Ivan Kučera komentáře u knih

Vo svete filmov a seriálov už vraždili snáď všetky druhy zvierat a to vrátane vskutku kurióznych (červy, psy, svetlušky, slimáky, bobry, krtkovia, včely, mravce, mačky, kliešte). Nejeden raz zvieracie filmové horory disponovali ekologickým posolstvom resp. kritikou spoločnosti ohľadom jej hlúposti, malosti, skazenosti, túžby po zbohatnutí za každú cenu a posadnutosti nivočením prírody. No vo svete literatúry ľudožravé zvery predsa len nie sú až tak časté. Určite treba spomenúť Benchleyho morské záležitosti (Čeľuste, Beštia), Stephena Kinga (Cujo, krysy z poviedky Nočná zmena) a nesmieme zabudnúť na krysiu trilógiu od Herberta, či Fracassiho Sacculinu. Nejednou ľudskou obeťou sa mohli pochváliť i mravce vo Werberovej trilógii, no tá s hororom nemala prakticky nič spoločné. A kto by mal to srdce zabudnúť na extra nechutných Shautonových Slimákov? Hnízdo má azda najbližšie práve k nim: na nič sa nehrá, ide drsne rovno k veci, ponúka plno odporných scén, ktoré sa neboja detailov a sú prítomné úplne nezaujímavé postavy. Pre slabšie žalúdky to nie je, trénované budú asi spokojné, ale už majú čo-to za sebou, rozhodne čítali väčšie humusy (spomínaní Slimáci, neviem, ako je to s autorskými právami, ale tí by sa tiež skvele vynímali v goldendogáckej edícii Old school horror). Áno, JE to béčko, avšak napísané zručne, ponuro, atmosféricky. Jasné, fakt to nie je nejaké veľké „umenie“. No napísať „len“ dobrý zvierací horor je ťažké a kto tomu neverí, nech si to skúsi. Takže za mňa spokojnosť, hoc osobne mám so švábmi ten problém, že mi (na rozdiel od žraloka, aligátora, či besného bernardína) proste nepripadajú desiví. Tradične parádna práca Michala Březinu (obálka + vychytávka vo forme švábov na každej druhej strane). Autorov medailónik potešil. Vzhľadom a celkovým hlásením k „odpadovej“ časti umeleckej sféry mi to pripomenulo staré DVD papierové obaly hororov od napr. Řitka Video resp. ktoré bývali prílohami Filmagu Extra, no kým Řitka ponúkala nejeden raz skutočné odpady, Hnízdo je kvalitatívne na predsa len vyššej úrovni. Za hlavný problém knihy vnímam priveľkú dĺžku, vinou čoho sa žiaľ dostavuje istá forma stereotypu: keď som si pri strane 200 uvedomil, že ma čaká ešte plus-mínus stovka toho istého, nepotešilo ma to. Spomínaná Sacculina by časom tiež nudila, ale jej autor múdro zvolil krátky rozsah, vďaka čomu fungovala. Kým prvý príspevok do edície Old school horror (Když nás temnota miluje) hodnotím ako jednu z najlepších kníh, aká vyšla v českom jazyku v r. 2023 (bez ohľadu na žáner), u Hnízda sa až také nadšené pocity nedostavili. Samozrejme nesmú chýbať povinné klišé 80. rokov, ako je otvorená erotika (muži majú „nabuzené pohlaví“ a ženy „jsou vlhké i tam dole“) a samozrejme dokorán otvorený koniec. Kniha bola v r. 1988 sfilmovaná.

12 19.02.2024

„Volba tvého protivníka určuje tvoji hodnotu.“ Keď som pod stromček na Vianoce 1997 dostal od rodičov Mravcov od Bernarda Werbera, mal som sladkých aknéovitých 16 a úplne ma to odrovnalo. Nikdy by som si nebol pomyslel, že si raz prečítam špionážny akčný triler o mravcoch. A dokonca dobrý. Čo dobrý. Vynikajúci! Mravce sa mi vždy páčili, nikdy som sa ich nebál, v detstve a puberte som často trávil voľný čas na chalupe v zovretí lesov a pamätám si na jedno krásne, obrovské mravenisko, ktoré zakaždým nejaký zakomplexovaný chudák rozkopal. Mravce sa ale nikdy nevzdali a zakaždým ho skôr alebo neskôr opravili. Ako malý som sa pri ňom vždy pristavil a nedokázal som spustiť oči z toho, ako veľké čierne mravce usilovne, bez zastavenia pracujú. Mama ma naučila položiť na ich domov drievko s ošúpanou kôrou, na ktoré sa okamžite vrhli, chvíľu som im ho nechal a potom im ho vzal a oblizoval som kyslú pochúťku. Keď som išiel nedávno okolo, miesto už bolo spustnuté, mravenisko neexistovalo. Všetko sa raz skončí. Aj my. Mravce sú super. Samozrejme len v prípade, že vám nepobehujú doma, aj keď Werber sa v pokračovaní pýta, akým právom si myslíme, že ak máme mravce vo svojej nehnuteľnosti, že nemajú právo tam byť, je to predsa naša spoločná planéta, nás aj ich, nie iba ľudí. Sequel sa ku mne dostal až v r. 2023 a hoc mi chvíľu trvalo dostať sa doňho, s pribúdajúcimi stranami ma bavil do takej miery, až som pravdupovediac nevidel zásadný rozdiel medzi ním a perfektnou jednotkou. Jediné, čo mi na dvojke vadilo, boli nudné ľudské postavy. Tie v jednotke ma bavili. V dvojke ma bavili len mravčie postavy, samozrejme v čele s odvážnou a múdrou samičkou 103 683. Inak ale kvalita zostala plus-mínus na nezmenenej úrovni. No a potom prišli posledné desiatky strán a príbeh neskutočne, ale ozaj neskutočne... jediné slovo, ktoré mi napadá je – zhlúpol. Poste sa z toho stala blbosť na entú. Neviem, či si z nás autor vo finále chcel urobiť srandu, alebo nudil sám seba a tak sa pustil do „sci-fi“, prípadne možno ku koncu písania podľahol slastnej a omamnej chuti alkoholu a podľa toho to dopadlo. Netuším – a je mi to jedno. Ku koncu sa ale každopádne dočkáme momentov, pri ktorých som nechápavo krútil hlavou a vravel som si, že je to možno len nejaký sen postavy. Nebol. Ľudské postavy v MESTE hľadajú KONKRÉTNEHO mravca o veľkosti 3 mm a pýtajú sa okoloidúcich, či ho náhodou nevideli (!). Dajú miniatúrnemu mravcovi na hlavu značku z červeného laku, aby ho neskôr spoznali. Hmyz pije šampanské z pohárov! Mravčia samička pozerá televízor, vrátane porna a dokumentu o mravcoch! Mravce poznali rakovinu, ale vynašli na ňu liek! Ľudské a mravčie postavy sa vďaka kurióznemu vynálezu rozprávajú! Už sa mi ďalej ani nechcú dávať výkričníky. Ľudia stratia vzácneho mravca a dajú do novín inzerát „hľadá sa“. Operácia mravca. Mravec na vodítku. Prepáčte, ale to sú také koniny, že ich vážne nebudem komentovať. Do trojky sa bojím ísť.

12 29.11.2023

„Proč lidé musí umřít?“ – „Život lidi unaví.“ Keď ste si chceli v 90. rokoch prečítať do češtiny (o slovenčine nehovoriac, u nás je horor ešte i v r. 2023 synonymum pre úchylákov) preložený horor, mali ste smolu. K dispozícii samozrejme bol fenomenálny King, ale práveže si okolo seba vystaval (alebo vydavatelia okolo neho vystavali) taký kultový monolit, že sme na všetko iné hororové hľadeli pomedzi prsty. Ja určite. Čítal som aj Koontza, Benchleyho, Jamesa, či du Maurierovú, ale nebolo to ono, všetko som až primitívne zrovnával s Kingom. Žiaľ, vrátane klasického Exorcistu od Blattyho. Ani vzhliadnutie notoricky známej filmovej adaptácie na tomto mojom názore veľa nezmenilo. Našťastie som Blattymu dal v r. 2023 ešte jednu šancu... a áno. Mýlil som sa. Je to pecka. Je to jazda s temer až filmovým tempom, skvele vykreslené postavy, pri mnohých scénach mi buď nebolo všetko jedno, alebo som sa cítil nekomfortne, prípadne som bol dokonca občas dojatý. Detektív to dáva miestami až na Columba a dialógy sú také, že ak píšete, mali by ste ich mať ako svoj veľký vzor, ktorému možno raz, ak sa budete ENORMNE snažiť, budete siahať aspoň po kolená. Toto je ozaj vysoká škola dialógová. Útla kniha trocha stráca tempo vo finále, ktoré je paradoxne najhororovejšie (a neviem, či je to vina prekladu alebo čoho, ale „reč pospiatky“ som prekukol po prvej vete). Ak by som mal porovnať film s knihou, literárna predloha mi z toho určite vychádza pozitívnejšie. Film je samozrejme žánrová klasika s neskutočnou tržbou a 10. nomináciami na Oscara, ale kniha má sympatickejšie postavy (napr. filmový Kinderman už oproti knižnému odlišnejší byť azda ani nemohol). Blatty písal mimochodom i filmový scenár a treba dodať, že v pár momentoch svoj román vylepšil (vo filme chýba v knihe pravdupovediac nikam nevedúca linka s majordómom Karlom a kým v knihe ma motív Karrasovej mamy nezaujal, vo filme na mňa hlboko zapôsobil).

12 15.11.2023

Problém s Lovecraftom je, že jeho monštrá boli natoľko „neopísateľné“, že ak sa zjaví nejaký filmár, ktorý podľa nich chce natočiť film, alebo sa zjaví tvorca, ktorý chce do podoby komiksu pretaviť Lovecraftove texty, musí sa vyhnúť explicitnému zobrazeniu netvorov a vecí s nimi spriaznenými, pretože ak ich natvrdo ukáže, môže naraziť jednak na to, že sa strápni a jednak divák/komiksový fanúšik to zrejme odmietne, pretože na Lovecraftových poviedkach je skvelé, že hoci zachádza do až prehnaných detailov, paradoxne je zároveň veľmi hmlistý. Viem, zrejme si to navzájom odporuje, ale ja to tak cítim. Preto ma tak veľmi fascinuje komiks Mýtus Cthulhu zo 7O. rokov 2O. storočia od Argentínčana Norberta Buscagliu. Preto sa mi tak páčila dvojdielna mrazivá manga V horách šílenství od Japonca Gó Tanabeho. A preto sa mi tak nepáči komiks Volání Cthulhu a Dagon. Lovecraftove svety musia byť hmlisté, zastreté v opare záhadnosti, neurčitého charakteru. Tak, aby mala s čím pracovať naša fantázia. Nesmie byť ukázané všetko. Určite nikto nie je zvedavý na 58 metrov vysokú chobotnicu. Žiaľ, presne na toto sa sústredí Angličan Dave Shephard, ktorý to nakreslil, i napísal, pre ktorého sa jedná o český debut a ak by som chcel byť hnusný, tak napíšem, že by bolo fajn, ak by pri tom aj zostalo. V druhom rade je s týmto komiksom ten problém, že adaptuje dve poviedky, ktoré pre mňa osobne nepatria k Lovecraftovmu vrcholu, takže som sa nudil. Dagon je fajn, ale nič viac a hlavne tu má skôr len „cameo“. Podstatnú časť knihy tvorí druhá poviedka, ale Volanie Cthulhu ma nikdy nebavil. Kým v poviedke som až tak presne priznám sa nedokázal identifikovať dôvod, prečo sa mi text až tak nepáči, v komiksovej adaptácii to bije do očí: dej je mimoriadne riedky, temer nič sa v ňom nedeje a to, čo sa deje, je čudné. Škaredá kresba a slabý, nudný scenár, to je kombinácia, ktorá zvykne komiksom lámať väz. Čiže tie 3* sa javia byť z mojej strany nepochopiteľné. Treba ale dodať, že raz za čas sa Shepardovi nejakým menším zázrakom podarilo nakresliť vizuálne podmanivú scenériu, atmosféra je vcelku konzistentná a mám slabosť pre Lovecraftove ponuré texty. Takže 3*.

12 23.10.2023

"Vždycky je nějaký risk, Hanku." Od Smitha som čítal brutálny, sympaticky priamočiary pyramídovo-rastlinný survival Ruiny (odporúčam, detto skvelý film) a až následne som si zohnal Jednoduchý plán. Ten som dávno predtým poznal z podoby perfektnej filmovej adaptácie od kráľa splatteru Sama Raimiho, v ktorom Bill Paxton a Billy Bob Thornton predviedli jedni z najvydarenejších výkonov svojich kariér a to už je vážne čo povedať. O tom, čo sa stane, ak dobrí ľudia robia zlé veci. Síce sa to snažia mať dopredu dôkladne premyslené, ale jednak náhoda je sviňa a jednak diabol sa ukrýva v detailoch. A pri ťažkom zločine nie je nič ľahšie, ako zanechať po sebe plno nenápadných stôp. Nabaľujú sa na seba nenápadné, azda až banálne hlúposti... a zrazu je z toho nezastaviteľná, obludne desivá lavína. Autor dal dokopy uveriteľný príbeh a realistické postavy, vďaka čomu sa dokážeme ľahko a bez problémov vcítiť do ich kože. Mrazivý (doslova, keďže snežný) triler. Obálka síce výstižná, ale zároveň ako z katastrofického trileru á la Letisko. Zvolil by som lepšiu. V češtine kniha vyšla v r. 1994 a rušilo ma divne vyskloňované meno kamoša z mokrej štvrte Loua (napr. "Tým ho nakoniec naženieš do náruče Lou" namiesto "Loua" alebo "Louovej náruče"). Čo sa rozdielov týka, mohlo by sa zdať, že film je verný knihe, ale mnohé zmeny sú zásadné. V knihe vystupuje Sonny, vo filme by ste ho hľadali márne. Vo filme sa celkovo menej vraždí. Chýba scéna z večierky, čo je super, pretože v knihe všetko od "šampanského" pôsobí ako zo zlého sna. Scott nenapísal len román, ale i filmový scenár a ten pôsobí dojmom, že si to uvedomoval a tak do filmu použil úplne iné, skromnejšie, ale o to napínavejšie, finále. Naopak, na filme mi vadilo, že Jacob je poňatý temer až retardovane, kým v knihe je to (oveľa realistickejší) hanblivý, zakríknutý starý mládenec. Žiaľ, ako film, i kniha obsahujú rovnaké alebo podobné logické hovadiny. Napr. nikdy nepochopím, prečo Hank dal Louovi vypočuť nahrávku HNEĎ a nie nasledujúci deň ráno. Chápem, tým pádom by sa dej zrejme vybral iným smerom, ale takto mi to práve kvôli tomu pripadalo ako umelé nasilu postrkovanie príbehu do miest, v ktorých ho autor chcel vidieť a nie do miest, do ktorých by smeroval sám od seba, prirodzene. Horory čítam od detstva a toto nebol horor, ale napriek tomu to bol fakt hnus (oveľa výraznejší, než čisté horory, viď. scéna so psom).

12 10.09.2023

Vyrastať v 9O. rokoch v Novom Meste nad Váhom okrem iného znamenalo, že hororové oddelenie v knižnici sa rozprestieralo na cca troch policiach. V tých dobách v češtine, o slovenčine nehovoriac, vychádzalo minimum hororov. Horor mal povesť podradného žánru pre úchylákov a psychopatov. Maximálne som v našej knižnici narazil na pár morských hororov Petra Benchleyho, občas na ducharinu iného Petra a to Petra Jamesa, cenzurovanú verziu Draculu, jednu zbierku poviedok od Daphne du Marier, prípadne zopár kusov od Deana R. Koontza. Ak som mal fest šťastie, nebol vypožičaný King. O Cliveovi Barkerovi sme u nás v meste nechyrovali, nevedeli sme, kto to je. Jedným z hororov, ktoré v knižnici mali a ktoré sa ku mne dostali (a okamžite ma hlboko traumatizovali), boli nezameniteľnou obálkou disponujúci Slimáci od anglického autora Shauna Hutsona, ktorých v r. 1992 vydala Premiéra za 39 Kčs. Okrem iného sa špecializovala na knihy s filmovou tematikou (Arnold: Neschválený životopis) a na knižné adaptácie úspešných filmov (E.T. Mimozemšťan, Batman, RoboCop). Množstvo explicitných scén knihu okamžite katapultovalo medzi to najdrastickejšie, čo som v tých dobách čítal. Uznávam, to o mnohom nevypovedá, keďže ako som poznamenal, vtedajšia žánrová ponuka bola fakt slabá. Zaujímavé je, že keď som sa ku knihe vrátil v r. 2023, stále bola po stránke násilia neskutočne naturalistická a silná. Scéna sexuálnej trojky, obohatenej o slimačí efekt, je niečo, čo som od 9O. rokov nedokázal dostať z hlavy. Teraz som si to pripomenul... a je to stále sila. Celkovo je kniha riadne odporná a fyzicky enormne humusácka. Fakt len pre silné žalúdky. Ono, napísať humus vie každý blbec, ale napísať realistický humus, na to už treba talent. Kniha je i vďaka počtu strán cca 160 svižná; zhltnete ju ako slizniaka dobre utajeného v záhybe šalátového listu v zálievke. V tých dobách boli (vďaka filmovému trháku Čeľuste/1975) v nesmiernej obľube horory s vražednými zvieratami a to ako na filmovom poli (vraždilo všetko, od aligátorov a krokodílov cez medvede a opice až po hady a pirane, o žralokoch nehovoriac), tak samozrejme tiež na literárnom (Herzogov Roj, Herbertova sága Krysy, Kingov Cujo, prípadne jeho zmutované potkany v poviedke Nočná zmena, Čeľuste a Beštia spomínaného Benchleyho). Okrem toho Slimáci používajú motívy z katastrofických príbehov, ktoré boli taktiež vyhľadávané nielen vo filmoch, ale i bestselleroch (Sklenené peklo, Letisko, ale ostatne čiastočne i včelí Roj). Dokonca premýšľam, či (aspoň v malej miere) vizionársky neprispeli k vývoju zombies žánru, ktorý sa najmä po príspevku Dannyho Boylea O 28 dní zmenil z kanibalských oživených mŕtvol na infikovaných, ktorí sa správali mimoriadne agresívne, útočili na nenakazených a o ľudské mäso im vôbec nešlo. V diskusii užívateľ Noir uvádza zaujímavú kuriozitu, že toto je v skutočnosti v originálnej sérii dvojka a nie jednotka. Keďže ale zo série u nás vyšiel len diel Slimáci, tak vlastne ani nevieme, že je to séria. Z deja dvojky nijak nevyplýva, že máme dočinenia s pokračovaním (napr. postavy nespomínajú na žiadne staršie slimačie udalosti z jednotky). Takže horor Slimáci (1988) skutočne nevznikol podľa tejto knihy, lež podľa jednotky... ktorá u nás nikdy nevyšla. Mimochodom, Slimáci by sa de facto ani nemali volať Slimáci, keďže originálny názov znie Breeding Ground.

12 03.06.2023

Za mňa uspokojivé, viac než dostatočné a najmä plnohodnotné ukončenie skvelej série. Môj obľúbený užívateľ Norri má zrejme pravdu, ale ja som túto 5-dielnu sériu čítal od marca do mája 2023, pričom medzi jednotlivými čítaniami som si ordinoval tu menšie, tu väčšie prestávky, takže som si nepamätal všetky detaily. Ak si to prečítate naraz v krátkom časovom intervale, možno ani vám nebudú sedieť niektoré veci, ale ja som si záver ságy užil. A, pravdupovediac, bol som rád, že ju mám za sebou. Nemyslím to ironicky! Brubaker je plným právom považovaný za jedného z top žijúcich scenáristov. Ale skrátka to bolo už trochu zdĺhavé. Potvrdilo sa mi, že Fatale malo byť vydané ako fajnový 7OO-stranový (vrátane bonusov) ombinus a nie takto. Ale samozrejme radšej takto, ako nijako. Budem si na Fatale pamätať ako na istým spôsobom krásne zvrhlú ságu pohybujúcu sa naprieč desaťročiami (v podstate storočiami) plnú okultných kultov, sexu (v ktorom ale až na prsia nie je nikdy nič vidieť), roztrieštených lebiek (v zobrazení násilí naopak zjavne cenzúra nevládla), chápadlových démonov, zo stropu za nohy zavesených mŕtvol (Predátor môže závidieť), nádhernej ženy a úbohých chlapov nachádzajúcich sa pod jej (zhubným?) vplyvom. Štvrtú hviezdu dávam za to, že Josephine je tu opäť sympaťáčka (v štvorke nebola a nečítalo sa to dobre), za dupnutie na plyn ohľadom nechutného lovecraftovského hororu (ktorý si v niektorých predchádzajúcich dieloch predsa len dával jemnú prestávku a miestami to bol viac noir, než horor) a oslovilo ma i to, že finále sa nesie v pomerne psychedelickom duchu plného vášní, sexu a záberov Seana Phillipsa, ktoré sú skutočne krásne a veľkolepo hororové. Samozrejme body k dobru aj za to, že máme dočinenia s fakt konečnou. Všetko sa nesie v duchu uzatváranie dejových liniek, nekompromisného zúčtovania s postavami, ktoré si to zaslúžia (a samozrejme i s tými, ktoré si to nezaslúžia, taký je život) a v silnom, satisfakčnom, dokonca až dojemnom duchu, po ktorom som v duchu skonštatoval: je super, že to takto ukončili.

12 14.05.2023

Dômyselne zapletený, prepletený a vypletený mysteriózny triler s uveriteľnými postavami. Možno predsa len pridlhý a teda jemne stagnujúci. Postupne, ako vrstvy cibule, odhaľované tajomstvo. Nikdy si nebudete môcť byť na istom ohľadom toho, čoho ste sa práve stali svedkami (mňa najviac odrovnal majstrovsky utajený hendikep istej osoby). Nevraviac o tom, komu môžete veriť. A či vôbec niekomu. Môže človek veriť vlastným očiam, alebo už ani to nie? Za mňa sú tieto veci v podstate istým spôsobom oveľa väčším hororom, ako upír či monštrum z močiarov, takže ak niektorí ľudia radi vravia o tom, že horor je pre úchylákov, nech si prečítajú túto knihu a možno pochopia, že reálny život je ten najdrsnejší horor. Zlovestný román. Skvelé ilustrácie Pavla Popelku.

12 15.03.2023

Úchvatný, prekrásny kus komiksu. Už tá pevná väzba, papier, lacetka a formát A4, ktorým v komiksoch asi nikdy nič nepokazíte. A to som ešte nezačal básniť o dych vyrážajúcej čierno-bielej kresbe. Týmto komiksom je nepochybne radosť listovať. So scenárom je to horšie, keďže príbeh samozrejme notoricky poznáme z kultovej Stokerovej knihy. Treba ale dodať, že scenárista (a ilustrátor v jednej osobe) Georges Bess (Bílý láma) zápletku predsa len na pár miestach jemne, hoc neškodne (a teda zbytočne?) inovoval (napr. istá postava tu na rozdiel od románu prežije). Sledovať to, čo predvádza Bess ako ilustrátor, je pohlcujúce, fascinujúce a imaginatívne. Je tu však jedna maličká skupina ľudí, ktorí z toho nebudú až takí užasnutí a to z jedného dôvodu. Ten dôvod má meno. Dracula - skutečný deník Jonathana Harkera. V r. 2005 ho vydal Netopejr a to, čo v ňom predviedol génius Radim Končandrle, je neskutočné. Keď som ho pred temer dvoma desaťročiami čítal, absolútne ma odrovnal a dodnes ho považujem za to najlepšie z nesuperhrdinského komiksu, čo som kedy čítal. Jednak je to ešte o chlp úchvatnejšie nakreslené, než toto a jednak sa príbeh obmedzil na Harkerov pobyt v desivej Transylvánii, čo je moja najobľúbenejšia pasáž románu. Naopak, Bessov Dracula je (relatívne skratkovitou) adaptáciou slávneho románu, takže ma to jemne nudilo. Bess dokonca temer úplne vyhodil moju druhú najobľúbenejšiu pasáž z románu a to grófovu mrazivú plavbu škunerom Démétér. Komiks má v mojich očiach ešte viacero ďalších chýb. Jonathanova pasáž je ustrihnutá. To, ako sa mu podarilo utiecť z hradu, aspoň slovne vysvetlil, ale radšej to mali ukázať, stačilo na to predsa pár okienok. Občas tomu chýba základná logika (sprchovanie hadicou oblečeného pacienta, no neviem), nepochopil som, aký zmysel pre neskorší dej má niekoľkostranový úvod z (inak nádherného) cintorína. Tatko poňatý Renfield podľa mňa predstavoval slepú uličku. A kto schválil hnedé písmo na čiernom podklade (viď. zadná strana obálky)? Inak ale skvelá vec, akú asi nutne musí mať každý fanúšik komiksu, dvojnásobne hororového. Takmer každé okienko, každý panel sú malým umeleckým dielom. Okrem samotnej uchvacujúcej kresby rozhodne oceňujem ešte pekne vystihnutú dobovú atmosféru (slovník, správanie, oblečenie). Mignolaov Drákula ma bavil menej, ale zas Dracula - skutečný deník Jonathana Harkera viac.

12 18.01.2023

Schválne som si pozrel, čo všetko som od Brubakera čítal. Okolo 15 vecí. A z toho... chvíľa napínavého ticha... ani jednu zlú! Skvelá Velvet túto tradíciu našťastie neporušila. Uznávam síce, že ide zrejme o Edovo najkomplikovanejšie dielo, ale to predsa nič nevypovedá o jeho nekvalite, skôr naopak. Keďže sa dej odohráva medzi špiónmi a organizáciami takými tajnými, že o nich nevedia ani konkurenčné tajné organizácie, je pochopiteľné, že musíte mať neustále oči ako na stopkách a všímať si detaily. Ono celkovo ide o dielo určené dospelému, zrelému čitateľovi. Napriek tomu je dej vcelku v pohode prehľadný a priamočiary, skoky v čase samozrejme robia svoje, ale osobne každý komiks čítam minimálne dvakrát v rýchlom tempe po sebe a musím povedať, že pri repríze som fakt mal v podstate vo všetkom jasno. Velvet je rozvážne, komplexné dielo. Obsahuje síce tonu (priam veľkolepej) akcie a nakreslené Steveom Eptingom (Captain America: Zimní voják) je to skutočne neskutočne, ale proste akcia nie je na programe dňa, to by sme scenáru krivdili a to si nezaslúži. Spomenúť musím nielen famóznu prácu koloristky Elizabeth Breitweiserovej (Zatmívačka), ale aj tvrdú väzbu, prebal, lacetku a plno parádnych bonusov (alternatívne obálky, eseje, skice, komiksový trailer...).

12 01.11.2022

„Život není jednoduchej.“ Ďalšia skvelá vec od Brubakera (a samozrejme Phillipsa). Ed svojho času priznal, že bol unavený zo svojich predchádzajúcich ambicióznych fušiek (Criminal, Fatale atď.). Zabij, nebo budeš zabit preňho preto predstavoval vítaný, osviežujúci projekt, pri ktorom sa uvoľnil, odreagoval a zabavil. Lenže aj keď sa talentovaný scenárista Brubakerovho formátu „len“ odreagováva povedzme predsa len štipku menej ambicióznym projektom, stále je výsledkom vynikajúce dielo kladúce komplikované, zaujímavé otázky. Trocha ma rušilo, ako občas podceňuje čitateľa (Ed, mne fakt bolo jasné, že ak sa na začiatku príbehu zjaví ruský taxikár a na konci ruská mafia, že to spolu „asi“ bude mať nejaký súvis, nie som blbec). Ale inak je tu na kritizovanie skutočne minimum vecí. Vlastne si už na žiadne ďalšie nespomínam. A to som komiks čítal dva razy. OK, možno by potešila hŕstka bonusov, ale v pohode sa to dá prežiť bez nich. Ak máte radi Brubakera a Phillipsa, je to povinnosť.

12 08.07.2022

Gnóm! sa po 4. rokoch (vynikajúca zbierka Hleď, prázdnota) vracia k tvorbe skvelého hororového amerického autora Philipa Fracassiho. Fracassi patrí k najzásadnejším súčasným žánrovým autorom. Tentokrát padla voľba na jeho útlu novelu s tajuplným (ale napokon vlastne veľmi banálnym) názvom Sacculina. Ak máte radi nervydrásajúce komorné predstavenia, prídete si na svoje. Z príbehu od prvých chvíľ dýcha krásne mrazivá, nepríjemne tiesnivá atmosféra. Spolu s hrdinami tušíte, aká šialená hĺbka sa pod rybárskym člnom nachádza. A že v nej hocičo môže žiť. Asi aj žije. A možno je to zvedavé na to, kto zavítal do jeho habitatu. Možno vás zarazí, aká malá knižočka to je, ale ak u nás mohla samostatne vyjsť poviedka (Skvrna od Gillian Flynn), prečo by nemohla novela? Dvojnásobne ak je stokrát vydarenejšia? Napriek maličkému rozmeru je Sacculina typicky gnómovsky! vymaznaná. Okrem sympatického formátu a luxusného značkového papiera použitého na obálku, sa môže pochváliť jedinečnou maľbou Terezy Laznovej. U Gnóma! si dokonca môžete objednať úchvatnými farbami hýriaci tematický zberateľský plagát z limitovanej edície 99 kusov (ja mám č. 17). Malé výtvarné umelecké dielo. Súhlasím s vydavateľom, ktorý vo svojskom, ale parádnom Fracassiho záverečnom medailóniku tvrdí, že na autorovi je poznať jeho špecializácia na filmovú a seriálovú tvorbu. Určite i vďaka tomu Sacculina ubieha (pláva, aby sme ostali ponorení v téme) nie svižne, ale priam diabolsky! Ešte sa ani poriadne nezačne a už končí. Niekto by povedal, že je to dané malým počtom strán, ale poznám knihy, ktoré sú napísané tak mizerne, že prečítanie jednej strany sa vlečie ako slimák. Táto naopak absolútne nestíha nudiť. Až na pár flashbackov ide rovno k veci. Postavy sú načrtnuté psychologicky uveriteľne, ale zbytočne sa v nich autor nepitvá. Ostatne, načo. Takto je to tak akurát. Veľakrát som sa zarazil nad krásnym opisom, originálnym slovným obratom alebo výstižne poňatou, zaujímavou myšlienkou hodnou aspoň krátkeho zamyslenia. Nepríjemnosti okolo skupiny mužov sa začínajú množiť. Naberajú na intenzite. Nechcete vedieť, ako to dopadne. Ale je vám jasné, že nie pekne. V drobnostiach mi to pripomenulo tvorbu Nicka Cuttera (Oddíl, Hlubina). A samozrejme Hemingwaya.

12 22.06.2022

Žiadny Boh. Len hlad. Veľká pecka. Od Cesty kostí som nič nečakal, o to príjemnejšie ma prekvapila. Spadá do extrémne (logicky) temných „táborových“ (gulagy, koncentračné tábory) komiksov typu Vrána: Soumrak bohů alebo Čertův rypák/Tulipánek. Najhoršie na nej je, že najstrašnejšie veci sú inšpirované skutočnosťou (pochovávanie pod cestou, hladomor, kanibalizmus v podobe tzv. „chodiaceho obeda“). Takže ak chce niekto nadávať na tvorcov, ako neúctivo pristupujú k historickým udalostiam, nech si láskavo naštuduje, aké svine v 50. rokoch riadili Sovietsky zväz a to, čo robili. Ak vás odsúdili na 10 rokov a umiestnili vás do gulagu, v podstate sa to rovnalo trestu smrti, keďže priemerné dožitie v takýchto neopísateľných podmienkach bol cca jeden (!) rok. Môj otec, ročník 40, na Rusov nikdy nemal pekné slovo. Veľmi dobre vedel, o čom hovorí. Cesta kostí je snežný gulagovsko-kanibalsko-domovojský survival, čo je síce divoká, ale perfektne fungujúca kombinácia. Scenáru Richarda Doueka nechýba nedoslovnosť, takže ani po druhom precitaní nebudete stopercentne vedieť, ako to bolo. Príbeh je sympaticky jednoduchý, priamočiary a nekomplikovaný. Avšak i na menšej ploche dokáže rozohrať zaujímavú a šialene tragickú hru. Vyhodí vás z pohodlných životných koľají skôr, než si uvedomíte, že to chce urobiť. Minimálne pár hodín vám táto extrémne strastiplná cesta mrazivou tundrou nedokáže odísť z hlavy (hoci by ste si to priali, vrátane strašného posledného panelu). Kresba Alexa Cormacka je fantastická. Alex nádherne nakreslil drastickú „ruskú zimu“ a majestátne, krásne, ale kruté a absolútne nič neodpúšťajúce hory s priepasťami, z ktorých hĺbky sa točí hlava. I najväčší drsňáci, zvyknutí doteraz riešiť svoje problémy hrubou silou, sú proti prírode bezmocní ako malé deti. Beštiálne poňal explicitné scény násilia, ktorých je len hŕstka, ale o to čvachtavejšie sú spracované. Je pravda, že postavy je od seba vcelku ťažké odlíšiť, ale neustále sa oslovujú menami a sú len tri a pri druhom čítaní som sa v nich orientoval bez problémov. Nové komiksové vydavateľstvo Mighty Boys tento skvelý hororový komiks vybavilo tvrdou väzbou, kvalitným papierom, 12. výtvarnými bonusmi a 2-stranovým záverečným slovom. Kto pácha najväčší teror? Fiktívne (?) nadprirodzené bytosti, alebo ľudia? Osobne odpoveď na túto otázku poznám, ale nie je to také jednoduché, ako by sa mohlo zdať, lebo to, čo v Ceste kostí stvárajú niektoré postavy, tak sú k tomu de facto donútené. Kto je teda dobrý a kto zlý? Dá sa to vôbec povedať? Povedal by som: užite si. Ale toto si fakt neužijete.

12 24.05.2022

No, tak toto nie, Brian. Nonstop je zrejme jedno z najlepších sci-fi, aké bolo kedy napísané. Napriek tomu som k Skleníku (napísanému 4 roky po ňom) pristupoval opatrne. Napokon som si ho kúpil za výbornú cenu v pražskom antikvariáte, ale musím žiaľ skonštatovať, že som mal počúvať svoj vnútorný hlas. Ok, som rád, že som si knihu odškrtol zo zoznamu povinného čítania, musím každopádne skonštatovať, že na Nonstop sa nechytala ani omylom. Hoci sa číta pomerne svižne, v druhej polovici už som sa nudil a ku koncu som bol vyložene otrávený. Nápad je pritom výborný. Spisovateľ ho ale neuchopil dostatočne pútavo. Strácal som sa v postavách, pravidlách zvláštneho sveta, v jeho svojráznych obyvateľoch. Ku koncu už som sa cítil pomaly ako v detskej rozprávke. A hoci som si o sebe vždy myslel, že mám slušnú predstavivosť, priznám sa, že napriek množstvu (fakt fakt fakt množstvu) konkrétnych detailných opisov, som si Aldissov rastlinný svet nedokázal vizualizovať. O to viac ma nadchla obálka vydania z r. 2018, ktoré vlastním a ktorá je krásna a fantastická. Škoda, že kniha neobsahovala podobné, farebné ilustrácie.

12 14.05.2022

Lucy Taylor vie písať. To si uvedomíte behom pár viet. Možno si poviete, že to je samozrejmosť. To by ste sa ale škaredo mýlili. Možno by ste sa čudovali, koľko spisovateľov nevie písať (napriek tomu sú vydávaní... predávaní). Lucy písať vie. A to tak, že čertovsky dobre! Pri čítaní jej poviedok vidíte úžasný progres: texty z 90. rokov nie sú zlé, ale nie je to ono. Naopak, veci napísané po r. 2012 „ono sú“. Na prvých mi trochu vadilo, že hoci je kniha na obale prezentovaná ako horor, označil by som ich za čisté trilery. Našťastie sa rýchlo dostavili čisto hororové pecky Extrémofilové, La Señora Blanca, V jeskyni delikátních pěvců a Zlatíčka. V tej chvíli mi bolo jasné, že toto bude za 4*. Dobrou správou je, že zbierka neobsahuje vyložene slabšiu, či nebodaj zlú poviedku. I tie, ktoré ma bavili menej, si zaslúžia minimálne 3*. Posledná poviedka (Jak umírají praví muži) je síce opäť nehororová, ale skvele potvrdzuje starú známu pravdu, že nejeden raz sa najväčšie monštrá ukrývajú v nás, ľuďoch. Potešila záložka a výrazná obálka (viac žltej na obálkach!) s medailónikom autorky. Vôbec, celkovo sa s tým Michal Březina vyhral (na každej druhej strane sa vyskytuje nenápadne sa pohybujúca v slovenčine pomalka, v češtine oveľa zvukomalebnejšia želvuška). Som nadšený z toho, že Golden Dog predstavil ďalšiu (u nás neznámu) zahraničnú žánrovú autorku. Poznamenal by som, že som sa miestami cítil mladší o 20 rokov; čítanie poviedok ma vrátilo nazad v čase, kedy som frčal na Bukowskom.

12 04.04.2022

Pripomína to film s Robertom Pattinsonom: civilné, komorné, málo akcie, viac Batmana ako Waynea, Bruce je štíhly mladík robiaci chyby večne posiaty jazvami a modrinami, ešte sa len učí, komu môže veriť, Gotham pripomína zločinecké mravenisko (viac, ako inokedy predtým), nie je možné byť všade a netopier je na stope sériového vraha zmrdov, ktorí mali dávno sedieť, ale nesedia a teraz za to zaplatia. Identitu vraha som napriek relatívne nízkemu počtu postáv neuhádol. Nie je to šok, ale dáva to zmysel: ako jeho totožnosť, tak to, prečo zabíja toho, koho zabíja (ono to spolu súvisí). Zápletka je jednoduchá, ale účinná, hoc sa zdá, že vo svete komiksu nie je nči jednoduchšie, ako si na seba vziať kostým slávneho hrdinu a v jeho mene začať vraždiť (zažil si s tým svoje už Smaragdový strelec v Green Arrow 3: Smaragdový psanec). To, že sme v Black Label, sa okrem celkovej drsnosti a realistickosti prejavuje napr. na spôsobe, akým scenárista pracuje s Gordonom a Alfredom. Scenár je vydarený a vyladený, ale ešte mohutnejšie sa mi páčila fenomenálna, špecifická kresba Taliana Andreu Sorretina (Tajné impérium 1 + 2). Nápad, že Bruce navštevuje psychiatričku je skvelý, ale historicky nie prvý (bolo to už v Knightfalle, ktorý u nás vyšiel pod názvom Soumrak Temného rytíře). Rovnako sa v minulosti už vyskytol komiks, v ktorom sa pod netopierovou maskou ukrýva zločinec, ktorý mu takýmto spôsobom chce uškodiť (Oběť). Viac v mojej recenzii: [url=https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-batman-dvojnik-komiks]https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-batman-dvojnik-komiks[/url]

12 24.03.2022

V r. 2021 Golden Dog vydal dve skvelé hororové antológie českých autorov: Jihočeský horor a České temno. A hoci sa mi Jihočeský horor páčil predsa len o štipku viac, rozhodne i České temno je ťažký, tvrdý a nekompromisný nadštandard za poctivé a fajnové 4*. Priemerných kusov je tu len zopár a vyložene zlý text by ste tu hľadali márne (ja som nenašiel). Najviac ma dostali poviedky od Honzu Vojtíška, Miroslava Pecha, Vladimíra Pospíchala, Otomara Dvořáka, Petra Bočka, Stavopluka Doseděla, Ondřeja Kocába a s heslom najlepšie na koniec exceluje Kristina Haidingerová (zároveň zostavovateľka antológie) so svojou vynikajúcou poviedkou Synek, u ktorej sa to miestami opatrne šplhalo až k 5*. Celkový nadpriemerný dojem dotvára úvodné slovo, záverečný doslov a to, že nielenže je každá poviedka ilustrovaná, ale ku každej prislúcha medailónik autora s informáciami o tom, kde a kedy bola daná poviedka v minulosti publikovaná (čo je presne to, čo od antológií, zborníkov a zbierok očakávam).

12 19.03.2022

„Radovat se z čeho? Tohle není vítězství.“ Z tohto som mal od samého začiatku veľmi dobrý, ale zároveň smutný dojem, lebo som bol presvedčený o tom, že takto nastavený príbeh sa nemôže skončiť dobre. Smečka z Bagdádu kombinuje kvázi rozprávkové „hovoriace“ zvieratá s tak dospelou a vážnou témou, akou je vojna, ale v praxi to funguje geniálne a ani vám nenapadne premýšľať nad tým. Úderné tvorivé duo scenárista Brian K. Vaughan (Doctor Strange: Přísaha) a ilustrátor Niko Henrichon (diely Tajná říše, Město Hříchu a Bůh magie zo série Doctor Strange) si vzali veľké sústo, ale dokázali ho bez problémov požuť, prehltnúť a kvalitne stráviť. Je to pecka. Malý leví pochod smrti vojnou (a z toho vyplývajúcim chaosom) zdecimovanou krajinou (dej sa odohráva v roku 2003, keď Bagdad bombardovali Američania). Henrichon dal dokopy sériu desivých „post-apokalyptických“ (alebo bez úvodzoviek?) obrazov, ktoré nedostanete z hlavy (žirafa). Desivé scenérie strašnej skazy a deštrukcie, akej je schopná len príroda... a človek. Rovnako tak z mozgu však nedostanete (hoci by ste chceli) obludnú scénu s Fejdžerom. Hoci to znie neuveriteľne, komiks je inšpirovaný skutočnými udalosťami (štvorica levov skutočne pri bombardovaní utiekla zo ZOO a následne... veď uvidíte). Občas som od seba nerozoznával jednotlivé samice. A možno je to trochu krátke. Možno by si to zaslúžilo nebyť jednorázovkou, ale sériou čítajúcou minimálne 20 plnohodnotných zošitov. Dalo by sa povedať, že sa to skončí skôr, než sa to poriadne rozbehne. Ale zrejme sila a údernosť príbehu je paradoxne neparadoxne práve v jeho krátkosti, priamočiarosti a jednoduchosti. Občasné „filozofické“ reči o slobode atď. ma míňali, ale ako „len“ survival som si to užil. A treba jedným dychom dodať, že aj „reči“ majú v príbehu zmysel, keďže zvieratá väčšinu života (alebo celý, ako kto) strávili v zajatí. Kebyže raz mám spísať zoznam 50 najvýznamnejších komiksov na svete, tento by sa medzi ne (spolu s napr. Z pekla alebo Strážcami) určite dostal, preto plná paľba za 5*.

12 24.10.2021

Výnimočná kniha... ktorá ma bohužiaľ hrozne nebavila. Ticho závidím čitateľom, ktorých dostala. Tie iba 2* ma mrzia, ale niektoré veci pre mňa boli doslova nečitateľné, tak neviem s čistým svedomím dať až 3*. Som na jednej strane rád, že Ligotti (konečne) vyšiel v češtine... ale vôbec mi nesadol. Ukrutne som sa na to tešil, o to väčšie bolo moje sklamanie. Pôvodne som chcel napísať „Brian Evenson je oproti Ligottimu autor knižiek pre malé deti“, ale nebolo by to fér: obaja sa špecializujú na iný druh literatúry a porovnávať ich tvorbu je ako porovnávať jablká s granátmi. Navyše, Písné mrtvého snivce (mimochodom, super názov) obsahujú plno vecí nepoviedkového charakteru (rôzne zamyslenia, úvahy, texty...). Oceňujem skvelý preklad Milana Žáčka, neprehliadnuteľnú obálku, pekne koncipovaný obsah (obsahujúci aj originálne názvy jednotlivých textov), ilustrácie vnútri knihy a autorov dvojstranový medailónik.

12 15.08.2021

„Západně od Arkhamu se nespoutaně zvedají kopce a táhnou údolí s hlubokými hvozdy, jež dosud nespoznali sekeru.“ Fantastická kniha. Predchádzajúca lovecraftovská zbierka od Carcosy, Zjevení Cthulhu, mi až tak nesadla. Bola to síce povinnosť pre každého hororového fanúšika, ktorý to so žánrom myslí vážne (mýtus Cthulhu je nepochybne úžasný), ale bolo toho skrátka priveľa; čítať autorove extrémne detailné opisy o tom, že kváder mal rozmery 35 cm na 89 mm, bolo nad moje sily. Mnohé poviedky boli zdĺhavé, azda až nekonečné a tým pádom čiastočne nudné. Barva z kosmu ma oslovila viac, lebo obsahuje skôr komorné hororové poviedky od HPL. A to je niečo, čo ma fakt baví. Spravidla je v nich osoba uväznená na statku uprostred zahmlených, ponurých lesov, o ktorých medzi miestnym obyvateľstvom odnepamäti kolovali desivé historky. Noci sú tu temné a ešte temnejšie, stromy sa stávajú nemými svedkami príšerných okamihov (a nikdy nič neprezradia), strážne psy si idú vyštekať hlasivky na niečo, čo o polnoci obchádza gazdovstvo (a nakoniec ich to roztrhá, v lepšom prípade s bojazlivým skučaním zalezú do búdy a ustráchane z nej vylezú von až s príchodom prvých ranných lúčov) a obyvatelia fariem spia s revolverom pod vankúšom, aby boli pripravení pre prípad, že by sa zlo rozhodlo zákerne im vyraziť dvere na spálni. V tomto smere bol HPL neskutočne atmosférický autor. Predbehol dobu a mnohí súčasní žánroví autori naňho nemajú aj keby sa postavili na chápadlo. Mohlo by sa zdať, že miestami je až nechtiac smiešny v čo najextrémnejšom popisovaní atmosféry (jeden príklad za všetky: nestačí, aby fotka bola znepokojujúca, ona musí byť OHAVNE znepokojujúca). Ale nie, nie je to tak. Je skvelý. Za najmohutnejšie texty zo zbierky by som označil Stín nad Innsmouthem, Kdo šeptá ve tmě a samozrejme takmer geniálnu Barvu z kosmu.

12 19.12.2020