dr.horrible komentáře u knih
“Tu podprsenku ti taky koupila maminka?”
Pretože správne porno musí mať porno
aj dialógy!
Ja nie som puritán, práve naopak, sex mám v knihách rád, pretože patrí k životu (Henry Miller), prípadne keď slúži ako východiskový bod originálnych výjavov (Clive Barker).
U Murakamiho mám ale pocit, akoby tie sex scény písal panic. To zaprvé. Zadruhé je nanajvyš smiešne, keď pohlavie používa ako oslí mostík k nedomyslenému mysticizmu, prípadne lacnej ezoterike.
Čítal som od neho predtým len Nórske drevo a fakt sa mi tá kniha páčila. Prvoplánovo pornografická bola (trinásťročná študentka to už nemohla vydržať, tak vylízala učiteľku klavíra), ale mala fajn postavy, aj fajn atmosféru.
Tsukuru má len nesympatické postavy. Atmosféru naznačuje niekde medzi drahými obchodmi, OVB a pálením vonných sviečok.
Protagonista sa dookola prekvapene táže na všetko, čo mu bolo kedy povedané, a keď už v závere myslíte, že to nebola chyba (hlúpa a repetitívna), ale nejaká povedzme charakterová črta, tak to začnú robiť aj ďalšie postavy.
Autor používa metafory, ktoré vzápätí sám vysvetluje. Doslovne!
“Fenomén šesťprstosti.”
Že chýbajú odpovede tomu nevyčítam, to bol práve klad. A chápem, čo čím Murakami sledoval.
Ale všetky tie prostriedky, ktoré k dosiahnutiu cieľa používal, boli krajne nesympatické, v erotických scénach tomu chýbala súdnosť a nemá to proste žiadnu hĺbku. Brak proste.
Už som to v minulosti čítal v slovenčine pod názvom Katarína, ale v češtine tie archaizmy tak nebili do očí.
Inak na Dostojevského pomery trošinku slabšia poviedka, sedí jej viac vydanie v poviedkovej zbierke (v čom malo zas navrch slovenské vydanie). Tri a pol.
Utrpenie. Zaslúži si to asi viac než dve hviezdy (a malé plus za pridané ilustrácie), ale zaradiť toto do povinnej literatúry, muselo byť u detí tým najpádnejším krokom k vybudovaniu celoživotnej averzie voči knihám.
A rozprávač nerozprávač, deti to proste k tomu antisemitizmu zákonite navedie.
Ako Barkerov fanúšik som si užíval každé slovo, aj keď tentokrát trochu chápem výčitky nefanúšikov, pretože ono prvých 500 strán v podstate fakt slúžilo na budovanie atmosféry, a vyvrcholenie nebolo natoľko úderné, aby tento romantický príbeh uspokojil každého fanúšika hororu.
Mne ale práve úplne nefungovala romanca, čo je škoda, pretože ako sa píše na titulke, Barkerov štýl je “úchvatná próza.”
Ps: Obálka pekne vyzerá, ale sú to zábery z nijak nesúvisiaceho Barkerového filmu Nočná rasa, čo je trochu trapas už len preto, že ústredné postavy tejto knihy nie sú ani zmutované, ani beloši.
Pandémia spojila inak nesúvisiace miesta a vytvorila takýto originálny výber.
Čo sa týka autorového štýlu, platia viacmenej všetky neduhy predošlých dielov. Pridali sa QR kódy v záveroch kapitol, kapitoly o histórii a mám pocit, že aj množstvo fotomateriálu, čo kvitujem. Zaujímavá kniha.
Ps: Pár dní dozadu Martin Navrátil zdolal Južný pól, takže gratulujeme.
Predstavujem si, že Stranger Things merchové knihy vznikali tak, že najatí spisovatelia dostali zadanie: Nech je to jednoduché, nech je to pre deti, nech to nezasahuje do hlavného príbehu a nech sa tam sem-tam vyskytnú seriálové postavy.
A každý sa s tým popasoval po svojom. Temný experiment bol skorej neurážajúci brak pre teenagerov, Temnota na kraji mesta urážajúci brak pre osemročné deti a Šialená Max celkom fajn knižka pre dievčatá, akurát obsahovo strašne chudobná. No a Rebelka Robin jak keby žánrovo nadväzovala na Max, tiež je to dievčenský román, ale s vlastnou story navrch. Trápne to je, pretože “Operácia croissant” a kvôli nasilu do deja našróbovaným výskytom seriálových postáv. A že každá zmnoha kapitol musí začínať celostranovým logom na ľavej strane, takže keď predošlá kapitola končí povedzme aj jednou vetou hore na začiatku ľavej strany, nechájú medzitým prázdnu bielu dvojstranku, asi aby umelo natiahli počet strán a deti mohli mať pocit, že prečítali hrubú knižku (to robila už aj Šialená Max btw).
Ale má to tentokrát vlastnú osobnosť. V podstate chápem, prečo je to v USA takým hitom a dostalo to aj vlastný podcast s Mayou Hawke. Maya Hawke je v pohode. Postava Robin je v pohode. Neurážalo ma to. Plus to čiastočne obzvláštňuje (aj keď je toho málo) tá queer tématika. Zamilované pasáže ma celkom bavili, hlavne Total Eclipse of the Heart scéna. A tá analógia s príšerami je dobre vymyslená.
V rámci ST merchu tomu výnimočne dám 3*, aj keď to samozrejme je pulp.
Ps: Super obálka.
“Personally I hate Saddam and I have no sympathy for the Kuwaitis, but I hate just as much the cynicism of the allies who call themselves liberators while they’re there for the oil.”
Smrť v Benátkach je nesmrteľné umelecké dielo. Oklamaná má skvelý, krutý nápad, ale zároveň silno papierové dialógy.
Tématicky síce k sebe pasujú, ale cesta, ktorú Mann autor prešiel medzi jednou a druhou (1911 a 1953) ich štýlom držia od seba. Nie je to tak evidentné, ako pri (v ranom období písanom) úvode Felixa Krulla a jeho (na starobu dokončovanom) zvyšku, ale i tak mi ten rozdiel prišiel priepastný.
Lynch je môj najobľúbenejší režisér, videl som všetky jeho filmy, seriály, aj kraťasy (s výnimkou len dvoch dokumentov + seriálu On the Air - ten si šetrím).
A šetril som si aj túto knihu. Čítam to po (dvoj)kapitolách snaď od septembra.
On Lynch je v podstate mimozemšťan, takže názorovo a presvedčením sa s ním vždy nezhodnete, ale je tam ten rešpekt + z jeho slov vyžaruje strašný pokoj. A vždycky si predstavím, že tie divnoveci prenáša tým svojim hlasom a je to potom ešte lepšie.
V knižnici dostane čestné miesto v poličke najobľúbenejších, vedľa Janet Frameovej a Clivea Barkera.
S výnimkou diela Alana Moorea pravdepodobne úplne najlepší a najprogresívnejší grafický román, ktorý bol kedy stvorený.
Môj prvý Gaiman. Finále je mooreovské, ale inak mi príde byť najväčšou devízou jeho scenáru nápad samotný. Ilustrácie spĺňajú úlohu, čo ale treba vyzdvihnúť sú farby. Koloring Richarda Isanovea je na 1602 tým právým majstrovstvom. Niekto to môže nazvať gýčom, mne naopak prišiel úplne dokonalý. Dokonalý v paradoxe všetkým tým smradlavým, hnedošedým stredovekom páchnúcim zeminou, dokonalý vo vlastnej prepálenosti. Roztopený teplými farbami, všetkými odtieňmi fialovej a tyrkýsovej, pri modrej oblohe, kde neexistujú biele plochy. Nádhera.
Najlepšia na knihe je apokalyptická atmosféra, ktorá evokuje dojem temného bezčasia krajiny bez slnka. Tá Celinemu vyšla.
Úprimne som čakal, že s jeho knihou budem mať problém politický a nakoniec som sa vlastne iba nudil. Poburujúce mi to až tak neprišlo, skôr im vadila repetitívnosť. Nadpolovičnou väčšinou knihy totiž zaberá svoju vyviňujúcu sa ukrivdenosť. Tá zvyšná časť sú nedôstojné historky zo Sigmaringenu, v ktorých ona bezútešná atmosféra funguje. A jedna krásna kapitola o tom, jak mu umrel pes.
Na mňa trochu moc kriku, ale trilógiu dočítam.
Poslednú tretinu knihy som zožral na jeden záťah. Je to román strhujúci, aktuálny, v mnohom diskutabilný. Psychologicky prepracovaný. A potom prídem sem a prečítam si, aká to bola nuda. Tak ja neviem čo normálne čítate.
Rushdie a liečenie komplexov. Začiatok a koniec skvelý, niektoré tie magicko-realistické časti (nočné besnenie Sofie Zenobie, vyrastanie anjelskych krídel) tiež. A medzitým hromada neobjavnej politiky. Tak si predstavte, že niekde v islámskom svete existuje krajina, kde kvitne korupcia a majú tam prísne tresty. Normálne som si rozšíril obzory! Chápte ma, mne nevadí tá urážlivosť. Ale zaprvé mi tu chýbala pridaná hodnota a zadruhé mi čiastočne prekážalo, KTO tu urážal. O pár rokov neskôr Rushdie napísal Satanské verše, ktoré sú urážlivé stonásobne viac, ale zároveň majú geniálny príbeh, apokalyptických rozmerov. Na epické neviditeľné ťaženie Džibríla Farištu, skazu očami Aishe, alebo policajné mučenie kozla Saladína, nikdy nezabudnem. V Hanbe sa Rushdie zmohol na opakované strelenia do srdca a pár zabitých zvierat. Populačný boom znázornený skrz ženu, ktorá nevedela prestať rodiť.
No a Ind zosmiešňuje Pakistán? Zííív. To je asi také klišé, ako keby Rusi spochybňovali Ukrajinu, Irán natočil anti-izraelskú propagandu, alebo Maďari sparodovali osamostatnenie Felvidéku. Nevadí urážanie, nevadí zosmiešňovanie - ale je trápne, keď ho robí zainteresovaná strana.
S výnimkou diela Alana Moorea pravdepodobne úplne najlepší a najprogresívnejší grafický román, ktorý bol kedy stvorený.
Druhá časť je o triedu slabšia, čo je ale dané predovšetkým dospelosťou postavy, takže miesto detského vnímania krutosti sledujeme pubertálne sklamania a otupelosť.
Jacksonov film mám rád, Saoirse milujem. Doteraz pohŕdam všetkými, kto vyčítali gíčovosť filmu, o 14-ročnom dievčati v nebi.
Od knihy som, pravdupovediac, čakal ukrutnú young adult sračku, a keď odignorujem fakt, že u autorky nebadať výraznejší rukopis, ma popravde dosť príjemne prekvapila.
Strašná depka a strašný gíč, a je to tak úmyselne a jasne, a je to v tom dobré.
Psychologická deštrukcia postavy až za hranice dôstojnosti, rovnako ako Zweigov prvý román. Intrigánska smotánka, ktorá ma tu vytáčala snáď ešte viac, ako dvorná lúza z Márie Antoinetty.
Prvý raz Zweigovi nedávam najvyššie hodnotenie. Nie teda jeho chybou, chápte ma. Aj keď samozrejme, má aj lepšie knihy.
Chybou bolo, že som si ja hlupák prečítal obsah na obale. Ani neviem prečo, väčšinou to nerobím. No a obsah na obálke nepopisoval dej knihy, ale dianie od strany 205 po stranu 230, v rámci 230 stranovej knihy. Dianie, ku ktorému to autor tých prvých 205 strán stupňoval.
A tak ma socialistické vydanie z roku 86 pripravilo o opojenie z premeny.
“Ženská se podívala na paní Turpinovou jako na idiotku, ale paní Turpinové ten pohled nevadil, když uvážila, kdo se tak dívá.”
Flannery O’Connorová nešetrí nikoho. Nazýva postavy negrami aj white trash, vytvára postavy ľavicové, aj pravicové (v americkom význame slova), a všetkým dodáva tragický osud.
Zvláštne je, že keby som si neprečítal predslov, pochopil by som niektoré vyznenia opačne. Jasné, moderné postavy sú tu pokrytci, ale takú - na starých hodnotách lpiacu - pani Terpinovú, alebo tú starenu z “Všechno, co se povznáší, se musí setkat”, nemohol predsa nikto myslieť ako obdivuhodné vzory morálnosti, alebo nebodaj dobra, ako takého. Jej postavy nie sú čiernobiele. A to je cool.
Rád nachádzam autorov, s ktorými nesúhlasím, ale zároveň k ním mám rešpekt.