adorjas
komentáře u knih
Na kolenách
Alica Cárska
Alica Cárska a jej debut o Alici Na kolenách. Ktovie, koľko z toho je autobiografia...
S Alicou sa spoznávame v okamihu jej detstva, kde je svojimi rodičmi viacmenej emocionálne odmietaná. To ju vedie do náručia náboženstva, neustálych spovedí kvôli hanbe, ktorú pociťuje voči svojim pocitom, nielen k opačnému pohlaviu, ale i ohľadom svojho sebaukájania. Všetky tieto príhody ju formujú do osobnosti, ktorá má problém so svojou sebahodnotou. Postupne s ňou čitateľ dospieva a dozvedá sa, čo to s hrdinkou spravilo v dospelosti... (viac už nebudem prezrádzať, nech neskazím prípadný budúci čitateľský zážitok)
Svieži jazyk, so stokrát omieľanými témami v literatúre, ale opäť trošku z iného uhla. Originálne naturálne popisy, ktoré v súčasnej slovenskej literatúre tak chýbajú. Odporúčam!
Vévoda a já
Julia Quinn
V rámci žánru OK- zabavila som, vypla som pri tom, ale autorka mohla viac dramatizovať chémiu medzi dvomi hlavnými protagonistami.
Pani Veštba
Margaret Atwood
Atwoodka je skvelá - ale uznávam, že jej irónia a cynizmus nesadne každému.
Hlavnou postavou knihy je Joan, ktorá žije dvojitý, no dobre, možno aj štvoritý život. Kniha je viacmenej jej vnútorným monológom, kde spomína na svoje detstvo, vzťah s matkou, tetou, ale i svoje vlastné patálie v dospelosti. Ale pozor, Joan hraje pred každým trošku inú tvár a jej skutočný cynizmus sa prejaví práve rozprávaním.
Autorka v knihe paroduje gotické, romantické romány, ale berie si na paškál aj pretvárku, naše "akože" role, ktoré hrajeme pred rôznymi ľuďmi, pričom naše skutočné vnútro patrí len nám a ostatní o ňom nemusia ani tušiť.
Bude to kniha pre každého? Bude vám Joan a jej počínanie sympatické? Je to kniha vhodná na letné, relaxačné čítanie? Ani pri jednej z týchto otázok vám nezaručím jednoznačné ÁNO. Ale ak chcete znepokojivé čítanie, kde priam hmatateľne cítite ako sa s vami autor hrá a dostane vás, kam chce, tak to bude pre vás to pravé orechové. A síce je kniha napísaná v 70.rokoch, ale číta sa svižne doteraz, aj postavy , konverzácie, popisy i celkový dej. Tomu sa tuším hovorí nadčasová literatúra.
Manazuru
Hiromi Kawakami
Do Hiromi som sa zamilovala v jej knihách Vetešníctví pana Nakana a Podivné počasí v Tokiu, a tak som si hovorila, že si Manazuru nemôžem nechať ujsť. Manazuru neušlo zo spárov mojej peňaženky, ale moje mozgové závity ju púšťajú k vode...
Anotácia je veľmi sľubná- istej žene pred 12 rokmi zmizne bez slova a bez stopy manžel. Žena sa so zmiznutím musí vyrovnať, pretože s ním má malú dcéru, a pretože život, financie, niekde bývať musí a hlavne potrebuje sa postarať o maloletú dcéru. Avšak, o 12 rokov neskôr vidíme, že žena má ešte vždy nevyjasnené pocity ohľadom zmiznutia, a síce o tom nehovorí ani sama pred sebou, avšak minulosť ju dobieha. Do tohto deja mal vstupovať aj magický realizmus a proste to japonské podivno, ktoré môžem. Áno, to všetko tu bolo, aj snová atmosféra, ale ku mne to nepreniklo. Na vyššie spomenuté dve knihy autorky to podľa mňa nemá, a celý príbeh šiel štýlom, ktorý ma nepriťahuje ani neláka. Možno kniha chytí čitateľa, ktorému zase nesadli autorkine predchádzajúce knihy. A pre tých, ktorých japonská literatúra ešte len čaká, tak si dajte radšej toho Murakamiho...
Urob si raj
Mariusz Szczygieł
Pred niekoľkými týždňami som dočítala Szczygielov Gottland (voči ktorému som mala malé výhrady, aj napriek prudko dobrej čitateľnosti). A už som aj dočítala jeho voľné pokračovanie knihy o Čechách Urob si raj. Pocity a dojmy?Opäť veľmi pozitívne. Mala som tu popisy osobností, ale hlavne aj takých "bežných" ľudí, u ktorých nakoniec vysvitlo, že úplne každodenní nie sú. Opäť sa tu vynoril Medvídek (spomínaný aj v Tučkovej Bielej vode), či rodák z jednej moravskej vesnice o 200 obyvateľoch, kde mi žijú kamaráti, o pani z najkrajšieho okna s výhľadom ani nepíšem. Všetko sa dočítate priamo v knihe.
Szczygiel je vtipný, aj keď naďalej trošku idealizuje Čechov, a na moje pomery sa príliš často vyskytuje v Prahe, a podľa nej popisuje aj zvyšok obyvateľstva. Osobne, po 11 rokoch v Česku, vnímam iné nuansy u moravákov, ostravákov, olomoučanov, ale i tých úplne od Šumavy.
Moja výtka sa tentoraz bude týkať extrémneho riešenia náboženstva a vierovyznania. Takmer tretina knihy bola o tom, prečo a ako sú Češi ateistickí. Mám pocit, akoby to veriaci nedokázali spracovať a musia sa ohľadom toho neustále pýtať. (A trošku to za mňa bolo koncipované tak, akoby každý veriaci bol v ČR priam prenasledovaný ateistami za svoju vieru.)
Guláš z turula
Krzysztof Varga
Nedávno som čítala knihu Gottland od Szczygiela. To je ten Poliak, ktorý má rád Česko.
Krzysztof Varga zase píše o Maďarsku, ale z neho som mala pocit, že on tých Maďarov až tak nemusí. Respektíve, pozerá sa na nich bez ružových okuliarov, priam orlím, či jastrabím drobnohľadom (a možno by som mohla napísať, že turulím?! ) :) Neviem, či jeho pocity pramenia z toho, že je polovičným Maďarom, ale poukazuje na melanchólie, večný smútok a večné boliestky tohto národa od Trianonu až po "honfoglalás" (obsadenie Pannónie hunskými kmeňmi) a mnoho ďalších. Autor jednotlivé kapitoly tejto útlučkej knihy pomenoval po maďarských známych politikoch a ich najznámejších národných jedál. Veľa vecí trafil presne, a jeho ostrovtipu fakt nič neuniklo. Na druhú stranu občas je autorovo typizovanie maďarskej figúrky až príliš zjednodušené. Môj večný problém - nie sme len čiernobieli, a takisto ani jeden národ nie je úplne jednoliaty, a sú, a musia tam byť rôzne kategórie ľudí. Takisto, maďarský národ nie je národom samovrahov, aj keď sa tam zabilo zopár celebrít a aj bežných ľudí po Szomorú vasárnap. A ešte takisto, nie každý mladý maďarský človiečik pije a chľastá... Kniha bola pre mňa zároveň aj krásnou výpoveďou toho, kam sa tento národ posunul od jej roku vydania (2008), a ako sa to všetko premietlo do súčasnej politiky a fungovania tohto štátu, a jeho vyhláseniach a tendenciách...
Ešte malá výtka voči prekladu a redakcii - v slovenskom preklade mohla prebehnúť väčšia kontrola. Boli tam chyby, zle preložené pojmy, a podobne. Napriek tomu obohacujúci dokument o našich južných susedoch.
Loterie a jiné povídky
Shirley Jackson
Nebolo to zlé. Znepokojivé poviedky, kde to "strašidelné" skvie v každodennosti. Oddýchla som si pri nej, popremýšľala som nad životmi postáv v jednotlivých poviedkach a rozoberala si, kam po ukončení poviedky budú ďalej smerovať. Jackson ma navnadila na svoje ďalšie diela. A určite som rada, že poviedky neboli strašidelné- o to viac som si ich užila.
Dcera je dcera
Mary Westmacott (p)
Vedeli ste, že Agatha Christie písala aj psychologické vzťahové romány? Tie písala pod pseudonymom Mary Westmacott. Preložené do češtiny ich nájdete presne šesť, čo je aj zhodným počtom s originálmi v angličtine.
Momentálne vychádzajú v češtine v novom šate s kvetinovými obálkami a Dcera je dcera je piata v poradí, avšak nenasledujú chronologicky, a jednotlivé knihy na seba nenadväzujú. Ako aj názov napovedá - ide o vzťah matky a dcéry. Súdržnosť, nenávisť, láska, chlad, závislosť, sloboda, žiarlivosť, obetovanie. Asi tak by som zhrnula spŕšku emócií, ktoré v knihe nájdete. Kto je dieťa, kto je rodič. Kto závisí od koho, kto lipne na kom, je to ešte láska alebo "pijavizmus"? Mali by dospelé deti žiť ešte s rodičmi? Kedy si rodina začne liezť na nervy? Koľko má vôbec rodič zasahovať do života dospelého dieťaťa? A hlavne, chce rodič vždy len dobro pre svoje dieťa? Môže byť rodič aj pomstychtivý? Kniha vás bude baviť, ak vás baví Francoise Sagan či fikcie Simone de Beauvoir (ale tie Francúzky sú o chlp kvalitnejšie). Z knihy cítiť ducha doby, napísané v roku 1952, a občas na mňa postavy pôsobili až príliš plytko a čiernobielo vzhľadom na to, že má ísť o psychologický román. Avšak, základné reálie matka-dcéra sú aplikovateľné aj na súčasnosť, respektíve na akékoľvek obdobie. Kniha ma chytila, zhltla som ju za dva večery. Príjemne som si pri nej oddýchla, a to nie som nejaký fanúšik a čitateľ Agathy. Takže, smelo do nej!
Hodiny chémie
Bonnie Garmus
Táto kniha mala všetko- vážne témy, komické scény, bizarné záležitosti, atď. Myslím, že autorka to ponímala tak, že síce napísala, že kniha sa odohráva v 50./60.rokoch, ale akoby som videla/počula/čítala o súčasnosti. O to viac ma prekvapujú komentáre podo mnou, ktoré píšu, že chvalabohu, toto sa už ženám vo vede nedeje. Ale deje, vážení!
Zimování
Katherine May
Mňa to veľmi bavilo- niečo na pomedzí románu, eseja, autofikcie, autobiografie.
13!
Pavel Tomeš
Počúvala som ako audioknihu cez český rozhlas. A super- oddychové, zábavné, zo života, aj bizarné. Skvelá oddychovka.
Nagori
Rjóko Sekiguči
Príjemná 3,5* oddychovka/esej o jedle, ročných obdobiach, pominuteľnosti života.
Nie sme tu nato, aby sme sa zabávali
Nina Lykke
Nebolo to zlé, ale nejako mi do srdca kniha neprenikla. Knut bol fajn postavička, so svojimi slabosťami a obzerá sa ako Travolta v slávnom meme doprava-doľava, kam sa to ten svet posunul. Do toho dáva autorka svoj hlas ohľadom pindovania na spoločnosť, literárny svet. Ja som tam neustále videla aj škandál zo švédskej Akadémie, atď.
Klub lhářů
Mary Karr
Kniha, pri ktorej si hovoríte, na čo vôbec čítate o nových a nových traumách dievčiny ďalej. A na konci sa to pekne krásne ukáže, čo za šrámy niesli aj rodičia, hlavne teda Charlie (jej matka). Na druhú stranu, niektoré časti knihy boli robené takým tým spôsobom, že napíše istú traumatizujúcu sexuálnu udalosť a potom už nič viac k tomu, alebo ako ju to ovplyvnilo v budúcnosti. Neupieram, že zažila hrozné veci to vôbec, ale kniha bola písaná trošku "bestsellerovo", aby vzbudila otázky. A ak na základe tejto knihy prišiel autorke úspech, tak super- sama píše, že peniaze riadne potrebovala.
Zabiť otca
Amélie Nothomb
Moja práve Nothomb ever, ale eee, nezaujala. Taká tá téma "zabitie otca" je večne známa, oidipovský komplex a pod., takže už niekoľko tisícročí táto tematika existuje, ale autorka ma nepresvedčila. Asi jej ešte dám šancu cez Vrahovu hygienu nech ju na večné veky neodpíšem...
Nives, co to povídáš?
Sacha Naspini
Už som dávno taký bizarný rozhovor nepočula/nečítala. Mňa to bavilo- oddychové, ale predsa zo života.
Ostrov bez pamäti
Jóko Ogawa
Táto kniha v sebe ukrývala tak veľa... Metafora o ľuďoch, o ich zabúdaní, pamäti, ako jazyk formuje myslenie a naopak. K tomu zima, sneh, mráz a veľmi, ale naozaj veľmi pochmúrna atmosféra a nálada. Do toho príbeh v príbehu a také typické japonské zakončenie... Knihe veľa uškodilo, že bola prekladaná z angličtiny, a nie originál z japončiny. Ktovie, o koľko hlbšie by kniha potom vyznela. Koketovala som ešte s prečítaním českého prekladu, ktorý vyzerá, že bol preložený napriamo, ale nakoniec som dala len tú slovenskú. Dajte Ostrovu bez pamäti šancu, zaslúži si ju!
Mladík / Událost
Annie Ernaux
Ďalšie autobiografické dielo od Annie Ernaux vydané v češtine. Tentokrát o dvoch témach, a to Mladík- o jej milostnom vzťahu s mužom, ktorý by mohol byť jej synom, a Udalosť o jej skúsenosti s potratom v 60.rokoch.
Ernaux tieto dve skúsenosti popisuje vecne, stroho, bez pátosu. Ide až na dreň, čo sa týka úprimnosti. Nerobí okolky, je priam až chladná. Jej snaha je sprostredkovať túto skúsenosť pre čitateľa za každú cenu. Čítajte Ernaux, je to úplne iné čítanie!
Žít rychle
Brigitte Giraud
3,5* - slušné dielo, ktoré vyhralo Goncourta, aj keď mám trošku obavy, že či je až také skvelé. Na druhú stranu- človek, ktorý stratí niekoho takého blízkeho ako je strata druha či družky, sa v tejto knihe určite nájde. Ja sama by som si kládla rovnaké otázky ako autorka, a to konkrétne, čo by bolo keby. Pár týždňov po dočítaní knihy mám ale v hlave aj otázku, či už nestačilo v literatúre tej autofikcie alebo písanie na štýl Ernaux. No neviem.
Čtyři ženy a jeden pohřeb
Narine Abgarjan
Vydavateľstvo Prostor mi znovu učarovalo touto obálkou a už len kvôli nej som si knihu chcela prečítať. A zaujalo ma aj to, že kým Artforum knihu vydalo pod názvom Simon, tak v češtine ju objavíte ako Čtyři ženy a jeden pohřeb.
Pri čítaní prvej kapitoly som sa pomyselne chytala za hlavu, pretože som sa obávala, že to bude celé "magreal". Našťastie, sa to potom rozbehlo do reálnej podoby a kniha nám predostiera život štyroch žien, ktorým práve spomínaný Simon zamiešal karty. Nakoniec sa kúsok magrealu dostal aj do zvyšku knihy, ale pre mňa úplne v strebateľnej forme. A čítala by som ešte oveľa viac o Melanii i Vardanuš a o ďalších obyvateľoch malého arménskeho mestečka.
Veľmi vydarené, postavy farebné, zaujímavá psychológia. A len sa tak pýtam, čím to je, že Abgarjan ešte aj neveru zobrazí tak, až jej držíte palce? Za mňa teda slušných 3,5*.