Macvosik komentáře u knih

Troilus a Kressida je hra, ktorá klame telom. Shakespeare tu definitívne rozpustil žánre v jednom kotle a vytvoril hru, ktorá je aj preto len ťažko uchopiteľná a nepríliš naratívna. Nestála láska Troila a Kressidy, neustále preskupenia a zmeny pohľadov dvoch strán, nabubrelosť a pokrytectvo trójskych hrdinov, neustála faloš, zrada a klam a na to naviazaná irónia vytvára takú difúznosť, že nie je možné rozprávať súvislý príbeh. Trójska vojna ustrnula na mieste a zostalo v nej len hmýrenie sa indivíduí, ktoré sledujú len vlastné problémy - nič ich nespája. Tvária sa hrdinsky a cnostne, ale v skutočnosti všetci tušia, že za "závojom" sa deje niečo úplne iné. Pripomínajú športový klub plný veľkých individualít, ktoré nedokážu ťahať za jeden povraz. Tá hra tak irituje preto, lebo to, o čom hovorí, aj sama napĺňa svojim "telom" - je difúzna, rozbitá, ironická, nesústredená.

Paradoxom je, že je to hra aj výsostne aktuálna. Akoby rozprávala o svete sociálnych sietí s ich krátkymi a rôznorodými individuálnymi príbehmi, o falošnosti influencerov, ktorí zdieľajú len to pekné a veľkolepé, o krátkych a nezmyselných láskach založených len na "prvej signálnej", o pokrytectve a o spoločnosti, kde sa všetko rozpadlo. Akoby aj naša spoločnosť bezcieľne blúdila v akomsi zvláštnom zmrazenom konflikte, na ktorého začiatok a koniec nedovidíme. Vieme len, že tu absentuje akékoľvek spojivo, nejestvuje vízia, ani ideál. Tento postupujúci rozpad možno zakúšal aj samotný Shakespeare. S Essexom (pop. 1601) definitívne odišli rytierske cnosti a teraz ich už môžeme bez obáv dekonštruovať. Súčasne s tým však odchádza aj jedna podoba sveta, ktorú ešte do istej miery stelesňuje aj starnúca kráľovná Alžbeta, a s tým aj istá stálosť a jednota. Nastupujúci svet kapitalizmu je plný obchodníckych Odyseov (krásnou iróniou je, že o strate istôt rozpráva práve Odyseus), ktorí sa stretajú so starým svetom a narúšajú všetky vtedajšie istoty. V takomto svete už nevyhrávajú najcnostnejší a najrytierskejší (Hektor), ale najprešibanejší. Niet jednotiaceho prvku, už tušene post-alžbetínska (Alžbeta zom. 1603) spoločnosť sa taktiež stáva difúznou, čo časom vyústi do občianskej vojny. Shakespeare to síce s istotou vedieť nemohol, ale tep doby a skryté animozity cítil.

A čo sa štýlu týka, Shakespeare je vo vrcholnej forme, je cítiť, že je vypísaný a aj do takejto rozbitej hry vsúva monológy a vízie hodné génia. Už len kvôli tej Odyseovej reči si túto hru treba pripomínať, je až čarovná, aspoň časť sem musím dať:

Len odstráňte ho, rozlaďte tú strunu,
a nesúlad vám v ušiach zaškrípe:
klad narazí na svoj protiklad,
nad brehy vypne vodstvo svoju hruď
a pevniny sa zmenia na močiar,
sila sa stane pánom slabosti,
krutý syn na smrť otca dotlčie:
jediný zákon bude násilie,
právo a bezprávie, vždy nesúzvučné,
stratia svoj význam: tak aj spravodlivosť.
Naostatok sa všetko zmení v moc,
moc v svojvôľu a tá zas v pažravosť,
a pažravosť, ten všeobecný vlk,
vykrmovaný svojvôľou a mocou,
si všeobecnú obeť musí nájsť:
sama sa zožerie.

15.03.2022

Na Kráľa Jána som sa tešil, pretože spadá do môjho obľúbeného Shakespearovho tvorivého obdobia. Shakespeare ho pravdepodobne písal popri Sne noci svätojánskej, Richardovi II a Kupcovi benátskom. Žiaľ, výsledok je - ako dramatická báseň (hoci poeticky ide o bohaté dielo) - priemerný, a to najmä kvôli akejsi nesúdržnosti, a na rozdiel od mojich pred-komentátorov sa mi k tejto téme príliš nehodil ani spôsob a forma Falconbridgovho šaškovania. Negatívom je aj jeho rozpornosť - hovorí o sebe ako o machiavelistovi (práve preto je taký cynický), ale napokon sa tak vôbec nespráva.

Avšak nebol by to Shakespeare, keby sa v hre nenachádzali aj záblesky geniality. Hlavnou témou tejto hry je najmä informačný šum. Neskoro odovzdané správy, nenaplnené rozkazy, predstavy, ktoré nezodpovedajú skutočnosti... A s tým sa menia aj pohľady postáv na dianie, neustála premenlivosť ich postojov. Podstatou celej hry je vlastne oneskorenosť za realitou, čo má vo vojne a kríze často fatálne následky. Prekrásnou scénou je Arturova predstieraná smrť a všetky tie obraty, ktoré potom nastanú. V štruktúre hry to má za následok neschopnosť usporiadať si príbehy a informácie do súdržného tvaru a premenlivosť pohľadov (a práve tým trpí dramatickosť). V tejto hre sa tak pokúsil priblížiť Shakespeare formu k téme, a to na úkor dramatického tvaru a "ťahu na bránu". Ale ak na túto jeho taktiku pristúpime, môžeme oceniť aspoň koncept - pôsobivú reflexiu dôležitosti informácií a samotného vedenia vojny. A to určite nie je málo.

11.03.2022

Pri čítaní Henricha VIII som sa v myšlienkach neustále vracal k Boltovmu Človeku do každého počasia (hra je o spore medzi Thomasom Morom a Henrichom VIII). Jednak sa tam opäť a opäť ukazuje s akou úctou a potešením dokážu Briti narábať so svojou históriou a čerpať zo svojich koreňov, jednak však aj to, čo bohužiaľ v tejto Shakespearovej hre zaznieť nemohlo (kvôli propagande). Propaganda má u Shakespeara dve tváre. Tá prvá je kreatívna, kedy sa zúženie možností pričiní k vysokej kreativite a z historických postáv (John Oldcastle ako Falstaff, Richard III a pod.) vytvorí úchvatne magnetické charaktery a čitateľ potom Shakespearovi dokáže odpustiť aj tú najväčšiu zaujatosť. To sa obvykle deje v prípade, keď tieto postavy stoja na hranici medzi zloduchom a hrdinom a medzi komédiou a tragédiou. Pretože komédia stojí práve na tom, že postava musí byť horšia ako my, diváci a "démonizovanie" je tu aj vďaka tomu tak akosi prirodzene relativizované. Smiech skrátka oslobodzuje.

Žiaľ, druhá, horšia stránka Shakespearovej propagandy sa obvykle silnejšie prejavuje v tragédiách, prípadne tragikomédiách, kde naberá až podobu tendenčnej morality. Dobrým príkladom je Jana z Arku, ktorá sa v Henrichovi VI stáva neživotným charakterom. Henrich VIII zapadá presne do tohto typu hier, ktoré sa berú vážne, nevyvažuje ich komično a do toho sa adorujú, prípadne démonizujú historické postavy. Shakespeare tu už realitu neobohacuje, nerobí ju fascinujúcejšou a živšou než je sama o sebe, ale ju tu naopak splošťuje a robí z nej tézu. Táto hra je skrátka silne tendenčná, čo sa najviac ukazuje v adorácii Anny Boleynovej, arcibiskupa z Canterbury a do istej miery i Henricha VIII. Vrchol to dosahuje v "prorockej reči" nad kolískou malej Alžbety. Niežeby tá reč nebola pekná... Súčasne s tým akoby mizol aj Shakespearov slovný zápal, akoby tu nebolo cítiť jeho fascináciu postavami a témou. Absentujú tu skutočne zapamätateľné monológy, metafory a slovné hry.

Na druhej strane tu stále zostáva remeselná čistota a hra plná manipulácii a frakcií. Bolo to napínavé, ale napínavé skôr v zmysle odpočinkovej literatúry. Za mňa osobne teda jedna z tých najslabších Shakespearových hier, spolupracovníci mu to očividne len kazili (Henrich VI, 1. časť, Perikles, Timon).

11.03.2022

Aj v prípade druhej časti Henricha IV platí, že ide o hru prozaickú, dokonca najprozaickejšiu spomedzi všetkých Shakespearových hier. Dianie tu definitívne opantali Falstaff s princom Henrichom a hoci sú to podmanivé charaktery, hra akoby nabrala ešte výraznejšie epizodický charakter zložený z rôznych scénok pomaly sa šinúcich k (paradoxne) neuveriteľne silnému finále. Princov bluf, ktorým obalamutil všetkých zúčastnených, aby ho na záver s o to väčším účinkom vykričal do sveta, bol vskutku výborným ťahom. Aj vďaka tomu obsahuje hra hneď niekoľko katarzných momentov, ktorým kraľuje najmä zavrhnutie.

Otázka kráľovskej legitimity tu azda ešte viac vystupuje do popredia a svoju podmanivosť tu oproti prvej časti získava tým, že už vieme, čoho je princ Henrich schopný, a zároveň už tušíme predzvesť jeho veľkolepých činov. Otázka legitimity je tu pre nás zrejmá a už len čakáme, kedy ju odhalia aj postavy v príbehu. Ja som si z celej série zobral najmä poznanie, čo je to práve Koruna, inštitúcia, ktorá akoby sama od seba vábi a priťahuje jednotlivcov (nástupníctvo je len jej mechanizmom), a ktorí sa pod jej jarmom buď položia (Henrich VI), alebo ukážu to najhoršie (Richard III) a najlepšie (Henrich V), čo v nich je. Podstatné však je, že kľúčová, až takmer božská je inštitúcia. A toto je vlastne aj zdroj anglickej jednoty a moci. Nie absolútne determinujúca až fatalistická odkázanosť na niečo všemocné a neporušiteľné, ako božský nárok na trón, ale ani individuálna a všemocná ľubovôľa nedeterminovaného moderného jedinca, ale praktický úsudok jednotlivca (fronesis) v situácii, ktorú nakreslilo to, čo ho síce presahuje, ale čo mu zároveň aj necháva priestor pre správne/nesprávne.

Väčšia časť diela však stále stojí na tom ako veľmi vás bavia Falstaffove komické epizódky. Závisí to od toho, nakoľko ste fanúšikom tejto pokryteckej, bombastickej "hrudy sadla". Nakoľko si vás dokážu podmaniť osudy tejto očarujúcej "spodiny" a prostredia, z ktorého sa priam vyparuje alkohol a vyskakujú blchy. Viem, že nasledovná veta bude rúhaním, pretože "dramaturgovať" Shakespeara zaváňa namyslenou nabubrelosťou, ale stále som si hovoril, že z toho mohla byť naozaj výborná jednotlivá hra. Proste Henrich IV alebo rovno Wellesov Falstaff (prípadne Werichovo Falstaffovo babí léto) - očividne v tom nie som sám. A tak, hoci mám aj ja Falstaffa ako postavu rád, predsa len si ho vždy viac užijem v zovretejšom tvare a v čistokrvnej fraške - vo Veselých paničkách windsorských. Obe časti Henricha IV sa tak radia medzi moje menej obľúbené Shakespearove historické hry - presne medzi Henricha VI a Henricha V.

Videné:
Filmy: Falstaff (1965), V kruhu koruny: Henrich IV (2. časť)
Divadlo: Henrich IV z roku 1987 (záznam)

10.03.2022

Komplikovaný. Veľmi komplikovaný je môj vzťah k obom častiam Henricha IV. Predovšetkým ide o Shakespearove najprozaickejšie hry, čo vyplýva už z "prozaického" prostredia krčiem. A priznám sa, Shakespeara mám rád najmä ako "básnika divadla". Súčasne mám problém s tým, že oba diely (a najmä prvý) predstavujú expozíciu k Henrichovi V, čiže dospievanie mladého princa Henricha. Kráľ Henrich IV je tu predsa len skôr vedľajšou postavou.

Témou oboch častí je potom problém legitimity. Kto je to kráľ? Je to Bohom určený jedinec, najbližší možný dedič alebo je kráľom ten, kto si tú funkciu najviac zaslúži? Túto otázku si kladú všetci i samotný kráľ Henrich IV - uzurpátor, neistý si svojim postavením. Problémom je, že definitívnu odpoveď tu zatiaľ neponúka nikto, pretože Hotspur je až nezodpovedne búrlivý, Henrich je spočiatku príliš pasívny a Henrich IV sa utápa v neistotách a stále platí, že ho máme zafixovaného ako uzurpátora. Kráľovsky na mňa nepôsobil nikto z nich, aspoň v prvej časti nie. A kvôli tomu podľa mňa trpí dráma, pretože tu ide o prostý súboj dvoch pre mňa "emocionálne neutrálnych" frakcií. Celou prvou časťou sa zároveň vlečie virtuálne súperenie medzi princom a Hotspurom. Práve to tvorí podstatu a kostru celej prvej časti. Problémom je, že Henrich pre tento svoj boj nič neurobí a skutočné stretnutie dvoch protivníkov taktiež prebehne až na záver.

Výsledkom je, že celá táto linka predstavuje len akési pozadie pre bláznivé epizódy zo života Falstaffa, Henricha a miestnych štamgastov. Osudovosť Richarda II ustúpila žartovaniu. Flastaff so svojou číro hedonistickou chuťou po živote a prázdnou veľkoleposťou predstavuje naozaj asi Shakespearov vrchol komediálnej karikaturistiky. S tým je následne spojené aj pretekanie sa vo vymýšľaní nadávok a komických dvojzmyslov. Celou hrou sa tak nesie duch výčapov a sexuálnych radovánok. Dvorská kultúra tu na celej čiare prehrala s kultúrou ľudovou. Doslova tu cítiť vôňu alžbetínskej stoky. Falstaff si skrátka Henricha IV ukradol pre seba, čo dokazujú aj rôzne adaptácie (napríklad Wellesova), ktoré sa obvykle venujú výlučne jemu.

Lenže, a tu je môj problém, vo výsledku akoby nešlo o nič dôležitejšie, než o to epizodické posedenie si v krčme. Aj to je určite životná filozofia a poézia, akurát ma nedokáže posadiť na zadok.

Videné:
Film: Falstaff (1965), V kruhu koruny: Henrich IV (1. časť)
Divadlo: Henrich IV z roku 1987 (záznam)

09.03.2022

Záver celej trilógie predznamenáva nástup Richarda. Už tu mal tri prekrásne monológy, ale ešte nedokázal opantať celé dianie. Škoda, že nedostal ešte viac priestoru, pretože Edward bol slabý charakter, vskutku nie Atlas, ktorý by bol schopný uniesť tiaž príbehu (a kráľovstva). Zároveň sa tu ozývajú bojové kotrmelce, epika a silácke reči prvej časti, čo sú atribúty, ktoré sa predsa len viac hodia do vojnového filmu než do básniaceho divadla. Situáciu čiastočne zachraňuje aspoň Henrich a jeho zhrozenie sa nad brutálnosťou vojny, ktoré naberá až podobu podobenstva (otcovia a synovia) a rôzne prorocké slová a vízie. A jeho opis Richardovho zrodu bol až poeovský:

Sýc houkal při tvém zrození - zlá zvěst,
volavka křičela, zlý věštíc čas,
psy vyli, stromy strašná rvala bouř,
na komíně se havran usadil
a švitor strak zněl v děsných zlozvucích.

Vo výsledku sa teda nečudujem, že táto trilógia býva radená medzi Shakespearove najhoršie hry. Nehodí sa príliš na divadelné dosky, Shakespeare ako básnik a esejista je ešte nevycválaný, sem-tam sa mu nepodarí odhadnúť životnosť niektorého z ústredných charakterov (Jana z Arku, Edward) a samotná hra je až príliš prepchatá bojmi a je až príliš poznamenaná epikou. Avšak už len kvôli tej výbornej druhej časti, kvôli Richardovi a Margaréte, kvôli doplneniu si celej oktalógie o vojne ruží a ako predznamenanie skvelého Richarda III sa to oplatí prečítať. Stále však platí, že túto hru by som zaradil na pomyselné predposledné miesto celej osemdielnej série.

Videné adaptácie:
Divadlo: -
Film: V kruhu koruny II: Henrich VI (2 diel)

09.03.2022

Je až prekvapivé ako veľmi sa Shakespeare posunul od prvej časti. Výsledkom je hra, ktorá natrvalo zmenila náš pohľad na stredovek (v dobrom aj v zlom slova-zmysle) a ktorá tvorí extrémne vplyvný kánon. Všetky tie Hry o tróny a Zaklínači plní brutality, politických machinácií, prekvapivých zrád, prízemnej "luzy" a vrážd hlavných postáv, majú svoj predobraz práve tu (G.R.R. Martin sa tým ani netají). Vskutku čas, kedy je človek človeku vlkom. Shakespeare tu konečne začína uplatňovať svoj humor (scény "zázraku" a prízemných rečí vzbúrencov), pričom sa tu spolu s tým ozýva niečo z ľudovej, až akejsi senecovskej brutality, ktorá sa ešte výraznejšie prejavila v Titovi Andronicovi. Ľudová kultúra sa tu stretla s dvorskou vážnosťou. Výsledok je mrazivý a táto dvojdomosť sa prekrásne a plynulo pretne v charaktere Richarda III.

Výborná je tu však najmä ústredná kráľovská dvojica. Henrich VI tu pripomína Richarda II na konci vlády - na jednej strane slaboch, ktorý nedorástol do kráľovskej funkcie, na strane druhej "svätý človek", ktorý by sa skôr uplatnil ako mních a ktorý vyvoláva ľútosť i hnev. Príčinou je najmä zbožštený obraz jeho otca, ktorý ho doslova utláča nenaplniteľnými očakávaniami a znemožňuje mu dýchať, ako aj množstvo poručníkov, ktorí mu bránia dospieť - byť samostatným, zodpovedným a silným. Henrich VI tak akoby nevedome zvolil úhybný manéver na záchranu svojej psychiky - rozhodol sa spod tohto útlaku vymaniť tým, že bude konať opak a obracia sa do seba - k zbožnému a zmierlivému, ale pasívnemu a introvertnému asketizmu. Žiaľ, doba si žiadala iného vládcu. Podobne rozporuplná je aj Margaréta, ktorá sa kráľovnou stala prostredníctvom Suffolkových machinácií. Je veľmi jednoduché ju nenávidieť, avšak ani ona sa neocitla v závideniahodnej pozícii. Pri svojom slabom a pasívnom manželovi, na ktorého si šľachta neustále dovoľuje a ovláda ho, sa musí snažiť byť aktívna a tvrdá. Neuvedomuje si však, že práve prostredníctvom tohto správania smeruje Anglicko, kedysi veľmoc, do zničujúcej vojny a pre svojho manžela nie je oporou - je len ďalším manipulatívnym mocibažníkom. A aj z nej sa ozýva legitímna požiadavka. Jednak ochrana kráľovského majestátu a rodu Lancasterovcov, ale aj ochrana vlastnej rodiny. Jej tvrdosť je tvrdosťou matky, ktorá pre ochranu nárokov svojho syna a svojho milovaného (Suffolka) obetuje pokojne aj celé kráľovstvo. Naozaj toxická kombinácia.

A v neposlednom rade sa tu prejavili aj Shakespearove básnické kvality - záverečné lúčenie Suffolka a Margaréty už dosahuje silu Rómea a Júlie a možno je aj zaujímavejšie, keďže sa odohráva medzi dvoma hlavnými antagonistami, ktorí sa tu konečne prejavujú vo svojej ľudskej podobe a v prekvapivej krehkosti. Na rozdiel od prvého dielu sa čudujem, že druhá časť Henricha VI nebýva častejšie na divadelných doskách, ide podľa mňa o jednu z dramaticky najúčinnejších a divácky najprívetivejších Shakespearových (nielen) historických hier. Ja osobne tento diel radím do prvej trojky hneď za Richarda II a Richarda III.

Videné adaptácie:
Divadlo: -
Film: V kruhu koruny II: Henrich VI (1 + 2 diel)

08.03.2022

Henrich VI je spomedzi celej trilógie azda najmenej básnický, a čo je ešte horšie, aj najmenej dramatický. Absentuje tu démonická Margaréta aj Richard III, súboj dvoch nárokov na trón sa tu ešte len rozvíja, slovné prestrelky plné siláckych rečí nepôsobia očarujúco, skôr ťažkopádne a arcizloduchom je tu neživotná Jana z Arku, záporná postava bez akýchkoľvek vlastností. Tam kde Margaréta odpudzuje a Richard III démonicky baví, Jana z Arku proste len je, a to preto aby plnila funkciu v príbehu. Asi nikde inde v Shakespearovi nebola propaganda taká nudná a splošťujúca.

Nedramatickosť hry (o čom svedčí aj veľmi nízky počet inscenácií) a absencia skutočne podmanivých a hlboko rozporuplných charakterov je tu nahrádzaná epikou, predovšetkým množstvom bitiek a rôznych vojnových kotrmelcov, kedy sa šťastie prikláňa raz na jednu, raz na druhú stranu. Vo väčšej miere tu absentuje aj povestný Shakespearov humor, ktorý dokázal pozdvihnúť ostatné, menej dramatické historické hry (Henricha IV a Henricha V). A ani Shakespeare-básnik a Shakespeare-mysliteľ ešte z rukavice nevytriasol svoje najväčšie tromfy - "kozmické", prekvapivé metafory, eseje, slovné hry a dvojzmysly.

Pre mňa osobne ide o extrémne dlhú a zbytočnú expozíciu do deja, ktorý začína dostávať naozajstné dramatické a básnické kontúry až vo výbornej druhej časti. Bezpochyby jedna z najhorších Shakespearových hier vôbec (a za mňa najhoršia spomedzi celej osemdielnej série), čo však znamená, že je to stále lepšie, než väčšina dobových hier. Keby to napísal Thomas Kyd prihodím pokojne jednu-dve hviezdy.

Videné adaptácie
Divadlo: -
Film: V kruhu koruny II: Henrich VI (1. diel)

08.03.2022

Nie sú to žiadne systematické a ani obsiahle dejiny divadla, avšak to napovedá už samotný názov. Na 118 stranách to ani nie je možné. Autor tu využíva dnes už trochu zastaraný historický prístup spočívajúci vo vyzdvihovaní výnimočných osobností a udalostí. K tomu treba prirátať aj ozveny z čias komunizmu, kedy autor síce nazerá na reálny socializmus kriticky, ale stále využíva vtedajšiu hantírku, metódu (napr. marxistický pohľad na stredovek a feudalizmus) i pohľad na svet (progresívnosť ako najdôležitejšia cnosť). Niežeby to vo výsledku až tak veľmi vadilo, je to predsa len voľba legitímnej metodiky.

Predovšetkým je však táto kniha nedostatočná na úrovni popisu dejín divadla od počiatkov až po 18. storočie (s. 6 - 53). Tam je to až príliš heslovité a skratkovité. Zaujímavé sú skôr dejiny svetového divadla posledných dvoch storočí, čiže cca 1800 - 1960 (s. 54 - 102), ktorým sa autor venuje omnoho podrobnejšie. Väčší priestor tu venuje aj rôznym režijným a hereckým technikám, scénografom, avantgardám a ďalším podrobnostiam a ukazuje tak divadlo ako skutočne syntetické umenie. Mierny problém som mal aj s kapitolou venovanou slovenskému divadlu, ktorá sa v určitých pasážach mení na súhrnné zoznamy mien.

Vhodné ako ten najúvodnejší úvod do divadla, ako akási obsiahlejšia a fundovanejšia Wikipedia, z ktorej sa však treba odraziť do väčších hĺbok. Zároveň sa však táto kniha ani nehrá na to, že by jej išlo o niečo viac. Z tohto hľadiska tak viac-menej plní svoj účel.

01.03.2022

Spravedlnost je bezpochyby najlepšia a najplnšia z preložených kníh Michaela Sandela. Sandel je tu stále verný svojej tradícii vedenia polemiky a obhajoby občianskych cností a zamerania sa na vec, inštitúciu, činnosť (atď.) samotnú, na jej osobitú hodnotu. Poukazuje napríklad na to, že v prípade pozitívnej diskriminácie sa nevyhneme otázkam o povahe dobrého života, či dobrého chodu inštitúcií, ako sú univerzity a zároveň aj otázkam cností a hodnôt. Čiže neodchyľuje sa tu od svojho typického (neo)aristotelizmu. Konfrontáciou s rôznymi ďalšími vplyvnými etickými teóriami prehlbuje aj "výklad" svojej filozofie a dostáva sa až k akejsi ontologickej podstate, ktorú môžeme nazvať naratívnym spôsobom chápania ľudského života. Tu vychádza, samozrejme, z MacIntyra.

Sandel však nie je ani tak platónska, či aristotelovská postava. Nie je tvorcom komplikovaných metafyzík. Je skôr figúrou, ktorá systematickou konfrontáciou rôznych filozofií, ich protirečení, nedôsledností, extrémností a poukazom na určité hľadisko, z ktorého sa následne odráža, pripomína viac Sokrata a možno úplne najviac zo všetkých Sofokla. Sandel tu akoby zdôrazňuje bytostnú a zároveň pozitívnu tragickosť ľudského života. Našu neschopnosť utvoriť si úplne dokonalé, autonómne a neutrálne jednotiace hľadisko (tak ako sa o to pokúšal Kreón, alebo rôzne kategorické doktríny), z ktorého následne môžeme "pohnúť zemou", obrniť sa v ňom pred príchodom tragických udalostí a poukazoval skôr na to, že toto potláčanie problémov žiadny problém nevyrieši - len ho ignoruje. A práve preto sa musíme opäť vrhnúť do víru občianskeho života, ktorý je bytostne konfliktný, ale pri správnom uhle pohľadu a pri správnom nastavení cností, ktoré by spoločnosť propagovala, nejde o nič zlé, skôr naopak. Pretože obvykle tie najdôležitejšie, najbytostnejšie problémy nikdy nezmiznú, keď ich budeme ignorovať, keď budeme neutrálni, keď odhliadneme od problémov morálky, cností a konfliktu svetonázorov. Je to presne naopak, pretože pri ich obchádzaní potom prepuknú s fanatickým zápalom. Tieto konflikty sa dajú riešiť len konfrontáciou, vypočutím, diskusiou.

Dnes vidíme skôr opak. Potrebujeme skrátka spoločnosť, ktorá nás jednak na tieto konflikty pripraví, umožní nám o nich diskutovať a zároveň zabráni ich prerasteniu do animozít. A Sandel ukazuje, vlastne nie - stelesňuje - ako na to. Stelesňuje to, že táto diskusia o morálke a cnostiach vlastne môže byť aj hravá, naplňujúca, podnetná a kultivovaná činnosť a nie džihád či nechutná krčmová prekrikovačka. Sám Sandel je tak akýmsi Sokratom svojej vlastne filozofie. Bravo.

08.02.2022

Vždy ma fascinovalo ako sa Henrich V. stáva projekčným plátnom, na ktoré si interpreti projektujú vlastné túžby, sny a filozofie. Od Olivierovho propagandistického volania do boja proti nacizmu, až po pacifistickú agitku kritizujúcu vojny, stredovekú rytiersku česť i "veľkú politiku" v Michôdovom Kráľovi. Domnievam sa, že to umožňuje už samotná hra. Shakespeare akoby sa tu dôsledne vyhýbal jednoznačnosti a svoju hru koncipuje na pomedzí komédie a tragédie, na pomedzí adorácie a kritiky vojnového ťaženia i samotného Henricha, na pomedzí konfrontácie viacerých pohľadov (od "kamarátov z mokrej štvrte", cez obyčajných vojakov a šľachticov, až po Henricha a chórus). A do toho všetkého vpúšťa Shakespeare do hry až prekvapivé množstvo anti-iluzívnosti v podobe odkazov na samotné divadlo. Akoby tu boli dôležité skôr väzby medzi rôznymi stranami, než strany samotné. Akoby tá hra nemala pevné jadro. Akoby sa nedokázala niekde ukotviť.

Toto klamanie telom tu podľa mňa vyplýva zo Shakespearovho postavenia uprostred interregna. Staré poriadky sa narúšali, stredovek a katolicizmus ešte neboli - určite nie na dedinách - až také vzdialené, barok sa už pomaly hlásil o slovo a do toho vrcholila "alžbetínska" renesancia. A platí to aj pre Henrichovu dobu a blížiacu sa Vojnu ruží. Henrichov príbeh akoby bol len nádychom medzi nemilosrdným bojom Lancasterovcov a Yorkovcov. Nádychom, ktorý Anglicko aspoň na chvíľu oslobodil od krvavých občianskych vojen. Avšak stále platí, že ide o krehký nádych a nič tu nestojí pevne, nič nie je isté. Shakespearove dejiny sú aj preto dejinami, v ktorých je dobro a zlo vždy tak trochu relatívne. "Vykĺbený čas", v ktorom sa kyvadlo vytlačené na jednu stranu vracia späť a pritom drví ľudské životy, si vyžaduje často skôr realistické než idealistické rozhodnutia, pretože v takejto situácii nedokážeme projektovať dosah našich činov a pri projekcii nám zostáva len "hamletovský skok". Žiadne naše rozhodnutie pravdepodobne nebude pekné, ani vznešené, skôr bude vždy smutné, krvavé.

A aj preto je Shakespearova hra taká úplná. Stojí uprostred dejín tak, že z nej nasáva rôzne impulzy a uvedomuje si bytostnú nestálosť veľkej politiky. So všetkými tými ideálmi o kráľoch, o cti a o rytierskosti - ktoré narúša Pistol s jeho kumpánmi - je a aj nie je proti-stredoveká. Oproti nej tak obe spomenuté adaptácie - protipóly - pôsobia zjednodušujúco, akoby z nej vždy ukrajovali len určitú časť v prospech jednotlivých ideálov, ktoré do seba dokázal Shakespeare zahrnúť. Aj preto Henrichovi V patrí pomyselné štvrté miesto v mojom minirebríčku shakespearových historických hier.

Videné:
Divadlo: -
Film: Henrich V (1944), Henrich V (1989), V kruhu koruny: Henrich V (2012), Kráľ (2019)

Po Benediktovi sa už len ťažko píšu komentáre ku knihám. Skúsim preto popustiť uzdu svojej fantázii a dovolím si uletieť aj trochu mimo textu. Nasledujúci komentár tak bude meditáciou nad textom a doplnkom ku Benediktovmu komentáru. Hneď na úvod by som rád "ofrflal" preklad textu, ktorý sa v niektorých momentoch stával až nezrozumiteľným. (...) Ohliadnuc od toho, Antická a moderná demokracia na mňa silne zapôsobila. Zaujal ma najmä diametrálny rozpor v chápaní demokracie medzi minulosťou a súčasnosťou, a to z pohľadu účasti občana na správe vecí verejných (napr. zaujímavý príspevok do debaty o aktuálnej otázke referenda). (...) Aténsky občan by pravdepodobne nebol schopný prehltnúť hlbokú a systematicky posilňovanú pasivitu veľkej časti "slobodných občanov". Z jeho pohľadu by sme asi všetci - okrem politikov, "opinion mejkrov", vrcholových úradníkov a možno ešte členov strán - pôsobili ako otroci a tento režim - reprezentatívnu demokraciu - by nazval asi elitokratickým. Na druhej strane, z pohľadu súčasnosti, by asi aténska spoločnosť pôsobila hrozivo, pretože by jej neustále hrozili extrémne výkyvy, spôsobené neustálou aktivitou širokých vrstiev obyvateľstva a ich podieľania sa na správe vecí verejných. A zároveň by nám prekážalo otroctvo, vylúčenie cudzincov a žien z občianskeho života a existencia šľachty. (...) Povedané inak - kým v antickej demokracii status otroka ľuďom otvorene priznávali, my pojem otroctva nepoužívame, používame iné pojmy (lúza, masy, dezoláti) a sofistikovanejšie prostriedky na udržiavanie pasivity veľkej väčšiny obyvateľstva. Nič to však nemení na fakte, že človek, ktorý sa nezapája do verejných funkcií a nie je politicky aktívny, ktorého vzdelanie je jednorozmerne zamerané na získavanie zručností potrebných pre prácu, ktorého údelom je predaj svojej práce iným - by pravdepodobne spĺňal antickú definíciu otroka. Hoci, pravda, v tomto svojom otroctve sme na individuálnej úrovni predsa len ďaleko slobodnejší ako aténsky otrok. Rozdiel medzi oboma spoločnosťami je tak v miere - metódy na vylúčenie obyvateľstva do pozície otroka súvisia s odlišnými charakteristikami (tzn. nie na základe genderu, postavenia, národnosti, etnika) a sú sofistikovanejšie a nie také výlučné a neprekonateľné. Prípadná potencialita občianstva vyvodená zo samotného mechanizmu je však naopak skôr na strane aténskej demokracie, keďže v jej prípade je potenciálne predstaviteľná aktívna účasť všetkých ľudí na tejto správe. (...) Príčina tohto rozporu je zrejmá. Aténska forma demokracie je určená pre menšie celky - čiže pre dediny, mestá, mestské štáty (prípadne schôdze vlastníkov bytov). Pre celky, v ktorých sa môžu občania stretávať ako plnohodnotné individuality, čiže nie ako občan č. 234 hádžúci papier do urny, ale ako Jožko odvedľa, čo má strakatú kravu a v minulých voľbách zastával postoj, že pastviny by už nemali byť kolektívne (krásnu a ako vždy vtipnú esej s názvom Potreba osobností v politike napísal na túto tému aj Chestreton). Už samotné republikánstvo si aténsku demokraciu tak trochu ohýba cez koleno, nehovoriac o monumentálnych federáciách a globalizme. Najvypuklejšie sa tento rozpor prejavuje v USA, kde na lokálnej úrovni ešte niekde fungujú prvky "aténskej demokracie", kdežto prezidentská kampaň naberá až oligarchické rozmery a delí občanov na dve nezmieriteľné skupiny. A bezpochyby aj v Európskej únii, ktorá pre zmenu pôsobí skôr ako technokratická inštitúcia. Samozrejme, tieto celky spomínam preto, že sa k demokratickému odkazu systematicky hlásia a propagujú ho - touto kritikou nechcem adorovať žiadny (polo)autoritársky režim (napr. Rusko), práve naopak. Bavíme sa tu len o "prípadnom" a imaginárnom pohľade aténskeho cestovateľa v čase. (...) Osobne sa mi teda zdá, že tento model je takpovediac ideálny pre správu vecí verejných na komunálnej, okresnej úrovni a s istou mierou privretia očí aj na úrovni krajov. Čo sa týka väčších územných celkov, používa sa síce pojem (reprezentatívna) demokracia, ale otázkou je, či skutočne napĺňa pojem demokracie tak ako ho chápal aténsky občan. Možno by bol presnejší reprezentativizmus. (...) Najpodnetnejšie sú v tomto asi úradnícke funkcie, na ktorých sa ľudia striedajú (len 1x za život), účasť človeka pri súdoch, prípadne funkcie, do ktorých sú zákonodarcovia losovaní. Samozrejme, to si vyžaduje aj istú elementárnu dávku znalostí, avšak to je považované za samozrejmosť, pretože to súvisí s neustálou aktivitou a prestížou - neurobiť si hanbu. (...) Aj v tomto ohľade je porovnanie antických Atén a súčasných celkov zaujímavý. Hodnota človeka sa tu neposudzuje podľa prvkov, ktoré občan zadovážil pre seba (trávnik, auto, dom, oblečenie, špecializované profesionálne znalosti, výstredné koníčky), ale ktoré zadovážil pre obec (znalosti užitočné pre správu obce a politické či etické rozpravy, peniaze vložené do Dionýzií a pod.). Samozrejme, aj táto forma spolunažívania mohla veľmi ľahko degenerovať do nežiadúcich podôb. Ideál však smeroval do vzťahu jednotlivca a obce - to určovalo prestíž, životnú náplň, hodnotu. Táto forma sa tak vyhýbala vypätému individualizmu aj kolektívnym totalitám. (...) V tomto smere je tak zaujímavé nazerať na aténsku demokraciu ako na jednu z (neabsolutizovaných) noriem, ku ktorej koncepcii môžeme vzhliadať ako k istému typu ideálu, ktorý predsa len fungoval (s prestávkami) viac ako dva a pol storočia (čiže cca toľko, čo v USA), prípadne ju z rôznych dôvodov odmietnuť. Rozhodne však je zaujímavé o nej diskutovať.

21.01.2022

Pri Shakespearovi sa nedá nepracovať s neoverenými informáciami. To platí pre Honana, Greenblatta, Shapira i Wellsa. Nikto netuší aký ten Shakespeare vlastne bol, čo si myslel, čo cítil - dá sa to nanajvýš odvodzovať z jeho hier a to všetci svorne priznávajú. Na Honanovi je však v tomto ohľade zaujímavé to, že na rozdiel od mnohých iných sa snaží k Shakespearovi pristupovať dominantne cez okolité prostredie a historické udalosti a snaží sa obmedziť "neoverené" na minimum. Ťažko na česko-slovenskom knižnom trhu zoženiete exaktnejší "beletrizovaný" a popularizačný prístup k Shakespearovi.

Výsledkom je však potom ťažko lúskateľná hromada informácií naskladaných jedna vedľa druhej. Ak si to chcete (podobne ako ja) otvoriť a čítať večer pred spaním, budete pravdepodobne trpieť. Tu potom skôr ten Greenblatt, Shapiro a Wells - tam je však potom tých "neoverených" interpretácií často veľmi veľa. Na druhej strane je to však pre laických fanatikov veľmi zaujímavý zdroj. Akurát by som tú knihu čítal ako študijný materiál potom, čo ste "vyčerpali" všetky ostatné životopisy a máte chuť si skôr rozšíriť poznanie o mnohé zaujímavé jednotlivosti - napríklad o veľmi plastický obraz dobového Stratfordu a pod.

27.11.2021

Zaujímavý prístup, čo sa Shakespeara týka. Zúženie problematiky na jeden rok umožňuje Shapirovi venovať sa veciam, ktoré sú inokedy vytláčané za okraje. Navyše, je veľmi pútavý rozprávač (aj keď za mňa stále víťazí Greenblatt), ktorý dokáže prísť i s podnetnými interpretáciami. Jeho komparatívna interpretácia Hamleta alebo analýza Ako sa vám páči boli naozaj pôsobivé a ukázali mi mnohé netušené prvky v týchto hrách. Súčasne tam boli perfektné čiastkové vhľady do doby - ako napríklad koniec rytierstva a nástup obchodníkov a kapitalizmu a celkovo Essexov osud, ktorý tvoril akúsi kostru príbehu. Tu bolo príjemné, že sa u Shapira sem-tam objavila aj istá implicitná nostalgia za touto érou a nebol to len čistý chválospev.

Ak mi v knihe niečo chýbalo, tak možno väčší dôraz na vykreslenie doby aj pomimo socio-politicko-kultúrnych reálií (na ktoré sa Shapiro dominantne zameriaval). Také to vybudovanie atmosféry, kedy má človek pocit, že sa odrazu objavil medzi živými ľuďmi a žije medzi nimi. Taký ten pocit, že sa s "falstaffovskými" alžbetíncami opíjate a bijete v zasmradených putikách, alebo sa smejete a podpichujete s hercami pri nacvičovaní divadelných hier, alebo trpíte medzi jednotkami vyslanými do Írska, alebo klebetíte na kráľovskom dvore so šľachticmi (tento prístup sa vydaril akurát v prológu, pri rozoberaní a stavbe divadla). To je však len moja preferencia, na ktorú sa môžete pokojne vytoto.

Ak mi na knihe niečo vadilo, tak možno priveľká dôvera v "politické bytie" človeka, ktorá potom vyústila do občasných špekulatívnych nadinterpretácií, a to aj v prístupe k hrám. Viem, že som chválil interpretáciu Hamleta, ale aj tam sa občas objavili tvrdenia, s ktorými skrátka nesúhlasím. Prišlo mi, že Shapiro sa proste za každú cenu chce trafiť do svojho naratívu a ohýba slová v hrách tak, aby mu to do seba zapadlo.

Samotná kniha u mňa osciluje medzi 4 a 5 hviezdami, neviem sa rozhodnúť. Dočasne sa prikláňam k 4, možno to potom zmením.

27.11.2021

V prvom rade sa mi zdá, že využitie fotografií bolo v beletristickej časti pomerne nešťastným riešením. Uvedomujem si, že problém je v hybridizácii dvoch módov, čo na jednej strane pôsobí odvážne a možno to aj vystihuje priepustnosť dokumentárneho a fiktívneho (ako naturalizmu a dvorskej kultúry v textoch IH), pôsobilo to lacne, akoby odfláknuto, podobne ako popisované štvrte... Na druhej strane sa však samotná autorka očividne snaží o mravné pozdvihnutie týchto osudov, zachytenie ľudskosti za namaľovanou tvárou, a aj preto by pre mňa príbehy omnoho viac vynikli s ilustráciami zachytávajúcimi napríklad často spomínanú Onno no Komači alebo by tam proste stačilo dať nejaké Hlouchove ukijo-e (a fotografie si nechať do predslovov a doslovov). Vo výsledku to tak z autorkiných poviedok robí niečo obskúrne, vyčleňuje ju to od takého Bašóa či Nacumeho (s peknými ilustráciami), vyčleňuje ju to ako plnohodnotnú súčasť kánonu (pričom autorka doň patrí). Zaklincovali to záverečné stránky zaplnené reklamami na ďalšie knihy od vydavateľstva (to je však smutný relikt danej éry). A nepáčil sa mi ani preklad, najmä využitie súčasného hovorového jazyka. Skôr by sa mi tu hodil nejaký historický slang. Na mňa to aj preto pôsobilo dosť amatérsky, skôr ako nejaký pokus začiatočníka. Chcel by som naopak oceniť slušné množstvo komentárov a poznámkového aparátu. Erudícia prekladateľke rozhodne nechýba a aspoň v tomto smere bola kniha na veľmi nadpriemernej úrovni. Určite však nejde o "holistické dielo", v ktorom by sa krása obsahu prepájala s krásou knižnej formy.

Čo sa samotných poviedok týka, všetky tie príbehy boli bezpochyby zaujímavé, svojou prchavosťou a neukončenosťou rozprestreté do dejín a sem-tam aj krásne lyrické. Cítil som tu napríklad Džúničira Tanizakiho a jeho pohľady do ženského sveta a taký ten zvláštny lyrický japonský realizmus. Občas to bolo na môj vkus trochu príliš citovo nevycválané, občas akoby sa rozptýlil taký ten sústredený pozorovateľský pohľad zenového maliara, ktorého výsledkom je prostá línia, ale k tomu sa dá dopracovať len systematickou praxou a na to Ičijó čas nemala. A možno je to aj dobré. V istých chvíľach to pôsobilo až horúčkovito, ako taký prúd vedomia. Obrovská škoda skorej smrti, pretože v porovnaní s dobovými japonskými knihami to pôsobí mimoriadne priekopnícky. Najmä Zápolenie.

18.11.2021

Celkom zrozumiteľný úvod do filozofie Alaina Badioua. Niektoré postrehy boli celkom zaujímavé, a to aj vo svojej "starosvetskosti", zároveň tu však Badiou predstavuje značne ochudobnenú "teóriu lásky". Nemôžem sa ubrániť dojmu, že Badiou je do istej miery vnorený do akejsi filozofie romantizmu (a romantickej podoby lásky), aj keď sa od nej vo výsledku teoreticky jemne odpútava. Aj preto som dal tú starosvetskosť do úvodzoviek - je to totiž "západná podoba lásky" posledných dvoch storočí. Tzn. kniha je pekná a poetická, v niečom podnetná a zaujímavá (pri konfrontácii najnovších novôt), ale (tak ako celé Badiouovo dielo) zároveň veľmi zjednodušujúca a vylučujúca.

To, čo napíšem, mi asi priaznivci Badioua nikdy nezabudnú, ale v porovnaní s teóriou lásky, ktorú rozvíja Lewis (v knihe Štyri lásky) je toto len druhá liga.

15.11.2021

Ďalší dielik do mojej skladačky skladajúcej sa z neo-aristotelizmu, etiky cnosti, komunitarizmu a prirodzeného práva. Chápem, čo na tom ostatných iritovalo. Mne to prišlo ako výborné čítanie pred spaním. Je to napísané ľahkým perom, repetetívne a plné veľmi bizarných nápadov veľmi sociopatických ľudí (časté záchvaty smiechu) a zároveň nedejové (pochopiteľne), takže to aj jemne uspáva. Keďže som predtým čítal jeho Jak trhy vytlačujú morálku, nebolo to pre mňa objavné. Hoci... Sandel tu prináša množstvo nových podnetov pre biznis. Snáď sa to nedostane do rúk Riškovi. Stále však platí, že Sandelov pohľad vnáša do pravo-ľavého delenia, na aké sme obvykle zvyknutí, úplne nový (či skôr prastarý, ale zabudnutý) pohľad. Jeho dve námietky proti trhu (spravodlivosť a hodnota veci) by totiž mali byť zaujímavé skôr pre konzervatívcov.

11.10.2021

Viem, som nespravodlivý, ale môže za to Adorno a jeho Žargón autenticity. Bolo to len zdanie? Slovo a jeho "jägermeistrovská" mágia, existencialistický duch a slovné konštrukcie, jazyk "trhu", mýtus v službách (post)moderny... A do toho pocit, že na mňa všetko prehovára zo starého sveta, ktorý sa ešte snaží udržať, snaží sa reflektovať súčasnosť, ale pritom ohýba oba jazyky (starý i nový) do podôb, ktoré sú "autenticitou súčasného včerajška" a teda zatuchnutým neautentickým "ne-časom" - čiže aj tá autenticita prestala byť autentická. - Zámerne? Netuším. - A zrazu, a zrazu sa aj tá mágia vytratila a všetko ma začalo iritovať a zvyšok knihy sa s vystrčenou bradou pokúšal ochrániť svoje deti. Mrzí ma to.

07.08.2021

Pre niekoho je "svätým textom" neoformalistické Umění filmu, pri ďalších dve Deleuzove bychle, pre mňa čoraz viac táto útla Lotmanova knižočka.

07.08.2021

Asi budem za chrapúňa, ale ja si skrátka neviem zvyknúť na Okályho štýl. Jeho prebásnenia mi prídu mdlé a štylisticky konvenčné, jeho štúdie zasa príšerne opisné a interpretačne málo invenčné. Týka sa to predovšetkým Aischyla a jeho obradnejšieho jazyka, pri Euripidovi to príliš nevadí. Keď to porovnám s absolútne strhujúcim Endersovým prekladom, ktorý do mňa vtrhol ako nejaký posol bohov a naozaj mi sprostredkoval až mystický zážitok, vychádza z toho Okály naozaj len ako provinčný prekladateľ. Potešila ma však štúdia venovaná Menandrovi. Taktiež oceňujem mimoriadne rozsiahlu komentárovú časť.

02.08.2021