Ivan Kučera komentáře u knih

Nebudem sa na nič hrať, táto kniha išla skoro úplne mimo mňa. Eco je výborný v opisoch atmosféry, miesta a doby (a aj postavám rozumie a vie o nich písať, zjavne ho bavia). Ale Meno ruže okrem toho obsahuje more (čo more, oceány!) dialógov a scén, ktoré ma neskutočne nudili a ktoré som túžil mať čím skôr za sebou. Dozaista budem obvinený z toho, že som primitív a barbar, ale proste len hovorím, ako na mňa slávny román pôsobil. Vôbec sa nehanbím na rovinu povedať, že sa mi oveľa viac bavilo legendárne filmové spracovanie so Seanom Connerym a to pravdepodobne práve z dôvodu, že sa oprostilo od akýchkoľvek zdĺhavých Ecoových dišpút (česť výnimkám) a režisér z toho urobil "len" temný, extrémne ponurý detektívny triler s miestami až hororovou atmosférou. Dávam alibistické 3* (ale mám chuť dať dve) a idem rýchlo preč. Ešte dodám, že okrem slávneho filmu existuje neslávny seriál s Johnom Turturrom a v r. 2023 Slovart vydal prvý diel komiksu od Mila Manaru.

Začnem tým horším a potom prejdem k pozitívnemu, aby ma Jozef Karika opäť nepoctil cameom vo svojom budúcom bestselleri ako v Trhline, za čo mu ďakujem. Smršť obsahuje všetko, čo ma česť výnimkám v posledných rokoch irituje na tvorbe Jozefa Kariku. Temer nulové opisy hôr, prírodných javov, počasia atď., v čom Karika kedysi expresívne vynikal a teraz na to kašle, alebo sa už proste vypísal a nemá k tomu viac čo dodať. Obyčajní ľudia bez vysokoškolského vzdelania, ktorí nie sú vedci, filozofi, ani nič podobné, majú neuveriteľné myšlienkové pochody (Kantova koncepcia, mimosvetská cudzota, zhluk elementárnych častíc a foriem, mentálne reprezentácie, snová matéria, ónyxový plameň). Kedysi sa Karika tieto svoje hovadinky aspoň snažil vysvetliť. Kostrbato, ale snažil (viď. obskúrna scéna v Tme, kedy sa z hrdinu stal expert na vlkov, lebo o tom nedávno náhodou videl dokument). Občas chýba čiarka (OK, stane sa, aj keď v takom obrovskom vydavateľstve ako Ikar by sa fakt stávať nemalo). Mnohé dejové momenty šumia do prázdna. Aký malo zmysel pokúsiť sa pitvať postavy skrz školskú šikanu a korupciu, keď z toho pre príbeh nič nevyplýva? Keď už to tam tak veľmi chcel mať, tak dobre, ale poukázať na to, že halný vietor útočí na psychiku zlomených ľudí. Ale nič také tam nie je zakomponované, takže ukážková slepá ulička. Prítomné sú kuriózne slová, ktoré by mali byť zakázané zákonom (ufujazdil). Postavy, ktoré nie sú puberťáci, sa smiešne vyjadrujú ako tínedžeri pod vplyvom jedného Kelta v piatok večer v parku (mal som na háku, fajne, chcel som vyšplechnúť, ľuďom prepína, nerieš moja). Podotýkam, že takto sa vyjadruje aj 60-ročný pán na vozíku. Nesmú chýbať otrasné dialógy, ktoré vlastne ani nie sú dialógy („Prečo tam nejsť?“ – „Všeličo.“ s. 140). Pri finále som síce ocenil, že nás autor neotravuje tupou akčnou scénou, v ktorej hrdina bojuje proti nadprirodzenému zlu poviem príklad strelnou zbraňou, ale na druhej strane pokus o vysporiadanie sa so zlom pôsobí dojmom, že autor nevedel, ako to ukončiť a tak to ukončil takto. „Baví“ ma, ako tieto jeho „filozofické“ vsuvky nikomu nevadia a pritom im nikto nerozumie, len sa to bojí povedať nahlas. A teraz plusy. Po veľmi dlhom čase Karika prichádza s hlavnou postavou, ktorá nie je úplný kretén, úbožiak a morálne odvrhnutia hodná osoba, ale v rámci možností normálny („len“ enormne nudný) chlap. Dej sa od istého momentu odvíja v dá sa povedať reálnom čase, čo je sympaticky priamočiare, dynamické a v dobrom sa to na nič nehrá. Pripomína to Karikov návrat k jeho počiatkom (t.j. k hororovým poviedkam). Žiaľ, zostáva pri pokuse. Niektoré jeho staré hororové poviedky boli fest (fajne, aby som použil jeho slovník) nepríjemné. Zo Smršti na vás nič z toho nedýchne. Občas príjemne mrazivý závan a atmosféra je celistvá, ale jednotlivé strašiace scény nie sú desivé. Navyše som pri zápornej postave neustále mal pred očami Polednicu z filmu Kytice – a mať pred očami pri čítaní hororu Bolka Polívku (nech už sa mi jeho svojrázny výkon v Kytici akokoľvek páčil) asi nie je úplne to pravé orechové. Navyše to, že pred zlom neutečiete, je nepríjemné, ale s pomalým zlom, pred ktorým môžete utekať, ale skôr alebo neskôr proste MUSÍTE zastaviť (a vtedy vás dostane), prišiel už v 60. rokoch George A. Romero vo svojej kultovej, notoricky známej zombies sérii. A jednak samozrejme v r. 2014 horor Neutečieš. Za mňa je Smršť uchádzajúci horor, ktorý mal na viac, než napokon dokázal ponúknuť. Každopádne, za mňa oproti Tme a Trhline určite zlepšenie. Filmová adaptácia s Maštalírom v podstate nie je adaptácia knihy, ale skôr sequel, avšak s postavami, ktoré sa nevyskytovali v jednotke... ktorá de facto sfilmovaná nebola... ehm! Ale film je to vcelku dobrý, zrejme o chlp (dva) lepší, ako kniha.

14 12.04.2024

Priznám sa, že ma prekvapilo, že tu má svoj profil nielen Noční směna, ale tiež Nočná zmena, ale ono sa vlastne niet čomu čudovať, keďže sú to naozaj relatívne dve odlišné knihy napriek tomu, že je to jedna kniha. Nerozumiete? Vysvetlím. Nočná zmena sa ku mne dostala ako ku dieťaťu v 9O. rokoch, keďže ju mali v hororovom oddelení našej novomestskej knižnici (= na troch poličkách vyčlenených odpadovému žánru). Legendárna obálka s teda poviem vám riadne divným pyžamovým (?) strašiakom do maku pardon kukurice, pôsobí ešte i dnes, v roku 2023, pekelne naturalisticky a šialene. Alebo to nie je strašiak do kukurice, ale máme dočinenia s dvoma motívmi k dvom rozdielnym poviedkam? Kukuričné pole patrí samozrejme kultovej poviedke Kukuričné deti a strašiak... strašiak k čomu? No nič, asi nad tým zbytočne premýšľam, ale z nostalgických dôvodov som sa pri obálke jednoducho MUSEL zastaviť, keďže som presvedčený o tom, že naturalisticko-atavisticky traumatizovala v 9O. rokoch mnohých ďalších, rozhodne nielen na mňa. A aká je samotná kniha? Pôvodne samozrejme malo ísť o legendárnu Kingovu zbierku Night Shift, problém je len v tom, že tá v americkom originálnom vydaní obsahovala 2O poviedok a do Nočnej zmeny (ktorú v slovenčine v r. 1993 vydalo vydavateľstvo Smena v tvrdej väzbe) sa ich prebojovalo 14. Kompletná verzia vyšla v češtine v r. 1996 vo vydavateľstve Mustang a následne v rokoch 2009 a 2018 Beta-Dobrovský vydal dve reedície. Takže áno, z toho dôvodu dáva logiku, že tu má svoj profil nielen Noční směna, ale tiež Nočná zmena. Na slovenskej Nočnej zmene je skvelé, že hoc obsahuje o šesť poviedok menej, než by mala, tak tie, ktoré obsahuje, sú skutočné pecky. Kukuričné deti, Sivá hmota, Jahodová jar, Bubák, Jedna na cestu, Posledná priečka na rebríku a istým spôsobom azda i Mangeľ sú absolútne božské hororové texty. Ak niekto dnes s odstupom desaťročí nechápe, prečo bol King taký úspešný a nečítal od neho žiadne poviedky, tak robí osudovú chybu, pretože Stephenove poviedky zo 70., 80. a občas aj z 9O. rokov sú absolútne pecky a je nepochopiteľné, že dokázal vymyslieť také šialené nápady a (to najmä) tak kvalitne ich spracovať. Oživený mangeľ (mali sme ho v sušiarni na prízemí činžiaku, kde sme cez zimu hrávali pingpong a poviem vám, fakt je to monštrum, nechceli by ste, aby vás vcucol do svojich útrob) alebo chlap, ktorý vypije pokazené pivo a zmení sa na slizkú obludu pojedajúcu hnilé mačky (a sem-tam nejaké to dieťa), to sú nápady, pri ktorých si ťukáte po čele. Potom sa ale začítate do jednotlivých textov a ste uveličení.

14 18.04.2023

Druuna 2 obsahuje zošity z rokov 1992 – 1997, ale pravdupovediac pôsobia skôr dojmom prvej polovice 80. rokov, tesne po premiére Carpenterovej Veci, viď. podobná zápletka o „klonoch“ a nechutných mutantoch, ktorých telá sú v tu extrémnom, tu v ešte extrémnejšom stave deformity. Áno, odporná bola samozrejme už jednotka, ale dvojka ide fakt na doraz. Scenár je klasický druunovský „bordel“: po prvom prečítaní som vonkoncom netušil, o čo šlo a bol som z toho ešte viac vymletejší, ako Druuna a to už je vážne čo povedať, keďže je to fakt trubka. Pri repríze už som sa orientoval lepšie, ale stále mi veľa vecí jednak ušlo a jednak som mal dojem, že to ani nevadí (ak som to správne pochopil, tak jedna časť sa Druune sníva a uprostred dotyčného snu si uvedomí, že sa v rámci neho ocitla v sne inej bytosti). Serpieri zachádza v zobrazovaní úchylností, krvavostí a sexu tak ďaleko, že i po toľkých desaťročiach o sérii Druuna nemám problém hovoriť ako o tom najškandalóznejšom, čo bolo v európskom komikse kedy stvorené. Nakreslené je to úžasne, hlavná hrdinka je výstavný kus, zmutované beštie sú vskutku hnusné a bavilo ma, aké lacné, nízke, miestami až detinské zámienky hľadá Serpieri pre rozpútanie divokých sexuálnych orgií. Nemá zmysel trápne to nazývať erotikou, toto je proste regulárne porno. Druuna od minula prekonala zásadný charakterový vývoj: okrem tangonohavičiek a bielych tenisiek začala nosiť už aj nadkolienky. Inak je to stále „naša“ Druuna: neustále stretáva odporných mutantov a aj tak je z ich prítomnosti šokovaná, zaskočená, prekvapená, udivená a zhnusená, čo jej samozrejme nebráni v tom, aby s nimi vykonala súlož, lebo má „neustálou chuť“, „touží po orgasmu“ a „jejda, nějak jsem nadržená“. Vlastne sa mi istým spôsobom páčil aj nezrozumiteľný scenár resp. nie ani tak on, ako skôr kombinácia jeho filozofických motívov, ktoré sú v zaujímavom, vábnom, neodolateľnom kontraste so všadeprítomným post-apokalyptickým humusom a telesnými tekutinami. Ale hej, textu bolo miestami fakt strašne veľa (hoc... i to je predsa Serpieriho poznávací znak, tak čo). Kým jednotke som „musel“ dať 5*, tu už žiaľ až také nadšenie prítomné nie je. Ale za neustály príval oplzlostí a za skvelú kresbu nemôžem ísť pod 4*.

14 04.11.2022

Dlho to vyzerá ako zbierka (veľmi dobrých) poviedok, ale postupne sa to začne prepájať. Martin Štefko v tejto knihe dokázal temer nemožné. Nemám príliš v láske, ak napr. český autor píše nielen o zahraničí (dajme tomu o USA), ale ak postavy nie sú napr. českí turisti, ale priamo obyvatelia USA. Martin to ale napísal tak dravo a sebavedomo, že ak by Mrtvé ženy napísal pod pseudonymom John Reinwald, nikto by nikdy nezistil, že je Čech a naopak každý by vravel o novom šokujúcom zahraničnom spisovateľskom objave. Podľa mňa sa Martin dokázal presvedčivo vcítiť do kože Američanov a napísať poctivý, drsný krimitriler. Niečo som už v živote videl a čítal, takže ma tunajšie sexuálne a krvavé pasáže nešokovali, ale musím uznať, že sú napísané tvrdo a ak niekto podobné záležitosti nečíta každý deň, určite ho slušne odfajčia. Martinov štýl je rovnaký, ako hlavný hrdina: chladnokrvný, praktický, technický, vecný a (zdanlivo) bez emócií. Tempo i vďaka tomu odsýpa, hoc má kniha 328 strán. Čo sa ústredného detektíva týka, spomenul som si na Agathu Christie (Poirot), A.C. Doylea (Sherlock Holmes), Eda Brubakera (antagonista Tracy Lawless zo série Criminal), Mentalistu, Zahlera (Špinavý kšefty na North Ganson Street), Lee Childa (samozrejme Jack Reacher) a Lairda Barrona (séria o Izajášovi Coleridgeovi), ale nemôžem povedať, že mi to vadilo. V podobných látkach si zvyknem všímať rôzne nezrovnalosti a blbosti, ale musím objektívne povedať, že tu som si ničoho vyložene nesprávneho nevšimol; fakt to vyzerá tak, ako keby bol Martin Štefko bývalý kriminalista.

14 15.10.2022

Zvukomalebné, surreálne, atmosférické, imaginatívne a poetické. Ono si to vlastne za istých okolností dokážem predstaviť ako knihu pre deti, to by ale nemohla byť autorkou Kristina Haidingerová, takže niektoré výjavy sú znepokojujúce a rozhodne nie určené deťom, ani čitateľom s citlivou povahou. Samozrejme mi to ako fanúšikovi hororu (ale pozor, netvrdím, že V rozkvětu je horor!) vyhovovalo, ale fakt si viem predstaviť, že by raz Kristina napísala niečo vyložene pre deti. Novele by som vytkol, že mohla viac spracovať linku s otcom; pre autorku (a určite nielen ju) zjavne šlo o osobnú tému, tak prečo nekopať do väčšej hĺbky? Ale inak super.

14 05.08.2022

Ak by nebola hrdinka tá, aká je, možno by to nebolo až také dobré. Nelly Černohorská však do akcie vehementne povolala uveriteľnú 18-ročnú sympatickú žabu, ktorá vôbec netuší, v akej šlamastike sa ocitla. Postupne jej to začne dochádzať, ale ako to už býva, je neskoro. Alebo nie je? Nechajte sa prekvapiť. Okrem realistickej hlavnej postavy poteší výtvarná stránka (ilustrácie, skeny novín), dobrý a napínavý dej a príjemný autorkin štýl, ktorý sa na nič nehrá, je v dobrom jednoduchý a zábavný a vtipný („postreh mŕtveho Indiána“). Našťastie bez toho, aby sabotoval temnú hororovú atmosféru. Vďaka chytľavému štýlu písania kniha pôsobí dojmom, ako keby vám to autorka hovorila nad pivom (či skôr kávou, aby sme zostali v kontexte). Nezabúdajme však, že v literatúre zvykne platiť (česť výnimkám), že čím „ľahšie“ je text napísaný, tým ho paradoxne bolo ťažšie napísať. Extrémne mrazivé, desivé a strašidelné to nie je. Čo je možno škoda, lebo akonáhle autorka dostane príležitosť, je v tom dobrá (pohybový senzor). Každopádne je to našťastie krásne znepokojivé tým, že sa okolo hrdinky nenápadne, ale o to nechutnejšie, zbiehajú nepríjemné okolnosti, ktoré ona nevidí, alebo ich má tendenciu podceňovať. To je vec, aká sa postavám v hororoch zvykne vracať. A rozhodne nie pekne. Čitateľ tuší, vie, že je to slučka, ktorá sa jej neviditeľne omotáva okolo hrdla. A potom...

14 01.08.2022

Klasika, kult a legenda s podmanivou kresbou Davida Lloyda a vynikajúcim, tradične prepracovaným, dynamickým, originálnym a nepredvídateľným scenárom revolučného inteligenta Alana Moorea. Je pravdou, že V jako Vendeta ma nestrhlo až tak, ako iné jeho práce (Z pekla, Bažináč, Watchmen). Ale i tak bez debaty 4*. Mne sa páčil aj film. Anglicko vládne.

14 08.04.2022

Myšlienka „nie je netvor ten, kto tak vyzerá“ je síce pekná, nadčasová a treba si ju neustále pripomínať, zároveň je ale príliš... neobjavná? Okrem toho sa všetko odohrá akosi prirýchlo, v cvale, ako z rýchlika rútiaceho sa krajinou plnou rýchlosťou. Po pomalšom rozjazde príbeh naberie spád a problémy sa vyriešia behom pár panelov. To je škoda, príbeh občas mohol spomaliť, bolo by to fajn minimálne pre lepšie budovanie vzťahov. Ale zas i tá skratkovitosť má niečo do seba. Práve v nej (a v priamočiarosti a ráznej jednoduchosti) sa paradoxne ukrýva čaro. Scenár je neoriginálny, ale zároveň silný, pôsobivý. Mnohé vyhrotené okamihy mrazia a výprava zaspatého amerického poľnohospodárskeho vidieka je geniálna. Osamelé farmy stojace bokom od ostatných (takže sa na nich môžu akékoľvek zverstvá a nikto nič nevie), lúky, oplotené ohrady, stajne, opustené cesty, lesy, polia plné na prudkom slnku dozrievajúcich plodín, stodoly a staré domy. Scenárista Steve Niles (30 dní dlouhá noc) čitateľa nešokuje zásadnými zvratmi. Všetko je odhadnuteľné, jasné, zrejmé, ľahko vypočítateľné. Vadí to? Mne nie. Za absolútneho pekelníka je tu však až božský ilustrátor Greg Ruth (Kolosální Conan). Jeho práca je plná skvostných okamihov a úchvatných momentiek, z ktorých nedokážete odtrhnúť zrak. Izolované Gristlewoodské údolie sa vzpiera časovému zaradeniu. Týči sa nad ním modrá obloha posiata bielymi oblakmi. Bez debaty je luxusné ošatenie, do ktorého Comics Centrum skvelý komiks odelo: veľké rozmery, tvrdá väzba, citrusovo (?!) voňajúci kvalitný papier, lacetka, a skoro dve desiatky bonusov (napr. medailóniky autorov, skicár s poznámkami, či galéria obálok). Pravdupovediac ma zaskočili hlasy tvrdiace, že je to temné, depresívne dielo. Mne v konečnom efekte pripadalo naopak až prekvapivo pozitívne a dojemné, plné odvahy, statočnosti, priateľstva, spravodlivosti, férovosti, satisfakcie a, nuž lásky. Áno, aj lásky. Trocha mi to svojím vidieckym retro nádychom zo starých dobrých čias pripomenulo komiks Letné kúzlo, ktorý v 90. rokoch vychádzal na pokračovanie v slovenskom magazíne Komix Mix.

14 29.03.2022

Dlho som hľadal správne slová. Nenašiel som ich. Slová ako úžasné, hebké, snové, kruté, poetické boli príliš triviálne. Hoci, samozrejme, dokonale vystihovali podstatu tohto výnimočného, netradičného komiksu. Ale keď uvážim, akú obdivuhodnú imaginárnu prácu ilustrátor a zároveň scenárista mexického pôvodu Tony Sandoval (Doomboy) predviedol, tak skutočne dôjdeme k záveru, že by sme sa mali viac snažiť a vymyslieť rafinovanejšiu poklonu, akú surreálnemu Vodnímu hadovi zložiť. O scenári je najlepšie nič nevedieť a iba sa nezbedne nechať unášať nepredvídateľným dejom. O kresbe sa potom nedá povedať nič iné, než že je úchvatná. Trocha, ale naozaj len trocha mi to pripomínalo Temnými hvozdy od Emily Carroll. Premýšľam, či vôbec existuje nejaký pragmatický dôvod, prečo tomu dávam „len“ 4*. Ale asi áno. Asi ten, že hoci je príbeh skutočne jednoduchý a dá sa prečítať za hodinu, samotnému univerzu som napriek snahe (a dvojnásobnému prečítaniu) tak úplne nerozumel a čiastočne som sa stratil v boji, vlkoch, snoch, zuboch, morských pannách, chobotniciach atď. Možno to bol Sandovalov zámer. Možno nie. Neviem. Každopádne... 4*. Roztomilosť postáv zvláštnym, ale výborným spôsobom kontrastuje s celkovou brutalitou, explicitnosťou a rafinovane skrytou sexualitou. Z bonusov je tu bohužiaľ len skromná, pár stranová galéria. K tomu lacetka a parádny veľký formát.

14 28.02.2022

Chvíľu som rozmýšľal, či si Tráva zaslúži 4*. Ale keď som sa dozvedel, aký mrazivý osobný príbeh za ňou stojí, prestal som váhať. Trocha ma každopádne zarazilo, že v súvislosti s Trávou každý (vrátane autorky) skloňuje Bažináča, ale v bažinách sa odohráva minimum deja. Škoda, mám slabosť pre toto jedinečné, atmosférické prostredie plné močiarov a aligátorov. Inak je síce Tráva super, ale netreba čakať epický veľkoromán. Je to skromná (hoci výborne napísaná) "len" novela. Anya Martin očividne vie, čo chce povedať. A ako. Knižka má 152 strán a príbehu patrí ešte menej, len stovka. Zvyšok tvoria bonusy, či už úvodné slovo Gwendolyn Kiste, nečakane osobné (a teda úderné) záverečné slovo samotnej spisovateľky (napísané špeciálne pre české vydanie), úryvok z ďalšieho pripravovaného počinu vydavateľstva a dokonca špecialita v podobe doporučeného playlistu na počúvanie počas čítania. Oceňujem tiež atraktívnu, prepracovanú vizuálnu stránku: parádnu zelenú obálku (okrem špecifickej kresby obsahujúcu autorkin medailónik) a ilustrácie. Príbeh je priamočiary, ale sympatickým spôsobom ho obohacuje zvláštna zápletka, ktorá sa nebojí svojráznej erotiky, ani drsných (ale nie prehnane explicitných) detailov. Je to síce na jednej strane jednoduché, ale na druhej strašne nepredvídateľné. Bavila ma zrelá štyridsiatnička, ktorú vie, o čom je život, viackrát tvrdo narazila a odniesla si rany, z ktorých sa nikdy nespamätá. Skvelý, silný záver s oceánom. Plno mohutných myšlienok (smrťou tyrana sa nič nekončí, vlastne to veci iba komplikuje, lebo nikdy nebudete môcť niektoré veci plnohodnotne uzavrieť).

14 13.12.2021

„Nyní kráčela s démony.“ Hellraiser (v origináli Hellbound Heart) prvý raz vyšiel v r. 1986 v zbierke zostavovanej G.R.R. Martinom a nazvanej Night Visions. Z poviedky (novely?) sa rýchlo stal kult, ktorý sa v nasledujúcich desaťročiach dočkal množstva vydaní, či už samostatne, alebo v zbierkach, antológiách (o nekonečnej filmovej sérii nehovoriac). Len v českom preklade vyšiel už dva razy. Ja som sa dostal až k verzii od Carcosy a zhltol som ju ako malinu. Hnilú, skazenú, potiahnutú zapáchajúcim slizom a krvou. A určite nie len preto, že nemá ani 130 strán (vrátane spisovateľovho profilu z tradične rozhľadeného pera prekladateľa a vydavateľa Milana Žáčka). Ak sa Clive Barker drží hororu (Noční rasa alebo Velké a tajné show, aj keď tam už to jemne začal miešať s dark fantasy), je mi veľmi blízky. Ako jeden z mála svetových autorov dokáže písať násilie tak fyzicky naturalisticky, až je to fakt nepríjemné, realistické. Samozrejme násilie nie je všetko, našťastie Hellraiser obsahuje tiež svižný pisateľský štýl, jednoduché, ale uveriteľné postavy, nepredvídateľný dej a tempo neumožňujúce čitateľovi vydýchnuť. Páčilo sa mi aj filmové spracovanie z r. 1987 (ktoré prekvapivo natočil sám Barker), ale literárna predloha je môjmu (azda zvrátenému) srdcu predsa len o kvapku (dve, tri...) bližšia. Nebola síce dokonalá (žena v domácnosti pozoruhodne dobre znáša krvavosti, ktoré sa okolo nej dejú, asi sa tak brutálne zocelila pri krájaní mäsa na nedeľné obedy), ale určite som si tento tvrdý horor pre dospelých užil. Zaujímavosťou je, že kým film (resp. celá séria, v jednotke sa naplno objavili v podstate až 20 minút pred koncom) sa preslávila predovšetkým nezabudnuteľnými Cenobitmi, v poviedke (novele?) majú minimálny priestor (pár strán na konci a zopár na začiatku).

14 21.09.2021

Vzhľadom na kontroverznosť tejto perverznej knihy sa 4* ťažko (až vôbec) obhajujú. Ak ich tomuto druhu literatúry udelíte, stretnete sa s odcudzovaním a s tým, že váš psychický stav začnú hodnotiť „cizinci“ (aby sme používali žargón vydavateľstva Golden Dog). Bola sranda čítať recenzie nesúce sa v duchu „som zdravý človek, otec/matka troch detí, ktoré nadovšetko milujem, ale táto kniha sa mi páčila“. Ľudia majú pri takýchto dielach skutočne tendenciu ospravedlňovať sa za to, že sa im páčili (aj keď páčiť sa nie je to správne slovo). Keď už som pri názoroch iných, zaujalo ma, ako často v súvislosti s Utrpením těla skloňovali BDSM. Ja znásilňovanie a odtrhávanie častí ľudských tiel za BDSM nepovažujem. Exploatačné zvrátenosti nevyhľadávam ani vo filmoch (ale sledujem ich, aby som mal prehľad), nieto v knihách (nie, že by takých bolo na našom trhu veľa). Ale Utrpení těla je dobré. Veľmi zvláštnym, desivým, obludným a nenapodobiteľným spôsobom dobré. Nie je to žiadna samoúčelnosť, hoci tak na nezainteresovaných pôsobí. Nevyhľadávam v knihách metafory. Nepremýšľam, čo chcel autor povedať. V prvom rade mi ako čitateľovi (aj ako autorovi, ale to sem nepatrí) ide o príbeh. Tento je nezabudnuteľný. Nie je určený pre každého. No vari to znamená, že je zlý? Nie, isteže neznamená. Znamená to skrátka len to... že nie je určený pre každého. Je zručne napísaný, nenudí a len čo začne stagnovať, autorka prehodí výhybku a zrazu sme niekde inde. Zaujíma nás, ako sa to skončí, hrdinka je sympatická bojovníčka, trpíte spolu s obeťami, nenávidíte záporákov a finále je napínavé. Psychológia postáv nepatrí k najšpičkovejším, ale v tej skratkovitosti drieme isté čaro. Dostaví sa na konci satisfakcia, alebo to bude ešte horšie, ako na začiatku (je to vôbec možné?). Niekto povie, že zápletka je šialená, avšak žijeme vo svete, v ktorom Breivik behom pár hodín zavraždil takmer 80 ľudí, Ondrej Rigo posmrtne znásilňoval svoje obete a Fritzl, no veď viete, čo robil. Uznávam každopádne, že dejovo je to kostrbaté a asi pre vás bude výhodnejšie nad tým príliš nepremýšľať. To jej po tom všetkom nedali ochranku? Až na dve (divné) výnimky nie je vysvetlené, čo sa stalo so schudnutými ženami. Neverím, že ich pustili na slobodu a hneď neutekali na políciu. Alebo pustili a utekali, ale nedokázali strážcom zákona uviesť polohu „mučiarne“? Neviem, autorka nám to nepovie, môžeme iba tipovať. A vysvetlenie toho všetkého stojí na vode (resp. inej tekutine): TOTO všetko kvôli serióznym lekárskym výskumom? Sponzorovaným drogovým kartelom? To ako vážne? Okrem ústredného Utrpení těla kniha obsahuje dve (rovnako „fyzické“) poviedky. Oceňujem neprehliadnuteľnú obálku (ktorá je na hrane, či už za?) a celkovo vizuál (hák na každej strane). Útla, ale beštiálna kniha. Otrasie vami. Keby toto napísal chlap, bol by vyčlenený zo spoločnosti a najbližšie desaťročie by nič nevydal. Ale napísala to žena.

14 27.07.2021

„Bohyně na Žítkové už nejsou. Odešly z tohto světa jedna po druhé, potichu a takřka nepozorovaně. V dnešním světě pro ně již nebylo místa. Je jim lépe tam, kde jsou. Jenom my, kteří jsme tady zůstali, budeme o něco víc sami. Zatím jsme si to ještě nestačili uvědomit.“ Keď som sa 9. 4. 2016 spolu so svojou budúcou pani manželkou a s Naďou zúčastnil prednášky Jiřího Jilíka vo Verejnej knižnici Michala Rešetku v Trenčíne, odniesol som si odtiaľ aj túto knižku (s osobným venovaním od prednášajúceho autora). Má pekný obal, často až geniálne (z historického hľadiska) fotky a autor zjavne vie, o čom píše. Navyše, narodil som sa na myjavských kopaniciach, takže... Bohužiaľ (ale toto vlastne ani nie je kritika, skôr naopak, vysvetlím nižšie) kniha ma nestrhla až tak, ako som čakal. Obsahuje desiatky a desiatky (a desiatky) strán spomienok a príhod, nejeden raz písaných v miestnom nárečí. Chápem, že je svojím spôsobom jedinečné, ale číta sa to veľmi ťažko. O čo (v porovnaní s týmito pasážami) úžasnejšie a strhujúcejšie sú osobné vsuvky autora, v ktorých spomína na svoj pobyt v jedinečnom kraji. Prípadne na odchod Irmy Gabrhelovej z tohto sveta. Z knihy na mňa sála smútok. Smútok z toho, že sa niečo raz a navždy skončilo. Istá doba. Istí ľudia. Nič z toho sa už nevráti. Nikdy. tak to proste je, to je zákon života (a smrti). Našťastie máme aspoň drobnú náplasť za odídenou dobou. Túto knihu. A za to udeľujem štvrtú hviezdu.

14 19.03.2021

Absolútna bomba. Ak chalani z Moviezone chceli napísať bibliu akčného žánru... takmer sa im to podarilo. Povinná pecka pre každého fanúšika akčného filmu, dvojnásobne pre narodeného v 80. rokoch, ktorý zažil videoboom atď. Je napísaná šťavnatým, plným a svižným jazykom, je to fanúšikovské, ale zároveň odborné a natrieskané stovkami informácií. Knihu som poznal len vďaka obalu, ktorý mi pripadal pekný, ale skromný a nízkorozpočtový, tak som čosi podobné čakal aj vnútri. O to viac ma (milo) prekvapilo, keď mi knižka prišla domov a namiesto čierno-bieleho tenkého „čohosi“ som sa dočkal absolútne suverénnej a sebavedomej 264-stranovej buchle s desiatkami farebných fotografií. Bodaj by aj v dnešnej elektronickej dobe vznikalo čo najviac podobných publikácií. Nabudúce poprosím horor, chalani, dobre?

14 18.08.2020

Vizuálne bez debaty úchvatné (208 strán, tvrdý obal, fantastická kresba, lesklý papier, rôzne dodatky, poznámky, lexikóny...). Vynikajúce je to však i po scenáristickej stránke. Áno, občas sa bude čitateľ strácať v deji, pretože postáv je naozaj veľa. A každý má iný charakter a motiváciu k tomu, prečo robí to, čo robí. A príbeh je zamotaný a relatívne komplikovaný. Ale s trochou sústredenia by ste to jednak mali dať bez väčších problémov a jednak to, že je dnešný čitateľ (možno, nechcem paušalizovať) spohodlnený nenáročnými, jednorazovými komiksovkami, to predsa nie je mínus pre Murenu, ale preňho. Palec hore.

14 29.01.2020

"Někde tam venku je malá holčička. A myslím, že pořád ještě čeká, až jí někdo dá pusu na dobrou noc." Vysoká škola poviedkárstva a akiste najlepšia zbierka poviedok od Kinga (fenomenálne Čtyři roční doby bola zbierka noviel, nie poviedok). Jasné, obsahuje aj viacero slabších kusov (Mŕtvi sa niekedy vracajú, Rímsa, Som brána), ale potom sú tam pecky ako Deti kukurice, Jahodová jar, Bubák, Nočná zmena, Na dobrú noc, Sivá hmota a Posledná priečka na rebríku. Bolo to silné Stephenovo obdobie, kedy dosť pil a ešte viac drogoval, čo bolo určite strašné a byť na mieste jeho ženy, rozvediem sa s ním. Ale na druhej strane práve v tomto období mal dar vytvárať fakt originálne a chytľavé zápletky typu čo by sa stalo, ak by v práčovni ožil mangeľ a začal žrať ľudí? Alebo čo by sa stalo, ak by rozhádaný manželský pár zavítal do izolovaného mestečka, ktorého dospelých obyvateľov vyvraždili deti? Najgeniálnejšie (a zároveň najneuveriteľnejšie, vzhľadom na bizarnosť jednotlivých námetov) je, že sú (v dobrom) desivé, mrazivé a krásne hororové.

14 20.06.2019

Ako prvý som videl skvelý film s Anthonym Hopkinsom a Emmou Thompson a až po rokoch sa ku mne dostala knižná predloha. Filmu dávam 4*, ale knihe nemôžem, hoc sa priznám, že som sa jej bál zbytočne. Bál som sa totiž, že ma čaká neskutočná politická nuda. Našťastie, okolo politiky sa autor motá skutočne len symbolicky. Áno, v dome, v ktorom Stevens slúži, sa možno dejú historicky dôležité udalosti, ale prechádzajú okolo neho ako rieka v koryte: ani on, ani ona si nič nevšíma, roky okolo nej plynú a ona je stále rovnaká. Stevens je natoľko „dôstojný“, až občas pripomína autistu. Chápem, že ak je človek zvyknutý na primitívne romance, tak ho Súmrak dňa neosloví, ale mne sa práveže páčilo, ako nenápadne na pozadí bublali city. „Len“ s tým „drobným“ rozdielom, že o nich nikto nahlas nehovorí. A tak roky utekajú a menia sa na desaťročia a zrazu je na všetko neskoro, čas sa nedá vrátiť. Kniha mi ušla rýchlo, bavila ma, ale nemôžem úprimne povedať, že by ma nejak zvlášť strhla. Ak by som si mal vybrať, či si ešte raz pozriem film alebo prečítam knihu, vybral by som si film.

13 09.04.2024

Ono sa to nezdá, ale napísať dobrý „jednoduchý“ horor nie je ľahké. Vlastne je to ku*va ťažké. I preto prižmurujem oko a pridávam štvrtú hviezdu. Owla Goingbacka som si vďaka opatere Golden Dogu obľúbil už v minulosti, viď. báječné Běsnění Kojota. Takže akonáhle Martin Štefko vydal druhú knihu od tohto sympatického indiánskeho autora, neváhal som. Áno: Croata je naozaj nenáročný horor. A áno: podarilo sa napísať DOBRÝ nenáročný horor. Trochu mi pripomenul Relikviu od dua Preston/Child. Owl nejde po ranu ďaleko, postavy charakterizuje jednoducho, ale výstižne, atmosféra rýchlo prechádza rovno k veci a scény sú temne deväťdesiatkové. Nemálo tomu dáva atraktívne napojenie na mystickú indiánsku mytológiu. Oceňujem parádnu obálku Michala Březinu, ktorá je krásnym, ba až dojemným spôsobom béčkarská. Teraz je otázkou, či od hororu čakáte viac. Ja áno, ale tiež som za rovnováhu a určite nie je nič lepšie, ako raz za čas zrelaxovať pri kvalitnej napísanej „len“ žánrovke s príšerou.

13 29.01.2024

Atmosférou skôr severská mysteriózna drsná kriminálka, než plnokrvný horor. Kým pri starých autorových textoch som sa pred rokmi reálne bál a bolo mi z nich v dobrom nepríjemne a po tele sa mi hemžili zimomriavky, v Hlbine sa napriek sľubnému hororovému začiatku atmosféra vytratila a stal sa z nej iný žáner a ku koncu ešte ďalší, ale nechcem spoilerovať. Na môj vkus Jozef Karika opäť raz príliš hlboko zapadol do monotónnosti, miestami až sebaparódie. Pravdupovediac si nie som istý, či ma baví po sto piaty raz čítať, ako hrdina v hustom lesnom poraste spozoruje divného chlapa, ako čosi zabíja srny a trúfa si na deti, ale postupne sa to osmelí a prejde na dospelých a ako čosi zlé a odporné prichádza s horúčavami, pardon, to je Predátor, toto prichádza s mrazmi. Samozrejme situáciu nemusíme nutne vnímať ako absenciu autorovej fantázie, resp. jeho zaseknutie sa pri jednej a tej istej téme resp. pohodlnosť v zmysle ponúknem čitateľskej obci to, čo malo úspech, veď načo riskovať. Môžeme to vnímať teoreticky i ako prehlbovanie univerza. Na tom nielenže nie je nič zlé. Naopak: ak sa to uchopí za správny koniec, dokáže to byť geniálne. Lovercraft to ostatne praktizoval celý život. Karika ale nie je HPL. Kedysi som čítal názor, že spisovateľ je tvor, ktorý de facto píše celý život jeden a ten istý príbeh, len s malými obmenami. Toto sa hodí na Kariku. Azda i na Lovecrafta. Ale napr. ak vedľa seba postavíte kingovky, každá druhá je diametrálne odlišnejšia od predchádzajúcej. O Hlbine sa nič také povedať nedá. Dobrou správou je, že je to i tak príjemná jazda, ktorá napriek vysokému počtu strán odsýpa svižne a bez výrazných zádrhelov. Vo finále sa z toho stáva akčná nuda, čo asi neprekvapí nikoho, kto má dodnes v živej pamäti to, ako tento autor v niektorej časti V tieni mafie ponúkol streľbu obojruč, ktorá síce vyzerá efektne v hongkonských akčných filmov z 80. a 90. rokov, ale každý so zbrojným preukazom sa takej blbosti dodnes s chuťou zasmeje. Vždy si pri takýchto hovadinách spomeniem na geniálne Tarantinovo finále Kill Bill 2, kde ste čakali monumentálnu akčnú scénu medzi Billom a Nevestou a génius Quentin namiesto toho ponúkol siahodlhý, ale báječný rozhovor – a vykľulo sa z toho jedno z najsilnejších finále aké som v filmoch za desaťročia videl. Hlavný antagonista, dôstojník tajnej služby, je výrazná postava. Drží našu pozornosť, zaujíma nás, čo sa okolo neho deje a ako to s ním dopadne. Síce sa natíska otázka, či vie Karika napísať aj normálneho hrdinu, ktorý nie je úchylný, manipulátor, mafián, psychopat alebo vrah (prípadne všetko dokopy), ale to je asi otázka na iný typ odborníka. Štvrtú hviezdu určite neudelím, na to je príbeh príliš neoriginálny a na môj vkus to ako som spomínal priskoro opúšťame horor, hoc nepopieram, že to ako-tak ozvláštňuje „atraktívne“ umiestnenie do Československa 1963. Nesedeli mi mnohé slová, boli buď ťažkopádne a zastarané (drgľuje ma, spraští), alebo naopak príliš moderné (fajne „Chcel do mňa voľačo hustiť.“). Dialógy strašne kostrbaté a ťažkopádne. Oceňujem, že si konečne niekto spomenul na druhú svetovú, kedy to s Rusmi naozaj nebolo až také hrdinské, ako sa nás snažia oklamať pokrútené dejiny. Môj 81-ročný otec na Rusov nikdy nemal pekné slovo, vedel, čo sú to za krámy. Začiatok 4*, stred 3* a posledných sto strán 2*.

13 19.01.2024