Ivan Kučera komentáře u knih

Beštiálne ilustrácie Glenna Fabryho (Sandman: Věčné noci) sú super, ale nepáčil sa mi vzhľad Thora a čáryfuka. Takto nakreslení mi pripadali nesympatickí. Spôsob, akým bol vyriešený (zdanlivo neriešiteľný) problém, na ktorý boli dovtedy všetci krátky, príliš jednoduchý. Prejavuje sa tu častý problém marveláckych komiksov: hoci sú superhrdinovia neuveriteľne mocní (preto ostatne to pomenovanie), objaví sa na scéne problém, ktorý nedokážu vyriešiť. Jasné, chápem: ak by ho vyriešili behom pár stránok, neexistovali by superhrdinské komiksy. Ale práve tunajšia hrozba síce bola patrične monštruózna, ale aj tak sa mi nechce veriť, že na ňu bol krátky Vision. A Dr. Strange? Tomu fakt neverím. Ešte chápem, že Iron Man. Ale oni? A kde je dofrasa Wolverine, keď ho Amerika potrebuje? V Kanade?! Avšak, pri bránach Asgardu, tým by sme s mínusmi skončili. Thor: Vikingové je perfektná jednohubka. Na nič sa nehrá, ale do toho „nič“ ide naplno a to z nej robí kvalitnejší komiks, než sú niektoré iné konkurencie, ktoré sú oveľa ambicióznejšie, ale ich tvorcovia to nedokázali dotiahnuť do patrične uspokojivého konca. Vedel som, že to bude drsné, priamočiare a rázne, ale aj tak ma prekvapilo, aké to bolo drsné, priamočiare... a rázne. Násilie dosahuje nevídané rozmery; v tej svojej priamočiarosti je to veľmi sympatické a osviežujúce. Zamrzia nulové bonusy (a obálka mohla byť atraktívnejšia). Scenár od klasicky drzého Gartha Ennisa (Ghost Rider: Cesta do zatracení, Punisher: Vítej zpátky, Franku) drží našu pozornosť neustále v pozore. Takže proti zlu je nasadený nacistický pilot a rytier zahajujúci rána upaľovaním nevinných pardon vinných "čarodejníc". Síce Ennisa jemne upodozrievam z toho, že opajcoval prvých Pirátov Karibiku, ale budem sa tváriť, že som si to nevšimol. Skôr, než sa to začne, to končí. Miestami som až neveril, ako ďaleko boli tvorcovia schopní zájsť (a čo im v Marvele odsúhlasili). Užite si túto apokalyptickú jazdu. Thor: Vikingové sú v podstate viac „ragnarok“, ako samotný Thor: Ragnarok.

10 08.01.2022

„Bohatství je Batmanova superschopnost.“ Absolútna povinnosť pre fanúšikov Batmana. Totálne zanietené čítanie. Americký žurnalista Glenn Weldon zjavne, očividne a nekompromisne vie, o čom píše. Obrovská časť knihy je venovaná „starému“ Batmanovi, ale vôbec to nevadí (ak by to niekomu vadilo, mal by sa prestať okamžite označovať za batmanológa). Autor sa venuje všetkému, čo súvisí s Temným rytierom: komiksom, seriálom, conom, filmom, hračkám... i bradavkám. Kniha je poňatá chronologicky, teda od ťažkopádnych začiatkov (Batman sa kedysi písal s pomlčkou a neúradoval v Gothame, ale v New Yorku) až po Scotta Snydera a Granta Morrisona (pri komiksoch) a Nolana (pri filmoch). Ben Affleck to už nestihol. Bonusy: záložka (samozrejme čierna!), farebná fotogaléria s priloženým textom (síce skromná, ale lepšie ako batarangom do čela), register, bibliografia a autorov medailónik. Až do tejto knihy som nezamýšľal nad tým, že k Batmanovi patrí homosexualita. Teraz síce chápem, že (a prečo) si to niektorí myslia, ale stále je to podľa mňa proste blbosť. Nie som proti gayom, ale tu bol dôraz na homosexualitu kladený tak masívne, až ma to nudilo (o to divnejšie potom pôsobí zmienka v štýle „zabitý Jason Todd sa vrátil do sveta živých ako Red Hood, ale nemáme čas to tu rozoberať“, pričom však rozoberať v stovkách viet gay tematiku čas bol, ale rozoberať pre Batmanovo univerzum zásadný návrat zabitej postavy nie). Dozviete sa množstvo zaujímavostí (hoci to môže z dnešného pohľadu znieť neuveriteľne, v 60. rokoch boli na tom Batmanove predaje tak biedne, že sa uvažovalo o jeho zarezaní), súvislostí, chuťoviek, previazaností, pripomenutí (dnes každý druhý označuje Keatona za najlepšieho Batmana, ale v dobe premiéry filmu sa proti obsadeniu tohto prevažne komika vzniesla gigantická vlna odporu), bizarností (batusi) a pikantérií. Zachytil som jednu chybu: „Joker Robina dodělával páčidlem“. Neprekvapuje ma to, lebo tento omyl zľudovel napriek tomu, že Joker Robina páčidlom „iba“ zmlátil a následne ho zabil výbuch, ale Weldon vlastne nepíše „zabil“, ale „dodělával“, čiže teoreticky to nie je chyba. Inak, aj keď som Nolanovu trilógiu videl fakt veľakrát (najradšej mám paradoxne jednotku a úvod a záver trojky), doteraz mi nenapadlo, že Bale vlastne hrá trojúlohu: Batmana, Waynea v súkromí a Waynea pred kamerami.

9 06.01.2022

„Včera v noci zemřel bývalý premiér.“ – „Za moc nestál.“ Okultný Doctor Strange. Scenár Toma Taylora (Batman: Dravá moc) je príjemne osviežujúci a sympaticky provokatívny (oblizovanie sa s diablom na pánskych WC), ale svet, ktorý ponúka, nie je zrozumiteľný (nad hlavami desiatok šokovaných ľudí lieta démon a trhá ich na kusy a zvyšok spoločnosti sa tvári, ako keby chuligáni rozbili výklad večierky na námestí). Taylor síce slušne ťaží z toho, že Hellblazer: Vzlety a pády je Black Label, takže máme dočinenia s drsným, temným, vulgárnym a neprístupným dielom, ale predsa len kresba Daricka Robertsona (Banda) víťazí nad obsahom. John Constantine je každopádne životaschopná, zaujímavá a plnokrvná postava, ktorá by si zaslúžila pravidelné vydávanie vlastnej poburujúcej série. Dobrý prebal a ešte lepší obal. Bonusy slabota, až na skice a obálky žiadne.

7 05.01.2022

Perfektná jednohubka a rapídna trefa do čierneho od drsnej belgicko-kanadskej dvojky Runberg/Miville-Deschênes (Dobyvatelé). Zarov je pokračovanie čierno-bieleho filmu The Most Dangerous Game z r. 1932 (podľa poviedky Richarda Connella z roku 1924, v SR ani ČR nevyšla). Veľký formát od Vybírala tomu rozhodne prospel. Predsa len je niečo iné čítať to v takomto formáte a niečo iné v zmenšenom. Vo vybíralskom veľkom je to patrične epické a nádherne sa tým listuje a ešte lepšie sa kochá jednotlivými panelmi a stranami. Nemilosrdný sovietsky generál a šľachtic Zarov (v župane!) je jedinečný antihrdina, ktorý je sympatický vďaka rafinovanému (a pritom veľmi jednoduchému) prístupu „všetci naokolo sú stokrát väčšie svine“. Príbeh sa rozbehne rýchlo a dynamicky a v podstate sa nezastaví až do vcelku zaujímavého rozuzlenia. Prestávky medzi akciou sú také krátke, že si ich možno ani nevšimnete. Scenár zrejme nebol najkomplikovanejší, ale je pôsobivo napísaný. Vidieť klasických bostonských amerických gangstrov z 30. rokov 20. storočia uprostred temnej džungle, kde na každom kroku číha smrteľné nebezpečenstvo, je nápad rovnako jednoduchý, ako geniálny (odpovedá tomu nielen dobový zbrojný arzenál, ale i vtedajšia garderóba). Podotýkam, že nejde o „normálnu“ džungľu, ale o niečo až extrémne, akoby až mierne rozprávkové, o niečo, kde by mal problém prežiť hoc aj Tarzan (tie močiare!), skrátka niečo, čo vypadlo z King Konga. Paradoxne, The Most Dangerous Game sa natáčal práve v štúdiových kulisách, v ktorých vznikal aj King Kong (ten z r. 1933). Zarov je krutý, beštiálny komiks, ale svojím spôsobom krásny, mohutný a silný. Výprava exotického ostrova s gigantickým sídlom a zelenou džungľou je miestami až neskutočná, fenomenálna a nádherná. Zarov obsahuje 8-stranové záverečné bonusy. Konkrétne v podobe medailónikov autorov a grafickú prílohu s textovými poznámkam. Na začiatku je nenápadná chyba, keď sa o Zarovovej sestre raz hovorí ako o dcére a občas som mal problém orientovať sa, kto je matka a kto dcéra, ale inak fakt pecka.

11 03.01.2022

Nepoznám zákulisie tohto projektu, ale objavil sa na trhu v roku 2007 a keďže v rovnakom roku šiel do kín horor Hory majú oči 2, tak tipujem, že šlo o špecifickú súčasť reklamnej kampane. Síce je to na výsledku čiastočne poznať v zmysle, že je to len taká jednohubka, ale na druhej strane je zvládnutá tak dobre, že by mi nevadilo, ak by sa takých „len jednohubiek“ do roka objavovalo viac. Dejovo je to čosi medzi prequelom Ajaovho hitu Hory majú oči z roku 2006 (ktorý bol remakom kultového hixploitationu Wesa Cravena zo 70. rokov) a jeho sequelom a vlastne je to zároveň aj (čiastočný) sequel dvojky a zároveň „remake“ jednotky aj dvojky, ale tentokrát nie z pohľadu hrdinov, ale kanibalov. Znie to asi komplikovane, ale prelína sa to zaujímavo a nemyslím si, že je potrebné poznať filmy. Dokonca by možno bolo lepšie, ak by ste ich nepoznali. Nakreslené je to Johnom Higginsom (John Constantine, Hellblazer: Syn člověka) parádne. Justin Gray (Jonah Hex: Tvář plná násilí, Punisher MAX: Vánoce na odstřel) poskytol scenár, ktorý ilustrátorovi umožnil naplno sa odtrhnúť z reťaze, čo sa týka násilia a iných nechutností. Určite to nie je komiks určený pre deti a ľudí s citlivou povahou. Spomenúť musím aj temné farby Jimmyho Palmiottiho (Daredevil: Ďábel strážny, Xena od Barlow Comics). Trocha mi vadila od istej miery prehnanosť zápletky, kedy to pripomína vojnový príbeh s tankami a nie niečo, čo sa odohráva v reálnej, súčasnej Amerike. Ako to už v živote chodí, všetko odštartovala ľudská hlúposť. A potom sa to už len na seba nabaľovalo. Ako lavína. Záverečné bonusy sú kuriózne. Ešte u skíc (a textu) Johna Higginsa si poviete „fajn, jasnačka cesnačka“. Ale nechápem, čo mala znamenať „reklamní tvorba“, kde nájdete medailóniky a ukážky z tvorby Grega Staplesa, Billa Sienkiewicza a Tima Bradstreeta, ktorí ak mi niečo neuniklo, nemali s týmto komiksom nič spoločné. Súčasťou (vnútorného) obalu sú medailóniky autorov. Za mňa fajnová jednorázovka, nebudem sa na nič hrať, nemám problém dať jej 4*.

9 02.01.2022

„Setkání po letech bývají zvláštní.“ Batman: Smrt v rodině ukončil istú etapu v Bruceovom živote. Pod maskou začal písať novú. Ako Batman a syn, ani Pod maskou nie je geniálny, avšak v Batmanovom kánone má nezastupiteľné miesto, keďže do hry uvádza plnokrvnú postavu, ktorá sa časom plnohodnotne zaradila do netopierovho sveta. S Red Hoodom je to komplikovanejšie, než s Damianom, keďže v priebehu rokov sa menila jeho identita a tým pádom aj motívy, charakter, všetko. Najkultovejšia tvár, ktorá sa pod špecifickou podlhovastou, červenou, nepriehľadnou maskou ukrývala, patrila Jokerovi. V Pod maskou Red Hoodom prekvapivo stal niekdajší klaďas: búrlivý Jason Todd alias Robin č. 2. Toho kedysi síce zabil Joker (Batman: Smrt v rodině), ale v roku 2005 ho oživil scenárista Judd Winick (Superman / Shazam: První zahřmění) prostredníctvom Ra´s al Ghulovej mystickej Lazarovej jamy. Z Jasona sa vďaka tomu stala (za mňa určite) lepšia postava, než akou bol ako Robin. Je to vražedný, nekompromisný partizán a extrémistický terorista. Nemá úctu voči kriminálnikom, zo zálohy nečakane útočí na gothamské gangy a zabíja ich. Batman vyráža po jeho stopách netušiac, kto sa ukrýva pod maskou. Postupne sa z Jasonovho Red Hooda stala dôstojná súčasť Batmanovej „rodiny“. Komiks Pod maskou skoro nič nevyrieši. Je to len úvod do obsiahlej témy. Ale vďaka dynamického, svižnému, priamočiaremu a príjemne oddychovému príbehu a skvelej kresbe Douga Mahnkea (v minulosti kreslil Masku a kruh sa uzavrel nakreslením Pod maskou, aspoň teda čo sa názvov týka) to vôbec nevadí. Winick ťaží z minulosti (súboj dvoch Robinov, páčidlo, zmienka o matke). Nepreháňa to s absurdnými nepriateľmi. Drží sa (v rámci možností) realisticky pri zemi. Nesamoúčelne do deja zakomponováva slávne cameá. Ich prostredníctvom lepšie nahliadneme do Batmanovho mozgu. Vidíme, ako detektív tápa, bezradne sa motá od jedného kolegu (ktorý mal skúsenosti s vlastnou smrťou) k druhému a po každom je to horšie a horšie, lebo evidentne natrafil na problém, na ktorý sa nedajú aplikovať fakty, argumenty, bežné vyšetrovacie postupy. Pod maskou je jemne vytrhnuté z kontextu. Nie je príliš jasné, čo sa stalo s Oracle, ako skončil Joker, ani čo sa odohralo medzi Batmanom a Green Arrowom, ale nejak extra ma to nerušilo. Pod maskou bolo v r. 2010 sfilmované ako animák, Batmana daboval Bruce Greenwood. Kniha okrem 8-stranovej galérie obálok obsahuje retro príbeh, ktorý nie je dobrý, vlastne je zlý, ale pre Batmanovo univerzum zásadný. Príbeh z r. 1951 pojednáva o Red Hoodovi, ktorý si na konci sníme masku a ukáže sa, že je to Joker. V nasledujúcom monológu nám vysvetlí svoj zrod: pracoval v laboratóriu, rozhodol sa z továrne na hracie karty ukradnúť milión dolárov, to sa mu podarilo, avšak zvolil nešťastný spôsob úteku cez nádrž s chemickým odpadom. Aby ho nikto nespoznal, použil kostým Red Hooda. Doma zistil, že mu vplyvom chemikálií ozeleneli vlasy a tak si dal meno Joker (keďže vykradol továreň na karty, ehm). Tí, ktorí vyčítajú Mooreovi, že v Kameňáku vykecal Jokerov pôvod, sú mimo, lebo sa to v skutočnosti udialo o niekoľko desaťročí skôr.

8 28.12.2021

Tak a máme tu finále. Je to nezbedné, tvári sa to (a je to nakreslené) ako pre malé deti, ale v skutočnosti v sebe tvorcovia nezaprú (zjavne ani nechcú) značnú dávku podvraťáctva. Naočkovali ním nielen trojku, ale celú sériu. Neviete, kam skôr skočiť očami. Postavy veľmi fajn. Dialógy vtipné. Poetické nápady (sedemmíľové čižmy). Ak chcete v deťoch vyvolať lásku ku komiksom, táto uvoľnená, hravá, šikovná, milá, vtipná a vynaliezavá francúzska séria je na to doslova ako stvorená. Exkluzívne nakreslené. Rapídne pútavo inkerované.

4 28.12.2021

„Ty na tom keři kveteš, nebo co?“ Z nostalgie tomu neviem dať menej ako 4*. Čierno-biely Boj o zlato ma až tak nebavil. Pôsobil na mňa nezáživne napriek tomu, že som vyrastal na filmových mayovkách. Ale k farebnému Plamínku od dua Marko Čermák/Jaroslava „Kavče“ Šálková mám vrelý vzťah, keďže som ho ako malý čítal v Kometě, kde vychádzal na pokračovanie (Plamínek v Podlesí vyšiel v dvoch číslach, Plamínek v Achátovém kraji v jednom). Boj o zlato mi pripadal statický a taký... nejaký... čo ja viem. Ale Plamínek mi bol sympatický jednak hrdinkou a jednak prostredím. V dobrom klasická česká trampovčina, ale tentokrát okorenená hlavnou postavou, ktorou je netradične mladé dievča. To rozhodne nie je žiadna samozrejmosť. Naopak: komiksov určených pre dievčatá bolo v 90. rokoch strašne málo (okrem New Kids on the Block mi napadá snáď len časopis Starlet od Semic-Slovartu). Ponuka prišla zo strany šéfredaktora Komety, ktorý si od Kavčetě vyžiadal „neco pro holky“, čo ale nešlo dokopy s lesným štýlom ilustrátora Marka Čermáka a tak je síce hrdinka mestské dievča, ale jej rodičia práve kúpili chatu v poetickom lesnom prostredí, takže zostala ovca celá a vlk nažraný. Oceňujem síce len jednostranový, ale napriek tomu (v dobrom) vyčerpávajúci (na informácie) úvodný text, ktorý povie, čo, kde, ako, s kým a prečo. Tak by to malo vyzerať. Mimochodom, vznikli dva príbehy zo série Plamínek, ale Kavče síce napísala aj tretí, ten ale už nestihol byť zrealizovaný, keďže Kometa v r. 1992 číslom 36 skončila. Ako mi pani Šálková v našej komunikácii na FB prezradila, zápletka pozostávala z Plamínka, ktorá so psíkom Rikim cestuje na hudobný festival, tam však majú zvieratá zakázaný vstup a tak ho zverí do opatery miestnych mladíkov. Tí ho jej ale následne odmietajú vrátiť a tak do akcie vyrážajú Plamínkovi kamaráti trampi. Jacklondonovský Boj o zlato sa odohráva na Aljaške počas zlatej horúčky (a jedna z postáv sa príznačne volá Jack). Napísal ho Jiří Hrdlička (Číslo 249 z Komety, Bantam: Tajemství černého brouka) a pôvodne mal byť publikovaný v novom časopise Tulák v roku 1991. Ten bol ale napokon absurdne až natoľko nový, že nestihlo vyjsť ani jedno číslo. Boj o zlato bol napokon uverejnený až v rokoch 1993 - 1994 na pokračovanie v zošitovej edícii dobrodružných príbehov Dodokaps (nie Rodokopas) nakladateľstva Olympia. Trocha divný dojem som mal z toho, že na obálke sú len ukážky z Boja o zlato. Na diskrimináciu narazíte aj po otvorení knihy; obrázky z Boja o zlato sú aj na oboch vnútorných stranách obálky, aj nad tirážou, aj pod úvodným slovom. Oba scenáre spája kresba kultového Marka Čermáka (Modrá pětka, Chata v Jezerní kotlině, Walitaka).

4 27.12.2021

Definitívna bodka za strangeovskou sériou, ktorú dal do obehu Jason Aaron (Skalpy, Muži hněvu) v roku 2015 (CREW od 2018). Od jeho odchodu v č. 5 séria prestala byť hravá, bezstarostná a vynaliezavá a ponorila sa do temnoty, keďže sa začala prepájať s ponurými udalosťami zo série Steve Rogers – Captain America (resp. Tajné impérium). Bol som pri reštarte čáryfukovej série od začiatku až do konca a môžem povedať, že hoci nie vždy bola dokonalé, veľmi sa mi páčila a bavila ma. Je mi ľúto, že končí, aj keď ako to už v komiksoch chodí, každý koniec je v skutočnosti iba nový začiatok. Zatracení je špeciálny dodatok k sedmičke (Město hříchu). V podstate rieši rovnaké udalosti z Las Vegas, ale nie z pohľadu Strangea (ten je tu len okrajovou postavou, no vôbec to nevadí), ale z pohľadu jeho záchrancov. Do mesta hazardu totiž Wong privedie skupinu svojráznych spojencov v čele s Bladeom (!) a Man-Thingom (!!). Bohužiaľ sa rýchlo ukáže, že sú voči tak silnému zlu úplne neschopní a zbytoční a kľúčovú rolu zohrá azda len Ghost Rider. Bonusy sú síce jednotvárne (obálky a skicy), ale je ich nadštandardne veľa (cca 30 strán).

5 27.12.2021

„Člověk se před knihami nemá nikdy dost na pozoru!“ Prostredný diel z Arlestonovej a Boiscommunovej zábavnej fantasy trilógie sa nesie v klasickom znamení prostredných dielov: je ambicióznejší, do deja vnáša nové postavy, zvraty, momenty, zápletky a motívy. Vlastne nič nerieši, je to len (?) zamotaná predpríprava na veľkolepé finále, ktoré sa uskutoční v trojke. Hravé, zábavné a vynaliezavé. Samozrejme je to fantasticky nakreslené (a rozkošne kolorované). Určite by som to nevnímal ako komiks pre najmenšie deti; myslím, že ideálnym čitateľom je dievča medzi 9 – 14 rokov, ale ono je to vlastne určené aj chalanom (nečakaná nahota, prekvapivo drsné úmrtia) a de facto aj dospelým, ktorí v sebe stále živia detskú, rošťácku, nezbednú časť osobnosti (v dobrom). Každopádne, ak chcete v osobe vo veku 9 – 14 vypestovať lásku ku komiksu (alebo sa o to aspoň pokúsiť), myslím, že netrafíte vedľa, ak siahnete práve po Danthrakonoch. Občas som sa síce nechytal, pripadalo mi to skôr ako dvadsiata, než len druhá časť (prípadne ako keby na každej strane chýbal jeden panel), ale inak určite hravé a milé 4*. Sympatické postavy, krásne prostredia (nádherné rozprávkové mestá, loď, ostrov, more) a nápady plné rozlietanej fantázie (pohybovanie sa skokmi po oblakoch!). Záporne hodnotím tradične nulové (či už textové, alebo výtvarné) bonusy.

5 26.12.2021

„A té noci nebránily Conanovi ve spánku žádné myšlenky na minulost.“ Cromsky dobré, ale aj tak divná séria. Napriek fatálnemu názvu sa pochopiteľne žiadnej smrti nedočkáme, je to predsa Conan, je nezabiteľný. V pohode prežije aj okamihy, v ktorých mu do tela až po rukoväť zabárajú 50-centimetrové dýky. Byť na mieste (inak môjho obľúbeného) Jasona Aarona (Skalpy, Doctor Strange, Muži hněvu), viedol by som príbeh inak, rozhodne by som od čitateľa neočakával, že sa bude báť o Conanov život (o Conanov život!). Ďalšie rozpaky budia jednak menšie rozmery (oproti iným conanovským sériám táto pôsobí ako drobec) a jednak to, že príbeh je v druhom zväzku dokončený a tretí, Labyrint smrti, rozbieha úplne nový smer, s ktorým už Aaron nemal nič spoločné. Celý dvojdiel mi pripadá tak, že sa Marvelu vrátili práva na Conana, rýchlo ich chcel využiť, najal slušného scenáristu a ten v rekordne rýchlom čase „niečo“ nabúchal na klávesnici, nebolo to dlhé, ale práve na krátkosti jednotlivých príbehov postavil pointu a to takú, že sledujeme Conana v rôznych životných obdobiach, krajinách a rokoch, a celé je to zlepené motívom mstiacich sa sirôt. Napriek tomu disponujem pozitívnymi pocitmi a keďže som podobne nežný, jemný a citlivý, ako Conan, nemám to srdce dať menej ako 4*. Nakreslené Mahmudom Asrarom, Gerardom Zaffinom a Garrym Brownom je to pútavo, drsne a patrične conanovsky brutálne. Keďže sa jedná v podstate o zbierku komiksových „poviedok“ (ktoré zjednocuje zápletka o temnom bohovi Razazelovi), ak vás aj nejaký príbeh začne nudiť, nasledujúci vás nakopne. Oceňujem, že na obale sa ukrýva iný obrázok, než na prebale, látkovú hnedú záložku a niekoľko strán bonusov v podobe alternatívnych obálok od Esada Ribiċa, Rona Garneyho (Muži hněvu, Spider-Man: Zpátky v černé), Neala Adamsa (Killraven), Stevea McNivena (Starej dobrej Logan, Tajné impérium 1 – 2), Billa Sienkiewicza alebo Španiela Jesúsa Saiza (Captain America – Steve Rogers). Úplne absentujú textové bonusy, napr. či séria zapadá do Conanovho kánonu resp. ako súvisí s inými sériami. A na mape v dvoch prípadoch chýba krvou podfarbená oblasť, kde sa príbeh odohráva (a keď už sme pri mapách, chybne sa na nich uvádza „Západni oceán“ s „i“ namiesto „í“). Inak som ale rád, že som si to kúpil, solídna. Štedrá nálož mäsitých conanoviek. Najviac ma bavil hororový príbeh z Conanovej zasneženej, od zvyšku sveta odtrhnutej dediny (ale páčilo sa mi aj jeho spojenectvo so ženami).

11 26.12.2021

Strašne vyčerpávajúce čítanie, do ktorého som sa musel nútiť. Na Batman: R.I.P. som sa tešil, začítal som sa doňho a mal som rozporuplné dojmy. Až následne som zistil, že najlepšie je predtým mať načítaného Batmana a syna a (to najmä) Černú rukavici. Tak som si Batmana a syna zopakoval + som si doplnil vzdelanie Černou rukavicí a... stále slabota. Závidím každému, kto má „čiernu“ etapu od Granta Morrisona rád. Ja som sa vôbec nechytil, ale uznávam, že R.I.P. bol predsa len o chlp zrozumiteľnejší, než Černá rukavice, ktorú je pre mňa jedna obrovská záhada. V Batman: R.I.P. je situácia predsa len o netopierie ucho zrozumiteľnejšia, menej chaotická. Veľa tomu dáva masívna kresba Tonyho S. Daniela (Legenda o Batmanovi 4: Tváře smrti), ktorá (v mojich očiach určite) nekompromisne víťazí nad scenárom. Ako to už v amerických mainstreamových komiksoch chodí, slávna postava málokedy zomrie. Ak aj zomrie, spravidla sa po pár rokoch vráti. Takže ak sa tešíte (vzhľadom na názov) na ultimátnu, mrazivú batmanovku, nechajte si zájsť chuť. „Poriadne“ nezomrel ani Robin, takže je fakt naivné očakávať to od jeho majstra. Morrisona som mal doteraz rád (Batman znovuzrozený, X-Men: G jako genocida, Arkham - Pochmurný dům v pochmurném světě), ale po spoznaní jeho „čiernych“ batmanoviek začínam byť značne obozretný. Pri čítaní R.I.P. som sa cítil ako keby som šiel večer do večierky kúpiť chleba, stretol som bývalého spolužiaka, ten by ma prehovoril, aby som s ním šiel o dve ulice ďalej na párty, cestou by do mňa kopol šiestich frťanov bošáckej slivovice, hneď pri vstupe by do mňa nalial tri pivá a následne by ma zoznámil s dvadsiatimi hosťami, medzi ktorými by nechýbal Rumburak, Liam Neeson, Mickey Mouse, Mickey Rourke, Dario Argento, Donald Sutherland z filmu Teraz sa nepozeraj, Lassie, nejaká supermodelka, astronaut a Václav Havel, nad hlavami by na hrazdách skákali nadrogované orangutany a dole by na kolieskových korčuliach jazdili Gordon Ramsay, Zdeněk Pohlreich a Fantomas a ponúkali by hostí tuniakovo-lentilkovými jednohubkami. Inými slovami: totálny psychedelický náhul! Morrison sa s tým fakt nepapre. Pri jeho čítaní musíte mať oči na stopkách. Nie je ako bežný scenárista. Nepokladá za dôležité venovať sa niektorým veciam. Jeden príklad za všetky: Batman sa v batcave rozpráva s Jezebel v kostýme a na najbližšom paneli nemá masku, hoci predtým ju mal. Podľa Morrisona to zrejme proste nie je dôležité. Sú to detaily, ale vo výsledku strašne komplikujú situáciu.

7 25.12.2021

„Fotografie jsou mostem k minulosti. Černobílými připomínkami toho, jak to bývalo. Spojením s těmi, kdo už s námi nejsou. Nesmírně cennými poklady.“ Dúfam, že nie som naivný, keď od komiksu okrem iných vecí vyžadujem aj to, aby ma bavil. A tento ma príliš nebavil, čiže si 4* teoreticky nezaslúži. Lenže z historického hľadiska plní dôležitú funkciu. Kebyže robím osnovy povinného komiksového čítania, Batman: Smrt v rodině by sa doňho dostal. Hoci na dnešnú dobu pôsobí zastarane (Joker ako veľvyslanec na pôde OSN požívajúci diplomatickú imunitu, to ako vážne?), čudne (na to, že je tu Joker v podstate masový vrah, je nielen nakreslený, ale i napísaný ako komická postavička) a naivne (zelené slipy Jasona Todda alias Robina č. 2), svojho času bol temný a ponurý, priniesol šokujúce úmrtie kladnej postavy a posunul o míle dopredu nielen Batmanov kánon, ale tiež vnímanie čitateľov komiksu ako takého. V druhej polovici 80. rokov sa začalo stemnievať, komiksy prestávali byť pre malé deti a začali sa sústrediť na staršie publikum (Mooreovi Watchmeni, Davidova spider-manovská Smrt Jean DeWolffové, Millerove batmanovské príspevky Rok jedna resp. Návrat Temného rytíře). Smrt v rodině nie je až taká dospelá, ako Millerove batmanovky, ale Robinova smrť (to naozaj nie je spoiler) má dodnes zásadný vplyv na Batmana napriek tomu, že Jason sa do sveta živých napokon vrátil, avšak v značne premenenej (a za mňa oveľa zaujímavejšej) podobe, ako Red Hood (viď. DKK Pod maskou). Batmana Robinova smrť zničila podobne, ako Spider-Mana smrť Gwen Stacy. Mimochodom, tvorcovia nevedeli, či Robin zomrie alebo nie, keďže o jeho (ne)prežití hlasovali čitatelia. Tí napokon (keďže Toddov Robin bol kontroverzný, nemalú časť publika štval svojím nezodpovedným správaním) rozhodli o pohrebe. Hlasovanie trvalo 36 hodín a za Robinovu smrť bolo len 72 hlasov viac, než za jeho prežitie. Tvorcovia ale museli byť pripravení na obe eventuality a tak vznikli obidve. V jednej Robin prežil; tento raritný kúsok (avšak nachádzajúci sa len na jednej strane) verejnosť dostala až v roku 2006 v ročenke Batman Annual #25. Nájdete ho aj v tomto DKK. Práve pomerne bohaté vydanie sa tiež čiastočne postaralo o štvrtú hviezdu. Ďalej na konci nájdete pôvodný inzerát vyzývajúci fanúšikov na ono osudové telefonické hlasovanie, 6 fajnových obálok a retropríbeh s prvou Jasonovou akciou (z r. 1983), ktorá je nakreslená tak dobre, že u mňa víťazí nad hlavným príbehom, čo môžem povedať o minime retrokomiksov z DKK. Na zadnom obale sú chybné roky (v „původně vycházelo“ je uvedené 2008 – 2009 namiesto 1988 - 1989). Hoci sa traduje, že Robina na smrť páčidlom umlátil Joker, pravdou je, že ho „iba“ ťažko zranil a Robina zabil až následný výbuch. Komiks je príjemne krátky a disponuje viacerými sľubnými momentmi: kultovou smrťou, Supermanom, exotikou v podobe Libanonu, New Yorku alebo Etiópie (Batman, hoci si ho každý spája s Gothamom, je v skutočnosti veľký cestovateľ), sociálno-politickým presahom (utečenecký tábor, výcvik teroristov, hladomor) a osobným motívom (hľadanie mamy).

11 24.12.2021

Jokera oficiálne (!) prepustia z Arkhamu na slobodu, kde ho už čaká osobný šofér, ktorý zjavne žiadne neviniatko nie je, takže k Jokerovi sa hodí. Nasleduje spanilá jazda nočným Gothamom, ktorý sa počas Jokerovej neprítomnosti pokúsili rozobrať jednotlivé zločinecké frakcie a šialení samotári. Klaun zločinu si to však mieni vziať naspäť. Všetko. A je mu jedno, kto (a ako) kvôli tomu brutálne zomrie. A napokon možno príde aj kúzelník pardon Batman. Komiks vychádza zo skvelého nápadu a hoci samotný scenár nie je nejak extra výnimočný, stále je to výborná jazda a tie 4* si s oškretým klaunovským nosom azda zaslúži. Minimálne si štvrtú hviezdu bezpodmienečne zaslúži za perfektnú kresbu Lee Bermeja. Jokera prvý raz vydalo BB/art v roku 2012 a v decembri 2021 sa na českom trhu objavil opäť, ako súčasť kompletu Legenda o Batmanovi. Ak vás Joker zaujme, určite si zožeňte aj Batman: Zatracení od CREW, čo je v podstate voľné pokračovanie (odohráva sa hneď po udalostiach z Jokera).

8 21.12.2021

Pôvodne som chcel napísať, že je to ako keby veľmi dobrý scenárista (z nejakého záhadného dôvodu) písal veľmi zlý scenár. Ale klamal by som. Ono to proste je ako keď zlý scenárista píše mizerný scenár. Černá rukavice je pre mňa ak aj nie najchaotickejší príbeh s Batmanom, aký som kedy čítal, tak nepochybne jeden jeden z najchaotickejších. Čítal som ho dva razy a pritom som si ho dával do súvislosti s Batmanom a synom a Batmanom R.I.P... a stále to bola katastrofa. Vôbec sa nečudujem, že Grant Morrison (Superman Action Comics 1 - 3) rozdelil publikum na dva nezmieriteľné tábory. Trpel som, vôbec som sa nechytal a neustále som musel premýšľať, v ktorých miestach to (a ako... a prečo) nadväzuje na iné batmanovky, čo je dôležité, čo nie a čo lacná pózovačka. Ani kresba ma nezaujala, nebola zlá, videl som horšiu, ale pripadala mi strašne statická, takým tým čudným, nepresvedčivým spôsobom. Páčili sa mi „zrnové“ retro pasáže, no iba preto, ako vyzerali a nie preto, o čom boli. Príbeh šiel úplne mimo mňa. Ešte zo začiatku sa mi zdalo, že to zvládam, ale ku koncu už som sa len zbedačene chytal za hlavu a masíroval si spánky. Hoci som zástanca teórie, že Batman je viac detektív, než akčný hrdina a Černá rukavice je v podstate komiksová detektívka na spôsob Agathy Christie, bol to horor. Zle dopadol aj Medzinárodný tím hrdinov, ktorý (slovami Robina) pozostáva z divných céčkarov. Je super, že sa scenárista snaží zrealističniť obskúrne postavičky, ale nedarí sa mu to (až na zábavný detail, že vždy, keď sa stretnú, začnú sa vinou svojich obrovských eg hádať). Je to prvý raz, čo sa na scéne objavuje záhadná Černá rukavice. Neskôr ešte zohrá v Batmanovom svete dôležitú rolu. Jej vinou si Batman bude musieť (opäť raz) siahnuť až na samé dno svojich síl, čo dokonca povedie až k jeho smrti (či skôr k „smrti“?). Ale mňa „čierna“ etapa jeho kariéry vonkoncom nezaujala. Pokojne by som sa bez nej zaobišiel. Je to škoda, lebo samotný rituál Thögal (nie Thorgal!) je skvelý nápad (jedna z najnebezpečnejších meditácií, trvá 7 týždňov a účastník prežíva stav, ktorý má simulovať niečo medzi posmrtným stavom a smrťou, ale tiež znovuzrodením). UKK Batman: Černá rukavice okrem 12-stranovej galérie obálok obsahuje hlavný príbeh a komiks zo 40. rokov 20. storočia, v ktorom Batman a Robin vyrážajú do Anglicka. Ak sa vám Černá rukavice zapáči, pokračujte ďalej čítaním komiksu Batman: R.I.P., ktorý na ňu relatívne plynulo (aj keď čo je u Morrisona plynulé?) nadväzuje.

7 19.12.2021

„Smutek není nemoc.“ Teraz sa nepozeraj + Samota + Cintorín zvieratiek? Anglický spisovateľ Andrew Michael Hurley ma Samotou sklamal. Nebolo to zlé, ale čakal som niečo iné. Hlavne horor. Toho som sa však skôr nedočkal. Isté prvky ľudového hororu Samota síce obsahovala, ale na môj vkus málo. Napriek tomu som v autorovi cítil nemalý potenciál, kúpil som si aj jeho nasledujúci román Hladový lán a môžem spokojne skonštatovať, že hoci to zrejme nie je najlepšia hororová kniha, akú som v roku 2021 čítal, na istých miestach k tomu nemá zas až tak ďaleko. Hladový lán je regulárny folk horor, ale kým Samota doplácala na priveľa strán, čo narúšalo hladké tempo a vnútornú štruktúru (a tvorilo nudu), Hladovému lánu by paradoxne 50 strán navyše osožilo, keďže takto je to nedopečené. Každopádne nemôžem dať menej ako 4*. Na to je to príliš tiesnivé a v dobrom znepokojujúce, postavy sú realistické, dialógy sa čítajú samé a atmosféra odľahlého kútu pochmúrneho Severného Anglicka príliš mrazivá. Niečo tomu chýbalo, ale pár dní mi to napriek tomu rezonovalo v hlave a to skutočne nemôžem povedať o každej knihe. Palec hore za zaujímavú obálku, žltú záložku a perfektný doslov prekladateľa Ladislava Nagyho.

7 18.12.2021

„Nejsilnější jsi, když tě tvůj nepřítel považuje za slabou.“ Kontroverzné. Chápem (a rešpektujem), že dvojknihu Temné vítězství mnohí považujú za klasiku a stavajú ju po rovnocenný bok (taktiež dvojknihy) Dlouhý Halloween. Ostatne, ako vidíte, i ja Temnému vítězství dávam 4*. Ale tá štvrtá hviezda je s oškretým netopierím krídlom. Počas čítania Temného vítězství 1 som si vravel, že pôsobí viac ako remake, než ako sequel. Upokojoval som sa tým, že v dvojke sa to zmení. Nezmenilo. Jasné, je to iné. Sú očividné posuny nielen u postáv, ale tiež v rámci kánonu a toho, akým smerom sa po konci príbehu uberie Gotham. Harvey Dent sa definitívne prerodil na Two-Facea, chradnúca gothamská mafia píše poslednú kapitolu svojej existencie a mesto sa ocitne pod nadvládou šialencov á la Joker. Napriek tomu mám po dočítaní Temného vítězství 2 na jazyku zvláštnu pachuť. Pričinil sa o ňu aj Robin, ktorý sa nepochopiteľne objavil na obale prvej knihy, pričom v nej vôbec nevystupoval (!) a dokonca mu patrilo jej úvodné slovo a síce sa teda konečne objavuje aspoň v knihe č. 2, no je to skôr väčšie cameo, bez ktorého by sa príbeh hladko zaobišiel. Avšak zas sa dostávame k tomu, že Temné vítězství 2 poskytuje zopár kozmetických detailov, ktoré menia Batmanovo univerzum a toto je proste jeden z nich. Zakomponovanie Robina do deja má filozofický zmysel (ako on, i Batman je sirota, ktorá prišla o rodičov vinou úkladnej vraždy), ale to je všetko. Tešil som sa aspoň na záverečné odhalenie identity Šibeničného vraha. Viackrát som si vravel, že ho mám, ale napokon sa to ukázalo byť slepou uličkou, do ktorej ma scenárista Jeph Loeb (batmanovky Ticho a Dlouhý Halloween) rafinovane zaviedol. Identitou vraha policajtov pochopiteľne neuvediem. Áno, je prekvapivá a dáva to istú (toto slovo by som pre istotu dvakrát podčiarkol) logiku, ale čakal som od toho viac a i z tejto veci mám napokon v ústnej dutine pachuť. Navyše si fakt nie som istý, či niektoré momenty spätne dávajú zmysel. Budem sa tváriť, že dávajú. Po takejto salve sťažností sa asi tie 4* javia čudne, ale on si ich ten komiks zaslúži. Na to, aby som mu ich nedal, je proste príliš dobre (hoci fakt nie dokonale) napísaný, práca s postavami je plus-mínus fantastická, na niekoľkých miestach je to drsné a nečakané (úmrtie istej postavy, šokujúci rodinný twist týkajúci sa Catwoman) a kresba Tima Salea (Spider-Man: Smutek, Dlouhý Halloween) a farby Gregoryho Wrighta (Spider-Man: Utrpení) sa k noirovej zápletke geniálne hodia (ale štylizácia Jokera mi pripadala predsa len už cez čiaru). Okrem divnej obálky (na obálke jednotky je Robin a v príbehu nebol a na obálke dvojky nie je a v príbehu je) mi nedá nespomenúť rovnako nepochopiteľnú prácu s výtvarnými bonusmi na konci, ktorých je jednak hrozne málo a jednak sú skopírované z prvej knihy (!).

6 14.12.2021

Chvíľu som rozmýšľal, či si Tráva zaslúži 4*. Ale keď som sa dozvedel, aký mrazivý osobný príbeh za ňou stojí, prestal som váhať. Trocha ma každopádne zarazilo, že v súvislosti s Trávou každý (vrátane autorky) skloňuje Bažináča, ale v bažinách sa odohráva minimum deja. Škoda, mám slabosť pre toto jedinečné, atmosférické prostredie plné močiarov a aligátorov. Inak je síce Tráva super, ale netreba čakať epický veľkoromán. Je to skromná (hoci výborne napísaná) "len" novela. Anya Martin očividne vie, čo chce povedať. A ako. Knižka má 152 strán a príbehu patrí ešte menej, len stovka. Zvyšok tvoria bonusy, či už úvodné slovo Gwendolyn Kiste, nečakane osobné (a teda úderné) záverečné slovo samotnej spisovateľky (napísané špeciálne pre české vydanie), úryvok z ďalšieho pripravovaného počinu vydavateľstva a dokonca špecialita v podobe doporučeného playlistu na počúvanie počas čítania. Oceňujem tiež atraktívnu, prepracovanú vizuálnu stránku: parádnu zelenú obálku (okrem špecifickej kresby obsahujúcu autorkin medailónik) a ilustrácie. Príbeh je priamočiary, ale sympatickým spôsobom ho obohacuje zvláštna zápletka, ktorá sa nebojí svojráznej erotiky, ani drsných (ale nie prehnane explicitných) detailov. Je to síce na jednej strane jednoduché, ale na druhej strašne nepredvídateľné. Bavila ma zrelá štyridsiatnička, ktorú vie, o čom je život, viackrát tvrdo narazila a odniesla si rany, z ktorých sa nikdy nespamätá. Skvelý, silný záver s oceánom. Plno mohutných myšlienok (smrťou tyrana sa nič nekončí, vlastne to veci iba komplikuje, lebo nikdy nebudete môcť niektoré veci plnohodnotne uzavrieť).

14 13.12.2021

Som rád, že žijem vo svete, v ktorom Joe Hill píše. Ale to ešte neznamená, že budem Na plný plyn hodnotiť nadpriemerne. S o čo väčším záujmom som si totiž k nemu sadal, o to otrávenejšie a unudenejšie som s ním končil. Ku koncu som mal niektoré poviedky doslova problém dočítať do konca. Joe je syn svojho otca, to sa nezaprie: so všetkým dobrým aj zlým, čo k tomu patrí. Nevadí mi, že si občas neodpustí politický komentár; som zvyknutý od jeho otca. Viac mi vadí, že sa (rovnako, ako jeho otec) rád počúva, čo miestami prerastá do sebaukájania. Zrazu sa pristihnete pri tom, že sa to úžasne číta, ale že to nesúvisí s príbehom. Ďalej mi vadilo, že niektoré poviedky som mal fakt veľký problém dočítať. Dva kusy zo zbierky Joe napísal s otcom. Páči sa mi, že od neho odkukal chuť na záverečné poznámky. Menej sa mi páčilo, že pri niektorých zjavne nemal čo povedať (majú „až“ jednu vetu). Naopak, úvodné slovo je super. Pojednáva o tom, aké to bolo mať za otca najslávnejšieho hororového spisovateľa na svete. Určite nad Joeom nelámem palicu. Naopak, myslím si, verím, som presvedčený o jeho veľkom autorskom potenciáli. Zatiaľ ale ako keby (česť výnimkám) nenašiel svoj vnútorný hlas. Chce vystúpiť z otcovho tieňa (a v tomto mu fakt nezávidím, bude to nadľudský výkon), ale zatiaľ to proste ešte nie je ono.

8 09.12.2021

Som ročník 81 a čím som starší, tým častejšie spomínam na staré dobré 90. roky, aj keď v skutočnosti možno až také dobré neboli. Stali sa aj temné veci, či už v našich súkromných životoch, alebo v politike a polícii. Hoci, samozrejme, únos štátu, Mečiara, korupciu a rozdelenie republík sme ako deti resp. puberťáci neriešili. Johana Fundová veľmi dobre vie, že všetko, čo zaváňa nostalgiou, sa teší vysokej čitateľskej obľube a tak nečudo, že po svojom debute Devadesátky! opäť siahla po 90. rokoch. Hezký, ale narovnej se však už nie je encyklopédia, ale „normálny“ román o troch kamarátoch zo základnej školy, ktorí sa po desaťročiach opäť stretávajú. Kniha je rozdelená na roky 2000 a 2020. Paradoxne, mne sa (navzdory ako pozerám väčšinovému názoru kolegov-čitateľov) viac páčila skôr druhá polovica, ktorá výstižne ukazuje, ako sa končia detské priateľstvá, ako sa z kamarátov, s ktorými sme kedysi brázdili „naše“ ulice, stávajú cudzí ľudia so svojimi vlastnými životmi a problémami a naše sny sa (hoci nechcem paušalizovať) rozplynuli a nahradila ich každodenná drsná (alebo „len“ stereotypná) realita. Nesúhlasím s tu prekvapivo rozšíreným názorom, že kniha nemá koniec. Práveže ho nielenže má, ale je výborný; takto „nijako“ sa predsa mnoho vecí v živote končí, neklamme si, že nie. Autorka má rada postavy. S chuťou sa piple v ich psychológii, ale bez toho, aby to nudilo. Píše dobré dialógy a má ľahké pero, vďaka čomu sa kniha číta svižne, rýchlo, príjemne. Bohužiaľ, hoci má postavy rada, Nela a Aneta (ako deti, aj ako dospelé ženy) mi splývali do jednej; dlho trvalo, kým som bol schopný rozlíšiť ich od seba (čo je divné, keď uvážime, že kniha má len tri postavy). Čo ma ale paradoxne sklamalo najviac, to bol dôvod, pre ktorý som si román kúpil: 90. roky. Jednak tu toho o tomto bizarnom desaťročí vlastne ani príliš nie je (asi dva razy sa spomenie Family Frost, tri razy pogy, nejaký ten komiksový Spider-Man, občas v televízii beží telenovela) a jednak je to použité samoúčelne; určite sa odkazy na zlaté deväťdesiatky dali do textu zakomponovať rafinovanejšie. Sklamala ma atmosféra mojej zbožňovanej Prahy. V podstate tu žiadna nie je, len názvy ulíc. Takto sa atmosféra mesta fakt netvorí, Johana. Takisto si nevyužila jedinečnú príležitosť na dojatie; myslím, že zo sťahovania alebo úmrtia babičky si mohla vydestilovať stonásobne viac. V druhej („dospelej“) polovici dostane kniha tempo vďaka aspoň ako-takej zápletke. Prvá polovica dopláca práve na jej absenciu. V detskej časti sa až na krádež nič nestane. Napokon ani z tej nič nevyplýva; z nikoho sa kvôli tomu v dospelosti nestal „profesionálny“ zlodej, ani drogová troska. Takže veľký dôraz, ktorý je na túto udalosť kladený, v konečnom efekte pre kontext nemá žiadny zmysel. Škoda. Oceňujem, že je kapitoly sú pomenované po postavách, je to prehľadné.

7 09.12.2021