tornadolue komentáře u knih
Fascinujúci príbeh žien, ktoré nielenže dokázali prežiť peklo koncentračného tábora, ale ony dokonca v tomto pekle priviedli na svet deti, ktoré tiež prežili. Napriek tomu nedávam päť hviezd, jednu som musela ubrať, pretože štýl autorky ma miestami trochu iritoval, objavovala sa zbytočná vata alebo prílišný pátos. Ale knihu určite vrelo odporúčam.
Priznávam, že som čakala niečo iné. Nechala som sa nalákať na text z obálky: "Zmes drsnosti a nehy, fantázie a surovej skutočnosti, historických aj rodinných udalostí, ktoré spája magické meno mesta Lučenec – Lošonc, kde sa dotýkajú národy, kultúry, osudy, vzťahy: minulosť a prítomnosť." Pekné vzletné... ale podľa mňa to bol magický realizmus ozvláštnený množstvom vylučovaných telesných tekutín a to mi ani trochu nevoňalo. Humorné to tiež bolo, ale až príliš často a nasilu. Posťažovala som sa na sklamanie z knižky môjmu chlapovi, chcel dôkaz, predčítala som mu jednu kapitolu a rehotal sa na plné ústa. Kapitolka bola o masturbácii. Aj keď mám pocit, že chcela byť o niečom inom. Ale autor dokáže krásne narábať s jazykom, asi najväčšie pozitívum tejto knihy.
Každé jedno slovo má svoje miesto, nič nie je navyše, všetky myšlienky sú vyjadrené tak jasne, postavám všetko verím a sú pre mňa skutočné a hlavne žijú svoj život vo veľmi silnom príbehu. Pre mňa obrovský čitateľský zážitok.
Dočítané a zistila som, že som siahla do úplne inej knižnej police... Autor je výborný rozprávač, o tom nepochybujem, fascinovalo ma, ako ľahko sa kniha čítala, napriek tomu, že mi na nej vadilo niekoľko vecí. Hlavne predvídateľnosť deja od istého momentu a očividný plán dotlačiť čitateľa k slzám. Hosseini skvele ovláda svoje remeslo, ale mám obdobie, kedy túžim po umení. Asi nie som cieľovka, ale nepochybujem, že z toho, čo ide pomimo mňa, táto kniha patrí k tomu lepšiemu.
Gregory Boyle je výnimočný človek i keď on skôr presviedča o tom, že výnimočný môže byť ktokoľvek. Jeho zážitky s homies sú často veľmi dojímavé a každý dokáže premeniť na niečo, čo mi pripomína podobenstvo. Jeho životu a práci by som bez váhania dala aj 10 hviezdičiek, knihe som jednu ubrala, lebo na mňa bolo tých podobenstiev priveľa. Ale kňazovi a jezuitovi to vyčítať nemôžem.
Vynikajúce čítanie o chybách v úsudku, vrele odporúčam. Síce trochu náročnejší akademický štýl písania, Dan Ariely, od ktorého som sa k tejto knihe dostala, sa číta ľahšie, ale nakoniec som to prelúskala. A mala som pocit, že som na dobrodružnej objavnej ceste.
Na rozdiel od Hry o tróny som sa musela do čítania miestami dokopať. Zaujímali ma osudy Arye, Jona a Brana, kapitoly o nich som doslova hltala, Ale intrigy, ktoré sprevádzali boje medzi kráľmi, ma po čase začali unavovať. Našťastie asi v poslednej štvrtine knihy prišiel preplesk, ktorý som vôbec nečakala, inak by som naozaj zaspala. Potom som už knihu nepustila z ruky, no a ohromujúci záver, ktorý poskytoval priam audio-vizuálny zážitok, celkový dojem napravil.
Ťaživý román, ale osudy niektorých rodín ťaživé bývajú. Ľudia v nich sa menia časom aj s časmi. A meniace sa časy sú v knihe vykreslené v takých detailoch, že som chvíľami mala pocit, že čítam beletrizovaný dejepis. Aj to je jeden z dôvodov, prečo by ju ľudia mali čítať… radi a veľa zabúdame. Po románe som však siahla preto, lebo som si chcela prečítať čosi veľké, epické zo súčasnej slovenskej literatúry. Rozprávanie Adama Trnovského o svojej rodine a najmä o svojom otcovi - lekárovi z malého mesta ma od začiatku zaujalo. A čo už môže byť epickejšie ako spomienky sedemdesiatročného muža? Ale i tak som mala pocit, že Krištúfek píše v skratkách, román písaný ako poviedka. Štýl písania sa mi však páčil a vždy ma udivovalo, na akých neočakávaných miestach sa zjavoval humor a irónia. Bez nich by tá ťažoba bola neznesiteľná.
Na stránkach tejto knihy sa pre mňa odvíjal film o láske. Starý, francúzsky, čiernobiely a navyše bez titulkov, toľko som toho musela len vytušiť z náznakov. Osudové lásky v nepriaznivých časoch, spomínam si, že pred pár rokmi som takéto knihy milovala (najviac tie od Remarqua). Ale možno sa už s nimi trochu míňam. Tajomná atmosféra sa však Vile Triste nedá uprieť.
Trvalo mi veľmi dlho, kým so knihu dočítala. Nezvládala som totiž opisy života v tábore, mučenia a vraždenia ľudí, bolo mi z nich fyzicky zle. Keď som knihu začala čítať, prežívala som pomerne náročné obdobie a nechcela som sa navyše "ničiť" knihou. Za veľmi zaujímavú považujem druhú polovicu, ktorú som dala na jeden dych. Prvý raz som čítala o tom, čo prežívajú utečenci a aké ťažké je začleniť sa do spoločnosti. Každopádne hrôzostrašné čítanie. Mnoho neuveriteľných ľudských osudov z pracovných a koncentračných táborov som so žiakmi preberala na dejepise, ale na tomto je najdesivejšie to, že sa odohráva v súčasnosti.
V porovnaní s knihami podobného rozsahu mi prečítanie tejto knihy trvalo dlhšie. Ale nebolo to preto, že by sa kniha čítala zle. To nie. Čítala sa fantasticky a dej krásne plynul. Dôvod bol ten, že som s postavami v tomto príbehu chcela zostať čo najdlhšie. Vždy som si na knihu vyhradila pokojný čas, keď som vedela, že ma nikto nebude vyrušovať. A potom som o všetkých tých ľudských osudoch veľa premýšľala.
Lepší komentár ako Valda nenapíšem, krásne to vystihol a presne tak isto vnímam knihu aj ja. Takže sa vyjadrím len k slovenskému prekladu, ktorý ma veľmi milo prekvapil. Pred rokom som sa dozvedela, že sa chystá slovenský preklad a napriek tomu, že knihy v češtine mi nerobia problém (dokonca mám pocit, že častejšie čítam v češtine ako v slovenčine), rozhodla som sa, že si počkám na slovenskú verziu. Mnohí už dopredu kričali, že to bude určite hrozné, ale slovenský preklad je kvalitný, veľmi dobre sa číta, nič mi na ňom nevadí. Aj keď knihe nemôžem dať päť hviezdičiek, určite si kúpim aj ďalšie diely. A vďaka tomu, že Tatran dal Hre o tróny takú peknú vizáž, budú zároveň ozdobou mojej knižnice.
Ešte pred čítaním ma odrádzalo, že ide o románovú poctu Haruki Murakamimu. Murkamiho mám rada, ale ja som po Atlase mrakov a Ghostwritten chcela hlavne Mitchella. A napokon som dostala veľa z toho, čo mám rada na Murakamim, ale hlavne veľa veľa Mitchella. Príbeh a Mitchellov nezameniteľný štýl ma hneď od začiatku chytili a už ma nepustili. A Eidži Mijake mi... ééé... prirástol k srdcu.
Knihu som mala požičanú z knižnice a niekto na jej poslednú stránku dopísal: brutálne. Doplním - brutálne dobre napísané, brutálne vypointované a brutálne bezútešné.
Zombie tému som nikdy nevyhľadávala. Knihu som predtým na túto tému nečítala žiadnu, ani som nehrala žiadnu hru a ak som aj videla nejaký film, vôbec netuším, ako sa volal. K Svetovej vojne Z som sa dostala náhodou a nemohla som sa od nej odrtnhúť. A nejde len o formu, akou je napísaná, ale hlavne o silné príbehy, ktoré v nej sú.
Dnes mi ju kuriér priniesol, okamžite som sa začítala a hneď môžem napísať prvé dojmy. Najskôr plusy: 1. obsahuje množstvo informácií, ktoré sa týkajú zdravia žien, správneho stravovania a životného štýlu 2. kniha je prehľadná, sú mi sympatické odrážky, zdôrazňovanie slov tučným písmom, farebné tabuľky 3. autor sa kriticky vyjadruje aj k mnohým mýtom, bludom a polopravdám, ktoré kolujú internetom. No a mínusy: 1. reklama, všade samá reklama, reklama v každej kapitole - väčšinou na potraviny (mimochodom z mojej obľúbenej siete predajní, ale v knihe mi to poriadne vadí), ale nájdete tam aj reklamu na vysávač 2. blbé smajlíky na konci mnohých viet, neviem, či sa autor bál, že nepochopíme vtip a pre istotu si to takto poistil 3. výber autorovej obľúbenej hudby, na mňa to pôsobí narcisticky a práve preto, že Bukovský u mnohých ľudí vyvoláva takýto dojem, dopredu nad ním mávnu rukou a jeho rady ich už nezaujímajú. Dala by som do mínusov aj tie knižné hostky, ale úspešne sa mi darilo pri čítaní si ich slová nevšímať, takže pre mňa akoby tam neboli. Plusy však jednoznačne vedú a knihu môžem len odporúčať.
Posledný diel denníkov nemá oproti predchádzajúcim taký dramatický spád, spoločenská situácia v Rakúsku nie je taká búrlivá ako v Rusku, ale stále je to zaujímavé čítanie. Aľa nepíše len o tom, s akými ťažkosťami musí bojovať, aby jej rodina prežila ťažké začiatky v emigrácii, ale veľkú časť denníkov tvoria opisy zákazníkov jej obchodu a ich častokrát neľahké osudy. Vrelo odporúčam všetky jej denníky. A pri ich čítaní som obdivovala jej schopnosť vyrovnávať sa so situáciami, v ktorých by sa mnoho iných ľudí (vrátane mňa) zosypalo.
Časť čitateľov pravdepodobne odradia naturalistické opisy sexu, ktorými sa kniha hneď od začiatku hemží. Niekomu sa to môže zdať príliš, ale vďaka tomu človek lepšie precíti vášeň a lásku, ktorú rozprávač cíti k Olge. Nič netají a na nič sa nehrá. Ale popri drsnom jazyku sa postupne začne ukazovať neha a prejavy lásky, ktoré väčšina ľudí nazýva slovom romantika. Ich vzťah je krásny, ale veľmi krehký a záver dojímavý.
V knihe nájdete popísaný priebeh domestikácie celého spektra zvierat, ktoré žijú spoločne s človekom. Ak hľadáte veľmi podrobné informácie, kniha vám pravdepodobne stačiť nebude, ale aby si človek utvoril v tejto problematike prehľad, postačí. Dočítala som sa aj mnoho vecí, ktoré som o domestikácii zvierat netušila, pekne sú vysvetlené aj dôsledky domestikácie, a to nielen pre zvieratá, ale aj pre ľudí. Autor zároveň odsudzuje zlé zaobchádzanie so zvieratami vo veľkochovoch a chcel by ísť cestou zlepšovania životných podmienok týchto zvierat. Zastáva však názor, že človek by bez domestikovaných zvierat nebol schopný dosiahnuť výdobytky civilzácie a jeho život bude naďalej spojený s využívaním domestikovaných, ale aj iných zvierat a s rozlišovaním ich postavenia v spoločnosti. Vďaka tomu si viem živo predstaviť, akú búrlivú debatu by autor viedol so zarytým odporocom speciecizmu. Mne osobne boli tiež niektoré formulácie proti srsti.
Podľa textu na zadnej strane som očakávala od knihy viac. Ale úplne sklamaná som nebola, lebo som sa pri čítaní dobre bavila. Ak aj išlo o vážnu tému a hľadanie zmyslu života, vôbec sa pri čítaní nedala vnímať vážne. Páčili sa mi rôzne formy rozprávania, hlavne rozdiely medzi rozprávaním Pána Prasiatka a mačky. Kniha mi spríjemnila pobyt na pláži, takže pre mňa skvelé dovolenkové čítanie :)