Deia
komentáře u knih
Ďábel v Bílém městě
Erik Larson
Táto kniha má byť beletrizovanou literatúrou faktu o skutočnom príbehu masového vraha H. H. Holmesa, ktorý v roku 1893 v Chicagu počas Svetovej kolumbovskej výstavy zavraždil veľké množstvo žien vo svojom špeciálne navrhnutom dome.
Aspoň to tvrdí anotácia, takže to som tak nejak od knihy čakala. Lenže som to nedostala. Chcela som čítať o Holmesovi a táto kniha je prevažne o výstave - o jej plánovaní, o jej architektoch, o kope ďalších ľuďoch, ktorí sa na tom nejak podieľali, o všetkých možných problémoch, ktoré s výstavou súviseli.. a tak ďalej. Spočiatku som sa utešovala tým, že Holmesov príbeh možno ešte príde, ale nestalo sa tak. Jeho príbeh bol v pár kapitolách, ktoré dokopy zaberali možno 10 % knihy. A zvyšok bol o tej výstave. Akože nebolo to napísané zlé, bolo to aj celkom zaujímavé a tá výstava musela byť naozaj neskutočná a fascinujúca (pravdepodobne sa ňou inšpiroval aj Walt Disney), ale naozaj by tam toho o nej mohlo byť oveľa oveľa menej, hlavne keď anotácia knihy sľubuje niečo úplne iné a kniha sa taktiež nevolá “Ako prebiehala výstava v Chicagu. Čiže aj keď sa to čítalo fajn, tak som dosť sklamaná, pretože som vôbec nedostala to, čo som od knihy očakávala.
Bohové jadeitu a stínu
Silvia Moreno-Garcia
Spočiatku som týmto príbehom bola nadšená. Predsa len, nie je veľa fantasy (aspoň ja o nich neviem), ktoré by sa odohrávali v Mexiku či boli inšpirované mayskou kultúrou. Práve to spôsobilo, že som mala dosť veľké očakávania a bola som veľmi zvedavá. Lenže aj keď ma to spočiatku nadchlo, tak postupne to nadšenie opadalo. Prišlo mi, že Kasiopea s bohom len cestovali z miesta na miesto a celé to bolo také priamočiare, chýbalo mi tam nejaké napätie. Celkovo mi aj štýl písania prišiel taký jednoduchý, hlavne keď autorka opisovala jednotlivé postavy, či už Kasiopeu alebo jej bratanca Martína, ktorý bol zase na strane druhého boha, neustále nám pripomínala, že Martín je menej schopný, menej inteligentný a podobne, aj keď to určite stačilo napísať len raz, prípadne “priamo to ukázať. Takže čím viac som čítala, tým menej ma to bavilo a nakoniec som sa do čítania musela v podstate nútiť, príbeh vo mne nič nevyvolával, bolo mi aj jedno, že ako to dopadne, navyše záver bol predvídateľný. Žiadne veľké zvraty tam neboli, možno jedna - dve akčnejšie scény. Ako veľké plus za prostredie a tie mayské legendy, len mohlo to byť viac dotiahnutejšie.
Ako som sa naučil rozumieť svetu
Hans Rosling
Do takýchto kníh sa stále púšťam s menšími obavami, že ma nebudú baviť. Väčšinou ma ale bavia a ani táto nebola výnimkou. Čítala sa veľmi príjemne a strany mi plynuli jedna za druhou. Spočiatku v prvej kapitole som mala problém s väčším množstvom mien rodinných príbuzných a strácala som sa trochu v tom kto je kto a z ktorej strany, ale to bolo asi tak jediné. Okrem toho je to skvelá kapitola, pri ktorej sa ľahko dá uvedomiť, aký veľký pokrok sme dosiahli za pár desiatok rokov. Ale ďalšie kapitoly mi prišli ešte zaujímavejšie - jeho pôsobenie v Mozambiku, konkrétne v Nacale, výskum choroby konzo, pôsobenie na Kube, epidémia eboly... Každá kapitola bola veľmi zaujímavá. Čo ma ale mrzelo je to, že svoju manželku dal tak nejak do úzadia, hlavne keď boli v Mozambiku, dosť ma zaujímalo, ako tam pôsobila aj ona, keďže je tiež vyštudovaná v zdravotníckej oblasti. Táto kniha je v podstate úplne iná ako jeho kniha Moc faktov, ale aj táto dosť otvára oči - opäť som si pri nej napríklad uvedomila, že mnohé z tých krajín, o ktorých hovoríme ako o rozvojových, už dávno rozvojové nie sú a je skvelé si to neustále pripomínať. Ale aj keď bola skvelá, neprišla mi zas úplne výnimočná, k tomu ešte niečo chýbalo. Ale pán Rosling má za sebou rozhodne pozoruhodný život a myslím, že jeho knihy sú veľkým prínosov k takej tej všeobecnej osvete.
Boh múch
William Golding
Príbeh mi nesadol už od začiatku, kde sa stretávame s anglickými chlapcami, ktorí práve prežili pád lietadla. A podľa mňa na to reagovali veľmi veľmi vlažne, veď iba spadlo lietadlo a čo. To bolo prvé, čo ma tak zarazilo. Ale potom to celkovo išlo dole kopcom, proste ich správanie mi nesedelo od začiatku do konca. Prišlo mi, že anglickí chlapci, (pravdepodobne) z internátnej školy, by mali nejaký režim, disciplínu a celkovo by na prežitie išli úplne ináč. Taktiež ich tam bolo veľmi veľa a v záplave mien som sa strácala, navyše okrem pár z nich, ktorí nejakým spôsobom vynikali, mi všetci ostatní prišli proste rovnakí. Ani štýl písania mi úplne nesadol - ako čítalo sa to fajn, v podstate to bolo aj zaujímavé, ale zdalo sa mi to také kostrbaté, jednoduché, nevedela som sa vžiť do príbehu. A keďže som približne vedela, čo sa má v knihe stať, tak som čakala nejaký väčší zvrat, respektíve väčšie “zdivočenie. Ale tak, aspoň som to prečítala a utvorila si svoj názor, aj keď ma mrzí, že nie je pozitívnejší.
Labyrint duchů
Carlos Ruiz Zafón
Veľmi som váhala, kým som sa do tejto knihy pustila. Prvé tri časti sú skvelé, lenže neustále som dúfala, že aj tá štvrtá časť vyjde v slovenčine. A tak som čakala a čakala a nič... (z čoho som strašne sklamaná). Tak som sa teda konečne do nej pustila v češtine. A musím sa priznať, že som čakala pridlho. Pretože aj keď na začiatku knihy píše, že všetky časti sa dajú čítať samostatne, ja si to nemyslím a predchádzajúce časti som naposledy čítala približne dva roky dozadu a pamätala som si ich veľmi matne. Takže aj keď ma kniha veľmi bavila, pôžitok z čítania mi trošku kazila myšlienka na to, že čo všetko by som si mala pamätať a koľko vecí by mi potom lepšie docvaklo. Taktiež som čakala, že sa príbeh po napínavom konci tretej časti bude viac točiť okolo rodiny Sempere, ale nie. Samozrejme, boli tu, ale nie tak často ako by som si priala. Miesto nich sa do centra dostáva agentka Alicia, ktorá má za sebou ťažké detstvo a aj dospievanie. Pri nej som sa nemohla rozhodnúť, či sa mi páči, alebo nie. Vyzerala na skvelú mladú inteligentnú ženu, ale jej zahrávanie s mužmi sa mi priečilo. A aj keď to vyzerá, že mám ku knihe veľa negatív, tak opak je pravdou. Kniha je skvelá a neskutočne sa mi páčila. Návrat do Barcelony 20. storočia som si užila (aj keď sa priznám, že až pri tejto časti mi došlo, že dej sa odohráva za vlády generála Franka), ako aj každú autorovu vetu, pretože Zafón je podľa mňa majster slova a vytvárania takej tej tajomnej atmosféry. A navyše sa v tejto knihe všetko krásne prepojí, ale určite si túto sériu ešte raz prečítam pekne za sebou, aby som si to užila o to viac (a stále neprestanem dúfať, že záver vyjde aj po slovensky).
Ako som vozil Kórejcov
Ondrej Sokol
Prvé dve knihy od autora sa mi určite páčili, aj keď sa priznám, že si ich vybavujem iba veľmi matne. Táto mi, bohužiaľ, už prišla taká trošku o ničom a nasilu. Čítala sa mi dobre, autor písať vie, to nie že nie. Problém je skôr vo mne, keď už sa mi množstvo rôznych prirovnaní zdalo cez čiaru a nie úplne vtipných, proste len aby tam niečo bolo. Aj keď zas množstvo iných prirovnaní sa mi zdalo trefných a vtipných. Ale aj tá trasa a prostredie bolo tentokrát také nudnejšie, tiež časť knihy strávime s tými istými ľuďmi a už to pre mňa strácalo šmrnc. A čo mi vadilo asi najviac, tak to boli rôzne nadržané poznámky, ktoré by som čakala skôr od nejakého dospievajúceho mladíka a nie od dospelého muža, ktorý má svoj vek (ale tak chlapi). Ale ináč to bolo príjemné čítanie, chápem, čo na tom ľudí baví, sem-tam som sa zasmiala aj ja, ale tentokrát sa mi to úplne netrafilo do vkusu (alebo do nálady).
Kruh
Kodži Suzuki
Kruh bol môj úplne prvý horor, ktorý som kedy videla a priznám sa, že vtedy ma to riadne vzalo (mala som 12). Dodnes si pamätám, ako veľmi som sa po ňom bála a trvalo to snáď týždne, normálne ma to traumatizovalo :D. Ale časom som sa hecla, pozrela si viac hororov a nakoniec sa stali mojím najobľúbenejším filmovým žánrom, ale Kruh má u mňa stále špecifické miesto (len si naňho spomeniem a už cítim tú zvláštnu atmosféru). Takže na túto knihu som bola veľmi zvedavá. A je to jeden z mála prípadov, kedy mi film prišiel lepší ako kniha. Nie že by bola zlá, len taká zvláštna. Miestami mi nesadol štýl písania, bol taký mätúci. Taktiež hlavné postavy nie sú veľmi sympatické. Ale zas nemôžem povedať, že by sa mi kniha nepáčila. Aj keď si myslím, že dôležitú úlohu tu zohráva práve to, že film ma kedysi tak zasiahol - pri niektorých častiach príbehu som si vybavovala scény z filmu a aj keď v ňom toho bolo veľa zmenené, niečo predsa len ostalo. A film je rozhodne hororovejší, kniha mi skôr prišla ako thriller s nadprirodzenými prvkami. Ale čítalo sa to svižne, bavilo ma čítať o pátraní po pôvode kazety a že ako vznikla a hlavne som bola dosť zvedavá, že ako to skončí. Aj keď zas na pokračovanie až tak zvedavá nie som, nemám nejakú chuť pokračovať v tejto trilógii ďalej, ale možno si to časom rozmyslím.
Deviaty spolok
Leigh Bardugo
Od autorky som už čítala sériu Griša, ktorá ma až tak veľmi nenadchla, takže ani od tejto knihy som nemala až také vysoké očakávania. Ale prekvapila ma. V dobrom. Kebyže to neviem, tak naozaj by som nikdy nepovedala, že tie dve série písala tá istá autorka. Ale aj tak sa nejaké muchy našli. Striedanie minulosti s prítomnosťou sa mi veľmi páčilo, až na to, že občas som sa v tom dosť zamotala. A aj striedanie pohľadov bolo fajn, aj keď sa striedali iba dva - ten Alex a potom Darlingtona, jej spolkového učiteľa. Celé to bolo spočiatku celkom čtivé, ale neskôr som mala pocit, že príbeh už trochu stráca dych a zdalo sa mi to rozťahané. Samotný príbeh sa mi ale páčil, hlavne postava Alex, jej uveriteľná minulosť a aj jej odhodlanie vraždu vyriešiť, tá detektívna linka ma bavila najviac. Mágia mi prišla zaujímavá, aj keď až do konca knihy som mala pocit, že jej fungovaniu som neporozumela. Určite ma kniha príjemne prekvapila a dúfam, že pokračovania sa dočkáme čo najskôr, pretože aj keď je vražda vyriešená, tak záver je otvorený.
Zapomenutá zahrada
Kate Morton
Túto knihu som si chcela prečítať už veľmi dlho, ani neviem prečo, keďže tento žáner až tak nevyhľadávam. Ale rozhodne neľutujem, je to veľmi zaujímavý príbeh, aj keď sem-tam som pri čítaní myslela na sériu Sedem sestier, keďže knihy sú si celkom podobné.
Spočiatku som mala celkom problém sa začítať, bolo tam veľa mien, veľa miest, veľmi nejasné tajomstvá, ale potom ma to chytilo a tiež som sa chcela veľmi dozvedieť, že ako sa Nell ocitla na lodi do Austrálie a hlavne prečo. A kto sú jej rodičia. Príbeh spočiatku vyzerá veľmi priamočiaro, ale zdanie klame a je naozaj spletitý. Bonusom sú krátke rozprávky jednej z postáv, ktoré sa v knihe vyskytujú a ktoré sú veľmi zvláštne, ale v dobrom slova zmysle. Problém som trošku mala s Nell - nepáčil sa mi jej postoj k tomu, ako sa dostala do rodiny a jej následne správanie voči príbuzným som veľmi nevedela pochopiť. Taktiež som mala spočiatku pocit, že každú chvíľu pribúda nejaká nová postava, ktorá sa mi zdala zbytočná, ale nakoniec do seba všetko krásne zapadne. Aj keď miestami to naozaj bolo rozťahané. Ale ináč sa mi celý príbeh veľmi páčil, či už sa odohrával v Austrálii alebo v Anglicku, aj keď príbeh z anglického panstva sa mi pozdával viac, hlavne kvôli miestu samotnému, ktoré malo skvelo vykreslenú atmosféru (a príšerných majiteľov). Neviem, či si ešte nejakú knihu od autorky prečítam, ale táto rozhodne zanechala dojem.
Vládce džinů
P. Djèlí Clark (p)
Príbeh ma spočiatku veľmi nalákal, mal veľký potenciál k tomu, aby sa mi naozaj páčil. Ale nejak mi prišlo, že nemá dušu. Veľmi sa mi páčil ten svet, Káhira v alternatívnej minulosti, ako aj mágia a rôzni džinovia. Ale napriek tomu ma to nejak nebavilo. Nič ma nelákalo, aby som v čítaní pokračovala a často som sa pri čítaní pristihla, že mi myšlienky ubiehajú niekde úplne inde. Možno za to mohlo aj dosť veľa nových a neznámych pojmov, ktoré neboli poriadne vysvetlené, ale ktovie, asi to bola súhra viacerých okolností, možno aj toho, že pred touto knihou som čítala dve naozaj skvelé. Takisto aj vyšetrovanie mi prišlo slabé - Fátima bola síce fajn postava, ale nechápem, ako sa stala takou známou vyšetrovateľkou, lebo sa mi zdalo, že jej to až tak nejde a na kopu vecí mohla prísť skôr. Ako ináč to bolo fajn, celkom akčné, vtipné, čítalo sa to dobre, len mňa to úplne nenadchlo.
Atlas: Príbeh tatka Slaného
Lucinda Riley
Aj keď sa mi predchádzajúce časti sériu už až tak nepáčili, na túto záverečnú časť som bola veľmi zvedavá. Chcela som vedieť prečo si tatko Slaný adoptoval práve týchto sedem dievčat a čo všetko sa za tým skrýva. A to som sa, samozrejme, dozvedela, aj keď nie všetko bolo pre mňa úplne uspokojivé. V prvom rade aj tatko Slaný má poriadny príbeh. Jeho život vôbec nebol ľahký a častokrát mi ho bolo veľmi ľúto. A ako aj predchádzajúce príbehy, aj jeho bol veľmi čtivý, nepostrehla som žiadnu zmenu písania a to napriek tomu, že knihu dopísal syn autorky a knihu som zhltla za dva dni. A aj keď sa všetko poriadne uzavrelo, predsa len mám nejaké výhrady. Celý čas mi šlo hlavou, že je až príliš veľká náhoda, že práve týchto sedem dievčat bolo daných do rôznych sirotincov a tohto pocitu sa nemôžem zbaviť. Ďalej mi vadili všetky tie tatkove tajomstvá - dievčatá predsa vedeli, že sú adoptované, takže nechápem, prečo toľko zbytočných tajností, mohli vedieť kľudne aj zvyšok tatkovho príbehu, minimálne tie časti, ktoré sa ich priamo dotýkali. Taktiež sa niekedy postavy správali strašne nelogicky. Ale čítanie som si naozaj užila a veľmi sa mi páčila myšlienka, ktorá sa niesla celou knihou. Podarený záver zaujímavej série.
Pohádka
Stephen King
Kniha ma pohltila od prvej strany. Pred čítaním som trošku mala obavy, či sa mi bude páčiť, keďže má trošku mierne zavádzajúci názov a takisto aj ilustrácie, ale bola to pecka. Hneď som sa začítala a nemohla som prestať (ale treba aj spať a do roboty chodiť). Charlie je veľmi sympatický, ako aj jeho otec a taktiež aj pes Radar (je to ona). Pán Howard už pomenej, ale aj k nemu sa dá nájsť cesta. Spočiatku sa tam toho veľa nedialo, príbeh len tak plynul, ale bolo to tak úžasne popísané, že mi to vôbec nevadilo. Bola som si istá, že celá kniha bude skvelá, ale nakoniec menšie výhrady mám a tie začali vtedy, keď sa Charlie rozhodol preskúmať kôlňu a vojsť do druhého sveta. Hlavne mi vadil motív jeho výletu - ako dal sa pochopiť, ale mne prišiel nedostatočný a navyše som celý čas myslela na jeho chudáka otca. Taktiež ten svet sa mi až tak nepáčil - viem, že by som si ho mala pamätať z iných kníh (čo si teda nepamätám) a niektoré veci na mňa boli až príliš zvláštne. Ale okrem toho je príbeh vynikajúci. Je dobrodružný, napínavý, s množstvom dobrých postáv, ale aj s množstvom tých zlých. Užila som si snáď každú stranu a veľmi sa mi páčila tá rozprávkovosť, respektíve prepojenie s inými príbehmi. Určite sa k tomuto príbehu ešte niekedy vrátim.
Strašení v Rookwardu
Darcy Coates
Opäť ďalšia jednohubka od Darcy. Ja od jej kníh nemám vysoké očakávania, čakám jednoduché, odpočinkové čítanie s troškou mrazenia a to sa väčšinou splní. Aj tentokrát, len príbeh mal potenciál, aby sa mi páčil viac ako sa mi nakoniec páčil. Hlavne dejová línia z minulosti mi prišla zaujímavá a celkom drsná, takého ducha som veru nečakala. Ale napriek tomu ma príbeh veľmi nepohltil, aj keď čtivé to je, to zas áno. Guy bol síce fajn, ale keďže tam bol väčšinu času sám (ducha nepočítajúc), tak to nejak nevedel utiahnuť. A pri konci mi to prišlo už veľmi rozťahané, stále som čakala, že už sa to nejak uzavrie a skončí a ono nič. Ako neurazí, nenadchne a na ďalší strašidelný dom sa celkom teším.
Pohanský pán
Bernard Cornwell
Uhtred je už starý, ale stále nemá problém stáť v štítovej hradbe. Som rada, že do popredia sa viac dostáva aj jeho syn, aj keď rada by som niečo viac čítala aj o jeho dcére. Ale tak séria ešte nekončí, možno to príde v ďalších častiach. Ináč je to skoro stále to isté ako predtým - Uhtreda nemajú radi, lebo je pohan, ale keď Dáni útočia, tak ho vezmú na milosť a spoliehajú sa na jeho strategické schopnosti. Ale mne to veľmi nevadí, ako keby som čítala celú sériu naraz, asi by ma to nudilo, ale takto ma to stále baví. Je to akčné, je tam veľa bojov a je to aj vtipné. A táto časť navyše končí dosť napínavo, takže na tú ďalšiu som veľmi zvedavá a celkovo som zvedavá, že s čím ďalším autor príde v ďalších šiestich častiach, keďže mám pocit, že téma je pomaly vyčerpaná. Ale rada sa nechám prekvapiť, celá séria sa mi číta veľmi dobre.
Kokrhání kohoutů, pláč psů
Wojciech Tochman
Po knihe Pol Potov úsmev, od ktorej som čakala viac, som si chcela prečítať niečo ďalšie o Kambodži. A voľba padla na túto knihu. Čítanie je to rozhodne poučné, ale taktiež to nie je tak úplne to, čo som čakala. Prišlo mi to veľmi jednostranné - v knihe boli hlavne príbehy obyvateľov, ktorí teraz žijú v tej najväčšej chudobe na okraji spoločnosti. Asi som dúfala v aspoň trošku viac histórie a možno väčší záber. Ale napriek tomu sa mi kniha páčila. Aj keď to nie je úplne správny výraz - dobre sa mi čítala a zaujímalo ma to, ale osudy v nej vykreslené sú strašné. Tých ľudí mi bolo veľmi ľúto. Žiť priviazaný na nejakej reťazi kvôli psychickému ochoreniu, ktoré sa dá už liečiť a to preto, že v krajine pôsobí asi päť psychiatrov a ľudia stále veria v akýchsi zlých duchov... Alebo žiť vedľa toxickej hory odpadkov, ktorá sa môže hocikedy zrútiť a tí ľudia to považujú za slušné bývanie... Ani si to neviem predstaviť, že takto tam skutočne žijú. Rozhodne je to poučné čítanie a určite si prečítam aj ďalšie autorove reportáže.
Zrádné mlhy
Katherine Arden
(SPOILER) Od autorky som už čítala jej Trilógiu zimní noci a veľmi sa mi páčila. Od tejto knihy som ale nemala až tak vysoké očakávania, keďže je vraj primárne pre deti. Ale podľa mňa to nie je tak úplne pravda, aspoň pre mladšie deti nie. Príbeh má poriadnu jesennú atmosféru a miestami mi to prišlo snáď strašidelnejšie ako príbehy od Kinga. Predsa len, malé deti naháňané a sledované rôznymi strašiakmi (takými tými do poľa). Postavy sa dostávali z jednej nepríjemnej situácie do druhej a veru im nebolo čo závidieť. Záver mi síce prišiel taký dosť zrýchlený a nie som s ním úplne stotožnená, ale ináč sa mi kniha páčila. Je to taká príjemná jednohubka ideálne na sychravý večer.
Bleskové správy
Frank Schätzing
Táto kniha ma na poličke strašila dosť dlho. Ani neviem prečo, keďže iné knihy od autora (Limit a Pomsta oceánu) sa mi veľmi páčili. Lenže táto vyzerala byť príliš politicky zameraná, to ja veľmi nemusím, a navyše tá hrúbka. Ale nakoniec ma veľmi príjemne prekvapila.
Očakávala som nejaký rozťahaný thriller. Ale dostala som toho oveľa viac. Vôbec som nečakala, že práve v tejto knihe sa toho toľko dozviem o formovaní Izraela a o jeho pretrvávajúcom konflikte s Palestínou. Keď som si o konflikte niekedy čítala, stále mi to prišlo veľmi zmätené. Teraz mám aspoň trošku pocit, že tomu trošku rozumiem. Myslím, že tam bolo všetko - vojna za nezávislosť, Golanské výšiny, kolonizácia oblastí... A aj keď som sa občas nemohla ubrániť pocitu, že je to miestami strašne rozťahané (ako kniha má cez 1000 strán) a príliš politické, tak už len kvôli histórii Izraelu som veľmi rada, že som si ju konečne prečítala. Myslím, že autorovi to muselo zabrať strašne veľa času, takto detailne to celé zmapovať (a už len pevne verím, že pravdivo). A navyše je to väčšinou písané z pohľadu obyčajných ľudí, ktorí museli žiť ako sa len dalo a nemali skoro žiadne istoty.
A ani tá thrillerová linka nebola márna. Aj keď postavy mi neboli až tak sympatické, ani Tom, ani Yael, tak ma to bavilo. Bolo to akčné, drsné, zaujímavé a taktiež plné informácií. A celé sa to krásne prepojilo aj s minulosťou. Ako nie je to najlepšia kniha, ale mňa veľmi prekvapila, pretože z nejakého dôvodu som mala naozaj nízke očakávania a bola som pripravená na to, že ma vôbec nebude baviť. Ale naopak, väčšinou som sa od nej nemohla odtrhnúť.
Polnočná knižnica
Matt Haig
Príbeh, hlavne námet, je zaujímavý a aj sa mi čítal celkom dobre. Ale prišiel mi taký priemerný. Nora bola taká celkom nezáživná postava a bolo jedno v ktorom svete akurát žila. Lenže ten koncept rôznych životov sa mi páčil, aj keď mal podľa mňa dosť výrazné nedostatky - vyskúšať si iný život, keď tých ľudí v ňom nepoznáš a nevieš ani, čo tam robíš? Ale ináč ma to prechádzania z života do života bavilo, je zaujímavé vidieť, ako jedno rozhodnutie môže kompletne zmeniť náš život. Celkovo mnoho myšlienok v knihe bolo veľmi pekných a hlbokých. Škoda, že bolo od začiatku jasné, ako príbeh skončí. Taktiež mi tam chýbalo niečo, vďaka čomu by mi príbeh utkvel hlbšie v pamäti alebo nejaký akčnejší dej, takto to iba plynulo, aj keď celkom príjemne. Ale bohužiaľ, nenadchlo ma to až tak, ako som si myslela.
Proti proudu
Rachel Caine (p)
Prvú časť som čítala približne pred rokom a veľmi sa mi páčila. Ale ďalšie časti v slovenčine, samozrejme, nevyšli, ale keďže som bola zvedavá, tak som sa do pokračovania pustila v češtine. Už len kvôli tomu, že to bola vôbec prvá kniha, ktorá je písaná z pohľadu manželky sériového vraha (aspoň ktorú som ja čítala). Ani ma nenapadlo, aký ťažký život pre príbuzných takéhoto človeka môže potom byť. Ani tentokrát to Gwen nemá ľahké a veľa krát mi jej bolo ľúto. Hlavne keď jej nikto neveril, ani jej vlastné deti nie. Taktiež v tejto časti došlo trošku k zmene štýlu písania a bolo to snáď ešte čtivejšie - kapitoly sa striedajú z pohľadu Gwen, Sama (brat jednej z obetí, ktorý tiež túži po spravodlivosti), či Gweniných detí. S nimi som mala najväčší problém - ich kapitoly mi prišli rozťahané a nejak som sa do ich myslenia nemohla vcítiť, prišli mi veľmi nevďační a ich správanie bolo niekedy proste strašné. Ako zažili si toho veľa, ale aj tak. Ale inak ma kniha veľmi bavila, nemohla som prestať čítať a už dlho sa mi nestalo, že by ma príbeh takto pohltil. Bola som veľmi zvedavá ako to celé dopadne a Gwen som držala prsty, aj keď na to, ako stále hovorila o tom, že je na všetko pripravená, tak mi prišlo, že dosť často panikári. Ale tak tie situácie, do ktorých sa dostávala, neboli jednoduché a bola to jedna akčná situácia za druhou. Koniec je tentokrát celkom uzavrený, takže som zvedavá, čo na Gwen čaká v ďalších častiach, do ktorých sa určite čoskoro pustím.
Řekni vlkům, že jsem doma
Carol Rifka Brunt
Pri tejto knihe som si opäť nejak neprečítala anotáciu, takže som očakávala niečo úplne iné. Niečo neviem, viac prírodné :D. Miesto toho som čítala o dievčati, ktoré bolo aj na môj vkus až príliš zvláštne a do jej zmýšľania som sa nevedela vcítiť. Ale potom ma príbeh úplne vtiahol. Strýko Finn zomiera na AIDS a June je zdrvená a zdá sa jej, že zvyšných členov jej rodiny to až tak nezasiahlo. Že nechápu, ako môže tak veľmi smútiť. A potom prichádza na scénu Toby, ktorý to chápe, ale o ktorom keby jej rodičia vedeli, tak ma prúser. Smútok sa prelína celým príbehom a na mňa to veľmi pôsobilo. Už dlho som nečítala knihu s takou atmosférou. June a Tobyho mi bolo väčšinou veľmi ľúto. Ale nie stále som chápala správaniu postáv. Najväčší problém som mala s Grétou, ktorá sa správala veľmi zvláštne a nemyslím si, že by jej to až tak prechádzalo. A aj keď príčina jej správania sa nakoniec vysvetlí, tak mi to príde ako príliš slabý motív a táto linka mi prišla taká nedoriešená. Menší problém som mala a aj s maminou June, aj keď tam jej správanie bolo pochopiteľnejšie. Ale celkovo sa mi kniha veľmi páčila, smútok postáv ma zasiahol a zakončenie sa mi veľmi páčilo. Aj keď príbeh nie je akčný, plynie pomaličky a veľa sa tam toho nedeje, tak má toho v sebe veľmi veľa - smútok, žiarlivosť, nenávisť, ale aj lásku, toleranciu, odpustenie, vzájomné porozumenie. Myslím, že na tento príbeh tak skoro nezabudnem.
