Slavomír53 komentáře u knih

Napriek zadnej strane obálky knihy, pri ktorej som začal pochybovať o nestrannosti pôvodcu danej práce, sa samotná práca ukázala ako viac-menej nezaujatá, vecne a pútavo približujúca životný príbeh slovenského radikála. Pravda, nechýbajú (už asi povinné) časti, z ktorých by sme mali pochopiť, že máme sami seba za svoje dejiny bičovať; ale ide iba o pár takýchto nepríjemných miest. Keď vezmem do úvahy jedinečnosť posudzovaného diela, ani tieto sebabičujúce prvky mu neuberajú hviezdičku z hodnotenia, a dávam 5 z 5. Na ďalšie čítanie určite odporúčam Machove pamäti „Z ďalekých ciest“ či Vnukovo dielo nazvané podľa citátu samotného Macha: „Mať svoj štát znamená život“.

4 15.09.2022

Rovno na začiatok treba povedať, že preklady Velesovej knihy do ruštiny sa rozchádzajú (a český preklad vchádza z jedného z ruských). To som si nevšimol iba ja, ale aj samotní prekladatelia, ktorí o tom píšu vo svojich (ruských) knihách (Maximenko, Slatin...). Napr. Nikolaj Slatin (stúpenec pravosti VK) vo svojej knihe na strane 174 vyčíta Asovovi jeho výrazné zasahovanie do východiskového (runového) textu pred samotným prekladom do ruštiny (Слатин, Николай Владимирович: Влесова книга. Литературный перевод её текстов с примечаниями и комментариями. Moskva – Omsk: Русская правда, 2017).
Väčšina prekladateľov VK uvádza vo svojom vydaní aj runový text, a preto si viete porovnať, že Asov (ktorého preklad je najrozšírenejší) naozaj výrazne text menil, prehadzoval celé slová a vety, a až potom ho preložil do ruštiny. A tento scestný ruský preklad bol preložený do češtiny a je to táto modrá kniha, ku ktorej píšem príspevok. Takže aj keby sme zatiaľ pripustili pravosť VK, tento preklad je scestný a teda úplne zbytočný.

Vo vydaní VK od Slatina je i stručný slovník, ktorý vysvetľuje a prekladá slová z Velesovej knihy do ruštiny. Mnohé slová sú vo velesovej knihe v niekoľkých rôznych tvaroch, čo jednoducho vylučuje možnosť, že Velesova kniha bola napísaná živým jazykom. Na strane 93 je v treťom riadku 7 rôznych slov, označujúcich slovo „je“, teda tretia osoba slovesa byť. I v tomto svojskom slovníku je jasne uvedené, že ide o tretiu osobu jednotného čísla slovesa byť. Keď sa začítate do rún VK, naozaj nájdete veľké množstvo tvarov tohto slova, čo je nezlúčiteľné so živým, prirodzeným, jestvujúcim jazykom. V slovenčine použijeme „on je“, alebo „jest“, podľa súvislostí. No nemáme 7 tvarov!!! Žiaden jazyk nemá a nemal. Arabčina napríklad rozdeľuje „je“ podľa toho, či hovoríme o mužovi alebo žene, ale tiež nemá 7 tvarov!

Koncovky slov sú úplne náhodné, pritom už jedna hláska, tobôž dve či tri, menia zmysel slova. A teraz neposudzujem preklad Slatina či Asova, ale samotný „runový“ text. Koncovky lietajú hore-dole, teda ten, čo napísal Velesovu knihu, sa očividne pokúšal napodobniť starý jazyk, ale veľmi nešikovne. Priblížim to na slovenčine, pretože bežný čitateľ VK sa asi starým jazykom nevenuje. Sú/súc, bude/buda (staré slovo pre súc), bijúc/bijúci/bivší... „Súc plukovníkom, velil som pluku. ≠ Sú plukovníkom, velil som pluku.“

Ale požičal som si ruskú knihu venujúcu sa rozboru VK, a napísal ju veľký stúpenec pravosti VK Maximenko (Максименко, Георгий Захарович: Велесова книга. Веды об укладе жизни и истоке веры славян. Moskva: Концептуал, 2019).
Ale na moje prekvapenie sa tam nenachádzalo nič, čo by dokázalo človeka presvedčiť o pravosti knihy. Ako príklad odťažitého a zavádzajúceho potvrdzovania pravosti knihy uvádzam piatu kapitolu knihy od Maximenka. Názov kapitoly znie „Výskum slovanských véd Velesovej knihy s pomocou dejepisu, archeológie, jazykovedy, antropológie, kartografie, klimatológie a genealógie DNK“. Avšak v samotnom texte kapitoly sa iba obhajuje tzv. genealógia DNK ruského vedca Kľosova, ktorému i na Slovensku už vyšli knihy vo vydavateľstve Torden (keď už DNK/DNA, tak náš vedec doc. RNDr. Vladimír Ferák, CSc.). Naozaj nejestvuje nič, žiaden prameň písomný či archeologický, žiadna ústna ľudová slovesnosť, ktorá by potvrdzovala pravosť VK.

Prekladatelia a šíritelia VK, ktorí na tom zarábajú, dopĺňajú svoje tvrdenia o pravosti VK mapami a vysvetleniami, ktoré ale nepotvrdzujú Velesovu knihu, iba rozširujú v nej načrtnuté skutočnosti, vychádzajú z nich. Áno, NAČRTNUTÉ skutočnosti: pretože na to, ako je VK obsiahla, veľa miestopisných názvov či osobných mien v nej nenájdete (porovnajte s počtom zemepisných názvov a počtom mien v staroslovienskych, uhorských či ruských kronikách a letopisoch, v ktorých chcel pisateľ podať svedectvo o svojej dobe).

Teraz k samotnej pravosti knihy. Rovnako ako v prípade svätej knihy amerických mormonov sa pôvodné doštičky záhadne objavili, videl ich vyvolený a zas sa stratili. Zostal iba ich prepis (teda runový text, ktorý sa prekladá do ruštiny a z ruštiny ďalej) a fotografia jednej doštičky. Na tejto doštičke v prvom riadku sú tri rôzne znaky pre hlásku B, čo svedčí o mnohom, len nie o starobylosti tohto písma.

Doštičky údajne našiel ruský vojak Izenbek počas občianskej vojny atď. atď. A samozrejme až do svojej smrti v roku 1941 ich nikto nevidel a nevyfotil, až na jedného zberateľa. Ach, škoda reči...

Pre úplnosť si dovolím parafrázovať časť vyjadrenia ruského stredovekára a jazykovedca Olega Viktoroviča Tvorogova. Takže pred sebou máme dielo veľmi primitívne, podávajúce svedectvo nie iba o obmedzených vedomostiach jeho pôvodcu, lež i o tom, že tento pôvodca nemá ani spisovateľskú predstavivosť. Preto sa vo Velesovej knihe stále vracia k rovnakým zápletkám, k stále tým istým skutočnostiam. Ťažko nájdeme medzi stredovekými kronikami a letopismi hoc i najnižšej úrovne dielo s tak úbohou ústrednou myšlienkou, ako je táto Velesova kniha. Skrátka, i rozbor podávania dejinných skutočností v tejto knihe svedčí o tom, že pred sebou máme nešikovne zlepený podvrh

Som verný svojim predkom a bohom, vyznávam predkresťanskú vieru, a preto tento podvrh odsudzujem, a dovoľujem si ho nazvať nie Velesovou knihou, ktorej názov zneužíva meno boha Velesa, ale Izenbekovými doštičkami, lebo práve on ich „našiel“.

Niektoré knihy vydané vo vydavateľstve Nitrava (starobylý názov mesta Nitra) sú úplne zbytočné, priam škodlivé pre slovenského čitateľa. Ak sa totiž človek o kozákov nezaujíma, a chce si rozšíriť obzory, toto je veľmi zlá voľba. Prirovnal by som to ku knižnému radu Bystvor z tohto vydavateľstva. Des a hrôza. Polopravda je horšia ako lož, a v prípade tejto knihy to platí dvojnásobne: skutočné postavy, udalosti a pojmy (Pugačov, povstania, ataman kozáckeho vojska) sú prepletané s výmyslami z kníh ruských šovinistov z 90. rokov.

To už si radšej prečítajte o kozákoch v odborných časopisoch, prípadne na wiki, ale toto naozaj nie (na našom trhu, pokiaľ viem, nie je dostupná kniha o kozákoch všeobecne).

Pomerne jednostranný, no i tak obohacujúci, výklad dejín kozákov podávajú nasledovné knihy (viac odborných či náučných kníh v češtine/slovenčine asi nieto):

- Kozáci (Stanislav Auský)
- Kozáctvo (Stanislav Auský)
- Letopisy kozáctva. Kozáci v Centrální Evropě (Josef Dolejší)

O ukrajinských kozákoch je čo-to i v PDF dostupnej knihe Kapitoly z ruských dějin 18. století (pretože Rusko proti kozákom v tomto období viedlo boje).

Na dôvažok doplním, že na obálke je socha Svätoslava I., kniežaťa (Kyjevskej) Rusi, ktorého zahraniční pozorovatelia opísali (a tieto opisy súčasné dejepisectvo nijako nespochybňuje) tak, že jeho výzor bol totožný s výzorom neskorších záporožských kozákov (široké šarovary, chochol, fúzy...). Teda Svätoslava možno považovať za predchodcu kozáctva na Ukrajine, ale kniha „Starodávna minulosť kozáctva“ sa venuje kozákom v Ruskej ríši, ktorí sa tak výzorom, ako i presvedčením a spôsobom života od tých ukrajinských výrazne odlišovali, takže vyobrazenie tejto sochy je na obálke knihy zavádzajúce (ale to len na okraj, inak kniha celkovo nestojí ani za deravý groš). Rozdielu ukrajinského a ruského kozáctva sa venuje zaujímavý článok uverejnený v 52. čísle časopisu Reconquista (na rozdiel od tejto knihy sa pôvodca článku odvoláva na písomné a archeologické pramene, nie pochybnú novodobú spisbu).

V antikvariátoch už nedostupná kniha (stačí mi napísať Váš email a pošlem knihu v PDF). Ako prameň podávajúci svedectvo o dobe svojho vzniku z hľadiska jazyka, jazykovedy i dejepisectva 5/5, samotný obsah, pravda, pokrivkáva. Túto knihu som neprečítal celú, lebo má takmer 900 strán, a... čitateľ pochopí, ak bude čítať. Dielo sa vezie na podobnej vlne ako HORÁK, Antonín: O Slovanech úplně jinak (kde je i uvádzaná v zozname použitej spisby), či ŠAVLI, Jožko – BOR, Matej – TOMAŽIČ, Ivan: Veneti. First Builders of European Community. Tracing the History and Language of Early Ancestors of Slovenes.

„Europo, dej sobě již jednou říci: otevři a obrať již jednou své oči na Slavjanstvo, věř, že tvá historie dotud nebude úplná a pravdivá, pokud to neučiníš.“

Osobne by som ocenil, keby nejaká skupina uznávaných slovenských a/alebo českých jazykovedcov a slavistov rozobrala toto dielo po obsahovej stránke, a konečne dala bodku za všetkými vyjadreniami neodborníkov, ktorí dielo predskúsenostne abože hania, abo velebia (pretože je mi jasné, že mnohé Kollárove závery sú pritiahnuté za vlasy, iba niektoré zistenia môžu byť podnetné pre ďalší výskum).

4 14.09.2022

Kniha o Tisovi v podaní jemu blízkého človeka, ktorý okrem iného čítavo približuje okolnosti vzniku Slovenského štátu (od 21. júla 1939 „Slovenská republika“, no v neúradnom styku častejšie „Slovenský štát“, aby nedochádzalo k pleteniu si s prvou čs. republikou). Pre mnohých čitateľov, ktorí sa bližšie nevenovali vzniku 1. SR bude možno zaujímavé zistiť, ako sa to Tiso vzoprel Hitlerovi. Kniha sa naozaj dobre číta, vrelo odporúčam (okrem iného sa čitateľ dozvie, ako Tiso odôvodňoval vyznamenanie nacistických hrdlorezov v Banskej Bystrici).

4 14.09.2022

Ako sa píše v opise, „netradičný, no obohacujúci pohľad“. S tým sa dá iba súhlasiť. Kniha ma veľmi prekvapila, pretože ide o viac-menej slovníkové spracovanie dejín. To ma sprvoti rozčarovalo, ale prišiel som tomu na chuť, a toto presne mi chýbalo pre pochopenie našich dejín v skúmanom období. Táto kniha nemá obdobu a vrelo ju odporúčam všetkým záujemcom o naše stredoveké dejiny.

6 13.09.2022

Toľko som o tom počul, že napriek očakávaniu nízkeho počtu prienikov tohto učenia s pôvodnou (predkresťanskou slovanskou, germánskou, keltskou...) kultúrou našich predkov, vzal som si knihu a započal čítať.

V knihe je kurzívou prepis indického písma do latinky, tučným písmom preklad (ktorého doslovnosť neviem posúdiť), a následne vysvetlenie, čo tvorí prevažnú časť textu knihy.

Niečo z vysvetlenia:
„Nikto by nemal vykonávať činnosť, ktorá nemá nijakú spojitosť s Krišnom. Tomu sa hovorí krišna-karma.“

Niečo z prekladu indických textov:
„Ja som učiteľ, udržovateľ, pán, svedok, príbytok, útočisko a najdrahší priateľ. Som vznik a zánik, základ všetkého, miesto spočinutia a večné semä.“

„Ó, všeprestupujúci Višna, keď vidím, ako sa Svojimi mnohorakými žiarivými farbami dotýkaš nebies, keď vidím Tvoje otvorené ústa a obrovské planúce oči, moja myseľ je rozrušená strachom.“

„Ó, Pane pánov, ó, útočisko svetov, prosím, zmiluj sa nado mnou. Nenachádzam pokoj, keď vidím Tvoje žeravé, smrti podobné tváre a hrozivé zuby. Som načisto zmätený.“

A kto má už niečo odžité, tomu isto veľa povedia i fotografie prvého šíriteľa tohto učenia v západnom svete, či zakladateľa Medzinárodnej spoločnosti pre vedomie Krišnu.

V Indii, kde toto učenie vzniklo, sa to možno uplatní, ale pre slovenského čitateľa je táto kniha stratou času.

A počas pobytu v Českej republike som sa v uliciach stretal so stúpencami tohto učenia a ich sprievodmi, a stačilo mi.

Kto sa zaujíma o vojenské dejiny prvej polovice 20. storočia, určite ocení túto knihu, ktorá ozrejmuje i mnohé skutočnosti v dejinách Slovenska. Napr. možnosti maďarského vojska v osudnú jeseň 1938, jej schopnosť prelomiť obranu čs. brannej moci opierajúcej sa na Slovensku a Karpatskej Rusi o pevnosti a tvrdze (maďarská armáda celkovo, tanky, lietadlá...; samozrejme za predpokladu, že má čitateľ vedomosti o možnostiach nášho vojska v tom čase). Veľmi čítavo podané skutočnosti, vrelo odporúčam.

4 13.09.2022

Kniha Perúna si drzo vypožičala meno nášho Boha – hromovládcu. Zdrojový text je akože runový, ale stačí si pozrieť knihu v ruštine a zistíte, že „runy“ sú nejaký druh písma vo worde, pretože rozloženie rún zodpovedá hláskam súčasnej ruštiny, uvedeným v Chinevičovom „preklade“ runového textu.

A Ságu o Inglingoch, ktorá sa nášho územia nijak nedotýka, no je zaujímavá, odporúčam prečítať si v akostnom českom preklade (napr. https://www.databazeknih.cz/knihy/edda-a-saga-o-ynglinzich-31409 ).

Slovansko-Árijské Védy sú prekladom v Rusku zakázaného knižného radu Славяно-Арисйкие Веды (do slovenčiny bolo preložených 5 zo 6 kníh; chýba preklad dielu Источник жизни – Белый путь = Zdroj života – Biela cesta, obsahujúci „povesti“ z prastarých čias). Starovekí Árijci sú v tomto knižnom rade kladení na jednu roveň so Slovanmi, ktorých pravlasť má byť na Arktíde, neskôr za Uralom a stadiaľ postupne na západ (napr. Nestorov letopis hovorí o pravlasti Slovanov na strednom Podunají, výskumy DNK európskeho obyvateľstva takisto prinášajú zaujímavé zistenia, ale nie, že za Uralom bola pravlasť Slovanov...).

Indický Vek Kali má byť podľa Chineviča to isté, čo v „slavianskej tradícii“ Noc Svaroga (nedokonalý preklad z ruštiny, správnejšie: Svarogova noc – slovenčina, na rozdiel od ruštiny, dodnes používa privlastňovacie tvary ako mamino oko, po rusky oko mamy). Avšak začiatok Noci Svaroga je v tomto „diele“ kladený na obdobie krátko pred rokom 1000 n. l., zatiaľ čo Vek Kali započal asi pred 5 000 rokmi (viď indické pramene a spisbu).

Text kníh v ruštine sa prvýkrát objavil v 90. rokoch v Rusku, kde ich vydal ruský nacionalista Chinevič a vydával ich za staré texty (nikdy nikomu neukázal ani len fotografiu starých textov, akože niekde uchovávaných a napísaných „staroslovienskou bukvicou“). Do slovenčiny ich prekladal Vladimír Laubert, ktorý na myšlienky v nich nadviazal a založil si na tom výhodnú podnikateľskú živnosť (prednášky, sedenia, stretnutia, už vlastné knihy vychádzajúce z myšlienok S-A véd a pod.).

Pre hlbší ponor do podstaty kníh odporúčam príspevky používateľa yerry. Knihy som čítal, a ako stúpenec predkresťanskej viery odsudzujem vydávanie kníh, ktoré vrhajú zlé svetlo na našu vieru a kazia ju novodobými výmyslami (bez odkazu na akýkoľvek prameň písomný či archeologický), počnúc vymyslenými menami bohov, končiac Chinevičovým podaním starých zvykov a obyčajov.

Dejiny sa prekrúcajú vždy, keď sa mení rozloženie síl a štátne zriadenie, ale Chinevič (a i Laubert) chce navodiť dojem, že naprieč stáročiami sa utláčal védizmus, a iba zázrakom prežil v odľahlých častiach Ruska (v ktorých dodnes nežije temer žiaden biely človek, tobôž nie Slovan).

Knihu teda vrelo neodporúčam, ak zrovna nie si poslucháč vysokej školy a nepíšeš prácu o podvodníkoch a prekrúcaní dejín (a o súčasnom štátom podporovanom prekrúcaní dejín asi písať nebudeš, ak chceš získať diplom ;-)

Slovansko-Árijské Védy sú prekladom v Rusku zakázaného knižného radu Славяно-Арисйкие Веды (do slovenčiny bolo preložených 5 zo 6 kníh; chýba preklad dielu Источник жизни – Белый путь = Zdroj života – Biela cesta, obsahujúci „povesti“ z prastarých čias). Starovekí Árijci sú v tomto knižnom rade kladení na jednu roveň so Slovanmi, ktorých pravlasť má byť na Arktíde, neskôr za Uralom a stadiaľ postupne na západ (napr. Nestorov letopis hovorí o pravlasti Slovanov na strednom Podunají, výskumy DNK európskeho obyvateľstva takisto prinášajú zaujímavé zistenia, ale nie, že za Uralom bola pravlasť Slovanov...).

Indický Vek Kali má byť podľa Chineviča to isté, čo v „slavianskej tradícii“ Noc Svaroga (nedokonalý preklad z ruštiny, správnejšie: Svarogova noc – slovenčina, na rozdiel od ruštiny, dodnes používa privlastňovacie tvary ako mamino oko, po rusky oko mamy). Avšak začiatok Noci Svaroga je v tomto „diele“ kladený na obdobie krátko pred rokom 1000 n. l., zatiaľ čo Vek Kali započal asi pred 5 000 rokmi (viď indické pramene a spisbu).

Text kníh v ruštine sa prvýkrát objavil v 90. rokoch v Rusku, kde ich vydal ruský nacionalista Chinevič a vydával ich za staré texty (nikdy nikomu neukázal ani len fotografiu starých textov, akože niekde uchovávaných a napísaných „staroslovienskou bukvicou“). Do slovenčiny ich prekladal Vladimír Laubert, ktorý na myšlienky v nich nadviazal a založil si na tom výhodnú podnikateľskú živnosť (prednášky, sedenia, stretnutia, už vlastné knihy vychádzajúce z myšlienok S-A véd a pod.).

Pre hlbší ponor do podstaty kníh odporúčam príspevky používateľa yerry. Knihy som čítal, a ako stúpenec predkresťanskej viery odsudzujem vydávanie kníh, ktoré vrhajú zlé svetlo na našu vieru a kazia ju novodobými výmyslami (bez odkazu na akýkoľvek prameň písomný či archeologický), počnúc vymyslenými menami bohov, končiac Chinevičovým podaním starých zvykov a obyčajov.

Dejiny sa prekrúcajú vždy, keď sa mení rozloženie síl a štátne zriadenie, ale Chinevič (a i Laubert) chce navodiť dojem, že naprieč stáročiami sa utláčal védizmus, a iba zázrakom prežil v odľahlých častiach Ruska (v ktorých dodnes nežije temer žiaden biely človek, tobôž nie Slovan).

Knihu teda vrelo neodporúčam, ak zrovna nie si poslucháč vysokej školy a nepíšeš prácu o podvodníkoch a prekrúcaní dejín (a o súčasnom štátom podporovanom prekrúcaní dejín asi písať nebudeš, ak chceš získať diplom ;-)

Slovansko-Árijské Védy sú prekladom v Rusku zakázaného knižného radu Славяно-Арисйкие Веды (do slovenčiny bolo preložených 5 zo 6 kníh; chýba preklad dielu Источник жизни – Белый путь = Zdroj života – Biela cesta, obsahujúci „povesti“ z prastarých čias). Starovekí Árijci sú v tomto knižnom rade kladení na jednu roveň so Slovanmi, ktorých pravlasť má byť na Arktíde, neskôr za Uralom a stadiaľ postupne na západ (napr. Nestorov letopis hovorí o pravlasti Slovanov na strednom Podunají, výskumy DNK európskeho obyvateľstva takisto prinášajú zaujímavé zistenia, ale nie, že za Uralom bola pravlasť Slovanov...).

Indický Vek Kali má byť podľa Chineviča to isté, čo v „slavianskej tradícii“ Noc Svaroga (nedokonalý preklad z ruštiny, správnejšie: Svarogova noc – slovenčina, na rozdiel od ruštiny, dodnes používa privlastňovacie tvary ako mamino oko, po rusky oko mamy). Avšak začiatok Noci Svaroga je v tomto „diele“ kladený na obdobie krátko pred rokom 1000 n. l., zatiaľ čo Vek Kali započal asi pred 5 000 rokmi (viď indické pramene a spisbu).

Text kníh v ruštine sa prvýkrát objavil v 90. rokoch v Rusku, kde ich vydal ruský nacionalista Chinevič a vydával ich za staré texty (nikdy nikomu neukázal ani len fotografiu starých textov, akože niekde uchovávaných a napísaných „staroslovienskou bukvicou“). Do slovenčiny ich prekladal Vladimír Laubert, ktorý na myšlienky v nich nadviazal a založil si na tom výhodnú podnikateľskú živnosť (prednášky, sedenia, stretnutia, už vlastné knihy vychádzajúce z myšlienok S-A véd a pod.).

Pre hlbší ponor do podstaty kníh odporúčam príspevky používateľa yerry. Knihy som čítal, a ako stúpenec predkresťanskej viery odsudzujem vydávanie kníh, ktoré vrhajú zlé svetlo na našu vieru a kazia ju novodobými výmyslami (bez odkazu na akýkoľvek prameň písomný či archeologický), počnúc vymyslenými menami bohov, končiac Chinevičovým podaním starých zvykov a obyčajov.

Dejiny sa prekrúcajú vždy, keď sa mení rozloženie síl a štátne zriadenie, ale Chinevič (a i Laubert) chce navodiť dojem, že naprieč stáročiami sa utláčal védizmus, a iba zázrakom prežil v odľahlých častiach Ruska (v ktorých dodnes nežije temer žiaden biely človek, tobôž nie Slovan).

Knihu teda vrelo neodporúčam, ak zrovna nie si poslucháč vysokej školy a nepíšeš prácu o podvodníkoch a prekrúcaní dejín (a o súčasnom štátom podporovanom prekrúcaní dejín asi písať nebudeš, ak chceš získať diplom ;-)

Slovansko-Árijské Védy sú prekladom v Rusku zakázaného knižného radu Славяно-Арисйкие Веды (do slovenčiny bolo preložených 5 zo 6 kníh; chýba preklad dielu Источник жизни – Белый путь = Zdroj života – Biela cesta, obsahujúci „povesti“ z prastarých čias). Starovekí Árijci sú v tomto knižnom rade kladení na jednu roveň so Slovanmi, ktorých pravlasť má byť na Arktíde, neskôr za Uralom a stadiaľ postupne na západ (napr. Nestorov letopis hovorí o pravlasti Slovanov na strednom Podunají, výskumy DNK európskeho obyvateľstva takisto prinášajú zaujímavé zistenia, ale nie, že za Uralom bola pravlasť Slovanov...).

Indický Vek Kali má byť podľa Chineviča to isté, čo v „slavianskej tradícii“ Noc Svaroga (nedokonalý preklad z ruštiny, správnejšie: Svarogova noc – slovenčina, na rozdiel od ruštiny, dodnes používa privlastňovacie tvary ako mamino oko, po rusky oko mamy). Avšak začiatok Noci Svaroga je v tomto „diele“ kladený na obdobie krátko pred rokom 1000 n. l., zatiaľ čo Vek Kali započal asi pred 5 000 rokmi (viď indické pramene a spisbu).

Text kníh v ruštine sa prvýkrát objavil v 90. rokoch v Rusku, kde ich vydal ruský nacionalista Chinevič a vydával ich za staré texty (nikdy nikomu neukázal ani len fotografiu starých textov, akože niekde uchovávaných a napísaných „staroslovienskou bukvicou“). Do slovenčiny ich prekladal Vladimír Laubert, ktorý na myšlienky v nich nadviazal a založil si na tom výhodnú podnikateľskú živnosť (prednášky, sedenia, stretnutia, už vlastné knihy vychádzajúce z myšlienok S-A véd a pod.).

Pre hlbší ponor do podstaty kníh odporúčam príspevky používateľa yerry. Knihy som čítal, a ako stúpenec predkresťanskej viery odsudzujem vydávanie kníh, ktoré vrhajú zlé svetlo na našu vieru a kazia ju novodobými výmyslami (bez odkazu na akýkoľvek prameň písomný či archeologický), počnúc vymyslenými menami bohov, končiac Chinevičovým podaním starých zvykov a obyčajov.

Dejiny sa prekrúcajú vždy, keď sa mení rozloženie síl a štátne zriadenie, ale Chinevič (a i Laubert) chce navodiť dojem, že naprieč stáročiami sa utláčal védizmus, a iba zázrakom prežil v odľahlých častiach Ruska (v ktorých dodnes nežije temer žiaden biely človek, tobôž nie Slovan).

Knihu teda vrelo neodporúčam, ak zrovna nie si poslucháč vysokej školy a nepíšeš prácu o podvodníkoch a prekrúcaní dejín (a o súčasnom štátom podporovanom prekrúcaní dejín asi písať nebudeš, ak chceš získať diplom ;-)

Som rád, že Matica slovenská pristúpila k tretiemu vydaniu tejto knihy. Okrem iného tu nachádzame príspevky od pamätníkov, zoznam slovenských učiteľov, poštárov a iných vyhnaných z južného Slovenska, prepisy dobových úradných listín, maďarské skresľovanie sčítaní ľudu, no i dobové vyjadrenia slovenských štátnikov... Ide o kroniku slovenského utrpenia na juhu našej Vlasti. Ťažké a smutné čítanie.

4 12.09.2022

Podobne ako pri Machových pamätiach ide o svedectvo človeka, ktorý bol pri tom, a podáva tak živé svedectvo o Slovenskom štáte. Na hodinách dejepisu sa toto obdobie preskakuje, preto asi mnohí nevedia, že Sidor bol na nátlak Nemecka odvolaný pre svoje protinemecké a ostro proslovenské postoje. Kniha rozhodne stojí za to. Vďaka zostavovateľovi F. Vnukovi a vydavateľom, ktorí do obsahu takmer nezasahovali, si môžete vychutnať starú slovenčinu, zaujímavú slovníkom i skladbou vety. Vrelo odporúčam.

5 12.09.2022

Kniha má hodnotu asi ako prvý diel tohto knižného radu Bystvor. Je naozaj smutné, že na toto sa na Slovensku míňa papier.

1. Výklad názvu „kozák“ podľa tzv. písma bukvica. V Rusku, Česku i u nás vyšlo niekoľko kníh o tomto akožestarobylom písme, a keď si pozriete význam písmen a slabík, majú ich aj tucet každá, takže z K AZ AS viete vyskladať aspoň dvadsať rôznych viet, nie iba tú „Človek, ktorý nasal do seba božskú múdrosť, zjednocuje všetko na Zemi“. V skutočnosti (mimo sveta tohto spisovateľa) nie je dodnes jasné, ako slovo „kozák“ vzniklo, skadiaľ pochádzali predkovia kozákov. Známejších je 14 rôznych vysvetlení https://youtu.be/aJaaBWBdZcA.

2. Pôvodcom knihy je príslušník súčasnej ruskej národnosti, preto si prekrúca dejiny tak, aby čitateľ pochopil, že Ruská ríša bola vlastne následníčkou akýchsi útvarov ako Rasénia a Tartária, a že všade tam pôsobili Kozáci (nie, ani archeologických, ani písomných prameňov sa nedočkáte = všetko stojí iba na tvrdení spisovateľa a iných jemu podobných spisovateľov z divokých 90. rokov v Rusku). V tejto spojitosti vrelo odporúčam článok uverejnený v 52. čísle časopisu Reconquista (na rozdiel od Svetozára sa pôvodca článku odvoláva na písomné a archeologické pramene, nie novodobú spisbu).

3. Spisovateľ sa úplne vyhýba opisu Záporožských kozákov, pretože by sa musel vyjadriť k tomu, ako Ruská ríša zničila kozácke zriadenie na Siči (súčasná Ukrajina) a z voľných kozákov spravila husárov a zvyšok vykynožila. Тинченко, Ярослав: Від козаків до гусарів та карабінерів. Як було зламано козацькі звичаї у XVIII столітті. Kiev: Темпора, 2018.

4. Samostatne o záporožských kozákoch sa u nás nedočítate, pretože ako celok zanikli už v 18. storočí (v menšom meradle prežilo kozáctvo v niektorých oblastiach), zatiaľ čo ostatní kozáci ako celok (stav) prežili až do 20. storočia:

- Kozáci (Stanislav Auský)
- Kozáctvo (Stanislav Auský)
- Letopisy kozáctva. Kozáci v Centrální Evropě (Josef Dolejší)

5. V roku 1926 sa k ukrajinskej národnosti hlásilo 915 450 kubáňskych kozákov, v roku 2010 84 000... V roku 1917 vznikla Autonómna republika Kubáňsky kraj. Vo februári 1918 z toho vznikla Kubáňska národná republika a zákonodarná kubáňska rada prijala rezolúciu o spojení s Ukrajinou na federatívnou základe. Skoropadský (vodca Ukrajiny) chcel vojensky pomôcť Kubáni, no napokon k tomu nedošlo a boľševici obsadili tak Kubáň, ako i UNR (Skoropadský začlenil Ukrajinu do federatívneho zväzku s Ruskom – následne bol porazený Petľurom a Ukrajina mala na istý čas opäť samostatnosť). Do roku 1925 pôsobila na Kubáni KPA (Kubáňska povstalecká armáda – podobne ako neskôr UPA). Koniec 20. – začiatok 30. rokov: poukrajinšťovanie. Tú vidia ruskí nacionalisti ako kameň úrazu, vznik ukrajinstva. No šlo o opätovné poukrajišťovanie, nie o pomyselný bod 0. Na Kubáň putovali ukrajinskí učitelia a umelci, vedenie Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky žiadalo pripojenie ukrajinsky hovoriacich krajov k Ukrajine. Ale prišila kolektivizácia, rozkulačovanie, hladomor... Počas hladomoru zomrelo cez 5 miliónov Kubáňcov, predovšetkým dedinčanov, medzi ktorými bolo skoro 70 % Ukrajincov. Následne bola Kubáň osídľovaná obyvateľmi z Ruska. Počas druhej svetovej pod vedením UPA pôsobila na Kubáni KOPA, kozácka povstalecká armáda. Heslo: Slava Kubani! Herojam Slava! Prísaha vojakov KOPA bola Ukrajine. KOPA bojovala do roku 1950.

Opis knihy hovorí, že nie je pre začiatočníkov, ale pre už skúsených, ba pre zvláštne jednotky. Kniha je však plná prázdnych hlúpostí a základných rád, ktoré povie na prvej hodine každý učiteľ bojového umenia. A tie kopy a údery na fotkách sú úplný základ, čo pozná každý chlapec zo sídliska či dediny, čo sa niekedy bijával.

Keďže v knihe nie sú značené strany, viď kapitolu „8.1.2 Penové bloky“, a tam prvú fotku, na ktorej Laubert kope do váľandy. Ako to drží ruky?! To ako keď malé dieťa kope do steny. Každý vojak a bojovník vie, že ruky vždy držať treba tak, aby si sa mohol brániť a aby si mohol udrieť. A nie ako malý rúčky rozhodené a kopkám si :D

A ten postoj „biely medveď“ (kapitola „4 Postoj a dýchanie“), to je smiešne. Skúste v tom postoji vykryť priamy kop na hruď, alebo sa cúvnutím hlavy vyhnúť úderu. Alebo sa v tom jeho postoji postavte do silného vetra, ktorý bude duť spredu alebo zozadu: rozhojdá vás, a budete sa musieť postaviť poriadne. Naozajstný bojový postoj (čo sa rozloženia nôh týka) je takmer rovnaký v boxe, karate, krav mage či hopaku (ukrajinské bojové umenie), a umožňuje ti vykryť kopy, uhnúť sa, silno udrieť u kopnúť. A nie stáť ako púčik.

A to už nehovorím o tom, že v knihe je plno odkazov na Slovansko-Árijské Védy, ktoré tento Laubert preložil z ruštiny a predáva ich ako duchovné dedičstvo Slovanov (takže sa v knihe stretnete s tzv. Odinovými či Perúnovými zápoveďami a pod.).

Inak, Laubertov „biely medveď“ a „psychoenergolitika“ pochádzajú od ruského spisovateľa Vladislava Mešalkina = práve vďaka nemu sa v roku 2010 dostalo na svetlo sveta „učenie“ biely medveď.

Príspevok od yerryho je naozaj veľmi výstižný, pomôže prípadnému záujemcovi o kúpu/čítanie sa rozhodnúť. Dovolím si ešte pár postrehov k tejto knihe (k samotnému príšernému prekladu sa nevyjadrujem):

1. 90 % použitej spisby sú ruské knihy vydané v 90. rokoch za Jeľcyna, kedy sa každý živil ako vedel, a tak vznikali knihy, na ktoré si dnes okrem pôvodcu knihy Bystvor nik nespomenie.

2. Z prvého bodu vychádza i ten druhý: ranostredoveké dejiny Rusi sú podávané sťa dejiny Ruska, a s Ukrajinou či Bieloruskom sa vôbec nepočíta (výsledok lipnutia na šovinistickej spisbe z čias cárizmu a z 90. rokov). O tomto rosijskom (Rusko je po rusky Россия/Rossija) privlastňovaní si dejín stredovekej Rusi vyšiel zaujímavý článok v 52. čísle časopisu Reconquista (na rozdiel od Svetozára sa pôvodca článku odvoláva na písomné a archeologické pramene).

3. Citujem zo strany 3 tejto knihy, kde pôvodca znevažuje súčasné dejepisectvo: „Vymýšľajú sa úplne neprirodzené etnické skupiny, ako napríklad: Fíno-Uhri a Skifo-Sarmati.“ Odhliadnime od pravopisných a vecných chýb, a pozrime sa na mapovú prílohu tejto istej knihy. Tu nachádzame na mape Anto-Iberov – tí už očividne nie sú „neprirodzenou etnickou skupinou“, lebo ju vymyslel pôvodca tejto knihy...

4. Všeobecne platné pravidlo pri posudzovaní zahraničných prác (a ich prekladov): pozrite sa, ako tam opisujú dejiny vašej krajiny.

- Tatársky vpád je tu vykresľovaný ako ruský osloboditeľský pochod na západ, na pomoc Slovanom. To stačí porovnať s domácimi kronikami a archeologickými nálezmi, ktoré vypovedajú o príšernej genocíde našich predkov zo strany týchto žltokožích divochov spoza Kaprát (práve po vyhladení množstva našich predkov začali uhorskí králi povolávať na vyľudnené územie nemeckých a iných osadníkov).

- Ak sa pozrieme na mapovú prílohu knihy, kde na každej dvojstrane je mapa Európy postupne každých sto rokov, zistíme, že územie dnešného Slovenska bolo v rokoch

650 – 800: rozdelené medzi Avarov, Bulharov, Frankov a Rusov
800 – 900: rozdelené medzi Avarov, Dulebov, Nemcov a Venejov
900 – 1000: rozdelené medzi Avarov (!) a Čechov
1000 – 1300: rozdelené medzi Maďarov a Čechov...

Samozrejmosťou je odvolávanie sa na Tartariu, z ktorej akože pochádzali tí Tatári (v našich kronikách uvádzaní ako Tartari), čo „oslobodzovali“ Uhorsko. Pre stručnosť a výstižnosť dovolím si (po obdržanom povolení zo strany pôvodcu) uviesť príspevok z jutubového kanálu Tatra ~ Matra ~ Fatra:

Rovno na začiatok: odporúčam knihu z roku 1784, napísanú a vydanú Slovákom v Paríži, dostupná je v slovenskom preklade ako Spomienky baróna Tótha na Turkov a Tatárov. Videl som tie mapy, na ktorých je Tartaria zaznačená, nejde o podvrhy, ale nejde ani o názov krajiny (ktorá by podľa mapy zaberala skoro celú Áziu). Ak pochybujete, tak ako je možné, že žiaden národ z tých „tartarských“ území si nepamätá nič o Tartarii? Pretože ide o názov, ktorý vznikol v krajine, kde predmetné mapy vznikali (Británia, Francúzsko), a označovalo sa tak riedko obývané územie či pusté územie (i Mongolov v 13. storočí nazývali uhorskí kronikári Tartaros, pretože Tartaros alebo Tartar bola v starovekom Grécku bezodná priepasť večnej temnoty, kam putovali duše najhorších spomedzi ľudí). Často sú ako obyvatelia Tartarie na okraji máp kreslení lukostrelci na koňoch či vojaci s kopijami, a pritom ide o mapy z čias napoleonských vojen. Tí ľudia tam žili prostým životom (kočovníci, pastieri...), vytvárali riedke osídlenie, ale nešlo o štátny útvar, pretože taký obrovský štát by sa v tej dobe neudržal na lukoch a kopijách na ťavích chrbtoch, že :D Objavujú sa i články a videá (už i v češtine a slovenčine), že Tartaria bola zničená iba nedávno veľmi modernými zbraňami, po čom zostali stopy v pôde a podobne. Kde je akýkoľvek dôkaz spájajúci onú na mapách západnej Európy vymyslenú Tartariu so stopami po jadrovom výbuchu (navyše na miestach, kde ZSSR jadrové bomby dokázateľne skúšal), to nevedno. Nemiešať preto hrušky s jablkami. Ja sa nevenujem prednostne záhadám, preto netvrdím, že tie fotky z Uralských skál a ázijských nížin sú podvrh, len vravím, že spojitosť s Tartariou nejestvuje.
A čo sa samotného jazyka Tartarov týka (teda obyvateľov pustých území), stačí sa pozrieť do diela Angličana menom Edmund Fry, a uvidíte, čo za jazyk je to tá tartarčina (kniha je dostupná aj v digitalizovanej podobe pod názvom Pantographia; containing accurate copies of all the known alphabets in the world; together with an English explanation of the peculiar force or power of each letter: to which are added, specimens of all well-authenticated oral languages).

Ide o pokračovanie knihy s podobným názvom, preto si dovolím odporučiť svoj stručný rozbor prvej knihy v príspevku na tejto stránke (https://www.databazeknih.cz/knihy/obrazove-pismo-slovienov-staroslovienska-bukvica-380761 ).

Nejestvuje žiaden súvislý text napísaný v boukvici, Laubert ani žiaden neuvádza, no zato stihol Laubert vyhlásiť, že v boukvici treba vykonať zmeny. Teda toto, podľa neho, starobylé písmo (z 90. rokov 20. storočia) navrhuje (po 30 rokoch) meniť. Z toho starobylosť a dokonalosť priam srší.

1. Laubert v knihe neuvádza žiaden text zapísaný v tomto ním obhajovanom písme.
2. Čerpá z pochybnej spisby. Ako napríklad z ruskej knihy Bukvica, ktorá neuvádza žiadne pramene, a v knihe takisto nenájdete žiaden (!) súvislý text v boukvici.
3. Pokračovanie z roku 2022 protirečí vydaniu z roku 2016. Podčiarknuté a spočítané – obe knihy sú stratou času a výplodom čejsi chorej mysle.

Pár príkladov Laubertovho odôvodňovania zmien v porovnaní so starou knihou:

Boukvica Б (naše B). Najprv to Laubert nazýval Bogi s tým, že Buki je nesprávny kresťanský výklad. Neskôr prešiel na Bytie, lebo že Bogi sú nesprávne. A iba pre zaujímavosť, Laubertovi podobní v Rusku prešli na Blago (Слатин, Николай Владимирович: Влесова книга. Литературный перевод её текстов с примечаниями и комментариями. Moskva – Omsk: Русская правда, 2017. 239 strán: strana 81).

Boukvicu Chier zas premenoval Laubert v novom vydaní na Cha, lebo Chier má byť podľa neho skratkou slova cherubín (skratky sa v starom jazyku nevyskytovali, nemali zmysel, nikde nie sú doložené).
Je pravda, že v dnešnej ruštine sa slovo хер (cher) používa ako neslušné slovo označujúce pohlavný úd – no nemýľme si príčinu a dôsledok. Ak by bola boukvica starobylým písmom, bolo by nezmyselné posudzovať názvy jej písmen na základe súčasného, pár desaťročí jestvujúceho významu starého slova.

Pozrime sa do ruského výkladového slovníka, do jeho štvrtého dielu z roku 1882: na strane 563 je heslo cher. Môžete sa presvedčiť, že po chere v dnešnom význame ani stopy (Толковый словарь Владимира Даля).
Pozrime sa ale do novšieho slovníka, a to do slovníka prekladového z roku 1970, strana 482: takisto tam žiaden úd nebadať. Dorotjaková, Viktória: Veľký rusko-slovenský slovník. V. diel. Т – Я. Bratislava: Slovenská akadémia vied, 1970. 791 strán

Mimochodom, rovnaký jav nastal aj v slovenčine, v ktorej sa slovo kokot zmenilo z označenia samca sliepky na hanlivý výraz (tak ako aj cher z označenia písmena na hanlivý výraz). V knihe Dejiny slovenského jazyka III. je prepis zakladacej listiny tichoňského opátstva z roku 1055, kde je aj osada Kokot či Kokoty, dnes by sme riekli Kohúty či Kohútovo. Tak či onak, hrad Kokot napríklad zanikol až počas protitureckých vojen v roku 1543. Zemepisný názov Kokot sa na Slovensku používal až do 19. storočia. A kokot vo význame kohúta je doložený i zo staroslovienskych textov (sú dostupné!!!).
V srbčine i chorvátčine znamená kokot dodnes to isté – kohúta, v Poľsku zas nájdeme obec s týmto názvom. Je teda očividné, že posudzovať staré písmo (ak by ním aj bukvica bola) na základe dnešného významu slova cher je úplne scestné.

(SPOILER) V roku 2016 vydal Vladimír Laubert knihu Staroslovienska bukvica. V roku 2022 vyšlo voľné pokračovanie pod podobným názvom. Ako pôvodca uvádza v prvej knihe, ide o staré písmo, z ktorého neskôr vznikla cyrilika. Píše síce, že ide o staré písmo našich predkov, no v knihe nenájdete jediný súvislý text v tomto písme, a dokonca ani odkaz na prameň obsahujúci zápis v tomto písme. A to je kameňom úrazu všetkého – nieto jediného prameňa, dokonca ani novo vytvoreného, ktorý by bol napísaný v tomto písme.

Odbornosť pôvodcu si ľahko priblížime už na obálke knihy. Názov knihy z roku 2016 by sme podľa Lauberta mali čítať ako Staroslovienskaja boukvica. Názov pokračovania z roku 2022 je už Staroslovienska boukvica. To nie je všetko – došlo k zámene písmen zobrazujúcich samohlásku „o“ v slove „staroslovienska“, a samohlásku „i“ v slove „boukvica“. Navyše, Laubert nenazýva písmo „slovienskym“, podľa národa „Slovienov“, ale staroslovienskym, podľa jazyka staroslovienčina, čo je dnes používaný odborný pojem pre jazyk vychádzajúci z macedónčiny 9. storočia, ktorý sa však v čase vzniku nenazýval staroslovienčina, lebo ešte nebol starým. Teda keby bola boukvica starobylá ako tvrdí Laubert, nazývala by sa „slovienska“, a nie staroslovienska... A to sme iba na obálke knihy.

Teraz sa pozrime na kapitolu 4, kde Laubert dokazuje, že boukvica jestvovala. Začína tým, že na Ukrajine boli nájdené staré nápisy zo začiatku 2. tisícročia pred Kristom. To by bol naozaj objav, ktorý by ma ako naslovovzatého rodoľuba potešil, ale namiesto odkazu na prameň či knihu sa iba dočítame, že ide o oznámenie akéhosi Šilova (bez akéhokoľvek odkazu na prameň či spisbu).
Ďalej píše, že na Slovensku boli nájdené zlaté plakety, o storočie staršie ako Cyril a Metod. To je pravda, že boli nájdené, ale na nich nie je boukvica, takže nález má k boukvici vzťah asi ako morské prasa k moru. Laubert to prosto napísal v nádeji, že čitateľ sa podvedome dovtípi, že na náleze bol objavený nápis v boukvici. Fotka plakety z oboch strán je dostupná na internete.
Ďalej píše, že Cyril zostavil cyriliku na základe už jestvujúcej písomnosti. Nuž, bez odkazu na prameň, bez hlbšieho vysvetlenia takto závažného tvrdenia. Takto isto môže vydať knihu ktokoľvek a napísať v nej, že piktogramy pochádzajú od Piktov.
Ďalej sa odvoláva na známu pamiatku z pera kresťana Chrabra z 10. storočia, ktorý napísal, že Slovania používali pred pokresťančením črty a rezy. To je pravda, potvrdili to aj archeológovia v roku 2021, ale aký majú črty a rezy vzťah k boukvici, nevedno.
Následne spomína zmluvy ruských kniežat s Romejami, teda Byzantíncami, ktoré boli zapísané v „slovienskom“ jazyku. Avšak ide o roky 911 a 944, keď už boli na zápis zmlúv v reči kniežat použité znaky cyriliky. Samozrejme ani obsah zmlúv sa nezachoval v Laubertovej boukvici.
Následne hovorí o znalosti písania a čítania na Rusi v 10. storočí (napr. o nájdenom nápise horčica. Ale, opäť, ide o 10. storočie, teda obdobie po pôsobení Cyrila a vzniku cyriliky. A takisto sa nezachoval žiaden prameň z tohto obdobia zapísaný v boukvici.
Stále sme na tej istej strane, a Laubert hovorí o tom, že v roku 922 videl ibn Fallan nápis na mohyle významného Rusa. Ide o rok 922, Cyril prišiel na naše územie v roku 863, teda nápis v roku 922 jestvovanie boukvice nepotvrdzuje. A ďalej sa píše o písmenách vyrezávaných na dreve – čo môže byť abože pozostatok čŕt a rezov, abo zápis v už jestvujúcej cyrilike. Opäť ani tento úryvok nijak nedokazuje jestvovanie bouvkice.
Nerád používam cudzie slová, ale všetko vyššie uvedené sa nazýva argumentačný faul. Teda prešľap v dokazovaní, pretože Laubert dokazuje, dokazuje, a vlastne tým okrem svojej neodbornosti nedokazuje nič.

Čo je to vlastne boukvica a kedy sa objavila? Prvýkrát sa o bouvkici ako o starom písme zmieňoval v 90. rokoch ruský nacionalista Alexander Chinevič vo viacdielnej knihe Slovansko-Árijské Védy. Toto je des, vážení...

A už samotný názov Slovieni je neskorý. Slovania sami seba označovali ako Slovänin (z toho sloven-ský, -sko...). Odporúčam Odtajnené trezory slov III., Starosloviensky jazyk I., či Stručný etymologický slovník slovenčiny.

Druhé vydanie knihy pozostáva z troch samostatných diel, napísaných rôznymi osobami v rôznych obdobiach. Iba v prípade Letopisu Popa Dukľanina (správny prepis južnoslovanského Летопис попа Дукљанина) ide o preklad pôvodiny; Tacitovo a Orbiniho dielo v tejto knihe je prekladom prekladu.

- Samotná kniha Maura Orbiniho. Prínosom je, že Orbini cituje dnes už nedostupné diela, čo každý nezaujatý bádateľ ocení, a už samotné vydanie tejto knihy je preto chvályhodný počin. Keďže Mauro Orbini nebol svedkom udalostí o ktorých písal, mohol sa spoliehať iba na knihy, letopisy a rôzne iné pramene či ústnu ľudovú slovesnosť. Nedostatkom (vo výsledku, pre bežného čitateľa) je, že Orbini z prameňov čerpá, no neporovnáva ich, nepodrobuje ich rozboru. Preto nachádzame v jeho diele aj protirečenia, podobne ako u Herodota a iných. Napr. na strane 55 sa píše, že Svätopluk bol predposledným kráľom, a následne sa spomína Sueulado (latinizovaná podoba srbského mena Svevlad, slovensky Vsevlad/Vševlad, rusky Vsevolod). Ale už na strane 57 píše Orbini o kráľovi Svätoplukovi mladšom, teda ak by bol Svätopluk predposledný, po ňom by bol iba posledný, Svätopluk mladší, a už by nemal byť Sueulado. A takýchto nezrovnalostí je v Orbiniho diele viacero.
Protirečivosť pochádza z toho, že Orbini uvádzal to, čo sa dočítal. Teda Franz Irenikus (uvedený Orbinim v poznámke pod čiarou) uviedol Svätopluka ako predposledného, a Martin Kromer a Ján Dúbravský zas spomenuli Sueulada. Pramene z rôznych období, z ktorých Orbini čerpal, sa zhodovali iba čiastočne, no Orbini sa k rozdielom nevyjadruje – preto musí byť čitateľ ostražitý, a pristupovať k tomuto prameňu ako ku každému inému – údaje porovnávať, spochybňovať, potvrdzovať, vyvracať. Neradno k tejto knihe pristupovať ako s svätému nespochybniteľnému písmu, ako ho vykresľujú isté kruhy na Slovensku.

- Letopis Popa Dukľanina. Sám pochádza z 13. storočia, v talianskom preklade vyšiel v Orbiniho knihe v roku 1601. Letopis sa pokúša preniesť tzv. veľkomoravskú tradíciu do Dalmácie, pričom dosť nešikovne. Bez akéhokoľvek dokazovania už samotným obsahom tento letopis prezrádza svoju nespoľahlivosť každému čitateľovi, oboznámenému so širšou základňou dochovaných prameňov domáceho pôvodu (písomných a archeologických, ak aj opomenieme druhotnú spisbu z pera historikov). Napr. nezmyselnosťou Metodovej cesty (premietajte si na mape), či opisom Svätopluka a jeho potomkov a nasledovníkov. Letopis sa snažil o to, o čo sa snažili i ranouhorské kroniky opisujúce rozprávkový pôvod Maďarov a ich zaujatie vlasti, či vymyslené dejiny Ruska od Tatiščeva (История Российская с самых древнейших времён).

- Germánia. Rozhodne odporúčam knihu Agricola. Anály. Germánia. Histórie, teda Tacitove diela v preklade z latinskej pôvodiny (https://www.databazeknih.cz/knihy/agricola-analy-germania-historie-194545 ). Germáni, Kelti, Balti a Slovania boli príbuzné etniká, po stránke mravnej v mnohom podobné (porovnaj predmetnú Germániu str. 56 a napr. arabské či byzantské správy o Slovanoch). Sám Tacitus uvádza, že Germáni sami seba Germánmi nenazývajú, ale Rimania ich tak nazvali a nazvali tak i územie nimi obývané. Sám Tacitus uvádza, že nie všetky kmene Germánie možno priradiť ku Germánom, napr. Venedov (podľa všetkého slovanský kmeň). To však neznamená, že podstatná časť Germánie bola osídlená Slovanmi, pretože Venedi nepredstavovali hlavnú zložku obyvateľstva. Tacitus tiež v diele uvádza germánsky znejúce slová, nijak nespojiteľné so slovanskými jazykmi.

Kniha teda sleduje jasný cieľ, tým sa v úvode ani vydavateľ netají (tajné dejiny, autochtónnosť Slovanov...), no zvolené prostriedky dokazovania poukazujú na neudržateľnosť vytýčenej osnovy.

5 10.09.2022