Recidivista komentáře u knih

O tom, že niektorí Židia to nemali ľahké ani za 1. svetovej vojny.

Každý už zažil ten pocit, keď sa na niečo nevedel rozpomenúť, tak v preklade do Zweigovej reči sa to povie: „Čím víc jsem poháněl svou vuli, aby se té vzpomínky zmocnila, tím zlomyslněji a klouzavěji mi vzpomínka unikala – neurčitě zářící jako medúza hluboko na dně vědomí, a přece nezachytitelná, neuchopitelná.“

Jedinečná knižná miniatúra, žiaľ príliš krátka na to, aby dokázala zasýtiť hlad knihomoľa.

1 08.12.2024

Skalpy 2 sú zložené zo šiestich kapitol, pričom silnou stránkou je, že každá má iného rozprávača. Tým pádom to bolo pestré a na nudu nebol čas, pretože košatý scenár si vyžaduje neustále sústredenie. Som veľmi zvedavý, či to autor dokáže ukočírovať až do uspokojivého záveru.

Kresba je opäť trochu chaotická, zámerne „surová“ a v niektorých detailoch nedotiahnutá, čo sa mi veľmi páči. Super vizuálna stránka komiksu je však na miestach, kde sú české preklady billboardov alebo názvov obchodov, znehodnotená nápismi vyhotovenými vo WordArte. Pôsobí to nepatrične.

A ešte, trochu mi vadí ťažšie uveriteľná postava starého indiána „Ten, kto chytá“, verím, že autor s ním má nejaký zámer.

8/10

1 06.12.2024

Koncept knihy zaujme na prvý pohľad. Zweig v nej pútavo opisuje 12 príbehov z histórie, ktoré ovplyvnili ľudstvo na ďalšie desaťročia, možno až storočia. Tieto hviezdne okamihy vyberal takmer pred 100 rokmi (kniha vyšla v r. 1927), dnes by volil určite inak. Avšak jeho výber má stále čo ponúknuť aj dnešnému čitateľovi.

Máme tu teda okamihy z histórie, pri ktorých sa „lámu“ dejiny a autor ich podáva štýlom, ktorý vťahuje do deja, pričom dokáže skvele využiť minimálny priestor, ktorý na to má (10-20 strán). Jeho spôsob písania, občas úmyselne afektovaný, som si v tejto knihe nazval „umelecká reportáž“ alebo „lyrizovaná história“. K celkovému umeleckému dojmu prispeli aj pekné ilustrácie v tomto vydaní (Jindřich Janíček, ako inak).

Veľmi ma bavilo predstavovať si „čo by bolo, keby ...“, ako by sa vyvíjali dejiny, keby sa to nestalo. U mňa osobne vyčnievali „objaviteľské a historické“ príbehy (Konštantínopol, Waterloo, Južný pól, Eldorádo, objavenie Tichého oceánu) nad tými „humanitnými“ (Friedrich Händel, Göthe, Dostojevskij, Tolstoj, Marseillaisa). Práve v tej druhej skupine som mal niekedy pocit, že sa Zweig spreneveril konceptu knihy, lebo mi tu chýbal ten krátky zlomový moment - hviezda hodina.

„Keď sa tyrani pripravujú na vojnu, kvetnato rozprávajú o mieri, kým nie sú celkom vyzbrojení.“

8/10

2 30.11.2024

Je to hra, stoja tu proti sebe Biely a Čierny, ale nie je to šach. Pri šachu je ticho a základom tejto hry je naopak rozprávanie. Je to totiž hra slov, pričom témou nie je nič menšie ako „život a smrť“. Ak by ste sa spýtali 100 ľudí nech priradia k bielej a čiernej farbe slová „život“ a „smrť“, asi všetci vieme, aká by bola odpoveď 99 z nich. Ten jeden, čo to má opačne, je Cormack McCarthy. Zatiaľ som nezistil, aký zámer sa za tým skrýva.

Hneď od začiatku som „naskočil“ na flow dialógu dvoch hlavných postáv a nestíhal som otáčať stránky. Na druhej strane, prišla časom únava z prílišnej ukecanosti. Občas som mal pocit, že forma prebíja obsah. Ale to je v poriadku, to sa stáva a v tomto prípade mi to nevadilo. Čo ma trochu sklamalo bol záver, pýtalo si to klasický dejový zvrat v štýle Hollywood. Tí, čo to ešte nečítali, nech teraz na 5 sekúnd zavrú oči – a síce, že čierny bol v to ráno na nádraží z rovnakého dôvodu ako biely, ale ten ho predbehol a pokúsil sa skočiť skôr - môžete ich znovu otvoriť.

V porovnaní s nedávno prečítanou knihou Boh od Schiracha som si, pri tomto opakovanom čítaní po 10 rokoch, uvedomil, že si tie knihy nie sú až také podobné. Toto je poňaté viac na americký spôsob. Rozdiel by sa dal vyjadriť asi tak, že kým Schirachova divadelná hra má dizajn aj motor značky povedzme VW, tak Sunset Limited síce vyzerá ako Ferrari, ale pod kapotou sa skrýva Fiat (insider vtip pre fanúšikov áut).

„Ten, kdo se ptá, touží po pravdě.
Pochybovač chce slyšet, že pravda není.“

7/10

2 13.11.2024

Nenápadná kniha s nulovým marketingom prinášajúca silnú tému. Výborná divadelná hra s argumentmi z oboch táborov eutanázie je tu na konci doplnená tromi esejami nemeckých autorov. Za zvlášť prínosnú považujem najmä druhú esej - o etickom hľadisku. Otázka eutanázie vyvoláva kontroverzie všade vo svete, no aj v tomto sme na Slovensku pozadu, pretože u nás sa o tejto téme poriadna diskusia ešte ani len nezačala. O to cennejší je preklad tejto knihy. Vzhľadom na pokrok v medicíne (dlhšie udržiavanie vážne chorých pacientov pri živote) a na predlžovanie očakávanej dĺžky dožitia (únava zo života) je jasné, že sa pred týmto problémom neskryjeme.

Autora jemne podozrievam z toho, že nepriamo manipuluje čitateľa, keďže takmer všetky postavy z radov odporcov eutanázie sú vykreslené o dosť nesympatickejšie ako ich náprotivky. V tomto vyniká najmä členka etickej rady Kellerová. Dokonca ešte aj argumenty biskupa Thiela mi pripadali vecnejšie. Mám trochu pochopenie aj pre jeho vyjadrenie – teraz parafrázujem – že zmyslom života je vlastne trpieť a preto treba v samotnom utrpení nájsť potešenie. Ako fanúšik Wolverhampton FC o tom niečo viem.

Na záver ešte dodám, že názor na eutanáziu mám vytvorený už dlhšie, kniha ho nezmenila, alebo lepšie povedané nemohla zmeniť. Na podobnú tému odporúčam aj knihu od Cormaca McCarthyho – Vlak Sunset Limited.

9/10

2 10.11.2024

Aktuálne čítanie v čase vydania a ešte viac teraz, tesne pred US prezidentskými voľbami. Pred kúpou knihy som si nepozrel recenzie, ani anotáciu, a akosi som predpokladal, že to bude všeobecná analýza autoritárskych režimov, maximálne možno na príklade štyroch pánov z obálky. V knihe sa však nachádza až 14 medailónikov autoritárov, na jedného tak vychádza necelých 20 strán. Pre tých, čo čítajú dennú tlač a majú prehľad o svete, je to pri tých známejších menách zhrnutie a pripomenutie viac-menej známych faktov. Preto informačne najhodnotnejšie boli pre mňa "návštevy" Indie, Filipín, Mexika a Afriky.

Je neodškriepiteľné, že trendom vo svetovej politike je presadzovanie rôznych foriem autoritárstva. Táto politika „tvrdej ruky“ má určité spoločné znaky bez ohľadu na to, v ktorej časti sveta sa presadzuje. Kniha je tak jednou veľkou porovnávacou štúdiou, na základe ktorej autor vyskladal šablónu/vzorec v správaní tohto typu politikov (povedali by sme, že idú „ako cez kopirák“). Je to zničujúce čítanie, a to nielen kvôli obsahu, ale aj kvôli veľmi tenkému papieru použitému na obálke SK vydania, ktorej zničeniu je ťažké sa vyhnúť. Drobnou útechou je, že dizajn SK obálky je krajší ako v CZ vydaní.

Ľuďmi v mojom okolí som bol v minulosti označovaný za pesimistu, no v posledných rokoch to už neplatí. Svet sa vyvíja takým smerom, že môj trvalo skeptický pohľad sa zrazu stáva realistickým. Vývoj v posledných dvoch veľkých voľbách na Slovensku som vopred uhádol (u Pelleho dokonca 3 mesiace predtým ako vôbec oznámil kandidatúru). Nemám pre vás dobrú správu. O dva dni zvíťazí Trump. Dokonca si myslím, že to ani nebude tesné. Nuž, keď to pôjde takto ďalej, o pár rokov budem pri mojom nezmenenom svetonázore považovaný za optimistu.

8/10

2 03.11.2024

Prekvapenie hneď po otvorení knihy – knižné dosky sú nalepené opačne, takže pri listovaní začínate od poslednej strany a navyše dole hlavou. Pre utvrdenie , že nešlo o autorský zámer je prvá strana opatrená pečiatkou „DEFEKT. Nedá sa reklamovať.“ Našťastie. Pri tomto autorovi si človek nemôže byť ničím istý.

Opäť sa tu naplno prejavuje Bariccova najväčšia sila, že dokáže na minimálnom priestore rozohrať sugestívny príbeh, ktorý čitateľa okamžite vtiahne do deja. Čo sa na začiatku javí ako klasický príbeh pomsty, končí nakoniec veľmi nečakane. Priznám sa, že najprv ma záver rozladil, ale keď som si ho prečítal tretíkrát, našiel som nakoniec zmier v čitateľskej duši. Ale aj tak, Baricca mám načítaného skoro komplet a toto bolo v rámci jeho „knihografie“ iba lepší priemer.

Na konci knihy je literárno-vedecká analýza postmoderny všeobecne a Bariccových postáv a diel. Ach, tieto rozbory, to je kapitola sama o sebe. Rozmýšľam, či tá pečiatka o nemožnosti reklamácie tam nebola skôr kvôli tomu doslovu. Stále si v takých chvíľach poviem, že môže byť aj horšie. Pred rokmi som napríklad narazil na rozbor diela, v ktorom do jednej vety dokázal recenzent zapracovať slová ekrastickosť, referencialita, eliptickosť a synekdochickosť.

7/10

1 27.10.2024

Autor zrozumiteľne vysvetľuje proces ako sa od Predstavy, cez Mýtus vytvára Kult a aká súhra okolností bola v prípade Jozefa Tisa na to potrebná. Zatiaľ čo prvá časť knihy pojednáva o Tisovi ako o subjekte diania, v druhej časti sa Tiso stáva skôr objektom. Kniha je naozaj dobre vyargumentovaná a odzdrojovaná. Okrem iného poukazuje aj na to, že prívlastok „kontroverzný“ je pri Tisovi prebytočný, v tomto prípade jednoducho nie je dôvod voliť diplomatický jazyk.

Doteraz som si myslel, že väčšina neskorších obdivovateľov Tisa (prípadne slovenského štátu) ho podporovala zo zištných dôvodov, ale na príklade „historika“ Ďuricu alebo popredných cirkevných predstaviteľov sa zdá, že bolo veľmi veľa takých, ktorí to robili z presvedčenia (je to poľahčujúca alebo priťažujúca okolnosť?). Našťastie v 90-tych rokoch neboli sociálne siete, a tak tieto neoľudácke snahy nemali väčší úspech.

Autor dokázal z úzko zadefinovanej témy vyťažiť naozaj maximum. V poslednej dobe je radosť sledovať prácu tejto mladej a strednej generácie historikov, ako sú Hruboň, Drábik, Kovár, Hyrja alebo Trnovec.

9/10

2 21.10.2024

Jednohubka s výživovou hodnotou viacchodového menu. Na texte je vidieť, že túto novelu písal Zweig tesne pred smrťou ako skúsený, „vypísaný“ autor, ktorý dokáže ponúknuť skvelý ponor do psychiky človeka väzneného na samotke. Naopak, čo z textu nie je možné vyčítať je fakt, že to písal v čase, keď už trpel depresiami. Ja som mal naopak pocit, že pri písaní sa musel dobre baviť (čo sa isteže nevylučuje s depresiou) a že text sa nesie v takom jemne humornom duchu, badateľnom skôr medzi riadkami ako explicitne.

Tento typ kníh, vo forme krátkych noviel, ma vždy veľmi bavil. Dá sa k nim opakovane vracať a väčšinou majú vysokú hodnotu čitateľského pôžitku v pomere k vynaloženému úsiliu/času na čítanie. Medzi moje obľúbené z tejto kategórie patria: Kronika vopred ohlásenej smrti, Zvieracia farma, ďalej Bledomodré ženské písmo od Werfela a najmä Tisídeväťsto od Baricca. Posledne menovaná má so Šachovou novelou dokonca mnoho podobností - je tu „súboj“ dvoch klaviristov počas cesty loďou, profík vs. outsider, retrospektívny pohľad na osud jedného z nich a našli by sa aj iné.

Dej Šachovej novely bol rozohraný tak, že to mohlo dopadnúť naozaj akokoľvek, ale Zweig zjavne nechcel dať čitateľovi šach-mat a tak zvolil asi ten najočakávanejší záver. Len kvôli tomu nedávam desiatku.

9/10

4 13.10.2024

O slovenské preklady Orwellových kníh sa v posledných rokoch veľmi dobre stará vydavateľstvo Premedia. Hneď udrie do očí, že táto kniha vybočuje z radu, lebo vychádza vo VSSS. Tí lepšie informovaní vedia, že za týmto vydavateľstvom stojí istý pán poslanec za SNS, vo voľnom čase konšpirátor, na infovojne pečený - varený. Potom sa človek v tiráži na začiatku knihy dozvie, že redakciu riešila pani I.V.R. – hoaxerka, antivaxerka, bojovníčka proti 5G a Harabínová fanúšička. Je teda zrejmé, že vydavateľ a redaktorka sú na rovnakej vlnovej dĺžke (dúfajme, že nie 5G). Niečo spoločné majú aj redaktorka a prekladateľka, konkrétne priezvisko, z čoho možno dedukovať príbuzenský vzťah. To bola asi aj hlavná kvalifikácia pani prekladateľky (podľa googlu veľmi neskúsenej). No a táto zostava ľudí si povedala: „Poďme vydať Orwella!“. Neviem sa rozhodnúť, či táto bizarnosť by viac zapadla do Zvieracej farmy alebo do 1984.

Priznávam, že po týchto zisteniach som bol dosť skepticky nastavený. No Orwell je Orwell, takže po obsahovej stránke má kniha stále, čo ponúknuť. Aj keď mne osobne Orwell sedí viac ako esejista, než žurnalista. Po formálnej stránke je to s knihou horšie. Aj mne s úrovňou angličtiny niekde medzi B1 a B2 bolo jasné, že na preklade niečo nesedí. Keby bolo čítanie šoférovaním, povedal by som, že to niekedy išlo ako so zatiahnutou ručnou brzdou. Moje obavy sa potvrdili, keď si pani prekladateľka zamenila pojmy humánny a humanitárny (overené v anglickej verzii), keď si vymýšľala nové slová ako napr. Manžursko namiesto Mandžusko (to jej niekto zakričal z druhej izby?), alebo keď používa dvojité zápory (...nemôžeme predpokladať, že do zimy nevznikne vážne odbojové hnutie... - takéto vety si musíte prečítať viackrát, aby ste ich pochopili). Ak sa k tomu pridá ešte veľké množstvo preklepov a chýbajúcich písmen, je jasné, že z vidiny silného čitateľského zážitku zostali len RUINY.

Ak by som mal hodnotiť iba Orwella, bolo by to za 4 hviezdy. Zvlášť posledné tri články sú výborné a vizionárske (brilantná analýza Hitlera, či predpoveď z marca 1940 o porušení paktu o neútočení zo strany Hitlera). Knihe ako celku však s prižmúrením oboch očí môžem dať maximálne 3 hviezdy.

5/10

2 10.10.2024

Kniha rozhovorov so všetkými kladmi (rýchle čítanie bez nudných pasáži) a zápormi (opakovanie, nejde do hĺbky). Úspech tohto typu kníh závisí aj od toho, akým spôsobom je rozhovor vedený. A tu musím pýtajúcich sa pochváliť, že text plynul hladko, nezadrhávalo sa to a len párkrát sa stalo, že sa núkala nejaká zaujímavá doplňujúca otázka, aby sa téma viac rozpitvala, ale debata sa odklonila inde.

My, ktorí trochu poznáme prácu pani Dvořákovej, vieme o jej slabosti pre Žigmunda Luxemburského, je to jej srdcová téma a preto v rozhovore často odkazuje na toto obdobie a veci s ním súvisiace. Niekomu to mohlo pripadať repetitívne (konečne som aj ja použil toto slovo!) a únavné, ale na mňa sa jej nadšenie pre tému podarilo preniesť. No ja som ľahká obeť, veď aj podcast „Archivárky na cestách“ počúvam v aute z USB (priečinok Guilty pleasures).

Knihu odporúčam každému so záujmom o dejiny a myslím, že najlepší zážitok bude mať čitateľ, ktorý o stredoveku nevie nič nad rámec školského učiva. Kľudne si ju môžu v rámci dovzdelávania prečítať aj tí, ktorí v škole nedávali pozor - napr. takí „plochozemci“ by sa od ľudí z neskorého stredoveku mohli niečo dozvedieť.

9/10

1 06.10.2024

Kým pri čítaní prvých dvoch kníh od Lukáša som zabúdal zatvárať ústa od údivu, že toto píše slovenský autor, na tretí pokus sa to už žiaľ nezopakovalo. Tentoraz mi tie 2-3 stranové kapitoly v knihe tak malého formátu nestačili na začítanie sa, striedanie dejových línií a zmeny perspektívy boli na mňa prirýchle. Zaujímavé, že v predošlých knihách bolo členenie kapitol podobné, ale tam mi to nevadilo.

Z príbehu som trochu cítil "lepidlo“, teda že ten Trenčín, jeho história a všetky tie veci okolo toho, boli do príbehu zapracované akosi neprirodzene. A napríklad celá kapitola "Trenčiansky večerník" pôsobila dosť nasilu. Z knihy je cítiť, že je to najosobnejšia kniha autora a že v nej do postavy Vincenta premietol najviac zo svojho života. Ale ani to nepomohlo. Dokonca aj všetkými vychvaľované ilustrácie nefungovali, tak ako v predošlých knihách, kde bola tá súhra dokonalá.

Na základe vyššie uvedeného a na základe všeobecne skôr pozitívneho prijatia tejto knihy, je možné, že som to len čítal v zlom rozpoložení. Možno sa preto ku knihe časom vrátim ešte raz, aj keď oveľa viac by som sa potešil novému kúsku od tohto talentovaného autora.

6/10

2 21.09.2024

Vždy keď natrafím na tému komiksov, nájde sa skôr, či neskôr niekto, kto odkáže na túto sériu ako na niečo kultové a zásadné. Dlho som tomu odolával, nelákalo ma púšťať sa do 10-dielnej série. Pri upratovaní v šuplíkoch som však našiel tento prvý zošit a namiesto založenia do knižnice som ho na chvíľu otvoril. A za chvíľu aj zatváral prečítaný.

Dajme si krátku prezenčnú listinu na overenie prítomnosti typických znakov dobrého krimi komiksu:
Prepracovaná dejová zápletka? Tu prítomná!
Premrštené drsňácke dialógy? Tu!
Mozaiku vyplňujúce retrospektívy? Tu!
Originálna kresba? Tu!
Akcia? Tu!
Uveriteľné postavy? Tu!
Záporáci? Tu! Tu! Tu!
Klaďasi? ... Klaďasi? ...
No, nemaj to rád.

Ak by to bol samostatný komiks, zvažoval by som päť hviezd. Ale keďže ide o uvedenie do série, nechávam si tu priestor na neskoršie ocenenie očakávanej gradácie čitateľského zážitku. Základná otázka má teda neprekvapivú odpoveď: Áno, chcem to čítať ďalej.

8/10

1 15.09.2024

Kniha sa venuje tzv. Amerikánom, čiže slovenským emigrantom do USA na prelome 19. a 20. storočia. Je rozdelená do piatich väčších častí a každá z nich sa tvári ako jeden ucelený príbeh, ale nie je to tak. V rámci každej kapitoly sa totiž stretávame s mnohými ďalšími ľuďmi, lokalitami a udalosťami, preskakujeme medzi mestami a aj v čase, čo je niekedy na škodu, lebo tesne po prečítaní zostáva v hlave mišmaš. Kniha sa nevolá What is mišmaš?, tak asi to nebol zámer. Jednoducho bolo cítiť, že sa autor, neustálymi odkazmi na osoby a udalosti z iných príbehov, snaží medzi nimi nájsť a udržať nejaké pojítko, niekedy dosť umelo, takže to nie vždy funguje a nedrží pokope. Predpokladal som, že sa autor zameria na menší počet, viac do hĺbky rozpitvaných osudov, takto z toho cítiť časopisecké články.

No a teraz to celé znegujem. Na to, ako kriticky som začal, je to fakt veľmi dobrá kniha, autor si dal záležať, študoval archívy, navštívil miesta, o ktorých píše a má talent podať to celé zaujímavým spôsobom. Takže vo výsledku sa to číta ľahko a rýchlo. Navyše, oceňujem, že sa mu do knihy s touto témou podarilo prepašovať Mikea Tysona, aj odkazy na Pulp Fiction. Chválim obálku a celkový knižný dizajn, a tiež priložené farebné fotky a mapky, čo nie je v knihách tohto typu samozrejmosťou. Zabudnite na môj prvý odsek a ak Vás téma zaujíma, smelo do toho.

Niekedy si pripadám ako Dr. Jekyll a Mr. Hyde.

7/10

2 14.09.2024

Skvelý balans medzi množstvom detailov a pútavosťou textu. Prekvapujúco ma, viac ako podrobné opisy vývoja bojov v Zimnej a Pokračovacej vojne, bavili presahy situácie vo Fínsku do medzinárodnej politiky (diplomacia) a situácie na ďalších frontách WWII. Najmä rôzne úvahy typu „čo by bolo, keby“ – napríklad, či by si Hitler trúfol zaútočiť na Sovietsky zväz, keby sa predtým v Zimnej vojne neprejavila slabosť sovietskej armády; alebo či by Hitler zaútočil na Nórsko, ak by Sovieti dovolili vytvoriť škandinávskym krajinám alianciu.

Páčilo sa mi aj zhrnutie chýb sovietskej armády a fínskej (ne)pripravenosti pred vojnou (politika úspor). Po bitke je každý maršálom, ale tak postoj Švédska pekne ukazuje, aká tenká je hranica medzi pacifizmom a alibizmom.

V čase písania mal Mannerheim po 80-tke, a tak tu vyvstáva otázka nakoľko mu jeho pamäť umožnila vierohodne opísať všetky detaily svojho života. Ale to je problém všetkých kníh podobného typu. Moja jediná drobná výhrada preto smeruje k mapkám, ktoré neboli úplne prehľadné. Ale beriem to tak, že toto je memoárová literatúra, nie kniha o vojenstve, tak môžme byť radi aspoň za nejaké mapy.

„... svoboda národa, pokud má být zamýšlena jako trvalá, musí být vykoupena jeho vlastním úsilím, jeho vlastním utrpením a krví jeho vlastních synu.“

9/10

6 21.08.2024

„Mezi tužbou a nostalgií je bod, který se jmenuje přítomnost.“

Jeden francúzsky chlapík sa rozhodne tráviť prítomnosť v chate pri Bajkalskom jazere. Prítomnosť v trvaní pol roka (február-júl) si zapisuje do denníka a výsledkom je táto kniha. Opismi fauny, flóry a prírody celkove sa tu nešetrí, nájdeme tu aj filozofovanie autora na rôzne témy a tiež citáty z kníh, ktoré v chate prečítal. Prítomný je aj humor, ale len tak, za necht malíčka.

Ak by čítanie tejto knihy bolo štrikovaním, tak môžem povedať, že to išlo „hladko-obratko“, časti ktoré ma bavili sa striedali s tými nudnejšími. Celkove má však druhá polovica (od momentu, keď sa tam zjavili tie 2 šteňatá) bavila o trochu viac. Predsa len, jar a leto oproti zimným mesiacom vedia ponúknuť viac ako len vodku, či boj so snehom a mrazom.

„Chata není základnou pro znovudobývaní, ale bodem pádu. Útočiště pro rezignaci, nikoli velitelský stan pro přípravu revolucí. Zadní východ, nikoli výchozí bod.“

A ako človeka, ktorý nerád fotí, ma zaujalo ešte toto:
„Nejlepší zpusob, jak zabít intenzitu nějakého okamžiku, je pomyšlení, že by se měl vyfotit.“

6/10

3 02.08.2024

Kniha je rozdelená do dvoch častí: politická (prvé dve tretiny) a spoločenská (posledná tretina). Prvá časť je fascinujúcim opisom a analýzou sovietskej rozpínavosti, kde autor popisuje ako boli nezávislé pobaltské štáty donútené k podpisu tzv. zmlúv o vzájomnej pomoci, ktoré boli obratom porušené a pod rôznymi zámienkami zneužité na pripojenie Litvy, Lotyšska a Estónska k SSSR. Druhá časť (už iba o Estónsku) ma bavila menej, bola zoznamom štatistík, ktoré poukazujú na okamžitý pokles životnej úrovne a slobôd pod sovietskou nadvládou.

Waltari na príklade pobaltských štátov chcel touto knihou ukázať, že fínsky prístup – boj namiesto podvolenia - sa nakoniec, aj napriek územným stratám, ukázal ako ten správny.

No a najneskôr od februára 2022 vieme, že metódy a spôsoby Veľkého medveďa sa nemenia, veď načo vymýšľať nové zamienky.
„Sovětský svaz považoval baltské země za bezpečnostní hrozbu svých hranic. Od velkolepého impéria, chlubíciho se svou vojenskou silou, by se možná očekávalo trochu více sebeúcty.“

8/10

8 30.07.2024

Pri prvom čítaní pred 6 rokmi som to vnímal z pohľadu situácie v USA (Trump pri moci) a nezdalo sa mi to až také čierne ako to Snyder popisoval. Druhé čítanie bolo už očami viacnásobne sklamaného slovenského voliča a tam sú tie prieniky s tým, čo aktuálne zažívame na Slovensku, veľmi veľké.

Konkrétne kapitola 2 (útok na inštitúcie), 9 (jazyk a význam slov), 10 (doba hoaxov), 15 (útok na mimovládky a neziskovky) a 17 (výnimočné situácie – atentát ako zámienka na hocičo). Kniha je silným varovaním a odporúčam ju prečítať každému, komu nie je vývoj u nás ľahostajný.

Zdá sa, že sme na polceste k tyranii. A križovatiek, na ktorých by sa to ešte dalo zvrátiť, už veľa nebude.

9/10

11 25.06.2024

Od vydania originálu ubehlo 5 rokov, čo nie je dlhá doba. Lenže knihy s enviro tematikou zvyknú veľmi rýchlo zastarať, stále vychádzajú nové a nové knihy so šokujúcimi zisteniami z výskumov. Niekedy mám pocit, že v snahe vymedziť sa, si zakladajú na popretí všetkých dovtedajších zistení. Mimochodom to isté platí pre knihy o výžive a zdraví. Avšak, táto kniha je výnimkou, pretože nie je ani tak o tom, čo bude, ale skôr o tom, čo sa stalo (alebo skôr mohlo stať) v období od 1979-89 a ako blízko bolo ľudstvo k dohode na zbrzdenie globálneho otepľovania.

Smutné je, že ak by svet dostal príležitosť vrátiť sa v čase a začať odznova, obávam sa, že by to dopadlo rovnako. Skepsa voči vedeckému konsenzu sa v dôsledku sociálnych sietí prehlbuje, takže bude to už len horšie. „Argumenty nikdy neprinútia človeka zmeniť nesprávny názor, ktorý si osvojil bez argumentov.“ – to je 300 rokov starý citát z Guliverových ciest.

Zhruba do polovice knihy to bolo veľmi čitateľné a vyzeralo to na plné hodnotenie. Ale potom si človek uvedomí, že stále je to o tom istom: nejaké vypočúvanie pred komisiou, nejaká konferencia, summit, prijatie dohovoru a veľmi veľa mien osôb a rôznych inštitúcií, o ktorých mimo USA nikto nepočul. Autor za to samozrejme nemôže, pretože tak sa veci udiali, ale nejako sa môj čitateľský záujem (nie záujem o tému) postupne vytrácal.

A ešte jeden citát priamo z knihy ku klimatickej zmene: „V čoraz väčšej miere sa posúvame z režimu predpovedania toho, čo sa udeje, do režimu snahy vysvetliť, čo sa stalo.“

7,5/10

2 15.06.2024

Kniha zjednodušená do podoby MEME by mohla vyzerať takto:
Prvý obrázok - Nacistickí vojaci páchajú zverstvá v Európe.
Druhý obrázok - Sovieti im v tom statočne konkurujú.
Tretí obrázok - Japonský vojak: „Hold my beer!“.

Autor sa zaoberá príčinami vzniku japonskej krutosti a prekvapuje záverom, že Japonci takí neboli odjakživa a napr. ešte v 1. svetovej vojne sa správali k zajatcom veľmi prívetivo. Od vydania originálu prešlo viac ako 20 rokov a ako to tak býva, pravdepodobne sa už našiel nejaký historik alebo novinár, ktorý by tento Reesov pohľad vyvrátil a do pléna hodil svoju vlastnú teóriu. Musím však uznať, že Rees dokázal na tých 140 stranách argumentovať veľmi presvedčivo a vyskladal motívy konania vojakov do logického celku. Navyše výborne zapracoval často mrazivé výpovede od priamych svedkov, či už z radov preživších obetí alebo samotných japonských vojnových zločincov.

Vojnová história Japonska ma veľmi zaujala a určite si ešte na túto tému niečo prečítam. Nechcem tu za každú cenu používať anglikanizmy, nič si tým nedokazujem, len neviem nájsť slovenský ekvivalent, ktorý by japonskú vojnovú stratégiu počas 2. sv. vojny vystihoval lepšie ako fráza: Play stupid games, win stupid prizes.

9/10

1 12.06.2024