Deia komentáře u knih
Na prvý pohľad má táto kniha skvelý námet (až na toho ducha). Život Indiána v rýchlo meniacom sa svete, určitý pohľad na krivdy, ktoré im boli spôsobené. Ale nejak to nevyšlo. Veľká časť knihy sú v podstate Paha Sapove myšlienky, ktoré sa točia stále dookola. Dej je veľmi slabý, neustále skáče (raz je Paha Sapa chlapec, raz dospelý muž a raz pomaly starec) napätie žiadne, dialógy tam tiež takmer nie sú. Začítať som sa vôbec nevedela a knihu som v podstate dočítala preto, lebo dočítam všetky knihy. Niektoré časti síce boli fajn, ale bolo ich veľmi málo. Ale aby som nebola len negatívna, tak tie niektoré časti ma naozaj bavili – hlavne opisy prostredia, stavba pamätníka v Mount Rushmore (Paha Sapov šéf je ten, kto na tom skutočne pracoval), tu som sa aspoň dozvedela niečo nové. Ale mne to, bohužiaľ, nestačilo, čo je škoda, lebo námet mi naozaj prišiel atraktívny. Snáď budúce stretnutie s autorom bude lepšie .
Už od prvej strany je cítiť, že to bude silná kniha. A aj je. Priznám sa, že o predchádzajúcich udalostiach na Ukrajine som veľa nevedela. Zachytila som, že tam prebehol akýsi Majdan, ale to bolo asi tak všetko. Až teraz som sa o tom (konečne) dozvedela viac. O tom, ako sa Ukrajinci zomkli a bojovali za svoj národ, za svoj štát. A ako ich veľa pritom zahynulo. Ale aj tak sa nevzdali, aj keď západný svet na to v podstate iba pozeral. Hlavne čítanie o protestoch mi prišlo veľmi zaujímavé a som rada, že som sa do tejto knihy pustila a dozvedela sa o tom viac. Ale ku koncu ma kniha trochu prestávala baviť, občas som sa v jednotlivých udalostiach strácala, miešali sa mi mená... ale je možné, že to bolo iba mojou nesústredenosťou. Napriek tomu ani trochu neľutujem, že som sa do knihy pustila, dala mi veľmi veľa nových informácii, ktoré sú hlavne v tejto dobe potrebné. Viac som sa dozvedela o tom, ako dlho už Rusko zasahuje do ukrajinských vnútorých záležitostí, aký pohľad na to mali už aj vtedy samotní Rusi... Je to strašné a v svetle prebiehajúcej vojny o to strašnejšie. Aj keď je to asi márne, tak dúfam, že túto útlu knihu si prečíta čo najviac ľudí.
„Keby nedajbože došlo k otvorenej vojne, nevydržali by sme ich agresiu. Ale pohltiť štyridsaťmiliónový národ nie je také jednoduché. Dokonca aj Putin sa môže zadusiť.“ (a snáď sa aj zadusí)
„Myslite na nás. Ukrajinský národ, a teraz nepreháňam, prelieva krv na obranu európskych hodnôt a spravodlivej spoločnosti. Verím, že to oceníte.“
Na začiatok musím povedať, že to veru nie je žiaden horor, ako nám tvrdí obálka. Ani trošku. Čo je škoda, pretože príbeh sa odohráva na odľahlom vidieckom sídle, v blízkosti močiara a takéto miesta až nabádajú k tomu, aby sa tam odohrávalo niečo strašidelné. Napriek tomu, že sa tak nedeje, tak tajomná atmosféra to aspoň trošku vynahrádza. Ale ani tá nestačí. Samotná kniha sa mi čítala dobre, je čtivá, spočiatku to vyzeralo, že ma príbeh Maud pohltí, ale čím dlhšie som čítala, tým menej ma to bavilo. Miestami mi to prišlo rozťahané a v podstate sa tam toho veľa nedialo. Maud z dieťaťa rastie v mladú ženu, pomáha otcovi s jeho výskumom, aj keď on ňou v podstate pohŕda (čo je naozaj strašné) a potajomky číta jeho denníkové zápisy, tie boli príjemným osviežením, ale časom tiež začali byť zdĺhavé. Des sa teda žiadny nekoná, aj keď otcovo obrovské ego a jeho príšerne správanie ku všetkým okolo je celkom dosť desivé. Občas sa tam síce mihne nejaký diabol, ale prišlo mi, že to tak nejak vyprchalo do stratena. Od knihy som teda čakala niečo viac, aj keď neurazí, ale ani nenadchne a hlbší dojem určite nezanechá (aspoň vo mne nie).
Spočiatku som z knihy bola veľmi rozpačitá. Čitateľ je v podstate hodený do vody, nevie veľmi o čo ide a to ja také veľmi nemusím :D. Navyše tam na môj vkus bolo hneď na začiatku až príliš veľa rôznych typov démonov, čo mi prišlo prinajlepšom zvláštne a nepáčilo sa mi to. Ale postupne ma to chytilo, hlavne tá atmosféra, mierne strašidelná, mierne detektívna, taký správny mix. A postavy boli tiež skvelé, hlavne zámocký pán Davriel a jeho pochybný zmysel pre humor, takisto aj démonka slečna Highwaterová, či samotná Tacenda. Aj príbeh ma potom už bavil, sama som bola zvedavá, kto chcel vyvraždiť celú dedinu a také rozuzlenie som nečakala. Škoda, že je to len taký krátky príbeh, že to celé nebolo viac rozvinuté, pretože ten svet, to prostredie, sa mi páčilo a bavilo by ma čítať o tom viac. Takto je to naozaj len jednohubka, aj keď príjemná, na ktorú ale rýchlo zabudnem.
Aj keď je táto časť veľmi hrubá, prečítala som ju rýchlo, takéto kriminálky sa mi čítajú naozaj dobre. Martin je celkom sympatická osoba, aj keď úprimne nechápem, ako sa mohol stať vyšetrovateľom, pretože aj keď má skvelé myslenie, tak mi príde, že mnohé iné predpoklady mu k tejto práci chýbajú. Samotný prípad je opäť zaujímavý, hlavne tá motanica s tým, či je vrahom syn jeho bývalej priateľky alebo nie. A ešte keď sa k tomu pridá ďalšie telo... Naozaj som bola veľmi zvedavá, ako to celé skončí a takéto rozuzlenie by ma asi nikdy nenapadlo. Takisto sa mi veľmi páčili kapitoly v ktorých vystupovala Martinova dcéra spolu s jej kamarátom, aj keď ich správanie sa mi občas zdalo dosť nerozvážne. A čo sa mi ešte páčilo, je prostredie, francúzske Pyreneje a k tomu neustále búrky (tie by som teraz tiež brala). Celkovo ma teda kniha bavila trošku viac ako prvá časť, aj keď rozhodne mohla byť kratšia a Martinov osobný život trošku viac zaujímavejší (tu ma ten jeho vzťah nejak nebral). Som zvedavá na ďalšiu časť, pretože to vyzerá tak, že istá linka bude ďalej pokračovať a hlavne som zvedavá ako sa Martin s tým popasuje, keďže jeho rozpoloženie na konci ma tiež celkom prekvapilo. Snáď sa k nej dostanem čoskoro .
Túto časť som odkladala veľmi dlho – jednak je veľmi hrubá, čo ma dosť odrádzalo, takisto mágov až tak nemusím a futbal tiež nie. Ale nakoniec ma celkom príjemne prekvapila. Páčila sa mi. Mágov tu prekvapujúco nie je až tak veľa a hlavnú rolu z nich hrá Výsměšek a Ctibum, ktorých mám celkom rada (nie som fanúšik Mrakoplaša). Ale najviac ma bavili príbehy zamestnancov – vedúcej kuchyne Gustýny (tá mi naozaj sadla), jej kamarátky Julie (krásna tvár, slabší rozum), no a hlavne Sráž, veľmi vzdelaný skřet. Futbal je našťastie väčšinou v pozadí, v popredí sú skôr rôzne vzťahy medzi postavami, ktoré sa mi naozaj páčili. A hlavne ich postupný vývoj, uvedomovanie si samého seba, svojej ceny, svojich schopností. Akurát koniec s futbalovým zápasom mi prišiel trochu rozťahaný, tam už moja pozornosť ochabovala. Ale ináč som si túto časť celkom užila.
Túto knihu som čítala mnohokrát, ale naposledy snáď pred desiatimi rokmi. Ale odkedy vyšiel seriál (ktorý sa mi páči), tak som pociťovala túžbu prečítať si túto úchvatnú trilógiu znova. A konečne som sa k tomu dostala. Síce som sa bála, že ako dospelej sa mi to už až tak páčiť nebude, tak opak je pravdou a užívala som si každú stranu. Samozrejme, nejaké nedokonalosti by som našla, napríklad správanie Lyry mi občas už neprišlo tak super, hlavne jej vymýšľanie, ale na druhú stranu je úžasné vidieť, ako dospela a ako sa počas svojej púte vyvinula. Takisto s koncom mám stále trochu problém, nejak mi to zakončenie nesedí. Ale toto všetko sú v podstate len drobnosti. Všetky tri knihy sú napínavé, dobrodružné, spočiatku sa to síce javí ako príbeh pre deti, ale je tam načatých veľmi veľa vážnych tém a určite aj dospelí si tento príbeh vedia vychutnať (ja určite). Je tam obrovské množstvo skvelých postáv, či už samotná Lyra alebo Will, ktorý sa k nej pridá v druhej knihe, ale aj kopa ďalších – od rozprávajúceho medveďa Ioreka až po drobný národ lietajúci na vážkach. Nájdeme tu aj skvelých záporákov na čele s pani Coulterovou, Lyrinou matkou, veľmi ambicióznou ženou, ktorá pracuje pre cirkevnú inštitúciu. A takto by som mohla pokračovať donekonečna. Samotný príbeh, jeho košatosť, celé to poňatie, to je naozaj niečo úžasné. Som veľmi rada, že sa ku mne kedysi táto trilógia dostala, myslím, že môžem povedať, že dosť ovplyvnila moju predstavivosť a v istom zmysle aj vnímanie sveta. A som veľmi rada, že som si ju prečítala znova.
Príbeh ma chytil už od prvej strany. Je opradený naozaj tiesnivou atmosférou, ktorej napomáha aj prostredie – zabudnuté mestečko, močiare, dážď, hlad... A aj kopa ľudí, ktorých viera hraničí až s fanatizmom, aj keď to v tej dobe bolo asi bežné. To mi na tom trošku vadilo (naozaj nie som náboženský fanúšik), ale na druhej strane to k tomu obdobiu patrí (ešte keď sa to odohráva v Írsku), aj keď aspoň lekár na to mohol pozerať trošku vedeckejšie. Celé to zachraňuje Lib, ktorá žiadnu vieru nevyznáva a jej úsudok je triezvy a racionálny, aj keď na niektoré veci ma napadli skôr ako ju. Lib síce spočiatku pôsobí dosť neprístupne, ale aj tak som si jej postavu obľúbila. Obľúbila som si aj malú Annu, ktorá tiež vyzerá rozumne, aj keď teda tvrdí, že nepotrebuje jesť. Táto záhada ma vskutku zaujala a od knihy som sa nemohla odtrhnúť, pretože som naozaj chcela vedieť, čo v tom je a ako to nakoniec dopadne. Koniec ma nakoniec trochu sklamal, pretože som čakala trochu iné vyústenie príbehu, aj keď teda neviem presne aké. Napriek tomu ma celá kniha prekvapila, pretože príbeh je naozaj zaujímavý a pútavý a čítanie som si vážne užívala.
Uhtredov začiatok v tomto pokračovaní nie je ľahký. Kvôli svojmu správania sa dostáva do Alfredovej nemilosti a nedá sa povedať, že by sa mu to páčilo. Niektoré jeho myšlienky sa nepáčili ani mne, keďže občas vyznievali dosť arogantne, ale v podstate sa to dalo pochopiť. Ináč ma táto časť bavila rovnako ako aj prvá, možno len trošičku menej. Miestami mi prišla celkom rozťahaná a chýbalo mi tam viac akcie. Ale prostredie bolo ináč skvelé, hlavne oblasť mokradí, kde sa Uhtred spolu s Alfredom skrýval. Nechýba ani pár bitiek, ktoré sú popísané vskutku znamenite. Aj väčšina vedľajších postáv je zaujímavá, aj keď na mňa tam občas bolo kvôli Alfredovi až príliš veľa náboženstva. Na ďalšiu časť som veľmi zvedavá.
Musím povedať, že námet knihy je vskutku temný a znepokojujúci. Ale ja som sa do toho tak nejak nevedela vcítiť. Hlavne kvôli Vanesse. Tá mi prišla nesympatická už od začiatku, jej zmýšľanie bolo aj na mňa veľmi zvláštne a to ešte predtým, ako sa zaplietla so Straneom. Dospievajúca Vanessa nevedela čo chce, nezapadala, ale to aj kvôli svojmu správaniu, ktoré mi neskutočne vadilo. Dospelá Vanessa ma potom tiež rozčuľovala, hlavne pre svoj pretrvávajúci vzťah so Straneom, to mi proste nešlo do hlavy. Chápem, že sa držala toho, že nebola obeť, pretože nikto sa tak nechce vidieť, ale po sedemnástich rokoch... To, či bola alebo nebola obeť neviem posúdiť a vŕta mi to v hlave. Samozrejme profesora nijak obhajovať nechcem, to bol proste manipulatívny debil a zakaždým keď bol na scéne, tak som bola znechutená. Ale to som občas bola aj z Vanessy, pretože to vyzeralo, že ten vzťah sama chce a to som vôbec, ale vôbec nevedela pochopiť, hlavne pre ten obrovský, skoro tridsaťročný, vekový rozdiel. A ešte že to trvalo tak dlho... Čo mi ešte vadilo bolo správanie ostatných postáv – iných zamestnancov školy, Vanessiných rodičov, nejak mi to tam nesedelo. Aj keď ma kniha nenadchla ani zďaleka tak, ako som čakala, tak to, že som ju čítala, vôbec neľutujem. Ten príbeh je naozaj znepokojivý, mrazivý a aj keď nie je podľa konkrétnej skutočnej udalosti, je strašné, že toto sa bežne deje. Len škoda tých postáv.
Veľmi som nevedela, čo mám od tejto knihy čakať. Čítala som na ňu jak nadšené reakcie, tak aj tie veľmi negatívne. Mne kniha veľmi sadla a pravdepodobne bude patriť k jedným z najlepších, ktoré som tento rok čítala.
Ale keďže je taká rozsiahla, tak sa mi o nej píše veľmi ťažko. Je v nej obrovské množstvo zaujímavých postáv. K srdcu mi najviac prirástla Tané, ktorá chcela dosiahnuť svoj cieľ, ale život jej hádzal polená pod nohy. Takisto aj Ead, ktorá nenápadne chráni kráľovnú Sabran a patrí k tajnému spoločenstvu. Ale tie dve nie sú jediné, tých sympatických postáv je tam naozaj veľa. Jediný, koho som veľmi nemusela, je Niclays, vyhnanec žijúci na ostrove Orisima.
Samotný dej ma bavil od začiatku. Spočiatku síce plynul pomaličky, ale mne to vôbec nevadilo, veľmi ma bavilo spoznávať celý ten rozsiahly svet. A potom, v istom bode sa to zlomilo, a všetky dejové linky začali byť napínavéa musela som otáčať jednu stranu za druhou (a strašne ma iritovalo, že sa hneď nedozviem, ako to skončí, lebo je to veľmi dlhé :D). Autorka sa s tým nejak nebabre, v knihe bolo množstvo zvratov, ktoré ma neskutočne prekvapili, pretože som ich vôbec, ale že fakt vôbec nečakala. Dúfam, že autorka ešte napíše nejakú knihu z tohto sveta a ideálne aj s tými postavami, ktoré to zvládli až do konca. A raz si od nej prečítam aj Kostičas, keď ho dopíše.
To, že táto kniha nebude úplne pre mňa som mala tušiť už keď som si čítala venovanie, ktoré bolo určené pre Maas (a trošičku som to tušila). Ale aj tak som sa do knihy pustila a aj keď sa čítala dobre a rýchlo, tak našla som na nej celkom dosť negatív. Ale začnem pozitívne. Páčilo sa mi prostredie väznice, aj keď zjavne bolo inšpirované koncentračnými tábormi, ale aj tak mi prišlo celkom nevšedné a zaujímavé. Tiež Kiva spočiatku vyzerala fajn, ako aj ostatné vedľajšie postavy. Len potom sa to trošku pokazilo. Skúšky utrpením mi prišli ako fraška, viem, že ich výsledkom má byť smrť skúšaného, ale vôbec sa mi nepáčilo to, že ich Kiva sama nemohla zvládnuť. Ďalej množstvo dialógov, ktoré sa mi často zdali o ničom, prípadne sa v nich opakovalo dookola to isté. No a nakoniec ten záverečný zvrat – priznám sa, že to som vôbec nečakala a dosť ma to prekvapilo, ale po menšom zamyslení mi to prišlo veľmi nepravdepodobné, pretože počas celej knihy sledujeme Kivine myšlienky a na to, čo sa stalo na konci, nemyslela ani raz (myšlienky tam nikto čítať nevie). Hneď po dočítaní som si myslela, že budem chcieť čítať aj ďalšie časti, ale čím viac času od prečítania prešlo, tým menej ma to láka. A takýmto knihám sa skúsim viac vyhýbať, aj keď stále ma nalákajú tie skvelé hodnotenia, len aj keď sa to číta dobre, tak to nie je úplne pre mňa.
Opäť tu máme skvelé írske prostredie, ktoré ma naozaj veľmi baví. Len tá dejová linka trošku pokuľhávala. Chýbalo mi tu vyšetrovanie nejakého veľkého prípadu, ktorý by bol ťahúňom knihy. Prišlo mi, že tentokrát boli tie prípady také roztrieštené a nejak som sa nevedela začítať, nepohltilo ma to. To čo sa dialo Johnovi, bolo síce strašné a aj keď ma veľmi zaujímalo, čo s ním bude, tak aj tak som sa do čítania musela sem-tam nútiť. Takisto mi v tejto časti prišlo celkom zvláštne Katiino správanie, väčšinou sa správa rozumne, ale tu som niektorým jej rozhodnutiam nechápala. Koniec sa mi celý nezdal, jednak mi to prišlo pritiahnuté za vlasy a takisto si myslím, že to, čo Katie spravila, by jej neprešlo. Celkovo mi táto časť nesadla, aj keď tu bol zatiaľ asi ten najhnusnejší záporák. Ale do ďalšej časti sa určite pustím, snáď sa mi bude páčiť viac.
Kniha ma skutočne nadchla od prvej strany. Od autora som už jedno dielo čítala, knihu Tigana a aj tá sa mi veľmi páčila, ale v tejto autorov rozprávačský talent skutočne vynikol. Čítať o Tchajových útrapách ma naozaj bavilo (aj keď to vyznie divne). Ale ináč sa mi táto kniha popisuje strašne ťažko. Samotný príbeh až tak napínavý nebol. Plynul pomaly. Ale skrývalo sa v ňom toľko vrstiev, toľko ďalších príbehov. A celé sa to čítalo tak dobre, až som dúfala, že príbeh nikdy neskončí. Samozrejme našlo sa tam aj pár hluchých miest. Pár príliš zdĺhavých opisov. Ale v konečnom dôsledku to vôbec nevadilo. A ku koncu som sa dočkala aj toho napätie a musím povedať, že taký koniec ma celkom prekvapil. Po dočítaní som mala pocit, že kniha bude vo mne rezonovať ešte dlho a nevedela som sa rozhodnúť, ako ju ohodnotiť. Nakoniec som jej dala plný počet. Lenže od dočítania už prešlo dosť dní a zážitok z knihy nepretrval až tak, ako som čakala, takže spätne by som možno tú polhviezdičku predsa len ubrala. Ale dúfam, že ku knihe sa ešte niekedy vrátim, lebo určite stojí za viac prečítaní.
Toto nie je môj prvý thriller od Fitzeka, takže som predpokladala, že sa kniha bude čítať dobre. A aj sa čítala, príbeh je zaujímavý, napínavý, celý čas som bola zvedavá, ako sa to celé nakoniec vyvinie. Ale oproti iným autorovým knihám mi tu viac vecí nesedelo. Prostredie psychiatrie je síce zaujímavé, ale problémové boli pre mňa postavy. Mala som pocit, že na psychiatriu tam patria úplne všetci, nie len Tramnitz, ale napríklad aj jeho právnička, lekár a podobne. Aj so samotným Tillom som mala sem-tam problém, jeho správanie mi nie stále sedelo. Záver ma dosť prekvapil, aj keď som čakala, že všetko bude ináč ako sa zdá, tak to, ako ináč to bolo, som skutočne nečakala, ale našťastie to dávalo zmysel. A úplne na záver ešte prišla čerešnička, naozaj perfektné poďakovanie :D. Aj keď ma kniha nenadchla tak ako som čakala, tak na autora určite nezanevriem .
Len nedávno som prišla na to, že aj táto kniha je zaradená do hlavného cyklu Úžasnej Zeměplochy, tak prišla tiež na rad, aj keď s ostatnými knihami ma toho pramálo spoločného. Spočiatku som sa nemohla začítať, aj keď mačky zbožňujem, tak predstava hovoriacej mačky a hovoriacich krýs ma až tak úplne nenadchla. Takisto príbeh plynie celkom pomaly, je možno až trošku príliš rozprávkový, o nejakom napätí sa hovoriť nedá. Ale ako som čítala, tak ma to bavilo čím ďalej tým viac a ako sa príbeh blížil ku koncu, tak aj nejaká akcia tam nastala, úplný koniec mi už zas prišiel až príliš podivný. Určite je to príjemná kniha, hlavne keď už je čitateľ na Pratchettov štýl zvyknutý, ale je to len taká jednohubka a jej dej mi rýchlo vyšumí (už sa tak v podstate stalo) z hlavy. Snáď ma ďalší príbeh bude baviť o trošičku viac.
Od autora už mám prečítanú sériu Kronika válečníkova, ktorá bola perfektná a tak som vedela, čo mám približne čakať. A aj keď ma príbeh z obdobia kráľa Artuša bavil viac, ani pri tejto knihe som neostala sklamaná.
Spočiatku sa mi čítala trošku ťažšie, skrz rôzne krkolomné názvy, ale netrvalo dlho a príbeh ma úplne pohltil. Síce som videla prvú časť rovnomenného seriálu (ale ten ma až tak nenadchol), takže som približne vedela, čo mám čakať, ale aj tak ma to veľmi bavilo. Uhtredov príbeh je napínavý, historické pozadie príbehu taktiež – nájazdy Vikingov na jednotlivé anglické kráľovstvá, opisy rôznych bojov, to všetko som si naozaj užívala. Sem-tam som síce mala trochu pocit, že príbeh viazne a nie stále som bola stotožnená s Uhtredovým myslením, ale v podstate mi to vôbec nevadilo. Neviem sa dočkať ďalšej časti a toho, ako bude pokračovať Uhtredova cesta.
Celkom ma prekvapilo, keď som sa dozvedela, že kniha je o koňoch (to mám za to, že nečítam anotácie), myslela som si, že bude mať niečo spoločné s rasizmom. Spočiatku som z toho bola teda trošku rozhodená, ale príbeh ma veľmi rýchlo chytil a to vlastne už hneď v úvode, ktorý nám zobrazuje útek nemeckého chovateľa z Poľska na konci druhej svetovej vojny. Autor potom plynule nadväzuje na svoje detstvo, v ktorom spoznal lásku ku koňom a hlavne k jednému – s menom Conversano Primula a snaží sa odhaliť jeho rodokmeň. Táto cesta má mnoho cestičiek, ktoré boli väčšinou zaujímavé a ako každá absyntovka, aj táto ma obohatila mnohými novými vedomosťami. Cestičky viedli od šľachtiteľstva, k Mendelovi, do Česka, do Slovinska a aj ku koncentračným táborom v bývalej Juhoslávii. Hlavne táto časť, súvisiaca s rozpadom Juhoslávie ma bavila asi najviac a bola pre mňa najprekvapujúcejšia. Ale celá kniha sa mi čítala veľmi dobre, je napísaná skutočne veľmi čtivo (čo ma pri literatúre faktu stále prekvapí :D) a naozaj ma bavila, veľmi som ocenila vsuvky hlavne o šľachtení. Avšak na rozdiel od mnohých iných kníh z tejto edície nemala na mňa taký „wau“ efekt a nezanechala nejaký hlbší dojem, ale rozhodne neľutujem, že som si ju prečítala.
Nečakane ma táto kniha bavila (ako keby bolo niečo od Kinga, čo sa číta zle). Už od začiatku. Čítala som, že začiatok je dlhý, rozťahaný, ale ten ma na knihe bavil práve najviac. Budovanie novej Billovej identity, zapadnutie do susedstva, jeho myšlienkové pochody, plánovanie... tieto (väčšinou) bežné opisy ma naozaj neskutočne bavili. Billy ako postava sa mi mimoriadne páčil, všetky jeho premyslené kroky, jeho životný príbeh, ktorý sa snažil napísať, všetko mi to prišlo veľmi zaujímavé a pri čítaní som sa vôbec nenudila. A potom prišla akcia, ktorá tak úplne nevyšla a bavilo ma to už o trošilinku menej, ale stále dosť. Len potom sa na scéne objavila Alice a tá mi až tak úplne nesadla. Nemôžem povedať, že by som ju nemala rada, pretože aj ona bola veľmi zaujímavá, jej príbeh skutočne drsný, ale úplne mi do toho príbehu tak nejak nezapadla. Práve ich spoločná cesta za Billyho spravodlivosťou sa mi trochu vliekla a prišla mi mierne nezáživná. Ale ku koncu to už opäť začalo byť poriadne napínavé, aj keď podľa mňa aj zbytočne zamotané. Úplný koniec ma potom trošku sklamal. Ale s knihou ako celkom som veľmi spokojná, čítanie ma neskutočne bavilo a som rada, že sme opäť dostali poriadny príbeh na niekoľko stoviek strán.
Na túto knihu som sa veľmi tešila, patrila k jedným z najočakávanejších v tomto roku, ale nie som z nej až tak nadšená, ako som dúfala, že budem. Je to pravdepodobne tým, že pred čítaním tejto knihy som si znova prečítala aj prvé dve časti a u mňa najviac vedie práve tá prvá, kedy Spensa ide za svojím cieľom. Už v druhej časti mi chýbali postavy z tej prvej, ako je Jorgen, Kimmalyn či Cobb a veľmi veľmi som dúfala, že v tretej časti už konečné budú... no a neboli. A tak som celý čas čakala, že Spensa sa konečne vráti na Detritus a budú tam a nedočkala som sa :D. Aspoň že M-Bot jej ostal, aj keď tentokrát mi už občas prišiel trochu otravný. Ináč sa mi kniha čítala dobre, prostredie bolo zaujímavé, rôzne typy krajín, cez ktoré musela Spensa prejsť ma bavili. Aj nové postavy boli väčšinou fajn, len mi vážne chýbali tie staré. Sem-tam mi kniha prišla trochu rozťahaná, hlavne k záveru, kedy sa riešili prevažne cytonické veci, ktoré som asi tak úplne nepobrala. Myslím, že kebyže túto časť čítam s väčším odstupom od tých prvých, tak ma asi baví viac (ale zas by som si úplne nepamätala, čo sa tam dialo), ale nemôžem povedať, že sa mi kniha nepáčila – čakala som síce trochu viac, ale stále som si príbeh užívala a ďalšej časti sa nemôžem dočkať.