parvitas komentáře u knih

K prvej časti historickej série Sophie som pristupovala trochu s obavami - bude sa mi to páčiť? Predsalen, ja nie som na historicko-romantické knihy vysadená, aj keď mám pár kníh s touto témou medzi obľúbenými, nie každá splní moje očakávania. Ak môžem Ples u vojvodkyne k niečomu prirovnať, je to klasika (niečo ako Dumas, alebo Zagorka). Prostredie francúzskeho šľachtického dvora (v roku 1531) ako aj postavenie dvornej dámy Diany de Poitiers, panej na zámku Anet a ľudia okolo nej. Jej dcéry, zosnulý manžel (no dobre, ten tam nevystupuje, len sa spomína), vzťahy s ostatnou šľachtou... boli to len maličkosti, zmienky, ktoré dotvorili atmosféru (nap. šperk v tvare slzy na čele, jedlo). Zbožňujem tieto skutočné historické osobnosti, ktoré sú zasadené do nejakého príbehu. Baví ma sledovať, kde je dôsledná inšpirácia dejinam, a kde sa už autorka odkláňa a prepletá ich svojou fantáziou. A áno, takto to mohlo naozaj vyzerať...
Samotný príbeh nie je lineárne vyrozprávaný, striedajú sa tu postavy, ktoré popisujú svoj pohľad, ale aj časový rámec sa občas zmení, no je to ľahko čitateľné a nakoniec sa to pekne objasní.
Kto je tajomná nemá dievčina s jemným vystupovaním a pred akými hrôzami unikla? Je krásna a takmer bosá, na jej drahom odeve vidno, že prešla ťažkú cestu, skoro ako Popluška (prirovnávajú ju k nej aj menom). Dostane sa jej pomoci na zámku, na ktorom sa nachádzajú dve šlachtičné a obe sú zhodou okolností vdovy, no každá má iné postavenie i charakter. Intrigy a vlastné záujmy si rieši nielen šľachta, ale aj služobníctvo, takže je to zamotané. Viem si predstaviť tú časť na plese, ako sa jeden druhému vyhýbajú v tmavých (a tajných) častiach zámku, podobne ako pri tanci a je z toho celkom vtipná zmena identity.
Aj keď pár otázok ostáva nezodpovedaných (čo znamená výrazný prsteň istého rádu pre jeho nositeľov), snáď sa viac dozviem v ďalšej časti.
Bonusom sú francúzske frázy, ktoré sú (na moje šťastie) aj preložené a dotvárajú kolorit trefnými dobovými prirovnaniami.
Ešte dodám, je tu aj náznak nežností a dôverností, dokonca aj nahoty, ale to tak prirodzené (a dobové), že knihu dám prečítať aj prababke (a nebude sa červenať ako pri Bridgertonovcoch).
Akurát že text je vytlačený úsporne, s hustým riadkovaním a menším fontom vo formáte A5, treba sa na to sústrediť. Ale beriem to ako bonus. (Aj to mi pripomína staršie knihy, pri ktorých som si nekupovala tie nafúknuté nemožné rozmery, ako sa teraz s obľubou vydávajú, medzi A4 a A5, ktoré sa nezmestia ani do klasicke kabelky, a kde sú takmer 4 cm okraje čistého papiera dookola textu, čo mi príde ako plytvanie.)
Je to príjemný romanticko-historický román, ktorý môže konkurovať aj svetovým. Teším sa na ďalší diel.

1 03.06.2022

Ďakujem banskobystrickým martinusáčkám za pokec o knihách a tiež za skvelé odporúčanie, naozaj je kniha trochu podobná seriálu Arcane a svetu Dishonored. Urban fantasy s prvkami technologickej mágie, ktorá sa istým spôsobom ohýba realitu, keď sa správne "naprogramuje". No oproti minulým znalostiam je to len zlomok, čo teraz ľudia využívajú. Avšak tí, ktorí tieto znalosti majú, z nich brutálne profitujú.
Hlavná hrdinka je zlodejka, ktorá žije v najchudobnejšej mestskej časti, ktorú nespravuje žiadny kupecký spolok. Jej úlohou je vykradnúť dobre strážený trezor, no nie je to jednoduché. Artefakt, ktorý k nej prehovorí, zmení všetko...
Bavil ma príbeh, jazyk a novotvary, takisto aj hrdinovia, ktorí boli trochu iní, ako som čakala. Napínavé čítanie, teším sa na pokračovanie!

2 28.05.2022

Myslela som, že bude moje deti baviť viac, ale twnto druh humoru ich nezaujal.

29.04.2022

Výborne sa hodí do tohtoročnej výzvy, lebo ju napísala novinárka. Počas svojho života navštívila 53 krajín sveta (aj štáty USA), niektoré aj opakovane. Autorka buď cestovala sama, alebo ju sprevádzal neochotný spoločník (v skratke N.S.), t.j. jej manžel Ernest Hemingway. Ako novinárka písala reportáže o Číne, Karibiku, Afrike a mnohých iných krajinách počas vojnových rokov 20. storočia. Pobavila som sa, ako sa snaží spomenúť si na podrobnosti z ciest, a aj keď sa vyznáva, že ich ťažko zostavuje z čriepkov spomienok, z denníkov, z listov a poznámok, či pár fotografií, výsledný efekt je skvelý. Mám pocit, že som tam spolu s ňou a ako amatérska cestovateľka túžim po ďalekých krajinách a nových zážitkoch (a áno, aj po čistých a prázdnych plážach).

25.04.2022

Áno, žijem vo svete, kde sú legálne potraty a ženy majú hlasovacie právo. Aj keď nie všade... Ale dúfam, že k budúcnosti, ktorú kniha opisovala, nikdy nedôjde. Ani k jej alternatívam. Stratiť hlasovacie právo, vlastne právo na čokoľvek, dokonca aj na vlastné končatiny, ak má človek ženské pohlavie... nechcem si to ani predstavovať. Ak ste si mysleli, že najhoršia dystópia týkajúca sa žien bola o republike Gileád, tak ste ešte nečítali Newitzovej román Budoucnost jiné časové linie. Nie je to opísané podrobne, ale aj niekedy sú náznaky horšie.
Cestovanie v čase je možné vďaka istým geologickým zvláštnostiam, ktoré siahajú až do prehistorických čias. Je okolo toho celá veda a veľmi sa mi páčilo, ako to fungovalo napr. v piatom storočí, 19., 20. a tak podobne. Keďže cestovať sa dá len na istých miestach na Zemi a len do minulosti, a aj to iba vtedy, kedy ste tam ešte necestovali, pripravte sa na riadne časové skoky.
Skupina žien a nebinárnych ľudí (veľmi sa mi páči, ako to prekladateľ vyriešil v slovesách (končia hviezdičkou a koncovkou-a); napr.: spracovával*a, konal*a, takže ich môžete prečítať v mužskom i v ženskom rode) sa ocitla v časových vojnách. Alternatívna história ma vždy bavila a veľmi oceňujem, že je v závere pripojené kalendárium, prehľad skutočných udalostí, o ktorých sa dočítate aj v románe. Samotný príbeh je o ich boji proti partii myzogýnov, čo editujú dejinné udalosti v neprospech žien. Keď jedna časová línia prevládne, ozvena tej pôvodnej ostáva len v spomienkach, no nie každý si tie zmeny pamätá. Pamätáte sa na svet, kedy sa dalo cestovať v čase?
Niekoho očaria ženské kruhy, boj za ženské práva, alebo vraždy/popravy násilníkov, niekoho filozofovanie nad zmenou, ktorú spôsobí jednotlivec alebo či má väčší dosah skupina.
Knihe nedávam plné hodnotenie, neuchvátila ma natoľko, že som ju nemohla odložiť, práve naopak. Popri nej som si prečítala ešte niekoľko ďalších. Najviac sa mi ale páčilo cestovanie v čase a s tým súvisiace paradoxy a užívala som si zmeny dejín. Antifeministi sa do nej ani nemusia púšťať.

(SPOILER) Rodinná sága o majiteľoch jablkového sadu sa odohráva na konci štyridsiatych rokoch 20. storočia a začiatku päťdesiatych v Čechách. Mali dvoch synov a nevlastnú dcéru. Po konci vojny dochádza postupné spamätávanie sa z jej hrôz, rodina má svoj obchod, jablone, dúfajú v lepšiu budúcnosť. No obaja synovia už majú trochu iné plány, aj so zamestnaním, aj s láskou... (Až do úplného konca mi bolo ľúto jedinej osoby, tá zažila len veľmi málo šťastia.) Ako prichádzala kolektivizácia, všetko sa podriaďovalo jednotnej línii, štátu. Bolo to deprimujúce.
Názov knihy vychádza z tradície, kedy sa vo sviatočnom období vyrezali do jabĺk čísla prikázaní a každý člen rodiny si jedno zobral... a nie, nejdem vysvetľovať ďalej, lebo príbeh s tým tak nepriamo súvisí. Celkovo vzťahy sú riadne pomotané, osudové zamilovanie sa do nesprávnej osoby, šťastie prichádza aj v podobe detí (a áno, aj tu sú dvojičky), aj smútok a vina sa tu objavujú a nečakane. To majú české spisovatelky spoločné, rodina a kto ich spája... Vlastne to bolo aj pekné, aj keď smutné čítanie.
Nižšie hodnotenie dávam za štýl, je popisný, akoby z odstupu, aj keď sa venuje vnútornému prežívaniu hrdinov, ide to z rýchlika, autorka len opisuje, vysvetľuje a ja ako čitateľ som mala pocit, že čítam popis k scenáru. A aj vďaka striedaniu postáv som si k žiadnej nevytvorila vzťah, niektoré sú dokonca prehnane šablónovité. Ak hľadáte niečo podobné ako bolo Heřmánkové údolí, alebo Šikmý kostel, či Zuzanin dech, nájdete to aj v Pátém jablku, len v menšej miere. Skôr je to taký Listopád, proste tomu niečo chýba.

1 06.04.2022

(SPOILER) Prvotina banskobystrického autora je fantasy príbeh o boji dobra so zlom. Mladík, ktorého spoznávame počas lovu, sa dozvedá prekvapivé veci o rodine a mágii. A keď si ho pritom vyvolí kúzelný medailón (inšpirácia s Tolkienovým prsteňom?), on sa stáva jeho strážcom a ochrancom krajiny. Ako sa zdá, jeho osud je už určený a kováčov učeň sa tak ocitá vo víre intríg a bojov. Jeho protivníkom je zlý kráľ, ktorý chce pomocou medailónov ovládnuť krajinu. V knihe sa striedajú rôzne prostredia a dej sa posúva vpred svižne aj vďaka dialógom. Na záver si však musíme počkať, koniec prvej časti vyzerá pre hrdinov takmer beznádejne. Je to však príbeh vhodný aj pre mladších čitateľov.
Ak však môžem poradiť, v ďalšej časti by som opravila formu dialógov. Nech to nevyzerá ako divadelná hra, alebo scenár, kde v rozhovore postáv je na začiatku riadku meno hovoriaceho a len sa striedajú. To môže byť v prvej verzii pomocná barlička pre autora, ak má veľa postáv, ale vo finálnej ho už mal opraviť redaktor aj korektor. Keďže aj priama reč má svoju stavbu a ak začína uvádzacou vetou, takto by to vyzerať nemalo. Čo sa týka väzby, ja mám rada brožované knihy, no táto sa mi do kabelky nezmestila, väčší formát a ťažší papier spôsobili, že som si ju len preniesla domov a čítala tam. Napriek opatrnému zaobchádzaniu sa fólia na obálke začína opotrebovávať, takže aj vydavateľ by mohol trochu vyjsť čitateľovi v ústrety a knihu odľahčiť. A možno by nezaškodilo aj trochu preškrtať postavy; bolo ich pomerne dosť a k mnohým sa už autor nevrátil. Nestačí ich len pomenovať, ale treba im dodať hĺbku. Opis vonkajších znakov je potrebný, ale motivácia a silné vnútorné prežívanie im pridá na autenticite. Takisto použitie metafor nie vždy ladilo s dejom.
Čo je však musím vyzdvihnúť, je mapa! V každej fantasy knihe je mapa to prvé, čo hľadám a milujem, keď tam je, uľahčí to predstavy o krajine. V tejto sa nachádzajú aj čiernobiele ilustrácie, ktoré sú v súlade s obálkou (aj tá sa vydarila).
Som zvedavá na pokračovanie a držím palce pri písaní!

06.04.2022

K prečítaniu týchto poviedok ma inšpirovala @hana.zet. Poznáte to, nie vždy je chuť na dlhý text, pár minút si uchmatnem večer, pokračujem ráno a poobede, alebo aj nie... no veď iné povinnosti a rodina, a tak si kradnem čas na čítanie, kedykoľvek sa dá. (Ako aj teraz, je ráno, o chvíľu idem budiť deti na raňajky a nech sa pripravia do školy.) Kereta som tak nemala problém kedykoľvek odložiť po prečítaní pár strán, lebo poviedky boli naozaj rôznorodé, zakaždým z nich šla iná nálada. Aj keď, takto som ich čítala vyše mesiaca. Niektoré boli skvele vypointované, ironicky vtipné, ale veľa z nich aj vyznelo akosi do stratena (a teda hneď som na ne aj zabudla). Asi naozaj tak, ako keď sa autor blíži k pointe, ale potom niekto zaklope, on ide otvoriť dvere a text skončí (aj to sa dá brať ako pointa )... A nasleduje úplne iný príbeh. Ak mám zhrnúť celú knihu, pripadala mi melancholická, ale veľmi ľudská. Pár poviedok zabŕdlo do fantastiky, ale väčsina bola z moderného, každodenného života. Vzťahy medzi rodičom a dieťaťom, mužom a ženou. Určite dám šancu aj ďalším jeho knihám.

02.03.2022

Málo viem o Kanade a jej komplikovanej histórii. Je to bolestivé čítanie, nedokázala som knihu dočítať na jedenkrát. Delím si to po kapitolách, je to hrozné... Toto neveriteľné utrpenie detí pôvodných obyvateľov, páchanie kultúrnej genocídy, trvalo desaťročia. Ak Toby Obed zomrel 27-krát, každý pri čítaní zomiera spolu s ním... Veď to sa nedá vytesniť, preboha... Trauma odtrhnutia od rodiny a prevýchova sa prenáša na celé rodiny, celé generácie sú neschopné sa zaradiť, trpia závislosťami, pokračujú v týraní a zneužívaní, tak ako to zažili sami.
Reportážny jazyk je vecný, tak je to o to strašnejšie. Autorkine slová čierne na bielom sa čitateľovi neprihovárajú, ale zmučene kričia. O rasizme, o príšernom násilí na deťoch a o inštitualizovanom týraní v cirkevných internátnych školách. O preživších. Ospravedlnenie, ku ktorému sa štát konečne dopracoval, je však nedostatočné, obete síce odškodňujú, vinníci však nie sú potrestaní.

3 20.02.2022

Výborná monografia o uhorskej, rímsko-nemeckej a českej kráľovne. Barbora Celjská ako druhá manželka Žigmunda Luxemburgského je v podaní Daniely Dvořákovej fascinujúcou ženou. Ruku na srdce, kto o nej (okrem pár historikov a nadšencov) vie? Uhorskou kráľovnou bola vyše štyridsať rokov, má priamy súvis s našimi dejinami. Niekoľko storočí sa však o nej hovorilo ako o nehanebnej zvrhlej kacírke spätej s čiernou mágiou. Ohováranie sa začalo už v čase smrti jej muža, nasledovala snaha zbaviť sa jej vplyvu, hodnosti a pripraviť ju o majetky a česť. A tento obraz sa v histórii ponechal stáročia, nikto ju nehájil, len sa preberali znôšky legiend a povestí.
Autorka na základe prameňov zostavuje život a kroky tejto výraznej osobnosti a súčasne aj kráľovského manželského páru. Čriepky z listín, kroník, vyhlásení a korešpondencie nie sú úplné (z niektorých rokov sa zachovalo viac dokumentov, z iných menej), ale dá sa z nich spraviť obraz ako a kam cestovali. Kde boli ubytovaní, kde prenocovali, kde bojovali, čo a komu darovali, zamietli a tak podobne. Je to úžasná a dôkladná práca a v našej historiografii aj ojedinelá, ktorá sa venuje práve tejto kráľovnej. Úplne ma to pohltilo, pátranie historika je skoro ako detektívna práca, len s tým rozdielom, že má menej stôp...
Ako žena bola Barbora na najvýznamnejšej pozícii v ríši, žila nie v tieni, ale po boku kráľa, vydávala listiny a starala sa o rozsiahly majetok, disponovala vlastným dvorom, ale ako každá žena to v stredoveku nemala ľahké. Fascinuje ma, s akou ľahkosťou ma autorka preniesla do stredoveku. Spomínajú sa tu všetky dôležité a zvláštne udalosti ako boli zásnuby, sobáš, korunovácia, či pôrod, až po vymáhanie poplatkov a daní, namáhavé cestovanie a presuny dvora, vojenská a hospodárska politika, pravdepodobné vzťahy medzi manželmi atď.
Budem len rada, ak podobné práce budú pokračovať, teším sa na ďalšie diela. A vyzdvihujem aj grafickú stránku, je to krásna kniha!

3 20.02.2022

Petrichor je vôňa po daždi, táto kniha je vôňou domova. Kaleidoskopické spomienky na detstvo, rodinu, priateľov, susedov... úplne ma to pohladilo. Toto chcem. Otvoriť knihu a ponoriť sa, nadýchnuť a cítiť život. Je to úprimné a preskakujúce zo spomienky na spomienku, zbieranie kvetov, písanie listov Veve, keď bude veľká, alebo vyberanie si medzi Nabokovom a Hemnigwayom, čítanie Stážaya, prechádzka po cintoríne s dvoma Ľubmi (Doborvodom aj Feldekom), spomienky z Pittsburgu a Modry, Dubovej a iných miest sa mi miešajú... Knihovníčka, plavkyňa, mama... zakaždým iná, je mi blízka i vzdialená a utvrdzuje ma, že si chcem prečítať aj jej dalšie knihy. Zatiaľ je to 2:1 - Petrichor a Medzerový plod boli wau, Tremolo Ostinato ma nechytilo, čo mi odporučíte ďalej?

Horšie ako priemer. A pritom anotácia vyznievala celkom sľubne. A aj téma je mimoriadne vážna. Čo sa stalo Glorii a šoférke, ktorá do domu na druhej strane ulice privádza utrápené a týrané ženy, sa vyrieši veľmi rýchlo. No prevedenie to celé stiahlo úplne dolu. Ploché postavy, jednoducho napísaný príbeh, ktorý má tak vykonštruované dialógy, že by sa za ne nemuseli hanbiť ani pisatelia rodokapsov. Len tí nedostávajú toľko priestoru, všakže. :) Celý čas som čakala, že ma niečom (v dobrom slova zmysle) prekvapí, ale aj šijací stroj má v sebe viac prekvapení. Vraha spoznáme pomerne skoro, ale priestor dostáva v podstate len jeho obeť, prípadne opisy pátrania. Vyrovnanie sa s únosom a štokholmským syndrónom, s matkiným priznaním, so zraneniami... to mladučká Katy zvláda úplne úžasne. Vraj je milá, obetavá, ale túto stránku veľmi nevidno, je chvíľami aj prirodzene papuľnatá a zbrklá. A ak niečo nepochopíte, autorka to vysvetlí o chvíľu. A potom pre istotu ešte raz. To, že som si knihu požičala, pripisujem krátkodobému delíriu z horúčky, ale neviem, na čo sa mám vyhovoriť, že som ju aj dočítala... :)

17.02.2022

Milujem čítanie o knihách a knižnici. Tým, že v knižnici pracujem, tak som si úplne vedela podrobne predstaviť aj všetko to zákulisie, sklad kníh, ich objednávanie, triedenie, prepravu a zakladanie, reštaurovanie, študovne na prezenčné štúdium starých a vzácnych zväzkov. Vlastne celú tú knižničnú atmosféru. A úplne ma očaril byt správcu budovy newyorskej knižnice, kde býval so svojou rodinou. Vedeli ste, že aj v našej knižnici (ŠVK BB) kedysi tiež bolo ubytovanie? Pre študentky a knihovníčky.
Samotný príbeh plynie celkom rýchlo. Rodina správcu žije priamo v budove knižnice, na najvyššom poschodí. On sa snaží popri práci dopísať svoj román, jeho manželka túži študovať žurnalistiku, prispievať do rodinného rozpočtu a majú dve milé deti, chlapca a dievčatko. Trochu ťažšie sa im zvyká na nové prostredie, ale vyzerá to, že to zvládajú. Jej štúdium bolo opísané veľmi zaujímavo, aj keď profesor už vopred definuje rolu žien v žurnalistike. Od tendenčného rozdeľovania tém sa dostaneme až k ženskému hnutiu za rovnoprávnosť. Zároveň sa tu odvíja detektívne pátranie po stratených knihách. Striedanie dvoch časových rovín 1913 a 1993 sa nečakane prepojí až v závere. Súčasná línia sa podobá na minulosť, hlavne keď sa zase stratia knihy... Úplnou lahôdkou však boli rady Ako byť starou dievkou.
Ako sa kniha páčila vám? Vedeli by ste si predstaviť bývanie v knižnici?
Aj táto kniha sa hodí to výzvy 2022 - menej ako 22 hodnotení :)

1 07.02.2022

Poetické a zvláštne cudzie. Politika kam sa pozrieš, jazyk a poézia povýšené nad všetko. Veľvyslankyňa z ďalekej vesmírnej kolónie sa po smrti svojho predchodcu snaží pokračovať v jeho práci, ale implantát s jeho nahratou osobnosťou, ktorý jej mal pomáhať, zlyhal. A tak je sama, barbarka v hlavnom meste ríše, ktorá sa chystá na vojnu. Čo sa mi páčilo, boli mená zložené z čísla a podstatného mena a aj názory vyjadrované veršami. Čo mi prekážalo, bolo asi spôsobené formou - požičaná ekniha z knižnice čítaná v mobile je v podstate málo rozčlenený text, takže graficky mi splývali citáty. Inak ok, ale do pokračovania sa nebudem ponáhľať.
Knihu si zaraďujem do výzvy 2022 - má menej ako 22 hodnotení (moje je 17. v poradí a 9. komentár)

1 07.02.2022

Nechápem, ako to dokázala prežiť. Aj s dieťaťom! Toľkokrát utiekla a toľkokrát ju chytili. Útek zo Severnej Kórei sa nepodarí len tak. Opustiť rodinu je najťažšie. Lenže keď máte štátom (aj susedmi) kontrolovaný život, istý nemenmý sociálny status, (to kastovníctvo je príšerné), z ktorého sa nemáš šancu vymaniť niekoľko generácií len preto, že tvoj strýko emigroval. Veľmi mi to pripomínalo aj naše dejiny pred r. 1989.
Každou knihou od utečencov sa dozvedám nové informácie... napr. o hlade (ten bol súčasťou ich života oveľa skôr, ako prišiel hladomor v devädesiatych rokoch). Akýmkoľvek spôsobom sa dá, idú ďalej, snažia sa prežiť, vyrobiť niečo, vypestovať, vymeniť, predať. Ak nie u nich, tak za hranicami, v Číne. Aj keď im pri prechádzaní hraníc ide o život. O potláčaní ľudských práv. Obchodovanie s ľuďmi a novodobé otroctvo. Aj keď chvíľami to vyzeralo ideálne; keď našla v Číne miesto v istej rodine, kde ju síce brali ako lacnú pracovnú silu, ale takto mohla podporovať na diaľku svojich rodičov, no nezákonné spolužitie ju pred väzením neochránilo. A to boli otrasné podmienky... A predsa sa nevzdať a rozhodla sa ďalej ísť. Dôverovať a dúfať v lepší život. Som rada, že sa to autorke podarilo. A že o svojich skúsenostiach hovorí.

1 07.02.2022

Toto bolo veľmi ťažké čítanie. Šokujúce a drsné. Reportážne rozhovory s utečencami z KĽDR, ktorí sú z rôznych vrstiev sú vybrané tak, že pokrývajú takmer všetko. Mladosť, starobu, školstvo, povinnú vojenčinu, prácu aj život v domácnosti, život v meste, na dedine, aj v pohraničných oblastiach. Ženy a muži, mladší i starší spomínajú na svoj život v Severnej Kórei, neustále sledovanie tajnou políciou, snaživými susedmi, rodinou, štátny dohľad, povolenia na všetko, udávanie, podplácanie a hlad. Povinná vojenská služba, povinné brigády, povinné nosenie darov. Nedá sa mi o tom viac písať, otrasená som. Knihu som čítala veľmi dlho, pokračovala som podobnou témou (Hvězdy mezi sluncem a měsícem, ktorá má však podobu biografie jednej ženy, nie rozhovorov s viacerými) a musela som popri tom čítať aj niečo úplne iné, vymyslené (fantasy, romantika), ale aj tak som neustále premýšľala nad ich životmi. Oproti nim sa máme naozaj dobre. Môžeme si myslieť, čo chceme a aj to hovoriť. Nahlas. Môžeme si vybrať štúdium, prácu, partnerov, účes a môžeme cestovať, šoférovať, pozerať filmy a čítať akúkoľvek literatúru, nie iba štátom schválenú. Máme pitnú vodu, netrpíme hladomorom, máme dostupnú lekársku starostlivosť. Každý, kto obhajuje totalitarizmus v akejkoľvek podobe, by si mal knihu prečítať. Niečo podobné, v slaboružovom sme tu už mali pred vyše tridsiatimi rokmi, no v tej podobe, v akej je teraz Severná Kórea, našťastie nie, ale aj tak pozor na spomienkový optimizmus. V tejto knihe však nič optimistické nie je (okrem toho, že sa im útek podaril). Mnohí utečenci nechali za sebou celý svoj život, rodiny, priateľov a susedov. Možno už ani nežijú... a možno aj práve vďaka ich úteku. Žiť s týmto vedomím, že ich blízki sú vďaka nim popravení, alebo sú v pracovných a koncentračných táboroch, sú mučení a tak či tak sú inak trestaní. Vyrovnať sa so skutočnosťou, so svetom, ktorý existuje za hranicami a je úplne odlišný od toho, čo poznali. Je mi ich ľúto a zároveň ich obdivujem, prajem im veľa síl. S tým, ako boli odmalička vychovávaní propagandou (deti sa už v škôlke a škole sa hrajú na vojnu, obdivujú vodcu ako božstvo) je to veľmi ťažké. Autorka napísala úžasnú knihu. Prečítajte si ju.

10 04.02.2022

Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu je práve dnes, 27. januára. Viem, že nie každý číta knihy, ktoré hovoria o holokauste, ale je to téma, na ktorú sa nesmie zabudnúť.

„Tam, kde je život, je aj nádej.“

Eddie Jaku, vlastným menom Abraham Jakubowicz sa narodil v roku 1920 v Nemecku a ako storočný sa vo svojej autobiografii podelil o spomienky a skúsenosti. Nedá sa pri čítaní nemať hrču v hrdle, veď zažil príšerné veci počas druhej svetovej vojny v koncentračných táboroch Auschwitz a Buchenwald, aj mimo nich, a napriek všetkému sa rozhodol po útrapách žiť naplno. Zvolil si šťastie...
Túžil, aby bol svet lepším miestom, aby sa čítaním tejto knihy vzbudila ľudskosť, a aby sme sa nevzdávali nádeje. Rodina a priatelia sú najdôležitejší, na nich najviac záleží. Možno sú to maličkosti, z ktorých sa oplatí tešiť, no robia život krásnym. Objať rodičov, kým sa dá, príbuzných, súrodencov, stráviť čas s priateľmi, ktorým na vás záleží, byť s milovanou osobou, vidieť vyrastať vlastné deti, vzdelávať sa.
Nebáť sa byť láskavý a slušný aj v temnote, v čase, kedy sa to zdá nemožné. Lebo šťastie má každý vo svojich rukách, je v rukách, tých, ktorých milujeme, znásobuje sa, keď sa delíme.
Kniha je krátka, ale plná ľudskosti. Vznikla za tých, ktorí nehovoria za seba. ​
Ďakujem za tvoj príbeh, môj nový priateľ!

4 27.01.2022

Ani neviem, kde začať. Milujem diela, kde nie je všetko jasné na prvý pohľad. Kde si treba počkať na vysvetlenie a niekedy to ani nepríde, a vy si len spájate útržky tak, ako nekromati z deviatich dvorov skladajú z kostičiek konštrukty... Je to neforemné, ale drží to tvar a uvidíme, ktorým smerom sa to pohne. Je to morbídne? Áno. Je to vtipné? Určite. Je tam plno šermiarkych súbojov, mágia a aj sci-fi prvky? Áno, áno a zase áno. Dokopy by to nemalo dávať zmysel, ale prekvapivo to funguje. Asi najviac ma bavili tajomstvá, hádanky za zatvorenými dverami, pátranie po poznaní a objavovanie skrytých vecí.
Gideon Nav je dieťa, ktoré nemalo prežiť. Ako nevoľníčka Deviateho Dvora nemá veľa možností, ale aj tak sa znovu a znovu snaží utiecť. S pobalenými pornočasopisami, obojručným mečom a túžbou po slobode uteká už 87. raz. Skostnatelé pravidlá, geriatrickí obyvatelia a na smrť zmaľované mníšky jej v tom nezabránia. Aj tak ju nenávidia a ona im to z celého srdca vracia. Ale Ctihodná Dcéra vládnuceho páru, tá môže všetko zmeniť. Jej rovesníčka, jej nepriateľka, jej osud. Bavili ma ich dialógy, ich (ne)spolupráca a vzájomný vzťah.
Ak ste milovali Červený úsvit, alebo Sabriel, či Desať malých černoškov, Gideon Devátá sa nepodobá na nič z toho. Je to hrdinka, ktorá je ako osina v zadku a ja ju za to zbožňujem! Idem rovno pustiť do pokračovania.

2 08.01.2022

Pardon, ale ľahkovážnosť s akou sa zbalí na cestu do zahraničia (a v nohaviciach si nechá balíček s drogou) je trochu na pováženie. A aj to, že pri súde sa znovu neodvážil ten balíček, hašiš, či mariška, či čo to vlastne mal, však to je dôkaz, toto im zanedbal jeho právnik! A aj to celý ten pokec s ruskými policajtami a podpísané priznanie, že v jeho kruhoch je sem-tam šnupnúť si, či fajčiť úplne normálne?! Je mi ho ľúto... a teda na jeho mieste by som sa nechcela ocitnúť, ale dosť si za to mohol aj on sám.
Tiež mi pripadalo nereálne, koľko darov na podplácanie straážnikov vlastne putovalo do tábora 22. To a podpora rodiny a priateľov bolo ozaj dojímavé...
Ale oceňujem autentickosť príbehu. Je to desivé a určite to na ňom zanechalo stopy... kniha je svojím spôsobom terapia a varovanie zároveň.

2 01.01.2022

Ako som neznášala Snowa v Hrách o život, v Balade som si ho zamilovala. Jeho osud asi ani iný nemohol byť, ale tak som v to dúfala...
Myslím, že najlepšie o tom napísala Maťka Straková, vystihla aj moje pocity, takže sa len pridávam - fanúšikovia nebudú sklamaní a knihu určite stojí za to prečítať. Našla som tu vysvetlenie Snowovho vzťahu k ružiam, k drozdajkám aj k samotným hrám o život, pretože on sám sa stal mentorom a aj to bol boj.
Aj na samotné Hry sa vďaka tejto knihe budem pozerať už inakšie, na samotné pozadie a intrigy... (Len ma zaujalo, že až toľko rokov trvalo, kým sa z toho stala tak vymakaná šou, pretože ich mohli "vylepšovať" už dlho predtým.)
Coriolanov vzťah k Lucy bol ambivalentný, ale tým, ako bol cieľavedomý, tak asi to inak ani skončiť nemohlo... (Romantickú líniu by som aj oželela, až tak presvedčivá nebola, ale autorkou použila schému dievčaťa z 12. okresu, na ktoré nikto nevsadí, podobne ako to bolo aj pri pôvodnej trilógii.) Bavilo ma, že jeho vývoj nie je primočiary, že jeho rozhodnutia nie sú iba čisto čierno-biele (dobré a zlé), ale v podstate si ich pred sebou (a pred svetom) vie zdôvodniť a obhájiť. Je skvelý manipulátor a otázky ohľadom etiky sa tiahnu celou knihou.

2 01.01.2022