kurama45
komentáře u knih
Bratia Karamazovovci
Fjodor Michajlovič Dostojevskij
„Prečo toho a toho človeka tak nenávidíte?“
„Nuž prečo: on mi, pravda, nič neurobil, ale ja som mu raz vyviedol jedno strašné svinstvo, a len čo som ho urobil, hneď som ho za to znenávidel.“
Dostojevského ťažným koňom nie je dej, ale dialógy a – čo je ešte dôležitejšie – vnútorné monológy. Niet väčšieho znalca ľudskej povahy. Dostojevskij dáva všetkým postavám tie najsilnejšie argumenty, aj tým, s ktorými on sám skrz iného protagonistu nesúhlasí. A preto je to také skvelé a geniálne. Dať všetkým rovnakú šancu, urobiť svojho súpera rovnako silného, ak nie silnejšieho a potom jeho chybný svetonázor rozmetať na kusy niekedy možno naivnými, ale vždy úprimnými slovami, v tom tkvie (nielen) literárny génius. Klobúk dole.
Plus má kniha taký ten krásny starý, trochu ťaživý, trochu poetický jazyk. Znovu som sa zamilovala do slovenčiny.
„… milujem ľudstvo, ale sám sebe sa čudujem: čím väčšmi milujem celé ľudstvo, tým menej mám rád ľudí osobitne, totiž jednotlivých, ako oddelené bytosti. V myšlienkach vraj som často došiel až k fantastickým predstavám o slúžení ľudstvu a možno naozaj by som sa dal za ľudí ukrižovať, keby to odrazu nejako bolo potrebné, a pritom nemôžem dva dni prežiť s niekým v jednej izbe, to viem zo skúsenosti. Len čo mi je blízko, už svojou osobou uráža moju samoľúbosť a obmedzuje moju slobodu. Za dvadsaťštyri hodín znenávidím i najlepšieho človeka…“
A každé ráno je cesta domů delší a delší
Fredrik Backman
„Noah sedí na lavičce a pohupuje nohama, kterýma ani nedosáhne na zem, zato hlavou dosáhne až do vesmíru, protože ještě nežil dost dlouho na to, aby někdo jeho myšlenky spoutal na zemi.“
Celú knihu som mala akési tušenie, že mi to niečo pripomína. A potom mi to došlo! Rozprávku Up, Vzhůru do oblak, či Hore, ak chcete. Ak si spomeniete na úvodnú montáž o živote staručkého pána z tej rozprávky, tak to je presne atmosféra a pocity, ktoré vo mne táto kniha vyvolala. Nádherné, citlivé, aj slzička vykĺzla.
„Nejhorší na stárnutí je to, že už vás nic nového nenapadá. … Takže fantazie to také někdy vzdá dřív než tělo.“
Doktor Živago
Boris Leonidovič Pasternak
„Rusové mají vůbec širokou duši,… širokou jako jejich země…,“ píše sa v Dostojevského Zločine a treste. Doktor Živago tento výrok svojím bohato vykresleným príbehom, postavami, dejom a zasadením do spoločenského kontextu plní do bodky.
Úvodná časť pripomína veľké fantazijné cykly. More postáv, oceán začatých dejových línií a nielen cieľ, ale aj samotný smer cesty v nedohľadne. Avšak rovnako ako vo fantazijných cykloch stačí vytrvať a po pár desiatkach stránkach čitateľ získa odmenu sladšiu než zmrzlinu. Ruskú, samozrejme.
Zatiaľ čo na začiatku je Živago idealistický rojko, na konci vyzretý a zlomený muž, ktorý toho zažil toľko, že už nikam nezapadá, a ktorému nerozumejú ani vlastní priatelia.
„Každý sa rodí Faustom – túži všetko obsiahnuť, všetko skúsiť, všetko vysloviť. Ak sa Faust stane vedcom, zaslúžili sa o to omyly jeho predchodcov a súčasníkov. Vo vede sa pokrok uskutočňuje podľa zákona odpudzovania, je vyvrátením vládnucich omylov a nesprávnych teórií.
Ak sa Faust stane umelcom, zaslúžili sa o to nákazlivé príklady majstrov. V umení sa pokrok uskutočňuje podľa zákona príťažlivosti, napodobňovaním, nasledovaním, obdivovaním milovaných diel.“
Knihu som čítala v krásnom slovenskom preklade. Veľdielo ruskej klasiky sa snúbilo s farbitosťou nášho jazyka. Pre ukážku: osuheľ, načim, korheľ, panuľka, smačný, spľuhaviť, mätežník, omaciavať, jarosť…
Pre dnešného uponáhľaného človeka je veľké plus, že jednotlivé kapitoly sa delia na mnohé menšie kapitolky. Stačí si každý deň nájsť päť-desať minút času a človek sa môže trochu posunúť, trochu porozmýšľať, prečíta ucelený úsek a nasledujúci deň nemusí pracne vyhľadávať kde to prepánajána skončil a o čom to vlastne bolo.
„Zmysel pre verejné veci u vás atrofoval ako u negramotnej dedinskej ženy
alebo u obmedzeného skostnateného meštiaka.“
Komisia, ktorá Pasternakovi udelila Nobelovu cenu mala pravdu pravdúcu. Skutočne dokázal skombinovať lyrickú poéziou s grandióznou tradíciou ruskej epiky.
Dámy a pánové
Terry Pratchett
Vždy som túžila po tom, aby niekto napísal príbeh, kde by boli morské víly, ale nie ako typické prítulné, nevinné a milé stvorenia, lež ako krvilačné potvory. Pratchett mi to splnil aspoň s elfmi.
Sen noci svätojánskej som nečítala a po tomto asi ani nebudem. Veď viete čo sa hovorí. Replika je len málokedy taká dobrá, ako originál :D.
A aby som nezabudla… Dámy a páni, je to oficiálne! Tri pobláznené čarodejnice mám z celej Zeměplochy naozaj najradšej.
Barva kouzel
Terry Pratchett
Niekto túži po spriaznenej duši, niekto po kariére, niekto po peniazoch. Ja chcem kufor s nožičkami.
Hana
Alena Mornštajnová
Táto kniha ma prekvapila dvakrát. Prvýkrát, keď som zistila, aká je kvalitná a skvelá a druhýkrát, keď ju pokazil uponáhľaný koniec. Čo už, optimistické konce sa asi predávajú lepšie.
Líný učitel – Jak učit dobře a efektivně
Robert Čapek
Mierne (trochu viac) kontroverzná kniha. Odniesla som si z nej zmiešané pocity. Na jednej strane skvelé, až prevratné rady do praxe, novátorský prístup, autor menuje veci pravým menom a nebojí sa poukázať na to, čo je v školstve zle. Na strane druhej až extrémne liberálny postoj k vyučovaniu, zavrhnutie v podstate všetkých tradičných prístupov a naopak glorifikovanie toho autorovho, ktorý sa podľa neho stáva jediným správnym.
Uznávam, že tradícia nie je práve logickým argumentom, prečo by sa v niečom malo pokračovať, na druhú stranu ale to, že je niečo tradičné, ešte neznamená, že to vyhodíme celé na hnoj a začneme odznovu. Napríklad návrh autora hodnotiť iba stupňami 1-3 je na prvý pohľad chybný. To, že odstránime dva najhoršie stupne by mohlo vyzerať zaujímavo, lenže takto sa najhoršou známkou stane trojka a v triede bude vždy žiak, ktorý ju dostane. Nikdy nedosiahneme akúsi pomyselnú rovnosť, nie sme roboti, sme ľudia. Porovnávaniu sa v edukačnom procese vyhnúť nedá a nemyslím si, že to je zle. Škola má v prvom rade pripravovať na život a bohužiaľ nežijeme v spoločnosti, kde by mal každý rovnaké podmienky.
Knihu odporúčam, ale tak ako u všetkých kníh, by aj k tejto mal čitateľ pristupovať s kritickou mysľou a sám sa nakoniec rozhodnúť, s čím súhlasí a čo je až príliš pofidérne.
Digitální demence. Jak připravujeme sami sebe a naše děti o rozum
Manfred Spitzer
Triezvy pohľad na súčasný predigitalizovaný svet. Informácie sú tu podané vecne a sú podložené vedeckými článkami o vplyve médií, hlavne počítačov na rozvoj detí a mladistvých. Bez okľúk ide autor priamo k veci a rúca predstavy o tom, že počítač je náš spasiteľ. A podobne ako v prípade rastu kostnej hmoty platí, že aj pri rozvoji mozgu človek to, čo sa nenaučí na mladosť, v dospelosti nedoženie. Kniha je o deťoch, ale nie je deťom určená. Mieri na tých, ktorí sú za budúcu generáciu zodpovední. Na rodičov, učiteľov, politikov. Škoda len, že tí počúvať väčšinou nielenže nemajú čas, ale dokonca nechcú a stoja si za svojimi skostnatelými názormi. Ako raz povedal George Bernard Shaw: „Debata vždy nadobudne na dynamike, keď aspoň jeden zúčastnený o veci vôbec nič nevie.”
Čo sa mi nepáčilo:
-Niekedy až prílišná sústredenosť na stav v Nemecku (ok, viem, že sa nemám čomu diviť, autor je predsa Nemec…)
-Neustále omieľanie toho istého, iba inými slovami. Ale zase, ide o populárne náučnú literatúru, nie vedeckú publikáciu. Takto existuje šanca, že si čitateľ zapamätá aspoň niečo.
-Zameranie iba na deti. Podľa názvu som si myslela, že bude autor pojednávať o probléme vo všetkých generáciách.
-Otrasná obálka.
Záver: Určite si knihu prečítajte. Nemusíte s autorovými názormi súhlasiť, ale minimálne vás kniha donúti sa nad dnešným svetom a stavom vecí v ňom zamyslieť. A o tom predsa populárne náučná literatúra je.
Pár citátov:
„Myslící se z nedokonalého učí intenzivněji.“
„Učit znamená rozdmýchávat oheň, nikoli plnit sudy.“
„Stres nezávisí na tom, co je objektivně dáno, nýbrž na tom, do jaké míry máme tu kterou situaci pod kontrolou.“
„Stres nezpůsobují nepříjemné zkušenosti, nýbrž pocit, že jsme jim bezmocně vydáni napospas.“
„Duše má barvu tvých myšlenek.“ Marcus Aurelius
Utrpení knížete Sternenhocha
Ladislav Klíma
Ach, staré dobré časy, keď bol heroín v lekárňach voľne k zakúpení na potlačenie kašľa, Coca-cola ešte obsahovala kokaín, spisovatelia ako Klíma jedli mŕtve myši, ktoré kradli mačkám rovno z papule a písali knihy s rozkošnými perverznosťami, psychotickými šialenosťami a filozofickými delíriami…
Toto bol poriadne dobrý matroš.
Paní Bovaryová
Gustave Flaubert
Román o plytkej instagramovej influencerke, ktorá za chrbtom svojho úbohého, zato verného sponzora robila collab s dvoma povrchnými samozvanými alfa samcami. Keď jej v závere hrozí odhalenie a cancelling, radšej sa zruší sama.
Až nato, že sa to odohráva v 19. storočí vo Francúzsku.
Piranesi
Susanna Clarke
Krásne podivná kniha, ktorá sa dokonale hodí ako príbeh do čitateľského klubu. Toľko teórií, hypotéz a nápadov, koľko som dostala pri pomalom putovaní magickým Domom by som nenazbierala zo všetkých snov, aké sa mi kedy snívali. Z knihy, od ktorej som nemala veľké očakávania sa stala jedna z mojich najobľúbenejších. Skôr ako fantasy som v tom videla čarovnú a poetickú filozofiu. Buď sa do Piranesiho zamilujete alebo iba pokrútite hlavou, čo na tom kto vidí.
Měsíční zahrady
Steven Erikson (p)
Neviem, akú chodbu to na mňa Erikson otvoril, ale aj keď mi väčšiu polovicu knihy nič nedávalo zmysel (napriek tomu, že som sa v postavách rýchlo zorientovala), nedokázala som sa od toho odtrhnúť.
„Zoufalství, říkal si seržant, vždy vyžaduje směr, ohnisko. Najdi směr a zoufalství zmizí.“
Tři kamarádi
Erich Maria Remarque (p)
Necítim sa kvalifikovaná čokoľvek o tejto knihe písať. Je to neprekonateľný sladkobôľny príbeh o skutočnom priateľstve troch mužov a skutočnej láske k skutočnej žene. Neviem… Až ma to zahanbilo.
„Pekař přinesl ze zeleného plyšového alba několik ubrázků a ukázal mi je. Jeho žena jako nevěsta, on vedle ní s nakroucenými kníry – tady se ještě smála – pak jiný, na němž seděla hubená, upracovaná, s ustrašenýma očima na kraji židle. Pouhé dva malé obrázky – ale v nich celý život.“
Zloděj času
Terry Pratchett
Päť hviezdičiek za odsek popisujúci predajňu čokolády Wienrich a Boettcher. Jasné, Smrť, Lu-Tze, Lobsang a Zuza boli tiež fajn… Ale prepánajána, ten odsek. Nech sa vám páči:
„Nazvat firmu Wienrich a Boettcher „výrobci čokolády“ bylo jako nazvat Leonarda de Quirm „slušným malířem, který si hraje s věcmi“ nebo Smrtě „někým, s kým byste se pravděpodobně nechtěli setkávat každý den“. Bylo to přesné, ale neříkalo to ani polovinu příběhu. Tak především, oni „nevyráběli“, ale tvořili. To je velmi důležitý rozdíl*. A zatímco jejich vybraný obchůdek prodával výsledky tohoto tvoření, nedopustil se takové chyby, aby jimi naplnil výklad. To by naznačovalo jistou… nezdravou dychtivost. Obvykle měli W&B ve výkladní skříni celou paletu hedvábných a sametových závěsů, které obklopovaly jeden malý podstaveček, na němž byla vystavena jedna dokonalá pralinka nebo ne víc než tři nově vytvořené ledové karamely. Žádná cenovka. Pokud jste se museli ptát na cenu cukrovinek W&B, pak jste si je nemohli dovolit. A když jste jednu z nich okusili, a přitom jste si je nemohli dovolit, začali jste šetřit, škudlit, okrádat starší členy své domácnosti a prodávat je do otroctví, jen abyste získali další sousto těch sladkostí, do nichž se zamiloval váš jazyk a proměnil vaši duši v dokonalou šlehačku. V dláždění u stěny domu byl decentní kanálek pro případ, že by lidé při pohledu na vystavené vzorky slinili přespříliš.“
*Většinou se počítá ve stokorunách – tedy alespoň u bonbonů.
Carpe Jugulum
Terry Pratchett
Tak zbohom, babizne, bolo ste skvelé. Jazda na metle ešte nikdy nebola taká vzrušujúca ako s vami, čaj taký kúzelný a kocúr taký ľudský. Teším sa na prípadne epizódne vystúpenia v ďalších knihách a všetkým, ktorí túto knihu ešte nečítali odkazujem: „Carpe čarodejnicum!“
Pod kůží
Michel Faber
Vlastne ani neviem, či je to provegánske, antivegánske, inomanifestické, alebo som úplne mimo. Každopádne je to priam neskutočne krásne-podivné a dostane sa vám to pod kožu.
Pokiaľ ide o posolstvo knihy, asi ešte stále (a v dnešnej dobe možno omnoho viac ako inokedy) platí staré známe z Biblie:
„Budete počúvať, a nepochopíte, budete hľadieť, a neuvidíte. Lebo otupelo srdce tohto ľudu…“
Tak si vezmite túto knihu a nechajte sa znovu „naostriť“.
„Konečná analýza však dokazovala, že vodselové nejsou schopni žádné z těch věcí, které charakterizují skutečnou lidskou bytost. Nedokázali sivilovat, nic jim neříkala ani mešnistilace a neměli ponětí o slanu. Ve zvířeckosti svého vývoje se nikdy nedopracovali k používání honšuru, jejich komunity byly tak primitivní, že v nich neexistovaly hisisiny a žádný z těch tvorů zjevně necítil sebemenší potřebu čalu či alespoň čalsinu.“
Zločin a trest
Fjodor Michajlovič Dostojevskij
Človek vie, že je to skvelá kniha, keď ide po ulici a obzerá sa ako Raskolnikov, či ho niekto nesleduje, aj keď on sám nič zlé nespravil...
Trocha zlé krve
Joe Abercrombie
„Některé lidi si omotáte kolem prstu tím, že je přesvědčíte, že vás potřebují. Ale mnohem častěji je třeba přesvědčit druhé, že vy potřebujete je.“
Séria První zákon bol Věk šílenství v plienkach. Rada si predstavujem, ako Abercrombie popíja kávičku a do toho milostivo hádže na papier, čo mu napadne. Krv, kosti, vnútornosti? Bum. Politické machinácie? Bum. Chudobní verzus bohatí? Bum. No dobre, tu máte štipku pozitívnosti. A zase… Priemyselná revolúcia? Závislosti? Všemožné traumy? Bum, bum, bum. A to všetko je aj tak nič oproti samotných postavám, ktoré pôsobia až nepríjemne realisticky. Severania sú stále Severania, len svet už nie je ako kedysi. Leo je reinkarnovaný Jezal aj s jeho naivnou povrchnou debilitou. Už vidím, že to zas nedopadne dobre. Orso by bol riadne odpudivý chlapík, ak by si ma nezískal tým svojím nihilistickým sarkazmom. Savine je buldozér v sukni a Rikke potrebuje dvojročnú dovolenku na Maledivách.
„Jestli Orso v něčem exceloval, pak v tom, jak nedocílit žádného úspěchu.“
Pan Romantik
Leisa Rayven
Takú primitívnosť som už dlho nepočúvala/nečítala: „Caleb voní po borovici. Stepilá, sexi falická borovice.“ alebo „Má na sobě jenom úzke kalhoty od obleku a naštvaný výraz a ja nemůžu přijít na jediný důvod, proč jsem ho ještě neolízla.“ Veru, ťažko bolo vysvetľovať okoliu príčinu môjho hurónskeho smiechu.
Hlavný hrdina má toľko „osobností“, že mu nakoniec akákoľvek osobnosť chýba. V jednej chvíli na Eden hucká psy, v druhej ju presviedča o svojej nesmrteľnej láske a všetkého sa kvôli nej vzdáva. Tak určite.
Hlavná hrdinka je pomerne rýchlo predstavená ako nejaká vulgárna štetka. Asi to má znázorňovať jej feministickú emancipovanú stránku alebo čo. Slečna bola presvedčená o vlastnej genialite a pritom dokopy nič nerobila, nejak extra sa nesnažila, vôbec na sebe nepracovala, proste nula bodov. Taký ten typ, čo príde za šéfom: „Zvýšte mi plat.“ „Prečo?“ „Lebo!“
A pokiaľ ide o spoločné scénky: nuda. Obaja by mali podstúpiť BOZP, lebo podľa pani autorky horeli, len čo na seba pomysleli. No strašne trápne to bolo, fakt. Asi som už stará, ale radšej by som chcela romantickú/erotickú knihu, kde je slečna milá a má niečo v hlave a hlavný hrdina zasa pracovitý, zodpovedný, fešný a miesto striptízu zvládne opraviť práčku.
