adorjas
komentáře u knih
Podivné počasí v Tokiu
Hiromi Kawakami
Autorka ma bavila už aj vo Vetešníctví pane Nakana. V tejto knihe nájdete príbeh dvoch osamelých ľudí, a kiežby telenovely boli takéhoto rázu. To je asi všetko, čo k tomu doplním, pretože nechcem spoilerovať čitateľov, ktorí ešte knihu nečítali.
Cop
Lætitia Colombani
Tomuto sa hovorí prvotina ako lusk! Chcela som si prečítať iba jednu kapitolu, skončila som o 3 hodiny neskôr s celou knihou. Postavy uveriteľné, sympatické, každý sa stotožní s nejakou ich časťou a počínaním, dej napreduje, ostatné postavy len doplňujú akoby vnútorné myšlienky postavy. Týmto štýlom by som zvládla aj 500 stranovú knihu, kde by bolo všetko ešte viac rozpísané, ale necelých 200 strán úplne postačili pre vývoj deja. Takže, za mňa palec nahor!
Eichmann v Jeruzalémě: Zpráva o banalitě zla
Hannah Arendt
Jedna z najlepších reportážnych kníh, aké som kedy čítala! Objektivita, dva póly nevidené ako čierna a biela, ale s každým odtieňom šedej. Myslím, že v 60.rokoch musela kniha vzbudiť šokojúce pobúrenie hlavne židovských ľudí, vzhľadom na to, že autorka si servítku pred ústa neberie, a skritizovala ich správanie počas 2. sv. vojny. Ale zároveň, prikladá krásnu morálnu úvahu. Čo ma veľmi prekvapilo, bol opis jednotlivých štátov, ako sa k židovskej otázke postavili, pretože toto si veľa štátov doteraz neprizná, resp. tvrdia, že ich fašisti donútili...
Jmenuji se Červená
Orhan Pamuk
Čítali ste Meno ruže od Eca? Stredovek a popisy? Tak tu nájdete obdobnú štruktúru, akurát z tureckého prostredia so všetkými nuansami, ktoré k tomu patria. Akurát stredovek sa nám tu začína preklápať do humanizmu a zdôrazňovanie v jedinečnosti človeka.
Kniha ma bavila svojimi vrstvami, mali ste pocit, že čítate niečo o starých knihách, o každodenných dňoch v Istanbule, o starých povestiach, o láske, o detektívnej zápletke (tá mi inak nejako ušla, nepostrehla som, kedy si postavy uvedomili, kto je vrahom), o spôsoboch vypichovania očí a hlavne o pochopení moslimského vnímania sveta.
Knižkina vrstevnatosť nebude každého baviť, priznám sa, keď som už po stýkrát čítala príbeh o Sirin a jej milencovi, tak som tiež mala problém.
Čo na knihe ale oceňujem, je to, že súčasnému autorovi sa podarilo nás preniesť o 400 rokov späť...
Hana
Alena Mornštajnová
Niekedy premýšľam nad tým, že akonáhle sa píše o tematike 2.sv.vojny, koncentračných táboroch, krivdách, ktoré sa v tom čase udiali, tak kniha je automatický považovaná za kvalitné čítanie. Aj na úkor toho, že jednotlivé príbehy variujú, menia sa len postavy...
Preto ma pri čítaní tejto knihy napadlo, že táto kniha mi tematikou veľmi pripomína Grossmanovo Obchodníka na korze- síce postavy mali iné motívy, a žáner bol uchopený z pohľadu ženskej duše (+ retrospektíva v podobe vracania sa do minulosti a popis živorenia v táboroch), ale i tak som tam podobu videla.
Inak, je to slušné dielo, vyslovene ma kniha neomráčila a nezmenila mi život, ale chválim!
Klub nenapravitelných optimistů
Jean-Michel Guenassia
Trpkosladký príbeh tak ako je trpkosladkým aj názov knihy. Kniha mala niekoľko zaujímavých myšlienok o charaktere človeka, spomeniem napríklad: "Mám nejaký problém s logikou. Nikdy som nepochopil, ako niekto môže niečo hovoriť, a pritom robiť úplný opak."
Myšlienky teda pekné, príbehy postáv z klubu až možno absurdne reálne. Avšak, nejako to ku mne úplne neprerazilo...
Honzlová
Zdena Salivarová
Akože viete, je veľa kvalitných českých autorov z tohto obdobia, ale vždy píšu z pohľadu muža, hlavná postava muž. A ja tak tlieskam, že tu máme Janičku Honzlovú a jej vnímanie sveta, zmysel pre spravodlivosť a morálku, a hoci nechcene, ale i tak zbrojaca proti systému a totalite. Odporúčam!
Rozvod
Moa Herngren
O tejto knihe som veľa nepremýšľala- nádherná kvetinová obálka, nejaký rozvod ako názov, OK, stačí mi to, povedala som si a už ju aj požičiavala z knižnice. Ci pána! Ale, že som dobre spravila, lebo o nej príliš málo počuť!
Moa Herngren bude vo Švédsku asi dosť známa. Píše knihy, scenáre k seriálom, ale strúhla si aj šéfredaktorku Elle a pravidelne prispieva svojimi článkami aj do novín a časopisov.
Rozvod je kniha o Bey a Niklasovi, párik 40+, ktorý už má veľa manželského života za sebou, dve dospievajúce dcéry, dizajnérsky byt v super štvrti v Stockholme, a tak ďalej. On lekár, ona programátorka v Červenom kríži. Svokrovci, ktorí bývajú na ostrove, kde trávia každé leto. A mimochodom, Bea má fantastický vzťah aj so svojou svokrou, ktorú pokladá priam za matku. Príliš pekné, aby to bola pravda? Presne tak- je to príliš dokonalé, a to až tak, že jeden večer Niklas nepríde domov, a ani ten večer ďalší. A vôbec, chce sa z ničoho nič rozviesť...
Kto je "na vine", kto za všetko môže. Postupne v knihe spoznávame perspektívu oboch protagonistov, a fakt vám garantujem, že v niektorých oblastiach partnerského života sa nájdete viacerí.
Dielo Rozvod je súčasťou väčšej trilógie, ku ktorému ešte patra knihy Svokra a Súrodenci. A som veľmi zvedavá, či sa takisto preložia aj do našich končín.
Veľmi aktuálna súčasná vzťahovka o živote po 'happily ever after'.
Empusion
Olga Tokarczuk
Mieczka Wojnicza, mladého študenta, stretávam v okamihu ako vystupuje z vlaku a cestuje do malého horského mestečka, niekde na pomedzí českých a poľských lesov. Tam sa ubytuje v pánskom penzióne, kde postupne spoznávam jeho spolubývajúcich, ktorí sa cítia viac než erudovane na to, aby komentovali čokoľvek. Dianie, myslenie, filozofie, a hlavne údel, postavenie a premýšľanie žien. Páni sú predsa z prvého človeka Adama, a taká Eva a všetky ostatné, boli stvorené na ich obraz. Ale na taký ich druhotný odraz. A celkovo im toho veľa chýba, aby sa mohli dostať na úroveň mužov. Celý dej špikujú výjavy z liečenia týchto pánov, ale i veľmi naturálnych popisov prírody a okolitého lesa, ktorý akoby mal svoj vlastný život. A ktovie, ako to je? Dielo dostalo predsa podtitul Prírodný liečivý horor...
Ak holdujete Tokarczuk, tak smelo do knihy. Ak to bude vaša prvá Olga, tak možno odporúčam začať trebárs knihou Cez kosti mŕtvych... Témy sú v oboch podobné (príroda, feminizmus, klapky na očiach mužov a ich pocit, že sú pánmi sveta), ale možno dejovosť je ľahšie stráviteľná v tej druhej knihe.
Middlemarch
George Eliot (p)
Kolos, ktorý som sa snažila prečítať už pred 6 rokmi a nedala som to. Zabil ma jazyk, ktorý bol oveľa zložitejší ako u sestier Bronteových, či Austenovej, či u Dickensa. Nakoniec sa mi miesto českého vydania podarilo zohnať starodávne slovenské vydanie, reku, že snáď blízkosť slovenčiny mi ju podarí zdolať. A tradadá! Síce som knihu čítala polovicu apríla, ale u 900 stranového kolosu sa ani nečudujem. A nakoniec som na seba pyšná a mala som aj čitateľský zážitok!
Knihu by sa dalo čítať aj ako ľúbostný román, kde vyslovene sledujete ľúbostné linky dvoch hlavných postáv- Dorothey a doktora. Respektíve je to prvá kniha, ktorá vám prezradí, že "happily ever after" neexistuje ako to písala Austenová, a prezradí vám, čo bolo potom. Čítať túto knihu ako mladé dievča v roku 1871, tak sa rozhodne naučím, dať si na vydaj pozor. Potom kľudne knihu môžete aj čítať ako spoločenský román, kde sa riešia reformy, spoločenské triedy, náboženstvo a jeho rôzne vierovyznania. Takisto je možné knihu vnímať aj ako popis malomeštiackeho života. Veľmi mnoho významové a dobre to Mary Ann Evans zvládla!
Fosilie
Michal Kašpárek
Celkom drsná spoločenská, ekologická nakladačka. Čítalo sa to rýchlo, vzbudilo vo mne ešte väčšiu ekodepku a za mňa svieži závan v českej literatúre, keďže to konečne neboli zneužívané detské postavičky z oblasti primárnej rodiny.
Těla
Klára Vlasáková
Veľmi slušné dielko, konečne nie niečo z tých českých súčasných tém, ako sú zneužívanie a duševné poruchy a atď. Téma kniha je o tele- premene, starobe, mladosti, materstve, o užitočnosti, zbytočnosti, proste telesné metamorfózy. A takúto vymedzenú tému nenájdeme v súčasných knihách veľa. Naposledy mi tak zarezonovala Teorie podivnosti, a z tých zahraničných o podobnej tematika som momentálne nepočula alebo si nedokážem vybaviť. A teraz výtky: Trošku to pôsobilo skratkovite- kniha je útla, a určite nestihla zachytiť celkovú komplexnosť života. Nenájdete tu siahodlhé popisy a opisy, ale ani nejaký popis všedného života postáv. Dej skôr skáče v čase, občas aj o niekoľko mesiacov. Ale pravdepodobne sa o to ani nesnažila. Takisto autorka mohla ubrať témy ako je kritika politiky a spoločenského života, a fakt tam nechať len tú telesnú tematiku. Tým pádom tie ostatné témy odchádzali kúsok do prázdna. Trošku mi vadil ten koniec- toto by asi taká milujúca matka nikdy nespravila- ale opäť nebudem prezrádzať viac, nech neskazím prípadné budúce čitateľské zážitky. A ešte jedna vec mi napadla- žeby kniha mala isté autobiografické prvky?
Guernseyská literárna a koláčová spoločnosť
Mary Ann Shaffer
Milá príjemná jednohubka. Bavil ma už aj film, a kniha takisto splnila presne tie víkendové, oddychové očakávania, ktoré som od nej mala!
Neklidná krev
Robert Galbraith (p)
Kniha takmer 1000 strán a ja som ju dala za 3 dni?! Akože, až tak ma baví čítanie o Robin a Cormoranovi. Zaujímavá detektívna linka, mala som tušenie, kto a čo (viac neprezradím kvôli prípadnému spoileru) a nakoniec sa mi to splnilo na 50%. Viac ma baví to nekonečné "naťahovanie" medzi Robinom a Cormoranom, či sa niekedy dajú vôbec dokopy. Teším sa na ďalšiu časť!
Gwilanina harfa a jiné povídky
Ursula K. Le Guin
Okrem toho, že som konečne trošku spoznala tvorbu Le Guin, tak som konečne objavila aj nakladatelstvi Gnom a oboje boli jazdou! U toho posledného zmieňovaného som sa zaľúbila do číslovania strán, do poznámok prekladateľa a konečne som mohla spoznať malé časti aj od svetoznámej autorky fantasy/scifi (u nej sa tie žánre dosť prelínajú) , ktorá (aspoň ja mám taký pocit) nie je u nás až taká známa. Môj verdikt? Pani spisovateľke ešte chcem dať šancu nejakým jej obsiahlejším scifi, pretože na môj vkus boli vybrané poviedky z Gwilaninej harfy skôr žánrovo do fantasy, aj keď sa tu a tam objavilo aj scifi. Na počudovanie, ma napríklad viac bavili jej "rozprávkové" poviedky, napríklad o Ruženke, či cestovaní púšťou alebo práve o harfe Gwilan.
Dívka, žena, jiné
Bernardine Evaristo
Na knihu som sa tešila dlho a konečne sa objavila v elektronickej podobe v miestnej knižnici, tak som si ju vypožičala. Súhlasím s komentárom podo mnou (Tweed), že síce knihu označujú ako feministickú, avšak mne skôr prišla, že sa riešia gender a rasové otázky. Ak sa tam už objavili feministické myšlienky, tak to bola pre mňa skôr kritika bieleho feminizmu a nadradenosti ohľadom toho. Avšak, ak chcem knihu hodnotiť a hodnotím ju na 4*, tak je to práve z dôvodu vykreslenia zaujímavých osudov 12 žien. Jednak mi "akoby voľný verš v próze" vôbec nevadil, text mi utekal a nevadila mi ani absencia dialógov. Hodnotné boli pre mňa vykreslenia prežívania postáv, kde boli niektoré lesbičky, niektoré nepriznané, zneužívanie žien všeobecne, nebinárne a zároveň to porovnanie života ženy v minulosti a dnes. Myslím, že kniha právom vyhrala Bookerovu cenu a rozhodne u mňa lepšie ako bájne ospevovaná Chimamanda Ngozi Adichie!
Na vodě
Penelope Fitzgerald
Najprv som si hovorila, čo to vôbec čítam, a že som veľmi rada, že je kniha taká útla, že to bude rýchlo za mnou. Potom som sa postupne do jej zvláštneho rytmu dostala a po nejakých 50 stranách som sa začala tešiť na veľmi svojské postavy. Svojské v zmysle, že nezapadajú pod konvenčné obyvateľstvo Londýna a Fitzgeraldovej sa krásne podarilo zvečniť ich chuť po slobode a vode, aj keď mnohí z nich na šíru vodu ani nepáchli vzhľadom na stav ich príbytkov...
Raz som videla film s Ewanom McGregorom, ktorý sa odohrával takisto na hausbótoch, a preto som nemala problém, si dané prostredie predstaviť, aj keď mnoho iných čitateľov sa na to sťažovali.
Próza úsporná, postavy sa nesnažia za každú cenu zapáčiť sa a celkom sa čudujem, že sa knihe podarilo získať Bookera...
Beton a hlína
Viktorie Hanišová
Veľmi príjemné rozhovory s nadšencami, pri ktorých budete mať pocit, že možno to fakt celé má zmysel a nepôjde celý svet do "kytek". Veci, ktoré som chcela jednotlivých respondentom vytýkať, krásne zhrnula na konci Lucie Sovová (akurát škoda, že nebolo vysvetlené, kto to vôbec je - Google mi našeptáva, že Phd. z prírodovedeckej fakulty na MUNI, tak snáď hovorí pravdu).
Rozhovory sa najčastejšie týkajú pôdy a obživy z nej, aj keď si úplne neviem predstaviť, ako by sme takto mohli žiť všetci, ale možno zo mňa prehovára skeptik (snáď sa mýlim). Zaujali ma rozhovory o včelách (s Dagmar Šormovou, Hradčanské včely), keďže je to jedna z oblastí, kde už dlhé roky nakupujem u miestnych včelárov/medárov. Takisto, rozhovor Na jablka s mapou (Kateřina Kubánková, Na ovoce), ale podnetným bol naozaj každý rozhovor aj družstevnom obchode, či permakultúre (konečne začínam chápať ten princíp), alebo guerilla gardening či organizácia Trash Hero!
Zapisujem sa synonymum slova sociálny, ktorý má u nás často negatívnu konotáciu za spoločensky prospešný od Radky Pokornej (riaditeľky Kokozy).
Kolibřík
Sandro Veronesi
Kniha ma zaujala hneď od prvej strany- začína vstupom muža do ordinácie očného lekára Marca Carreru. Následne nám autor, Veronesi, prekladá fragmenty zo života hlavnej postavy, ktoré sú poskladané hore-dolu, čo možno bude v niektorých čitateľoch vzbudzovať zmätok, ale mne to akosi sedelo do celkovej atmosféry knižky, keďže následne publikácia pôsobila fragmentárne a môj pôžitok z deja sa znásoboval, keďže niekde som už vedela, čo sa stane, ale až postupne sme sa dostali k vysvetleniu.
Marco ako postava, pôsobí nemenne, len svet okolo neho sa mení, ale postupom času v knihe spoznáte, že je najťažšie vydržať na jednom mieste. Mne to tak teda úplne neprišlo, podľa môjho názoru, sa na Marca valili rôzne životné udalosti, ktoré musel nejakým spôsobom ustáť, a to, že zostal stáť a nepodlomili sa jeho kolená, poukázalo na jeho zdanlivú nehybnosť.
V doslove od Odeonu (Alice Flemrová) sa dozviete klasicky aj krátke zhodnotenie jeho diela a z čoho vo svojej tradícii vychádza. A práve tam, A. Flemrová poukázala na fakt, s ktorým viac než súhlasím- Veronesi tvorí skvele našliapnuté začiatky, ale ku koncu mu akoby dochádzal dych a záver nejako zlepil dokopy lacným sekundovým lepidlom. A presne takto na mňa pôsobilo hlavné posolstvo knihy - nechcem spoilerovať a napíšem iba "nový človek". Napriek tomu, hlavná idea je o nádeji...
Podzemní železnice
Colson Whitehead
Počúvala som v rámci rozhlasu Vltava. Ja vôbec nebagatelizujem ťažkú tému, otroctvo, príživníctvo plantážnikov a ani bavlno chtivosť Európanov. Toto je všetko ťažká téma a hlavne dôležitá, aby sa aj doteraz o tom hovorila a nemysleli si, že všetko bolo ideálne ako Mitchellová vykreslila v Odviate vetrom (kde ste mali pocit, že černošskí otroci potrebujú neustálu supervíziu pána, aby prežili v tomto krutom svete). Ale tu hodnotím knihu ako literárny počin Whiteheada a ku mne kniha neprenikla. Keď som si prechádzala iné recenzie kníh a dumala, či je chyba vo mne, tak som prišla na to, že recenzentov by som mohla rozdeliť do 2 skupín - na tých, čo knihu milujú a na tých, ktorí jej zazlievali strohosť a chlad.
Mala som pocit, že autor príbeh Cory zobral len ako hrubý náčrt románu a metaforicky si prial v knihe zobraziť skôr históriu hrôzy otroctva. (Spolu s metaforou "o hnutí podzemnej železnice".)
Pre istotu som si pozrela aj krátke ukážky diel z českého aj slovenského vydania, či nebola chyba v rozhlasovom spracovaní. Chyba nebola v spracovaní, ku mne dielo svojím hlasom nepreniklo. Whiteheadovým Nikelovým chlapcom už asi šancu nedám, toto nebude môj autor.