Ivan Kučera komentáře u knih

(SPOILER) Ak ste v 90. rokoch v USA písali žánrovky z nemocničného, právnického, špionážneho alebo policajného prostredia, boli ste za vodou. Clancy, Cook, Koontz a ani Crichton sa na nič nehrali a neponúkali svojim fanúšikom nič viac (ale ani nič menej), než len napínavé, oddychové čítanie. Jedným z najvýraznejších bol James Patterson, ktorému v češtine do r. 2019 vyšlo 24 napínavých románov o Alexovi Crossovi. Zberateľ bozkov bol v r. 1997 sfilmovaný s Morganom Freemanom a Ashley Judd. Mal logické chyby, ale páčil sa mi viac, ako román. Patterson z Crossa a Kate urobil milencov, čo nefunguje, vo filme sú to iba priatelia a je to lepšie, silnejšie, uveriteľnejšie, sympatickejšie a dojemnejšie. Literárna predloha je dobré žánrové čítanie so sympatickým hrdinom a zaujímavo spracovanou tematikou sériových vrahov (čo bolo v deväťdesiatkach v móde vďaka filmovým hitom ako Mlčanie jahniat a Sedem) a originálnymi nápadmi (dvojica spolupracujúcich vrahov, hrdina nemá žiadne kompetencie a vlastne by tu ani nemal byť, navyše je rodinným príbuzným s jednou z obetí, postava unikne zo zabijakovho zajatia a stane sa výraznou postavou v hone naňho). Kniha je napísaná svižne, pričom na rýchlom tempe odvíjania má podiel nielen originálne striedanie ich a er pasáží, ale tiež krátkosť kapitol (kniha má 400 strán a obsahuje neuveriteľných 122 kapitol, čo je možno nejaký rekord). Už som čítal a videl všeličo, ale to s tým hadom... Každopádne, ku koncu už ma to fakt nebavilo; 400 strán je predsa len 400 strán.

11 29.10.2021

„Radovat se z čeho? Tohle není vítězství.“ Z tohto som mal od samého začiatku veľmi dobrý, ale zároveň smutný dojem, lebo som bol presvedčený o tom, že takto nastavený príbeh sa nemôže skončiť dobre. Smečka z Bagdádu kombinuje kvázi rozprávkové „hovoriace“ zvieratá s tak dospelou a vážnou témou, akou je vojna, ale v praxi to funguje geniálne a ani vám nenapadne premýšľať nad tým. Úderné tvorivé duo scenárista Brian K. Vaughan (Doctor Strange: Přísaha) a ilustrátor Niko Henrichon (diely Tajná říše, Město Hříchu a Bůh magie zo série Doctor Strange) si vzali veľké sústo, ale dokázali ho bez problémov požuť, prehltnúť a kvalitne stráviť. Je to pecka. Malý leví pochod smrti vojnou (a z toho vyplývajúcim chaosom) zdecimovanou krajinou (dej sa odohráva v roku 2003, keď Bagdad bombardovali Američania). Henrichon dal dokopy sériu desivých „post-apokalyptických“ (alebo bez úvodzoviek?) obrazov, ktoré nedostanete z hlavy (žirafa). Desivé scenérie strašnej skazy a deštrukcie, akej je schopná len príroda... a človek. Rovnako tak z mozgu však nedostanete (hoci by ste chceli) obludnú scénu s Fejdžerom. Hoci to znie neuveriteľne, komiks je inšpirovaný skutočnými udalosťami (štvorica levov skutočne pri bombardovaní utiekla zo ZOO a následne... veď uvidíte). Občas som od seba nerozoznával jednotlivé samice. A možno je to trochu krátke. Možno by si to zaslúžilo nebyť jednorázovkou, ale sériou čítajúcou minimálne 20 plnohodnotných zošitov. Dalo by sa povedať, že sa to skončí skôr, než sa to poriadne rozbehne. Ale zrejme sila a údernosť príbehu je paradoxne neparadoxne práve v jeho krátkosti, priamočiarosti a jednoduchosti. Občasné „filozofické“ reči o slobode atď. ma míňali, ale ako „len“ survival som si to užil. A treba jedným dychom dodať, že aj „reči“ majú v príbehu zmysel, keďže zvieratá väčšinu života (alebo celý, ako kto) strávili v zajatí. Kebyže raz mám spísať zoznam 50 najvýznamnejších komiksov na svete, tento by sa medzi ne (spolu s napr. Z pekla alebo Strážcami) určite dostal, preto plná paľba za 5*.

12 24.10.2021

Zimný vojak je jedným z najzásadnejších komiksov Captaina Americu. Scenárista Ed Brubaker (Batman: Muž, který se směje) mu zložil medvediu službu, keď ho v neľahkej dobe po 11. 9. 2001 radikálne (a výborne) aktualizoval. Nič iné mu ostatne (asi) ani neostávalo. Zasadil Kapitána do doby, v ktorej majú problém orientovať sa aj spravodajsko-bezpečnostné služby, nieto bežní civili. Cap síce stále bojuje za správnu vec (je to ostatne Kapitán Amerika, čo iné by ste chceli), ale každý druhý okolo neho klame, takže je ťažké určiť, čo to vlastne tá správna vec je. Brubaker nášho obľúbeného hrdinu šmaril do chladnej doby, kedy nikto nemôže veriť nikomu. Je síce nutné o to viac dobrých skutkov robiť, ale nikdy neviete, či vami niekto nemanipuluje resp. či ich nezneužije proti vám. Majestátna, smrteľne vážna kresba Stevea Eptinga novému nenaivnému pohľadu na starú naivnú vec perfektne odpovedá, nesúc sa v duchu ponurého špionážneho akčného technotrileru (vytkol by som snáď len pár panelov, na ktorých Steve vyzerá akoby vážil 150 kíl). Eptingovu prácu nemožno podceňovať; bola rovnako dôležitá, ako Brubakerova, pretože čo z toho, že by bol scenár dospelý a temný, ak by to kazila detská kresba? Treba oceniť aj „pomocného“ ilustrátora Michaela Larka (Gotham Central), ktorý nakreslil parádne retropasáže. Oživiť Buckyho nebol jeden z tých momentov, kedy z mŕtvych vstáva nepodstatná vedľajšia postava. Oživiť Buckyho bolo ako keby oživili strýka Bena: niečo, čo sa proste nerobí, lebo smrť týchto postáv formovala charakter daných superhrdinov. Brubakerovi sa však podaril husársky kúsok: Buckyho oživil jednoducho a pritom zaujímavo. Ako desivý Zimný vojak bude mnohým vyhovovať viac, ako keď bol iba bežným komickým poskokom. Bohužiaľ, príbeh Zimného vojaka vlastne ani nie je o Zimnom vojakovi (!). Ten sa v podstate „iba“ mrazivo mihá na pozadí a netušíte, kedy sa z neho zas na pár sekúnd vynorí. Je skôr o ostatných a o tom, ako na oživenie reagujú. Ani to však nie je úplná pravda; Zimný vojak je najmä o banálnom ruskom záporákovi (akých už sme videli stokrát) s kúzelnou kockou, pričom s tým „nejako“ súvisí práve Zimný vojak. Niekomu to vadiť nebude. Mne trochu áno. Buckyho smrť je kultová, no jeho oživenie vyzerá ako keby si Cap od kuriéra prevzal balík a doma po rozbalení zistil, že tam nie je to, čo si objednal. Čím bližšie sme k finále, tým je to horšie. Predčasným vrcholom je origin Zimného vojaka, ktorý viac ako bežný komiks pripomína grafický román á la Superman: Mír na Zemi (samozrejme miešam jablká s hruškami, ale rozumieme si). Nick Fury je síce tvrdý ako modurit a má plán aj keď žiadny nemá, ale shieldovské uniformy s bielymi čižmami prehrali boj s časom. Dej je otvorený, pripomína prvé dejstvo á la „OK, základné pravidlá sme si vyjasnili, zajtra začíname naostro“. Film z r. 2014 sa mi páčil o štipku viacej (tá Brubakerova dospelosť predsa len trochu zostarla), napriek tomu je Zimný vojak skutočne dôležitý príbeh v rámci univerza a ak chcete mať Capa dôkladne naštudovaného, bez tohto to nepôjde.

6 23.10.2021

Soví tribunál v ČR prvý raz vyšiel v rámci New 52 od CREW v roku 2013 a v roku 2021 v komplete Legenda o Batmanovi. Je to skvelý príbeh od Scotta Snydera. Snyder Batmanovo univerzum šokujúco potwistoval (prítomnosťou až šialene mocného a všadeprítomného nepriateľa, ktorý v Gothame operuje stovky rokov bez toho, aby o tom ktokoľvek, vrátane Batmana, čo i len tušil), ale zároveň tým nepoprel udalosti známe z kánonu (smrť Bruceových rodičov atď.). Nakreslené je to Gregom Capullom parádne, ale rovnako tak je to i Snyderom super napísané. Možno mi trochu vadila Netopierova „nesmrteľnosť“, ale napriek tomu je to pecka a bez debaty by som ju zaradil medzi povedzme 20 najzásadnejších batmanoviek, aké by ste mali čítať, aby ste mohli o sebe tvrdiť, že sa vyznáte v Batmanovi. Pokračovanie (resp. dokončenie?) Soví město bolo o čosi slabšie, ale stále v rámci možností bomba.

3 22.10.2021

Michaelovi Korytovi v ČR vyšlo viacero kníh, ale nikdy ma anotáciou (ani ničím iným) nezaujali, tak som si povedal, že ho (zatiaľ) nepotrebujem čítať. Keď sa v r. 2021 na trhu objavil horor Chlad od Scotta Carsona, strhla ma zápletka, ktorá na prvé vypočutie znela skvele: gigantická priehrada uprostred prastarých lesov, pod ktorou pred desaťročiami skončilo zatopené mesto a niečo tam stále žije. Geniálne prostredie pre vynikajúci horor! Dvojnásobne po tom, čo som len pár mesiacov dozadu čítal parádny, taktiež „vodný“ horor Rybář od Johna Langana. Koryta ma dostal: po kúpe Chladu som zistil, že Scott Carson je v skutočnosti jeho pseudonym. Takže nakoniec som si nevedomky Korytovu knihu predsa len kúpil. Ďalšiu si na 89% nekúpim. Ani od Carsona, ani od Korytu. Že sa na obálke rozplýva plno zvučných mien (King, Koontz, Connelly) mi nevadí, je to bežný reklamný ťah, s ktorým som sa veľakrát stretol a ešte sa veľakrát stretnem; ktovie, možnože Stephenovi za hlášky na obaly kníh iných autorov vydavateľstvá platia, neviem. Chlad bohužiaľ má 440 strán a hoci sa tempo nevlečie a autor vie rozprávať svižne, rýchlo meniac lokality a postavy, celé to na mňa pôsobilo strašne nezáživne. Napísané je to profesionálne a bez očividných chýb, ale matne, fádne, bez života. Akoby to písal počítačový program. Dokonalé prostredie je prítomné len na papieri. V praxi sa spisovateľovi nepodarilo vystihnúť jedinečnú tajuplnosť dotyčného genius loci, kde sa miesia staré mýty s modernými inžinierskymi metódami. Po pseudonyme je ďalším podrazom žánrové označenie. Chlad nie je horor, ale mysteriózny katastrofický triler. Neustále som sa naivne utešoval tým, že sa to rozbehne. Nerozbehlo. Ku koncu, hoci sa toho veľa dialo, ma to už fakt nebavilo a doslova som odratúval strany do konca.

4 17.10.2021

Dlho som hľadal správne slová. Nenašiel som ich. Na Slavnú Nemesis som sa veľmi tešil, okamžite po vydaní som si ju kúpil a napokon som s ňou bojoval... a prehral som. Začnem pozitívami. Je skvelé doplniť si čitateľské vzdelanie českou temnou fantastikou zo začiatku 20. storočia. Na knihe je (zase) vidieť poctivý prístup vydavateľstva Carcosa. Tím okolo výborného prekladateľa a hororového fanúšika Milana Žáčka zbierku Klímových poviedok vybavil neprehliadnuteľnou obálkou s obrazom Léona Spilliaerta, exkluzívnou pevnou väzbou, fajnovými cca 250 stranami a okrem doslovu od Patrika Linharta nechýba „vlastní životopis“ (od samotného Klímu!). A teraz to ťažšie. Na texty som sa absolútne nedokázal naladiť. V češtine čítam od detstva, ale toto bolo nie že ako keby Čech čítal text v staroslovienčine, ale myslím si, že s takto zastaraným slovníkom (resp. celkovým štýlom) budú mať problém aj mnohí českí čitatelia. Poviedky sú publikované v pôvodnom stave. Žasol som nad stavbou viet, ale i nad desiatkami slov, ktoré som buď nepoznal alebo poznal matne (prípadne si Klíma zrejme vymyslel svoje vlastné?). Hra s interpunkčnými znamienkami je na dnešnú dobu rušivá a nepochopiteľná (dve bodky namiesto troch resp. jednej, stovky pomlčiek, malé písmená na začiatkoch viet). Literatúra starne (a vyvíja sa) ako všetko na svete, no napr. keď dnes čítam Lovecrafta, stále ma baví. Klímove texty sú bohužiaľ poplatné dobe svojho vzniku. Čítanie ma doslova trápilo, niektoré okamihy pre mňa boli až nečitateľné, nestráviteľné. Naskytá sa temer filozofická otázka: ako to hodnotiť? Brať do úvahy autorove zásluhy bez ohľadu na to, či text človeka baví? Sebecky sa sústrediť sám na seba? Na svoj vnútorný pocit? Mám byť rád, že som si doplnil základné čitateľské vedomie, keď som pri tom trpel? Teoreticky by som Slavné Nemesis prial ohromujúci komerčný úspech, vďaka ktorému by české vydavateľstvá (slovenské asi nemá zmysel komentovať, tie nevydávajú takmer nič) vydávali viac „experimentálnych“ hororov, prakticky ale s týmto vyhlásením nie som stotožnený; načo by mi také knihy boli, keď by som ich nečítal? Carcose za odvahu 5*, zbierke 2*.

4 16.10.2021

„Potom opatrne zišla po schodoch na ulicu, štíhla a ešte pružná, a kráčala pomaly do fialového večera a do vlastnej skazy. Už sa neobzrela.“ Jeden z najlepších románov, aké som kedy čítal. Silná atmosféra povojnového (resp. predvojnového) Paríža so slnečnými dňami, mrholiacimi nocami, tajuplnými zákutiami, svojráznymi taxikármi, charizmatickými, životom otrieskanými utečencami, lacnými i drahými hotelmi, útulnými kaviarničkami, nemocnicami a zafajčenými nočnými klubmi, kde káva a calvados tečú prúdom a prostitútka je často lepším človekom, ako kvázi noblesný a vzdelaný riaditeľ nemocnice. Dve stratené duše blúdia francúzskym mestom, dávajú si nádej, nemajú budúcnosť (a minulosť je zlá), milujú sa a ubližujú si a nad všetkým sa vznáša atmosféra dezilúzie, zmaru, skazy a zbytočnosti (nevolalo sa to Stratená generácia pre nič za nič). Fantastické dialógy, vybrúsené postavy a perfektné vzťahy. Kniha bola viackrát sfilmovaná; napr. v roku 1985 s Anthonym Hopkinsom v úlohe realistického, ilúzií zbaveného Ravica (nebolo to zlé, ale oproti knihe to tvorcovia museli poňať z rýchlika, mnohé veci boli inak a mnohé scény, zápletky a postavy chýbali). „Človek nemá robiť dobré skutky. Hneď za ne pyká.“

20 12.10.2021

„Roztomilost je vlastní všem dětem savců. Je to zbraň mláďat. Pomocí ní ovplivňují nás dospělé, protože nás potřebují pro vlastní přežití.“ Začnem negatívami. Niektoré veci absurdné: postavy sa správajú normálne v nenormálnych situáciách (akoby od detstva vídali ožívať mŕtvoly alebo to, ako ľudské vlasy narastú do niekoľkometrovej dĺžky a začnú zápasiť s inými niekoľkometrovými vlasmi), hrdinke niekoľkokrát zachráni život vyslovená náhoda a zomrie kvôli nej veľa nevinných postáv. Tým by sme ale mínusmi skončili. Spirála je kultová pecka za 100%. V češtine už v minulosti vyšla, ale toto je prvý raz, čo vychádza v jednom masívnom (650 strán!) zväzku a okorenená o jeden bonusový príbeh. Džundži Itó ma dostal už Rybami a Balónkami oběšenců a síce som vedel, čo do neho môžem očakávať (všetko), ale pri čítaní Spirály som napriek tomu zostal prekvapený, zaskočený a ku koncu už vyložene šokovaný a zhnusený (ale v dobrom, ak je teda niečo také vôbec možné, ale v hororoch asi je). Niektoré veci síce podľa mňa nedoriešil (prečo sa niektorí menia na slimákov a iní nie?), ale sú to detaily a napokon príbeh dokázal patrične ukočírovať do uspokojivého finále.

11 12.10.2021

„Možná právě o tom Batman musí být. Ne o vítězství, ale o prohře a opětovném návratu do boje.“ Rok nula 1 nebol dokonalý, ale 4* si s prižmúreným netopierom zaslúžil. Rok nula 2 si ich nezaslúži. Hádankár nie je zlý záporák. Vlastne škoda, že v ČR s ním vyšlo tak (relatívne) málo komiksov. Red Hood (resp. Joker?) v Roku nula 2 už nevystupuje a všetko zlo si vyzobal práve Hádankár (a čiastočne Doktor Smrť, u toho je ale vidno, že scenárista príliš nevedel, čo si s ním počať... a čitateľ tým pádom tiež nie). Síce sa v Roku nula 2 formuje priateľstvo medzi Batmanom a Gordonom, ale podobných plusov by sme našli už len málo (ďalej napr. dojemné Alfredove koncové predstavy súvisiace s doživotným Bruceovým prekliatím). Zarazilo ma, že od „pádu mesta“ ubehlo iba 27 dní a už to v Gothame vyzerá ako v Som legenda s Willom Smithom. To som skutočne nepochopil. Nebola to chyba v preklade? Nemysleli skôr 27 rokov? Je to vysvetlené špeciálnymi semenami od Poison Ivy (?!?), ale toto mi ako vysvetlenie totálne spustošeného mesta nestačilo. Takisto sa Snyder márne snaží vysvetliť, prečo dal svet od Gothamu ruky preč. Pri čítaní niektorých zvláštnych pasáží z jednotky (Nigéria) som sa upokojoval tým, že budú vysvetlené v dvojke, ale mýlil som sa. Pravdupovediac mi spätne nedáva zmysel ani postapokalyptický úvod jednotky, ktorý netuším, kam časovo zaradiť. Odfláknutých bolo viacero momentov (strašne samoúčelný náhodný spôsob, akým sa Gordon rozhovorí pred Batmanom o kabáte). Scenár je v prvej polovici výborný (mesto ponorené do chaosu vytvoreného blížiacou sa superbúrkou René). V druhej sa však rozpadne a už ho nikto do pôvodného stavu nepostaví. Ilustrátor Capullo si vychutnáva Gotham bičovaný dažďom (úžasný panel s Batmanom na elektrickom kábli číhajúcim pri rozsvietenom okne Gordonovej dcéry). I Gotham ponorený do divočiny. Ale scenár skrátka pácha priveľké škody na to, aby to kresba dokázala zachrániť. Hodnotím Legenda o Batmanovi: Batman – Rok nula, kniha druhá (prvý raz v ČR však vyšlo už v roku 2016 v rámci New52 pod názvom Batman: Rok nula – Temné město).

5 10.10.2021

Komiks v ČR nevyšiel len v r. 2021 v komplete Legenda o Batmanovi pod názvom Rok nula, ale tiež v r. 2015 v New 52 pod názvom Rok nula – Tajné město. Po ukončení príbehu o tajomnom Sovom tribunáli sa Snyder s ilustrátorom Gregom Capullom rozhodol vrátiť v čase a vyrozprávať nám počiatky Brucea v Gothame. Znova. Znova sa tak stávame svedkami, ako sa vracia do opusteného sídla Wayneovcov, kde čaká len verný Alfred (na rozdiel od zvyšku mesta do poslednej chvíle veriaci, že mladý pán Bruce žije). Znova vidíme, ako Bruce dospeje k záveru, že musí vziať spravodlivosť do vlastných rúk, keďže korupciou prehnitá polícia to neurobí. Znova sa stávame svedkami jeho prvých stretnutí s budúcimi ikonickými nepriateľmi. Do pozornosti dávam skvelého Red Hooda (čo je vlastne origin Jokera... možno), kde sa Snyder hrá s kultovým Kameňákom Alana Moorea. Znova je nám ukázané, ako vznikol kostým; pripomenulo mi to Millerovu klasiku Batman: Rok jedna (1987), kde Wayne sedí v kresle, do izby vletí netopier a v nasledujúcej scéne je kostým hotový (správne, počujete iróniu). Snyder Batmana reštartoval a napriek pár zakopnutiam to zvládol so cťou a mňa to bavilo čítať, hoci som si uvedomoval nedostatky (šialené skoky v čase: pred 6. rokmi, o 5 mesiacov neskôr, detstvo). Moderne, osviežujúco dej zasadil do širšieho kontextu (Nigéria, hoci práve ona šumí do prázdna, keďže čitateľ netuší, prečo tu je a bohužiaľ to nie je vysvetlené ani v Roku nula 2). Snyderov Batman je začiatočník, policajný zbor ho pokladá za nepriateľa (to sa ostatne nikdy nezmení). Je divoký, nepredvídateľný, nevie domyslieť plány do konca (alebo vie, ale niečo sa pokazí, čo sa mu neskôr ako expertovi na vytváranie „plánov v plánoch“ už nestávalo). Niekedy živelným prístupom prekvapuje aj sám seba. Hľadá si štýl. Má ďaleko ku geniálnemu detektívovi. Ešte to nie je ani temný bojovník ukrývajúci sa v tieňoch. Máme dočinenia s drzým mladým floutkom s vojenským vlasovým zostrihom, ktorý tri rany rozdá a štyri prijme a potom štyri rozdá a jednu prijme a nakoniec všetci ležia na zemi v krvi a s polámanými kosťami a nie je jasné, kto vyhral (a či vôbec niekto). Rád používa masky, čo je vec, ktorá mi pravdupovediac v nových komiksoch o netopierovi chýba. Vzťahy s Alfredom, Foxom a Gordonom sa ešte len formujú a sú neotesané. Kresba je v jednej chvíli prísne realistická, potom úžasne noirová, následne neskutočne vynaliezavá („kolesový“ rozhovor Brucea a Nygmu, stret malého Brucea s kŕdľom netopierov) a napokon do toho vpadne batmobil vyzerajúci ako zväčšená hračka z Dráčika. Obloha je absurdne sfarbená (vyzdvihujem inkerstvo Dannyho Mikiho) a lieta po nej bizarná flotila vzducholodí (!) pripomínajúca vedecko-fantastický európsky film zo začiatku 20. storočia. Podobné výhrady by som mal k scenáru, ktorý je v jednej chvíli realistický a hneď nato tam kydnú auto vediace sa prilepiť kolesami o strop tunela. Zarazilo ma, že na to, na aký obrovský origin sa tu všetci hrajú, totálne ignorujú zásadné veci. Kde Wayne celé roky bol? V úvodnom slove (hodnotím verziu z r. 2021) padne zmienka o afrických kočovníkoch. To znie geniálne, ale v samotnom komikse o tom nie je skoro žiadna zmienka. Nebavili ma lacné cliffhangery, z ktorých nič nevyplýva a sú vyriešené behom pár panelov (explózia, injekcia). Naopak, potešilo ma angažovanie Bruceovho strýka Philipa Kanea. 4* sú trochu prižmúrené, ale 3* by boli málo. Tie si nechávam pre (slabšie) pokračovanie.

5 08.10.2021

Krásne nakreslená historická záležitosť s jemnými fantasy prvkami (monštruózne zvery, čarodejníci, veštci, proroctvá), ktorá by si zaslúžila väčší formát, i tak je to ale za 4*. Aj u nás obľúbený belgický scenárista Sylvain Runberg (Orbital, Conan z Cimmerie, Zarov) síce v mojich očiach opäť neprekročil svoj vlastný tieň (jednoduchý príbeh skomplikoval množstvom postáv s miestami nejasnou motiváciou), ale (zase raz) mu kožu zachraňuje výnimočný ilustrátor. Tentokrát je ním François Miville-Deschênes, s ktorým spolupracoval už na Zarovovi. Výtvarná stránka je nádherná, nebudete sa vedieť vynadívať. Realistické postavy, bojové výjavy, zvery, nahé telá. Scenár je na prvé prečítanie náročný na pochopenie; postáv, národov, motivácií a histórie je tam skrátka dosť. Ale to, že je niečo náročné, ešte neznamená, že je to zlé; len si to proste vyžaduje vašu pozornosť. Na prvý raz som bol scenárom rozladený, ale po druhom čítaní už som sa orientoval. Každopádne za najväčší plus scenára považujem jeho chladnokrvnosť – azda sa ani nesnaží, aby sme si k niektorej postave vytvorili bližší vzťah, je to skôr komiksový dokument, ktorý sa nikomu nesnaží lacno nadržiavať.

10 05.10.2021

Vôbec nechápem, ako je možné, že mi zlá, skazená (ale nie nakazená!) nemravnica Druuna doteraz unikala. Hrdinka je zaujímavý charakter: nepatrí k najinteligentnejším bytostiam vesmíru, veci sa jej skôr náhodne dejú a ona na ne buď reaguje, alebo aj nie a iba mlčky čaká, čo z toho vylezie (prípadne sa vyzlečie, nechá sa znásilniť a dúfa, že to postačí). Mnohí budú šokovaní, pobúrení a znechutení. Mnohí nie. Komiks okrem prasačiniek obsahuje (najmä v treťom, záverečnom dejstve) množstvo dialógov; ako vraví Stanislav Karlík v záverečnom 3-stranovom slove, je ich toľko, že občas ich má čitateľ chuť preskakovať. To by však urobil chybu, pretože pod prvoplánovou erotickou (s nábehom na porno) pozlátkou sa (aj vďaka nim) ukrýva prepracované, ambiciózne, fascinujúce a kvalitné sci-fíčko. Iste, môžeme scenáristu (a zároveň ilustrátora v jednej osobe) obviniť zo sprostého vykrádania istej slávnej sci-fi knihy (pseudonym jej autora je BWA a kniha sa začína na písmeno N, viac nespoilerujem), ale nevadilo mi to, skôr naopak. Talian Paolo Eleuteri Serpieri (ktorý sem sám seba umiestnil postavou doktora) svoje univerzum prepracoval dostatočne na to, aby to bolo niečo iné. Svet plný mutantov, robotov a divne usporiadanej hierarchie medzi obyvateľmi „sveta“, ukrýva nejedno obludné tajomstvo. Nakreslené je to absolútne skvostne, nezabudnuteľne, famózne, realisticky a dych vyrážajúco. Vidno, že Serpieri nie je len tak nejaký ilustrátor, ale umelec, ktorý v Ríme študoval architektúru a maliarstvo, dostal sa do ateliéru uznávaného maliara Renata Guttusa, vybudoval si špičkové renomé ako rešpektovaný figuralista a za svoj komiksový vzor považoval mená ako Arturo del Castillo alebo Antonio Hernández (stačí si ich tvorbu pozrieť na nete a hneď ste doma). Tínedžerské erotické sny sa čelne zrážajú s bitúnkom a nechutnou post-apokalypsou, čo vytvára pozoruhodný kontrast. Výsledok je znepokojivý, mrazivý a plne funkčný. Neskôr Druunu nenápadne vykradlo viacero filmov, napr. Symptóm Pandorum (bez komentára) alebo Bayov Ostrov („vyžrebovaní“ favoriti sú v skutočnosti príšerne potrestaní, rozhodne nejdú do žiadneho „raja“). Teším sa na ďalšie dobrodružstvá ženskej erotickej jednotky menom Druna. Nie je to síce dokonalé (v treťom príbehu nazvanom Tvor som sa už vyložene strácal vinou časových skokov, snov, predstáv a halucinácií), ale prísnejší budem až pri pokračovaniach. Možno.

7 02.10.2021

Prichytil som sa pri tom, že samotný prípad (ani jeho rozuzlenie) ma jednak príliš nezaujíma a vlastne som sa v ňom dosť strácal. Postáv je veľa, majú medzi sebou rôznu dynamiku a situáciu robí neprehľadnejšou politika, ktorá vždy v histórii ľudstva všetko iba komplikovala a inak tomu nie je ani tentokrát. Ako-tak som sa v deji začal chytať až pri druhom čítaní (každý komiks čítam minimálne dva razy). Ale tá kresba, vážení. Tá kresba! Dvorný ilustrátor série, David Etien, odvádza neuveriteľnú robotu. Nielen denný Londýn, ale i nočný a rôzne bočné uličky, zákutia, parky, cintoríny, trhy, obchody a prístavy, nevraviac o postavách a zvieratách, nakreslil tak úžasne, že som sa na jeho úchvatnú prácu nedokázal vynadívať, neustále som sa vracal dozadu a opätovne si vychutnával obrazy, ktoré som už mal za sebou, ale neustále ma niečo lákalo vrátiť sa k nim a znova si ich vychutnať. Štvrtú hviezdu pridávam za to, že scenár dvojice Djian/Legrand ako-taký ma síce nestrhol, zato ma veľmi baví ústredná štvorka, vzťahy medzi nimi a zaujíma ma, s čím prídu nabudúce (a som zvedavý, ako sa bude vydarená francúzska séria s ich narastajúcim vekom vyvíjať). Čiastočne sa mi zdalo, akoby boli tvorcovia veľkí filmoví fanúšikovia a inšpirovali sa pri tvorbe dvojky slávnymi filmovými dvojkami (napr. Krstný otec, Pán prsteňov alebo Hviezdne vojny), ktoré tiež boli oproti pomerne veselým prvým dielom (aj keď teda práve u Puzových mafiánov hovoriť o veselých veciach... no nič) prekvapivo komplikované, ťažké, temné a rapídne spomalili tempo, aby sa drsnejšie zahryzli postavám do krku (a najmä duše). A možno príde aj Jack Rozparovač. Jemne ma sklamala skvelá Káťa, ktorá mala s hrdinami parádnu chémiu; škoda, že nedostala výraznejší priestor.

5 01.10.2021

„Je to iba zviera. Nemôžete sa pomstiť zvieraťu.“ 17 rokov po Čeľustiach napísal Peter Benchley ďalší hororovo-morský survival o prerastenej oblude, ktorá si rada pochutnáva na ľudských obetiach. A hoci už s tým zďaleka nespôsobil taký rachot, ako kedysi (síce aj túto jeho knihu sfilmovali, ale „len“ ako solídnu televíznu minisériu, celosvetový trhák oscarových rozmerov sa už nekonal), mne sa vlastne Beštia páčila o čosi viac, ako slávny žraločí krvák a i preto jej udeľujem o jednu hviezdu viac. Postavy sú sympatickejšie. Nikto (hlavne teda autor, ehm) nás neotravuje zbytočnými, pre dej málo (až vôbec) dôležitými dejovými zápletkami. A ústredná beštia mi pripadala zlovestnejšia a desivejšia, než žralok. Žralok je krásny, desivý živočích, ale to, s čím Benchley prišiel v románe Beštia, mi na tele vyvolalo predsa len viac zimomriavok. Vravel som si, že s „týmto“ by som sa veru v mori ocitnúť nechcel. Samozrejme ani so sedemmetrovým žralokom, ale v „tomto“, v tých chápadlách, bolo čosi ešte desivejšie, atavistickejšie, nepríjemnejšie a rešpekt budiace. Také to šokujúce uhranutie tesne pred smrťou, keď si uvedomíte, že ste si zahrávali s niečím, čo je vás schopné behom sekundy zničiť...a aj vás zničí a už večer si na to nebude pamätať. Benchleyho štýl je veľmi jednoduchý. Dej dopredu, k povinnému akčnému vyvrcholeniu, posúva prostredníctvom epizódnych „poviedok“, v ktorých sleduje osoby, ktoré sa alebo stanú obeťou zobáka beštie, alebo sa im v poslednej chvíli podarí zachrániť si život. Ako v Čeľustiach, aj v Beštii Benchley veľmi zaujímavo opisuje spôsob uvažovania ústredného monštra. Mimochodom, postavy spomínajú film Čeľuste. Na slovenskom vydaní z roku 1992 mi vadilo viacero pochybený (napr. chýbajúce úvodzovky), strašne nahusto posádzaný text (a k tomu ako bonus malé písmenká, vskutku diabolská kombinácia) a pár zastaraných slov, ktoré boli rovnakou mierou rozkošné, ako príšerné, ale za to Benchley pravdaže nemôže.

13 01.10.2021

Keď túto neznámu vec Josef Vybíral v roku 2021 vydal, povedal som si, že je príliš originálna na to, aby som si ju nekúpil. Som rád, že som sa nemýlil a že je nielen originálna, ale aj skvelá (čo nie je vždy jedno a to isté, niekedy je prehnaná originalita na škodu veci). Mohlo by sa zdať, že tento album je detský komiks, ale je aj nie je to pravda. Scenár k detskosti miestami síce skutočne zvádza, detto rozbláznená kresba, ale osobne by som Danthrakon 1: Nenasytný grimoár (grimoár je čarovná kniha obsahujúca návody na magické rituály) odporučil každému, kto má rád hravé, zábavné, nie prehnane náročné, ale rozhodne ani nie hlúpe komiksy. Postavy sú veľmi fajn a sympatické, scenár vie prekvapiť vtipom zameraným na dospelého (občasná krv, ocas“, podělaný kabát“) a je umiestnený do prostredia príliš pútavého, jedinečného a svojrázneho na to, aby dokázal nudiť. Štvrtú hviezdu pridávam za parádnu, vynaliezavú kresbu Oliviera Boiscommuna, s ktorého prácou sa stretávame v našich končinách prvý raz a ktorá mi trochu pripomenula tvorbu nášho Laca Csurmu (séria Tajomstvo starého domu). Samozrejme k tomu treba pripočítať úžasnými farbami hýriaci koloring od Claudea Gutha, čo je v našich zemepisných končinách ďalší nováčik. Naopak, s prácou francúzskeho scenáristu Christophea Arlestona sme sa už stretli v Ekhö. Páčil sa mi atraktívny A4 zošitový formát s kriedovým papierom. Toto ma fakt bavilo; živý, fungujúci, funkčný, temperamentný, organický a zábavou tepúci svet, do ktorého sa rád vrátim.

4 29.09.2021

Som v miernom šoku z toho, aká pecka to je! To som fakt nečakal. Čítal som všetky tri komiksy, ktoré Tajnému impériu 1 predchádzali (Hail Hydra, Maria Hillová před soudem, Budování imperia). Mali svoje chyby, ale bavili ma vďaka rúhačskej myšlienke „čo ak je najamerickejší superhrdina tajným agentom Hydry?“. Myslel som si ale, že trojka stačila a bolo by fajn useknúť to v najlepšom. Mýlil som sa. V skutočnosti to boli len udalosti, ktoré predchádzali deju Tajného impéria 1. Aj veci, ktoré v prequelovskej trilógii pôsobili nadbytočne, po ňom dávajú zmysel. Všetko od začiatku zjavne smerovalo k tomuto. Je to fakt masívny crossover, ktorý hodnotím ešte lepšie, ako legendárnu Občiansku vojnu. Môžete povedať, že to je príliš silné vyhlásenie, ale Občianska vojna síce vychádzala zo skvelej myšlienky, no mala obmedzený priestor. Toto naopak malý priestor nemá – Captain bol detailne rozpitvaný v prequelovej trojici a tu už je hotovou zápornou postavou. Takže trochu ustupuje do úzadia, aby dvorný scenárista série Nick Spencer mohol kvalitne operovať s ďalšími postavami. Najmocnejšie (Doctor Strange, Captain Marvel) sú šikovne vyradené z hry, iné prechádzajú na Captainovu stranu a ďalšie na stranu Iron Mana, ktorý proti Kapovi samozrejme stál už v Občianskej vojne. Postavy sú prepracované, vzťahy takisto. Najmenej mi tu sedela krátka návšteva u Ultrona, ale prežil som ju.

5 28.09.2021

Tieto 4* sú nie že s jednou prižmúrenou plutvou, ale s dvomi. Ale napokon si ich Aquaman 6: Smrt krále azda predsa len zaslúži. Minimálne kresba je veľmi fajn (žiadna výtvarná revolúcia, ale solídny súčasný americký mainstream), postava Aquamana má zaujímavý charakter (skoro všetkými odvrhovaný a urážaný, ale napriek tomu budiaci rešpekt), scenár napriek množstvu predvídateľných momentov, očakávaných zvratov a neoriginálneho klišé, obsahuje i zaujímavé motívy (bol by Aquaman ako vládca dobrý alebo by ho limitovalo jeho dobré, mäkké srdce?) a potešilo ma aj to, že sa jedna dejová linka (zvrhnutie Ratha z trónu) uzatvára a na konci sa plynulo cliffhangerovo otvára nová („vynáranie“ vôbec nevyzerá zle). Mimochodom, Abnettov komiks Mera: Královná Atlantidy je dejovo zasadený medzi Aquamana 5: Zlomenú korunu a práve dnešného šiesteho a práve v tomto komikse sa z Mery stane ukážková Deus ex machina.

5 23.09.2021

V 90. rokoch u nás vychádzali dve série s nindža korytnačkami. Okrem tejto ešte plagátová verzia, ktorá sa dala rozložiť do podoby obrovského posteru. Prvé číslo série Teenage Mutant Hero Turtles sa na pultoch stánkov objavilo v roku 1992 a stálo 19 Kčs. Staré dobré časy. Hoci je to čítanie určené samozrejme predovšetkým deťom, s odstupom desaťročí milo prekvapí, že je to vlastne celkom fajn (v rámci možností) nakreslené a že nezačíname uprostred príbehu, ale na jeho začiatku: statočná moderátorka April (v nezabudnuteľnom žltom outfite) je napadnutá, skončí v kanáloch a tu ju pred útočníkmi zachránia naše bojové korytnačky. April, aj čitatelia, sa následne prostredníctvom rozprávania majstra Splintera dozvedia, ako sa to vlastne celé začalo. Nechýba hlavolam, ani profil jedného z hrdinov (v ktorom sa exkluzívne dozviete napr. jeho výšku a váhu). Prvému číslu za ohromnú nostalgiu (mal som vtedy 11 a kupovali mi to rodičia) pridávam štvrtú hviezdu navyše, pri nasledujúcich pokračovaniach budem prísnejší.

5 22.09.2021

„Nyní kráčela s démony.“ Hellraiser (v origináli Hellbound Heart) prvý raz vyšiel v r. 1986 v zbierke zostavovanej G.R.R. Martinom a nazvanej Night Visions. Z poviedky (novely?) sa rýchlo stal kult, ktorý sa v nasledujúcich desaťročiach dočkal množstva vydaní, či už samostatne, alebo v zbierkach, antológiách (o nekonečnej filmovej sérii nehovoriac). Len v českom preklade vyšiel už dva razy. Ja som sa dostal až k verzii od Carcosy a zhltol som ju ako malinu. Hnilú, skazenú, potiahnutú zapáchajúcim slizom a krvou. A určite nie len preto, že nemá ani 130 strán (vrátane spisovateľovho profilu z tradične rozhľadeného pera prekladateľa a vydavateľa Milana Žáčka). Ak sa Clive Barker drží hororu (Noční rasa alebo Velké a tajné show, aj keď tam už to jemne začal miešať s dark fantasy), je mi veľmi blízky. Ako jeden z mála svetových autorov dokáže písať násilie tak fyzicky naturalisticky, až je to fakt nepríjemné, realistické. Samozrejme násilie nie je všetko, našťastie Hellraiser obsahuje tiež svižný pisateľský štýl, jednoduché, ale uveriteľné postavy, nepredvídateľný dej a tempo neumožňujúce čitateľovi vydýchnuť. Páčilo sa mi aj filmové spracovanie z r. 1987 (ktoré prekvapivo natočil sám Barker), ale literárna predloha je môjmu (azda zvrátenému) srdcu predsa len o kvapku (dve, tri...) bližšia. Nebola síce dokonalá (žena v domácnosti pozoruhodne dobre znáša krvavosti, ktoré sa okolo nej dejú, asi sa tak brutálne zocelila pri krájaní mäsa na nedeľné obedy), ale určite som si tento tvrdý horor pre dospelých užil. Zaujímavosťou je, že kým film (resp. celá séria, v jednotke sa naplno objavili v podstate až 20 minút pred koncom) sa preslávila predovšetkým nezabudnuteľnými Cenobitmi, v poviedke (novele?) majú minimálny priestor (pár strán na konci a zopár na začiatku).

14 21.09.2021

Po Encyklopedii akčního filmu ďalšia skvelá filmová publikácia redakcie webu Moviezone. Ale začnem negatívami. Je tam hŕstka preklepov (asi by sa dali zrátať na prstoch jednej mutantej ruky), občas sa vyskytne blbosť (komiks Občianska vojna od Marka Millara sa skončil všelijako, ale určite nie takým obrázkom, aký spomínajú autori), tematické texty (filmy ovplyvnené komiksovou estetikou, fyzika v komiksoch) sú dosť nudné (česť výnimkám: filmy podľa komiksových stripov, komiksové filmy, ktoré nakoniec nevznikli), bublinky so zaujímavosťami sú fajn, ale ich umiestneniu chýba logika (napr. pri profile Aquamana je zaujímavosť týkajúca sa Thora) a nepochopil som staré plagáty na konci. Inak je to ale parádna publikácia, ktorá sa číta jedným dychom. Najlepšie fungujú profily jednotlivých filmov, ktoré sú napísané svižne, šťavnato a k veci. Publikácia má široký rozsah. Dá sa povedať, že nevynechala žiadny film, aspoň ja som na žiadny neprišiel. Laika potom akiste zaskočí vec (ktorá je ale pre fanúšika dávno notoricky známa), že podľa komiksovej predlohy sú aj filmy, do ktorých by to (možno) nebol povedal (Road to Perdition).

7 17.09.2021