freejazz
komentáře u knih
Andělská hra
Carlos Ruiz Zafón
jasné, zgustol som si aj na tomto Zafónovi. a je mi ľúto, že onedlho dočítam aj poslednú knihu, ktorú napísal. škoda.
majster rozprávač, starý pavúk, ktorý snová svoje siete a loví do nich nič netušiacich naivných a dychtivých čitateľov. inak neviem Zafóna nazvať.
sú tisícky autorov, ktorí si vystačia so slovníkom pokladnice McDonalda a naškriabu sto strán, zhluk čohosi, čo potom kdesi vydávajú marketingoví mágovia za literatúru, ba priam hrdinský vydavateľský čin roka. to taký Zafón potrebuje sto strán len na to, aby uviedol čitateľa do situácie, naznačil dej, načrtol atmosféru a tak toho čitateľa prinútil, aby zostal.
ani neviem, koľko príbehov je pospletaných v Anjelskej hre, ale je toho viac než dosť.
trochu som sa zasmial, keď sa celá kniha začala rútiť z kopca a nikto ma neupozornil, aby som si držal klobúk... spomenul som si na „mládí“, keď som ležal so zápalom pľúc a inokedy so zlomenou nohou a otec mi vždy priniesol meter rodokapsov (meter na výšku, čiže ich bolo určite viac ako sto na jeden záťah) a ja som ich hltal namiesto raňajok, obeda i večere, zalieval vedrami čaju a nevnímal, že mám nejaké zdravotné obmedzenie. a presne takto som sa cítil pri čítaní Anjelskej hry. a hoci pri každej novej postave sa dalo vytušiť, či je to „padouch nebo hrdina“ v konečnom dôsledku bolo jasné, že sú „všichni jedna rodina“.
fascinujúce je, že chýbajúce detaily a občasné logické výpadky autor bravúrne doplnil tak, že čitateľ to zjedol aj s navijakom.
ak teda máte chuť na knihu, ktorá je trochu thriller, trochu gotický román, trochu vaudeville, trochu detektívka, trochu ducharina a trochu fantasy, toto je ten správny mix. navyše v kvalitnom preklade.
príjemné čítanie!
Hygge a polibky
Clara Christensen
potreboval som niečo ľahké, od čoho sa dá odbiehať a čo človeka až tak nevtiahne, aby som sa mohol venovať robote, ktorej veľká časť spočívala v trpezlivom sedení a sledovaní prístroja.
táto kniha to celkom dobre splnila. a ani som si nevšimol a bola prečítaná.
je to vlastne taká ľahká oddychovka so šťastným koncom pre všetky upracované dušičky, ktoré potrebujú aspoň na pár chvíľ uniknúť z reality. úmerne k tomu sú vybrané rekvizity a jednoduchá zápletka, klaďas i záporák i niekoľko bočných postáv s predvídateľnými reakciami.
je to spotrebná literatúra v tom najlepšom slova zmysle. a keď sa človek začíta, nájde tam aj myšlienky, čo nie je vôbec zlé.
Pozvaní
Jennifer McMahon
úplne najlepšie sa mi čítajú knihy, ktoré nie sú dopredu onálepkované, resp. si tú nálepku nevšimnem.
tento príbeh som si vychutnal. nenazval by som ho hororom, dokonca ani thrillerom. bola to výborne napísaná prechádzka predsudkami a izoláciou poznačeným spoločenstvom. uveriteľné postavy a zhruba do polovice neodhadnuteľné vyústenie s množstvom falošných možností.
fakt radosť čítať.
napadlo mi viac autorov, medzi ktorými by sa táto spisovateľka nestratila. David Mitchell, Haruki Murakami či Luis Zafón.
odporúčam, na daždivé jesenné večery fajn zábava.
Príručka pre milovníkov kávy
Candace Rose Rardon
stačí, ak urobíte pokus: postavte svoju šálku na váhu, vynulujte váhu. dajte do šálky toľko kávy, koľko zvyčajne používate a zaznamenajte si, koľko gramov váži. znovu váhu vynulujte. zalejte kávu vodou. potom vydeľte hmotnosť vody hmotnosťou kávy. ideálne by vraj malo vyjsť na 1 gram kávy 15 - 18 gramov vody. ak vám vyšlo niečo blízko toho, otvorte túto modlitebnú knižku pre kávomaniakov a začítajte sa. iste sa dozviete aj mnoho zaujímavých informácií, ktoré neskôr aj tak zabudnete. a prenesiete sa aj cez dosť koktavý a šroubovaný preklad, ktorý je jasným dôkazom toho, že nie každý, kto vie po anglicky, má cit aj pre preklad. lebo preložiť powerpointovú prezentáciu si vyžaduje iné zručnosti ako preložiť knihu.
ak však patríte medzi tých, ktorí si vychutnávajú kávu po svojom (mne napríklad vyšlo, že pijem riedku kávu, ktorú by ozajstný znalec ani neochutnal) a nemáte chuť dať sa vyrušovať prívržencami nového náboženstva, pokojne knihu odložte. pri čítaní lifestylových magazínov na väčšinu informácií z tejto knihy skôr či neskôr aj tak natrafíte.
hodnotím skôr dizajn knihy a formát.
mimochodom, už viackrát som skonštatoval, že svojou konzumáciou kávy (množstva) patrím k Fínom, ktorí jej vypijú najviac na svete, čiže okolo 12 kg ročne.
jednoducho: všetko, čo o káve nepotrebujete vedieť a napriek tomu vás tým zahlcujú.
Mrtvý na pláži
Anna Johannsen
na prvý pohľad mi to pripadalo trochu ploché, akoby načrtnuté. ale pretože som vydržal (s vedomím, že je to detektívka a tie sa predsa píšu inak), dostal som odmenu.
určite by som to nenazval plážovou literatúrou. už len kvôli spracovanej téme.
možno to chvíľami využívalo zabehané schémy (okruh podozrivých, výber páchateľov, motív pomsty, stará láska, dobrý a zlý policajt a mnoho ďalších), ale v zásade je to svižné dielko, ktorého prečítanie nielen, že neurazí, ale navyše nasadí chrobáka do hlavy.
Rekviem pre ústnu harmoniku
Enn Vetemaa
edícia Nová sovietska tvorba mala pre nás vo svojej dobe nálepku nebezpečných ideologických sračiek. napriek tomu sa v nej našlo niekoľko vynikajúcich autorov a ak si dobre pamätám, tak tam vyšli knihy, ktoré napísali napríklad Vladimír Makanin, Viktória Tokarevová, Guram Pandžikidze, Jurij Trifonov, Nodar Dumbadze, Jevgenij Jevtušenko, jednoducho, aj tu sa pod nánosom ideologických hlúpostí podarilo občas pretlačiť autora, ktorý ušiel pozornosti všadeprítomných cenzorov - a tí, našťastie, inteligenciou nikdy neoplývali:). určite sem treba zaradiť aj Estónca, ktorý sa nebál písať o problematických veciach. myslím, že v tom čase u nás novela s námetom Rekviem nemala šancu vyjsť, všetko bolo predsa jasné, čierno-biele a také to malo zostať na večné časy a nikdy inak...
boli to pre mňa príjemné chvíle s výborným autorom. ak máte pocit, že dnes nič čitateľné nevychádza (ja ho mám tak trikrát do roka:), siahnite po tejto „starine“, určite nebudete sklamaní!
Klíč k určování rusalek neboli Úvod do naiadologie
Enn Vetemaa
naiadologie... kým som sa nedostal k tejto sviežej zábavke, netušil som, čo by to mohlo byť. a samozrejme, v čase, keď som knihu čítal, ma mátala najmä „prsatka olbřímí“, navyše dosť zhmotnená v jednej českej herečke, ktorá so svojím poprsím excelovala vo filmových Básnikoch:)
na knihe aj po rokoch oceňujem, že autor sa dokázal povzniesť nad „života bídu“, veď čo iné v sovietskom žalári mohli prežívať obyčajní ľudia?, a venovať sa téme, ktorá nebola ani sci-fi (obľúbený únikový priestor vzdelaných obyvateľov tej doby), ale rovno fantasy.
Pyramidy
Terry Pratchett
keby sa mi chcelo zapisovať si myšlienky z kníh tak, ako som to robil kedysi dávno... Těpic je môj človek a kniha má v sebe oveľa viac, než sa na prvý pohľad zdá. malo by to patriť k povinnému čítaniu každého naivného človeka, ktorý by rád čosi zmenil cez politiku:)
Láska a tma
Mika Waltari
tak toto boli zasa raz galeje... fínsky existencializmus na veľmi intímnu nôtu. stodesaťkrát som mal chuť odložiť knihu nedočítanú. zostane mi po nej pachuť. jednoducho, sú miesta a situácie, kam by sa ani taký skúsený rozprávač, akým Waltari nepochybne je, nemal púšťať.
Pekárna v Brooklynu
Julie Caplin
v niečom lepšie, v niečom slabšie ako prvá kniha (Kavárna v Kodani). menej prostredia, menej kultúrnych exkurzií, menej postáv... zato presila romantiky, chvíľami z nej až kvapkalo z knihy. čo by som zredukoval, a podstatne, sú tie romanticko-erotické opisy.
ale inak príjemný mix na čítanie, v ktorom samozrejme nesmie chýbať zlomené srdce, nové prostredie, potrestanie „padoucha“ i „nečakané“ vyvrcholenie.
letné čítanie, ktoré rozhodne neurazí.
nateraz mám romantiky dosť:)
Hygge - Prostě šťastný způsob života
Meik Wiking
jak moji předřečníci dosvědčují, hygge není pro každého. raději si budou žít svůj uhyggeligt život, vztekat se nad hloupostmi, chrtit se za hezčí vizitkou, než by se na chvilku zastavili.
především, Meik Wikking se na ničem neveze. svého času založil Institut výzkumu štěstí. možná se mu všichni kolem smáli, ale nejspíš ne. Dánové jsou totiž úplně někde jinde. oni se nejen dovedou radovat z maličkostí, oni také dovedou přát jiným, aby se jim dařilo. na rozdíl od malého českého človíčka – nebo slovenského, to je prašť jak uhoď –, kteří svým bližním vesměs přejí jenom to nejhorší a když nemůžou uškodit, alespoň nepomohou.
hygge je pohoda. pohoda, plynoucí z dobrého pocitu ze života, z radosti, že mám kolem sebe lidi, které mám rád, že práce, kterou dělám, mně naplňuje, že mám potěšení z koníčků, že každý nový den mi může přinést něco hezkého, co stojí za to prožít a pamatovat si. že nepotřebuji neustále soutěžit a ukazovat jiným, jaký jsem borec...
a jak říká autor v závěru, hygge je tak trochu nostalgie.
když si chcete zapamatovat jenom to, že hygge jsou svíčky a svařák, potom knížku ani neotvírejte. pokud ovšem máte zájem konfrontovat svůj způsob života s jinou kulturou a případně si z toho srovnávání i něco vzít, pak se zastavte, udělejte si třeba ten svařák nebo levandulovou limonádu, posaďte se v zahradě pod jabloň nebo v parku k nějakému dubisku a čtěte, klidně se u toho usmívejte, převracejte očima, jak to, že tohle všechno přece víte a znáte, tak proč se podle toho neřídíte?...
přemýšlím, jestli autor někdy četl Boženy Němcové Babičku? ta je přece absolutně hyggelig, přímo prototyp člověka, který v každé maličkosti dovedl najít radost a v každou chvilku života se těšil, že tu je a že není sám...
Dvořiště
Ondřej Horák
tak na této jednohubce jsem si moc nepochutnal. s prominutím, tolik prdelí, kund a dalších součástí lidského těla na tak malém prostoru udělalo z tohohle kusu spíš nečitelný guláš, navíc slabě dochucený a poněkud přeslazený.
nevěřím, že opravdu existuje větší skupina lidí, která si za svůj bere slovník vozků a libuje si v neustálých vulgarismech. i bez nich by byl slovník postav docela šťavnatý. co je ale horší, všichni myslí jedním směrem - co jeden nakousne, druhý dopoví úplně stejným výrazivem. jo, kdybych bral v úvahu, že to jsou vlastně sotva odrostlí puerťáci, kteří toho ještě moc nezažili... ale z knížky plyne, že tomu tak není, že už to jsou, nebo měli by být, dospělí lidé...
kdybych to nečet jako e-knížku zdarma, asi bych si nakopal, že jsem za to vyhodil peníze.
prostě ne. zabitý čas.
Kavárna v Kodani
Julie Caplin
čo urobí chlap, keď chce trochu romantiky? neviem, ako iní, ale mne stačí siahnuť po tej správnej knihe.
siahol som presne a určite budem v siahaní po produktoch tejto autorky pokračovať. hoci...
nemôžem si pomôcť, ale tie ďakovačky na konci kníh, ktoré sa v ostatných desaťročiach rozbehli, ma dokonale otrávili.
inak to nebolo ani pri tomto sviežom dielku.
človek má pocit, že číta pekný príbeh. uveriteľný, trochu naivný a s riadnou dávkou romantiky podľa predstáv autorky. niektoré strany by som spokojne preletel rýchlejšie, ale z úcty k práci som to neurobil.
a potom prídu ďakovačky a vy si uvedomíte, že to vôbec nebol príbeh, ale vykalkulovaný marketingový produkt, ktorý vás má nasmerovať tam, kam si ktosi vymyslel. aký cieľ sledoval? je mi to jedno, ja som čítal knihu a z reklamy mám najradšej tú, ktorá nevznikla, pretože vyznávam, že reklama je naozaj navoňaná zdochlina a to, čo mi reklama vnucuje, nestojí zvyčajne vôbec za nič. (asi preto už mi dávno nevolali z žiadnej agentúry, ktorá ma chce presvedčiť, aby som zahorel láskou k naozaj výnimočnému produktu a preto mi každý tvorca a prevádzkovateľ webu vyhadzuje na oči, že mám zapnutý adblock. mám a inak to nebude:).
našťastie som mal príležitosť vyskúšať si Kodaň a Dánsko na vlastnej koži. takže som vedel, kade sa hrdinovia pohybujú a bolo mi to blízke. a tak, ako ma oslovil spôsob života, ktorý Škandinávci vyznávajú, tak mi bolo sympatické aj to, ako ho opísala autorka. naozaj si nevymýšľa. jednoducho pohodička. aj s tou sociálnou rovnosťou – pochválili sa nám vtedy, že prídavky na dieťa dostáva aj akýsi šľachtic (neviem, či nie princ), veď aj on má nárok:)
a aj keď kniha asi vznikla systémom urobíme kostru a pomaly ju obalíme, tu dialógmi, tu akciou, tu opisom, namiešame hot mix, ktorý pôjde na dračku, ak sa odosobníte od kalkulu v pozadí, je to dobré a príjemné čítanie.
a v lete úplne vynikajúce. nepotrebujete celý rok riešiť problémy zemegule, ktoré by nevznikli, keby sme na tejto planéte neboli. treba sa starať aj o emócie.
príjemné čítanie!
Príbehy starej Hnúšte
Roman Lebeda
nie je to prvá kniha, ktorú som sa rozhodol podporiť. upozornil ma na to stratlab, asi najlepšie zvládnutý slovenský crowdfounding. a viem, že pri príprave tejto knihy stál aj Mišo Šesták, čo je taká skvelá postavička až výnimočná postava slovenskej súčasnosti.
predstavte si, že máte združenie, venujete sa oprave nejakého starého objektu - v prípade Hornej Rimavy šlo o most - a pritom zisťujete, aké bohaté dejiny majú miesta, po ktorých prechádzate. myslím, že to je najlepší spôsob, ako dostať lokálpatriotizmus pod kožu.
výsledkom práce kolektívu autorov je čítavá kniha o histórii, zaujímavých miestach i momentoch a osobnostiach, ktoré sú spojené s Hnúšťou, ktorá bola v časoch vrcholiacej c. a k. monarchie naozaj priemyselným centrom Gemera.
mrzí ma, že napriek tomu nemôžem dať dielu plný počet hviezdičiek. je tu plno krásnych príbehov, jedinečných fotiek... ale... kniha neprešla jazykovou úpravou a je to naozaj poznať. množstvo gramatických, štylistických a miestami aj faktografických cýb, nezjednotené písanie mien a názvov, opakujúce sa celé odstavce... je to obrovská škoda, pretožeto na prácu celého kolektívu vrhá zbytočný tieň.
držím palce celej bande, ktorá sa podujala spáchať toto dielko a teším sa na ich ďalší počin. určite ho zasa rád podporím.
Očami farmácie
Marek Kajan
taká predstava, že všetkým dezolátom zoberú prístup do sietí a vrátia im ho až po splnení podmienky, že si prečítajú túto knihu... všetky modré kravy, všetci vyznávači Bukovského orieškov, všetci pojedači homeopatík a konzumenti dezinfekčných prípravkov...
nereálne, ja viem.
kniha je veľmi dobre napísaná, podnieti záujem a vďaka zdrojom ukáže aj cestu, čo čítať ďalej, ak si chce človek rozšíriť obzory.
čítal som ako e-book a to bolo trochu utrpenie. zjavne grafika e-kníh ešte nie je na takej úrovni, aby z ich čítania mal človek radosť. (alebo to len nezvládol grafik zo SME?)
odporúčam, je to jedlé a prudko poučné, pritom napísané s ľahkosťou a prehľadom.
Děti vyděděnců
Praxitelis Makris
sorry, ale tohle není román pro ženy, nevím, proč používat tuto nálepku...
plnokrevní knížka, která nám napoví, s jakými iluzemi prchali Řekové před poválečnou diktaturou do našeho „svobodného“ světa. a jak se s divným osudem museli vyrovnat jejich děti. na toto téma pojednává i knížka dalšího Řeka (Sotiris Joanidis, Řekové v Česku) a třeba také diplomová práce Sabiny Müllerové.
Tajná společnost SF
Zdeněk Rosenbaum
já se jen pochechtávám a divím, jak jim tento happening vůbec mohl projít...
Nač pospíchat domů
Zdeněk Rosenbaum
tak po všech těch povídkových souborech jsem opravdu nečekal hluboký ponor do života muže ve středních letech, který se octl na konci nebo začátku cesty. brilantně napsané, čtenář nemá šanci nudit se nebo přemítat, proč vlastně tu knihu bral do rukou.
Muž ve vaně
Zdeněk Rosenbaum
souhlas. čtivé a rychlé. plné hezkých nápadů a neotřelých pohledů. takže nesmí chybět v mojí knihovně.
Mé svatby, cizí pohřby
Zdeněk Rosenbaum
až se z toho stala posedlost - Rosenbaumem i nakladatelstvím profil, díky kterému jsem četl hodně zajímavých knih.
hezký ponor do duše...