adorjas komentáře u knih
Jedná sa o autorkine memoáre, ktoré zatriedila podľa oblastí- detstvo, deti, sexualita, manželstvá, rozvody- v podstate tak, ako aj smeroval jej život počas prvých 50 rokov. Jongová je dosť otvorená žena, čo sa týka sexuality, a verím, že ak takto otvorene písala v pred 50 rokmi, musela vzbudiť svojimi románmi celkom veľký rozruch a plne chápem rozhorčené hlasy konzervatívnych amerických čitateľov, pre ktorých bol sex tabu. Zaujímavé, že Jongová sa dostala na výslnie práve vrcholiacej éry druhej vlny feminizmu a rozhodne som rada, že jej dali priestor. Kto iný, by otvorene hovoril o milencoch, o svojich cestách za nimi, o nevydarených manželstvách a podobne? Myslím, že na takéto prepieranie vlastného života treba guráž a Jongová si servízku pred ústa nekladie. Ak by som ju mala v tejto knihe k niekomu prirovnať, k niekomu popkultúrnemu, tak rozhodne k Samanthe zo Sexu v meste pre jej otvorenosť v sexualite. Jongová je feministka, ide a premýšľa svojou vlastnou hlavou. Zaujímavé dielo, ak vás bavia memoáre. Ja som sa na začiatku začítavala ťažšie, keďže som od autorky jej románovú ani lyrickú tvorbu nikdy nečítala.
Veľmi príjemné dielko- o tom, ako mať nádej aj po životných nezdaroch, a nevzdávať sa ani v prípade, ak tie životné nezdary naďalej pokračujú. O minulosti, kam smerujú dnešní mladí (drogy, návykové online hry, až skepa, keď si začnú uvedomovať, kam speje svet) a o tom, aké to bolo v minulosti hrdinu, keď bol mladým on. O tom, že prinášať radosť a pomoc je ešte možné, aj keď nikdy neviete, čo sa o pár minút zase dose*e. Príjemná, súčasná knižka.
Rozhodne veľmi odporúčam v prípade ak:
1. Radi čítate o asociáloch, ktorí nejdú s prúdom
2. Si tiež myslíte, že samota a osamelosť môžu byť prekryté iba naoko tými povrchnými vecami
3. Viete, že farmaká nie sú pre ľudskú dušu všetko
4. Si uvedomujete, že depresia a úzkosť sa u každého prejavuje inak
Jej knihy nemajú čitatelia na DB úplne asi v obľube- ako inak vysvetľovať to, že jej scenáre k filmom sú doteraz obľúbené (Keď Harry stretol Sally, Láska cez internet, Samotár v Seattli), ale v rámci kníh, akoby sme dostávali trošku kultúrny alebo jazykový stret. Ephron sa vyrovnáva v tejto útlej knižke práve so svojou starobou, preto aj ten názov diela. Snaží sa byť vtipná, niekedy je to nasilu (vidím tam občas paralely v jej dialógoch z filmov) a niekedy je naozaj úsmevná. Nebude to kniha môjho roka, ale na nedeľné popoludnie pobavila a vyčarila úsmev...Aby sa človek začínal tešiť na starobu...
Neviem, prečo má kniha na DB také malé hodnotenie, možno to bol ten zbytočný hype, ktorý bežal okolo nej na sociálnych sieťach a veľa čitateľov si ju prečítalo, pretože očakávalo veľkolepý, klasický, milostný príbeh. Musím podotknúť, že takýto príbeh nedostanete!
Dej knihy sa odohráva počas jedného zimného popoludnia v NY. Postupne sa v retrospektívach dozvedáme o dvoch hlavných postavách a ich živote a prečo žijú tak, ako žijú. Nájdete tu veľa popisov pocitov a popisov pohľadov. Je to pomalé, intímne a ten vzťah nie je tradičným vzťahom, takže si myslím, že práve aj kvôli tomu kniha dostala veľa zbytočných predsudkov...
Mala som čitateľskú krízu a tak som si zalistovala v tejto knihe, a bum hneď na prvých stránkach dej zaujímavý a o 2 dni som sa už videla ako odkladám celú túto knihu.
Nehovorím, že je to svetoborná kniha s obrovskou umeleckou ambíciou. Ale je to tá dobrá stará kniha, ktorá vás vtiahne príbehom a vy len čítate a čítate.
Príbeh je o súrodeneckom vzťahu sestry a brata- Maeve a Danny, ktorí bývajú v nádhernom staromódnom dome zhruba v 50.rokoch 20.storočia. Majitelia domu sa menia a na pozadí toho sa odvíja príbeh súrodencov so všetkými jeho peripetiami, ktoré im život prináša.
Ak by som knihu mala hodnotiť metaforicky , tak je o tom o uvedomení, či nás pamäť neklame. Ako sa na istú vec pozeráme po 10, 20 rokoch. Ale aj o sile odpúšťania/hnevu a pretrvávajúcej bolesti, ktorá nás môže zlomiť.
Vždy mám výčitky, keď nejakú knihu nedočítam, ale túto som proste nedala a to talianske autorky a juh Talianska (Sicíliu) úplne zbožnujem v literatúre. Takže, na tento titul som sa tešila už polroka dopredu a akonáhle sa objavil v knižnici v e-podobe, tak som po nej schmatla. Hm, trefa, ale nie do čierneho:
Postava Modesty naozaj nevšedná na svoju dobu - autorka knihu písala na prelome 60. a 70. rokov. Mne to trošku pripomínalo Lady Fuckingham, autorka sa snažila za každú cenu šokovať a ukázať iný prototyp ženy. Ženy, ktorá miluje sex, ktorá je bisexuálna, ktorá neváha robiť aj drastické rozhodnutia vo svojom živote, a ktorá úplne nepremýšľa v premisách bežnej morálky. To by som všetko zhltla, pretože "iné typy" ženských hrdiniek vyhľadávam. Ale tu mi vadil proste text a skladba diela. Na goodreads som študovala iné hodnotenia čitateľov, že sa jedná o anti-román, bildungsromán ba až o gotický román. Na mňa to pôsobilo tak, že autorka bola animálna, detinská. Mne sex nevadí, bisexualizmus už vôbec nie a jedna vražda hore-dole, no budiž. Ale hlúpe, frivolné konverzácie, bez sebareflexie postáv, poskakovanie rozprávača z 1. do 3.osoby z ničoho nič uprostred odstavca, bolo na mňa veľké sústo bez šmaku, až tak, že ma proste román nebavil (dotiahla som to sebazaprením za prvú tretinu, potom mi už hrozilo, že nútením dostanem čitateľské nechutenstvo).
Budem sa ale rozhodne tešiť na iné komentáre na DB, možno mi ukážu u knihy ďalšie kvality. A prečo nakoniec 2*? Nevšedná postava, ktorá sa na tú dobu často nevidí a odvaha autorky písať a nevzdať nevydanie knihy ani po 30 rokoch...
Stroutovú som si zamilovala najprv v Amy a Isabelle, následne ešte viac v Olive Kitteridgeovej. Burgessovi chlapci je oproti Olive trošku slabšia kniha, akoby autorka vystrieľala svoje spisovateľské kanóny práve pri Olivy, ale napriek tomu veľmi príjemné dielo.
Kniha bola pre mňa o rodine, ako s niekým môžete byť a predsa ho nepoznať, ale zároveň aj o odcudzení v rodine, kde hoci ste v mladosti žili s niekým neznamená to to, že tú osobu poznáte. Poznáte vašu spoločnú minulosť.
Stroutovej postavy nie sú dobré, ani zlé, ale ako som si jej v dielach všimla, vždy u postáv dôjde k akejsi sebareflexii, na základe ktorej sa snažia zlepšiť svoje vzťahy a postoj k okoliu.
Seierstad môžm veľmi- a najviac ma zasiahla vo svojej knihe Jeden z nás: Príbeh o Nórsku. Jej Dve sestry boli takisto skvelým reportážnym počinom a veľmi som sa tešila práve Kníhkupca z Kábulu, keďže jej začiatočný úspech priniesla práve táto kniha, ktorá sa stala bestsellerom. Autorka zostáva verná svojmu štýlu- reportáž jemne beletrizuje a na základe rozhovorov s ľuďmi, do knihy vnáša príbeh a dej so spádom. Asi by som bola viac zvedavá, nakoľko hlboké rozhovory s ľuďmi vedie, akým spôsobom ich príbehy beletrizuje, pretože sa mi napríklad ťažko verí, ako mohla od Mansúra získať také detaily, pri jeho pobyte v Mazár-er Šaríf-e...
Páčil sa mi disclaimer od autorky hneď na začiatku, že toto je jej prežité USA, konkrétne na Floride s jej skúsenosťami, kde svoju skúsenosť práve nechce zovšeobecňovať na celé územie USA. A to bolo super.
Za mňa zaujímavé poznatky, kniha prečítaná za popoludnie, pretože sa fakt čítala sama. Rada by som prečítala ešte podobné cestopisy z iných oblastí sveta napísaných podobne štruktúrovaným spôsobom, ktorý by pokrýval viacero oblastí zo žitia.
Selin- ťažko chápaná postava, ktorá sa necháva unášať prúdom, prostredím, kamarátmi a na nič nepovie nie. Práve v tomto bode som tam videla paralelu s Francis z knihy Rozhovory s priateľmi od Sally Rooney.
Kniha asi nebude baviť čitateľov, ktorých bavia ľahšie témy, pretože tu sme mali veľa popisov rôznych seminárok na Harvarde a výslovne aj krátke interpretácie z filozofických diel a občas musel človek výslovne dávať veľký pozor, aby sa v takomto hutnom texte nestratil.
Kniha ma vrátila do vysokoškolských čias a výslovne som mala pôžitok, čítať si o univerzite a jej predmetoch.
Selin sa hľadá, na konci knihy nebolo pre mňa jasné, či sa našla a či si Selin vôbec uvedomovala, že sa hľadá, ale na takéto veci aj človek príde až po čase, odstupom nejakého času.
Krátka, jednoduchá jednohubka, ktorá akoby bola trošku aj rozprávkou, ale keď si čítate stránky o bezbrannej súcitnej starenke, ani nemôžete inak. U Vigan som zvyknutá, že ľudia sú väčšie svine, preto ma mile kniha prekvapila- ľudia sú ochotní si navzájom pomáhať aj z čisto nezištných dôvodov.
Nemyslím, že je knihu vhodné zaradiť do červenej knižnice, ako to popisujú viaceré komentáre (nielen u slovenského vydania, ale aj u českého prekladu). Kniha v 50. rokoch vzbudila intelektuálny rozvrh vzhľadom aj na vek sl.Saganovej (v dobe vydania knihy mala 19 rokov).
Určite by som rada porovnala jej neskoršie diela, keď trochu literárne aj osobnostne vyzrela, ale na debut takej mladej autorky si myslím, že to bolo veľmi slušné (a preto som nakoniec po krátkom váhaní dala 4*).
Saganová skvelo popísala prostoduchosť postáv, dokonca máte takisto pocit, vzhľadom na ich-formu, že rozprávačom je taká istá povrchná a plytká osoba. (Aj keď musím uznať, že občas tam boli reflexie, ktoré by plytký človek asi nenapísal).
Hodnotu diela znižoval preklad- mala som knihu z roku 1958, kde už z anotácie a z doby bolo jasné, že na základe tejto novely, odsúdia celý západný svet, akoby každý Francúz bol takýmto človek. V preklade boli zle vyskloňované podstatné mená a občas slovosled ani nedával zmysel. Prekladateľ Jozef Brandobur asi na toto moc nehľadel. Ale inak ma potešili zastaralé výrazy typu: matúra alebo ľadnička.
Prvotina mladej autorky- neviem, prečo väčšina mladých debutantiek potrebuje písať o sebadeštruktívnych mladých ženách s nejakou extrémnou ťarchou z detstva a dysfunkčnej rodiny. Kľudne by stačil popis prežívania mladej ženy v dnešných časoch globalizácie a odcudzenia následkom nárastu kontaktu so sociálnymi sieťami. Pretože, takáto postava je tak ťažko uveriteľná, celý jej život, zamestnanie, byt a jeho údržba.
Na druhú stranu sa mi páčilo v tomto debute, že autorka sa pohrávala s rozprávačom, občas sa tam objavil, Občas s rozprávačom komunikovala hlavná postava a dokonca, rozprávač na konci knihy spochybnil celú knižnú výpoveď postavy. Toto bol veľmi svieži pohľad v literatúre.
Mala som najprv obavu, či ma to bude baviť, či to nebude príliš odborné. Našťastie nie- Kolbertová nás krásne prevedie jednotlivými epochami, keď sa predpokladá masový úhyn živočíchov, zároveň to prešpikuje popismi a rozhovormi so svojich vlastných ciest po svete (Brazília, Nemecke, a pod.) a k tomu ešte dodá historické fakty, akým spôsobom vedci v minulosti začínali skúmať prastaré živočíchy (napr. Darwin, Lyell).
Veľmi svojské poviedky. Čo ma na nich bavilo, bolo to, že sa jedná o súhrn všetkých poviedok tejto brazílskej autorky. To znamená, že v tejto dosť hrubej knihe nájdete jej poviedky, ktoré napísala od mladého veku až po starobu ako skúsená žena. A práve to sa odráža aj v štýle poviedok- na začiatku sú to mladé dievčatá, ktoré sa nejakým spôsobom chcú vzbúriť konvenciám a urobiť si život po svojom. V strede knihy čítame o ženách v domácnostiach, ktoré majú pracujúcich manželov, malé deti a na základe nejakej maličkosti či detaily, sa pokúšajú vzoprieť a vzbúriť (ale často bez úspechu a vracajú sa každodennej reality). Na konci čítame o paniach, ktoré by ešte chceli byť sexuálne aktívne a hľadajú zmysel života. Pretože síce sú staré, ale starými sa vo vnútri necítia.
Čo ma na autorke prekvapilo a nebavilo, a vidieť to hlavne v strede knihy, sú jej experimentálne poviedky. V nich som sa teda úplne nevedela vyznať- napríklad poviedka, ktorá je písaná formou dialógu ako v divadelnej hre. Alebo poviedka Brazília, ktorá je pravdepodobne ódou na krajinu a jej mentalitu.
Čo ma naopak bavilo, boli poviedky o ženách a ich vnútornom prežívaní. Ženy vášnivé, frivolné, milujúce, nenávidiace, meniace, nestále, pochybujúce, sexuálne. Myslím, že niektoré poviedky, hlavne tie ku konci, kde Lispector otvorene hovorí o masturbácii museli v 60./70. rokoch poriadne šokovať. Pretože aj v roku 2020 sa čítali moderne.
A ešte 2 zaujímavé a nosné motívy autorky:
1. Zvieratá- autorka ich veľmi často spomína vo svojich poviedkach (mačky, psy, byvol a hlavne hydina). Dokonca v knihe má asi 3 poviedky, ktoré sú vyslovene len o sliepkach (a jej experimentálna poviedka, ktorá je o tom, čo bolo skôr sliepka alebo vajce).
2. Deň/Noc- dôležitá časť života každej postavy v texte. Dňom sa akoby začína aj ich život a nocou sa život končí. Každé nočné zaspatie komentuje slovami, že postava umrela.
Ďalšia kniha, ktorú som mala vo svojom zozname na prečítanie uloženú niekoľko rokov a nikde som sa k nej nevedela dostať. Nakoniec sa mi to podarilo cez bazár tu na DB. Nuž, čo k nej povedať? Neskutočne ma lákala obálka, podľa mňa je krásne graficky spracovaná a zaujal ma aj príbeh autora knihy, ktorého táto kniha bola prvotinou a vydal ju snáď až niekedy po 40-tke.
Kniha je príbehom viacerých príbehov, v podstate máte pocit, že z jedného príbehu sa mimovoľne prelínate do ďalšieho príbehu. Na začiatku máme príbeh o Japonke v Benátkach, ktorá obdrží list a v nej Japonka číta o ďalšom príbehu. A práve takýmto spôsobom sa príbehy prelínajú. Niekedy je to viditeľnejšie, niekedy rozmýšľate ako ste sa dostali do ďalšieho príbehu (napr. príbehy o dvoch Brazílcoch- vrátnika a bývalého futbalového komentátora). Je to príjemné dielko, číta sa ľahko, je tam akási hravosť, kvôli ktorému vás to baví, ale žiaľbohu 3 dni po prečítaní knihy som mala problém k nej napísať krátky komentár, pretože hneď po prečítaní mi začala vyšumievať z hlavy. Snaha, téma, motív, postavy- za 3*. (Pričom si aj tak myslím, že tie postavy sa dali hlbšie rozvinúť.)
Knihu hodnotím ako veľmi svieže dielo, pretože koľkokrát máte možnosť čítať knihu, kde je hlavná postava včela? Nevšedná postava, detaily a maličkosti, ktoré sú pre včely obrovským výkonom a obdivuhodnou schopnosťou. Za čo hviezdičku strhávam, bola prehnaná akcia a plytkosť plynúca z toho- bola som ešte len na 100.strane, a mala som pocit, že Flora (hlavná postava) už prežila všetko a že o čom bude autorka písať ďalších 200 strán. Bolo tam toľko akcie, že to bolo viac nabité ako romány Dana Browna :D A samozrejme s tým súvisela akási plytkosť diela- nebol čas na prežívanie, na vnútorné monológy. Ale inak, príjemné jarné dielko, rada doporučím ďalej a myslím, že bude vyhovovať aj menej náročným čitateľom, ale zároveň im trošku rozšíri obzory.
Ajaj, chceli sme opakovať Ferrante? Lebo motív je tak hrozne podobný a vydaný v čase "Ferrante boom", že sa mi nechce veriť, že je to náhoda. Bol to rozhodne slabší odvar, a možno poteší dovolenkové paničky, ktoré obľubujú prostoduchejšie, prepáčte za výraz, tak teda ľahšie čítanie.
Pohodová jednohubka, keď nemáte náladu čítať nič problematického. A v podstate aj v tejto knihe nájdete problamtické veci- nahliadnete práve do zákulisia ntáčania seriálov, aká "politika"tam ide, že je to naozaj často (len) o peniazoch. Nie, v knihe nenájdete vtipné príhody z natáčania hercov, skôr ide o prierez históriou vzniku tohto seriálu. A konečne publikácia, ktorá sa nevenuje len hercom, pretože oni sú často len špičkou ľadovca, ale dáva priestor práve tým ostatným, ktorých na obrazovkách vidieť nie je, ale sú rozhodne nosítkom celej tvorby- producenti, režiséri, kamaramani, mecenáši, kostyméri, komparz a podobne.