Marquis
komentáře u knih
Drasticky děsivý Dexter
Jeff Lindsay (p)
V prvom rade si to nezaslúži porovnávanie so seriálom, hoci prvý diel eskapád sympatického sériového vraha k tomu ešte priamo nabáda, keďže cesty sa rozchádzajú až o niečo neskôr.
No dobre, musím uznať, že adaptácia sa s logikou (i niektorými dôležitými postavami) vysporiadala inak, po svojom a azda aj lepšie.
Ale ak prístupite na autorovu hru a máte chuť sa predovšetkým baviť spolu so sarkastickým zabijakom, máte v podstate vystaráno. A o tom vlastne Dexter predovšetkým je.
A zábava je to vskutku vražedná a návyková.
Snídaně u Tiffanyho
Truman Capote
Priznám sa, začiatok ma takmer odradil.
Niežeby Capote písal zle, skôr naopak, len mi jeho štýl a téma príliš pripomínali zdanlivú povrchnosť Veľkého Gatsbyho, knihy, ktorú som ani na štvrtý pokus nebol schopný dočítať.
Nakoniec ma však milo prekvapil silný príbeh jednej pobláznenej femme fatale, ako aj niektoré pridružené charaktery. Azda až na hlavného hrdinu; ten sa mi zdal príliš pasívny.
Snáď by Raňajky u Tiffanyho dostali odo mňa iba priemerné hodnotenie, ale vynikajúci a prekvapivý záver dali všetkému tomu naivnému pozlátku skutočne nejaký zmysel.
Ku knihe sa už pravdepodobne nevrátim, ale nemám problém ju odporučiť. Čítané v rámci ČV ako e-book.
O psaní: Memoáry o řemesle
Stephen King
Ďakujem pánovi spisovateľovi Kingovi, že nám takto jemne a citlivo pootvoril dvierka do svojho života - toto pozvanie si veľmi vážim!
Chvíľu som sa síce bál, že sa bude (navzdory názvu) jednať čisto "iba" o beletrizovaný životopis, ale nakoniec sa tých pár skvelých rád predsa-len našlo a ja sa ich s radosťou poväčšine držím.
Veľké "klobúk dolu" za objasnenie okolností nehody, ktorá tak radikálne zmenila Stevov život, ako aj za úžasné pasáže o vzniku niektorých vybraných diel.
Kniha, ku ktorej sa začas určite rád vrátim.
Barva kouzel
Terry Pratchett
Originalita sa Pratchettovi rozhodne nedá uprieť; ale že by som bol úplne spokojný, sa povedať nedá.
Postavy sú sympatické a mytológia výborná, no akonáhle sa dostaneme z ulíc Ankh-Morporku, dej sa mení na taký guláš, že to nestíham sledovať.
Zatiaľ však Zeměploše nedávam zbohom, čo sa mi hneď opláca nepomerne lepším druhým dielom.
Najlepší je beztak Smrť!
Duna
Frank Herbert
Jedna z najlepších kníh, čo som kedy čítal a v rámci žánru skutočný klenot.
Čítané ako e-book, vysvetlivky som si nechal až na záver a o to lepší zážitok som z Muad'Dibovej mystickej cesty do hlbín Arrakisu mal.
Všadeprítomné intrigy, sila proroctiev, epické výjavy a nespočet skvelých charakterov; to, a ešte omnoho viac Duna ponúka dnešnému čitateľovi vo svojej nadčasovosti.
A mne zostáva len hanbiť sa ako púštna krysa, že som sa do tohto veľkolepého dobrodružstva nepustil už dávno.
Zaklínač – encyklopedie
Alain T. Puysségur
Áno, lexikón postáv a beštiár z jedného z mojich najobľúbenejších svetov sa skutočne podaril.
Ilustrácie sú krásne, väzba pôsobivá, jednotlivé odkazy výstižné. Páčia sa mi tiež úvodné citácie a krátka geografická vsuvka na samom začiatku; tú som skutočne ocenil!
A kľudne by som dal aj plnú paľbu, no tak trochu si rypnem - na zadnej strane knihy nám kniha ambiciózne predkladá, že sa zoznámime so VŠETKÝMI "barvitými postavami i krvelačnými tvory"(!).
Kde sú potom postavy ako Tissaia de Vries, zaklínači z Kaer Morhen, Assire var Anahid, Schirrú, Nimue a Condwiramurs Tilly a predovšetkým legendárny Percival Schuttenbach?
(... a to vyberám len námatkovo)
Namiesto nich dostali prekvapivo veľký priestor Dudu, Eithné, Pavetta, či (nepochopiteľne) Vissegerd.
Napriek tomu sa však jedná o veľmi príjemnú záležitosť a povinnosť pre každého fanúšika zaklínača Geralta.
Doporučujem českú verziu!
Coldheart Canyon
Clive Barker
Nemôžem sa ubrániť dojmu, že by knihe značne prospelo vynechať tretinu textu a aspoň polovicu stoporených údov.
Inak tradične výborný príbeh z pera majstra napätia a neočakávaných zvratov. Do ďalšej knihy Clivea Barkera už sa naďalej nebudem púšťať s obavami.
Hnus a vzrušenie na jednom mieste.
Čítané ako e-book.
Smršť
Jozef Karika
Slušne budovaná atmosféra s dvoma nečakanými a brutálnymi zvratmi vyznieva v závere do stratena kvôli zbytočnej pseudointelektuálnej autorskej onanii.
Ako prvý kontakt s autorom je to veľmi slabé a tak skoro sa k starším veciam nevrátim.
Kto je z Liptova, alebo pozná popisovanú trasu, môže si smelo pridať k dvom ešte jednu hviezdičku.
Ako ja.
Noční klub. Díl druhý
Jiří Kulhánek
Priznám sa, trochu, ale fakt len trochu viac ma bavil prvý diel.
Zvlášť pri udalostiach v Tokyu som už mal pocit, že to Kulhánek tlačí až k bizáru a že k rozsahu mytológie, ktorú autor vystaval, by mohol smelo pribudnúť tretí diel a celé by to nepôsobilo tak zhustene.
Ale v zásade nemám čo vytknúť a v budúcnosti si určite prečítam JK na komplet.
Simulakra
Philip K. Dick
Zhodou okolností som prednedávnom čítal zbierku poviedok Minority Report (II), v ktorej sa nachádzala poviedka Prevratný počin, ktorá Simulakre predchádzala.
A neviem, či je to vinou prekladu, ale poviedka sa mi čítala o poznanie lepšie.
Simulakra sa žiaľ javí dosť kostrbato napísaná, čo znižuje inak tradične kvalitný zážitok z čítania iných kníh PKD. Páči sa mi ďalšie rozvíjanie "dickverza" (kolonizovanie Marsu, skoky v čase) a taktiež akési nadväzovanie na Muža z vysokého zámku...?
Neviem, a síce trochu zmätený, no ostávam spokojný.
Čítané ako e-book.
Paní jezera
Andrzej Sapkowski
Budem sa opakovať, ale skutočne doceniť záver Ságy sa mi darí až teraz, pri druhom čítaní.
Celý čas sa pýtam sám seba - kedy to príde, kedy to Andrzej zmrví?
A ono to neprišlo.
Okej, linka s Nimue a Condwiramurs nepatrí medzi moje najobľúbenejšie linky, ale inštinktívne cítim, že sem jednoducho patrí. Tak ako Toussaint. Tak ako autorovo rozhodnutie nebrať si vo finále žiadne servítky a nebáť sa umierania svojich milovaných postáv.
Ako veľké plus beriem tiež temné "víťazstvo" cisára Emhyra. Vzhľadom nato, že mi toto rozuzlenie úplne vyfučalo z hlavy, bol som ním príjemné šokovaný. A to hneď dvakrát.
A všetko vyzeralo tak dobre... A po falošnom pocite bezpečia prišla tá najväčšia rana.
A ja si hovorím, kde to ten Andrzej vlastne domrvil?
Nikde.
Dziękuję.
Věž vlaštovky
Andrzej Sapkowski
Milujem Cirine dišputy s Vysogotom; doťahovanie sa so starým mužom a ich vzájomnú chémiu protikladov.
Neskutočne si užívam poslednú časť spoločného putovania zaklínačky a Potkanov. A skutočne nenávidím Bonharta - na tak tvrdého záporáka som nebol pripravený pri prvom čítaní Ságy a nedá sa na neho pripraviť ani dnes.
A takisto nadšene prežívam príchod poslednej hrdinky do Geraltovej kompánie - a že drzá Angoulême zapadla ako sa patrí. Plus ďalšia dávka melanchólie v podobe tajomného elfa Avallac'ha.
Po rokoch skutočne doceňujem aj posledné dva diely skladačky - a nie sú veru o nič horšie, než prvé tri.
Křest ohněm
Andrzej Sapkowski
Zdá sa to len mne, alebo sa dá skutočne pod čiarou dopátrať k tomu, že Nilfgaard je pokrokovejšia zem, než krajiny Nordlingov? A to nielen čo sa týka politického zriadenia, ale tiež samotného spôsobu vedenia vojny a ideológie ako takej...
"Chrzest ognia" nijako nezaostáva v pôsobivosti za svojimi dvomi staršími bratmi. Práve tu sa totiž konečne utvorí akási Geraltova družina a to najmä prostredníctvom výbornej trojice nových postáv - lukostrelkyne Milwy, trpaslíka Zoltana Chivaya a učeného Regisa, ktorý ukrýva nejedno tajomstvo.
Ciri a Yennefer tentokrát dostávajú pomenej priestoru, čo však vôbec nie je na škodu - o to údernejšie totiž tieto perspektívy pôsobia. Hlavne Potkani totiž už čoskoro budú mať čo dočinenia so skutočným Zlom...
Všimol som si takú drobnú chybu, ktorá našťastie nemá vplyv na celkové vyznenie príbehu - totiž Sapkowski sa v jednej z poviedok zmieňuje o Geraltovi ako o Rivovi, pritom ku koncu tejto časti ságy nám hlavný hrdina vysvetľuje, že jeho geografický prídomok je vymyslený.
„Kapusta a lejna chodí vždycky v páru,“ vyhlásil hlubokou životní pravdu Percival Schuttenbach. „Jedno tlačí druhé. Perpetuum mobile.“
A ten úryvok z piesne Dire Straits! Ako som mohol zabudnúť...
Noční klub. Díl první
Jiří Kulhánek
Pokiaľ som u Kulhánkovho debutu váhal nad autorovou kultovosťou, tu je to nad slnko jasnejšie.
Už prvé stránky ma pribili do kresla a dych sa mi tajil, keď Postrach vynášal svoje nekompromisné ortiele nad násilníckou lúzou, nehovoriac o tom, aký plot twist si pre nás už o stovku strán neskôr Kulhánek prichystal.
Hlášky suchšie než Nevestin futrál striedajú potoky krvi a dymiacich nábojníc; jednu exotickú lokáciu strieda ešte exotickejšia. Plus báječné odkazy na popkultúru na prelome tisícročí (Matrix, Klub bitkárov).
"Prostitutky všech druhů, barev, chutí, vyznání, velikostí a pohlaví byly doslova všude a tlupy německy hovořících turistů je braly hákem jako útočící afrikakorps."
Za mňa je jednou z najikonickejších častí tohto zábavného eposu určite únos lietadla v Tobiášovom podaní. Dávno som sa tak nenasmial, klobúk dolu.
Kresba Luisa Roya na predku knihy tomu všetkému dáva ešte punc béčkovosti, ktorá podtrhuje dobu vzniku a mne ako nadšencovi ešte väčšmi tlačí na túžbu po vlastníctve, hoci sú práve dvojka Nočných klubov najnedostupnejšie Mistrove knihy. Skvelá práca!
Vládci strachu
Jiří Kulhánek
Kulhánkov románový debut je ako jazda na horskej dráhe.
Melanchóliu vzťahu k nevyliečiteľne chorej prostitútke striedajú drsné úteky a súboje s bohatým portfóliom protivníkov. Paradoxne práve vedľajšie postavy (Krysa Rolls, Ten-který-odešel-ze-tmy-do-tmy) sú zaujímavejšie a lepšie vykreslené.
Deju nechýba spád a je prudko originálny, no jeho čtivosť často kolíše. Napriek tomu ma môj prvý kontakt s tvorbou JK navnadil na ďalšie knihy a pri písaní tohto komentáru musím uznať, že taký Nočný klub sa číta podstatne lepšie.
Potešil odkaz na Draculovho Renfielda (Masařka Jock) a záverečné vysvetlenie názvu knihy je proste skvelé. Veľmi dobrá prvotina.
Noční můry s čápem marabu
Irvine Welsh
Už som zrejme vo fáze, že mám od Welsha viac prečítaného, než neprečítaného, no predsa prichádzam ku každej ďalšej knihe s malou dušičkou. Zbytočne.
Stále je to ten istý majster slova; ulice Edinburghu už sú dávno dôverne známe. Stačí vyjsť na Leith Walk a zbadať staré tváre (Lexo, spomenutý Begbie, starý Lawson), prípadne sadnúť do zapľuvaného lokálu s ďalšími fanúšikmi Hibs.
Dlho som mal zato, že Welshovým opus magna je Lepidlo, no Marabu je ešte o kúsok lepší. A o veľký kus kontroverznejší a naturalistickejší. No bodaj by nie, veď aj tie témy sú citlivejšie.
Samotné znásilnenie, čo je vlastne hlavný motív knihy, je popísané až znepokojivo sugestívne - čitateľ si tak (azda zámerne) pripadá ako zvrhlý voyeur, ktorý všetko sleduje s otvorenými ústami a zviazanými rukami (obrazne). Navrch pridajte patologické vzťahy v patologickej rodine. Plus ešte pár zneužívaní; psychických i fyzických. Čo nás vlastne privádza k hlavnému hrdinovi.
Roy Strang fakt nie je sympaťák. V jednej chvíli ho budete nenávidieť, v ďalšej ním pohŕdať, možno v závere tomuto uzlíčku mindrákov aj porozumiete a dokážete mu odpustiť... Radi ho však mať nebudete. Roya môže mať rada len jeho šialená rodina a predovšetkým jeho literárny otec Welsh. U nikoho iného som takú slabosť pre pokrivené ľudské charaktery totiž nevidel.
Nejde len o to, že Welsh si vytvoril rovnako ako onehdy Balzac svoju Paríž, svoj vlastný Edinburgh; postavy v ňom si radostne hýčka a v každom ďalšom príbehu nám o nich odtajní čosi nové. No opakujem - radi ich mať nebudete. Ale dokážete sa s nimi stotožniť, prípadne "len" ich pochopiť.
A komu by tieto moje kvetnaté ódy nestačili, kniha ponúka hneď tri originálne perspektívy rozprávania, čo z nej činí vskutku unikátny čitateľský zážitok.
P.S.: Marabu je už od pohľadu poriadny zmrd!
Čas opovržení
Andrzej Sapkowski
Predčasom sme so známym rozoberali okolnosti, za ktorých sme sa dostali k ságe a on sa mi dosť divil, že som sa dal na jej opätovné čítanie. Podľa jeho názoru moje nadšenie pramenilo z toho, že v tej dobe toho na trhu moc nebolo a tak bol Zaklínač sviežim spestrením. V tomto mal určite pravdu, no o kvalite prvých dvoch dielov ani pri druhom čítaní niet pochýb.
V úvode je to večierok čarodejov a čarodejníc na Thanedde, ktorý plynulo prešiel zo sarkastického zoznamovania k horkému rannému vytriezveniu a následnej epickej bitke. Sapkowski majstrovsky zvláda všetky tri polohy a čo bolo nevypovedané sa postupne dozvedáme až v umiernenejšej pasáži v starobylých lesoch Brokilonu, z úst barda Marigolda.
Čo sa mi však na Čase opovrhnutia páči najviac, je tá detailnosť prebiehajúcej vojny s Nilfgaardom, v ktorej realistickom vykreslení si autor môže smelo stúpnuť vedľa GRRM a jeho Piesne ľadu a ohňa. Vojna je totiž aj o štatistike, proviante a byrokratických prieťahoch, nielen o tak obľúbenom plienení a znásilňovaní.
Záver z Cirinho pohľadu je nakoniec ešte báječnejší, než som si ho pamätal, zvlášť jej stretnutie s jednorožcom a pokus o načerpanie sily z ohňa. Kto čítal, ten vie; kto nie, tomu moje slová nič nepovedia...
Taktiež Potkani a úplný záver knihy, sa náramne podarili a ja sa už úprimne teším na ďalšie oprašovanie spomienok z tohto sveta.
Outsider
Stephen King
Proste nie.
King sa mazná so slovíčkami a je z toho štyristostranové nič a mne, značne cynicky, opäť dochádza, že mu to šlo lepšie v časoch, keď sa ešte maznal s fľaškou (parafrázujúc moju obľúbenú spisovateľku).
Postavy a vzťahy medzi nimi sú plastické; neverím ani len dokonalým manželom Andersonovcom, nieto ešte údajnému "putu", ktoré sa vytvorilo medzi Holly a Ralphom.
So žiadnou postavou som sa nedokázal stotožniť; žiadna vo mne nevyvolala nič, okrem ľahostajnosti. Dokonca ani policajti, a to autor svojho času stvoril nezabudnuteľnú dvojku Pangborn a Bannerman.
Navyše, kedysi originálny King má na staré kolená potrebu vykrádať cudzí folklór (Wendigo v Pet Sematary nepočítam, o neho sa len obtrel)?
Už to tam nie je a majster mal odísť v najlepšom. A ja som mal dať na intuíciu a vyhnúť sa čomukoľvek, čo má niečo spoločné s Právom nálezcu...
Nacisté, kteří unikli oprátce
Jean-Paul Picaper
Knihu som nečítal, ale dať na prebal Adolfa Eichmanna, ktorý tej šibenici nakoniec aj tak neunikol... To je slušný epic fail...
Věčné zatracení
Clive Barker
Čo sa Barkerovi určite nedá uprieť, je nadčasová originalita. Nemyslím si, že by som toho mal načítaného málo, ale takto dychtiť po prekvapení z každej ďalšej stránky, to sa len tak nevidí.
Úvod, a celkovo všetko z povojnovej Varšavy, je dokonalé. Žena bez pier kráčajúca bosky ruinami mesta, to je jedna z nemála scén, ktorými vie autor čitateľovi ukradnúť dych.
Súčasná linka nie je úplne zlá, ale často so sebou nesie priveľa omáčky a slepých uličiek. Našťastie prináša tiež tragikomickú postavu Pojedača britiev, ktorá je opäť napísaná skvelo a s citom pre pokrivené (kedysi) ľudské charaktery.
A nad tým všetkým stojí zimomriavkový Mamoulian, pri ktorom si určite spomeniete na obdobnú postavu, a síce Kingovho Randalla Flagga. Ku koncu možno začne byť tak trochu nekonzistentný, no výjavy z jeho mysli sú jednoznačne ďalším plusom tohto zaujímavého románu.
Tak trochu odfláknuté mi príde načrtnutie vzťahu s Whiteheadom, no nakoniec všetko stojí a padá práve na Mamoulianovej mytológii a tak je len na čitateľovi, či si ho týmto výtvorom pán spisovateľ získa, alebo nie.
Mňa budú biele okvetné lístky jedného stromu asi ešte hodnú chvíľu strašiť v snoch...
