Ako skúsený čitateľ kníh tejto autorky možno potajomky prevrátite oči, keď sa niektoré zvyky amišskej populácie vysvetľujú už po niekoľkýkrát, no táto séria tak dokáže fungovať aj jednotlivo, ako samostatné romány, ku ktorým nepotrebujete veľa predošlých vedomostí.
Pútavá kniha napísaná podľa denníkových zápiskov jedného osamelého nemeckého epileptika z konca druhej sv. vojny. Je plná kontrastov medzi tichom a skromnosťou včiel voči extrémom a hrôzam vojny. Je to zároveň príbeh o ľudskej sebeckosti, ktorá dokázala zachraňovať životy mnohým židom...
Pre mňa veľmi zaujímavé spracovanie poskytujúce opäť iný uhol pohľadu na jednu z najväčších katastrof v dejinách.
Bezcitnosť je debutový román, ktorý si úplne získal moje sympatie. Predovšetkým ma zaujal autorkin vicibrený jazykový štýl výrazne odlišujúci toto dielo od žánrovo podobných. Nosnou témou je sila ženy, ktorá dokáže odolávať aj tým najťažším životným skúškam, kde sa v záujme prežitia častokrát vyžaduje jej "bezcitnnosť"... Každá jedna zo štyroch ženských postáv je vyprofilovaná tak, aby aj napriek rôznorodým povahovým črtám, vynikla jej výnimočnosť alebo sila prežiť svoj život najlepšie, ako to momentálne okolností umožňujú. Nie sú to dokonalé postavy, možno naozaj pôsobia bezcitne, ale pod touto ochrannou vrstvou sa nachádza prebytok emócií, ktoré dokážu pohnúť aj citmi vnímavého čitateľa. Celkovú atmosféru taktiež umocňujú opisy poľského vidieka počas vojnových a povojnových rokov, ktoré aj bez rozpitvávania vtedajšej politickej situácie, prinášajú pravdivý obraz o živote jeho obyvateľov.
Pútavé memoáre so zaujímavou témou o živote mormónskej survivalistickej rodiny a jej rozpade, ktoré na mňa zapôsobili trochu rozporuplne. Na jednej strane to bolo veľmi zvláštne a pôsobivé čítanie o tom, ako sa formuje niekoho svetonázor a identita, a akú veľkú úlohu v tom zohráva rodina alebo vzdelanie. Na druhej strane som pri čítaní niektorých spomienok riešila osobnú dilemu s ich celkovou uveriteľnosťou, lebo boli opisované až príliš dramatický a v konečnom dôsledku pôsobili nanajvýš nedôveryhodne.
Najviac ma zarazilo, že aj za týchto bizarných a traumatických okolností bolo rodinné puto nepopierateľné a v celkovom kontexte zaisťovalo akési pomýlené zázemie.
Po prečítaní knihy som si uvedomila, že bolo pre mňa predsalen fascinujúce zažiť spolu s Tarou celý jej "mentálny" prechod z toho pomýleného sveta do toho snáď o niečo reálnejšieho.
Kniha sa dobre číta, ale za srdce ma nechytila. Mala som dojem, že trauma hlavnej hrdinky a hlavne vyrovnávanie sa s ňou bolo z časového hľadiska príliš dlhé v pomere k opísaným udalostiam. Navyše dej bol predvídateľný a koniec sa už odohrával v budúcnosti... Za mňa skôr sklamanie, ako nadšenie.
Táto kniha má vynikajúcu rovnováhu medzi romantikou, zločinom a tajomstvom.
Zaujal ma už prológ a následne jednoduchý dobre čitateľný štýl s originálnymi prvkami, ktorý si celkom podmanil moju pozornosť. Dej so zápletkou je prerozprávaný z viacerých perspektív a charakterom rozdielne postavy, ako napríklad tatérka a nábožný policajt tvoria slušný základ aj na poukázanie rôznych predsudkov.
Zo začiatku som mala celkom problém identifikovať rozprávačky a nejako sa vžiť do ich pocitov. Keď som sa ako tak začala orientovať v opísovanom vzťahovom trojuholníku, mala som zase problém pochopiť správanie oboch žien, lebo manžel a milenec v jednej osobe bol charakterom dosť nevýrazná postava a nepôsobil dojmom osudového chlapa...
Nakoniec som ostala sklamaná, lebo kniha nenaplnila moje očakávanie.